HODNOTENIE: ****
KNIHA MESIACA FEBRUÁR
"Ktosi raz povedal, že vojna je z deväťdesiatdeväť percent čistá nuda a z jedného percenta čistá hrôza. Ten ktosi však asi neslúžil pri vojenskej polícii v Iraku. Na cestách som mal v jednom kuse strach. Možno to ešte nebola čistá hrôza. Tá prichádza až vtedy, keď vybuchne improvizované výbušné zariadenie. Ale akási podružná hrôza, ktorá sa mieša s nudou. Čiže je to z 50 percent nuda a zo 49 percent normálna hrôza, ktorá predstavuje všeobecný pocit, že každú sekundu môžete zomrieť a každý v tejto krajine vás chce poslať na druhý svet. Potom, pravdaže, je to jedno percento čistej hrôzy, keď vám ide srdce z hrude vyskočiť, zorné pole sa vám zúži, ruky vám zbelejú a celé telo vám hučí. Nedokážete myslieť. Ste len zviera, čo robí to, na čo ho vycvičili. A potom sa vrátite k normálnej hrôze, zmeníte sa späť na človeka a znovu začnete myslieť"(s.44).
Phil Klay napísal knihu veľmi silných naturalistických poviedok. 12 príbehov amerických vojakov, ktorí si odslúžili misie v Afganistane a v Iraku. Nie je to len pohľad radových vojakov, ale aj vojenského kňaza, administratívneho pracovníka, alebo člena jednotky psychologických operácií. Hneď prvá poviedka (Návrat z misie), podľa ktorej je pomenovaná aj celá kniha, je príbehom mladého vojaka, ktorý sa po skončení irackej misie vracia domov k manželke, no už po pár dňoch ničnerobenia sa teší na ďalšiu akciu, hoci to môže znamenať jeho smrť. V poviedke Telá sa mladý vojak vracia k priateľke, no mesiace strávené na misii pochovali ich stredoškolskú lásku a ostáva len prázdnota. Poviedka Vo Vietname mali kurvy odhaľuje príbeh vojaka, ktorého otec slúžil vo vietnamskej vojne a on sám strávil mesiace v Iraku. Vie, že každý deň môže byť pre neho posledný a podľa toho sa aj správa. Ide mu hlavne o rýchle a povrchné uspokojenie najnižších pudov a o to, aby vypil čo najväčšie množstvo alkoholu. "Zaspomínal som si na to, ako som po prvý raz masturboval počas pieskovej búrky. Keď máte devätnásť a musíte byť sedem mesiacov bez sexu, začne vám z toho rôznym spôsobom hrabať. A znovu som si na to spomenul, keď zahynul West a Starec si vtedy povzdychol : -Bože dobrý, keby som tak vedel, kde sú iracké bordely. Vybral by som si tučnú kurvu, ktorá by mi dovolila zaboriť si hlavu medzi jej prsia, aby som sa tam vyplakal -" (s.114).
Veľmi zaujímavá je poviedka Psychologické operácie, v ktorej sa po rokoch stretnú bývalí kolegovia z vysokej školy. Ona bola z veľmi dobre situovanej rodiny a aby sa od nej odpútala, konvertovala na islam, zatiaľ čo on strávil istý čas na vojenskej misii v Iraku ako člen jednotky psychologických operácií, ktorá zákerným spôsobom poľovala na povstalcov (priznám sa, že ma šokoval špinavý spôsob, akým americká armáda ničila svojho nepriateľa). Obe postavy vedú medzi sebou pôsobivý dialóg.
Poviedka Vojnové zážitky je príbehom amerického vojaka, ktorému obhorelo počas akcie takmer celé telo a mladá krásna študentka teraz túži o tom napísať dojímavú divadelnú hru. Veľmi sa mi páčil brutálne čierny záver poviedky. Dávam do pozornosti.
Poviedka Pokiaľ to nie je aspiračné poranenie hrudníka rozpráva príbeh o mladom právnikovi, ktorý strávil niekoľko mesiacov ako administratívny pracovník na misii v Iraku, kde mal na starosti písanie zápisníc a rôznych vojenských správ. V jednej takejto správe nájde návrh na vyznamenanie vojaka, ktorý pomohol preniesť poranené telo svojho kamaráta a sám pri tom prišiel o život. Paradoxne, keby statočný vojak nechal kamaráta ležať na pôvodnom mieste, boli by obaja ešte nažive. Navyše vojak, ktorý to prežil, napokon aj tak o pár mesiacov prišiel o život v ďalšej misii. Mladý právnik premýšľa nad tým, či má zmysel riskovať život pre niekoho, kto krátko na to zahynie.
"Príbeh možno vyrozprávať dvoma spôsobmi. Zábavne a smutne. Chlapi ho majú radi veselý, s potokmi a kalužami krvi, a keď sa dostanete k záveru, radi vidia na vašej tvári úsmev. Ženy ho zase majú radšej smutný, keď sa pohľad rozprávača stráca kdesi v diaľke, keď sa v spomienkach vraciate k hrôzam vojny, ktoré si poslucháčky nevedia celkom dobre predstaviť. Bez ohľadu na spôsob podania ide vždy o ten istý príbeh" (s.53).
Phil Klay nerobí z amerických vojakov žiadnych hrdinov. Sú to obyčajní muži ako vy alebo ja. Majú svoje rodiny, boja sa o život, plačú, mrznú, moknú, podvádzajú svoje priateľky a manželky, dúfajú, že prežijú ďalší deň, používajú vulgárny jazyk, strach maskujú čiernym humorom a plnia rozkazy mocných.
A to je hlavný dôvod, prečo, hoci s nimi súcitím, beriem ich popri všetkom v prvom rade ako profesionálov, novodobých žoldnierov, ktorí vedia, do čoho idú. Sú platení za to, aby zabíjali a musia počítať s tým, že aj oni môžu byť jedného dňa zabití. To je vojna. To sú misie. To sú záujmy mocných.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára