Prečesal som si svoje hnedé rednúce vlasy a napravil som si silné dioptrie. Do úst som si vložil žuvačku. Aby som zamaskoval rastúce brucho (čo v mojom veku už považujem za dosť bežné, najmä keď som vášnivý pivkár), obliekol som si voľnejší sveter. Naposledy som skontroloval svoj malý jednoizbový byt, v ktorom trávim osamote už šiesty rok. Zhasol som chodbové svetlo a vyrazil som do ulíc.
Bol jasný a pomerne chladný večer. Keby v meste nevládol elektrický smog, určite by som mal nad hlavou hviezdnu klenbu. Keďže kaviareň sa nachádzala len necelých päťsto metrov od miesta môjho bydliska, o pár minút som už schádzal dolu schodmi. Jedným z nepísaných pravidiel klubu bolo, že nikto nevypil pred stretnutím ani kvapku alkoholu. Nebol som tým nadšený, ale ostatní členovia ma prehlasovali. Bolo to už dávno. Ďalším z pravidiel klubu bolo, že ten, komu bol večer venovaný, prichádzal do klubu ako prvý. Za žiadnych okolností sa nijaký člen nášho klubu nesmel správať drzo, arogantne a agresívne. Mimochodom ďalšie z pravidiel, s ktorým som mal problém a s ktorým som vnútorne nesúhlasil. Sám by som však neublížil ani muche. Moje hostilné správanie bolo skôr odrazom vlastnej nespokojnosti so sebou samým. Keďže sme chodili do kaviarne už roky, čašník bez opýtania pripravoval nápoje o ktorých vedel, že ich uprednostňujeme.
Do kaviarne sme zakaždým prichádzali po jednom a v niekoľko minútových intervaloch. Aj toto bolo ďalšie z pravidiel klubu. Tesne po deviatej večer sme už všetci piati popíjali z pohárov studené aj teplé nápoje.
Keď som začul buchnutie hrnčeka o podšálku, v okamihu ma to rozladilo. Napriek tomu som sa pokúsil zozbierať všetku svoju vnútornú energiu a všetko ostatné som hodil za hlavu. V tej chvíli som bol len ja, moji spoločníci a môj svet...
"Bol to náročný týždeň..." začal som svoje rozprávanie. "V pondelok ráno som letel do Paríža." Pri ďalšom buchnutí hrnčeka o podšálku som zovrel ruku v päsť a niekoľkokrát som sa nadýchol a o chvíľu zase sťažka vydýchol. Potom som sa mlčky postavil a bol som rozhodnutý vyliať tomu arogantnému mladému študentíkovi kapučíno rovno do rozkroku. Keď som stál len pár centimetrov od jeho tváre, v poslednej chvíli som si to predsa len rozmyslel. Uvoľnil som ruku a podal som mu ju. Pár sekúnd na ňu nechápavo hľadel, akoby analyzoval situáciu a po celý čas mi pozeral priamo do očí. Celá kaviareň v tom okamihu zmĺkla. Napokon sa odomňa bez slova odvrátil, otvoril si rozčítaný román na strane kde mal založenú magnetickú záložku a ponoril sa do knihy. Skôr ako odišiel, stihol som si všimnúť jeho pohŕdavý pohľad. Bol mrazivejší ako januárová noc. Nebol v ňom jediný náznak pokory a ľudskosti. Unavene som sa zvalil do kresla a sťažka som sa nadýchol.
"Ako som spomínal, bol to náročný týždeň. Už ten pondelňajší let do Paríža. Sedel som v business triede a vychutnával som si neskoré raňajky, ktoré som zapíjal šampanským. Ako mi bublinky stúpali do nosa (aj do hlavy), vychutnával som si pohľad na krásne mladé letušky v bledomodrých rovnošatách. Telové pančuchy sa im plazili po vyšportovaných nohách, ktoré im vykúkali spoza elegantných sukničiek. Pri každej novej objednávke sa hlboko predklonili... čo vám poviem, let ako z ríše snov..." zasníval som sa. Na hraniciach Francúzska s Nemeckom mi vypadli z vrecka doklady. Jedna z letušiek si ochotne kľakla do uličky a dlhú chvíľu ich hľadala..." slastne som sa nad tou nedávnou spomienkou pousmial. Moji spoločníci sa snažili vybaviť si tú lákavú predstavu vo svojich hlavách a dám ruku do ohňa za to, že v tej chvíli sedeli vo svojej fantázii na palube luxusného dopravného lietadla a objednávali si z palubného menu.
"Pristáli sme načas" pokračoval som. "Paríž bol v ten deň utopený v daždi. Objednal som si taxík a uháňal som na dôležité stretnutie, ktoré sa malo uskutočniť v jednom z najluxusnejších a najdrahších hotelov v hlavnom meste Francúzska -Four Seasons George, na slávnom Champs -Elysees. Nikdy predtým som nenavštívil také luxusné miesto. Cítil som sa tam spočiatku neisto. Keď mi priniesli jedlo, ktorého názov som nedokázal ani len vyslabikovať a tipoval som nástroj, ktorým by som sa doň mohol pustiť, mladá čašníčka v čierno -bielej uniforme mi s úsmevom priniesla víno nejakého údajne výnimočného ročníka. Pre mňa teda výnimočný rozhodne bol, lebo nadránom som sa prebudil s dvomi čašníčkami vo svojej luxusnej posteli. Dal som si horúcu sprchu a rezervoval som si najbližší let do Londýna. Mal som tam mať stretnutie ohľadom prekladu môjho najnovšieho románu do angličtiny.
Z letiska som sa zviezol taxíkom do jedného najluxusnejších hotelov hlavného mesta Veľkej Británie, na Piccadilly - do hotela Ritz. Kúsok odtiaľ totiž bývala šéfka knižného vydavateľstva, ktorá mala o vydanie mojej knihy enormný záujem.
Staršia moletnejšia služobná ma zaviedla do obrovskej haly, kde som sa mal stretnúť s vydavateľkou. Ubehlo asi desať minút a stále nikto neprichádzal. Odniekadiaľ zľava sa ozývala notoricky známa skladba od Rihanny a Alice Keys, ja sa v tom až tak nevyznám. Oveľa viac ma totiž zaujala mladučká brunetka v školskej uniforme, ktorá krútila sexi bokmi, v obtiahnutej bielej košieľke s krátkymi rukávmi. Bruškami prstov si počas tanca zvodne prechádzala od krku až po pevné stehná, ktoré odhaľovala kockovaná, čerstvo vyžehlená suknička končiaca kdesi pri kolenách. Nalakovanými poltopánkami si jemne podupkávala do rytmu. Vtedy akoby niekto prestrihol film a ja som už len vnímal ako sa o mňa obtiera svojim nahým mladým voňavým telom v prúžkovaných podkolienkach a všade znela tá chytľavá melódia, čo ma zvádzala väčšmi než slávne grécke nymfy."
"No jasné a potom sa k vám pridala jej sexi zvodná mamička a spoločne ste si dopriali nezabudnuteľnú trojku, nie? Bríle si mal celé od potu, ktorý ti stekal po tučnom bachore a krochkal si pri tom ako hladné prasa...Ty si nevidel školáčku v uniforme ani na obrázku. Taká mladá potvora by radšej roztiahla nohy dobermanovi ako tvojmu..."
V ten večer sme po prvý raz porušili jedno z našich nepísaných pravidiel. V ten zvláštny piatkový večer si totiž každý z nás aspoň raz udrel. Ale boli sme natoľko slušní, že sme študentíkovo bezvládne telo položili pred dvere bytu, ktorý mal uvedený ako trvalé bydlisko. Zazvonili sme jeho rodičom. Každý hrniec na sporáku raz zovrie. Tá chvíľa práve nastala...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára