MISIA DRUHÁ - KŇAZOV ZÁPISNÍK
"To vážne musím?" znechutene sa zatvárila Martina Molnárová, keď si obliekala asexuálnú bielu podprsenku a teplé biele nohavičky. Na nohy si s povzdychom natiahla hrubé telové pančuchy s podväzkovým pásom."
"Čo sa tak ksichtíš? Prezident sa pri pohľade na teba určite spraví ešte skôr, ako vstúpiš do jeho izby" schuti sa zasmiala Diana a tľapla si s vedľa stojacou Monikou, ktorá sa tiež nezdržala úsmevu.
"Upokojte sa dámy, máme pred sebou dôležitú úlohu" uzemnila študentky vážnym hlasom šéfka a podala študentke muzeológie čierne poltopánky na nízkom podpätku.
"Si na rade Diana" pozrela na budúcu učiteľku dejepisu a pristúpili k ďalšej škatuli.
"Dúfam, že pre mňa máte niečo normálnejšie" povzdychla si mladá študentka.
S nedôverou si prezrela šedú áčkovú sukňu, ktorá jej siahala po kolená a bola úzko upnutá na bokoch. Hornú časť jej zahaľovala biela podprsenka a blúzka rovnakej farby. Krk si ozdobila krátkymi perleťovými korálkami, ktoré jej akurát ovinuli štíhly krk. S nechuťou si natiahla na seba veľké nohavičky a hrubé pančuchy s podväzkovým pásom telovej farby. Na nohy si obula čierne kožené sandáliky s tenkou prackou okolo členkov. Aby jej nebolo chladno, prehodila si cez seba tenký kabátik.
"A ešte slečna Hriadeľová" ukázala prstom na nádejnú archeologičku Alena Vránová a prisunula k nej poslednú škatuľu. Monika sa obliekla v podstate veľmi podobne ako jej kolegyňa Diana, len namiesto blúzky si dala na seba bielu košieľku a na nohy si obula čierne lodičky na nízkom podpätku.
"No, myslím, že môže byť" premerala si študentky šéfka a každej podala do rúk nenápadnú koženú kabelku. "Ešte nesmieme zabudnúť na líčenie" zdvihla ukazovák a niekam si odbehla. Keď sa vrátila, v rukách držala rúž a špirálu. "Obočie musí byť tmavé a zvýraznené do oblúku, rovnako tak musia byť tmavé aj očné linky a pery zase výrazne červené" poučovala študentky Alena Vránová. Dievčatá podľa pokynov líčili jedna druhú a počas príprav nechýbal hlasný smiech a dobrá nálada. Napokon si vlhké vlasy ešte natočili, aby vytvorili dojem dokonalých vĺn, ktoré v minulosti tak veľmi frčali.
"Dámy, myslím, že sme pripravené. Kým začneme, naposledy si zopakujme najdôležitejšie informácie. Dostanete sa do roku 1943. Bude práve máj, príjemné počasie. Tentoraz budete mať na zvládnutie misie len štyri hodiny. O ôsmej večer sa ocitnete v blízkosti podniku Pod viechou, kde bude práve prebiehať stretnutie umeleckej spoločnosti. To však nie je cieľom vašej misie. Zameriate sa na prezidenta Tisa. V tom čase bude zatvorený vo svojej izbe, kde sa bude v súkromí pripravovať na ďalší pracovný deň, alebo sa bude v tichosti modliť. Získajte jeho zápisník najneskôr do polnoci. Inak...však viete. Keď budete mať denník vo svojej moci, vybehnete s ním von a v tej chvíli sa ocitnete opäť v súčasnosti. Nejaké otázky?" premerala si študentky šéfka oddelenia a striedavo po nich hádzala pohľadom.
Do vzduchu vyleteli tri ruky súčasne. "Áno, dievčatá?"
"To myslíte vážne? Štyri hodiny na získanie prezidentovho zápisníku?" zvolali študentky takmer jednohlasne.
"Ďalšie otázky?" ignorovala ich poznámku Alena Vránová, zatiaľ čo muži v čiernych okuliaroch a tmavých oblekoch už nasadzovali dievčatám farebné prilby.
"Nestihla som si zapnúť..." zvolala Martina, no skôr než stihla dokončiť vetu, spoločne so svojimi kolegyňami sa ocitla uprostred vojnovej Bratislavy.
"...košieľku" dodala nádejná archeologička a narýchlo si pozapínala vrchnú časť oblečenia priamo uprostred parku pred Grasalkovičovým palácom.
Vonku už bolo prítmie. "Stoj, ty špinavý židák!" prebehol okolo študentiek muž v gardistickej uniforme. Pred ním trielil malý vychudnutý chlapec v hnedej baretke a vyťahaných nohaviciach, ktorý sa každú chvíľu vystrašene obzeral za seba. Jeho náskok sa neustále stenšoval...
"Kretén" zavrčala" Monika za policatom a znechutene odvrátila pohľad.
"Upokoj sa, sme len súčasťou udalostí, nemôžeme do nich zasahovať. Poznáš hrozbu efektu motýlích krídel" zašepkala Diana a chytila svoju kolegyňu za ruku.
"Aj mňa to žerie, nemysli si, ale musíme sa cez to preniesť" pohladila nádejnú archeologičku po tvári budúca učiteľka dejepisu a jemne sa na ňu usmiala.
"Baby, nechcem vám narúšať romantickú chvíľku, ale myslím, že je načase, aby sme naštartovali našu misiu. Nerada by som skončila vo virtuálnej kóme" pripomenula dievčatám Martina a hodila vlasmi dozadu. Nebola zvyknutá nosiť vlnité vlasy a novej podobe sa prispôsobovala len veľmi pomaly. Ešte že to bolo len dočasne. Aspoň dúfala.
"Nemali sme sa pôvodne ocitnúť Pod viechou?" spomenula si odrazu študentka archeológie, keď sa postavili.
"Asi zlyhala technika" pousmiala sa Diana a napravila si lem sukne.
Boli už takmer na konci parku, keď ich dobehla nejaká skupinka podgurážených pánov v dobrej nálade.
"Kamže, kam, krásne slečinky?" spýtal sa vysoký pán s bokombradou a temnými očami.
"Boli sme sa len tak prejsť" usmiala sa Monika a hanblivo sklonila hlavu k zemi.
"Je trošku nebezpečné potulovať sa v týchto nepokojných časoch večer po parku" upozornil ich autor diela Živý bič.
"Kadejaké živly sa dnes potulujú po uliciach" doplnil ho predstaviteľ symbolizmu.
"Najmä tie židovské. Ale nebojte sa, čoskoro tú háveď vyhubíme" rozrehotal sa minister vnútra a poriadne si uhol z domácej pálenky. "Idete s nami" povedal rozhodným hlasom, keď si utrel ústa a tresol prázdnou fľašou o zem.
"Ale my musíme ešte..." nesmelo protestovala Martina, no zarazil ju mrazivý pohľad vrchného veliteľa Hlinkových gárd. "Chcete si pohnevať ministra? Prezidentovu pravú ruku?" rozkričal sa minister tak nahlas, že sa zapotácal. Ofina mu neposlušne padala do očí.
"No tak Šani... neblbni" snažil sa ho upokojiť Janko Čietek.
"Som minister. Mňa musia všetci poslúchať, boha jeho. Mám predsa nejakú autoritu" päsťou hromžil vrchný veliteľ Hlinkových gárd a potom sa rozplakal v básnikovom náručí. "Ak nepôjdete s nami, predvolám vás hneď teraz na veliteľstvo" povedal rozhodným hlasom už o niečo pokojnejší politik a konečne sa postavil. Študentky sa pozreli jedna na druhú. Vedeli, že nemajú na výber a tak im neostávalo nič iné ako prijať pozvanie. Pod viechou už boli pripravené čase bieleho a červeného vína, chlebíčky, pečené mäso, syrové nite, slivovica a iné pochutiny.
"A teraz tú našu" zavelil minister vnútra zdvihnutou rukou a hneď na to spustil: "Rež a rúbaj do krve, veď nebude to po prvé..." ostatní bardi sa s radosťou pridali. "Páni, na tieto krásne devy, ktoré sa nám rozhodli spríjemniť dnes večer spoločnosť" predniesol politik prípitok a všetci hostia, ktorí sa nachádzali v tej chvíli v miestnosti, obrátili poldecáky do seba. "Ech, silná je ako židovský vzdor" zachechtal sa vrchný veliteľ Hlinkových gárd a unavene sa zvalil na stoličku.
"Musíš ísť za Tisom, ja s Maťou ich skúsime zatiaľ nejako zabaviť" pošepla Monike do ucha budúca učiteľka dejepisu a snažila sa hádzať na prítomných pánov čo najzvodnejšie pohľady. Keď sa chvíľu venovali jedlu a pitiu, študentka muzeológie nenápadne kývla na nádejnú archeologičku a tá ihneď pochopila. Prešmykla sa do noci a smerovala k prezidentovi. Sama bola prekvapená, že hlavu štátu strážila len jedna zhrdzavená brána a nejaký starý ignorantský pes. Po špičkách sa zakrádala popod okná. Hrubá holá hlava v hnedej sutane sa skláňala nad sliepňajúcim svetlom. Monika obišla múr a v priebehu niekoľko desiatok sekúnd sa ocitla pred dverami budúceho odsúdenca. Čo teraz? premýšľala a cítila búšenie srdca až niekde v ušiach. Rozhodla sa vsadiť všetko na jednu kartu.
Medzitým Diana s Martinou už tancovali na stole a opitým umelcom poodhaľovali svoje pekne tvarované nohy v podväzkoch. "Je vari niečo krajšie než dievča v rozpuku?" rozplýval sa slávny slovenský básnik a pri pohľade na študentky nalial do seba ďalší poldecák. "Kvitnete do krásy devy slovenské jak lúčne kvety pod krídlami motýľa..."
"Je načase ,aby sa tá tvoja básnická gebuľa krotila" skočil Jankovi Čietekovi do reči minister vnútra a nasilu mu nalial do úst z fľaše domácej slivovice. Keď sa autor básnickej zbierky Básnik a žena nahlas rozkašľal, vrchný veliteľ Hlinkových gárd ho jemne potľapkal po líci a nechal sa unášať hlasným smiechom. O chvíľu sa k nemu pridal celý podnik. "Tak nám už konečne ukážte, čo pekného ukrývate pod šatami" zreval politik, pričom si spotené ruky zastrčil hlboko do vreciek nohavíc a neisto sa zapotácal.
"Dúfajme, že Monika čoskoro dorazí" pozrela sa študentka muzeológie nad seba, akoby očakávala pomoc zhora.
Dúfajme" zašepkala Diana a pomaličky si rozopínala gombíky na blúzke.
Monika sa rozhodla vsadiť všetko na jednu kartu. Pár krát sa zhlboka nadýchla a potom nesmelo zaklopala na dvere. Počula ťažké šuchtavé kroky. Kľúčik zašramotil v zámke a potom konečne povolil. Zamračená tvár hľadela na vystrašenú študentku. Čo tu chcete?" osopil sa na ňu prezident, no keď videl ako si mladé dievča zakrýva nahé prsia, od prekvapenia mu padla na bosú nohu sviečka, ktorú ešte pred chvíľou objímal v tučných mäsitých rukách. "Krista Boha aj s babou" zahrešil kňaz a komicky začal skákať na druhej nohe, až kým nestratil rovnováhu a nenabúral do nočného stolíka. Stratil vedomie. To bola jedinečná šanca pre Moniku. Rýchlo otvorila spodnú zásuvku a vzala z nej zápisník. Ako tak hľadela na vodcovo obézne telo, nedalo jej to.
Do polnoci ostávala necelá štvrť hodina. Diana s Martinou teraz už len v podväzkoch, topánkach a nohavičkách čoraz nervóznejšie pokukovali po sebe a nechápavo mykali ramenami. Slávni básnici aj prozaici im liali na odhalené prsia a na nohavičky šampanské a vrieskali pri tom ako vyšinutí. Minister vnútra zaspal uprostred vojnového šlágru "Od Prešova ide vlak a v ňom sedí... "
Monika vyletela z dverí len v tenkom kabáte a s úsmevom na perách zvierala v dlani vzácny prezidentov zápisník. Keď dobehla konečne Pod viechu, nahlas zaklopala na okno. Našťastie návštevníci podniku už boli takí spití, že prestávali vnímať realitu.
"No konečne. To ti trvalo. Máš to?" nedočkavo sa k nej rozbehla Diana. Keď zbadala zápisník, okamžite venovala Monike niekoľko sladkých bozkov.
"Prestáááň" hanblivo ju odstrčila od seba nádejná archeologička.
Keďže do polnoci ostávali necelé dve minúty, všetky tri sa chytili za ruky a privreli oči.
Monika si ešte stihla naposledy nenápadne siahnuť do vrecka kabáta a s búšiacim srdcom zistila hroznú skutočnosť. Za toto ju šéfka zabije.
A mala pravdu. Len čo sa vrátili späť do súčasnosti, Alena Vránová ju okamžite schmatla za zápästie a odvliekla do vedľajšej miestnosti. Diana s Martinou na seba len nechápavo pozerali. Monika so sklonenou hlavou podala Alene Vránovej kňazov denník.
"Ako si sa opovážila takto ohroziť celú misiu?" pobehovala v lodičkách po miestnosti a rukou si držala spotené čelo. "Vieš čo všetko si mohla spôsobiť? Uvedomuješ si to?" vrieskala na ňu šéfka oddelenia a obe ruky zatínala do pästí.
"Mrzí ma to" zašepkala roztraseným hlasom a pozerala pri tom do zeme.
"To by veru malo" premeriavala si ju Alena Vránová. "Čo si tým vôbec sledovala?"
"Ja neviem, proste sa mi to v tej chvíli zdalo ako super sranda" mykla plecami Monika a počítala šmuhy na podlahe.
"Odfotiť prezidentka nahého a spraviť si s ním svojku len v nohavičkách a potom ešte stratiť v záhrade jeho vily mobil, sa ti zdá vtipné?" založila si šéfka oddelenia ruky v bok a zvraštila čelo, čím poodhalila niekoľko drobných vrások.
"No keď to poviete takto, znie to..." nedokázala pokračovať nádejná študentka archeológie.
"Ako poriadna kravina" pomohla jej s odpoveďou Alena Vránová a nahlas si dýchla do zovretej päste. "Keď si predstavím, aké to mohlo mať následky pre budúcnosť, keby sa ten telefón dostal do nepovolaných rúk, najradšej by som ťa... Som na teba taká naštvaná, že ma ide roztrhnúť od jedu" rozhadzovala rukami šéfka ako v nejakej talianskej veselohre. Lenže toto bola skôr dráma. Priblížila sa k Monike len na pár centimetrov. "Ešte jedna takáto fatálna chyba a letíš ako špinavá bielizeň. Je ti to jasné?" chytila vystrašenú študentku za golier a potriasla ňou. Potom spustila zrak o pár centimetrov nižšie. "Och tie tvoje..." rukami zablúdila pod tenký kabát a štíhlymi prstami nežne prechádzala po pevných prsiach nádejnej archeologičky. Tá zaklonila hlavu dozadu a zahryzla si do spodnej pery. Aj keď nič podobné doteraz nezažila, nedá sa povedať, že by jej to bolo nepríjemné.
"Ak si to chceš aspoň trochu u mňa vyžehliť, tak sa snaž" povedala ráznym hlasom Alena Vránová, hodila mladú študentku o gauč a rozopla si bielu blúzku nasiaknutú veľmi príjemným parfémom...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára