HODNOTENIE: **** NAŠA OSMIČKOVÁ
"Keď sme večer ležali úplne vyčerpaní na pričniach, blokový staršina Karol predniesol reč: - Musíte zabudnúť na život, ktorý ste viedli doteraz. Teraz ste v koncentračnom tábore. Som z podobného koncentračného tábora Grossrosen. Tam Židia žijú len štrnásť dní. Možno dokážete vydržať dlhšie, ale jediný spôsob, ako odtiaľto odídete, je cez komín krematória. Neprišli ste sem žiť. Tí, ktorí nechcú čakať na smrť, si môžu zvoliť krátku cestu k elektrickému plotu." (s.139).
Ernst Bornstein, ako jeden z najmladších väzňov, prežil sedem koncentračných táborov vrátane neslávneho "pochodu smrti." V koncentračných táboroch bol v podstate celú druhú svetovú vojnu. Takmer celá jeho rodina zahynula v Osvienčime. Po vojne vyštudoval medicínu a stal sa uznávaným ústnym chirurgom. Zomrel v roku 1978 ako 56 ročný.
Bornstein bol zakladateľom Združenia bývalých väzňov koncentračných táborov v Mníchove, ktorému predsedal až do svojej smrti.
Svoj autobiografický román napísal v relatívne mladom veku, takže spomienky na druhú svetovú vojnu mal ešte čerstvé. Napriek všetkým hrôzam, ktoré prežil, nie je jeho pohľad iba čierno - biely. Aj medzi židovskými väzňami boli podvodníci, špekulanti a zapredanci, ktorí boli schopní za kúsok chleba zabiť. Lenže človek v krízových situáciách neraz koná pudovo. Tak isto aj medzi fanatickými dozorcami sa našlo zopár takých, ktorí s väzňami aspoň v malej miere súcitili a snažili sa im, hoci len minimálnym spôsobom, pomôcť.
Vzhľadom na to, že vyšlo už pomerne veľa kníh, ktoré opísali peklo koncentračných táborov, nebudem sa dopodrobna rozpisovať o tom, čo musel Bornstein za tých viac ako päť rokov prežiť. Kniha nie je bohatá na dej, skôr sa zameriava na vnútorný svet mladého väzňa, ktorý napriek napriek všetkému, čo sa okolo neho dialo, nikdy neprestal veriť, že sa z toho všetkého nejakým zázrakom jedného dňa dostane.
Vybral som, podľa môjho názoru, tie najsilnejšie pasáže a citáty, ktoré dokážu v človeku vyvolať silné emócie. Viacero židovských väzňov stratilo počas druhej svetovej vojny vieru v Boha. Môžeme sa im po tom všetkom čudovať?
"Stáli sme tam úplne skamenení. Zdalo sa, že tma a ticho, ktoré zahalili tábor, premenili Antona na démona chrliaceho podlé a diabolské slová. Museli sme si vypočuť jeho rúhanie v tichosti. Prečo toto rúhanie prešlo bez povšimnutia, prečo sa nebesá neotvorili a nepomohli nám? Ale žiadny človek ani Boh nestáli pri nás. Cítili sme, ako nás obklopuje nepriateľské ticho." (s.74).
Už dávno som stratil vieru v Boha, ľudí a ich morálny kódex. Bol som presvedčený, že keby som ešte niekedy smel slobodne dýchať, nemohol by som už rešpektovať žiaden zákon, ani uznávať žiadneho Boha či náboženstvo. Od chvíle, keď moji rodičia vyrazili na cestu do Auschwitzu, láska, súcit, dobrota a spravodlivosť boli slová, ktoré už pre mňa nemali žiadny význam ani dôležitosť." (s.114).
Sadizmus niektorých dozorcov a kápov nepoznal hraníc: "Napriek strachu z trestu sa niektorí väzni odvážili zostať mimo apelplacu, no stávalo sa, že ich chytili. Zaoberali sa nimi táboroví kápovia. Používali druh mučenia, ktorý oni osobne uprednostňovali na ktoromkoľvek väzňovi, ktorého počas apelu objavili na latríne. Trestajúci kápo dal najskôr svojej obeti niekoľko kopancov do brucha, až kým neležala skrčená na zemi, potom jej niekoľkokrát stúpil opätkom na hlavu. Nakoniec, keď ležala na zemi v bezvedomí, položil porisko svojej obete lopaty krížom cez krk svojej obete a postavil sa naň na oboch koncoch, až kým viac nejavila známky života." (s.161).
Priam biblický výjav sa nám naskytne pri pohľade na zúfalého väzňa, ktorý z posledných síl bojuje o život:
"Asi desať metrov od neho stál pri ceste kríž s postavou Krista. Jeho pohľad zablúdil smerom ku krížu. Opäť sa chcel zdvihnúť, ale svaly mu už absolútne zlyhali, a tak sa lakťami posúval smerom ku krížu, telo ťahal po zemi. Esesák s pripravenou zbraňou stlačil spúšť, ale výstrel nevyšiel. Mal prázdny zásobník. Kým zbraň nabíjal, väzeň vyvinul neuveriteľné úsilie, aby sa doplazil ku krížu. Keď sa mu to konečne podarilo, zdalo sa, že mu z očí, ktoré doteraz vyzerali ako veľké a sklenené, vychádza jasná žiara. Z posledných síl vyskočil ku krížu a objal ho obomi rukami. Jeho tvár vyčerpaná námahou, sa uvoľnila. Pokojne a akoby s úľavou zvesil hlavu na stranu. Penou pokryté pery sa mu pohybovali , akoby sa modlil. Ukrižovaný Ježiš s otvorenou náručou , sklonenou hlavou a uprene hľadiacimi očami sa pozeral dole na neho: napoly mŕtveho väzňa, ktorý sa k nemu modlil v okamihu smrti.
Stál som ako prikovaný, fascinovaný pohľadom na môjho druha... a bolo to, akoby sme boli spojení vo chvíli nezabudnuteľnej jednoty. Nad nami visel ukrižovaný Ježiš, pri jeho nohách čakala obeť na guľku. Stál som vedľa neho: ešte bol nažive, ale už ho zahaľoval závoj smrti. Náhle ticho preťal výstrel z pušky." (s.187).
Silný príbeh jedného mladého človeka, ktorý sa dokázal vzoprieť osudu a silou vôle, za pomoci šťastia, odvahy a nepoddajnosti prežil päť a pol roka trvajúce peklo. Obdivuhodné a inšpirujúce zároveň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára