Som iný ako ostatní. A tým je povedané všetko. Mama povedala: "Pôjdeš na gympel." Vlastne nie. Takto by to ona nikdy nepovedala. Ona hovorila všetko oficiálne. Spisovne. Proste pani učiteľka. Takže aby som bol presný, mama povedala: "Pôjdeš do gymnáziá. Bude to tak dobré."
A otec zdvihol hlavu spoza novín a zopakoval: "Pôjdeš n gymnázium. Bude to tak dobré." Už ostávalo len indiánske "hawk" alebo kresťanské "amen." Namiesto toho si otec odpil z načatej dvanástky a spokojne si odgrgol.
A tak teraz blúdim chodbami budovy, ktorú doslova neznášam a sledujem decká, medzi ktorými sa nájde zopár mojich spolužiakov a spolužiačok alebo prepáč mami, aby som bol presný, zopár mojich spolužiačok a spolužiakov. Dievčatá majú väčšinou oblečené džínsy alebo legíny, ľahké tielka, tričká alebo mikiny a na nohách členkové ponožky, converse(y), baleríny alebo Nike -y. Chalani vyzerajú väčšinou ako nagélovní šašovia, prípadne "bítlsáci", ktorí majú na očiach narazené krivé šilty a vtákov majú narvatých v obtiahnutých slimkách. Všetci neustále ťukajú do svojich mobilov alebo majú na ušiach narazené slúchadlá, z ktorých sa ozývajú rôzne skladby. Och ako ich neznášam. Zbohatlícke decká elitných rodinných klanov. Potomkovia botoxových a silikónových mamičiek, ktorým osobný tréner pravidelne rozťahuje nohy a ocinkov, ktorí si vydržiavajú o generáciu mladšie milenky, aby im kupovali luxusné kusy spodnej bielizne, drahé handry a gýčové šperky. Viete ako často si predstavujem, že sme na nejakej hromadnej školskej akcii? Naprataná telocvičňa plná študentov a ich horenosových pedagógov so záujmom sleduje nejaké kultúrne predstavenie, chápete...okná sú zaistené, za nimi hrubá mreža a keď ma nikto nevidí, nenápadne spoza chrbta vyberám plne nabitý samopal a množstvo dymovníc. A potom už len kosím hlava nehlava každého, kto mi príde pod ruku. Dievčatá, chlapcov, učiteľov. Ratatatatta....A oni padajú na parkety ako zhnité ovocie. Nemajú kam ujsť. Okná sú zamrežované, dvere istím svojim telom. Táto predstava mi zakaždým vyvolá spokojný úsmev na perách ako Brucovi Willisovi, keď si slastne potiahne z lacnej cigarety. Akurát premýšľam nad tým záverom. Či po akcii otočím hlaveň proti sebe skôr ako nabehnú do telocvične po zuby ozbrojení kukláči, nenápadne sa schovám medzi hromadou mŕtvych tiel a nechám sa vyniesť spolu s ostatnými a následne zmiznem v uliciach mesta alebo sa svižne vyšplhám na strechu budovy a stratím sa v dave rovnako ako nejaký komixový hrdina. A možno sa nechám chytiť ako ten šialenec Anders Breivik a počkám, kým mi nezačnú novinári strkať pod nos zapnuté mikrofóny. Už vidím tie palcové titulky: "Najväčší masaker v dejinách slovenskej kriminalistiky." "Aj Slovensko má svojho Breivika." "Stredoškolský masaker ako v amerických štátnych školách" a tak ďalej. V hlave si prepočítavam desiatky mien...
Zo snívania ma vytrhne zvuk školského zvončeka. Skončila veľká prestávka. "Codger" (z ang. čudák). Už tretí rok mi nikto inak nepovie. Sčasti si za to môžem sám. Ak ma niekedy stretnete, tak len s knihou v ruke. Čítam všade. V škole, na ulici, v kaviarni, doma, v obchodnom dome, v autobuse, vo vlaku, v prírode. Proste všade. Okrem spánku. Ale aj ten skracujem maximálne na šesť hodín. V poslednom čase skôr na päť. Ak ma stretnete, radšej sa mi už z diaľky vyhnite. To len dobrá rada pre vás, ktorí ma nepoznáte. Namiesto odpovede vás totiž len nevrlo okríknem a opäť zapichnem oči do práve rozčítanej knihy. Pýtate sa prečo? Pretože realita je hnusná. Pretože nemám gule na to, aby som sa odtiaľto dobrovoľne odpratal a únik do sveta snov je pre mňa jedinou možnosťou ako s brániť. Pretože jedine to ma drží pri živote. Som preto horší alebo lepší ako vy? Nie. Som len iný. A tým je povedané všetko. Vlastne ešte...
Sakra ten chlap pri vedľajšom stole stále dookola recituje nejaké tie svoje buzerantské veršíky, čo stoja za... Nedokážem sa sústrediť na záver svojho blogu. Nervózne ťukám do klávesnice svojho starého notebooku a búcham hnedým hrnčekom o bielu podšálku.
"A dosť" tresknem päsťou do stola a namierim si to priamo k tomu kreténovi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára