HODNOTENIE: *** NAŠA OSMIČKOVÁ
"Každý, aj najmenší národ, má právo na vlastný štát. Iná je potom otázka, v akom spojenectve alebo zväzku štátov hľadá podmienky preň najvýhodnejšieho života... Boli by sme roztrhaní a obsadení alebo Maďarmi a Poliakmi, alebo i Nemcami....
Môže byť český štát i slovenský a tieto dva môžu byť spojené, ale nebude zdravé, keď to bude jeden štát." (s.32).
Autor knihy Anton Baláž sa dostal k Alexantrovi Machovi počas písania svojej diplomovej práce. S bývalým politikom sa stretol už ako so starým pánom a po niekoľkých rozhovoroch z toho napokon vznikla vcelku rozsiahla kniha. Veď takmer 900 poznámok pod čiarou hovorí za všetko. Aj keď, podľa môjho názoru, viaceré vysvetlivky patria k všeobecným vedomostiam a pokojne by sa bez nich priemerne vzdelaný čitateľ zaobišiel. Upozorňujem na veľké kvantum mien rôznych politikov, kňazov, advokátov a predstaviteľov HSĽS.
Denníky sa zaoberajú najmä obdobím dvoch rokov (1945 - 1947), kedy strávil istý čas v americkom zajateckom tábore, neskôr bol prevezený na Slovensko a v roku 1947 spolu s ďalšími predstaviteľmi Slovenského štátu súdený pred národným súdom v Bratislave za vojnové zločiny. Všeobecne sa očakával v jeho prípade trest smrti, napokon dostal tridsať rokov, ktoré mu boli ešte o päť rokov skrátené. Z väzenia vyšiel v roku 1968, po udelení amnestie vtedajším prezidentom Slobodom a od tej doby žil v ústraní na dôchodku až do svojej smrti v roku 1980.
Kniha je z veľkej časti poskladaná z denníkových záznamov zo zajateckého tábora, do ktorého bol bývalý minister vnútra Slovenského štátu umiestnený. Je priam cynické, keď sa človek, ktorý niesol priamu zodpovednosť za deportáciu slovenských židov do koncentračných táborov, sťažuje na neustály hlad a nedodržiavanie ženevskej konvencie.Inak je opis tábora a väzenského života vcelku zaujímavý.
Ďalšia časť knihy sa venuje súdnemu procesu s vrchnými predstaviteľmi bývalého Slovenského štátu, vypočúvaniu svedkov, obžalobe a je akýmsi subjektívnym pohľadom Alexandra Macha na celý proces.
Tretia časť knihy je zostavená z listov, ktoré píše bývalý minister vnútra svojej manželke, deťom a ostatným príbuzným, rodine a známym, z väzenia. Je z nich cítiť, že k manželke a deťom má silný citový vzťah. Okrem iného dáva synovi rady do života, neustále apeluje na kresťanskú výchovu, povzbudzuje manželku a deti, aby v náročných časoch vytrvali a neupadali na duchu. "Pomaly si človek navykne aj na väzenské remeslo, na čakanie rozsudku atď. Človek má svoje povinnosti ako redaktor alebo minister má svoje neistoty a čakania na slobode. A má svoje povinnosti ako väzeň. Na konci vždy je smrť. Pár rokov na tom nemení" (s.153).
Počas pobytu vo väzení Alexander Mach číta mnoho filozofických aj náboženských kníh, spomína si na dobu, keď bol politicky činný a premýšľa nad chybami, ktoré spravil počas vykonávania svojej funkcie. Pokúša sa byť v niektorých chvíľach aj vizionárom. A možno povedať, že celkom úspešným:
"1. Neverím - azda i preto, lebo nechcem veriť - že príde k vojne.
2. Slovensko bude štátom, ale vo federatívnom zväzku najprv len s českým, potom s ďalšími štátmi.
3. Vývoj Európy? Spojené štáty stredoeurópske, potom spojené štáty celej Európy.
4. Bez Nemecka Európa nie je mysliteľná, totiž bez aktívnej jeho účasť: Nemecko vyjde z biedy svojej a zo zaslúženého a práve preto skutočného pokorenia čisté, zdravé a bude na prvom mieste medzi rovnými, no nikdy viac útočné. Rusko sa vnútorne pretvorí, prestane byť marxistické, postaví sa kladne k Európe a ku kresťanstvu západoeurópskemu.
5. Od amerického mravu nemožno očakávať nič dobrého." (s.316).
Niekoľko slov Alexandra Macha na stranu židov: "Antisemitizmus je mi cudzí. Myslím, že mi neuveria, ale je skutočnosťou, že ako som považoval za nutné vyriešiť židovskú otázku, tak mi boli odporné všetky antisemitské prízemnosti a ohavnosti. Pravda, keď chcem vysťahovať a keď v záujme udržania štátu musím vysťahovať - nielen Židov - ale, povedzme , Nemcov alebo Maďarov, nuž akosi od seba príde pohon proti nim. To je zle, ale býva to tak - a veru hanba." (s.316).
Je ťažko uveriť týmto slovám, najmä keď ich vyriekol človek, o ktorom zvykli ľudia po vojne hovoriť, že je síce fajn chlap, len má jednu chybu. A to, že nevyviezol všetkých židov zo Slovenska. Navyše o ňom koluje aj povestná riekanka: Od Prešova ide vlak a v ňom sedí Šaňo Mach, všetci židia utekajú lebo majú strach. Niekde sa spieva aj Od Žiliny ide vlak. Odkiaľ sa asi tak vzala? Žeby náhodná gramatická rýmovačka?
Alexander Mach zdôrazňuje, že vždy mu išlo v prvom rade o dobro národa a kresťanské hodnoty a v tomto duchu viedol aj svoju politiku. Podľa neho je najväčším nepriateľom štátu boľševizmus: "Zdravý, kresťansky a národne chápaný socializmus vyvedie Európu z chaosu, aj keď, aj keď za cenu krvavých skúseností s boľševizmom. Možno Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, Poľsko i ostatné krajiny potrebujú vedieť, čo je boľševizmus, aby potom boli vyliečené, takisto ako Nemci potrebujú skúsiť, čo je národ tak trestaný, ako oni trestali bez príčiny toľko národov Európy. Potom príde vyrovnanie i medzi národmi, i v dušiach jednotlivcov..." (s.87).
Kniha prináša zaujímavý pohľad na muža, ktorý bol priamo zodpovedný za jednu z najväčších tragédii v našich dejinách. Alexander Mach bol človekom, ktorého vystrelila do popredia doba a zhoda viacerých okolností. Je ťažko predpokladať, akým smerom by sa uberal jeho život, keby nevznikol samostatný Slovenský štát. Ale na to, čo by bolo keby, sa v dejinách jednoducho nehrá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára