piatok 31. marca 2017

RECENZIA: Catharina Ingelman -Sundberg: Zločinecký gang penzistov opäť úraduje (Fortuna Libri, 2015)

HODNOTENIE:  ****



Ako už názov knihy napovedá, Oskar "Génius" Krupp, Bertil "Hrabľoš" Engstrom, Anna Greta, Christina Akerblomová a Martha Anderssonová opäť vyrážajú za dobrodružstvom. Najskôr úspešne vylúpia kasíno v Las Vegas, kde na krátku dobu nájdu útočisko, aby si vzápätí kúpili luxusné staré sídlo vo Švédsku s výhľadom na more, v ktorom naplánujú veľkolepú krádež švédskeho národného pokladu. Do ich života nečakane zasiahne veštica Lillemor, atraktívna suseda, ktorá pomotá Hrabľosovi hlavu a hlavne motorkársky gang žijúci len pár metrov od vydarenej partičky penzistov. Ani to ich však neodradí od realizácie šľachetného plánu, nahromadiť dostatočne veľké množstvo švédsky korún, z ktorých by v budúcnosti financovali sociálne zariadenia pre seniorov a štátne domovy dôchodcov.

Pokračovanie románu v ničom nezaostáva za prvou časťou (Zločinecký gang penzistov), je plný dobrodružstva, akcie, humoru a únosnej miery naivity. Nezanechá vo vás nezabudnuteľný čitateľský zážitok, no nepochybne sa pri ňom skvelo zabavíte. Verím, že autorka sa odhodlá napísať aj tretí diel, ktorý úspešne nadviaže na svojich predchodcov.

RECENZIA: Denisa Fulmeková - Konvália - Zakázaná láska Rudolfa Dilonga (Slovart, 2016)

HODNOTENIE:  ***

"Na krátku chvíľu sa jeden druhému zadívajú do očí. Ešte nevedia, že pohľad toho druhého ani jeden z nich do konca života spred svojho vnútorného zraku nevymaže. Keď sa po skončení podujatia zberá Vali na odchod, dohoní ju Dilong dolu pri kamennom portáli. Zastaví ju pozdravom, možno drobným gestom a otázkou, ktorá je skôr rečnícka: -Slečna, máte rada poéziu?-" (s.20).



Autorka knihy nám poodhalila zaujímavý príbeh, ktorý sa jej osobne dotýka. Rudolf Dilong, tridsaťjedenročný muž, bol jedným z popredných predstaviteľov katolíckej moderny a Vali Reiszová, devätnásťročné židovské dievča pochádzajúce z Malaciek, z dobrej rodiny, sa  javila ako nádejná mladá poetka. Dodnes vedú literárny kritici polemické diskusie o tom, či zbierka básní vydaná pod pseudonymom Ria Valé, je dielom Vali Reiszovej alebo ju napísal samotný Dilong.
Láska známeho básnika a súčasne katolíckeho kňaza rádu františkánov Rudolfa Dilonga a Vali Reiszovej pokračovala ďalej. Počas Slovenského štátu sa Vali a jej rodina dostali pre svoj židovský pôvod do veľkého nebezpečenstva. Keby sa do veci nezainteresoval samotný básnik, ktorý bol údajne orodovať za svoju lásku u vtedajšieho prezidenta Tisa, Vali by s veľkou pravdepodobnosťou skončila podobne ako väčšina jej známych, v niektorom z transportov smerujúcich do tábora smrti. Je paradoxné, že zatiaľ čo Dilong písal oslavné básne na novovzniknutý štát (pravidelne prispieval do denníku Slovák a do Gardistu), pripíjal si s jeho vysokými politickými predstaviteľmi, jeho milovaná sa triasla o holý život. V každom prípade básnikove konexie zohrali v prípade Vali Reiszovej veľmi dôležitú úlohu. Vali ostala v druhom stave. Poriadne komplikovaná situácia. Židovské dievča otehotnelo v období Slovenského štátu s verejne známym kňazom. Dilong bol slovenskou katolíckou vrchnosťou viackrát prekladaný  z miesta na miesto. Napriek zložitému vojnovému obdobiu sa svojej milenke a  dieťaťu neotočil chrbtom. Snažil sa ich chrániť. Narodila sa im dcéra Dagmar, matka autorky tejto knihy -Denisy Fulmekovej.  
Po vojne sa Dilong ako verejne známy sympatizant Slovenského štátu dostal na čiernu listinu komunistického režimu. Údajne mu hrozilo väzenie alebo dokonca smrť. Zo strachu utiekol do Argentíny a neskôr do Spojených štátov, kde sa stretával aj s ďalšími známymi predstaviteľmi bývalého Slovenského štátu. Krátke obdobie strávil v spoločnosti  svojho súpútnika a predstaviteľa katolíckej moderny Svetloslava Veigla. Spočiatku sa básnik odmlčí, neskôr udržuje s Vali Reiszovou pomerne bohatý písomný kontakt, ktorý vyvrcholí spoločným stretnutím vo Viedni v roku 1969. Je to zároveň aj ich posledné stretnutie. Zatiaľ čo Vali má novú rodinu, Dilong sa utápa v samote. Od viedenského stretnutia si píšu už len sporadicky. O smrti svojho milovaného muža sa Vali dozvie len sprostredkovane, cez Dilongovho priateľa.

Zaujímavý príbeh známeho katolíckeho básnika a židovského dievčaťa je obohatený dobovými dokumentmi, pohľadnicami, listami, rodinnými fotografiami. Prínosom tohto diela je hodnoverné zobrazenie vojnových rokov (spoločenská, politická a kultúrna situácia). Kniha je rozdelená na krátke kapitoly, takže ju prečítate pomerne rýchlo. Zaujímavý príbeh by bol nepochybne dobrým námetom pre filmový scenár. Možno sa nad tým nejaký slovenský režisér zamyslí...   

štvrtok 30. marca 2017

RECENZIA: Eva Mozesová Korová, Lisa Rojanyová Buccieriová - Deti, ktoré prežili Mengeleho (Grada Publishing, 2015)

HODNOTENIE:  ***

"Jednoho dne jsme v učebnici matematiky došli ke slovní úloze, která zňela: Když máte pět Židu a dva z nich zabijete, kolik vám jich zbyde?" (s.29).

"Představte si, že jdete na animovaný film a předtím vám promítnou instrukce, jak chytit a zabít Žida." (s.29).



Eva a Miriam Mozesové sa narodili ako jednovaječné dvojičky v Rumunsku, v roku 1934. Počas druhej svetovej vojny boli deportované do koncentračného tábora Osvienčim, kde sa stali pokusnými králikmi doktora Jozefa Mengeleho. Boli podrobené viacerým jeho šialeným experimentom, ktoré ich v nejednom prípade takmer pripravili o život.

Kniha je písaná podobnou šablónou ako viaceré historické romány s touto tematikou. Najskôr opis šťastného detstva, aj keď s pribúdajúcimi náznakmi antisemitizmu, potom deportácia do tábora smrti a následný každodenný boj o život v hrozných podmienkach. V závere vojny oslobodenie sovietskou armádou, hľadanie príbuzných, pobyt v sirotinci, nástup a diktatúra rumunskej komunistickej strany a jej dopad na bežných občanov a nakoniec odchod do Izraela.

Eva Mozesová sa neskôr presťahovala do Spojených štátov, kde založila organizáciu pomáhajúcu ľuďom, ktorí prežili pokusy Anjela smrti doktora Mengeleho.

Kniha je poučným čítaním o hrôzach, ktoré každý deň zažívali nevinné deti, podrobené šialeným experimentom  krutého lekára pracujúceho v tábore smrti. Opis laboratórií je mrazivý. Eva a jej sestra Miriam sa museli už v desiatich rokoch správať ako dospelé, pokiaľ si chceli zachovať šancu na prežitie...Okrem toho sa museli spoliehať aj na šťastie.     

streda 29. marca 2017

RECENZIA: Ben H. Winters - Posledný policajt (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"V tom si spomenul na filozofickú otázku našich čias, ktorú nahlas vyslovila McConnelová: Koľko ráz ešte budem môcť zakričať: Stoj, hajzel!?" (s.172).



Do neodvrátiteľnej zrážky asteroidu so Zemou ostáva už len pol roka. Ľudia sa snažia plniť si svoje sny, oddávajú sa sexuálnym orgiám, cestujú po svete, míňajú životné úspory. Vypadáva mobilný signál, internet používajú už len vyvolení, benzín je na prídel, väčšina ľudí podáva v práci hromadné výpovede. V takejto atmosfére pracuje začínajúci detektív Hank Palace. Polícia nájde mŕtve telo Petra Zella, poisťovacieho agenta. Všetko nasvedčuje tomu, že ide o samovraždu. Pred blížiacou sa apokalypsou by totiž zďaleka nebola prvou ani poslednou. Lenže Hank Palace je presvedčený, že Zellovi na druhý svet niekto dopomohol...

Hank Palace je osamelý policajt, ktorý sa z času na čas stretne so svojou o šesť rokov mladšou sestrou Nico. Tá sa nedávno vydala za pochybného chlapíka menom Derek Skeve, ktorého polícia podozrieva z teroristickej činnosti. Okrem sestry Nico ostala Hankovi ešte aj Alison Koechnerová, žena, s ktorou mal v minulosti niekoľkoročný vzťah a u ktorej si občas zvykol vyliať srdce. A nesmieme zabudnúť ani na verného psa Huodiniho.
Hank nenachádza pri vyšetrovaní podporu u žiadneho zo svojich kolegov. Všetci sú presvedčení o tom, že Peter Zella sa obesil na koženom opasku a tak sa namiesto policajnej práci venujú stávkovaniu. Vsádzajú peniaze na to, kam dopadne blížiaci sa asteroid. Potom však pribudne ďalšia vražda. Tentoraz je obeťou Naomi Eddesová, kolegyňa Petra Zella. Kto je za tým všetkým? Čas na vyšetrovanie sa kráti a ľudí, ktorých zaujíma skutočný vinník, je čoraz menej...

Prvý diel trilógie Bena H. Wintersa Posledný policajt predstavuje našu planétu pol roka pred osudnou zrážkou z asteroidom. Práve vykreslenie atmosféry je najsilnejšou stránkou románu. Inak ide v podstate o bežný príbeh detektíva, ktorý vyšetruje vraždu. Hank Palace má viaceré charakterové prvky identické s Harrym Holem alebo Cormoranom Strikom, no na rozdiel od svojich detektívnych kolegov je minimálne o triedu slabší. A to po všetkých stránkach.
Posledný policajt je román, ktorý rýchlo prečítate a onedlho naň zabudnete. Iba tá predapokalyptická atmosféra Vás chvíľu nepustí...

utorok 28. marca 2017

DENNÍK TAJNÉHO SPOLOKU (správa z liečebne)

Keď som opäť nabral vedomie, obklopovali ma muži v bielych plášťoch. Z diaľky som vnímal ich nervózne hlasy, ktoré si skákali do reči.
-Čo vám to toľko trvá?-
-Robíme čo sa dá.-
-Dušovali ste sa, že do mesiaca ho zlomíte. Zajtra to bude pol roka.
-Zvýšili  sme mu dávky na maximum. Ďalej ísť nemôžeme.-
-Stále sa stretávajú v tej zapadnutej kaviarni?-
-Do piatku to ukončíme. Či už tak alebo tak.-
-No len aby. Nezabudnite. Do piatku.-
Hlasy konečne zmĺkli. Bolestivo som si povzdychol. Do žily mi napustili ďalšie svinstvo. Svetielka, kolotoč, črepiny, vidiny, hobliny, kraviny...

Stojí pred kaviarňou. Je zatvorená. Ustúpi pár krokov dozadu. Naposledy sa rozbehne. Zatne zuby a...

Básnik, Tajný, Millwall, Sukničkár a ten štvrtý. A potom on.

Každý si predstavuje nebo tak trochu inak. Ja si ho predstavujem ako jednu obrovskú knižnicu s miliónmi zväzkov, ktoré si budem môcť kedykoľvek požičať. To je jediné miesto, na ktorom si viem predstaviť večný život.

Snívanie je to, čo vám nikto nikdy nevezme. Žijeme v spoločnosti, ktorá nás núti vytvárať si svoj vlastný svet. Skutočnosť, v ktorej žijeme, väčšinou nestojí za nič. Čo s tým?

RECENZIA: Jo Nesbo - Smäd (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   ****

"Tvoj šéf má čierne srdce, chlapče, to si pamätaj. A teraz tvojho šéfa opäť trápi smäd" (s.186).



Harry Hole je späť a to v najlepšej forme. Je načase, keďže v Nórsku vyčíňa vrah a všetko nasvedčuje tomu, že ide o novodobého upíra...

Harry vstupuje do príbehu až na 69 strane. Už tri roky je šťastne ženatý so svojou životnou láskou, právničkou Rachel Faukeovou a na plný úväzok prednáša na univerzite, ktorá vychováva nádejných príslušníkov policajného zboru. Jedným z poslucháčov je aj Harryho nevlastný syn Oleg. Zdá sa, že kariéra úspešného vyšetrovateľa je v Harryho prípade navždy minulosťou. Lenže polícia nájdu mŕtvu ženu. Úspešnú advokátku Elise Hermansenonovú. Za Harrym Holem prichádza starý známy lišiak Mikael Bellman, nádejný adept na ministerské kreslo, ktorý vydieraním donúti Harryho, aby sa osobne ujal prípadu. Šéfkou vyšetrovacieho tímu je príťažlivá Katrine Brattová, ktorá má okolo seba viacero skúsených kolegov - Trulsa Berntsena, Bjorna Holma, Magnusa Skarreho a svojho priameho nadriadeného Gunnara Hagena. Do zohratého tímu navyše pribudne mladý nádejný policajt Anders Wyller, pre ktorého je Harry Hole hrdinom a zároveň aj veľkým vzorom. Na úspešné vyšetrovanie dozerá ambiciózna členka mestského zastupiteľstva Isabelle Skoyenová.
Harry Hole dostane povolenie vytvoriť svoj vlastný vyšetrovací tím. Vezme si k sebe Bjorna Holma, skúseného psychiatra  Hallesteina Smitha a mladého policajta Andersa Wyllera.
Harry sa dozvie, že páchateľ znásilnil na jeho svadbe s Rachel dcéru jeho priateľa a súčasne uznávaného profesionálneho psychológa Stáleho Auneho - Auroru. Onedlho je zavraždená aj druhá obeť. Tentoraz je to istá Penelope Raschová, ktorej páchateľ tak isto vysal z tela krv. Keď zmizne aj mladá vysokoškoláčka Marte Ruudová, v Nórsku vypukne skutočná panika. Polícia nemá nijaké stopy a verejnosť dostáva vyšetrovací tím pod tlak, čo samozrejme nahráva páchateľovi. Veľmi iniciatívna je najmä novinárka Mona Daaová. Harry sa v zúfalstve obráti na psychopata Sveina Finneho, ktorý si odpykáva dlhoročný trest vo väzení.

Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, kým so si zvykol na usadeného Harryho, ktorý sa prihovára svojim študentom na univerzitnej pôde spoza katedry, namiesto toho, aby sedel niekde v tmavej a neútulnej kancelárii. Ale pomerne rýchlo som prijal túto jeho novú pozíciu. Trošku mi prišlo komické mýtizovanie jeho postavy:
"- Je to Harry Hole-, zakričala Katrine.
-Naozaj?- Policajt si premeral Harryho od hlavy k pätám a nadvihol pásku. -Ja som si myslel, že Hole je len mýtus- dodal." (s.128).
"...holehead. V žargóne školy to bolo označenie študentov, ktorí uviazli v legende o Harrym Holem a v extrémnych prípadoch bola pre nich hlavnou motiváciou uchádzať sa o miesto v škole" (s.130).

Páči sa mi Nesbovo odkazovanie na známe filmy, populárne piesne, slávne knihy a ich spisovateľov: "Pozrela sa na svoj drink. Začala piť White Russian iba preto, lebo ho pil aj Jeff Bridges ako The Big Lebowski" (s.62).
"Harry bežal. Nebehal rád. Niektorí ľudia  behajú. lebo to majú radi. Haruki Murakami to má rád. Harry mal rád Murakamiho knihy, okrem tej o behaní, tú ani nedočítal" (s.123).

Skvelý príbeh atmosférou pripomínajúci dnes už kultový Fincherov thriller - Sedem, v hlavnej úlohe s Bradom Pittom a Morganom Freemanom. Čierneho humoru trošku ubudlo, príznaky alkoholizmu ostali, skvelý vyšetrovací inštinkt ani po troch rokoch nevymizol. Dramatické situácie, nečakané zvraty v príbehu a šokujúci páchateľ. To všetko prináša najnovší Nesbov román SmädHarrymu trojročná prestávka vo vyšetrovaní jednoznačne prospela a vrátil sa v tej najlepšej forme!
 


pondelok 27. marca 2017

RECENZIA: Zak Ebrahim a Jeff Giles (Teroristov syn, Noxi, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Existuje názor, že vražednej nenávisti sa musí človek učiť - a nie iba učiť, musia mu ju naliehavo vštepovať. Nie je to fenomén, ktorý sa vyskytuje prirodzene. To je lož. Je to lož opakovaná znova a znova -často ľuďom, ktorí nemajú nijaké prostriedky a ktorí nemajú  prístup k alternatívnym názorom na svet. Je to lož, ktorej môj otec veril, a dúfal, že ju odovzdá aj mne" (s.12).



Zak Ebrahim s nemalou pomocou Jeffa Gilesa napísali autobiografickú knihu o chlapcovi, ktorého otec Sajjíd Nusair bol radikálny terorista: "Práve sa chystáme baliť, a keď som posledný raz na rade, prihodí sa niečo zvláštne: náhodou odstrelím svetlo na vrchole terča a ono sa zatrasie, exploduje a zapáli siluetu muža. Otočím sa na babu, celé telo mi stuhne v obave, že som urobil niečo zlé. Na počudovanie sa otec usmeje a súhlasne prikývne" (s.37).
 Keď mal Zak sedem rokov, Sajjíd Nusair zastrelil vodcu Židovskej obrannej                      ligy - Kahanea. To sa stalo v roku 1990. O tri roky neskôr Nusair pomáhal priamo z väzenia, v ktorom si v tom čase odpykával trest, organizovať plán bombového útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku. Nusair Sajjír sa mohol spoľahnúť aj na podporu samotného Usámu bin Ládina. Zak Ebrahim sa musel so svojou mamou a súrodencami celé detstvo sťahovať z miesta na miesto a spoliehať sa na finančnú pomoc radikálnych teroristických moslimských organizácií.

Napriek tomu, že Zaka Ebrahima vychovával radikálny fanatický terorista, on sa nevydal v jeho stopách. Naopak. Odsúdil otcovo správanie a úplne s ním prerušil akékoľvek kontakty. Dnes sa snaží šíriť mierové posolstvo a angažuje sa v boji proti terorizmu. Organizuje prednášky, na ktorých poukazuje na dôležitosť nenásilného riešenia.

Teroristov syn je krátkym spomienkovým nahliadnutím do deväťdesiatych rokov, do čias, kedy bolo moslimské radikálne zoskupenie na vzostupe. Zak sa bližšie pristavil aj pri rodine svojej matky, ktorá bola vychovávaná ako kresťanka. Okolnosti ju však zaviali do náručia milovaného muža, z ktorého sa neskôr vykľul fanatický zabijak. Cesta k radikálnemu islamu bola v prípade Nusaira Sajjíra pomerne komplikovaná, no odkedy naskočil na plávajúcu loď, už z nej nevystúpil. Bol presvedčený o tom, že cesta, ktorou sa vydal, je tá jediná a správna...   

Ak sa chcete dozvedieť ako vyzerá každodenný život v rodine, islamského teroristu, potom vám toto 93 stranové knižné dielo ukáže niekoľko zaujímavých podrobností, ktoré Vás určite prekvapia...  

nedeľa 26. marca 2017

RECENZIA: Rudolf Tibenský - Jáchymovské peklo (Nezávislosť, 1991)

HODNOTENIE:  ***

Medzi rokmi 1948 -1952 bolo v Československu postavených pred súd okolo dvadsať sedemtisíc ľudí, ktorých komunistický režim odsúdil za protištátnu činnosť. Medzi nimi bol aj tento pán:
"...najprv sa predstavím. Volám sa Tomáš Limbora. Mal som tri deti vo veku dva a trištvrte roka až pol roka, keď ma zatkli, a o dva roky viac, keď ma odsúdil Štátny súd v Bratislave. Bol som niečo vyše dvadsaťdeväť ročný, keď ma z Leopoldova dovliekli do ústredného tábora Bratrství. Tam som už nemal meno: bol som číslom 09693..." (s.15).



Vždy ma fascinovali knihy a filmy so silnými príbehmi. Aj preto si rád prečítam romány či už z väzenského prostredia, z Gulagov, z nacistických koncentračných táborov a podobne.
Rudolf Tibenský napísal knihu o bežnom človeku, ktorý chodil do práce, mal rodinu s tromi deťmi, až kým ho jedného dňa neodsúdili za protištátnu činnosť. Pracoval v uránových baniach v neslávne preslávenom Jáchymove, kde následkom náročnej fyzickej práce takmer prišiel o zrak. V podstate ho zachránila Stalinova smrť a následné amnestie pre politických väzňov. Je veľmi pravdepodobné, že inak by zahynul tak ako mnohí ostatní pred ním a jeho osud by zostal zabudnutý niekde pod hlinou.
  
Limbora prežil nepochybne peklo na Zemi, bohužiaľ literárne spracovanie príbehu mierne pokrivkáva. Akoby autor nedokázal vyťažiť zo silného materiálu celých sto percent. Pri podobných príbehoch máme neraz pocit, že mrzneme spolu s ostatnými väzňami, zažívame pocit hladu, je nám smutno, máme strach. Pri tejto knihe tomu tak nie je. Akoby si od nás hlavný hrdina držal mierny odstup a nedokázal nás naplno vtiahnuť do svojho sveta. Pri všetkej úcte k Tomášovi Limberovi, je to len jeden z mnohých príbehov neľahkého obdobia päťdesiatych rokov, čím nechcem povedať, že kniha nie je zaujímavá. Ale mohla byť lepšia. Navyše je písaná dosť archaickým štýlom, čo pravdepodobne súvisí so staršou dobou vydania. Škoda nevyužitého potenciálu.
 

Načo sú nám knihobúdky? Zrušme ich!

Verím, že viacerých z Vás tento nadpis pobúri, ale vychádzam z reality. Včera som sa bol prejsť po meste a jeho okolí a len tak námatkovo som si prezrel obsah dvoch knihobúdok (pri Budatínskom zámku a v Lesoporku). Teda niežeby som sa pri nich nepristavil častejšie, v podstate zakaždým keď idem okolo, tak sa pri nich pristavím. Povedzme si však úprimne, aké knihy sa v nich najčastejšie nachádzajú? Občas v nich nájdeme nejakú tú Verne -ovku, v Budatíne som objavil Manon Lescautovú. Sú tam knižky, z ktorých sa dá čo -to vybrať, ale neraz sú tieto búdky prepchaté potrhanými katalógmi, brožúrami, sektárskymi časopismi, starými neaktuálnymi skriptami a kadejakými inými nezmyslami. Samozrejme nie je chybou knihobúdok, čo do nich ľudia vkladajú, ale dotyční by si mali uvedomiť, že svojou činnosťou potláčajú skutočný význam týchto drevených prístreškov.


Bol by som rád, keby knihobúdky slúžili účelu, na ktorý boli stvorené. Teda aby do nich ľudia vkladali knižky, ktoré nájdu napríklad niekde na povale po starých rodičoch a nemajú k nim nejaký bližší vzťah a myslia si, že iným ľuďom by dokázali spraviť radosť. Alebo keď sa sťahujú do nového bytu, ktorý má menej štvorcových metrov ako ten predošlí a nemajú to srdce knižky vyhodiť len tak do smetného koša, je fajn, ak aspoň pár kúskov  prinesú do niektorej z knihobúdok. Alebo počas vianočného upratovania zistia, že majú doma dve rovnaké knižky, tak jednu by mohli zaniesť do knihobúdky. Prípadne ak sa starší ľudia sťahujú do domovov dôchodcov, alebo do penziónov pre seniorov, neraz zistia, že majú na povale desiatky kníh, ktoré nadobudli počas svojho bohatého života, je fajn, keď pár lahôdkami nakŕmia aj hladné knihobúdky. Alebo keď nejaký študent Žilinskej univerzity úspešne zloží skúšku, nech pokojne vloží do knihobúdky aktuálne skriptá, ktoré by mohli pomôcť niektorému z jeho kamarátov alebo mladšiemu kolegovi. Tým nemám samozrejme na mysli učebné skriptá z osemdesiatych rokoch, ktoré sa zaoberajú modernými počítačovými technológiami a ešte sú aj celé dotrhané.

Tých dôvodov, kedy nám môžu byť knihobúdky užitočné, je samozrejme mnoho. Hlavne si prosím nemýľte knihobúdky s nejakým odkladiskom nepotrebných vecí, lebo samotná myšlienka knihobúdok je skvelá, tak ju prosím nezničme!      

sobota 25. marca 2017

RECENZIA.: Markus Zusak - Když psy pláčou (Argo, 2016)

HODNOTENIE:  *****



"Jmenuji se Cameron. Vždycky jsem říkal, že bych se chtěl v holce utopit, utopit se v její duši, ale nikdy jsem k tomu neměl ani našlápnuto, stěží jsme se nějaký holky vubec dotknul. Nemám kamarády. Žiju ve stínu svej dvou bratru - jeden má velkolepej, umanutej tah na úspěch a ten druhej je prostě skvělej, má drsňáckej úsměv a umí si lidi získat. Doufám, že z mojí sestry nebude jen další kus masa, kterej si nějakej chlap vybere a hodí ji pár dolaru, ať si koupí lacinou rtěnku, ale nezapomeň přynísť pivo. O víkendech chodím pomáhat tátovi na fušky a mám ruce celý zmazaný a samej puchejř. Mám v hlavě všelijaký nápady z filmu s erotickejma scénama ze školy, o modelkách, o jedný dvou učitelkách, o holkách z reklam, z kalendářu, z televizních soutěží, kde otáčej písmenkama, o holkách v uniformách nebo v kostýmcích a dokonalým mejkapem zahaleným, co seděj ve vlaku, čtou tlustý knihy a krk maj zahalenej do parfému. Hodně se procházím po městě a je mi při tom, jako bych byl v samým nitru domova. Mám svýho bráchu Rubíka hrozně rád, ale štve mě, co dělá holkám, zvlášť když to jsou opravdový holky jako ty, který by především měli mít dost rozumu a vubec si s ním nezačínat" (s.104).

Tretí diel završuje osudy dospievajúceho Camerona, ktorý stále hľadá nejaké dievča. Zatiaľ čo jeho brat Ruben môže mať každú, na ktorú si ukáže prstom, on len zúfalo postáva pod oknom Stephanie (stretli sme sa s ňou už v druhom diely). Ona však o neho vôbec nestojí: "-Nevyjde dneska večer ven,- rekl jsem, -Ani žádnej jinej večer, a já s tím nic nenadělám.     -Dokonca jsem se odhodlal citovat Rubíka.  -Když to tak cejtíš, nemužeš si pomoct, a ta holka ke mně necítí vubec nic. Tak to prostě je.-" (s.69).
Cameronov brat Steve aj naďalej býva so svojou priateľkou neďaleko rodičovského domu a hľadá si cestu k ostatným členom rodiny, najmä ku Cameronovi, o ktorom si myslí, že je obyčajný lúzer: "-Slyšel jsi někdy naříkat psa, Steve? Víš, co myslím, když vyje taj hlasitě, že to skoro není k vydržení? - Přikývnul. -Podle mě takle vyjou proto, že jsou hladoví, až to bolí, a přesne to samý cítim každej den svýho života já. Hladovím po tom, abych byl něčím... nékým." (s.118).
Cameronova sestra Sarah prestala konečne vyhľadávať mužskú spoločnosť a vymietať večierky a zameriava sa viac na prácu. Jeho otec opäť začína makať v robote a mama aj naďalej ťahá celú rodinu. 
Vzťah dvoch bratov prejde zatiaľ najťažšou skúškou. Cameron sa zamiluje do bývalého Rubenovho dievčaťa Octavie Ashovej. Bolo to jediné dievča, s ktorým Ruben chodil, a ktorá mu dala kopačky ako prvá. Doteraz ich totiž vždy dával on.
Rubenovou najnovšou priateľkou je Julie, ktorá chodí s členom miestneho gangu a Cameronov brat si tak koleduje o poriadny malér.
Ako to celé dopadne? Komu dá Cameron napokon prednosť? Svojmu bratovi Rubenovi, na ktorého nedá dopustiť, alebo dievčaťu svojich snov? Ruben si na konci príbehu uvedomí jednu zásadnú vec... 

Zusak ukončuje svoju trilógiu tak, ako ju začal. Vo veľkom štýle. Ani chvíľu sa nebudete nudiť. V treťom diely sa autor zameriava najmä na vzťahy. Bratské aj partnerské. Cameron a Ruben už nie sú tí blázniví tínedžeri ako v prvých dvoch častiach. Začínajú viacej premýšľať, zápasia s problémami, so životom, so vzťahmi. Začínajú sa správať a konať ako dospelí. A my im budeme obom držať palce, aby to napokon všetko úspešne zvládli.     

piatok 24. marca 2017

RECENZIA: Markus Zusak - Smečka rváču (Argo, 2015)

HODNOTENIE:   *****

"Rváč muže zvítězit, ale neznamená to, že se vítěz umí rvát" (s.132).  



Druhý diel novelovej trilógie pokračuje v príbehu o dospievajúcom Cameronovi Wolfem. Približuje osudy jeho starších bratov RubenaSteveho, ktorý sa odsťahoval z domu a teraz býva spoločne s priateľkou kúsok od rodičovského domu. Zmieňuje sa o Sarah, Cameronovej sestre, o ktorej koluje po meste povesť radodajnej slečny, nezabudne ani na Cameronovho otca, ktorý utrpel pracovný úraz, následkom čoho prišiel o robotu a teraz sa utápa v sebaľútosti a pristaví sa aj pri obetavej Cameronovej matke, ktorá v podstate ťahá celú domácnosť.
Cameron spoločne s Rubenom chodia na preteky chrtov, na ktorých nelegálne stávkujú, uťahujú si z policajtov, boxujú na dvore za domom. A to tak úspešne, že si ich všimne istý Perry Cole, chlapík, ktorý organizuje amatérske zápasy v boxe. Zatiaľ čo Ruben je rodený bitkár, ktorý vzbudzuje rešpekt, Cameron je jeho pravým opakom. Musí znášať uštipačné poznámky na svoju adresu, čo ho však paradoxne namotivuje a postupne sa aj z neho stáva rešpektovaný bojovník v ringu. Cameron sa zamiluje do Stephanie, dievčaťa, ktoré obdivuje jeho brata. Napriek tomu, že CameronRuben sa neustále doťahujú, robia si zo seba posmech a nadávajú si, keď ide do tuhého, stoja vždy pri sebe: "- Musíme se dostat dál. Musíme bejt víc... jen si vezmi mámu. Muže se udřít. Táta je odkecanej. Steve se už prakticky odstěhoval. O Sarah se říká, že je čubka. - Zatne prsty pevnějc do drátu a skrz zaťatý zuby vysvětluje, o co mu jde. -Takže zbejváme my dva. Je to jednoduchý. Musíme to někam dotáhnout. Musíme si vybojovat sebevědomí. -" (s.59).
Boxerská sezóna sa blíži do svojho finále a ostáva vybojovať už len posledný zápas. Proti sebe sa do ringu postavia dvaja bratia. 
Cameron a Ruben to ešte musia nejako šetrne oznámiť svojim rodičom... 
"Divný, nezdá se vám, co všechno takovej čas umí? Umí letět, ukazovat, a co nejhuř, umí vypršet" (s.72).

Druhý diel trilógie sa zameriava hlavne na boxerské zápasy, preteky chrtov a opisuje veľmi úprimný bratský vzťah Camerona, ktorý obdivuje svojho staršieho súrodenca Rubena. Záverečná časť druhého dielu novely pripomína vynikajúci film z roku 2011 Warrior: Brat proti bratovi
Opäť sa stretneme so všetkými hlavnými postavami z prvého dielu, zasmejeme sa, budeme dojatí, budeme Cameronovi držať palce, aby to všetko nejako zvládol a budeme sa snažiť pochopiť jeho brata a zároveň najlepšieho priateľa - Rubena.
Keďže som vyrastal s mladším bratom, tento skvelý príbeh mi je ešte o niečo bližší. Stačí  už len dodať, že táto Zusakova trilógia sa číta úplne sa.  

štvrtok 23. marca 2017

RECENZIA: Markus Zusak - Roky pod psa (Argo, 2014)

HODNOTENIE:  *****

"Jsme mladiství, špinaví, nemáme holku, jsme usmrkaný, děsně nás bolí v krku, jsme posetý strupama, každou chvíli se osypeme pupínkama, nemáme holku - to už jsem vlastně říkal -, jsme švorc, skoro každej den jíme místo masa rozmixovaný žampiony zalitý rajčatovou omáčkou, aby nechutnaly tak hnusně. Potřebujem víc duvodu?" (s.66).   



Ak Vám meno autora novely (Markus Zusak) nič nehovorí, myslím, že stačí spomenúť jeho sfilmovaný román Zlodejka kníh a už bude väčšina z vás v obraze. Ak však čakáte niečo podobné, rýchlo zabudnite.

Pätnásťročný Cameron Wolfe je úplne bežný pubertiak, ktorý žije v jednom malom meste v Austrálii spoločne so svojimi rodičmi a tromi staršími súrodencami - Steveom, vynikajúcim futbalistom, ktorý ma vždy okolo seba kopec priateľov, Sarah, ktorá chodí s priateľom Bruceom a predovšetkým Rubenom, s ktorým trávi najviac voľného času. Spoločne plánujú kadejaké zakázané akcie, no keď príde na lámanie chleba, zakaždým cúvnu. Ako typický súrodenci, občas spolu zápasia, slovne sa doberajú, snívajú o neexistujúcich dievčatách.  Čoraz častejšie majú pocit, že sú len obyčajní "lúzri." Cameron mal ešte donedávna najlepšieho priateľa Grega Fienniho, no jedného dňa si obaja uvedomili, že už si nemajú čo povedať a tak sa jednoducho prestanú stretávať. Cameron si občas privyrába počas víkendov tým, že pomáha svojmu otcovi s výkopovými prácami, betónovaním, úpravou záhrad a podobne. A práve na jednej z takýchto fušiek stretáva dievča menom Rebecca Conlonová, ktorá mu nečakane rozbúcha srdce: "Chápejte, nikdy jsme nebyl takovej ten kluk, co má kolem sebe spoustu kamarádu, mezi který patří. Kromňe Grega Fienniho jsem vlastně neměl ani jednoho. Byl jsem tak nějak pořád sám. Nesnášel jsem to, ale zároveň  jsem na to byl i trošíčku hrdej. Cameron Wolfe nikoho nepotřebuje. Nemusí bejt členem smečky. Všichni se takhle netouláme světem. Ne, jediný, co potřebuje, jsou jeho instinkty. Všechno, co potřebuje, je on sám, a dokáže přežít boxerský zápasy na zadním dvorku, loupežný výpravy a jiný ostudný záležitosti, ke kterejm sa připlete. Tak proč mám teď takovej divnej pocit?" (s.87).

Prvá časť trilógie Zusakových noviel mi veľmi pripomína výborný americký seriál Báječná léta, v hlavnej úlohe s Fredom Savageom, premiešaného s kultovým románom na pokračovanie - Nick Twisp od C.D. Payneho. Roky pod psa je úprimným, neprikrášleným pohľadom na pätnásťročného, mierne zakomplexovaného chalana, vo všetkom napodobňujúceho svojho staršieho brata Rubena, ktorý je zároveň jeho veľkým vzorom. Cameron túži po dievčati, ktoré by ho napriek jeho mnohým nedostatkom úprimne ľúbilo a pokúša sa preniesť cez náročné obdobie dospievania, s čo možno najmenšími jazvami na duši aj na tele.      

Obľúbené klišé v románoch (niečo ako zamyslenie)

Určite ste si to všimli vo viacerých románoch. Autori majú svoje obľúbené opisy, prirovnania, témy, myšlienky, frázy, postavy, dejové línie...

Tú sú najčastejšie z nich:



a) americkí autori sa nevyhýbajú témam ako vojna v Kórey alebo vo Vietname. Podľa počtu filmových alebo knižných postáv, ktoré sa jej zúčastnili, by v nej muselo bojovať milióny Američanov

b) obľúbená je rodina, ktorá žije niekde na predmestí. Zatiaľ čo otec pracuje v nejakom úrade, mama sa stará o rodinu. Žijú v rodinnom dome s podkrovím, v garáži parkuje auto s veľkým predným kufrom, v ktorom sa počas víkendov šprtá otec, ako hlava rodiny, s niektorým so svojich pubertálnych synov. Keď má dospievajúci chalan depresiu, idú si s otcom zahádzať na kôš alebo si hádžu šišatou loptou. Mužské postavy zbožňujú americký futbal, basketbal alebo hokej. Cez víkend kosia trávnik alebo ho polievajú záhradnou hadicou. Ak je hlavná postava románu pubertálny chalan, buďte si istý, že niekde nablízku bude bývať nejaká jeho rovesníčka, ktorá je od detstva jeho najlepšou priateľkou, už dlho sú do seba zaľúbení, ale z nejakého dôvodu o tom netušia. Jeden z tých dvoch je čudák (prípadne obaja) a snažia sa vyrovnať so svojim vnútrom. Radi filozofujú o živote, aj keď sú to väčšinou otrepané patetické frázy.

c) Väčšina hlavných postáv ukrýva nejaké staré tajomstvo z minulosti a potláča svojich vnútorných démonov, ktorí z času na čas vyplávajú na povrch

d) Obľúbené klišé opisy typu - tvídové univerzitné sako, olivovozelené oči, vínovočervené šaty, oceľové svaly a podobne už ničím nedokážu prekvapiť. Na čitateľov pôsobia skôr rušivo až parodicky.

e) V českých prekladoch sa stala veľmi obľúbená jedna fráza: "Tak jo"

f) Pokiaľ je jedna z hlavných postáv v pubertálnom veku, je veľmi pravdepodobné, že bude mať problematický vzťah s rodičmi, bude prehnane citlivá, priveľmi inteligentná a občas smiešne premúdrelá. Tak ako sme boli aj my v tom komplikovanom veku

g) Hlavné postavy majú svojich obľúbených spisovateľov, obľúbené knihy, filmy alebo piesne.

h) Americkí pubertiaci píšu náročné eseje na jednu alebo dve A štvorky, jediný dramatik, ktorého v škole preberajú je William Shakespeare.

i) Fešáci hrajú za nejaký školský tím, nosia športové bundy a balia roztieskávačky.

j) Ženské románové postavy často trpia depresiou, čítajú slepačie magazíny, trápia sa diétami, snívajú o princovi na bielom koni, utekajú do sveta fantázie, berú lieky alebo prášky proti bolesti hlavy, riešia rozchody, vracajú sa do rodičovského domu, striedajú zamestnania, často sa dostávajú do trápnych situácii.

k) Muži sa snažia byť citliví, nechávajú si narásť jemné strnisko, občas sa opijú, ubližujú ženám, citujú z veršov kultových básnikov. Hľadajú ideálnu cestu medzi princom, drsným komiksových hrdinom a uhladeným romantickým básnikom.

l) Pokiaľ to nie sú osamelí hrdinovia, dôležitú úlohu v románoch zohrávajú aj priatelia hlavných postáv, ktorí sa im snažia pomôcť nejakou tou nezmyselnou radou (najmä po čerstvom rozchode a pod.).

m) Ak zazvoní v noci mobilný telefón alebo pevná linka, buďte si istý, že po niekoľkých zvoneniach ho jedna z hlavných postáv stopercentne zdvihne

n) A aj keď sa spisovatelia snažia príbeh kadejako dramatizovať, zauzľovať, ťahať rôznymi smermi, napokon aj tak všetko skončí podľa čitateľových predstáv (výnimky potvrdzujú pravidlo)    

streda 22. marca 2017

RECENZIA: Katrin Stehle - Ľadové oči ( Fragment, 2013)

HODNOTENIE:  ***

"V jeho očiach je niečo nové. Sú ľadové." (s.99).



Kira je obyčajná pubertiačka, ktorá sa na exkurzii po Berlíne stratí a po zotmení ju začne v mestskom parku obťažovať banda nepríjemných výrastkov. Ako zázrakom sa odniekadiaľ zjaví chalan menom Gunnar, ktorý jej veľmi ochotne pomôže. Začnú si písať dlhé maily a postupne sa zbližujú. Prežívajú typickú pubertiacku lásku. Aj keď iba na diaľku. Gunnar sa začne prejavovať ako citlivý chalan, ktorý potrebuje osobu, ktorá ho bude oddane milovať a veriť mu. Kira je zase zasnená romantička, ktorá je presvedčená, že našla svojho princa na bielom koni. Postupne sa začne vzďaľovať svojim najlepším priateľom - Dirkovi a Beke. Je presvedčená o tom, že k životu potrebuje iba Gunnara. Jedného krásneho slnečného dňa sa jej princ zjaví pred strednou školu, ktorú navštevuje. Ich romantický príbeh sa od tej chvíle začne nečakane komplikovať... Kto sa v skutočnosti skrýva pod maskou citlivého chlapca?   

Katrin Stehle napísala tínedžerké krimi, ktoré prehltnete na jeden nádych. Číta sa to celkom fajn. Hovorový jazyk a tínedžerský slang pôsobia uveriteľne. Prechod od romantického príbehu k tínedžerskemu thrilleru je zvládnutý zo strany autorky solídne. Taký ten kabelkový formát, ktorý prelúskate počas stredne dlhej cesty vlakom.
 
 

Najobľúbenejšie knižné postavy (TOP 15)

Postavy, ktoré vo mne zanechali počas čítania silný dojem




1. Nick Twisp  - C.D. Payne (Nick Twisp) - tínedžerský román

2. Holden Caulfield - J.D. Salinger (Kto chytá v žite) - tínedžerský román

3. Hank Chninaski  - Charles Bukowski (Šunkový nárez)  - autobiografický román

4. Charlie - Stephen Chbosky (Charlieho malé tajomstvá)  - tínedžerský román

5. Jasper - Ben Brooks (Dospej!) - drsný tínedžerský román

6. Daniel Sempere - Carlos Ruíz Zafón (Tieň vetra) - historický román

7. Michel Marini - Jean - Michel Guenassia (Klub nenapraviteľných optimistov) - spoločenský román

8. Martin Eden - Jack London  (Martin Eden) autobiografický román

9. Doppler - Erlend Loe (Doppler) - humoristicko- filozoficko- spoločenský román

10. Harry Hole - Jo Nesbo (séria kníh o slávnom nórskom detektívovi) - severské krimi

11. Cormoran Strike - Robert Gabraith (Volanie kukučky, Hodvábnik, V službách zla) - krimi

12. Tom Johnnson - John King (Futbalová fabrika) - román z prostredia anglických hooligans

13. Richard Krauz - Dominik Dán (séria kníh známeho slovenského detektíva) - slovenské krimi

14. Tóro Watanabe - Haruki Murakami (Nórske drevo) - spoločenský román

15. Keith Kavanagh - Thomas Hynes (Z blata do kaluže) - drsný román zo súčasnej Kanady

poz. meno knižnej postavy, autor diela, názov románu, žáner

utorok 21. marca 2017

RECENZIA: Lucy Robinsonová - Deň, keď sme zmizli (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   **

"V rádiu začala hrať pieseň od Princa Raspberry Beret a ja som si spomenula na otcove smiešne príbehy o tancovaní s mamou. Milovala tanec, hovorieval, tancovala v kuchyni, v záhrade, v poliach... -Čakala teba, no trvala na tom, aby som s ňou šiel na diskotéku v Bakewelli, -usmial sa pri tejto spomienke. Rád predstieral, že mama bola bláznivá, ale tvár ho ako vždy prezradila. -Len čo začala  hrať pieseň Raspberry Beret, krútila sa ako tínedžerka, -prezradil nám raz. -Točila sa a knísala s tebou v bruchu. Miestni sa s obľubou prizerali. Vyzerala ako šialená" (s.129).



Keď sme zmizli je príbehom dvoch žien - Annie Mulhollandovej a Kate Bradyovej.
Annie pracuje v prosperujúcej firme a pravidelne sa stretáva so svojimi priateľmi - Claudine, s ktorou pracuje v spoločnom masážnom salóne, s dlhoročným priateľom Timom, s ktorým sa poznajú už dlhé roky z psychoterapie a so svojou staršou sestrou Lizzy. Nazývajú sa Le Cloobuom. Annie sa nečakane zmení život, keď sa zamiluje do svojho šéfa Stephena Flinta. Annie je nevyrovnaná osobnosť, jej detstvo a dospievanie výrazne ovplyvní smrť matky, ktorú znásilnia a zavraždia na Annienine siedme narodeniny.

Kate Bradyová je mladá Írka, ktorá zareaguje na inzerát a odchádza pracovať na vidiek, na konskú farmu. O jej minulosti vieme len veľmi málo. V podstate len to, že predtým pracovala pre firmu Google, no údajne potrebovala zmeniť svoj život. Aké sú však skutočné dôvody, ktoré donútili úspešnú ženu v najlepších rokoch opustiť výborne platenú pozíciu a začať odznova ako obyčajná pomocníčka na farme, ktorá dennodenne kydá konský hnoj? Ešte že farme šéfuje atraktívny feši chlap Mark Wawerley. Škoda len, že je ženatý a má šesťročnú dcéru Anu Luisu

Čo majú Annie a Kate, dve úplne odlišné ženy spoločné? Možno oveľa viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať...

Takmer trištvrte románu je napísaný v takom cukrovom štýle, že sa začínate obávať, aby vás  odrazu odkiaľsi nezalial príkro sladký malinový sirup alebo karamelový krém:
"Život je ako nádherný gobelín, pampúšik, má svoje dobré a zlé stránky, je plný šťastia aj nešťastia. Je prirodzené, že raz si hore a raz dolu." (s.103). 
Nie je mi blízky ani humor, ktorý používa autorka románu, je totiž úplne bez nápadu:                  
"-Hej! Nepsychologizuj!"
-Som psychiater.-
-Tak nepsychyatrizuj!-" (s.105).

Keď sme zmizli je menej ako priemerný román, ktorý od potopy zachránilo len pár desiatok záverečných strán, v ktorých sa autorka pokúsila navodiť atmosféru psychologického thrilleru. Keby túto knihu niekto sfilmoval, bol by to klasický béčkový film na stanici Dajto, ktorý by šiel v premiére o nejakej pol dvanástej v sobotu večer. Takto to celé pôsobí ako predžuté jedlo naservírované mizerným čašníkom, ktorý sa navyše tvári, že všetko je v najlepšom poriadku. 

    RE

DENNÍK TAJNÉHO SPOLKU (študent)

Odpočítaval som dni do piatku. Keď ten vytúžený deň konečne prišiel, stál som pred zrkadlom a napravoval som si modré sako, ktoré mi celkom dobre ladilo s džínsami. Čierne mokasíny sa mi leskli v sliepňavom svetle, ktoré som mal priamo nad sebou. Obliekol som si dlhý tmavý kabát a vyrazil som do ulíc. Kaviareň sa nachádzala len desať minút pešo od môjho domu. Teda od domu mojich rodičov, aby som bol presný. Aby som dodržal stanovy klubu a prišiel podľa nepísanej dohody na stretnutie ako prvý,  bol som tam už pár minút po ôsmej. Priznám sa, že som mal trochu nervy. Nikdy som nebol z tých, ktorí by sa vyžívali v predvádzaní sa na verejnosti. Tesne po deviatej už boli všetci členovia klubu v kaviarni, sedeli za stolom a popíjali nápoje zo svojich šálok a pohárov. Čakali, kedy sa ujmem slova. Nahlas som si odkašľal do päste a v tej chvíli som mal na sebe štyri páry zvedavých očí.

"No..." začal som defektnou časticou, no nikto sa nad tým nijako zvlášť nepozastavoval. Naopak, dopriali mi dostatok času na to, aby som nabral potrebnú odvahu a odštartoval svoj príbeh. Ešte som si naposledy odpil zo svojho škoricového kapučína a potom som sa do toho konečne pustil:
"Vždy som mal slabosť pre staršie americké autá. Asi som tú záľubu zdedil po svojom otcovi. Poznáte to. Nehorázna spotreba a predný kufor taký dlhý, že nedovidíte na koniec, respektíve začiatok auta.
V stredu večer odcestovali naši na nejaký romantický pobyt kamsi do hôr, aby si zaspomínali na staré vysokoškolské časy. Rozhodli sa ísť vlakom. Otcov nablýskaný mustang ostal v ten večer zavretý v garáži. Jasné, že som neodolal. Len čo sa zotmelo, už som držal v rukách volant a šinul som si to diaľnicou.
Krása. Rýchlosť. Sloboda. Predo mnou sa vypínali vrcholce skalných hôr. Keď som zišiel z diaľnice, cesta sa zužovala a jej kvalita šla rapídne dole. Musel som dať nohu z plynu a šiel som nejakou šesťdesiatkou.
V tom som uvidel pri krajnici nejakého chlapa. Mohol mať okolo tridsať, dobre stavaný, opálený v tvári, vyzeral ako zlatokop z Klondajku. Široký klobúk, otrhaný plášť, vysoké čižmy, cez plece mal prehodený starý batoh. Spoznal som ho podľa záhadného úsmevu. Jack London bez slova popíjal fľašu džinu na mieste spolujazdca, len pár centimetrov odo mňa. Mal som milión otázok, ale ústa mi zapchala ohnivá voda a Jackov úsmev. Pár kilometrov od mesta sme naložili ďalšieho stopára, charizmatického Jacka číslo dva. Tentoraz Kerouacka. Kde inde sme ho mohli stretnúť, ak nie na ceste?
Rozvalil sa na zadných sedadlách, zo saka vytiahol škatuľku cigariet, potriasol ňou, jednu si vložil do úst a pripálil si. Conversky  si vyložil na dvere otcovho auta a privrel unavené oči, ktoré mu dráždili slnečné lúče. Podrážky na topánkach mal úplne zodraté. Hlavu si podložil svojou cestovnou taškou a bezstarostne zadriemal už za najbližšou zákrutou. 
Auto som odstavil pred prvým barom. Obaja Jackovia (hlavné mesto Anglicka aj ten Na ceste) vyskočili z auta a nasledovali ma. Vnútri bola plnka. Všetci tam po sebe hulákali, aby prekričali nejakú country odrhovačku, čo tam hučala na celú sálu. Sadli sme si za barový pult a obaja Jackovia si zapálili. Keď som sa otočil, skoro som sa zošmykol na podlahu. Po mojej ľavej ruke sedel ošumelý chlapík po päťdesiatke, s profilom opočloveka, s večne zasneným pohľadom a typickou iskrou v unavených očiach. Husté strnisko mu zakrývalo zjazvenú tvár. Pivné brucho mu zakrývalo tmavozelené tričko s bielou vulgárnou podtlačou. Občas sa poškrabal v rozkroku. Staré voľné menčestráky mu odkrývali takmer polovicu holého zadku. Sliepňavé svetlo ešte viac zvýrazňovalo jeho dlhšie mastné vlasy. Ostatné si pamätám už len ako zostrihaný film. Najskôr sme do seba liali tretinkové pivá, neskôr whisky, džin, bourbon, víno....Vraj ako prvý odpadol Jack Na ceste, potom Charles Bukowski, zatiaľ čo Jack hlavné mesto Británie ťahal bez problémov až do rána. Zomlela sa tam aj poctivá barová bitka, v ktorej sa opäť činil Jack London, kým Charles sa skôr motal na mieste a rozhadzoval rukami okolo seba ako pokazený ventilátor a Jack Kerouack len prihlúplo žmurkal opitými očami v rohu miestnosti a v ruke objímal hrubostenný pohár s čímsi hnedým naspodku.
Ráno som sa zobudil rozvalený v otcovom odstavenom mustangu, ktorý stál uprostred skalných hôr. Slnečné lúče agresívne boxovali do mojich okuliarov s mizerným UV filtrom a bolo mi hrozne zle. Na duši však úžasne.Takto som preležal na zadnom sedadle mustangu dlhé hodiny. Kto vlastne som? Z myšlienok ma vytrhol postarší muž s črtami Aziata. Sedel len kúsok od auta, zasnene hľadel na vrcholce hôr a občas si niečo zaznamenal do malého luxusného diára. Spoznal som ho na prvý pohľad.
"Dobrý deň, pán Murakami..." chcel som ešte dodať: - ste môj obľúbený autor,- ale v poslednej chvíli som si to predsa len rozmyslel. Zdalo sa mi to trápne. Stáli sme oproti sebe ako kovboji, ktorí boli rozhodnutí už o pár sekúnd použiť svoje nabité kolty.
Odrazu odniekadiaľ priletel čierny havran, sadol si k Murakamiho nohám, na ktorých mal obuté luxusné hnedé mokasíny a obaja ma hodnú chvíľu zvedavo pozorovali. Zdalo sa mi, že majú identický úsmev. V tej chvíli slávny autor vykročil oproti mne a jemne mi stisol rameno. Kým som mu stihol niečo povedať, spoločne s havranom sa stratil v nedostupných horách medzi skalami. Na zemi ostal ležať len jeho diár v koženej väzbe, do ktorého si ešte pred pár minútami zapisoval nejaké myšlienky. Opatrne som ho zdvihol zo zeme. Nalistoval som poslednú stranu. To čo som v ňom objavil, znelo priam neuveriteľne...     

pondelok 20. marca 2017

RECENZIA: Dominik Dán - Jednou nohou v hrobe (Slovart, 2014)

HODNOTENIE:   ***

"...prečo dospeláci hovoria, že niekto je jednou nohou v hrobe? Ako môžem byť jednou nohou v hrobe? Kde mám potom tú druhú?" (s.342).

Chudobné rómske deti nájdu na smetisku odseknutú ľudskú nohu. Malý homosexuál Tibor, ktorý po nociach navrhuje dámske oblečenie, jeho obrovitý brat Zoly, bývalý boxer, a Róm s prezývkou Doktor, vylúpia banku, z ktorej si odnesú viac ako 2 milióny eur. Richarda Krauza trápi bolesť zuba, Chosého tlačí bodavá bolesť v močovom mechúry a tlstý Váňa drží drastickú diétu. Kuky, Hanzel, Burger, Petra a šéf vyšetrovateľov Alexander Mayor musia tentoraz ťahať aj za ostatných kolegov. Aby toho nebolo málo, na scéne sa zjaví štyridsať osem ročný umelecký rezbár, ktorému utečie atraktívna manželka- umelecká tanečnica, s výrazne mladším milencom.
Na prvý pohľad spolu nič nesúvisí, o to ťažšie bude vyšetrovanie prípadu.   

Pre mňa trošku slabší kriminálny román z pera Dominika Dána, ktorý v niektorých pasážach pripomína spisovateľský štýl úspešného autora thrillerov - Jozefa Kariku. Na Dominika Dána mám už trošku iné nároky. Napriek tomu stále vysoký level na slovenské pomery.   

RETRO návrat III -obdobie milénia (vysoká škola)

-veľkým šokom bol pád dvojičiek v New Yorku v roku 2001
- začala vojna proti terorizmu
-v roku 2002 sme sa stali majstrami sveta v hokeji vo švédskom Göteborgu
-mňa čakalo kopec učenia, keďže slovenský jazyk a dejepis sú pomerne náročné odbory na štúdium







-mal som menej peňazí, preto so chodil na letné brigády
-prvý ročník som naplno podľahol bohémskemu spôsobu života
- nevynechal som žiadne študentské akcie, nejedno ráno som sa budil s bolesťou hlavy a nevoľnosťou
- keď sme chceli ísť na internet, chodili sme do študovne alebo do internetových kaviarní
-písal som prvé vážnejšie poviedky, pokúšal som sa o román
 -mal som obdobie, keď som prečítal jednu knihu denne
-začal som viacej sledovať filmy, ktoré niesli v sebe prívlastok kultové, objavoval som európsku kinematografiu
- spoznal som mnoho nových ľudí, veľa času som trávil v nočných podnikoch
- vstúpil som do vážneho vzťahu
- aj naďalej som intenzívne sledoval futbalové zápasy Ligy majstrov
- aktívne som navštevoval literárne akcie po celom Slovensku, dosť veľa som v tom čase cestoval vlakom
- užíval som si študentský život v Nitre, objavoval som zákutia krajského mesta
- občas som zašiel na futbalový alebo hokejový zápas
 - keďže Žilina vo futbale v tom čase zažívala skvelé obdobie, poriadne som zapil prvý titul v histórii. A potom aj druhý a tretí... :)
 - viedol som dlhé literárne a filozofické debaty v rôznych nočných podnikoch s viacerými študentmi a kamarátmi
 - dlhšie obdobie som strávil v Anglicku, v Prahe aj v Slovinsku
 - navštevoval som  hudobné koncerty (Horkýže slíže, Desmod, Kabát)
 - v tom čase som bol spontánny ako nikdy predtým, ani potom
 - napriek mnohým časovo náročným aktivitám som sa počas skúškového obdobia poctivo učil. Mal som rešpekt pred skúškami (najmä ústnymi), na ťaháky som sa nikdy nespoliehal
-seminárne práce sme si aj naďalej ukladali na diskety a modlili sme sa, aby nám ich počítať dokázal načítať
- stravoval som sa ako typický vysokoškolák - špagety, párky, paštéty, vlašský alebo parížsky šalát,hamburgery, bagety
- s výnimkou občasných večerných prechádzok do parku, na hrad, do mesta, na kalváriu alebo na Zobor som v podstate rezignoval na pohyb, čo sa odzrkadlilo na mojej kondícií aj  postave
 - čítaním kníh som sa snažil zvyšovať si intelekt, chodil som na semináre tvorivého písania
- bolo to obdobie, keď som sa cítil slobodný, mal som mnoho životných plánov a predstáv ako zmeniť svet k lepšiemu
  


nedeľa 19. marca 2017



MOMENTÁLNE ČÍTAM TOTO: 

Lucy Robinsonová  - Deň, keď sme zmizli

RECENZIA: Dominik Dán - Nehanebné neviniatko (Slovart, 2005)

HODNOTENIE:   ****

"Odvtedy, keď volali Viktorovi, tak nechceli, aby priviezol nejaké Slovenky, chceli, aby priviezol Nehanebnicu" (s.195).

Na začiatku roku 1997 si podsvetie čistý svoj priestor. Na čele stojí Krauzov kamarát z detstva - Miro, ktorého sa pokúšajú ostatní členovia skupiny odstrániť. Jeho vplyv a vzrastajúcu moc už nedokáže podsvetie dlhšie tolerovať. Poslednou šancou ako sa pokúsiť zachrániť si život, je jeho rýchly odchod z krajiny. Najlepšie niekam ďaleko.

Onedlho na to polícia nájde telo mladého dievčaťa. Všetko nasvedčuje tomu, že bolo pred smrťou znásilnené. Keďže ide o dcéru švédskeho diplomata, pána Reisa, schyľuje sa k škandálu. Monika (tak sa mŕtva volala) bola vzornou študentkou architektúry v piatom ročníku, navyše pod prísnou kresťanskou výchovou svojej matky a tety. Jej vražda je pre políciu o to väčšou záhadou. No len dovtedy, kým nezačnú vypovedať ľudia z Monikinho blízkeho okolia - priateľka Veronika, Monikin bohatý milenec, miliardár Rúžička, študent vysokej školy a zároveň jej kamarát - Viktor Hartl a istá záhadná žena v čiernom- Andrea Wagnerová. Monikina prezývka medzi zainteresovanými znela NEHANEBNICA.
Ako to teda so vzornou študentkou architektúry a jej výchovou bolo naozaj? Odhalenie bude šokujúce a tentoraz sa bude činiť najmä čerstvá absolventka policajnej akadémie -Petra Pergnerová.

Dominik Dán nás tentoraz vťahuje do príbehu dosť netradičným spôsobom. Na začiatku predstavuje "Naše mesto" podobne ako rozprávač, ktorý opisuje Asterixovu osadu Galov, čo ako posledná vzdoruje mocnému Cézarovi. Viackrát budete mať pocit, že čítate scenár k Trierovmu filmu Nymfomanka premiešaný so scenárom k filmu Päťdesiat odtieňov sivej.
Jasné, že nechýba ani typický humor "chlapcov vraždárov", napätie, prekvapujúce zvraty a skvelé vyvrcholenie príbehu. Opäť sa máte na čo tešiť.
Krauz, Chosé, Kuky, tlstý Váňa, Burger a Petra zase raz dostanú pri vyšetrovaní poriadne zabrať.

sobota 18. marca 2017

KRIMINÁLNE ROMÁNY - kam sa uberajú?

Keď som bol malý, prečítal som len zopár detektívok alebo kriminálok, ako sa zvykne tomuto žánru nadávať. Jediné, čo ma v tom čase chytilo, boli Traja pátrači. Trojica chlapcov, ktorá riešila rôzne záhady, bola veľmi chytľavá. V televízii som veľmi rád sledoval dvojicu policajtov Dempsey a Makepeacovú, medzi ktorými to perfektne iskrilo a skvelo boli zohratí aj agenti z CI5 Body a Doyle. Na strednej škole ma ešte chytil Komisár Rex.


V románoch som však krimi žánru nedokázal prísť na chuť. Posledné roky to však zmenili. Je to najmä nástupom švédskej tvorby, ale aj príchodom slovenských kriminálok. Konkurencia sa zväčšila a autori sa už nemôžu uspokojiť len s klasickou záplatkou -vražda- vyšetrovanie - odhalenie páchateľa alebo vražda - páchateľ známy - vyriešenie prípadu. Spisovatelia detektívok sa čoraz viacej zameriavajú na súkromný život vyšetrovateľov, ktorý je neraz zaujímavejší ako samotná(é) vražda(y). Neraz sú to bývalí alkoholici so záhadnou minulosťou, ktorí nechtiac ubližujú ženám, ktoré ich úprimne milujú. Bojujú so svojimi vnútornými démonmi a ani po fyzickej stránke to nie sú nijakí manekýni (často chodia zarastení a v ošumelom oblečení), no stále sú to v prvom rade profesionáli, ktorým záleží na spravodlivosti. Ako príklad stačí uviesť dve mená - Harry Hole (Jo Nesbo) a Cormoran Strike, ktorého stvorila J.K. Rowlingová. Ďalšou zaujímavou postavou je lesbicky orientovaná komisárka Jeanette Kihlbergová z trilógie Erika Axla Sunda (Pýtine pokyny, Havranie dievča a Plameň túžby). Sympatickým policajtom je aj Adam Ryan, z Frenchovej románu Vtedy v lese, ktorý sa vracia na hrozivé miesta spojené s jeho traumatizovaným detstvom. Slovenská kriminálna scéna je zastúpená najmä famóznym Dominikom Dánom a jeho Richardom Krauzom

Prečo máme dnešných vyšetrovateľov radi? Lebo majú svoje slabosti, nie sú to žiadni supermani v štýle Jamesa Bonda, dokážu vybuchnúť, rozplakať sa, siahnuť po fľaši, keď nevedia ako ďalej, občas dostanú aj nakladačku, robia problémy svojim nadriadeným, idú proti prúdu. Zakaždým však ostávajú v prvom rade obyčajnými ľuďmi, ktorí premýšľajú o živote, pochybujú o svojich schopnostiach a trápia sa v prázdnych bytoch. Istým spôsobom sme to my samy. Oni sú našim zrkadlom. Preto im dokážeme tolerovať  chyby aj nedostatky. Niekde hlboko vo svojom vnútri totiž dúfame, že ľudia v našom okolí nás budú vnímať podobne.       

RECENZIA: Stephen King - TO (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:  ****

"Dvadsaťsedem rokov. Toľko možno trvá jeho spánok, taký krátky a osviežujúci, ako je pre nás siesta. A keď sa To prebudí, je rovnaké, ale nám uplynula tretina života. Máme užší pohľad na realitu, naša viera v mágiu, ktorá mágiu umožňuje, je ošúchaná, ako sa ošúchajú nové topánky po poriadnom chodení. Prečo nás vola naspäť? Prečo nás jednoducho nenechá zomrieť? Lebo sme To takmer zabili, lebo sme To, myslím, vydesili. Lebo To túži po pomste" (s.825). 



Príbeh sa začína v roku 1958 v malom mestečku menom Derry, v ktorom žijú siedmy outsideri: koktavý Bill Denbrough s výzorom Kennedyho, astmatik Eddie Kaspbrak, tlstý Ben Hancom, majster v projektovaní stavieb, čierny Mike Hanlon, krásna Beverly Marshová, ktorú týra vlastný otec, židovský chlapec Stan Uris, a triedny šašo Rich Tozier: "Tento zápisník nemá byť pokusom prekonať posadnutosť a rozšíriť záber - veď tento príbeh nie je len o šiestich chlapcoch a jednom dievčati, z ktorých nik nemal šťastie, nikoho rovesníci neprijali a ktorí jedno horúce leto, keď bol Eisenhower prezident, vstúpili do nočnej mory. Je to pokus takpovediac cúvnuť s kamerou a - uvidieť celé mesto, kde takmer tridsaťpäťtisíc ľudí pracuje, je, spí, kopuluje nakupuje, jazdí v autách, chodí po vlastných, chodí do školy, chodí do väznenia a niekedy zmizne v tme " (s.144).
Okrem toho v Derry žije aj štvorica chalanov, ktorí šikanujú všetky menšie decká a sú zrelí na cvokára. Vodcom tento podarenej štvorky je Henry Bowers, ktorého otec je čistý blázon. Henryho poskokmi sú Victor Criss, Grgo Huggins a Patrick Hockstretter, ktorý sa vyžíva v  týraní zvierat. Aby toho nebolo málo, v podzemí mesta sa ukrýva strašné nekonečné zlo, ktoré riadi správanie obyvateľov v Derry. Najčastejšie si berie podobu  odporného cirkusového klauna s hnusnými striebornými tesákmi, ktorý si hovorí Pennywise alebo obrovského bájneho mýtického vtáka z predhistorických čias.
Prvý raz dá zlo, ktoré je tak hrozné, že mu deti nepovedia inak ako TO, o sebe vedieť, keď má Bill Denbrough jedenásť a jeho šesťročný brat George ho poprosí, aby mu poskladal papierovú loďku z novín: "Klavír sa rozoznel - a opäť Pre Elišku. Koktavý Bill na tú melódiu nikdy nezabudol a aj po rokoch mu pri nej zakaždým naskočila husia koža na rukách, aj na chrbte, srdce mu stislo a spomenul si: Toto hrala mama v deň, keď zomrel George" (s.15).
Partii siedmych detí sa podarí poraniť TO, no potom sa rozlezú po všetkých kútoch sveta. Z bývalých outsiderov sa stanú úspešní a relatívne bohatí ľudia. Píše sa rok 1985 a zlo dá o sebe opäť vedieť. Jeden z členov partie zomrie. No kým stihne naposledy vydýchnuť, na stenu kúpeľne napíše vlastnou krvou veľký nápis TO. Keďže sedem tínedžerov zložilo v roku 1958 prísahu, vracajú sa po rokoch do mesta, ktoré v nich zanechalo niečo temné a krásne zároveň. Je načase vyzvať TO na posledný súboj, hoci je málo pravdepodobné, že to všetci prežijú...

TO nie je len horor, je to posolstvo, ktoré v sebe skrýva odkaz na večné zlo, ktoré vládne okolo nás. King vie navodiť mrazivú strašidelnú atmosféru, ale napriek tomu vie vytasiť aj krásne obrazné pomenovania: "Pasažieri vykrikujú a neveselo žartujú  o bleskoch, čo sa mihajú okolo lietadla za širokánskymi stĺpmi mrakov. -Mami, to si pánbožko fotí anjelov?- spýta sa chlapček a jeho matka, dosť zelená, sa len roztrasene zasmeje" (s.155).
Nechýba ani humor, ktorý občas vytasí niektorá z postáv románu: "-Aha, toto tu je náš jedinečný Stan Uris - prihovoril sa Richie Benovi. -Mimochodom, Žid. A vraj zabil Krista. To mi raz prezradil Victor Criss a odvtedy sa držím Stana ako kliešť. Lebo ak je až taký starý, tak by nám mohol kupovať pivo. Je to tak, Stan?" (s.279).

To je kultová záležitosť. Dnes, keď v kinách bežia horory ako na bežiacom páse, už tento Kingov román nevyvolá vo vás až takú hrôzu. Ale To nie je len strašidelný príbeh, je to kniha aj o krásnom poctivom tínedžerskom priateľstve na život a na smrť, o nezabudnuteľných prázdninách, o náročnom dospievaní.
TO je zároveň najhrubší román, aký som doteraz prečítal. Murakamiho dielo IQ84 má síce viac ako 1200 strán, ale je rozdelené do dvoch kníh. TO bolo pre mňa úžasným celotýždňovým zážitkom a pokiaľ sa nedáte odradiť 1150 stranami, neoľutujete.