RECENZIA: Filip Vávra - Ťežký boty to vyřešej hned! (FIVA, 2017)

HODNOTENIE:  ****                           NAŠA OSMIČKOVÁ

"Ač byla polistopadová doba revoluční sebevíc, a problémy na ulici alarmující, pražští skinheads byli pořád jenom mladí kluci, co si chtěli užívat získanou slobodu. Ten pocit, kdy vás policie neotravuje, za to, co máte na sobě, a kdy si mužete říkat nebo třeba klidně řvát, co chcete byl opojný. Každou chvíli byla někde nějaká muzika a hospody měly rekordní výtoče piva. Lidi se po 40 letech chtěli bavit." (s.63).

História hnutia skinheads na českej scéne sa datuje zhruba od roku 1987, minulý rok tomu bolo tridsať rokov. Pri tejto príležitosti napísal jeden z jeho vtedajších popredných predstaviteľov Filip Vávra knihu, ktorá nesie názov jedného z hitov najpopulárnejšej českej hudobnej skupiny Orlík. Za vznik hnutia je zodpovedný do veľkej miery komunizmus, ktorý potláčal základné ľudské práva a slobody bežných občanov v krajine a tí si potom vytvárali rôzne zoskupenia a frakcie, prostredníctvom ktorým vyjadrovali svoj odpor k režimu. Navyše mladí ľudia majú v sebe prirodzenú potrebu búriť sa a riešiť situáciu radikálnejším spôsobom. Za rozmach skindeads v bývalom Československu nesie zodpovednosť aj vznikajúca demokracia. Po páde režimu sa vytvorilo  akési vzduchoprázdno, kedy nikto nevedel, čo sa má povoliť a čo je už za hranicou. Jeden z popredných skinheadov priznal, že keby šiel sedieť len za päť percent toho, čo v tom období spáchal, určite by to bolo nadlho. Skinheadi sa neobjavili len tak zo dňa na deň. Väčšina z nich boli bývalí punkeri, ktorí sa koncom  osemdesiatych rokov postupne pretransformovali na holé hlavy. Dokonca spočiatku vychádzali pankáči so skínmi bezproblémovo, chodili spolu na pivo a na spoločné koncerty. Spájala ich nenávisť k režimu a spoločná hudba. Treba tiež pripomenúť, že skinheads zo začiatku deväťdesiatych rokov nemali s nacizmom nič spoločné. Bola tu nenávisť voči cigánom (tú však zdieľala väčšina vtedajšieho obyvateľstva) a občas sa vyskytli nejaké konflikty, keď sa niekto pripil. Autor knihy vstúpil na scénu ešte ako žiak základnej školy. Bol teda pri úplných začiatkoch hnutia. Vtedy nebol žiadny problém stať sa členom. Skinheadi v tej dobe ešte neboli organizovaní. Stačilo si vyholiť hlavu, obuť vysoké topánky, kto na to mal, tak aj bomber (kultovú skinheadskú bundu do pol pása), osloviť nejakých típkov podobného výzoru a už sa išlo. 

Obrovskú popularitu priniesol hnutiu najmä Daniel Landa so skupinou Orlík. V tom čase bol  aj Landa ešte len obyčajný chalan z ulice. Takto si na neho spomína v roku 1987 Filip Vávra: "Dan Landa byl tehdy mladej kluk, co neměl pořádne peníze na pivo. Nosil krátký vlasy a hnědou koženou bundu, na který měl namalovanej hákovej kříž. Ale to byla z jeho strany spíše provokace." (s.20).

Landa spoločne s Davidom Matáskom (vtedajšou hereckou hviezdou z filmu o Básnikoch, v ktorom hral hlavnú úlohu po boku Pavla Kříža) začali hrávať po kluboch so skupinou Orlík (názov skupiny je odvodený od kultovej skinheadskej vinárne, ktorá bola ako jeden z mála vtedajších pražských podnikov otvorená do neskorých nočných hodín). A ako došlo k stretnutiu Landu s Matáskom? Autor si na to spomína takto: "Daniel Landa se s Davidem Matáskem znali z divadla. Zatímco Dan už si holil hlavu v roce 1987 a řádil po Praze, o pät let starší David v tom samém roce dokončil třetí pokračování  Básníku a sekal latinu. Kdo ale zná Dana, ví, jak dokáže lidi zblbnout a nadchnout pro věc. Netrvalo dlouho a s holou hlavou přišel i David." (s.27).

Jeden zo zážitkov z vedajšej doby:

"Jednou Pavel H. došel na Blondýnu a viděl tam sedět Fanánka s nějakou tmavou holkou. Divil se, co tam dělá Cikánka., ale neřešil to. Když šli o tři dny později na Barču na Arakain, viděl ji zpívat na podiu. Byla to Lucka Bílá." (s.125). 

Všetko sa to naplno rozbehlo po páde režimu. Na hudobnú scénu prišli ďalšie skinheadské kapely, ktoré získavali nových členov: Tři sestry, radikálny Braník, Hubert Macháně, Plexis...

Hnutie sa začínalo viacej radikalizovať a organizovať. Prišli prvé väčšie potýčky s punkermi a ostatnými ľavičiarmi, začal sa lov na Vietnamcov, ktorých v Prahe ostalo po páde režimu niekoľko tisíc ( po zatvorení fabrík začali predávať na trhu lacné produkty ako digitálky a pod.), bitky s Arabmi, cigánmi, vekslákmi, pasákmi a odnieslo si to aj zopár černochov. Viacero vtedajších skínov sa začalo obracať k nacizmu, s čím sa však nedokázalo stotožniť umiernenejšie krídlo, ktoré nazývali vtedajší novinári kališníci (historický názov siaha do čias Jána Husa) a jeden z jeho najpopulárnejších predstaviteľov Daniel Landa počas koncertu, na ktorom sa začalo hromadne hajlovať, definitívne oznámil koniec Orlíku. 

Medzi vtedajšími skinheadmi bol najpopulárnejším politikom predstaviteľ Republikánskej strany Československa - Miroslav Sládek, pre ktorého viacerí z nich aj pracovali.

Treba povedať, že spočiatku sa skinheadi tešili veľkej popularite širokej verejnosti aj polície. Občania volali skínov do svojich obcí a menších miest, aby spravili poriadky s problémovými cigánmi. Tak sa jednoducho zišlo nejakých dvadsať - tridsať holých hláv, vošli do osady alebo do obce a jednoducho povedané to tam vyčistili. Na hlavnej stanici alebo v centre Prahy polícia dopriala skinheadom menšie potýčky s cigánmi, vekslákmi alebo pasákmi. Ako spomína Filip Vávra, dokonca existovala akási tichá dohoda medzi nimi a políciou, že to tam chalani trochu vyčistia, oni sa nebudú akože pozerať a potom sa vytratia do noci. Viacerí skinheadi sa postupne presunuli z podnikov a ulíc na futbalové štadióny, kde to bol na začiatku deväťdesiatych rokov, keď ešte bezpečnosť na štadiónoch bola takmer nulová, hotový Balkán. Autor spomína, že neraz tam išlo doslova o život, keďže fanúšikovia bežne nosili pri sebe nielen nože, ale dokonca aj strelné zbrane. 

V roku 1991 bol dobodaný šestnásť ročný skinhead Aleš Martinu, ktorý sa stal pre ostatných skínov priam kultovou postavou a na jeho pohreb prišlo tisíce holých hláv. Orlík mu venoval na svojom albume Demise! Minútu ticha. Postupne, ako sa skinheadi čoraz viacej radikalizovali a organizovali a názorovo sa prikláňali k nacizmu, ich popularita začala klesať. Nielen u širšej verejnosti, ale aj v samotnom hnutí. Najstarší členovia, ktorí stáli pri založení hnutia skinheads, mali s nacizmom problém, prekážalo im, že čoraz mladší členovia, tzv. bejbyskinheads bezdôvodne napádali bežných ľudí a svojim správaním popierali základné myšlienky hnutia. Pôvodné rasistické pouličné bitky začínali páchnuť politickou ideológiou, bolo to už  viac - menej o náckoch a anarchistoch. Hromadné bitky radikálnej ľavice a pravice. Na skinheadsých koncertoch sa čoraz viacej hajlovalo (z tohto dôvodu ukončil koncertovanie aj radikálny Braník, pre ktorého to už bolo tiež prisilné kafé). 

Zlaté časy československých, resp. pražských skinheads trvali iba dva roky, no s odstupom času viacerí vtedajší predstavitelia hnutia priznávajú, že to bolo také hektické obdobie, že na jeho konci mali pocit, že ubehlo najmenej dvadsať rokov: 

"Nerudovou ulicí jsme se vyšplhali na Hrad. Došlo mi, že teprve před osmi měsíci jsem tu byl se skautem na tradičným závodě v běhu do malostranských schodu, jako ještě kluk s patkou, a bavil se tu s nějakým starším skinheadem, který se s někým z našeho oddílu znal. Doba skautské nevinnosti a foglarovek  versuz doba vysokých bot a obušku. Vše se tehdy dělo hrozně rychle." (s.205). 

Vynikajúca dokumentárna spomienková kniha, ktorú mohol napísať len človek, ktorý to všetko zažil na vlastnej koži. Sám seba nijakým spôsobom neheroizuje, všetko opisuje tak, ako to v tom čase bolo. Tvrdé, drsné, surové, ale istým spôsobom pre mladého chalana veľmi lákavé a dobrodružné. Praha bola po páde režimu ako divoký západ a chvíľu jej trvalo, kým našla svoju tvár. Toto krátke obdobie hľadania využilo niekoľko nespokojných, nasratých, slobodou nenasýtených mladých chalanov, ktorí prežili jedno veľké dobrodružstvo, ktoré sa natiahlo na dva roky. Porovnávať vtedajších skinheadov s terajšími vymletými náckami je totálne nezmyselné. V tom čase to bolo o niečom úplne inom. A viniť Landu za to, že je zodpovedný za terajších neonacistov je rovnako scestné, ako viniť Marxa za Stalinove gulagy.  Inak, keď sme už pri Danielovi Landovi, ak sa vám dostane táto kniha do rúk, určite si prečítajte stranu 95, kde sú zhrnuté viaceré historky týkajúceho sa tohto populárneho českého hudobníka a herca. Kniha je obohatená o mnohé vzácne, doteraz nezverejnené dobové fotografie a mapuje nielen situáciu samotného hnutia, ale aj spoločenskú a politickú situáciu koncom osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov vo vtedajšom Československu. Ťežký boty mi po obsahovej stránke v niečom pripomínajú Baričákovu spomienkovú knihu Vždy pripravený! a po formálnej zase spomienkové knihy Juraja Šeba na jeho rodnú Bratislavu.  

Drsné čítanie, od ktorého sa len tak neodtrhnete