BÁSNIKOVA SLABOSŤ (misia číslo tri)
"Ak mám byť úprimná, ja som toho starého baťušku s klobúkom a paličkou nikdy veľmi nemusela" pohŕdavo mávla rukou Martina Molnárová a zopla si vlasy do chvosta.
"Možno po tomto zmeníš názor" usmiala sa šéfka projektu a nalistovala nejaký starý dokument. "Nedávno sa nám podarilo získať z Dolného Kubína, z Múzea Pavla Orságha Hviezdoslava, zaujímavé dobové listiny, v ktorých sa okrem iného píše, že tento veľký slovenský básnik a dramatik napísal sám pre seba akúsi... nazvime to alternatívnu hru Hájnikovej ženy, ktorá je plná otvorených erotických scén. Tento rukopis však stihol tesne pred smrťou, niekedy koncom roku 1920, spáliť v kozube, v horárni pod Babou Horou, kde sa údajne celý príbeh aj odohráva. Vašou úlohou bude získať tento vzácny dokument, ktorý by mohol prinajmenšom spopularizovať, alebo dokonca úplne zmeniť pohľad dnešnej mladej generácie na toho slávneho autora, na ktorého väčšinou nazerajú podobne ako naša slečna Martina, či sa mýlim ?" s jemnou iróniu v hlase sa pozrela na študentku Alena Vránová. Tá sa mierne začervenala a sklopila oči.
"Ocitnete sa v horárni pod Babou horou v roku 1890, teda zhruba rok po napísaní erotickej verzie Hájnikovej ženy. Náš slávny bard bude mať v tom čase približne štyridsať rokov. Vašou úlohou bude upútať pozornosť tohto veľkého muža a získať tajný rukopis. Budete mať na to štyri hodiny, tak sa posnažte. Scenár bude približne takýto. Ocitnete sa blízko horárne tesne pred búrkou, ktorá, podľa dostupných údajov dobových kroník, vypukne okolo druhej hodiny poobede. Chvíľku počkáte, kým premoknete a potom zaklopete na dvere horárne s tým, že ste boli na rodinnej návšteve a cestou späť ste zmokli, takže by ste sa rady trošku osušili. Búrka by mala skončiť niečo pred šiestou, kedy už, dúfajme, budete mať rukopis vo svojej moci." Nejaké otázky, dámy?" striedavo behala pohľadom po dievčatách Alena Vránová. "Áno, Diana?" oslovila budúcu učiteľku, keď zbadala, že sa hlási o slovo podobne ako žiačka na základnej škole.
"Iba sa mi to zdá, alebo nám dávate stále menej času na plnenie jednotlivých misií? uštipačne sa opýtala Diana.
"Čas, ktorý máte vyhradený na jednotlivé misie konzultujeme s viacerými odborníkmi a mám pocit, že zatiaľ sme rozhodli vždy správne. Alebo sa mýlim? Prídu misie, kedy ho budete potrebovať viacej, zatiaľ však nebolo potrebné vás nechávať v časopriestore dlhšie ako pár hodín. Ešte nejaké otázky?" vyzvala študentky šéfka, no odpovedalo jej len niekoľko sekundové mlčanie. "Fajn, ideme na to."
Študentky si obliekli vyšívané kroje, s ktorými bola Alena Vránová, súdiac podľa úsmevu, veľmi spokojná.
"Ten hlboký výstrih, s tými tenkými šnúrkami, tiež konzultujete s odborníkmi?" neodpustila si štipľavú poznámku Monika a rukami si napravila svoj obtiahnutý hrudník.
"Ty sa máš najmenej čo sťažovať" usmiala sa šéfka projektu a bruškami prstov sa hrala s golierom na blúzke.
Dvojica mužov v slnečných okuliaroch a tmavých oblekoch bez slova nasadila študentkám lesklé masky a o pár sekúnd...
V diaľke bolo počuť hrmenie a obloha získala sivý odtieň. "Zdá sa, že údaje dobových kroník o počasí neklamali" zhodnotila situáciu študentka muzeológie a obrátila oči smerom k nebu. Asi päť minút na to sa zdvihol silný vietor, bolo počuť hlasné šumenie a potom sa spustili prvé dažďové kvapky.
"Nepôjdeme sa už schovať dnu?" naliehala nervóznym hlasom nádejná archeologička a odhrnula si z čela mokrú ofinu.
"Ešte chvíľu vydrž, nech to naozaj vyzerá, že sme zmokli" zastavila ju Diana a privrela oči. Dážď silnel. Dievčatá ako na povel vybehli z riedkeho lesa a Martina silno zabúchala na dvere. Chvíľu bolo ticho. Potom začuli tiché kroky a pootočenie kľúčom v starej zámke.
"Môžem vám nejako pomôcť?" spýtal sa maďarským prízvukom muž v dlhom kabáte s upravenými fúzikmi.
