"Čas nikdy nebeží tak rýchlo ako v detstve. Nikdy netrvá hodina tak krátko ako vtedy. Všetko je možné, človek beží raz tam, potom inam, robí jedno, o chvíľu zase druhé, a potom zapadne slnko a zrazu stojí za súmraku, kde čas akoby bol spustenou závorou: ach nie, to už je deväť? Ale čas nikdy nebeží ani tak pomaly ako v detstve, hodina nikdy netrvá tak dlho ako vtedy. Keď zmiznú možnosti a človek nemôže behať raz tam, potom inam, či už v myšlienkach alebo vo fyzickom svete, každá minúta sa mení na závoru, čas na priestor, v ktorom je väzňom. Jestvuje pre dieťa čosi horšie než sedieť hodinu v aute na ceste, ktorú pozná naspamäť, smerujúc na miesto, kam sa teší?" (s.134).
Hneď na začiatku chcem povedať, že pokiaľ ste nečítali prvé dva diely (hoci ste prišli oveľa), nie je to prekážkou, aby ste si práve Môj boj 3, prečítali ako prvý, keďže román sa dá bez problémov čítať ako samostatná kniha. Kým v prvých dvoch častiach vystupuje Karl Ove ako dospelý muž, manžel a otec, v treťom diely sa vracia naspäť do detstva, do sedemdesiatych rokov, keď mal šesť a vyrastal so svojimi rodičmi. Jeho mama pracovala v sanatóriu a otec bol učiteľom.So svojim starším bratom Yngvem zdieľali spoločnú izbu. Často navštevovali starých rodičov či už zo strany otca alebo mami. Najlepší kamoš Karla Oveho bol Geir Prestbak, s ktorým často chodievali po škole von, aby objavovali neznámy svet. Ďalšími chalanmi, s ktorými sa Karl Ove v detstve občas stretával, boli Dag Lothar, Kent Arne, Leif Tore, Geir Hakon a Trond. Ako každé dieťa, aj Karl Ove občas vyviedol nejakú lotrovinu, no mal tú smolu, že jeho otec bol neskutočne prísny, ba priam despotický a trval na hlúpych, často dávno prežitých konzervatívnych zásadách, o ktorých nikdy nemienil diskutovať. Našťastie mama Karla Oveho bola vo výchove detí oveľa miernejšia a fungovala v rodine ako taký mantinel. Karl Ove nebol v škole veľmi obľúbený. Pokiaľ išlo o prospech, patril k najlepším. Veľa čítal, písal výborné slohy, učenie mu nikdy nerobilo problémy, no nesprával sa ani trochu ako diplomat. Vytáral aj to, čo nevedel, čo mu značne uberalo na popularite. K detstvu neodmysliteľne patria aj prvé lásky, hoci sú často len platonické. Karl Ove sa najskôr zamiloval do spolužiačky s priam poetickým menom Anna Lisbet, aby ju neskôr vystriedalo najkrajšie dievčaťa široko - ďaleko, Kaisa.
Kým prvé roky manželstva rodičov Karla Oveho boli v podstate bezproblémové, neskôr sa to začalo komplikovať. Starí rodičia z otcovej strany nikdy celkom neprijali matku Karla Oveho za nevestu (pokladali ju za obyčajnú chudobnú sedliačku) a aj z tohto dôvodu sa po rokoch opäť vrátila k svojmu dievčenskému menu. Otec Karla Oveho si našiel po čase milenku a rodinu nadobro opustil.
"Nože a vidličky cinkajú o taniere, lakte sa hýbu, hlavy držíme rovno, chrbát vzpriamený. Nikto nehovorí nič. Sme traja, otec a jeho dvaja synovia, večeriame. Okolo nás čisté sedemdesiate roky." (s.252).
Karl Ove zďaleka nespomína na svoje detstvo s nostalgiou, neboli to pre neho len krásne bezstarostné časy, naopak, boli to roky plné otcovho kriku, vyhrážok a trestov, sklamaní v láske, neobľúbenosti v kolektíve a úniku do sveta kníh, ktoré sa pre neho stali na dlhý čas oporou.
Karl Ove Knausgard píše svoje autobiografické denníky, ktoré pôsobia neuveriteľne autenticky a vyvolávajú v čitateľovi silné emócie. Kým prvý diel série Môj boj som si kúpil na základe pozitívnych recenzií, na tie ďalšie sa už zakaždým veľmi teším a zatiaľ ma nikdy nesklamali. Veľmi dobré a silné čítanie.
Pochvala smeruje aj na adresu prekladateľa Jozefa Zelizňáka, ktorý si urobil na Slovensku meno najmä prekladom Nesbových románov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára