Tajomstvo z antikvariátu

O Samuelovi Lobenovi sa toho zase až tak veľa nevie. Narodil sa niekedy medzi rokmi 1980 až 1983. Chodil na osemročnú základnú školu. Keď mal desať rokov, jeho rodičia sa rozviedli. Potom chodil na hotelovú akadémiu. V tom období hľadal sám seba. Inklinoval skôr k pravici, často ho bolo vidieť na štadiónoch medzi radikálnymi fanúšikmi. Istý čas bol nezamestnaný. Absolvoval základnú vojenskú službu (jeden rok), potom sa zapísal na vysokú školu. Celkovo chodil na tri fakulty (študoval slovenský jazyk a literatúru ako vedecký odbor, neskôr prešiel na muzeológiu, aby mu napokon udelili titul na podceňovanej a neperspektívnej sociálnej práci). Bolo to obdobie, keď úplne prepadol čítaniu (najmä beletrie), ale čítal aj literatúru faktu, filozofiu, zaujímal sa o filmové umenie. Jeho názory sa postupne menili z pravicových na liberálne. Mal za sebou bezdetné manželstvo, ktoré sa po roku rozpadlo. Potom si zbalil pár nevyhnutných vecí a odišiel do hôr. S jedným batohom, ktorý bol odhora až dole naložený jeho najobľúbenejšími knihami. Zanechal po sebe len krátky román. Ide o linajkový zošit s tvrdou väzbou, popísaný jeho vlastnou rukou. Na niektorých miestach ho Loben obohatil o perokresby. Z popísaných riadkov cítiť silné autobiografické slová.

Keď som minulý týždeň po dlhšom čase navštívil jeden zo svojich obľúbených antikvariátov, zošit Samuela Lobena bol pohodený úplne vzadu, na jednej z vrchných políc. Zo zvedavosti som ho vzal do rúk, sfúkol som z neho chumáče prachu a začal som v ňom listovať. 
Mám slabosť na rôzne kuriózne veci a tak som sa predavača spýtal, koľko za ten zošit chce. Bol prekvapený, že ho tam vôbec má. Vôbec netušil, ako sa do antikvariátu dostal. Napokon som si kúpil tri iné knihy a tým sme si boli kvit. Vzal som si zošit domov a večer, po náročnom dni, som začal v pohodlí svojej postele postupne odhaľovať všetky jeho tajomstvá.

Nemôžem sem celý zošit len tak od slova do slova prepísať, môže sa totiž stať, že sa Samuel Loben jedného dňa nejakým zázrakom predsa len vráti a rozhodne sa vydať svoj zošit v niektorom z knižných vydavateľstiev. Nerád by som sa s ním ocitol na súde z dôvodu porušovania autorských práv. No nedá mi, aby som sa s Vami nepodelil aspoň o niektoré myšlienky alebo pasáže, ktoré ma v zošite zaujali. Časom snáď pribudnú ďalšie. Uvidíme...

Zošit som sa rozhodol odfotografovať v koženom obale, aby som neodhalil jeho skutočnú identitu.  


"Hovorí sa, že Boh naloží každému z nás na chrbát toľko, koľko unesie. Len neviem, prečo  práve zo mňa sa rozhodol spraviť vysokohorského nosiča" (s.6).

"Keď som bol pred rokmi na vojne, mal som tam jedného dobrého kamaráta. Jedného letného dňa sme sedeli len tak pri ohni a rozprávali sa. Ani neviem ako sa  debata otočila na Hitlera, na Landu, na Kinga. Proste tak to bolo. A on mi hovorí: -Viem, že keby Hitler zlikvidoval všetkých židov, prišli by sme na rad my - Slovania, v Hitlerových očiach podrasa. Aj preto mám voči vodcovi isté výhrady a  nie som bezhraničný nacista.- 
Ako to rozprával, súčasne s tým vyrezával hákové kríže do špekačky. Nad ohňom sa začali naplno rozpínať" (s.8). 

"Už ma neser s tou krátkodobou pamäťou. Ti hovorím, že marihuana nemá nijaký vplyv na krátkodobú pamäť. Radšej mi pripomeň, o čom sme pred chvíľou hovorili" (s.11).

-Kniha je najlepší priateľ človeka. Keď nemá psa - výrok, ktorý niekto načmáral na stenu vysokoškolskej izby" (s.12).

"-Minule, pred tromi rokmi, keď som bol v kostole...- relatívne vnímanie času môjho kamaráta z vysokej školy - " (s.12).