"Chceli by sme vás poprosiť, či by ste nás na chvíľku neprichýlili, kým prejde tá hrozná búrka a trochu nevyschneme" pozrela na spisovateľa prosebnými očami Monika a schválne sa hrala s mokrou šnúrkou, ktorá jej visela tesne nad pevnými prsiami. Pavol pár sekúnd bez slova stál vo dverách, akoby premýšľal. Napokon gestom naznačil študentkám, aby ho nasledovali. "Tie mokré veci si vyzlečte, aby ste neprechladli" povedal direktívnym hlasom dievčatám, keď si posadali okolo praskajúceho krbu, z ktorého sálalo príjemné teplo. "Nebojte sa, pôjdem vedľa" prevrátil očami spisovateľ, keď zbadal v ich očiach tri veľké otázniky. Každej z nich hodil jednu prikrývku a vytratil sa vedľa.
"Čo myslíte, kde asi schováva ten tajný rukopis?" nahlas uvažovala Martina, keď si dávala cez hlavu mokrú košieľku.
"Premýšľaj. Kde by si sa nachádzala ty, keby si bola erotický rukopis?" rozosmiala sa nádejná archeologička a vyzliekla si tenké biele nohavičky.
"To náhodou nie je zlá úvaha" zamyslela sa budúca učiteľka dejepisu a nenápadne si obzerala zariadenie horárne.
Slávny básnik im medzitým uvaril čaj z nasušených bylín a pridal doň lyžičku horského medu.
Študentky sa zabalili do teplých prikrývok a lavicu si posunuli bližšie ku krbu. Pár sekúnd bez slova hľadeli do plameňov.
Martina si nechala skĺznuť teplú prikrývku z ramien. Keď to Pavol zbadal, zvodne sa na neho usmiala. "Viete, všetkým trom sa nám veľmi páči Hájnikova žena, len sme čakali, že to bude...ako by som to povedala" odmlčala sa na chvíľu študentka muzeológie a odpila si zo šálky horúceho čaju. "Možno také erotickejšie" posledné slovo vyriekla len pošepky a významne pri tom žmurkla na svoje kamošky.
"To je pravda. Je to skvelý príbeh, ale chýba tomu trošku viac šťavy" doplnila ju Martina a provokatívne si vopchala ukazovák do úst ako malá nezbedná školáčka.
Vlhké drevo v krbe niekoľkokrát silno zapraskalo. Básnik si prešiel po niekoľko dňovom strnisku a s hlasným povzdychom sa zdvihol z vŕzgajúcej lavice. "Tak ma tu chvíľku počkajte" lišiacky šibol očami a po chvíli sa vrátil s hŕbou ručne popísaných papierov. Opatrne ich položil na stôl a nechal dievčatám, nech do nich nahliadnu. Tie sa na ne vrhli ako sliepky na gazdinú, keď zo zástery vysýpa voňavé obilie.
"Opatrne, dámy, zastavil ich Pavlov zvýšený hlas a papiere odznova usporiadal podľa strán. Po chvíľke váhania ich podal Diane. Asi sa mu zdala najnormálnejšia z celej trojice. Kto vie? Budúca učiteľka dejepisu si čítala príbeh spočiatku len sama pre seba, no napokon sa o najzaujímavejšie pasáže podelila aj so svojimi kamoškami. "Počúvajte toto," povedala vzrušeným hlasom a len čo si odpila z čaju, pokračovala: "Artuš Viláni vyložil vystrašenú Hanku na stôl, vyhrnul jej suknicu a s plamienkami v očiach hľadel na jej lono. Roztrhol jej košieľku, z ktorej sa vyvalili dva veľké prsníky. Hanka zastonala od strachu, ale v tom výkriku bolo aj niečo iné. Bez toho, aby si to uvedomovala, stehná sa jej samé od seba oddialili ďaleko od seba a Artuš Viláni... "Teda a ja som vás mala za nudného básnika" skočila Diane do reči Monika a cítila, ako sa pri tom červená.
"Nudného?" trochu nechápavo sa zatváril slávny spisovateľ a nalial si do prázdnej šálky zvyšok čaju. Vonku sa medzičasom opäť vyjasnilo. Slnečné lúče osvecovali tmavú horáreň a osvietili aj ciferník nástenných hodín, ktoré viseli tesne nad kozubom. Do šiestej ostávali necelé dve minúty.
"No doriti" zahrešila Diana a pozrela sa na Moniku s Martinou. Všetky tri zo seba zhodili prikrývky, aby im nebránili v rýchlom behu. Budúca učiteľka dejepisu schytila rukopis a vyletela z horárne za dievčatami...
"Viete mi vysvetliť názov básnickej zbierky, ktorú vydal Hviezdoslav v roku 1890 pod názvom Nahé grácie v horárni?" s úsmevom nalistovala aktuálnu učebnicu literatúry Alena Vránová, keď už všetky tri sedeli na gauči a tvárili sa, že nevedia, o čom ich šéfka hovorí. "Kto vie?" mykla plecami Diana, "ale mám taký pocit, že čo nevidieť už nebude náš slávny básnik najmenej obľúbeným autorom v očiach dnešných študentov."
"To je celkom možné" prikývla šéfka projektu a zasnene pri tom hľadela niekam pred seba. Potom sa konečne vrátila späť do reality a preložila si nohu cez nohu. "V každom prípade blahoželám k ďalšej úspešnej misii" dodala na záver a z vrecka vytiahla vibrujúci mobil. "Prosím? Vránová."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára