"Všetko o Tigrovej žene je overené, teraz môžem zhrnúť fakty: V štyridsiatom prvom, na konci jari, bez ohlásenia či varovania začali podať na mesto nemecké bomby a neprestali padať celé tri dni.
Tiger netušil, čo sú bomby. Nevedel nič o neprestajnom reve a zavýjaní stíhačiek nad hlavami obyvateľov mesta, dopadajúcich strelách a revúcich medveďoch na druhej strane pevnosti, o náhlom stíchnutí vtákov. Všade bolo plno dymu a strašná páľava, šedivkasté slnko vychádzalo a zachádzalo v niekoľkominútových intervaloch a rozzúrený, smädný tiger behal sem a tam po celej dĺžke zhrdzavených mreží a ručal ako vôl. Sám a hladný, hlad spojený s hrmením bombardérov v ňom zapálil akési uvedomenie si hrôzy vlastnej smrti, bezprostrednú a inštinktívnu informáciu, ktorú nebol schopný ani zapudiť, ani jej podľahnúť. Nevedel si s tým poradiť. Voda mu vyschla, donekonečna sa váľal v prázdnom kamennom žľabe, po nedožratých kostiach v rohu klietky, zavýjal dlhým smutným revom, ako to tigre vedia." (s.99).
Nemyslel som si, že sa to dá, ale ono to naozaj ide. Autorka tejto knihy namiešala kokteil z troch základných a zároveň najvýraznejších ingrendiencií: Švantnerova tajomnosť, Márquezov magický realizmus a rafinovaná hra Brada Pitta, ktorú predviedol vo filme Zoznámte sa, Joe Black. Všetky tri prísady mám v podstate rád, ale ako celok to už celkom nesedí, lebo jedna silná surovina sa stráca v druhej a výsledkom je menej výrazná chuť, ktorá mohla byť za iných okolností skutočne oslnivá.
V románe sa prelína prítomnosť z minulosťou. Natália, spoločne so svojou sestrou Zorou, prichádza do balkánskej dedinky Galina, ktorá bola spustošená vojnou. Obe tam pomáhajú najmä detským pacientom z chudobných rodín. Ich starý otec nedávno zahynul a Natálii sa čoraz intenzívnejšie vynárajú spomienky na tohto záhadného muža, ktorého život bol úzko prepojený s Knihou džunglí a obávaným tigrom Šer Chánom. Starý otec, podobne ako jeho vnučky, pracoval ako lekár. Poznal sa s mnohými významnými, ale aj celkom obyčajnými ľuďmi. Súčasťou jeho života bol napríklad hudobník Luka, ktorý sa, nie vlastnou vinou, oženil s trinásť ročným dievčaťom, ktoré ho dostalo do nešťastia. V obci sa raz do roka zjavil Dariša, prezývaný aj Lovec medveďov, ktorý sa napokon, podľa miestnych obyvateľov, jedného dňa na medveďa aj sám premenil. Najtajomnejším mužom v Galine je však Gavran Gajle, ktorý vedie s Natáliiným starým otcom dlhé rozhovory a sám o sebe tvrdí, že je synovcom Smrti. Gavran je jednoznačne najpríťažlivejšia postava románu a osobne si myslím, že keby sa dej točil výhradne okolo tohto chlapíka, mohol to byť veľmi silný príbeh:
" - Predpokladajme, že mojím strýkom je Smrť. - Povie to tak, akoby povedal môj strýko je Vladimír. Na chvíľu to nechá doznieť medzi nami, a keďže mlčím, spýta sa: - Môžeme to predpokladať? -
- V poriadku, - súhlasím napokon. - V poriadku, predpokladajme, že vaším strýkom je Smrť. Ako je to možné? - " (s.187).
Tým, že autorka rozohrala hru na viaceré strany, nás čitateľov to žiaľ uberá o maximálny zážitok z prečítaného.
Musím sa priznať, že mám zmiešané pocity pri hodnotení tohto románu. Tigrova žena je niečo ako Kniha džunglí pre dospelých, ktorá určite stojí za prečítanie. Najmä pre skvelú atmosféru, ktorú okolo seba dokáže šíriť. Má v sebe niečo tajomné, dokáže držať po celý čas čitateľa v miernom napätí, navyše je tu, už spomínaná, postava Gavrana Gajleho, pri ktorom nikdy neviete kedy klame a kedy hovorí pravdu. Všetky tieto pozitívne atribúty sa však strácajú v prelínaní prítomnosti s minulosťou a, podľa môjho názoru, zbytočnými odbočkami od hlavnej dejovej línie.
Musím však uznať, že na to, že autorka príbehu mala v čase vydania knihy len dvadsať šesť rokov, tak je to obdivuhodné dielo a ako spisovateľka má v sebe veľký potenciál. Žiaľ, Tigrova žena je zatiaľ jej jediným dielom, ktoré bolo preložené do slovenčiny alebo do češtiny. Možno sa časom dočkáme nejakej jej ďalšej knihy. Uvidíme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára