DEŇ ŠTVRTÝ (PIATOK)
Do noci som vymýšľal nejaké slová, ktoré by stáli za to. Zaspal som až nadránom. Našťastie je dnes piatok a to je viac ako pozitívne. Po sviatkoch to bol aj tak nekonečne dlhý týždeň.
Niečo pred ôsmou som si odklikol príchod pri vrátnici a vyviezol som sa na štvrté poschodie. Z Laurinej kancelárie sa ozývala tichá hudba, ona už svoj deň začala. Čo má dnes asi na sebe? Premýšľal som s úsmevom, keď som zapínal svoj počítač. Prelistoval som čo nového v športe, na internete som zisťoval kto koho od včera pretiahol a kto koho zažaloval. Nič extra. Otvoril som si Word a na čistú plochu som hádzal prvé slová...
Niečo pred pol deviatou som odchytil na chodbe pani Hronskú.
"Tak ako?" žmurkol som na ňu.
"Laurinka je zlatá, ale dosť hanblivá, myslím, že budem musieť na tom ešte popracovať" sprisahanecky sa usmiala dáma v rokoch a svoje tmavomodré šaty si potiahla o kúsok nižšie. Mala ich nezvyčajne krátke. Odhaľovali jej takmer polovicu kolien. Dnes si dokonca zvolila aj blúzku s výstrihom, ktorý zakrýval slušivý svetrík. Na nohách mala vysoké čierne čižmy. V duchu som sa pousmial. Brala ten sen naozaj vážne.
"Ak by ste mi vedeli s niečím pomôcť, možno by som to celé dokázal trochu posunúť. Myslím vy a Laura..." hodil som návnadu.
"Vážne?" rozžiarila sa moja staršia kolegyňa a oblízla si špičkou jazyka najskôr spodnú a potom aj vrchnú peru. "Tak spusti" vyzvala ma.
Tentoraz som sa rozhodol ísť na vec priamo. Vedel som, že Hronská je na Lauru už dostatočne namotaná a preto nemá zmysel zdržiavať sa blbosťami.
"Potrebujem heslo do Laurinej mailovej pošty" zašepkal som.
"Heslo?" zhrozila sa staršia dáma, chytila sa za hrudník a nahlas si povzdychla. "Ale Tomáško, vieš akí sú ľudia na úrade na takéto súkromné informácie hákliví a Laura zvlášť..."
"To je pravda. Lenže ak sa vám podarí získať to heslo, mohol by som o nej zistit nejaké privátne informácie, ktoré by sa vám mohli hodiť..." tlačil som na Hronskú.
"No ja neviem, celé sa mi to akosi nepozdáva..." nervózne krútila ramienkom od kabelky.
"Len si ju predstavte.. Nevinnú, bezbrannú ako kľačí v školskej uniforme pri vašich nohách..." svoj pohľad som pri tom teatrálne namieril na topánky postaršej dámy.
"Uvidím, čo sa bude dať..." od vzrušenia jej preskočil hlas o dve oktávy nižšie. To som už vedel, že ju mám na tanieri.
"Napíšte mi ho na papier a prineste do mojej kancelárie" povedal som možno až príliš direktívnym hlasom, ktorý prekvapil nielen Hronskú, ale dokonca aj mňa. Svoju požiadavku som zmiernil čarovným úsmevom, ktorý vyzeral ako z reklamy na zubnú pastu. Obaja sme si kývli na pozdrav ako dlhoroční policajní parťáci, ktorí idú do akcie a nechcú, aby vyplašili protivníka.
Keď Hronská pootvorila dvere svojej kancelárie, letmo som si stihol obzrieť svoju mladšiu príťažlivú kolegyňu. Dnes mala na sebe obtiahnuté tmavomodré džinsy s vyšším pásom a bledomodrú košeľu. Chcel som jej šplechnúť do tváre otázku, že kde nechala pioniersku šatku, ale povedal som si, že ju nebudem dráždiť hneď takto zrána.
Vzal som kopu s papiermi, medzi ktorú som vložil báseň pre Lauru. "Tak a ide sa za Kristínkou Hámovou na sto dvojku" povedal som si sám pre seba a zamkol som svoju kanceláriu. Kristínka mala devätnásť a na úrad chodila v rámci absolventskej praxe. Dala si prihlášku na politológiu a vzhľadom na fakt, že bola dcérou víceprimátora, bolo viac ako pravdepodobné, že sa na školu bez problémov dostane. Kristínka bolo dobré dievča. Nebola vyslovene hlúpa, ale neskutočne naivná. Ona by mi verila, keby som jej šepkal do ucha, že je pre mňa jediná, aj keby som počas toho klátil odzadu Lauru. Kristína fungovala na úrade ako dievča pre všetko. Teda takmer pre všetko. Ale dalo sa na ňu spoľahnúť a ako som už spomínal, bola veľmi milá. Hoci keď išlo o drahé oblečenie alebo topánky, vedela si dopriať. To som však počul len z druhej ruky. Do práce sa však obliekala normálne. Skôr domácky. Jej frajer alebo budúci manžel to bude mať pri nej dosť ťažké. Najmä pokiaľ ide o financie. Našťastie jej otecko okrem toho, že pracoval v meste ako víceprimátor, bol aj akcionárom vo viacerých veľkých spoločnostiach. Hovoríte, že konflikt záujmov? Ale prosím vás, nedajte sa vysmiať. Žijeme na Slovensku.
Zaklopal som na dvere, na ktorých viselo číslo 102. Začul som tiché kroky a potom sa dvere konečne pootvorili. "Ahoj Tomáš, čo ty u mňa? obdarila ma praktikantka krásnym úsmevom a nenápadne si obzrela obe strany chodby, či som sám.
"Ahoj Kika, vieš, mám k tebe prosbu. Máš čas?" začal som sa ošívať ako hanblivý pubertiak, čo sa jej zdalo, súdiac podľa jej iskričiek v očiach, zlaté.
"Jasné, poď ďalej" pozvala ma dnu. "Tak čo potrebuješ, fešák?" pustila sa do flirtovania. Bola ten typ ženy, ktorá by dokázala rozžiariť miestnosť aj vo vreci od zemiakov. Mala dlhé svetlohnedé vlasy, orieškové oči, jemnú pleť, primerane veľký nos a úzke pery. Prsia som odhadoval tak akurát do rúk, také dva a polky, možno menšie trojky, štíhly diek a dlhé nohy. Bola odo mňa o kúsok vyššia, takže keby si dala pri nejakej príležitosti vyššie štekle a vyrazili by sme si teoreticky niekam do spoločnosti, pozeral by som na ňu zospodu.
"Sadni si. Spravím ti kávu?" spýtala sa Kika a bez toho, aby počkala na odpoveď, napustila do kanvice vodu. Kým vyberala hrnčeky zo skrinky, nenápadne som si obzeral kancelárske zariadenie. Na to, že bola len "dievča pre všetko", mala to tu zariadené honosnejšie ako naša šéfka. Tatko sa zjavne stará o blaho svojej dcérky. Keď zalievala pripravenú kávu, pekne sa prehla. Bola ku mne otočená chrbtom a vďaka tomu som si mohol dopriať pohľad na jej čierne legíny, ktoré zakrývali menší okrúhly zadoček. Na vrchu mala kockovanú flanelovú košeľu a na nohách biele adidasy, z ktorých jej trčali členkové ponožky. Zjavne sa v práci ráno prezlieka aj prezúva. Hm... pekná predstava. Zasníval som sa.
"Dáš si aj mlieko a cukor?" spýtala sa mladučká praktikantka, keď niesla doplna zaliate šálky kávy na stôl. Bola vo veku, keď sa jej odrážalo v tvári ešte zopár dievčenských čŕt, ale už bola viac ženou ako tínedžerkou. Navyše veľmi pôvabnou ženou.
"Ďakujem, takto je to skvelé" usmial som sa.
"Tak čo by si odo mňa potreboval?" pozrela sa mi do očí a zamiešala si voňavú kávu. Opäť tie jej iskričky v očiach. Človeku nemohla byť ľahostajná. Nech si to už vysvetľujete akokoľvek.
Pofúkal som povrch aromatického nápoja a rozhodol som sa byť dominantným samcom. "Tieto papiere" očami som namieril na kopu, ktorú som priniesol a odpil som si z kávy, "potrebujem, aby si ich prefotila. Je to pre Brežnú" zdôraznilil som.
"Dobre, dopijeme kávu a pôjdem" usmiala sa Kika.
"Je to pre šéfku. Ona nerada čaká. Vieš aká vie byť nepríjemná." zdvihol som varovný prst.
"Ahá, jasné, rozumiem" zdvihla sa zo stoličky a šálku, ktorú ešte pred chvíľou objímala v rukách, položila poslušne na stôl.
"Ešte na moment" zastavil som ju, keď už stála vo dverách.
"Počúvam, šéfe" usmiala sa na mňa a odhrnula si ofinu z čela. Mala nádherné dlhé vlasy, ktoré jej siahali takmer po zadok. Alebo v jej prípade skôr po zadoček.
"Mám ti odkázať, že sa bude meniť systém a preto mám za úlohu od všetkých zamestnancov zistiť ich aktuálne heslá od mailovej adresy, aby mohli technici budúci týždeň nainštalovať nový program, ktorý automaticky vygeneruje nové heslá, ktoré sa budú používať." Stavil by som sa, že mi prestala rozumieť už pri slove "zamestnanci", ale neostávalo mi nič iné, len sa spoliehať na jej naivitu.
Nastalo ticho, akoby spracovávala tie kraviny, ktoré som zo seba pred chvíľou vydoloval. Začal som byť nervózny. Žeby som ju podcenil?
"Á, jasné, už chápem" rozosmiala sa a utekala po pero. Potom odkiaľsi vytrhla kus papiera a napísala naň pár písmen. "Nech sa páči" podala mi popísaný papier a vzala do rúk kopu, ktorú som jej kázal prefotiť. Lístoček s heslom som opatrne vystrel. "janiesomtakablbaakovyzeram" prečítal som nahlas. Nastalo trápne ticho. Asi som ju fakt podcenil. "Prepáč, veď ja si o tebe nič také nemyslím" ospravedlňoval som sa Kike.
"Ale nie...to je v pohode..." schuti sa rozosmiala mladá praktikantka, "to je vážne moje heslo. Pokojne si ho over. "To je veta, ktorú si stále opakujem, lebo občas mám pocit, že si ostatní o mne myslia, že som.. no... trochu..." snažila sa nájsť tie správne slová.
"Viacej zamyslená" snažil som sa jej pomôcť.
"Hej, tak nejako" prikývla Kika a prechytila si kopu papierov, ktorá jej kĺzala v krehkých rukách.
"Kristínka, počkaj ešte na moment" zastavil som ju. Spoza papierov som vybral bielu obálku s básňou. "Keď prefotíš tie papiere, zastav sa cestou späť u Laury a zanes jej ju prosím ťa" pozrel som na ňu prosebne.
"Ale...prečo jej ju nezanesieš ty...veď" nechápavo sa na mňa usmiala.
"Slečna Hámová, nie ste tu náhodou na to, aby ste nám pomáhali?!" vložil som do otázky direktívny tón, čo ju na chvíľku vyviedlo z miery.
"Hm, pristane ti tá prísnosť" žmurkla na mňa a hodila vlasmi nabok.
"A čo mám Laure povedať?"
"Prosím?"
"Že čo mám Laure povedať, že od koho je tá obálka?" pripomenula mi Kika.
"Nič, jej nehovor, povedz len, - to je pre teba-, ona už bude vedieť.
"OK a čo v tej obálke vlastne je? Milostná báseň?" doberala si ma atraktívna absolventka.
"Padaj a nevyzvedaj. A nech ťa ani nenapadne otvoriť ju! Ja sa na to Laury neskôr spýtam!" varoval som ju.
"Fíha. Pristane ti, keď si taký, taký...drsný, to môžeš aj častejšie. Je to sexi." štuchla do mňa Kika. "A čo keď ju otvorím? Dostanem na zadok?" neprestávala so mnou flirtovať.
"Nechci vedieť" prijal som jej hru. Siahol som si na opasok a naznačil som poriadne plesknutie. "A tie papiere polož na môj stôl, tu sú kľúče od kancelárie. Ja ich potom zanesiem Brežnej osobne. A nieže sa tam niečoho dotkneš. Jasné?!"
"Rozumiem šéfe" zamraučala Kika a naposledy sa prehla s úsmevom na naspulenych perách.
Prešlo niekoľko minút. Medzičasom som si stihol overiť Kristínkine heslo do mailovej schránky, ktoré bolo, čuduj sa svete, pravdivé a prezrel som si jej poštu. Nič zaujímavé, ale to som ani nečakal. Predsa len, bol to pracovný mail. Podstatné bolo to heslo. Práve som si na mobile pozeral stránky so spodnou bielizňou, keď som začul kroky mladej praktikantky.
"Hotovo" podala mi kľúče od kancelárie, ktoré som jej požičal a napustila si vodu do pohára.
"Ďakujem za ochotu" usmial som sa a sledoval som ako sa jej natriasa hrdlo počas prehĺtania.
"V pohode" hodila rukou. "Mimochodom, čo bolo v tej obálke? Laura očervenela ako paradajka, keď z nej vybrala ten papier a ani za pána ho nechcela ukázať Hronskej" vyzvedala Kika.
"Nebuď zvedavá, budeš rýchlo nadržaná... Tak sa to hovorí, nie?" žmurkol som na ňu. "Ozaj, aby som nezabudla, toto ti posiela Hronská" šikovné ruky mladej praktikantky vytiahli spoza kopy akýsi papierik. "Mimochodom čo máte dnes všetci s tými odkazmi? Nemôžete si to povedať priamo do očí?" nechápavo krútila hlavou Kika.
"To vieš, moderná technika nás nebaví, vraciame sa znovu do stredoveku" hodil som ramenami a lístoček som opatrne vystrel. mamtoradavelmiradalaurarajska. "Pozrime sa, ty sa nezdáš, Záhradná" zasnene som sa zadíval pred seba. Toto heslo znelo rozhodne zaujímavo.
"Ukáž aj mne" prosila Kika a snažila sa mi vytrhnúť lístok z rúk.
"Vráť mi to, ty potvora" zavrčal som, silno som ju potiahol za lakeť a pritiahol som si ju bližšie k sebe
"Lebo čo?" nahlas mi dýchala do tváre a naše pery boli len kúsok od seba. "Dobre, vrátim ti ho, ale pod jednou podmienkou."
"Počúvam."
"Budeš sa ku mne správať ako k malej cundre. Budeš na mňa drzý a zlý, budeš mi nadávať, keď budeme v práci a prikazovať, čo mám robiť. A keď nebudem poslušná, dáš mi trest. A budeš za mnou chodiť do kancelárie každý deň. Takisto aj ja za tebou. Dohodnuté?"
"Ty si sa zbláznila!" skríkol som, lebo s týmto som nerátal.
"Ako chceš" vzala mi lístok z rúk a pomaličky ho začala otvárať.
"Tak teda dobre, súhlasím" nechal som sa poddať. "A teraz mi vráť ten papier a padaj zo mňa dole, ty mrcha" zasyčal som.
"Vidíte, ako vám to ide, šéfe" provokačne sa zavlnila a zopla si vlasy gumičkou. Keď sa mi konečne podarilo opustiť jej kanceláriu, na chodbe ma zastavila Laura.
"Musím s tebou hovoriť" zašepkala a tlačila ma rukou smerom k dverám. Keď sme vošli do mojej kancelárie, zavrela za sebou. "Čo je? Čo sa deje?" bránil som sa.
"Musíš mi pomôcť. Ty si tu jediný prasák, ktorý myslí stále len na to." To by si sa čudovala, pomyslel som si.
"Tak čo sa deje?" tváril som sa nevinnejšie ako Mária, keď zistila, že čaká malého Ježiška.
"Idú po mne baby" nervózne behala po kancelárii tam a späť.
"Čože?"
"Včera po mne vyštartovala Hronská, normálne ma pleskla po zadku a potom mi tá večne vysmiata Kika poslala najskôr tašku plnú čokolád a dnes mi poslala takú erotickú báseň, že som skoro vybuchla od hanby."
"Páni, ty sa nezdáš, Záhradná, zdá sa, že ženy na teba letia ako muchy na lep. A to sa sťažuješ alebo chváliš?" doberal som si ju.
"Zavri zobák. Musíš mi pomôcť" namierila na mňa svoj štíhly ukazovák.
Bol som v siedmom nebi. Čakal ma skvelý víkend.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára