štvrtok 16. februára 2017

RECENZIA: Minna Lindgrenová - Babičky - Smrť vo Večernom háji (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:  **


"Zanechala ustaranú paniu v osmičke a odcestovala domov odpočinúť si. Večerný háj, pravda, nebol naozajstný domov, bolo to iba racionálne riešenie pre starčekov, ktorí ešte nestihli zomrieť" (s.131). 

V poslednom čase akoby sa (najmä) v severských krajinách roztrhlo vrece s románmi, ktorých hrdinami sú občania vo vyššom veku. Spomeňme napríklad Storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol, Muža menom Ove, Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, Zabijak Anders alebo Zločinecký gang penzistov a Zločinecký gang penzistov opäť úraduje. A práve s poslednými dvomi menovanými knihami má román fínskej autorky Minny Lindgrenovej najviac spoločné. Román Babičky: Smrť vo Večernom háji, je prvý diel trilógie.  



Máme tu teda tri priateľky po deväťdesiatke, ktoré bývajú v penzióne pre seniorov s poetickým názvom- Večerný háj. Už od začiatku sa na tomto mieste deje niečo nekalé. Záhadne zomrie Tero Lehtinen, ktorý pracuje v zariadení ako kuchár. O nejaký čas spácha samovraždu vojnový veterán a zároveň klient penziónu, ktorého len pár týždňov predtým surovo znásilnili. Podozrivo sa správa vrchná sestra Virpi Hiukkanenová, ktorá istým spôsobom pripomína diabolskú vrchnú sestru Retchedovú, z dnes už kultového Formanovho filmu Prelet nad kukučím hniezdom, ale aj údržbár Erkki Hiukkanen. To však zďaleka nie je všetko. Okrem toho sa totiž v zariadení vo veľkom kšeftuje s liekmi, klientom sa stanovujú neexistujúce diagnózy, v oddelení pre pacientov trpiacich demenciou vypukne požiar, zo založenia ktorého je obvinená jedna z trojice priateliek - Irma Länneniemuová, Siiri Kettunenová a Anna - Liisa: "Chcem len povedať, že život ponúka prekvapenia až do samého konca ešte aj nám deväťdesiatnikom. Kto by sa nazdal, že ty a ja skončíme ako jediné priateľky? Ešte pred desiatimi rokmi sme jedna o druhej ani nešípili. alebo že Irma sa dostane na oddelenie pre dementných a teba odrazu uprostred všetkého zradí srdce?" (s.180). 
Dámy sa rozhodnú, že prídu veci na koreň. Pomocnú ruku pri vyšetrovaní im podá Mika Korhonen, chlapík so záhadnou minulosťou a Onne Rinta - Paakku, bývalý veľvyslanec a zároveň obyvateľ penziónu, ktorý sa do jednej z priateliek zamiluje...   

Román je pre mňa veľkým sklamaním. Nejde o to, že príbeh nie je originálny, to by som dokázal prehltnúť, ale po celý čas som si nedokázal vybudovať vzťah k hlavným postavám, humor ma vôbec nenadchol, dej sa mi zdal príliš rozvláčny. V podstate som bol rád, keď som knihu napokon dočítal. Škoda peňazí a času. 
Iba poznanie, že nielen u nás, ale aj vo vyspelom Fínsku nemajú obyvatelia seniorských zariadení jednoduchý život je zaujímavé, ale aj smutné zároveň.    

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára