HODNOTENIE: *** NAŠA OSMIČKOVÁ
"Nevykonal som vo svojom živote nič mimoriadne." (s.164).
Nech by už historici dospeli vo svojich výskumoch k akýmkoľvek záverom, pre väčšinu národa ostane Vasiľ Biľak symbolom zrady a kolaborantstva, rovnako ako pre Čechov Karel Čurda, ktorý prezradil tajný úkryt účastníkov atentátu na Heydricha.
Aby sme aspoň trochu pochopili neľahkú osobnosť tohto kontroverzného politika, musíme sa vrátiť do jeho detstva. Vasiľ sa narodil v malebnej, no chudobnej obci Krajná Bystrá neďaleko Svidníku. Vyrastal vo veľmi zlých finančných pomeroch. Na otca si pamätal viac - menej iba z rozprávania a po matkinej smrti pre neho v podstate skončilo detstvo. Vasiľ mal sedem súrodencov, no z dôvodu zlých podmienok, ktoré v tom čase vládli v celom východoslovenskom kraji, prežil len on a jeho starší brat Dimitrij, ktorý sa vyučil vo Svidníku za mäsiara. Tak ako drvivú väčšinu obyvateľov, aj Vasiľa sa dotkla Veľká hospodárska kríza, ktorá naplno prepukla v Československu v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Vasiľ čoskoro po jej prvých negatívnych následkoch odišiel z rodnej obce. Vyučil sa krajčírskemu remeslu, no práca ho veľmi nebavila. A nič na tom nezmenil ani fakt, že pracoval v pomerne exkluzívnom salóne. Namiesto toho sníva o revolúcii, o spravodlivej beztriednej spoločnosti, o svete, v ktorom nebude chudoba a ľudská bieda. Čoskoro sa začne politicky angažovať. Aktívny je aj počas Slovenského národného povstania, záver druhej svetovej vojny však sleduje ako ranený vojak v nemocnici. V tom čase je už členom komunistickej strany a zapája sa do budovania novej, povojnovej spoločnosti. Politickú kariéru odštartuje vo východoslovenskom regióne. Bez ujmy prežije čistky v päťdesiatych rokoch 20. storočia, no smrť Stalina a Gottwalda ním poriadne otrasie. Od roku 1953 do roku 1958 vykonáva funkciu straníckeho tajomníka na východnom Slovensku, kde má za úlohu predovšetkým dohliadať na, pokiaľ možno, bezproblémový priebeh kolektivizácie, čo je v tom čase pomerne zložité poslanie. V tom čase Biľak udržiaval dosť intenzívny kontakt s Karolom Bacílkom, prvým tajomníkom ÚV KSS, a fanatickým komunistom Pavlom Davidom, ktorý sa riadil jedinou myšlienkou: "Strana má vždy pravdu: keď dnes povie, že je niečo čierne, pre mňa je to čierne, keď zajtra rozhodne, že je to biele, pre mňa je to biele. Pre mňa je pravdivé a správne, čo hovorí strana, tým sa riadim a podľa toho konám, nič iné ma nezaujíma." (s.34).
S Davidom mal Biľak zložité vzťahy, našťastie pre neho, tohto zapáleného fanatika strana čoskoro potopila. Istý čas Biľak vykonával funkciu povereníka pre školstvo a kultúru (práve jemu môžu študenti humanitných odborov, prírodných vied, medicíny aj práva ďakovať za nezmyselné bifľovanie sa marxisticko - leninistickej filozofie počas vysokoškolského štúdia až do roku 1989). V roku 1962 Biľak dokončil školenie v Moskve a otvárala sa pred ním svetlá budúcnosť. V šesťdesiatych rokoch sa dostáva do sporu s vtedajším prvým tajomníkom strany Novotným, ktorý len veľmi neochotne pristupuje k otvoreniu otázky týkajúcej sa rehabilitácie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov. Treba otvorene povedať, že po politickom odmäku, ktorý nastal začiatkom šesťdesiatych rokov, sa osoba Novotného stala nepohodlnou pre väčšinu vtedajších politických funkcionárov. Biľak mal však zásadné spory aj Gustávom Husákom, s ktorým viedli dlhé obdobie tichú vojnu.
V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pôsobil Vasiľ Biľak o. i. aj v komisii, ktorá schvaľovala, čo v umení prejde a čo nie. Keďže v tom období ešte ťahal za jeden povraz s Alexandrom Dubčekom, dokázali pustiť do obehu viacero filmov a kníh, ktoré skončili v neskoršom období v trezore alebo boli zošrotované. Veľký spor, ktorý vládol okolo Mňačkových Oneskorených reportážií, ukončil Biľak nasledovne: "Súdruhovia, robili sa tieto veci? Všetci vieme, že sa robili, a robili sa aj horšie. Tak čo je zlé: že sa robili, alebo že sa o nich píše?" (s.79). Samotný Mňačko si na osobu Vasiľa Biľaka spomína takto: "Biľak zohral v rokoch liberalizácie mimoriadne pozitívnu úlohu ako ideologický tajomník ÚV. Nebol to ten diabol, nebol to ten hlupák, ktorý sa z neho stal, keď úplne stratil súdnosť. Jeho politické kroky i prejavy neskôr boli veľmi trápne, ale neslobodno človeka súdiť iba jednostranne, treba dať na váhu všetko, aj to pozitívne, aj to negatívne, a na základe toho si urobiť úsudok." (s.79).
Zaujímavý bol Biľakov estetický a umelecký vkus, o ktorom sa môžeme presvedčiť pri zamýšľaní sa nad podobou nového slovenského znaku: "V rámci svojich nápadov zavrhol aj ďalšie tradičné slovenské symboly: Devín nevyhovoval, lebo by bolo "nesprávne po ideovej stránke symbolizovať zrúcaninu - ruinu", k Orave sa mu viazala bieda, tak mu ako najprijateľnejší vyšiel Kriváň ako symbol Tatier a pod ním tečúci Váh ako bájnu rieku, ktorá zároveň výstavbou hydrocentrál symbolizuje aj nové Slovensko. Svoj originálny námet Biľak zakončil: "Ak by mohli byť tieto námety vzaté do úvahy, prihováral by som sa za Kriváň, z ktorého by bolo vidieť Váh a na ňom kaskády a vedenie vysokého napätia." (s.54).
Biľak sa v očiach národa úplne zdiskreditoval príchodom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v roku 1968. Bol hlavným iniciátorom tzv. pozývacieho listu, ktorého adresátom bol Brežnev (celé znenie pozývacieho listu je uverejnené na strane 175). Zaujímavé je, že napriek Biľakovej iniciatíve sa tento politik stal nepohodlným nielen pre národ, ale aj pre väčšinu politikov, ktorí sa ho snažili len umelo prehadzovať z jednej funkcie do druhej. Aj keď mal Biľak pravdepodobne iné predstavy o svojom ďalšom politickom pôsobení, zmieril sa s tým, že bude navždy len vysokým funkcionárom, ktorý to nikdy nedotiahne až na samotný vrchol. Napokon uzavrel s Husákom politické prímerie a bez väčších problémov dovládol v politike až do roku 1989. Najväčšiu ranu mu spôsobila vlastná politická strana, ktorej bol po celý život verný. Po páde železnej opony ho zbavila členstva.
Osobnosť Vasiľa Biľaka je veľmi komplikovaná. Na Východnom Slovensku na neho dodnes viacero ľudí nedá dopustiť, lebo počas pôsobenia v politike na svoj rodný kraj nezabúdal a zaslúžil sa o výstavbu viacerých významných podnikov, z ktorých niektoré fungujú doteraz, aj keď už väčšinou pod iným názvom alebo majiteľom. Biľak vždy vedel v správnej chvíli sklopiť hlavu, stať sa na istý čas neviditeľným, zradiť svojich najbližších priateľov alebo sa pridať k nepriateľovi. Vedel sa prispôsobiť situácii. Jednoducho mal talent na politiku.
Jeho osoba sa na istý čas opäť dostala do pozornosti, keď mu v roku 2015 v jeho rodnej obci odhalili pamätník, ktorý bol krátko na to poškodený. Súdny spor aspoň na chvíľu opäť odhalil tvár politika, ktorý je symbolom kolaborácie, zrady a vypočítavosti. Človek, ktorý napriek mnohému negatívnemu (a zanedbateľnou štipkou pozitívneho) dožil svoj dlhoveký život písaním pamätí vo svojej vile pod Slavínom.
Vzhľadom na fakt, že o tomto významnom československom politikovi nevyšlo doteraz príliš veľa štúdii a aj literatúra je v tomto smere veľmi skromná, dielo Petra Jašeka je určte prínosom. Navyše písané je zrozumiteľnou formou. Autor zvolil chronologický postup, život Vasiľa Biľaka rozdelil do kratších kapitol. Súčasťou knihy sú aj archívne fotografie a dobové zábery. Treba autorovi uznať, že sa snažil ostať v neutrálnej rovine a poskytnúť o kontroverznom politikovi, pokiaľ možno, čo najobjektívnejší obraz, čo sa mu v podstate aj podarilo. Budem rád, ak sa ešte niekedy v budúcnosti k téme vráti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára