nedeľa 31. decembra 2017

BLAHOŽELANIE DO NOVÉHO ROKU

ABY VÁM KNIHY AJ V NOVOM ROKU 2018 PRINÁŠALI NEZABUDNUTEĽNÉ ZÁŽITKY, VÁM PRAJE 

                                                                                                 Miloš Zvrškovec



RECENZIA: James Swallov - Nomád (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:    **

" - Nomád má zelenú, - oznámil hlas na hlavnej rádiovej frekvencii, v ktorej bolo počuť šum rušičky signálu.
   - Potrebujem zelenú, - povedal Rix do vysielačky, prstom si pri tom pritláčal slúchadlo k pravému uchu. - Hneď ako budeme pripravený, vyrážame - " (s.29).  



Marc Dane, hlavný hrdina románu, je prototypom novodobého Jamesa Bonda. Pracuje pre britskú tajnú službu M16. Pri jednej akcii zahynú všetci kolegovia nasadenej jednotky, s výnimkou Marca. Je jasné, že v tom má prsty niekto z vyšších predstaviteľov tajnej služby. Marc je vyhlásený za vlastizradcu a idú po ňom viaceré organizácie. Našťastie sa dá dokopy s istým Solomonom, bývalým členom detskej bojovej jednotky v Afrike, bývalým profesionálnym vojakom Delancortom a bývalou príslušníčkou amerického námorníctva, Lucy Kayesovou. Všetci traja pracujú pre Rubicon Group. Je to názov utajenej organizácie, ktorá si dala za cieľ robiť globálny dozor nad svetovým poriadkom (Ó aké šľachetné poslanie.)

O niekoľko tisíc kilometrov ďalej, teroristická organizácie Al Sajt, pripravuje detských bojovníkov na veľkú akciu, ktorá sa má uskutočniť v mestskom parku vo Washingtone. Výcvik má na starosti istý fanatik menom Džadíd, ktorý sa spojí s britskou organizáciou COMBINE, dodávajúcou zbrane. Jednotke detských bojovníkov voperujú do brucha trhavinu, ktorá je na trhu známa pod skratkou HMX a o pár dní sa už vydáva na cestu jeden školský autobus, ktorý zo sebou vezie živú výbušninu v podobe detských cestujúcich. Marc Dane spoločne s Lucy Keyesovou sú jedinou šancou na zneškodnenie akcie, lenže za pätami majú niekoľko špičkových agentov s prvotriednou vojenskou technikou. Veľa času im neostáva...

Všetkých kamarátov a kolegov postrieľajú, prežije len jeden osamelý jazdec, ktorý úspešne premôže celú organizáciu. Navyše po jeho boku bojuje atraktívna žena, ktorá ovláda snáď všetko, na čo si len spomeniete. Aj vy v tom márne hľadáte štipku originality? Ťažko si vychutnať dramatické scény, keď od začiatku viete, ako dopadnú. Humoru je tu ešte menej ako šafránu a aj tá štipka, ktorá sa kde - tu vyskytne, stojí za... Postavy sú od začiatku rozdelené na dobrých a zlých ujov, takže aj slovník a dialógy sú tomu prispôsobené. Charaktery sú šablónovité, na úrovni béčkových akčných filmov. Priznám sa, že sa mi nepáčil ani štýl, akým je príbeh písaný. Neviem či je chyba v preklade alebo to dovrzal už samotný tvorca románu. Z vody sa nedá navariť kvalitný obed a podľa toho kniha aj dopadla.   

sobota 30. decembra 2017

NAJOČAKÁVANJŠIE KNIŽNÉ OTÁZKY NA ROK 2018

KOĽKO PROGNÓZ SA NAPLNÍ, UVIDÍME TAKTO O ROK. ČO MYSLÍTE?




1. otázka: Získa Nobelovu cenu za literatúru v roku 2018 verejne známy spisovateľ?

môj názor: Záleží na tom, ako sa bude vyvíjať politická situácia vo svete a či nebude treba pretlačiť nejakú menej známu osobnosť, ktorá bude mať problémy s režimom dotyčnej krajiny. Osobne si myslím, že porotcovia sa budú snažiť nájsť nejakú strednú cestu, aby boli všetci spokojní a zbytočne nedvíhali adrenalín či už kritike alebo verejnosti. NIE

2. otázka: Príde nejaký autor s témou, na ktorej sa budú priživovať desiatky podpriemerných "písálkov?" (Rowlingovej Harry Potter spustil čarodejnícku mániu, Dan Brown zabŕdol do cirkevných radov a pobúril veriacich svojimi konšpiračnými teóriami, E. L. James svojimi 50 odtieňmi nabudila postaršie neukojené paničky a spustila paródiu na  sado - maso).

môj názor: Myslím si, že niečo nové príde aj budúci rok a bude to zmes tínedžerského fantasy premiešaného s prvkami hororu a nevinnou erotikou. Uvidíme... ÁNO

3. otázka: Prenikne do prvej desiatky rebríčka najpredávanejších autorov sveta v roku 2018 nejaké nové meno?

môj názor: Mám pocit, že sa to nejakému autorovi podarí. ÁNO 

4. otázka: Prinesie nejaký spisovateľ kultovú literárnu postavu, ktorá sa stane idolom mladej generácie ako sa to v minulosti podarilo napríklad Salingerovi a jeho nesmrteľnému Holdenovi Caulfieldovi?

môj názor: Dnešná internetová mládež má už iné vzory ako tie literárne. Takže v tomto prípade som skôr skeptický. NIE

5. otázka: Bude v roku 2018 úspešne sfilmovaný nejaký svetovo preslávený román, ktorý bude kandidovať na fimového Oskara

môj názor: Vzhľadom na to, že v posledných rokoch sa v Hollywoode nakrúcajú najmä remakey klasických filmov, politické thrillery, prípadne sa do popredia dostávajú komixoví  superhrdinovia, nevidím to veľmi ružovo. NIE

6. otázka: Preslávi sa celosvetovo v roku 2018 nejaká neznáma ženská autorka?

môj názor: Skúsim byť optimista a poviem ÁNO.

7. otázka: Vyjde nejaký román, ktorý rozprúdi prudké diskusie v radoch čitateľov aj kritiky?

môj názor: Bolo by to pozitívne, ale skôr si myslím, že autori budú v roku 2018 opatrnejší. NIE

8. otázka: Podarí sa nejakému slovenskému autorovi napísať výnimočný román, ktorý rozvíri hladinu stojatých slovenských vôd a prerazí aj v Západnej Európe?

môj názor: Na to si ešte pár rokov počkáme. NIE

9. otázka: Získa aj budúci rok najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie opäť nejaké menej známe meno?

môj názor: Myslím si, že porotcovia uprednostnia nejakú literárnu stálicu. NIE 

10. otázka: Bude rok 2018 po literárnej stránke úspešnejší ako jeho predchodca? 

môj názor: Vzhľadom na to, že zase až toľko nezabudnuteľných románov na trh neprišlo, nie je to vôbec nereálne. ÁNO

    

piatok 29. decembra 2017

RECENZIA: Thomas Melle - Svet za chrbtom (Odeon, 2017)

HODNOTENIE:    **

"Svet za chrbtom, nikdy nevzdám. Nádej znie: Už nikdy mánia. Je však možné, že to mnou ešte raz otrasie, strhne ma a nakoniec vypľuje ako napuchnuté beztvaré čosi. Aj v takomto prípade zapracujem , aby som znovu získal tvar. Ak by som dostal ďalšiu mániu, strčte mi, prosím, do ruky túto knihu." (s.317).



Thomas Melle napísal silno autobiografický román o človeku, ktorý trpí bipolárnou poruchou, známou aj pod starším názvom maniodepresia. Striedavo sa u neho prejavujú depresívne obdobia, ktoré sú apatické a prázdne, s manickými fázami, počas ktorých má Melle pocit, že sa stretáva so známymi osobnosťami: Madonnou, Bjork, Courtney Love, Kate Moss, Picassom, Kubrickom, Obamom, von Trierom, Čajkovskym... Inokedy má pocit, že sa nachádza v tele Hitlera alebo je synom Stinga.  
Otec Thomasa Mellea bol alkoholik, čo ovplyvnilo chlapcovo detstvo. Melle vyštudoval komparastiku a filozofiu na univerzite v Tubingene. Spočiatku prednášal na univerzite, no z dôvodu pretrvávajúcich psychických problémov musel zo školy odísť. Čoraz častejšie končí na psychiatrii. Začne sa venovať písaniu próz a divadelných hier. Viackrát ho nominujú na nemeckú literárnu cenu za diela Sickster a 3000 Euro
Bipolárna porucha dovedie autora k viacerým samovražedným pokusom. Kým zo začiatku je voči chorobe apatický a podlieha jej, neskôr sa rozhodne vzdorovať duševnému nepriateľovi, hoci si uvedomuje, že je to boj na celý život.   

"Nietzsche nedokázal zabiť Boha písaním, ja som ho však  vo svojej nevedomosti jednoducho zabil životom." (s.93). 

Román je rozdelený do štyroch období. Najrozsiahlejšia časť sa odohráva v roku 1999, ďalšia v roku 2006, potom v roku 2010 a posledná, najstručnejšia, v roku 2016. Nezávidím Mellemu boj s náročnou duševnou chorobou, no nič to nemení na tom, že som si k nemu nedokázal nájsť cestu. Zaujímavý, no vyčerpávajúci pohľad na človeka, ktorý sa snaží vrátiť späť do reality, hoci vie, že zakaždým je to len na krátke obdobie. Zvyšok predstavuje boj a utrpenie.

"Celý Melle, uškrnie sa niekto o desať rokov. Kým je tu jeho manželka na štipendijnom pobyte, zbadá škvrny na stene a vždy mu pri tom napadne: celý Melle. Odo mňa sa očakáva, že sa na tom zasmejem, a musím priznať, že je to jeden z najvydarenejších pokusov hovoriť o tom. Možno je humor, hoci aj zlý, najlepším riešením." (s.128). 

  

streda 27. decembra 2017

DOVOLENKOVY ODKAZ

Do piatku naberám energiu v Bratislave, potom sa opäť púšťam do práce na blogu  naplno. Oddychujte, čítajte, užívajte si svojich blízkych a vybodnite sa na obchodaky. Počas roka si ich užijete až až. :-)

pondelok 25. decembra 2017

NIEKOĽKO VIANOČNÝCH KNIŽNÝCH DARČEKOV (foto plus text)

 TOTO SÚ LEN NIEKTORÉ Z KNÍH, KTORÉ BUDÚ V BLÍZKEJ DOBE PODROBENÉ KRITIKE A JA SA UŽ TEŠÍM NA ICH RECENZIE. DÚFAM, ŽE AJ VY :) 




SIMON SEBAG MONTEFIORE - ROMANOVOVCI (1613 - 1918), (Tatran, 2017)


JOJO MOYES - KRASOJAZDKYŇA (Ikar, 2017)


KATARZYNA SURMIAK - DOMAŃSKA - KU - KLUX - KLAN (Absynt, 2017)




RECENZIA: Tomáš Vilček - Bláznivá cesta okolo sveta (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"V podstate v každej krajine tvrdili zhodne to isté. Doma na Slovensku je predstava cestovania v akejkoľvek krajine, až na Slovensko samotné, pomerne nebezpečná. Dobre, no ešte prejsť to Maďarsko alebo Rumunsko bude v pohode. Ale Turecko? Tam sú moslimovia, je to iná kultúra. Ani nevieš, čo tam zješ alebo akého blázna stretneš počas stopovania. Turci sa týmto  slovám čudovali. Veď v Turecku je bezpečne. Aj keď, vieš čo? Ten východ Turecka, Kurdistan, tam je to už iné. Tí Kurdi sú nevyspytateľní a možno ťa predajú na orgány. Z Kurdov sa vykľula jedna z najzaujímavejších mentalít, akú som po ceste stretol. Aj oni ma však začali odhovárať od Iránu. Vieš čo, ten Irán, to sú šiiti, iná atmosféra krajiny, iné zmýšľanie. Chápeš, Emil? Návšteva Iránu pritom dopadla nad očakávania pozitívne a z tejto krajiny som si odniesol silné spomienky zo stretnutí s miestnymi. Ale ani Iránci netvorili výnimku. Z Afganistanu vytvorili zónu, do ktorej sa nechodí. Lebo vojna, lebo teroristi, lebo drogové gangy, lebo, lebo... Mnohé krajiny sú v našich hlavách omnoho nebezpečnejšie, než v skutočnosti sú. Aj keď v žiadnom prípade Afganistan nechcem podceňovať. Chcem len zdôrazniť, že panika z okamžitej smrti po vstupe do tejto krajiny je prehnaná." (s.118). 




Odporúčam prečítať si fiktívny rozhovor vykresľujúci zahraničného turistu, ktorý si zaumienil cestovať na Slovensko. Je nielen vtipný, ale do veľkej miery aj pravdivý. (s.119 -122). 

V prvom rade chcem povedať, že úprimne obdivujem odvahu Tomáša Vilčeka, ktorý sa sám vydal na cestu okolo sveta trvajúcu celý jeden rok. Vstúpil na päť kontinentov a navštívil mnoho krajín ( Turecko, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Afganistan, Indiu, Nepál Thajsko, Kambodžu, Malajziu, Austráliu, Nový Zéland, Peru, Bolíviu, Brazíliu, Paraguay, Pobrežie Slonoviny, Mali, Mauritániu a Maroko).
Viaceré názory mladého vyštudovaného právnika a vášnivého cestovateľa sú mi sympatické a blízke mojim hodnotám a zmýšľaniu. Kniha je obohatená o mnoho farebných fotografií z exotických krajín. No čo sa týka hovoreného slova, knihe chýba povestný "filanovský" humor a nadhľad. Filan vďaka svojmu rozprávačskému majstrovstvu dokáže aj z priemerného cestovateľského zážitku spraviť nezabudnuteľnú príhodu. Prípadne výnimočná hra s emóciami, akú dokáže rozohrať slovinský novinár Vujity Tvrtko. Bez toho pôsobí Vilčekova kniha ako priemerný cestovateľský dokument, hoci nepochybujem, že autor zažil na svojich cestách veľa zaujímavého. Nechcem tvrdiť, že Bláznivá cesta okolo sveta je vyslovene nevydarenou knihou, skôr premrhanou šancou, ktorá sa dala využiť oveľa lepšie. 

Zo Slovenska som dostopoval až do Iránu. Musím však priznať, cesta nebola úplne zadarmo. Autobus zo Starej Ľubovne do Košíc stál päť eur." (s.39). 

nedeľa 24. decembra 2017

VYHODNOTENIE VIANOČNEJ SÚŤAŽE


V prvom rade ďakujem všetkým, ktorí sa do súťaže zapojili a dúfam, že to skúsia aj v tých ďalších, ktoré prídu v novom roku 2018. Aj keď odpovede skákali blízko výherných čísel, napokon to padlo tesne vedľa, takže poukážky na knihy tentoraz nenašli svojho majiteľa. Ale ako som už spomínal, určite prídu aj ďalšie súťaže, takže pozorne sledujte stránku 

https://bookowskiblog.blogspot.sk/

Prajem vám pekné vianočné sviatky :)










VIANOČNÉ BLAHOŽELANIE

PRAJEM VÁM PRÍJEMNÉ PREŽITIE VIANOČNÝCH SVIATKOV V KRUHU VAŠICH BLÍZKYCH A NECH SI NÁJDETE POD STROMČEKOM AJ NEJAKÉ TIE VYTÚŽENÉ KNIŽKY, KTORÉ VÁM UROBIA V NOVOM ROKU RADOSŤ :)






 

sobota 23. decembra 2017

RECENZIA: David Grossman - Vojde kôň do baru (Artforum, 2016)

HODNOTENIE:   *

" - Vojde kôň do baru a objedná si pri bare jeden čapovaný Goldstar. Barman mu ho podá, kôň ho vypije a pýta si pohár whisky. Vypije aj whisky a požiada o pohárik araku. Vypije arak. Štamperlík vodky a pivo... - Šofér mi tu rozpráva tisíc a jednu noc a ja mu chcem iba uniknúť, hlava mi drnčí na okienku a uprostred tých otrasov zrazu počujem akýsi hlas z diaľky, z púšte, ťažko povedať, čo to presne je, ale znie to trochu ako jedna pesnička, ktorú mi spievala mama, keď som bol malý." (s.130).



Sledujeme záznam akéhosi divadelného predstavenia, v ktorom sa toho deje veľa a zároveň nič. Čudné postavy, v podstate nijaký príbeh a sem - tam pokus o humor: "Poznáte ten o žene, čo trpí smrteľnou chorobou, ktorú radšej nebudeme menovať, aby sme jej nerobili skrytú reklamu? Otvorí náruč do širokého objatia, celý sa rozžiari radosťou. Žena vraví svojmu mužovi: - Mala som sen, že keď budeme mať análny sex, tak sa uzdravím. - Nepočuli ste ho? Kde to žijete? Počúvajte dobre. Manželovi sa to zdá trochu divné, ale čo by človek nespravil pre uzdravenie svojej ženy. Dobre, idú v noci do postele, urobia to do zadku, raz - dva, a zaspia. Ráno manžel vstane, hmatá na jej strane postele - prázdna! Vyskočí na nohy, presvedčený, že to je koniec, ale odrazu ju začuje spievať v kuchyni. Dobehne do kuchyne a jeho žena tam stojí, pripravuje šalát, usmieva sa naňho, vyzerá bombasticky. - Počúvaj, čo sa stalo, - vraví mu. - Spala som výborne, zobudila som sa dosť skoro, zrazu som sa cítila naozaj veľmi dobre, išla som do nemocnice, urobili mi testy, rontgen a povedali mi, že som sa uzdravila! Som zázrak medicíny! - Manžel si to vypočuje a prepukne v hrozný plač. - Prečo p- lačeš? - pýta sa ona - ty nemáš radosť, že som zdravá? - Mám radosť, mám veľkú radosť, - vraví jej so slzami v očiach, - len myslím na to, že som mohol zachrániť aj mamu.-" (s.130). 

Netuším, čo chcel autor týmto románom povedať. Mne sa kniha nezdala ani vtipná, ani ničím zaujímavá:  "- Smrť, urob mi dieťa - reve a poskakuje ako džin vypustený z fľaše, tečie z neho pot a tvár mu horí, a publikum ako ozvena opakuje výkriky a smiech a on kričí:          - Smrť, smrť, vyhrala si, niet nad teba, vezmi nás k sebe, dovoľ nám pridať sa k väčšine! -" (s.68). 

David Grossman sa u nás zapísal predovšetkým románom, ktorý vyšiel pod názvom Žena, ktorá uteká pred správou (vyšla v roku 2011).


Na záver jediná otázka k románu Vojde kôň do baru. Čo tým chcel autor povedať?  

piatok 22. decembra 2017

VIANOČNÉ SPOMIENKY II (mikropríbeh)

VIANOČNÉ SPOMIENKY II (z pohľadu ženy)




Na osvetlené ulice dopadajú chumáčiky drobného snehu. Výklady obchodných domov sú krásne vysvietené a občas prebehne cez námestie nejaké neposedné dieťa. Hyperaktívne, ako sa dnes zvykne hovoriť tým malým nevychovaným deckám. Chlapík s diplomatkou objíma v rukách plastový pohár, v ktorom mu rozvoniava vianočný punč. Keď ho dorazí, zvyšné ovocie povaľká na jazyku a prehltne. Mladá brigádnička v stánku sa na neho žiarivo usmeje. Niekde v diaľke znejú koledy a napriek čoraz väčšej komercionalizácii tohto obdobia, sú ľudia predsa len na seba o niečo milší. Aj bezdomovcom sa ujde o niečo viac centov ako po zvyšok roka.

Vtedy som ho zbadala. Presne ako si ho pamätám. Vysokého, urasteného, aj keď s tvoriacim sa pivných bruškom. Mierne prešedivená brada, ale musela som uznať, že mu to pristane. Bože koľko vody už odvtedy pretieklo? Jedným okom si obzriem jeho deti. Teda predpokladám, že sú jeho. Ja som to šťastie nemala. Najskôr kariéra... potom už bolo neskoro. A možno som si zvykla. Neviem. Jasné, že som ten večer oľutovala. A nie raz. Stokrát. Tisíckrát, milión... No teraz je to už vlastne jedno. Samej seba sa pýtam, prečo som to vtedy spravila. Neviem. Bolo to také...ako to povedať. Proste víno, hudba, spomienky....ach. Kto vie ako by sa môj život uberal, keby, keby... Odhrniem si z tváre snehové vločky a pretriem si ľavé oko. 
Vybehla som za ním, chcela som mu to vysvetliť, povedať mu, že... Vlastne neviem čo by som mu povedala. Odrazu som stála pred internátom len v papučiach a v župane, no on tam už nebol. Niekde vo vzduchu som cítila vôňu jeho sprchového gélu, ktorú som mala na ňom tak veľmi rada. Najmä po milovaní... Je večer. Dva dni do Vianoc. Pomalým krokom sa vraciam naspäť. Zanechávam za sebou snehové šľapaje. Odrazu to na mňa doľahne. Príde mi to tak veľmi ľúto. Zvalím sa do kresla a revem ako naivná tínedžerka. 
Vyhýbal sa mi. Nedvíhal telefón. Zatajoval sa. Ak sme náhodou niekde na seba aj natrafili, sklonil hlavu k zemi alebo sa prihovoril najbližšie stojacemu študentovi. A potom sa odrazu stratil. Nikto mi nevedel povedať kam. Proste zmizol. Ubehlo niekoľko dlhých týždňov. Keď som sa vrátila jedného dňa z prednášky, na izbe ma čakal poskladaný list. Nemala som z toho dobrý pocit, no napriek tomu som ho otvorila.
"Viem, že sa ešte niekedy v budúcnosti stretneme, lebo túto šancu si osud jednoducho nenechá ujsť.  No keď ten deň príde, neželám si, aby si sa mi prihovorila. Pre mňa viac neexistuješ."

Naspäť do reality ma vráti až nesmrteľný vianočný hit Last Christmast, ktorý sa ozýva z priestorov veľkého nákupného centra, povedľa ktorého práve prechádzam. Cítim, že mám pootvorené ústa, tak veľmi mu chcem povedať "prepáč" aspoň to jedno jediné "prepáč", no keď zbadám jeho pohľad, viem, že to nezvládnem. A tak len prejdem popri ňom a jeho dvoch malých deťoch a dúfam vo vianočný zázrak. 
Ježiško nosí deťom darčeky, dospelí si ubližujú a vianočné reklamy otravujú naše životy. A mne je jasné, že inak to už nebude. 

                
  

RECENZIA: Fredrik Backman - Medvedín (Host, 2017)


HODNOTENIE:   ****                                KNIHA MESIACA DECEMBER


"Medvědín neleží blízko vubec nIčemu, dokonce i na mapě pusobí nepřirozeně. - Jako kdyby příroda a lidé hráli přetahovanou o životní prostor, - vyjádřili by to ti umírněnejší. V tom město rozhodně prohrává, už je to dávno, co naposledy něco vyhrálo. Ubývá práce, a tím pádem i lidí, les každoročně spolkne jeden až dva opuštěné domy. V době, kdy tu jěště měli být nač pyšní, umístil úřad ke vjezdu do města ceduli se sloganem, jaké tehdy bývaly populární: "Vítejte v Medvědíně - Chceme maličko víc!" Vetru a sněhu trvalo pár let, než smazaly slovo "víc". Občas celé tohle místo vypadá jako filozofický experiment: Když v lese zanikne město, ale nikdo se to nedozví, bude to někomu vadit?" (s.11). 




Medvedín je mesto niekde v horách na ďalekom severe. Žije tu pár obyvateľov, ktorí sú úzko prepojení s prírodou. V meste dokopy nič nie je. Jedna škola, pár obchodov, menšie firmy a zopár nočných podnikov. A jeden staručký zimný štadión, na ktorý obyvatelia Medvedína nedajú dopustiť. A práve hokej je v meste šport číslo jedna. Dokonca konkuruje aj náboženstvu: "Nekdo říká, že hokej je jako náboženství, ale to není pravda. Hokej je jako víra. Náboženství je mezi člověkem a ostatními  lidmi, je plné interpretacé, teorií a názoru. Ale víra... ta je jen mezi člověkem a Bohem." (s.129)  

Peter Andersson, súčasný športový riaditeľ klubu, je pýchou Medvedína. Kedysi to dotiahol až do NHL, aby sa po skončení kariéry vrátil do rodného mesta a pomohol vybudovať špičkový juniorský tím. S touto myšlienkou prišiel kedysi dávno legendárny tréner Sune, ktorý v súčasnosti trénuje hokejové Áčko. Peter sa pred rokmi oženil s Mirou, ráznou, no spravodlivou právničkou, ktorá obetovala vlastnú kariéru, aby mohla podporovať svojho manžela. Spoločne vychovávajú dnes už pätnásť ročnú dcéru Mayu, ktorej najväčšou záľubou je hra na gitare a dvanásťročného Lea, ktorý hráva hokej za žiakov. Maynou najlepšou kamoškou je Ana, s ktorou sú napriek odlišným povahám už od šiestich rokov nerozlučnou dvojkou. 
Mužstvo juniorov trénuje tridsaťdva ročný chlapík meno David, nekompromisný tréner, ktorého štýl trénovania pripomína vojenský režim. No jeho metódy prinášajú úspech a to je pre všetkých zainteresovaných najdôležitejšie. Najväčšou hviezdou mužstva je Kevin, ktorý pripomína kapitána amerického futbalu na nejakej stredoškolskej univerzite v Bostone. Jeho rodičia sú maximalisti, ktorí neodpúšťajú ani najmenšie zaváhanie, nech sa jedná o čokoľvek. Kevin má síce najväčší talent a strieľa najviac gólov, no dušou Medvedína je niekto iný. Benjamin Ovič, Kevinov najlepší priateľ. Chalan, ktorý neuhne pred žiadnym súbojom, bez ktorého by bol Kevin sotva polovičný. Benjamin vyrastal s tromi sestrami, ktoré do veľkej miery formovali jeho charakter a zmýšľanie. Benjamin skrýva tajomstvo, o ktorom nikto netuší. Dokonca ani Kevin. Potom tu máme Amata, veľmi nadaného a pracovitého hokejistu. Trénera Davida na neho upozornil Sune, ktorý v ňom vidí obrovský potenciál. Keď Amat dostane puk, je prakticky nezastaviteľný. Jeho mama, s exotickým menom Fatima, kedysi odišla na sever za lepším životom a už roky pracuje ako upratovačka na zimnom štadióne. Ďalšími hráčmi v juniorskom hokejovom tíme Medvedína Lyd, horkokrvný útočník a Bob, obávaný obranca, ktorý však začína za zvyškom mužstva rýchlostne zaostávať. 

Mužstvo sa po famóznom výkone prebojovalo do vytúženého finále a v dome Kevinových rodičov sa koná veľká oslavná párty. A práve táto párty spôsobí Medvedínu poriadny úder, z ktorého sa niektorí obyvatelia už nikdy nespamätajú...

"V lese je jedno místo, které miluje jednu hru. Na posteli sedí jedna dívka a hraje na kytaru svojí nejlepší kamarádce. Na policejní stanici sedí jeden mladý muž. Na nemocniční chodbě se sestra míjí s advokátkou, na tribuně jednoho stadionu v jednom hlavním městě skanduje parta dospělých mužu a žen, že jsou medvědi z Medvědína, a jsou tam s nimi i sponzoři a představenstvo, které se před deseti lety smálo jednomu sportovnímu řediteli, když říkal , že jednoho dne vybuduje nejlepší juniorský tým v zemi. Teď jsou tu všichni, kdo v klubu pracují, až na něj. 
  Jeden tým s hokejkami v rukou čeká v šatně na začátek zápasu, jeden mladší bratr sedí na lavici, na klíně drží mobil a čeká, co jeho kamarádi napíšou na sociálních sítích o jeho sestrě, až se dozvědí, co se stalo. Do jedné advokátní kanceláře zavolá bohatý klient, v jiné advokátní kanceláři zahajuje jedna matka válečné tažení. Dívka hraje na kytaru tak dlouho, dokud její kamadádka neusne, a ve dveřích stojí jeden otec a říká si, že holky tohle zvládnou. Vydrží to. Toho se bojí. Že si svět bude myslet, že je navzdory všemu všechno v pořádku." (s.242). 

Backmanova kniha je v prvom rade o hokeji. Ale nielen o ňom. Je aj o jednej tragédii, ktorá rozvíri v meste hladinu a otestuje charaktery všetkých zainteresovaných. Jedno je však isté. Nech už to dopadne akokoľvek, nič už nebude ako predtým.
Príbeh je čitateľsky veľmi zaujímavý, aj keď nie je originálny. Najlepšie pasáže sa týkajú hokejových zápasov, na niektorých stranách som mal doslova zimomriavky. Klobúk dole ako dokáže autor narábať s emóciami. Neraz budete mať pocit, akoby ste sedeli priamo na tribúne a sledovali hokejový zápas. Trošku horšie je to mimo arénu. Ani náhodou som sa nenudil, ale takých príbehov sme tu už mali stovky. Našťastie Backman ponúka v románe veľa podnetných myšlienok a názorov a to dokáže román pozdvihnúť. Takže celkovo vládne na mojej strane spokojnosť a dobrý pocit z príjemnej chuťovky, ktorá je ako stvorená na pokojné vianočné sviatky. Preto ak ste ešte náhodou nevybrali ideálny vianočný darček, máte šancu to napraviť.
Pochvala smeruje aj grafickému oddeleniu, ktoré zaodelo román do pekného a výstižného oblečenia a takisto prekladateľke Helene Matochovej za kvalitne odvedenú jazykovú prácu.                

štvrtok 21. decembra 2017

VIANOČNÁ SPOMIENKA (mikropríbeh)

VIANOČNÁ SPOMIENKA




„Rýchlo, rýchlo, lebo to nestihneme!“ hnal otecko svoje dve deti z bytu. Potreboval vytvoriť priestor pre svoju manželku, aby stihla poukladať darčeky pod vyzdobený stromček. Ako každý rok, tak aj teraz sa deti naučili naspamäť básničky, ktoré zarecitujú Ježiškovi, keď ho náhodou stretnú v uliciach vysvieteného mesta. Boli vo veku, keď v neho ešte naivne verili. A tak ako každý rok, aj teraz ho z nejakého dôvodu minuli.
„Možno sa ešte zastavil na pohárik v krčme“ premýšľal nahlas chlapec s rukami zastrčenými hlboko vo vreckách.
„Ježiško predsa nepije“ obraňovala Najvyššieho chlapcova mladšia sestra. „Podľa mňa sa išiel zohriať do kostola“ predniesla svoju úvahu a striasla sa od zimy. „Čo myslíš ty, ocino?“ zdvihla hlavu k vysokému mužovi, ktorý si predstavoval dlhovlasého chlapa v bielom plášti ako si v kostole pod lavicou tajne odpíja z domácej slivovice a táto predstava ho kto vie prečo rozosmiala.
„No ja si myslím...“ na dlhú chvíľu sa odmlčal a v tom momente ju zbadal. Takmer vôbec sa nezmenila. Koľko času odvtedy uplynulo? Pätnásť? Dvadsať rokov? Stále ten istý sebavedomí výraz, akoby jej patril celý svet. Vystretá ako jedľa, štíhla, len v tvári trochu strhaná. Po ich rozchode sa takmer zbláznil. Celý týždeň nasával ako blázon a myslel si, že sa z toho nikdy nedostane. V tej chvíli nemalo nič v jeho živote význam. Čo dnes asi robí? Vydala sa? Má deti? Koľkým mužom stihla za ten čas zlomiť srdce? Ubehlo odvtedy už toľko rokov, no on sa opäť cítil ako ten nesmelý študent vo vyťahanom roláku, ktorému trvalo takmer pol roka, kým sa ju odvážil pozvať na rande. Mal šťastie. Akurát sa liečila z nejakého čerstvého rozchodu (z koľkého už?) a tak jeho pozvanie prijala. Bol to taký zvláštny večer. Popíjali čaj, v podniku sedelo len pár zákazníkov, ona rozprávala a rozprávala a on po celý čas iba počúval. Občas prikývol, objal skrehnutými dlaňami šálku horúceho čaju a jednoducho si vychutnával jej spoločnosť. Mala taký bordový pulóver s nórskym vzorom, bolo mu to smiešne, tie soby na ňom vyzerali akoby si robili dobre o ohradu s pletivom. To jej samozrejme nepovedal, ale tá predstava ho zahriala ešte viacej ako bylinkový čaj s poldecákom rumu. Odišli odtiaľ až po záverečnej. Odprevadil ju na internát a ešte hodnú chvíľu hľadel do okna, za ktorým sa mihla silueta jej štíhleho tela. Potom zhasla. Odvtedy sa stretávali takmer denne. V jej spoločnosti sa cítil úžasne. Trochu zanedbával školu, ale to ho v tej dobe až tak netrápilo. Ona bola jeho svetom. Vedel, že sa za ňou otáča väčšina mužského pokolenia, dokonca aj nemálo žien, cítil sa v tej chvíli ako king.
Stalo sa to asi tri mesiace po tom, ako začali spolu chodiť. Bol si so spolubývajúcim zahrať v meste tenis. Skončili o niečo skôr ako predpokladali. Pri jednej z viacerých výmen si podvrtol členok. Nepríjemná bolesť. No nedala sa porovnať s tou, ktorá ho ešte len čakala. Vypili jedno chladené a spolubývajúci ho vysadil pred intrákom. Mal dohodnuté rande a preto nechal krívajúceho protihráča napospas noci. Išiel za ňou. Zviezol sa výťahom a zaklopal na jej dvere. Počul akýsi zvláštny šuchot a zmiešané mužsko - ženské hlasy. Stála tam v snehobielom župane, vlasy mokré od šampónu, s rozpačitým úsmevom na perách. Za ňou sa mihlo vyšportované spotené telo zabalené len v osuške. Všetko mu došlo. Sú situácie, kedy sú slova zbytočné. Roztrasenými prstami si prehrabol vlasy a utekal. Ani nevedel kam. Proste preč. Zastavil sa asi po desiatich minútach. Zopäl ruky k nebu a začal sa krútiť na mieste. Snežilo. Na jazyk mu padali veľké snehové vločky. Presne to v tej chvíli potreboval. Schladiť sa. O dva dni budú Vianoce. Vysvietené výklady obchodných domov nenechali nikoho na pochybách. Neveril na Ježiška. Veril na lásku. Vlastne už ani na tú.

„Ocino, nebuď smutný, určite ho budúci rok nájdeme“ vrátila vysokého muža späť do reality jeho uzimená dcérka, no on len so slzami v očiach sledoval to vzďaľujúce sa štíhle telo odeté v norkovom kožuchu. Medzitým jeho manželka so žiarivým úsmevom previazala červenou mašľou balíček, v ktorom bola schovaná nová tenisová raketa. Vedela, že jej muž tenis v mladosti zbožňoval. Potom s ním však náhle skončil. „Kto vie, prečo?“ premýšľala nahlas matka dvoch detí. Asi nejaké vážne zranenie....                 

streda 20. decembra 2017

RECENZIA: Dominik Dán - Cigaretka na dva ťahy (Slovart, 2017)

HODNOTENIE:    ****                     NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA DECEMBER


"- Dobre, teraz ma pozorne počúvaj. Do opravovní ministerstva vnútra si naozaj prišiel o šesť štyridsaťpäť, no neodchádzal si o deviatej, ale o sedem desať.
Roman si práve potiahol, kus popola mu odpadol na nohavice.
- Kurva! - malíčkom zmietol popol na koberec. - O sedem desať? To musí byť nejaký omyl! - " (s.283).




S predvianočným obdobím prichádza aj ďalší príbeh detektíva Richarda Krauza a jeho chlapcov z "mord tímu." 
Rok 1995. Roman a Václav sú policajti v aktívnej službe. Od Patrika, študenta policajnej akadémie, sa dozvedia, že v areáli školy je uskladnených štyridsať kíl zhabaného heroínu v hodnote sedemnásť miliónov korún. Všetci traja by si potrebovali finančne prilepšiť a tak zorganizujú akciu. Lenže keď otvoria priestory skladu, náklad je preč. Roman si však medzičasom požičal na zrealizovanie prepadovky od švagra dvestotisíc korún, ktoré mu sľúbil dvojnásobiť. Musí preto vymyslieť alternatívu akciu, ktorá mu zabezpečí rýchle zbohatnutie. Tentoraz len vo dvojici s Vašom. Nebude sa predsa zbytočne deliť o zisk.
Polícia nájde zhorenú dodávku, v ktorej sa nachádza zohavená mŕtvola muža. Hlbšia analýza odhalí, že ide o Mareka Somogyiho, dvadsaťdva ročného muža, šoféra, ktorý prevážal v dodávke takmer dvojmiliónovú hotovosť. 
V meste medzitým zomrie päť ľudí vinou nekvalitne riedeného heroínu. Krauz navštívi svojho kamaráta z detstva Malého Pavúka, ktorý sa dušuje, že podsvetie nemá s nekvalitným heroínom nič spoločné. Vyzerá to, že zmiznutý materiál zo skladu sa dostal do rúk nepovolaným amatérom, ktorí sa rozhodli naložiť s ním po svojom. Cesty tentoraz vedú k tajnej informačnej službe a na vyriešení prípadu má eminentný záujem aj prezident policajného zboru. Aj preto sú Krauz spoločne s Chosém  až do odvolania preložený na protidrogové oddelenie, na ktorom to už od začiatku poriadne smrdí... 

Tentoraz budú Krauzovi, okrem Chosého, asistovať aj Burger, Kuky, Váňa Hanzel, no veľký kus roboty odvedie predovšetkým bývalý pracovník ŠTB, a terajší Krauzov kolega, Ivan Kanis, ktorý má medzi tajnými stále silné styky.  Nebudú chýbať ani ďalšie zaujímavé postavičky s krycími menami ako napr. Škreko alebo Kominár.

Z pohľadu krimi nám Dominik Dán tentoraz naservíroval, na jeho pomery, skôr len mierne nadpriemerný príbeh, ktorý však našťastie, ako sme už u autora zvyknutí, vyváži dávka čierneho humoru. Debata okolo otravnej muchy na strane 26 nemá chybu. Takisto zavádzanie mobilných telefónov, ktoré boli v roku 1995 ešte skôr výnimkou a akousi frajerinou predovšetkým v radoch bohatých podnikateľov a komentáre "chlapcov vraždárov" okolo celého toho technologického  procesu, sú veľmi podarené.
Inak všetko šliape ako má a ako sú čitatelia a priaznivci Dominika Dána zvyknutí. Autor ničím novým neprekvapí, ale v podstate ani nesklame. Dán má svoj štýl, ktorý si za tie roky písania už vybudoval a keďže na jeho čitateľov spoľahlivo funguje, nemá dôvod ho meniť. Keby to šlo, dal by som autorovi za jeho nový román tak tri a pol hviezdičky, ale že sa blížia tie Vianoce, tak teda pol hviezdičky navyše ako bonus.        

RECENZIA: Jason Rekulak - Nedobytná pevnosť (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:   ****                                       KNIHA MESIACA DECEMBER


"Ten večer jsem šel domu s obavami, že je na mě Mary stále naštvaná, že opustí projekt Nedobytné pevnosti a nechá mě, abych hru dokončil sám. Ale když jsem příští ráno došel do školy, čekala na mě ve skřínce další disketa. Vzal jsem ji k osamělému počítači ve školní knihovně a spratřil, že obsahuje další minihru." (s.111). 




Billy, Clark a Alf sú najlepší priatelia už od ranného detstva. Teraz majú štrnásť a to je pre chalanov veľmi zložité obdobie. Najmä keď sa začnú búriť hormóny a sexuálne fantázie zatieňujú všetko ostatné. Ani jeden z trojice chalanov nepatrí práve k idolom dievčat. Billy je vysoký, no postavu má ako žirafa. Chudé nohy a dlhé ruky. Alf je menší, podsaditejší, stále spotený a navyše má rovnaké meno ako slávna postavička mimozemšťana zo seriálu z 80 tych rokov, na ktorého sa navyše aj fyzicky podobá. Postava ako troll, veľký nos a oči pripomínajúce korálky. Clark je síce vysoký, svalnatý blondiak s vlnitými vlasmi, modrými očami a dokonalou snedou pokožkou, no od narodenia trpí tým, že má prsty spojené blanami ako nejaký vodný vták, za čo sa mu dievčatá často posmievajú. 
Naši hrdinovia bývajú vo Westbridge, neďaleko New Jersey, a chodia do deviateho ročníka základnej školy. 
Je práve rok 1984 a sexuálnym idolom tínedžerov je v tom čase slečna Vanna Whiteová, ktorá sa vkráda každý podvečer do domácností prostredníctvom súťažnej relácie Koleso šťastia, aby opäť raz precvičila fantázie dospievajúcich chlapcov. Keď sa po škole roznesie, že Vanna nafotila akty pre pánsky časopis Playboy, celé mesto je hore nohami. Billy, Clark a Alf sú pevne rozhodnutí, že časopis za každú cenu získajú. Problémom nie sú peniaze, ale neplnoletosť. Lenže pán Zelinsky, majiteľ obchodu, a súčasne jediný predavač novín a časopisov v meste, je v tomto smere nekompromisný. V obchode mu vypomáha aj jeho dcéra Mary Zelinska, ktorá nemá práve ideálne miery, ale za to je fanatička do počítačov. A to imponuje najmä Billymu, ktorý má doma namakaný počítač commodore 64, na ktorom sa snaží programovať vlastné hry. Zatiaľ sa mu podarilo vymyslieť vyzliekací poker v hlavnej úlohe s Christie Brinkleyovou. Hra však nenašla pochopenie u Billyho kamošov, ktorí mu vyčítajú, že dotyčná slečna má príliš miniatúrne prsia (o bradavkách ani nehovoriac) a takmer neviditeľné pohlavné orgány. Billyho idolom je Fletcher Mulligan, asi najslávnejší programátor na svete (popularitou sa programátori hier kedysi vyrovnali dnešným youtuberom). A toto všetko Billyho spája s Mary Zelinskou, ktorá má na rozdiel od neho v škole samé jednotky, okrem toho je aj vzorná, inteligentná a práve sa chystá poslať do programátorskej súťaže počítačovú hru, na ktorej usilovne pracuje. Billy vycíti šancu a spoločne Alfom a Clarkom vymyslia plán. On bude dvoriť tej malej "tlsťoške" (v skutočnosti sa mu Mary páči, ale to kamošom predsa nemôže povedať, lebo by ho vysmiali) a keď mu začne dôverovať, získa od nej štvorciferný kód, ktorým každé ráno a každý večer zatvára obchod. Potom jednoducho vojdu v noci do predajne, peniaze za playboy položia na stôl a zmiznú....
Lenže všetko sa tak neskutočne skomplikuje, že Billy má pocit, akoby otočil svet hore nohami...

Rok 1987. Počítače majú kockovanú grafiku, mladí trávia väčšinu voľného času na ulici, vrcholom sexuálneho zážitku je listovanie v Playboy, internet na bežné užívanie je zatiaľ v nedohľadne. Billy je ako Nick Twisp. Koná s dobrým úmyslom, no ono sa to napokon vždy pokazí a čím usilovnejšie pracuje na náprave, tým je to horšie. Veľmi príjemná knižka, ktorá vo vás vyvolá nostalgiu a po prečítaní vám bude ľúto, že už je po nej. Postavy v príbehu si vás okamžite získajú, určite sa nielen nasmejete, ale občas si aj povzdychnete nad Billyho konaním a neraz vám ho príde ľúto. Román ako stvorený na pohodový adventný podvečer.                 

utorok 19. decembra 2017

RECENZIA: Haruki Murakami - Slon mizne (Slovart, 2017)

HODNOTENIE:   ***                             DECEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA


"Svet je naozaj zvláštny. Ja mám chuť na celkom obyčajný hamburgerový steak, ale niekedy mi ho vedia dať len ako hamburgerový steak na havajský spôsob, z ktorého sa odstránia plátky ananásu. A mimochodom, Vy ste pripravili celkom obyčajný hamburgerový steak, však?" (s. 220). 




Niekoľkokrát odkladaný slovenský preklad  Murakamiho poviedok je na svete. Ide o výber kratších epických útvarov z rokov 1980 - 1992, ktoré vychádzali v prestížnom americkom literárnom časopise The New Yorker, do ktorého prispievali svojho času viacerí svetovo uznávaní spisovatelia: Truman Capote, John Updike, Raymond Carver, atď. 
Viaceré z poviedok, ktoré nájdeme v diele Slon mizine, sa stali základom pre neskoršie Murakamiho romány (napr. Vtáčik na kľúčik a utorkové ženy). Tým, že sa slovenský preklad tejto knihy neustále odďaľoval, české vydavateľstvo Odeon stihlo medzičasom vydať dve poviedky ako samostatné diela obohatené o ilustrácie (Druhý útok na pekáreň, Spánok). Pokiaľ ste stihli tieto príbehy už prečítať, budete ochudobnený asi o 60 strán. 

Aký teda je dlho očakávaný výber Murakamiho poviedok? Už vzhľadom na počet (dokopy ich je 17), ide o pomerne pestrý výber. Viaceré z nich sú typicky "murakamovské", teda pohybujú sa niekde na rozhraní skutočnosti a sna, surrealistických chvíľ si užijete viac ako dosť. Aj keď Murakami je výborný rozprávač, remeselne mu nie je veľmi čo vytknúť, má svoj štýl, ktorí si obľúbilo milióny čitateľov po celom svete, predsa len nie všetky poviedky sú mimoriadnym čitateľským zážitkom a ako to už pri výberoch diel býva, aj v tomto prípade je problémom kvalitatívna nevyrovnanosť. Nebudem rozoberať každú poviedku osobitne, aby som vás neunavil takto pred sviatkami a navyše to podľa mňa ani nie je potrebné. Pristavím sa iba pri tých, ktoré sú niečim zaujímavé alebo vo mne zanechali hlbší dojem. 
Kengurie komuniké - už názov poviedky vzbudzuje viaceré otázniky. Je to príbeh o chlapíkovi, ktorý vybavuje reklamácie a jednej zákazníčke pošle audiokazetu s čudným obsahom: "- Dnes mi došlo kengurie komuniké. - Jednoduché, nie? Nezdá sa ti ten názov krásny? Akoby ti list priniesla kengura vo svojom vrecku na brušku, priskackala by s ním z druhého konca širokej lúky, nemyslíš? 
Ťuk, ťuk, ťuk. (Klopkanie na stôl). 
Toto je klopanie. Klop, klop, klop... rozoznáš to? Klopem ti na dvere." (s.78). 
Lederhosen - vtipná poviedka o tom, že dôvodom rozvodu sa môžu stať aj obyčajné pánske nohavice.
Family affair (Rodinná záležitosť) - podľa mňa jedna z top poviedok tohto výberu. Výborne vykreslený vzťah brata a sestry, ktorí bývajú v spoločnej domácnosti. On je typický flákač, ona sa bude čoskoro vydávať. 
Okno - poviedka, ktorá sa zaoberá jednou z najčastejších otázok, ktoré si ľudia kladú už od nepamäti: "Čo by bolo keby?" Hlavný hrdina si spomína na časy, keď mal niečo po dvadsiatke a viedol seminár o písaní listov. Pri tej príležitosti sa ocitol s jednou z účastníčok seminára v jej byte. Vyzeralo to na príjemné chvíle, no on z neznámych dôvodov túto šancu nevyužil. Teraz po rokoch hľadí do okien budovy, za ktorými dotyčná žena bývala a premýšľa nad tým, čo by sa v jeho živote zmenilo, keby vtedy pre rokmi nechal situácii voľný priebeh.
Slow boat do Číny - tri krátke príbehy v jednom, v ktorých hlavný hrdina, Japonec, muž v stredných rokoch, spomína na svoje stretnutia s Číňanmi. Najskôr na čínskych spolužiakov, keď sa ocitol ako jediný Japonec v škole medzi samými Číňanmi, potom na zaľúbené študentské chvíle s čínskou študentkou a napokon na náhodné stretnutie s jedným čínskym podomovým obchodníkom. Z príbehu sála veľmi príjemná atmosféra, autor šikovne pracuje s emóciami.
Tancujúci trpaslík - poviedka pripomína Kafkov bizarný svet. Hlavný hrdina pracuje vo výrobni živých slonov, kde stretne veľmi krásne dievča, no ona ho odmieta. V sne sa mu zjaví trpaslík, ktorý mu ponúkne pomoc. Ak mu hlavný hrdina dovolí počas tanca prevteliť sa do jeho tela, zaručí mu, že dievčina mu napokon podľahne. No po celý čas, až kým sa mu dievčina neoddá, nesmie preriecť jediné slovo, inak bude po zvyšok života blúdiť v tmavom lese. Mne táto poviedka pripomenula rozprávku Martinko Klingáč
Posledný trávnik popoludnia - mladý študent sa živí kosením trávnikov. Svojou precíznou prácou je známy po celom kraji. Jedného dňa sa ocitne pred zvláštnym domom tajomnej dámy stredného veku...
Mlčanie - pre mňa asi najlepšia poviedka z celého výberu. Postarší muž, bývalý boxer, si zaspomína na školské časy, kedy mu jediný okamih obrátil celý život hore nohami... 

Haruki Murakami už dlhé roky patrí medzi mojich najobľúbenejších autorov. Je výborným rozprávačom, píše zaujímavé príbehy, s jeho postavami sa dokážem stotožniť, ponúka nevšedné myšlienky a uvažuje originálnym spôsobom. Napriem tomu mám pocit, že v poslednom čase som od neho neprečítal mimoriadne dielo. Nadpriemerné, výborné, skvelé, to áno. Ale nezabudnuteľné, nie. Naposledy to bol román 1Q84 a to už je nejaký ten piatok. Snáď tento mimoriadny autor ešte stihne ponúknuť niečo, na čo budeme opäť dlho spomínať.               

pondelok 18. decembra 2017

RECENZIA: Jean - Philippe Blondel - Vlak o 6.41 (Slovart, 2017)

HODNOTENIE:   ****                                                        KNIHA MESIACA DECEMBER


"Pripomeniem si, že keď sa zle vyspím, spláchnem to zo seba savom. Že je 6 hodín 41 minút. Že mám náladu pod psa. Užasnuto hľadím na množstvo ľudí. Aj na časté odchody vlakov. Akoby polovica mesta cestovala každý deň do Paríža za prácou. 
 Vlastne je to možné.
 Vlak prichádza - nemešká. Tým lepšie.
 To by ma naštvalo." (s.12). 



6.41 je čas, kedy nasadajú do toho istého vlaku Cécile Duffautová a Philippe Leduc, ktorí pred 27 rokmi, ako študenti vysokej školy, strávili tri alebo štyri nádherné vášnivé mesiace, kým sa Phileppeovou vinou nerozišli. Vtedy mali skvelých dvadsať, teraz sa obaja blížia k päťdesiatke. Pred 27 rokmi bol Philippe neodolateľný fešák, po ktorom túžilo každé dievča na univerzite. A on si túto náklonnosť užíval. Cécile bola v tom čase šedá myška, ktorá nebola vyslovene škaredá, ale ani neoslňovala miestnosť do ktorej vošla. Na druhej strane sršala vtipom, inteligenciou, sarkazmom, čo Philippeho v tom čase očarilo. Teraz sa úlohy vymenili. Philippe je ten ošumelý zarastený chlap so začínajúcou plešinou a tvoriacim sa pivným bruchom. Už mu vyhasla aj tá iskra v očiach, ktorá vyvolávala dojem šarmantného chlapca. Je rozvedený, manželka Christine si našla zaujímavejšieho partnera a tak mu ostali len dve deti. Dcéra Manon a syn Loic. Philippe už dvadsať rokov pracuje ako predajca elektroniky, hoci mal v živote na viac. Vlakom cestuje za svojim jediným priateľom, Mathieuom Cochém, druhotriednym hercom, ktorý zomiera na rakovinu.
Cécile je v živote úspešná. Po fyzickej stránke vyzerá úžasne, pripomína manažérku veľkej spoločnosti, nosí luxusné značky, prvotriedne sa oblieka. S manželom Jeromeom, s ktorým majú harmonický vzťah, vychovávajú dospievajúcu dcéru Valentine. Cécile vedie úspešnú firmu, ktorá sa špecializuje na bioestetiku. Vlakom cestuje na obchodné stretnutie. Vozne sú plné. Asi to tak osud chcel, že jediné voľné miesto sa nachádza práve vedľa nej. Philippe podíde bližšie a nesmelo ju požiada o dovolenie prisadnúť si. Osud im dal druhú šancu. Nechajú svoje životy plynúť ako doteraz alebo to predsa len risknú? Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie. Oplatí sa však ísť do niečoho, čo sa môže opäť pokaziť? Uvidíme...

"Dívam sa na asi tridsaťročnú ženu s unavenou tvárou sediacou o kúsok ďalej vo vozni. Na kolenách jej spí dieťa.
     Áno.
     Pubertiak pokyvuje hlavou v rytme hudby, ktorú ostatní cestujúci nepočujú, ale jemu búši do uší.
     Áno.
     Starý muž, ktorý pohybuje perami pri čítaní časopisu o živote boháčov a celebrít.
     Áno. 
     A my dvaja vedľa seba sme mohli byť dvojica. Hrať hru. 
     Nie som si však istý, či Cécile Duffautivá je z tých. Spoznala ma. Nechce sa so mnou zhovárať. Má pravdu." (s.134). 

Veľmi príjemný príbeh s nádychom francúzskeho šarmu pripomínajúci diela výborného spisovateľa Davida Foenkinosa (Naše rozchody, Nežnosťa Hlavu v oblakoch) a Kuderove Smiešne lásky. Výborná práca s emóciami, charizmatické postavy, veľmi dobré vnútorné monológy a skvelý záver. Túto knižku som si skutočne vychutnal. Škoda, že som ju nečítal niekde vo vlaku, mohlo to byť ešte o niečo autentickejšie. Aj keď s niektorými vozňami slovenských železníc je to skôr horor ako na romantika.          

sobota 16. decembra 2017

RECENZIA: Jean Hatzfeld - Stratégia antilop (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"Ak niekto utekal sám, rýchlo ho dochytili a stal sa priveľmi ľahkou korisťou. V skupinách sme si radili a do radov prenasledovateľov sme zasievali pochybnosti. V skupine bol vždy niekto, kto dobre poznal húštiny, ďalší povzbudzoval do behu, iný ovládal rozličné triky na zmätenie nepriateľa, jeden deň bol silnejší prvý, na druhý deň to mohol byť niekto iný. Bolo dobré včleniť sa do skupiny, ktorá držala morálku. Chlapcov, ktorí boli predtým pastieri alebo zlodejíčkovia, sme oceňovali ako najlepších vodcov skupiny. 
A keď sa už zdalo, že nás vrahovia chytia, rozpŕchli sme sa na všetky strany, aby sme si každý uchovali nádej prežiť. Napokon sme si osvojili stratégiu antilop." (s.39). 



Rwanda, 1994. Genocída, ktorá si vyžiadala podľa odhadov okolo milióna ľudských životov. Po atentáte na prezidenta Rwandy napadli Hutovia Tutsiov s jediným cieľom. Zlikvidovať ich. Nasledujúce týždne sa v krajine takmer nonstop sekalo, rezalo, znásilňovalo, podrezávalo, pričom vojská OSN sa len nečinne prizerali z bezpečnej vzdialenosti. "Rozkaz zněl jasně. Nezasahovat." 
Tutsovia sa snažili zachrániť, ako sa len dalo. Schovávali sa v močiaroch. Asi šesť tisíc ich vystúpilo na horu Kayumba, na ktorej na nich Hutovia dennodenne poľovali ako na štvanú zver. Zo šiestich tisícok sa ich zachránilo ani nie dvadsať. Štatistiky porovnateľné s koncentračnými tábormi. A to bolo len zanedbateľné promile v porovnaní s celkovým počtom obetí. Vtedy nešlo o to kto je rýchlejší, šikovnejší, vynachádzavejší. Podobne ako kedysi v Osvienčime, aj tu rozhodovalo o prežití obyčajné šťastie.  

"Morálka sa dá merať, rýchlosť alebo znalosti v lese tiež, ale šťastie, to nemá žiadnu mieru." (s.41). 

Autor knihy, Francúz Jean Hatzfield, sa vrátil do Rwandy zhruba po desiatich rokoch od masakry. Z väzenia prepustili prvých vinníkov, čo odštartovalo v krajine tiché napätie. Prezidentom Rwandy je už tretie funkčné obdobie Paul Kagame, jeden z hrdinov genocídy. Aby sa napätie trochu zmiernilo, boli zriadené tzv. gacaca. Gacaca sú hromadné verejne prístupné zasadnutia, ktoré majú za cieľ zmierniť rozhádané strany Hutov a Tutsiov. Fungujú na spôsob terapeutických sedení, na ktorých obe strany vypovedajú o svojich traumách a pocitoch. Väčšina Hutuov, podobne ako kedysi nacisti, odmietajú zodpovednosť za vraždenie, zmierňujú svoj podiel viny na krvavých skutkoch, no nájdu sa aj takí, ktorí o nich hovoria nahlas. Niektorí až príliš. Napríklad Léopord Twagirayeza, jeden z hlavných vinníkov genocídy ukazuje prstom na svojich druhov a odhaľuje najkrutejšie zločiny. Až kým ho neznámy páchatelia neodstránia...
Poriadne za ušami má aj Joseph - Désiré Bitero, bývalý vysoký politik Rwandy, ktorý svoj podiel viny zľahčuje a vystupuje pred súdom podobne suverénne ako kedysi na Norimberskom procese ríšsky maršal a vrchný veliteľ vzdušných síl, Hermann Goring: "Každá civilizovaná bytosť musí byť zodpovedná za svoje vlastné činy. Predsa sa však v živote objavia situácie, ku ktorým sa nemožno nahlas priznávať. Ja som bol regionálnym vodcom interahamwe v období vraždení. Nedohliadal som na dediny a na močiare ani som nesekal mačetou viac ako ostatní, ale zobral som za to na seba zodpovednosť. Nie každý dokáže prijať túto pravdu. Priznať sa k takému ťažkému hriechu si vyžaduje viac ako len odvahu. A hovoriť o podrobnostiach niečoho natoľko výnimočného sa môže rovnať peklu. Pre toho, kto rozpráva. A aj pre toho, kto počúva. Pretože ak spoločnosti odhalíte skutočnosť, ktorej nechce veriť - pravdu, ktorú považuje za nepredstaviteľnú, bude vás nenávidieť za hranice znesiteľnosti." (s. 91).   

Hatzeldova reportáž je prínosná okrem iného aj v tom, že dáva priestor nielen obetiam genocídy, ale aj jej organizátorom a vykonávateľom.Ako svedkovia vystupujú v knihe bežní ľudia, ich rodiny, potomkovia, ale aj bývalí vysokí funkcionári. Vďaka tomu máme možnosť vytvoriť si pomerne presný obraz o situácii v krajine. Rwanda sa od krvavého roku veľmi zmenila. Vyrástlo v nej množstvo moderných budov, zlepšila sa infraštruktúra, moderné technológie sa stali oveľa dostupnejšími aj pre bežných občanov. Aj keď od tragédie uplynulo už viac ako dve desiatky rokov, niekde hlboko v ľuďoch stále driemu krvavé spomienky, ktoré nedokážu z hlavy len tak ľahko vymazať... 

"V krajine koluje takýto vtip. Počas zasadnutia gacacy obviní jeden zo zachránených muža, že bol účastníkom vraždy, ten popiera. Nato sa zdvihne ďalší zachránený a obviní ho z týchto zločinov. Popiera. Postaví sa aj tretí, štvrtý, ale nič nepomáha, nič s ním nezalomcuje. Zasiahne rozčúlený predseda zasadnutia: - Dopekla, ako dlho ešte budeš popierať dôkazy a vysmievať sa súdu? -
- To sa pýtaš ty? - odvetí obvinený a otočí sa k sudcovi.,  - veď to vieš najlepšie, v ten deň si bol so mnou - " (s.126).        

piatok 15. decembra 2017

TRI (výroky) v JEDNOM o VIANOCIACH (len tak)

PREDVIANOČNÉ HLÁŠKY


"Vraj by sme sa mali po rokoch opäť dočkať BIELYCH VIANOC... ( hlása niekoľko spokojných členov Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko)



Odpoveď : "NEVERÍM..." (Ježiško)




" NA JEŽIŠKA!" (prípitok Santa Clausa k blížiacim sa Ježiškovým 2017 narodeninám... )





RECENZIA: Joanna Connors - Nájdem si ťa (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:   ****

"Boli sme v podstate rovesníci. Obaja sme sa narodili v Amerike šesťdesiatych rokov, vyrastali v osemdesiatych. Bývali sme v tom istom meste, niekoľko kilometrov od seba. Keď sa nám však vtedy v júli skrížili cesty, bolo to ako by zviedli dokopy ľudí z dvoch odlišných krajín. Ako sme sa dostali na tú križovatku a čo sa s nami stalo potom?" (s.32). 




Keby to neznelo príliš teologicky, knihu Nájdem si ťa by som nazval knihou zmierenia.
Rok 1984. Rok, na ktorý autorka knihy, Joanna Connors, nikdy nezabudne. Vtedy mala tridsať rokov a pracovala v Clevelande, v miestnom denníku, ktorý vychádzal pod názvom The Plain Dealer. Pred divadlom, v ktorom mala spraviť rozhovor, si ju počkal zhruba štyridsať ročný muž čiernej pleti, ktorý ju pár minút na to surovo znásilnil. Joanna celý tento násilný akt dôkladne opísala na začiatku svojej knihy. Neskôr sa dozvedela, že dotyčný chlap sa volá David Francis a kriminálne správanie má zakorenené hlboko v sebe. Po znásilnení prežívala Joanna hotové peklo. Výčitky svedomia, sebaobviňovanie, myšlienky nad samovraždou. Jej muž, ktorý to veľmi intenzívne prežíval spolu s ňou, dokonca vážne uvažoval nad tým, že si najmä profesionálnych zabijakov, aby sa páchateľovi pomstil. Po nejakých naťahovačkách napokon Davida Francisa odsúdili na 40 až 70 rokov väzenia, čo v jeho prípade predstavovalo v podstate doživotie. Joanne sa napriek traume narodili dve zdravé deti - dcéra Zoe a syn Dan. Aj keď sa po rokoch dokázala ako tak vrátiť späť do bežného života, trauma ju sprevádzala naďalej. Pri výchove deti bola príliš úzkostlivá, absolvovala stovky psychologických sedení a bola oveľa podozrievavejšia voči neznámym ľuďom, ako tomu bývalo pred rokom 1984. Bez toho, aby si to uvedomovala, celú svoju traumu veľmi silno prenášala aj na svojich najbližších. Až sa jedného dňa rozhodla, že za tým všetkým urobí definitívnu hrubú čiaru. Navrhla šéfredaktorke denníka, v ktorom pracovala, že napíše o Davidovi Francisovi veľký článok. Denník jej vyšiel v ústrety a poskytol jej pol roka na to, aby sprostredkovala čitateľom zaujímavý príbeh. David Francis medzitým zomrel vo väzení. Už v čase, keď znásilnil svoju obeť, trpel nevyliečiteľnou chorobou. Joanna to však nemienila vzdať. Túžila sa dozvedieť o tomto brutálnom chlapíkovi niečo viac. Najskôr vyhľadala členov jeho rodiny. Súrodencov Charlene, Philipa, a Lauru. Každý z nich bol poznačený výchovou ich surového otca, ktorý mal prezývku Gambler. Gambler bol pasák, sexuálne obťažoval svoje dcéry, mlátil svojich synov a s obľubou ich vešal v skrini na háčiky. To bola jeho špecialita. Niet sa čomu čudovať, že deti pokračovali v otcovej kariére. Závislosť na drogách, na alkohole, prostitúcia, násilne správanie... Charlene sa  z toho po rokoch napokon dostala, Laura našla útechu v Bohu, Philip strávil takmer celý život za mrežami. David Francis bol na tom podobne. 
Joanna navštívila Davidovho parťáka a zároveň najlepšieho kamoša Russela Harrisona. Spoločne s Davidom kedysi prepadli, okrem iných, aj farnosť Toma Callaghera, kňaza, ktorý bol v tom čase oddaným stúpencom Martina Luthera Kinga. David prešiel viacerými nápravnými zariadeniami. Drsným Lucasvillom v Južnom Ohaiu, nápravným zdravotným strediskom v Columbuse, Lebanonom, Mansfieldom, atď. Joanna Connors postupne všetky spomínané zariadenia osobne navštívila, aby sa dozvedela o Davidovi Francisovi niečo viac. Zistila, že David si počas pobytu za mrežami dokončil maturitu a niekoľkokrát požiadal o milosť. Najmä zo zdravotných dôvodov. Dokonca navštívila aj tzv. Dom smrti, v ktorom sa dodnes vykonávajú popravy väzňov odsúdených na smrť. Svoju reportáž zakončila symbolicky na cintoríne, v ktorom bolo uložené telo muža, ktorý jej pred rokmi tak veľmi ublížil. Na nenápadnom náhrobnom kameni bolo vyryté iba číslo, žiadne meno ani nápis. Joanna si uvedomila, že už necíti nenávisť. Mala pocit, že sa dokázala s bolestivou spomienkou konečne zmieriť a Davidovi odpustiť. 
Joanna Connors aj naďalej pracuje ako reportérka, zatiaľ čo jej syn Dan úspešne skončil právo a v súčasnosti obhajuje najmä sociálne slabších a bezdomovcov. Jej dcéra Zoe pracuje ako psychologička.

Pre mňa určite jedna z najsilnejších kníh vydavateľstva Absynt. Prečítal som ju na jeden nádych a ešte pár minút som nad ňou intenzívne premýšľal. Kým na začiatku diela pôsobil David Francis ako chladnokrvné zviera (ktorým nepochybne bol), po hlbšom spoznaní sociálneho prostredia v ktorom vyrastal, človek pocíti voči nemu aj určitý súcit. Výborná práca Joanny Connorsovej. Osobitne si zaslúži pochvalu za skvelý opis Clevelandu a väzenského prostredia.