DEŇ DRUHÝ (STREDA)
Dnes som prišiel do práce o niečo skôr. Celú noc som sa prevaľoval v posteli, nemohol som zaspať. Bolo niečo po pol ôsmej, keď som si klikol kartu pri vchodových dverách. Všade bola tma, väčšina ľudí ešte dovolenkovala. Zapol som počítač a rozvalil som sa v kresle. Po chvíli som začul pravidelné klopanie topánok, ktoré sa ozývalo z chodby. Dnes som prišiel do práce ako prvý. Dokonca ešte pred Laurou. To sa stávalo len zriedkavo. Vedel som, že ju tým mierne vytočím. Zalial som si zelený čaj a s úsmevom na perách som si vychutnával jeho chuť a vôňu. Ako nejaký dilino z infantilnej reklamy. Nevedel som sa dočkať chvíle, kedy bude veľká ručička ukazovať na dvanástku a malá na desiatku a príde donášková služba. Premýšľal som, akú zámienku použijem, aby som mohol vletieť do Laurinej kancelárie. To som si jednoducho nemohol nechať ujsť. Čas dnes plynul veľmi pomaly. Už som si stihol pozrieť emailovú poštu (prekvapujúco bola opäť prázdna), prelistoval som si dennú tlač, preletel som najnovšie klebety na internete a natipoval som zopár futbalových zápasov. Dnes som si obliekol svetlomodrú košeľu a tenký sveter s nórskym vzorom. Na nohách som mal natiahnuté voľnejšie džínsy a na nohách nižšie zimné topánky. Bolo deväť hodín, desať minút. Niekto zaklopal na dvere. Rýchlo som zavrel rozkliknutú porno stránku a hodil som do googlu najnovší zákon týkajúci sa bytovej otázky.
"Áááno" povedal som teatrálne a z polohy rozvaleného mroža som som prešiel do polohy usilovne pracujúceho úradníka. Dvere sa otvorili takmer dokorán.
"Netvár sa tak, aj tak viem, že si si tam zase prezeral nejaké prasačiny" ukázala prstom na monitor Laura.
"Dobré ráno, kolegyňa" uzemnil som jej temperament hneď v úvode.
"No poniektorí z nás už majú deň, milý kolega" vrátila mi poznámku Laura. "Mimochodom, pri akej kategórii som ťa vyrušila? Babičky alebo Deduškovia?" vystrelila po mne ďalšími ostrými.
"Prečo? To sú tvoje obľúbené?" usmial som sa a spokojne som sa narovnal. Konečne som si mohol dôkladne prezrieť jej dnešný šatník. Dlhý šedý štrikovaný sveter, ktorý končil až pri kolenách, hrubšie tmavé pančuchy a rovnaké kožené čižmy ako včera. Ani náznak výstrihu či iného odhaleného kúsku tela. "Mníšky majú dnes divokú párty?" podpichol som ju ďalšou poznámkou.
"Nie, tá je až zajtra. Dnes je ples debilov. Vraj je to tvoja jubilejná desiata účasť" nadvihla kútiky úst a hodila mi na stôl akési hrubé lajstrá.
"Čo ja s tým?" nechápavo som rozhodil rukami.
"Brežná to chce mať do obeda prefotené. Prajem príjemnú zábavu."
"No počkaj Záhradná, to je predsa tvoja práca."
"Vážený kolega, ja idem o pol desiatej do Blavy na služobku, takže je mi ľúto..." usmiala sa na mňa a poklepala ma po ramenách. "Smola, Tomáško" nahla sa nado mňa a provokačne hodila svojimi dlhými hnedými kučeravými vlasmi nabok. Voňala po kamilkách. Inokedy by ma tá vôňa omráčila a vznášal by som sa v oblakoch.
"Počkaj ako dnes o pol desiatej? Nemali ste ísť až zajtra skoro ráno?" zhrozil som sa, lebo môj nápad s kvetmi dostával vážne trhliny.
"Máš pravdu, no celé sa to kvôli uzávierke termínov posunulo. Brežná potrebuje podpis nejakého klienta a zajtra by už bolo neskoro. Tak sa pekne zabav a ak budeš dobrý, prinesiem ti nejakú peknú magnetku Bratislavského hradu" opäť ma poklepala po ramenách a s úsmevom opustila moju kanceláriu.
"A sakra!" Rýchlo som vytočil číslo donáškovej služby a pár sekúnd som počúval to otravné pravidelné vyzváňanie. "Čo teraz?" uvažoval som. "To nemôžem...Na druhej strane je to jediná možnosť...Ty vole..." Napokon som sa rozhodol. Do pol desiatej ostávalo už len necelých sedem minút. Najvyšší čas. Jej číslo som poznal naspamäť. "Záhradná, čo je s tebou? Brežná sa ti snaží už aspoň päť minút dovolať. Čo máš zase s tým telefónom? Máš jej okamžite vytlačiť ten nový zákon o splátkach. Áno, ten. A pohni tým svojim kardashianským zadkom, lebo ťa roztrhá v zuboch!"
Ja viem, bolo to odomňa hnusné, no nemal som inú možnosť. Vedel som, aký má Laura pred šéfkou rešpekt a predpokladal som, že k nej nabehne ako splašené stádo oviec. Prešlo sotva pár sekúnd. Môj predpoklad sa ukázal ako správny. Vyletela ako neriadená strela a dvere nechala jemne poodchýlené. Zväzok kľúčov zabudla zasunutý z vnútornej strany kancelárskych dverí. Aj slečna dokonalá sa občas správa iracionálne. Po špičkách som sa priblížil k jej stolu. Otvoril som okno dokorán, prievan občas dokáže navodiť veľmi nepríjemné situácie. Ak spočítam vzdialenosť dverí, za ktorými sídli šéfka, jej výrečnosť a jej zbytočnú preafektovanú argumentáciu, potom som mal nejaké tri -štyri minúty k dobru. Presne toľko potrvá, kým Záhradná zistí, že môj telefonát bolo len jedno veľké klamstvo a roztrhá ma v zuboch. Zvedavosť napokon zvíťazila a pristavil som sa pri jej pracovnom stole. Panoval tu dokonalý poriadok, ako inak. Ceruzky, perá, spinky, všetko pekne vedľa seba. Fotka akéhosi psa, poznámkový blok... Žeby nemala žiadnu slabosť? Opatrne som otvoril prvú zásuvku. Zase len nejaké kancelárske papiere, spisy, bla, bla bla... Druhá zásuvka. Hmmm. To vyzerá zaujímavejšie. Pootvorený sáčok a v ňom ovocie obalené v horkej čokoláde. "Ale. Takže slečna má slabosť na sladké. To sa môže hodiť" usmial som sa. Keď som chcel načať aj tretiu zásuvku, zastavili ma rázne kroky, ktoré našťastie prichádzali až z ďalšej chodby. Rýchlo som privrel zásuvku tak ako bola predtým a dvomi veľkými skokmi som opustil cudzie priestory. Chrbtom som zabuchol dvere. "Upsss" pousmial som sa a namieril som do svojej príjemne vyhriatej kancelárie. Otvoril som si internetovú stránku na nejakom náhodnom sociálnom zákone a odpočítaval som sekundy do výbuchu.
"To niééé" začul som zúfalý výkrik. Najskôr to bolo len jemné ťahanie za kľučku a potom divoké trieskanie rukami do dverí. "Doriti. Fuck!" Unavené zviera nahlas dýchalo a zvažovalo ďalší postup.
Pomaličky som vyšiel zo svojej kancelárie. "Môžem ti nejako pomôcť, Záhradná?" ochotne som sa jej ponúkol. Nezmohla sa na slovo, len ukazovala z dverí na seba a potom zase na dvere. "Len mi prosím ťa nepovedz, že kľúče si nechala zvnútra" teatrálne som zhíkol a začal som lomcovať s kľučkou. "To ako si mohla?"
"Jááá? Ty blbec, to je všetko tvoja vina. Brežná mala ten zákon už dávno prefotený. Ja ťa zabijéééém" zaútočila na mňa päsťami a jej rany mali prekvapujúcu silu. Zakryl som si tvár. Nie aby som sa vyhol úderom, ale aby som potlačil úsmev.
"Čo sa to tu deje, vy dvaja, môžete mi to láskavo vysvetliť?!" Ten rázny hlas sme obaja dôverne poznali. Okamžite sme sa od seba odtrhli. "Vezmite tie papiere Laura a rýchlo do auta. Už aj tak meškáme viac ako desať minút" pozrela sa na svoje hodinky Brežná a nervózne dupala špičkou topánky o podlahu.
"Viete ja..." na viac sa moja pôvabná kolegyňa nezmohla. Presne ako pred chvíľou, aj teraz len bezradne mierila ukazovákom na dvere a pozerala na šéfku s pootvorenými ústami.
"Hádam mi nechcete povedať, že..."
"Presne tak" prikývol som, aby som ešte viacej zdvihol Brežnej adrenalín. "Tuná Laura, pardon, slečna Rajská, nechala z vnútornej strany svojich dverí kľúče a teraz..."
"To nemyslíte vážne, Laura?! Dnes je uzávierka termínu! Bola to vaša jediná starosť, dopekla!" bezradne pobehovala Brežná na mieste a držala sa za hlavu. Ja som medzitým vytočil číslo na technika. "Nebojte sa, dám to do poriadku" povedal som pevným hlasom a už som situáciu riešil rázne ako najznámejšia slovenská svokra Gizka Oňová. O pár minút už chlapík v montérkach rozmontovával zámku a dvere od Laurinej kancelárie boli opäť prístupné. Ešte že vás tu máme, Tomáš" pochválila ma Brežná a ja som sa škodoradostne usmial na Lauru.
"Čože? Vy vetráte v januári dokorán? Kto myslíte, že to bude platiť?!"
"Ale ja..." Keby mohol pohľad mojej pôvabnej kolegyne zabíjať, bol by zo mňa popol.
"Viete čo, Laura? Už ste toho dnes narobili až, až. Ja si so sebou vezmem radšej tuná Tomáška, on sa o mňa bude vedieť postarať, keď sa nedajbože ešte vyskytnú nejaké ďalšie nečakané problémy. Zbaľte si len tie najnutnejšie veci, pán Rozbor a o päť minút odchádzame" pozrela sa na hodinky Brežná a počkala pred mojou kanceláriou.
"Ozaj, aby som nezabudla, tie papiere, čo ste dnes priniesli Tomášovi, slečna Rajská, chcem mať po návrate z Bratislavy prefotené na mojom stole. Rozumeli ste?"
"Samozrejme, pani Brežná" rezignovane prikývla Laura.
Opatrne sa prešmykla k mojej kancelárii a priblížila sa ku mne na pol kroka. Voňala po sviežom sprchovacom géle. "Toto ti nedarujem, ty sviniar" zavrčala a odkráčala pomaličky preč. Zadok mala bohovský, to sa musí nechať, vychutnával som si pohojdávanie jej pevných polovičiek. Práve prechádzala okolo Brežnej, keď vošiel do dverí akýsi zadýchaný chlapík. Otočil sa smerom k Laure. Mal na sebe zimný kabát a pod ním akúsi smiešnu červenú rovnošatu. "Ste slečna Rajská?"
"Áno som, a vy ste...?"
"Prepáčte, Kasman, firma KVETINOVÝ SVET, donášková služba. Mám tu na vaše meno objednanú kyticu kvetov.
"Pre mňááá?! Ale ja som si nič neobjednala, to musí byť nejaký omyl" krútila hlavou moja šarmantná kolegyňa.
"Ja viem, je to od anonyma, pre slečnu Rajskú" trval na svojom chlapík z donáškovej služby.
"Slečna Rajská? Môžete mi to vysvetliť? zvýšila hlas naša stále nervóznejšia šéfka. "Vy si nechávate posielať kvety do úradu počas pracovnej doby?"
"Ale ja..."
"Nič mi nehovorte. Mám vás dnes už akurát tak dosť! Tomáš, odchádzame."
"Samozrejme, pani Brežná" milo som sa usmial na šéfku a ponúkol som jej svoje rameno. "Laura a nezabudni prosím ťa na tie papiere. Určite máš času dosť, keďže stíhaš prijímať dary od tajných ctiteľov" poklepal som po pleci svoju krásnu kolegyňu.
"Zhoríš v pekle" zašepkala mi do ucha, no jej odpoveď som už našťastie vnímal z veľkej diaľky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára