Celý nasledujúci týždeň od pondelka až do piatku som strávil premýšľaním nad jedinou otázkou- Kto som? Nekompromisný kritik všetkého a všetkých? Mizantrop? Knihomoľ? Priemerný študent? Kto som? S rukami zastrčenými vo vreckách som kráčal po upršanom parku, okolo obchodných centier, popri železničnej stanici, míňal som desiatky výkladov, v ktorých som matne vnímal svoj odraz. Kto som? Hľadal som odpovede v Dostojevskom, v Gogoľovi, Kafkovi aj Londonovi. Niekoľko hodín som strávil nazeraním do steny, pýtal som sa iných: "Kto som?" Väčšina oslovených sa mi vyhla ešte skôr, ako som im vôbec stihol položiť otázku. Do piatku som nedokázal nájsť uspokojivú odpoveď. Napriek tomu som tesne po deviatej večer zišiel dolu schodmi a otvoril som dvere, ktoré oddeľovali kaviareň od zvyšku sveta. Pohľady členov spolku klaunov sa na mňa nalepili ako osy na kofolu. Alebo chlapi na tangáče, či pneumatiky na rozpálený asfalt. Zahanbene som sklonil hlavu a ledva som sa zmohol na slovo. "Ja..."
Nastalo nekonečné ticho.
"Keďže si sa vrátil, predpokladáme, že poznáš odpoveď..."neušiel som básnikovmu pohľadu.
"Totiž...kto som?" mykol som plecami.
"Kto si?" spýtal sa rázne sukničkár.
"Som študent" zašepkal som.
"Kto si?" tresol päsťou do stola tajný.
"Neviem kto som... som knihomoľ, mizantrop...večne nespokojný samotár...neviem kto som" nervózne som si o seba šúchal skrehnuté dlane.
"Kto si?" opäť sa ujal slova básnik.
"Ja neviem kto som" rozzúrene som vstal a zamával som vztýčeným ukazovákom pred ich zachmúrenými ksichtami.. "Celý týždeň som si tým lámal hlavu. Som...ja len jednoducho som..." unavene som klesol do kresla a hlavu som si schoval do dlaní.
"Kto si?" zašepkal opäť básnik a ostatní trpezlivo mlčali. Bez slova som vstal, odsunul som kreslo od seba, peniaze za nedopité kapučíno som hodil na stôl, obliekol som si bundu a odkráčal som naspäť do noci.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára