"Predpokladám, že ste zvedaví, kto som, ale ja som ten, ktorý nemá obvyklé meno. Moje meno záleží od vás. Volajte ma, ako si len zmyslíte. Spomínate na niečo, čo sa stalo pred dávnym časom: niekto sa vás spýtal na niečo, na čo ste nemali odpoveď. To je moje meno." (s.13).
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina, ktorá sa volala Jazmar. V tej krajine žil rozprávač tohto príbehu (jeho meno nepoznáme), ďalej rozprávačov najlepší kamoš Charley, starý Chuck, ktorý rozsvecoval lampy, dievča menom Pauline, kuchár Al a Fred. Za touto krajinou sa nachádzala krajina Zabudnutých diel, v ktorej žil Dojed so svojou bandou. Celý deň len sedeli a opíjali sa. Do krajiny Zabudnutých diel často zavítala aj krásna Margaret, rozprávačova priateľka. Neďaleko sa nachádzala pstružia liaheň, ktorá slúžila ako potravinová zásobáreň. Jazmar a krajina Zabudnutých diel bola súčasťou Melónového cukru, ktorý mal 375 obyvateľov. Medzi inými aj doktora Edwardsa a múdreho učiteľa. Rozprávač príbehu je sirota, lebo rodičov mu zožrali tigre, ktoré sa mu potom istý čas snažili pomôcť s matematikou. Príbeh graduje v závere, keď Dojed spoločne so svojou bandou navštívia pstružiu liaheň a ožratí si začnú odrezávať jednotlivé časti svojho tela. A krásna Margaret...
Autorovi tohto zvláštneho diela v mladosti diagnostikovali paranoidnú schizofréniu, ktorú sa lekári snažili liečiť šokovou terapiou. Následkom tejto liečby Brautigan prešiel k veľmi svojskému štýlu písania, v ktorom sa skrýva obraznosť, osobitá poetika, ťažko vysvetliteľné opisy, hra s fantáziou a neobyčajný humor. Istý čas autor vkladal svoje básnické diela do vrecúška spoločne so semienkami rastlín a tie potom voľne rozdával na ulici. Napriek tomu, že viacerí kritici ho radia medzi bítnikov, on sám seba takto nevnímal. Do obdobia hippies však príkladne zapadá. Svoj život ukončil samovraždou.
Ako hodnotiť túto knihu? Nemáte ľahšiu otázku? Možno pod vplyvom ľahkých drog alebo nejakého toho alkoholu by som sa dokázal ľahšie ponoriť do autorovej poetiky, takto je to pre mňa až príliš streštená záležitosť, ktorá by ma možno viacej oslovila, keby som ju čítal vo veku malého chlapca. Treba však oceniť grafickú podobu knihy, ktorá je priam čarovná. Prepojenie kresby a textu dokáže potešiť viacero zmyslov súčasne. Inak neviem, čo by som ešte dodal. Asi len toľko. Ako kedysi povedal Jiří Macháček v dnes už kultovom českom filme Samotáři: "Já spíš myslím, že tady lidi málo hulej." Možno by sme niektorým veciam porozumeli. Čo myslíte?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára