RECENZIA: Gard Sveen - Rozbúrená krv (Premedia, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"Náhle ju Hogda pustil a posotil ju vpred. Padla na tvár, nedokázala sa podoprieť na kýpťoch. 

Ostala nehybne ležať na zemi. 

Hogda zodvihol ruky nad hlavu, akoby sa vzdával. Nôž mu ovísal pozdĺž tela, držal ho v ľavej ruke. Na šatách sa mu objavilo červené svetlo zameriavača." (s.218). 

Rozbúrená krv je tretím pokračovaním zo série kriminálnych románov, ktorých hlavným hrdinom je detektív Tommy Bergmann (Posledný pútnik, Peklo je otvorené). Pokojne ho však môžete čítať aj ako samostatný príbeh.

Zmizne trinásťročná Amanda a onedlho na to nájde polícia zhorené telo viacnásobného vraha Jona - Olava Farsberga. Detektív Tommy Bergmann sa rozhodne navštíviť vo väzení pedofila Andersa Raska, ktorý by mu mohol poskytnúť dôležité informácie. Opäť sa otvára starý prípad zavraždeného dievčaťa Kristiane Thorstensenovej. Jej otec, príťažlivý bohatý päťdesiatnik Morten Hogda, spoločne so synom Alexandrom, úspešným lekárom, skrývajú dávne tajomstvo. 

Susanne Bechová, kolegyňa Tommyho Bergmanna, ide počas vyšetrovania až na hranu, akoby šla dobrovoľne v ústrety smrti. Viaceré obete, ktoré polícia nachádza, majú odrezané končatiny. Anders Rask nasmeruje Tommyho Bergmanna do litovského mesta Vilnius. kde údajne stále žije skupina ľudí, ktorí si hovoria Skopci. Je to odnož od kresťanov, snažili sa ich zničiť cárske vojská aj Stalin. Lenže Skopci vraj prežili všetky pokusy o ich likvidáciu a naďalej sa ukrývajú na tajnom mieste, hlboko v lesoch, v nejakom kláštore, v ktorom stále praktizujú kruté rituály, počas ktorých okrem iného odstraňujú ľuďom končatiny. Tommy Bergmann má na vyšetrenie prípadu len niekoľko dní. Akonáhle oslávi nezvestná Amanda štrnáste narodeniny, bude nemilosrdne zabitá. A tie sa nezadržateľne blížia. Už len tri dni...

Rozbúrená krv je pre mňa takým slabším odvarom Jo Nesba. V knihe nájdeme viacero dramatických a drsných pasáží, ale celkový dojem kazí postava hlavného vyšetrovateľa Tommyho Bergmanna, ktorý mi od začiatku nesadol a musím otvorene povedať, že miestami mi jeho správanie béčkového hrdinu išlo poriadne na nervy: " - Nik ma nebude zabíjať, - zasyčal a napľul Rostovovi do tváre. - Nik. Ja sa rozhodnem, kedy umriem. Rozumieš? - Zdalo sa mu, akoby sa všetok hnev, ktorý mal v tele, pozbieral a vybuchol. Akoby pohŕdanie, ktoré cítil voči sebe, preniesol na toho muža. Zodvihol Rostovovi hlavu a buchol ňou do podlahy tak silno, ako len vládal. Na zlomok sekundy si prial len jediné: rozbiť mu lebku a vidieť, ako sa jeho mozog rozlieva po doštenej podlahe tohto pekelného domu." (s.201) 

Severských kriminálnych príbehov je dnes už tak veľa, že by muselo prísť skutočne niečo nové a originálne, aby to vyčnievalo. Aj z tohoto dôvodu je pre mňa Sveenovo dielo len jedno z mnohých, na ktoré už pomaličky zabúdam. Nečíta sa to zle, ale je to len taká jednorázová záležitosť, ku ktorej sa už nebudem mať dôvod vracať.