HODNOTENIE: *** NAŠA OSMIČKOVÁ
"Verím, že každý človek má svoj osud niekde hore napísaný. Človek môže páchať zlo alebo dobro, keď má šťastie, prejde mu všetko, keď ho nemá, tak spadne vo vlastnej izbe a zlomí si nohu. Z pôvodnej skupiny, čo sme prišli zo Slovenska, bolo nás približne 960, zostali nažive priati alebo šiesti. Tí mali šťastie." (s.33).
Príbeh Rudolfa Vrbu je všeobecne známy. Spoločne s Alfrédom Wetzlerom sa im podarilo utiecť z koncentračného tábora v Osvienčime a podať dôležité svedectvo o tom, čo sa za bránami tábora odohráva. Málo sa vie o tom, že krátko po Vrbovom a Wetzlerovom úteku sa podarilo ujsť ďalšej dvojici. Arnoštovi Rosinovi a Poliakovi Czeslawovi Mordowiczovi. Pritom práve títo dvaja páni doplnili pôvodné svedectvo z koncentračného tábora o ďalšie dôležité informácie. Rudolf Vrba zrejme neodolal pokušeniu uchmatnúť si celú slávu pre seba a aj z tohto dôvodu viaceré udalosti a mená vo svojej knihe vynechal alebo zamlčal.
Autor knihy Útek z pekla sa v detstve a v mladosti s Arnoštom Rosinom viackrát stretol, neskôr tento muž emigroval do Nemecka. Otec Juraja Šeba a Rosina boli až do Arnoštovho odchodu dobrí priatelia, ktorí sa pravidelne navštevovali. Potom sa ich kontakty postupne strácali.
Arnošt Rosina o pobyte a o úteku z tábora mlčal takmer šesťdesiat rokov. Nemal potrebu o tom hovoriť verejne, pokladal to za uzavretú minulosť. Po desiatkach rokoch siahol po jeho príbehu Juraj Šebo, aby priniesol obraz tohto neprávom zabudnutého človeka.
"Tetovanie bolo veľmi primitívne. Muži, ktorí ho robili, mali k dispozícii kus dreva, do ktorého nastrkali ihly v tvare identifikačného čísla, namočeného do atramentu. Ruku ste položili na stôl, tetovač vám na ňu pritlačil ten svoj vercajg a zostalo tam číslo. Cítil som, že ma vlastne nepichá do paže, ale do srdca. Už som nemal meno, ani adresu, bol som väzňom číslo 29858, odteraz číslo, nie meno, číslo bolo dôležité." (s.26).
Juraj Šebo sa preslávil najmä ako autor spomienkových rokov 20. storočia. Kniha Útek z pekla je písaná dokumentárnou formou, je obohatená o viacero unikátnych dobových fotografií a archívnych záberov. Mnohé spomienky Arnošta Rosinu sú totožné so spomienkami Rudofla Vrbu alebo Alfréda Wetzlera, veď nakoniec pohybovali sa v tom istom tábore. Autor si všíma osudy svojej hlavnej postavy aj po skončení druhej svetovej vojny, kedy jeho svedectvá pomohli k potrestaniu viacerých vojnových zločincov.
Pokiaľ ste čítali romány alebo dokumenty z prostredia koncentračného tábora, potom vás kniha Juraja Šeba asi ničím neprekvapí. Je to skôr príbeh jedného človeka, ktorému sa vďaka šťastiu, menšiemu zázraku, viere v samého seba, a súhre priaznivých okolností, podaril návrat z Danteho pekla.
Aj keď to nie je taká silná kniha ako v prípade Vrbovho románu Utiekol som v Osvienčimu, rozhodne stojí za prečítanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára