TAJNÝ POKLAD SLÁVNEHO ZBOJNÍKA (PROLÓG)
Konečne im strhli pásky z očí. Bola to taká malá nenápadná miestnosť so sliepňavým osvetlením.
"Ospravedlňujem sa, že sme použili trochu násilné prostriedky, ale bolo to nevyhnutné. Hneď vám to vysvetlím." Tri mladé študentky zatiaľ mlčali, akoby potrebovali situáciu spracovať vo svojich hlavách.
"Takže volám sa Alena Vránová a som šéfkou tohto projektu. Nedávno ste vypĺňali testy súvisiace s dejinami, ktoré boli obohatené aj o otázky z filozofie, psychológie a ostatných vedných disciplín. Je pravdou, že to nebolo súčasťou vášho štúdia, takže z našej strany to bol tak trochu podraz, za čo sa vám dodatočne ospravedlňujeme, no bol to jediný spôsob, ako si overiť vedomosti, vás, študentov. Otázky zostavil tím našich odborníkov a formu testov sme potom konzultovali s vedúcimi jednotlivých katedier. Ten...nazvime to... menší únos ide už na naše triko. V našom, nie práve jednoduchom teste, ste obstáli najlepšie zo všetkých a preto ste boli vybraté pre tento projekt. Skôr ako sa definitívne rozhodnete či v ňom budete pokračovať alebo nie, vypočujte si, o čo vlastne ide. Nedávno sa nám podarilo nájsť spôsob, ako sa vrátiť do minulosti. Hoci len na veľmi krátku dobu. No dostatočne dlhú na to, aby sme dokázali uskutočniť naše plány... Chcem hneď na začiatku zdôrazniť, že za splnenie tejto misie nedostanete nijakú finančnú odmenu. Na druhej strane odmena bude oveľa cennejšia, ako si dokážete vôbec predstaviť. Pokiaľ sa rozhodnete ísť do projektu s nami, zažijete neuveriteľné dobrodružstvá a spoznáte minulosť na vlastnej koži. Bude to ako vstup do virtuálneho sveta, ako ho pravdepodobne už poznáte z 5 D kina. Lenže toto bude naozaj. Fyzicky budete stále tu, no to ostatné bude v minulosti. Dá sa to prirovnať k špičkovej počítačovej hre zostavenej z viacerých úrovní, ktoré budú predstavovať cesty do jednotlivých historických období. Musím vás však upozorniť na jedno riziko. A to nie malé. Pokiaľ nestihnete niektorú z úrovní splniť v časovom limite, je veľmi pravdepodobné, že ostanete v niečom ako...nazvime to... virtuálna kóma. A zatiaľ sme nenašli spôsob, ako dostať človeka späť. Takže čo na to hovoríte?" striedavo si prezerala študentky pani Vránová.
"Čo sa stane, ak odmietneme spoluprácu?" nesmelo sa spýtala Monika Hriadeľová, študentka archeológie a pozrela sa na obe dievčatá, ktoré boli, zdá sa, rovnako šokované, ako ona.
"Vôbec nič. Budeme rešpektovať vaše slobodné rozhodnutie. Vymažeme vám myšlienky a vy zabudnete, že ste sa niekedy ocitli v tejto miestnosti" urobila pokojné gesto vedúca projektu a s úsmevom si prehodila nohu cez nohu. Napriek tomu, že to bola dáma v zrelom veku, stále pôsobila mladistvo a šarmantne. Biela blúzka a šedý kostým so sukňou tesne pod kolenami, dotvárali dobrý dojem. Po nohách sa jej plazili jemné telové pančuchy. Čierne lodičky mohli mať nejakých 6 centimetrov. "Na druhej strane prídete o možnosť prežiť niečo, čo vám už nikdy nikto neponúkne a stať sa tak priekopníčkami v dôležitom vedeckom projekte" pokúšala nádejné kandidátky na vedecký pokus pani Vránová.
"Stále tu spomínate množné číslo. Kto je to tí "my"?" prihlásila sa o slovo Diana Stanková, študentka histórie.
"Je to pomerne široký okruh ľudí z rôznych oblastí, ktorí sa na celom projekte už dlhšiu dobu podieľajú, no želajú si ostať v anonymite a preto ich rozhodnutie musím plne rešpektovať" rozhodila rukami šéfka.
"Kedy by sme začali, v prípade, že sa rozhodneme do toho ísť?" zdvihla ruku Martina Molnárová a zopla si svoje ryšavé vlasy do chvosta. Mala oblečenú snehobielu košeľu, na nej uviazanú čiernu kravatu s červenými prúžkami, nenápadný tenký marhuľový svetrík a pomerne krátku čiernu sukňu, ktorá jej končila nad kolenami. K tomu biele nadkolienky a čierne vyleštené poltopánky ako stepujúci tanečník.
"Stačí mi váš písomný súhlas a môžeme sa do toho pustiť" mykla plecami pani Vránová a prstom poklopkala o nejaký písomný dokument, ktorý čakal už len na to, kým ho študentky podškrabnú. "Nebojte sa, zostavil ho náš špičkový právnický tím, ale ak by ste mali predsa len otázky, môžete sa pýtať" šarmantne sa usmiala šéfka projektu a čakala, kým si dievčatá preštudujú pripravené tlačivá. "Jedna kópia ostáva nám, druhú si nechávate vy" dodala po chvíli. Pár minút vládlo v miestnosti mĺkve ticho. Potom študentky ako na povel položili dokumenty na stôl. "Vieme o vás úplne všetko, od vašej krvnej skupiny, po záľuby, o vašich silných aj slabých stránkach, poznáme váš sexuálny život. A nepýtajte sa odkiaľ" zdvihla pani Vránová ukazovák skôr, ako jej stihla niektorá zo študentiek skočiť do reči.
"Čo sa bude diať, ak náhodou upadneme do tej... ako ste to nazvali... virtuálnej kómy? Dokážete nás vrátiť späť?" spýtala sa nádejná archeologička Monika Hriadeľová a prstami si prešla po svojich medových, čerstvo vyžehlených vlasoch, ktoré jej siahali zhruba do polovice chrbta. Vďaka jemným perám a prívetivým hnedým očiam pôsobila ako stredoškoláčka. Mala oblečenú bielu blúzku s hlbokým výstrihom, pod ktorou jej presvitala čipkovaná podprsenka rovnakej farby a krátku červenú minisukňu. Na nohách mala naboso obuté ružové tenisky s odfajknutým logom.
"To nevieme" úprimne priznala šéfka projektu. "Práve preto podpisujete tie papiere, že ste boli poučené o rizikách a napriek tomu ste sa rozhodli do nášho projektu ísť."
"Je ťažké rozhodnúť sa. Ako študentka histórie ma cesta do minulosti veľmi láka. Na druhej strane, keď si predstavím, že by som mohla niekde uviaznuť a už sa nikdy odtiaľ nevrátiť..." nahlas premýšľala Diana Stanková a neposlušné konce vlasov si schovala za uši. Na sebe mala niečo čierne na ramienkach, čo sa nedalo jednoznačne nazvať tielkom ani tričkom, ale malo to hlboký výstrih, žiadna podprsenka, ďalej džínsové moderne roztrhané obtiahnuté kraťasy a hnedé sandáliky na platforme s koženými remienkami, ktoré mala omotané okolo členkov, na ktorých jej bolo vidieť nenápadné tetovanie letiaceho motýľa.
"Rozhodnutie je na vás, slečny" nastavila dievčatám svoje otvorené dlane pani Vránová a napravila si rám tenkých okuliarov.
Diana napokon nenápadne prikývla a pozrela sa ďalšie dve nádejné kandidátky projektu. Ako prvá kývla na súhlas Martina a napokon aj Monika.
"Tak teda ideme do toho" povedala za všetky tri Diana a vzala do rúk už dávno pripravené luxusné plniace pero. "Kde to teda máme podpísať?" pozrela sa na šéfku projektu, ktorá svoj ukazovák zabodla na vybodkovaný riadok na poslednej strane. "A ešte tu" otočila list" po prvom podpise. Postupne sa vystriedali pri podpisovaní Martina aj Monika. "Blahoželám, dámy, práve ste sa stali súčasťou veľkého vedeckého projektu" spokojne sa usmiala Alena Vránová a podala im svoju pravú ruku. Keď si vzájomne popodávali ruky, šéfka stlačila tlačidlo, ktoré bolo umiestnené pod stolom.
"Andrea, prineste fľašu šampanského a štyri poháre" povedala do mikrofónu neznámej žene a podpísané papiere odložila do hrubého šanónu.
"Tak na úspech nášho vedeckého projektu" predniesla šéfka prípitok a pár sekúnd sa miestnosťou ozývalo hlasné štrganie skla.
"Tak a teraz sa posaďte dámy, je načase, aby sme prešli k prvej misii, ktorá nesie krycí názov Tajný poklad slávneho zbojníka. O čo teda pôjde?" Alena Vránová sa na krátku chvíľu odmlčala, aby si odpila so šampanského a potom pokračovala. "Nedávno sa nám dostala do rúk zaručená informácia od dôveryhodného historického zdroja, že Juraj Jánošík, niekoľko mesiacov pred tým, ako ho zlapali, stihol ešte prezradiť informáciu o skrytom poklade, ktorý počas krátkej kariéry so svojou družinou nadobudol. Nakreslil niečo ako tajnú mapu, ktorú potom podaroval svojej poslednej milenke Kataríne, o ktorej sa však nijaké historické dokumenty a dokonca ani ľudové piesne či legendy nezmieňujú. Až na jednu výnimku. Z historických listín, ktoré sú zaručene pravé, sme sa dozvedeli, že Juraj sa s Katarínou zoznámil v jednej krčme, v blízkosti Liptovského Mikuláša, na tancovačke. Katarína sa podľa našich zdrojov navždy stratila spolu s tajnou mapou v deň Jánošíkovej popravy, na ktorej sa priamo zúčastnila ako radový divák."
"Myslela som, že Jánošík mal len svoju Aničku" prekvapene skočila šéfke do reči študentka archeológie.
"Tak si ho zidealizoval náš chudobný ľud, aby bol obraz slávneho zbojníka čo najdokonalejší. Ale uvažujte. Juraj bol zdravý, mladý chlap, ktorý sa túlal po slovenských dedinách plných driečnych dievčeniec..." usmievala sa na Moniku pani Vránová a na prst si pri tom natáčala konce svojich dlhých hnedých vlasov. "Našou úlohou bude vrátiť sa v čase do osudového dňa, kedy sa Jánošík zoznámil na zábave s Katarínou. A to už bude úloha pre vás. Musíte nášho slávneho zbojníka zaujať natoľko, aby nevenoval pozornosť svojej budúcej milenke, ale niektorej z vás troch..." premerala si študentky šéfka projektu a naliala do seba zvyšok šampanského. "Ako sa tak na vás pozerám, nebude to až taký problém. Skôr bude mať problém náš drahý Jánošík, že pre ktorú z vás, dámy, sa napokon rozhodne" dodala po chvíli s úsmevom a položila prázdny pohár späť na stôl.
"Čo keď je to celé len nejaký nezmysel... s tým pokladom, milenkou a tak..." nahlas sa zamyslela študentka muzeológie.
"Historické dokumenty sme podrobili najnovšiemu výskumu, na ich dešifrovaní pracovali najlepší odborníci z viacerých vedných odborov, ich pravosť je stopercentná"pevným hlasom predniesla šéfka projektu.
"To je síce fajn, ale čo ak sú tie dokumenty poskladané z výpovedí dobových svedkov, ktorí si viaceré informácie jednoducho upravili po svojom, niečo zatajili, iné prikrášlili" zaujímalo študentku histórie.
"To je samozrejme do istej miery možné, ale málo pravdepodobné" odpovedala pani Vránová. "Na druhej strane, ľudia by nikdy nič nedosiahli, keby neriskovali" dodala po chvíli s úsmevom a pošúchala si o seba horúce dlane.
"To sa jej hovorí. No pokiaľ sa niečo pokašle, budeme to my, kto ostane uviaznutí vo virtuálnej kóme" zašepkala Monike do ucha Diana.
"Ja som to počula" položartom zdvihla šéfka varovný prst a pomaly sa premiestnili do akejsi sklenenej miestnosti. Tam už na nich čakali dvaja chlapi v tmavých oblekoch a tmavých slnečných okuliaroch, aby im pomohli vrátiť sa do minulosti.
"Takže ešte raz si to zopakujeme. Vašou úlohou bude získať si priazeň Juraja Jánošíka a vymámiť od neho informácie o skrytom poklade. Budete mať na to presne dvanásť hodín. Prídete do dediny okolo obeda, aby ste sa stihli trochu aklimatizovať a budete mať čas do polnoci toho istého dňa. Presne ako Popoluška. To by vám malo na splnenie misie stačiť." Všetko, čo sa bude v minulosti odohrávať, sa bude premietať na našom veľkoplošnom plátne" ukázala pani Vránová na veľkú bielu plochu po svojej pravej ruke. Ak sa chcete vrátiť späť, musíte v ruke držať zakreslený papierik s plánikom pokladu. S ním potom vybehnete pred krčmu a v tej chvíli sa vrátite späť do súčasnosti. Mysľou aj fyzicky. Je to jasné? V opačnom prípade..."
Chlapi v tmavých oblekoch a slnečných okuliaroch pripravili lesklé svietivé masky, ktoré na prvý pohľad pripomínali moderné lyžiarske prilby. "Ešte moment" zadržala šéfka študentky skôr, ako si ich stihli nasadiť na hlavu. "Skoro by som zabudla" zdvihla ukazovák a na pár sekúnd sa stratila vo vedľajšej miestnosti. "Musíte splynúť s davom. Keby ste sa na začiatku sedemnásteho storočia objavili v týchto handrách, hrozilo by vám, že vás upália ako čarodejnice" usmiala sa na študentky pani Vránová, no zase až také nereálne to nebolo. "Oblečte si to" vybrala zo škatule tri ručne vyšívané kroje, ktoré si študentky o pár minút obliekli.
"Tak ako vyzeráme, šéfka?" zatočila sa v novom autfite Martina a ruky si dala v bok.
"Dámy, myslím, že Katarína nebude mať šancu" premerala si dievčatá v nádherných pestrých krojoch a nenápadne dala mužom v tmavých oblekoch znamenie, aby začali s experimentom.
"Nemajú tie kroje priveľký výstrih?" otázka nádejnej archeologičky však uviazla niekde na začiatku 17. storočia...
Všetky tri márne premýšľali nad tým, prečo sa prezliekali do dobových kostýmov, keď sa mali pozrieť do minulosti len v myšlienkach. Snáď sa to už čoskoro dozvedia...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára