"Vytáhl jsem z aktovky jeho knihu, otevřel ji na místě, kde záčínala povídka Příhoda ve stepi, a řekl jsem: - Jistě si vzpomenete, že vaše povídka začíná zmínkou o apokalypticky krásném bílem hřebci, na němž hrdina ujíždí vstříc smrti. Po událostech, jež jsou popsány dál, se hrdina sám sebe ptá, co se asi stalo s člověkem, který na něj vystřelil a k smrti se na tomtéž bílém koni hnal sám, zatímco on, hrdina, ležel napříč cesty s kulí tesňe nad srdcem a umíral. Je to tak? -
Wolf na mě zíral s napjatou pozorností a s mírně přihmouženýma nehybnýma očima.
- Ano. A co má být? -
- Na tuhle otázku znám odpověď - řekl jsem.
Jeho tvář se nezměnila, jen oči se poněkud rozšírily.
- Vy znáte odpověď na mou otázku? -
Těžko se mi dýchalo, cítil jsem nezvyklý tlak v hrudi. Pamatuji si to tak, jako by se to stalo včera, - řekl jsem. - To já jsem po vás vystřelil - " (s.137).
Hlavný hrdina silno autobiografického románu je ruský novinár žijúci v Paríži. Keď mal šestnásť rokov, zúčastnil sa občianskej vojny medzi bielymi (za ktorých bojoval) a červenou armádou. Počas jedného konfliktu, keď ho prenasledovala menšia bojová jednotka, jeden z vojakov bol rýchlejší a postavil sa voči nemu. Hlavný hrdina vystrelil a nepriateľ padol na zem ako podťatý. Bolo viac ako isté, že je mŕtvy. Mlčky osedlal jeho krásneho bieleho koňa a odcválal preč. Napriek tomu, že od tragickej udalosti uplynulo už mnoho rokov, mladý muž, ktorý je teraz už chlap v stredných rokoch, sa stále nedokáže zbaviť spomienok a k osudným okamihom sa neustále vracia. Mohol konať inak? Musel toho muža zabiť?
Jedného dňa sa mu dostane do rúk zbierka poviedok, ktorú vydali v angličtine a pomenovaná je podľa prvej z nich. Zbierka sa skladá z troch príbehov: Prídem zajtra, Zlaté rybky a Príhoda v stepi. Prvé dve poviedky nášho hrdinu nijak zvlášť nezaujali, no tretia mu takmer vyrazila dych. Príbeh totiž dopodrobna opisuje udalosti spred mnohých rokoch, kedy mladý vojak vystrelil na prekvapeného nepriateľa. Je viac ako isté, že ten, kto poviedku napísal, musel sa v tom čase nachádzať na mieste tragédie. Ale kto to mohol byť? Žeby nejaký náhodný svedok? Alebo to bol samotný vojak, ktorý nejakým zázrakom smrteľný výstrel predsa len prežil?
Šokovaný novinár sa pustí do pátrania, ktoré ho privedie k nečakanému záveru...
"A možno že měl nakonec pravdu: kdybychom nevěděli o smrti, nepoznali bychom ani štěstí, neměli bychom ponětí o hodnotě našich nejkrásnějších citu, nevědeli bychom, že některé z nich se už nikdy nezopakují a že teprve teď máme šanci poznat je v jejich plnosti. Dosud se nám to nepoštěstilo, a pak už zase bude příliš pozdě." (s.163).
Román Gaita Gazdanova, o vine a treste, má najbližšie k psychologickej detektívke, no nerieši len samotné pátranie po záhadnom autorovi poviedky, ale aj súkromný život hlavného hrdinu. Podrobne sa v ňom rozoberá okrem iného aj boxerský zápas v poloťažkej váhe medzi Francúzom a Američanom, z ktorého novinár píše reportáž. A práve na tomto zápase stretne záhadnú ženu, príťažlivú rozvedenú emigrantku, Jelenu Nikolajevnu, do ktorej sa takým zvláštnym spôsobom zamiluje. V závere románu hlavný hrdina spraví rozhovor s ozbrojeným lupičom, ktorého hľadá celý Paríž. Polícia nebezpečného kriminálnika napokon nekompromisne odpraví niekoľkými výstrelmi.
Na posledných stranách knihy sa novinár stretáva zoči - voči svojmu dávnemu protivníkovi a je jasné, že toto stretnutie môže prežiť len jeden z nich...
Gaito Gazdanov, ktorý je najčastejšie prirovnávaný k Nabokovovi (autorovi slávnej Lolity) je neprávom zabudnutý spisovateľ, ktorého tvorbu objavuje literárna kritika a širšia čitateľská verejnosť až posledné roky. Gazdanov prežil dlhý čas v emigrácii, najskôr v Paríži a neskôr v Mníchove. Keď sa chcel ako tridsaťročný vrátiť späť do Ruska, kde ho čakala vážne chorá matka, nepomohol mu ani Gorkého príhovor na vyšších miestach. Pre krajinu sa stal neželanou osobou. Gazdanov napokon zomrel v roku 1971 na zápal pľúc a pochovaný je na ruskom cintoríne v Paríži.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára