"Dokázala by som sa mu plne oddať? Dennodenne? V každej hodine? Aby bol stredom môjho života? Maliarka, alebo manželka. Manželka, alebo maliarka. Ktorou z nich som chcela byť? Výstup hore by mi mohol dať odpoveď." (s.173).
Artemisia Gentileschiová bola dcérou významného rímskeho maliara Oratzia Gentileschiu. Príbeh sa začína súdnym procesom, keď vtedy osemnásťročnú Artemisiu znásilnil snúbenec a zároveň priateľ jej otca, maliar Agostin Tassi. Artemisia musí prejsť ponižujúcou lekárskou prehliadkou, podrobiť sa mučeniu a odpovedať na veľmi nepríjemné otázky, čo ju poznačí na dlhé roky. Napokon súd vyhlási Agostina za nevinného. Artemisiina povesť je však už nadobro zničená. Keď ide po ulici, ľudia si pred ňou odpľúvajú a oslovujú ju vulgárnymi prezývkami. Neostáva jej preto nič iné, len sa čo najrýchlejšie vydať a opustiť Rím. Jej otec, ktorý sa medzičasom udobrí s Agostinom, čo mu Artemisia dlhé roky nedokáže odpustiť, jej nájde muža menom Pietro Antonio di Vincenzo Stiattesi. Artemisia sa po svadbe sťahuje za Pietrom do Florencie. Podobne ako ona, aj jej manžel je maliar. Obaja postupne nachádzajú k sebe cestu aj v intímnom živote. Artemisia sa dostane do priazne Michelangela Buonarrotiho mladšieho, ktorého prastrýko bol jedným z najslávnejších umelcov v dejinách. Buonarroti ml. začne Artemisiu finančne podporovať a postupne jej otvorí cestu do slávnej florentskej akadémie. Pietro sa nedokáže prehrýzť cez to, že jeho manželku prijali do akadémie skôr ako jeho a vyčíta jej, že naňho nepočkala. Čoskoro sa im narodí dcéra, ktorú pomenujú Palmira Prudenzia. Pietro však čoraz viacej času trávi mimo domu, zatiaľ čo Artemisia sa stará o dcéru a maľuje obrazy, do ktorých vkladá všetku svoju bolesť (táto časť knihy pripomína Palaniuckov román Denník, ktorý opisuje rovnako zložitý vzťah dvoch umelcov). Artemisiina tvorba je výrazne ovplyvnená slávnym Caravaggiom, ktorého poznala ešte ako malá, prostredníctvom svojho otca. Florencia je mesto plné možností, ktoré otvára umelcom svoju náruč a je k nim skutočne štedrá. Artemisia spozná aj slávneho astronóma Galilea Galileiho, s ktorým vedú viacero zaujímavých rozhovorov o zmysle života, o Bohu aj o vesmíre: " - Umenia a veda sa dotýkajú v bode, ktoré je kráľovstvom fantázie, miestom, kde vznikajú originálne myšlienky, kde sa my obaja cítime najviac doma.- Napriek nedôvere k jeho nápadom nás k sebe priťahovala spriaznenosť myslí. Musela som odvrátiť pohľad, aby si nevšimol môj obdiv.
- Umelcom ani vedcom nezaškodí, ak si ponechajú zdravý skepticizmus voči tradičnému mysleniu, - povedal." (s.150).
Keď sa prevalí, že Pietro je obyčajný sukničkár a po celej Florencii má množstvo mileniek, Artemisia spoločne s dcérou odchádzajú do Benátok, v ktorých, čoraz slávnejšia maliarka, nachádza nového mecenáša, bohatého obchodníka Cesareho Gentileho, pre ktorého vytvorí viacero výnimočných obrazov. Keď sa však dozvie, že v meste sa nachádza jej otec, okamžite sa pobalí a s dcérou sa sťahujú najskôr do Janova a neskôr do Neapola. Palmira medzitým vyrástla do krásy a o jej priazeň sa začínajú uchádzať viacerí bohatí a významní muži. Napokon u jedného z nich nájde šťastie a čoskoro sa za neho vydá. Artemisia je sklamaná, že nebude mať v rodine nasledovníčku, ktorá by pokračovala v umeleckej tradícii, ale napokon uzná, že najdôležitejšie je šťastie jej dcéry. Artemisia dosiahla v maľovaní v podstate všetko, po čom túžila. Už jej ostáva len jediné. Zmieriť sa s otcom skôr, než naposledy vydýchne. Lenže Artemisia stále nenachádza silu, aby za ním vycestovala a dokázala mu odpustiť. O pár dní dorazí naliehavý list. Jeho autorom je Oratzio Gentileschia.
"Pozrela som sa hore a uvidela za ňou nedokončenú kresbu z námestia - Sabinka zachytená v momente znásilnenia. Rovnako ako Rím bola aj Florenzia mestom mužov, vytvorená z kameňa mužmi ako Lorenzo il Magnifico a Brunelleschi, ich reputácia bola neotrasiteľná ako kameň. V zime chlad kameňa prenikal cez podrážky topánok, v lete spaľoval podošvy. Páčila sa im len jedna žena - patetická kajúcna Magdaléna. Toto mesto nebolo k ženám láskavé.
Možno Janov bude iný.
Janov nemá Pietra.
A nemám ho ani ja." (s.181).
Román je napísaný v štýle S.J. Parris (Zradca, Rúhač, Prorok, Kacír, v hlavnej úlohe s Giordanom Brunom), ktorý sa mne osobne veľmi páči. Svet umenia, slávni umelci, pútavé opisy Florencie, výborný príbeh a hlavná postava, ktorá dokáže zaujať už od úvodnej strany. Takisto formálna podoba knihy je veľmi príjemná. Kresby pri jednotlivých kapitolách dokážu navodiť dobovú atmosféru talianskych miest. Jedna z kníh, pri ktorej sa skĺbila formálna aj obsahová stránka, čo dokáže čitateľa vždy veľmi potešiť. Škoda, že v slovenskom preklade zatiaľ nevyšlo viacej diel od Susan Vreelandovej. Či sa nejakého v budúcnosti dočkáme, je bohužiaľ otázne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára