Keď som sa ráno prebral vo svojej posteli, strašne ma bolela hlava. Ukazovákom a palcom som si pretrel oči a pohladil som si niekoľkodňové strnisko. Na hlave som si nahmatal výraznú hrču. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul ako som k nej prišiel. Nestáva s často, aby dostal nejaký hosť cez hubu v kaviarni. V bare, to áno, to je niečo iné. Ale v kaviarni? Popravde, ani som sa tým klaunom veľmi nečudoval. Sám som si o to koledoval. Ak mám byť úprimný, čakal som to už oveľa skôr. Jedno mi však bolo jasné. V piatok večer sa tam už nebudem môcť ukázať. V tej chvíli som si uvedomil nepríjemný a zároveň nečakaný fakt, že mi budú ti somári istým spôsobom chýbať...
Tráviť celé dni kritikou iných sa mi zdalo v tom momente predsa len trochu plytké a nedostačujúce. Myslel som si, že mi pomôže John Fante, ale zvyšok soboty som preležal v posteli s tupým pohľadom nasmerovaným do bielej steny.
Bolo mi trápne len tak tam v piatok prísť a povedať im: "Sorry chlapci, mýlil som sa, lebo v skutočnosti ste vlastne fajn a ja som sa správal ako idiot..." ,navyše, keď som to tak vnútorne necítil. Premýšľal som, čo spravím, aby ma, keď už nič iné, aspoň v tichosti tolerovali. Celý týždeň som trávil ponorený do svojich myšlienok. Profesorom v škole som na otázky odpovedal jednoslovne alebo dlhým mlčaním, spolužiačky a spolužiakov som ako obyčajne úspešne ignoroval. Len Bukowski, Fante a Kafka.
Bol piatok podvečer a ja som na nič neprišiel. Kúpil som si teda fľašu bieleho, sadol som si v parku na vlhkú lavičku a do desiatich minút som ju vyprázdnil. Potom prestrih. Kaviareň, štyria klauni, dva poldecáky, facka od mami zľava, facka od otca sprava, posteľ, prebudenie, sucho v ústach, bolesť hlavy, žalúdok na vode, priateľské objatie so záchodovou misou...dofrasa. Život je krásny. Ale nie dnes ráno.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára