DEŇ TRETÍ (ŠTVRTOK)
Už od rána som mal výbornú náladu. Včera sa mi podarilo napáliť moju príťažlivú kolegyňu, spravil som si príjemný výlet so šéfkou do hlavného mesta a keď som prišiel večer domov, vychutnal som si šláger anglickej futbalovej ligy, veľké londýnske derby, Arsenal versus Chelsea, ktorý sa skončil po veľkom boji remízou 2:2, no keby obe mužstvá premenili aspoň polovicu ponúknutých príležitostí, mohlo to pokojne skončiť aj 6:6 a nikto, kto mal možnosť ten zápas vidieť, by sa tomu nemohol nečudovať.
Je štvrtok, čo znamená, že od víkendu nás delí už len jeden jediný deň. Pozitívne je, že sa mi podarilo zistiť, že moja kolegyňa ulieta na sladkom, čím sa mi naskytla ďalšia šanca priblížiť sa k jej nohavičkám.
Skôr ako som ráno išiel do práce, cestou som sa ešte zastavil v hypertescu, kde som kúpil škatuľku s raffaellom, ďalej Milka bonboniéru s čokoládovými srdiečkami, toffifee a dve kinder vajíčka. Veď v každom z nás sa skrýva duša malého dieťaťa. Bolo niečo pred ôsmou, keď som si odklikol príchod pri vrátnici. Vyviezol som sa na štvrté poschodie. Dnes som mal oblečenú tmavo fialovú mikinu, čierne džínsy a zimné poltopánky. Z Laurinej kancelárie sa ozývala tichá hudba. Väčšinou nechávala počas dňa bežať rádio Jemné melódie, prípadne si namixovala nejaký vlastný výber skladieb. Odomkol som kanceláriu, zasvietil som, zapol som monitor a pohodlne som sa usadil do kresla. Ešte som si ani nestihol rozložiť noviny, keď sa rozleteli dvere. Dlhšie obtiahnuté červené šaty pod kolená, telové pančuchy a vyššie čierne kožené čižmy. Zase žiaden výstrih. To mi snáď robila schválne. Dala si ruky v bok ako tie tetky na dedinách, čo ešte občas nosia kroje a okamžite spustila:
"Ten včerajšok ti dám ešte vyžrať, nemysli si. Zhovadil si ma pred Brežnou a tie blbé papiere som skenovala takmer do šiestej večer!"
"To si ich fotila mobilom po jednom?" neodpustil som si štipľavú poznámku.
"Ty si taký...." bola sexi, keď zúrila. Niežeby inokedy nebola.
"Počkaj, aby som nezabudol" tváril som sa, že som si na niečo dôležité spomenul. Z koženej tašky, ktorú nosím prehodenú cez plece, som vybral drobný predmet obdĺžnikového tvaru. "Dokonca aj v tej ďalekej Bratislave som na teba nedokázal prestať myslieť, drahá kolegyňa" usmieval som sa ako vycvičený poisťovací agent po šiestej lekcii pozitívneho myslenia.
"Čo je to, ty prasák?" uzemnila ma svojim zúrivým pohľadom.
"No dovoľ? Nie som ako ty..." tváril som sa dotknuto. Vzala si môj darček medzi prsty. "Keď sa lepšie pozrieš, tak v pozadí uvidíš aj obrysy Bratislavského hradu" mieril som ukazovákom na vrchnú časť magnetky.
"Pán Rozbor, myslím, že ste si ma pomýlili s vašou priateľkou, navyše váš darček by som mohla nahlásiť pani doktorke Brežnej ako pokus o úplatok" povedala vážnym hlasom.
"O úplatok? Počúvaš sa vôbec? Magnetka ako úplatok?!" vybuchol som do hlasného smiechu.
"Je vám niečo smiešne? Darček pre kolegyňu by som mohla pokojne nahlásiť ako sexuálne harašenie" zdvihla varovný prst. To už som vážne nemohol.
"Laura, toto je už trápne aj na teba" krútil som hlavou. Keď už sa mi chceš za niečo pomstiť, skús prosím ťa vymyslieť niečo rafinovanejšie, niečo inteligentnejšie, niečo, čo má totálne odrovná" dráždil som ju.
"Vážne?" podišla ku mne o niečo bližšie. "Dobre, ale varujem ťa, nie že potom budeš chodiť po oddelení s usoplenou vreckovkou a sťažovať sa všetkým naokolo ako mamičkin maznáčik" zapichla mi do hrudníka bledoružový gélový necht, ktorý sa jej vynímal na pravom na ukazováku.
"Fúha. Nemám si vziať radšej dovolenku? Začínam sa báááť" teatrálne som si prekrížil ruky a prstami som si rýchlymi pohybmi šúchal plecia. "Akosi sa zozimilo, radšej pridám kúrenie" zodvihol som sa a keď som sa otočil, uvidel som už len zabuchnuté dvere.
Sadol som si späť za počítač a otvoril som si Word 2016. "PRE ŽENU S NAJKRAJŠÍMI PRSIAMI, ÚSMEVOM, BOKMI, ZADKOM AJ NOHAMI. TÚŽIM OCHUTNAŤ KAŽDÝ JEDEN KÚSOK Z TVOJEJ... DARČEKOVEJ TAŠKY..." Prečítal som si slová, ktoré som naklepal na voľnú plochu. Potom som zmenil veľkosť písma, zarovnal som text, ktorý som dal následne aj vytlačiť. Nakúpené sladkosti som vložil do darčekovej tašky a vytlačený odkaz som vložil medzi dve bonboniéry, ktoré som dal naspodok. Ešte mi ostávalo vymyslieť ako dopravím materiál k adresátovi. Vedel som, že Laura bude po včerajšku oveľa opatrnejšia a ak sa aj vzdiali zo svojej kancelárie, kam som plánoval tašku položiť, dvere bude zatvárať a kľúče bude mať neustále pri sebe. Jedinou mojou šancou bola jej kolegyňa Hronská, ktorá s ňou sedela v jednej kancelárii. Našťastie tá postaršia pani mala pre mňa slabosť, čo som musel využiť. Pani Hronská chodila do práce zakaždým až pred pol deviatou, lebo mala mizerné spoje. Chvíľku som teda počkal. Niečo po štvrť na deväť som začul pravidelné kroky a fučanie parnej lokomotívy. Bolo jasné, že moja šanca sa blíži. Vybehol som z kancelárie skôr, aby som pani Hronskú zastavil v dostatočnej vzdialenosti od Lauriných dverí.
"Dobré ráno, pani Hronská, dnes vám to veľmi pristane" zalichotil som jej, hoci nárazníky sa jej prevaľovali z jednej strany na druhú ako tektonické dosky. Alebo skôr ako dva veľké opustené ostrovy. Jej drobné očká sa okamžite rozžiarili. Napravila si svoj bordový obtiahnutý kostým, do ktorého kým sa napratala, tak si musela nastaviť budík aspoň o dve hodiny skôr.
"Och ty lichotník" oblízla si jazykom najskôr spodnú a potom aj vrchnú peru a potiahla si lem hrubej sukne. S kyslým úsmevom na perách som pretrpel aj jej plesknutie po mojom zadku.
"Mám k vám veľkú prosbu" začal som opatrne.
"Tak hovor, čo by si rád? povzbudila ma s úsmevom, ktorý mal pravdepodobne pôsobiť zvodne. Možno pred tridsiatimi rokmi.
"Viete... ošíval som sa. "Neviem ako by som to..." pokúšal som sa pôsobiť naozaj bezradne, aby to vyzeralo, že je skutočne mojou poslednou šancou v živote, čo bola v podstate aj pravda.
"Tak už to vyklop, Tomáško" štuchla do mňa.
"Keď som usúdil, že už som si dostatočne získal jej dôveru, pomaličky som sa k nej naklonil. "Viete, ono je to trošku...akoby som to..."
"Pokračuj" nahla sa bližšie ku mne Hronská. V tej chvíli som zacítil jej ťažký korenistý parfém.
"Dnes ráno som mal s vašou kolegyňou Laurou taký dosť intímny rozhovor. Prezradila mi, že v noci mala veľmi vzrušujúci sen." Počul som ako ako Hronská nahlas prehltla.
"Áno?" jej hlas nabral akúsi zvláštnu intonáciu.
"No ide proste o to, že Laure sa snívalo... o vás..."
"O mne?" neveriacky sa odtiahla pani Hronská a takmer pri tom vykríkla od prekvapenia.
"Psssst" priložil som si ukazovák na pery. "Presne tak, o vás. Ale potichu. Viete, že na úrade majú aj steny slonie ušiská. Pani Hronská si vystrašene prikryla ústa. "Pokračuj, Tomáško" vyzvala ma.
"Takže Laura mi prezradila, že hoci si nikdy nemyslela, že je na ženy, ten sen sa jej veľmi páčil. Mali ste vraj oblečenú krátku koženú minisukňu, bielu blúzku, také pavučinové podväzky a na nohách vysoké čierne viazané čižmy. V rukách ste držali jazdecký bič...Pani Hronskej sa rozbúchalo srdce.
"Čo bolo ďalej v tom sne?" zaujímalo ju.
No ona...teda Laura v ňom vystupovala ako neposlušná školáčka. Mala oblečenú školskú uniformu. Takú tú kockovanú krátku sukničku, bielu košeľu a slušivú vestičku. Na nohách mala biele tenisky. Vyviedla niečo zlé a vy ste ju išli potrestať vo vašej spoločnej kancelárii. Musela si vyhrnúť tú kockovanú sukňu pod ktorou mala dievčenské nohavičky s obľúbenými animovanými postavičkami. Potom ste jej prikázali oprieť sa lakťami o váš kancelársky stôl, musela si na váš príkaz stiahnuť nohavičky ku členkom a vystrčiť zadoček ako poslušná školáčka. Vy ste stáli tesne za ňou, cítila váš dych na chrbte a váš jazdecký bičík jej jemne kĺzal od šije až po členky nôh. Bola tam dole úplne vlhká. Triasla sa od rozkoše aj od strachu..."
"A ďalej?" nahlas dýchala pani Hronská od vzrušenia.
"Potom sa zobudila" ukončil som svoje rozprávanie.a narovnal som sa.
"Akurát v najlepšom" zašepkala moja staršia kolegyňa a sklamane si narovnala chrbát. "Nie že by som to niekedy so ženou skúšala, dokonca mi to doteraz ani len nezišlo na um, no ten sen..." slastne si prešla jazykom po vrchnej pere a opäť si narovnala lem tmavej sukne.
"To vám verím" prikývol som.
"A čo si vlastne chcel odo mňa Tomáško?" vrátila sa k mojej prosbe pani Hronská.
"Viete, Laura mi spomínala, že keby ste jej darovali nejakú malú sladkú drobnosť mimo sviatku, bol by to pre ňu signál, že jej sen by ste mohli jedného dňa zrealizovať spoločne. Mám v kancelárii takú darčekovú tašku, stačí, keď jej ju necháte na stole. Povedzte len heslo: "toto ti posiela Kristína zo sto dvojky." Ona už bude vedieť, že je to od vás" žmurkol som na svoju staršiu kolegyňu a podal som jej tašku plnú sladkostí. "Je v nej aj odkaz, ktorý som napísal vo vašom mene, aby som vám to trošku uľahčil" zašepkal som.
"Ó ďakujem, Tomáško môj, si taký pozorný. Takže toto ti posiela Kristína zo sto dvojky" zopakovala pani Hronská usmiala sa na mňa.
Počkal som, kým vojde do kancelárie a ucho som okamžite prilepil na dvere.
"Pre mňa? Ste si istá?" začul som Laurin neveriacky hlas.
"Presne tak, Laurinka, to je pre vás" sladko zašvitorila pani Hronská. "A máte tam aj nejaký odkaz" doplnila svoju predchádzajúcu odpoveď a namierila ukazovák smerom k darčekovej taške.
Laura postupne povyberala všetky sladkosti, až narazila na lístok vložený medzi dvomi bonboniérami. Predstavoval som si ako si môj odkaz číta stále dookola a nemôže tomu uveriť. Kristína zo sto dvojky bola mladá praktikantka, ktorá u nás pracovala asi druhý mesiac v rámci nejakého projektu.
"Takže súhlasíte?" začul som vzrušený hlas pani Hronskej.
"Čo prosím? Ja? Prepáčte...musím si...fúha..." zakoktávala sa moja šarmantná kolegyňa "Ste si istá? Je to naozaj Kristína zo sto dvojky?"
"Úplne istá, milá Laura. Už dávno som si nebola niečím taká istá."
Potom som začul hlasné hlasné plesknutie. Predpokladal som, že pevná ruka staršej dámy pristála na dvoch vyšportovaných polovičkách jej mladej šarmantnej kolegyne. "Pani Hronskááá, no tááák. Čo keby náhodou niekto vošiel?" vystrašene zašepkala Laura.
"Takže radšej po práci?" To boli posledné slová, ktoré som ešte zachytil. Keď som začul blížiace sa kroky, okamžite som vypadol preč. Zatiaľ ide všetko podľa plánu. Zajtra príde na rad nejaká vzrušujúca báseň...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára