utorok 31. januára 2017

RECENZIA: Hannah Arendtová - Eichmann v Jeruzaleme Správa o banalite (Premedia, 2016)

HODNOTENIE:  ****


"Mnoho z onej šialenej dôkladnosti realizácie konečného riešenia -dôkladnosti, ktorá udivuje pozorovateľov ako niečo typicky nemecké, prípadne čo inak charakterizuje dokonalého byrokrata  -je možné vystopovať vo zvláštnom poňatí, v Nemecku veľmi rozšírenom, že ctenie zákonov neznamená len podriadenia sa, ale aj také konanie, akoby sám človek bol zákonodarcom zákonov, ktorým sa podriaďuje. Z toho pramení presvedčenie, že splnenie povinností je možné iba konaním nad ich rámec" (s.186).




Hannah Arendtová napísala veľmi zaujímavú knihu o jednom z najväčších zločincoch v dejinách ľudstva. Jej pohľad však nie je len čierno biely. Autorka kladie provokatívne otázky aj smerom k židovskej rade: "Ako mohli Židia prostredníctvom predstavených svojich obcí spolupracovať na vlastnej likvidácii? a Prečo šli na smrť ako ovce na porážku?" (s.35).
"Prečo ste neprotestovali? Prečo ste nastúpili do vlaku? Stojí vás tam pätnásťtisíc ľudí a oproti vám stovka strážnych -prečo ste sa nevzbúrili a nenapadli ich?" (s.43).  
Arendtová nespochybňuje trest smrti, na ktorý bol Eichmann odsúdený, ale spochybňuje spôsob, akým bol vedený súdny proces. Žiadni povolaní svedkovia na strane obžaloby, rýchlo vynesený záverečný rozsudok a jeho následne vykonanie. Autorka ďalej kritizuje, že hlavný strojca likvidácie Židov bol súdení aj za zločiny, za ktoré neniesol priamu zodpovednosť, poukazuje na nezákonné zavlečenie vojnového zločinca do Izraela a následné rozhodnutie súdnej rady odsúdiť Eichmanna za zločiny páchané na židovskom národe a nie za zločiny proti ľudskosti (lebo zločiny boli páchané aj na iných národoch, nielen na Židoch). Podľa Arendotovej mal Adolfa Eichmanna súdiť medzinárodný súd a nie štát Izrael. 

Kniha odhaľuje viaceré zaujímavé skutočnosti a súvislosti. Predstavuje Eichmanna ako obyčajného úradníka, ktorý bol len poslušným výkonávateľom rozkazov prichádzajúcich zhora, čo ho však v žiadnom prípade nezbavuje zodpovednosti. Aj keď si široká verejnosť predstavovala tohto nečitateľného človeka ako stelesnenie diabla, v skutočnosti pôsobil ako bezbranné zviera v zajatí. 
"Napriek všemožnému úsiliu obžaloby všetci videli, že tento človek nie je "monštrum" a bolo ťažké ubrániť sa podozreniu, že je to šašo. A pretože toto podozrenie mohlo osudovým spôsobom ovplyvniť celý súdny proces a s ohľadom na utrpenie, ktoré Eichmann a jemu podobní spôsobili miliónom ľudí, mohlo byť až neznesiteľné, jeho najtrápnejšie klauniády si niekto sotva všimol a takmer sa o nich nepísalo" (s.92).

Veľmi zaujímavo sú popísané kapitoly, v ktorých je vykreslené správanie jednotlivých vrchných predstaviteľov európskych štátov v súvislosti so židovskou otázkou počas 2. svetovej vojny. Za hrdinský možno v tomto prípade považovať postoj Dánov (naozaj obdivuhodné, akým spôsobom dokázal severský národ čeliť nacistom a chrániť vlastných Židov, stojí za prečítanie). Naopak, je zarážajúce ako sa ku konečnému riešeniu židovskej otázky postavil rumunský diktátor Ion Antonescu, ktorý svojou horlivou aktivitou predčil aj samotného Hitlera. V Maďarsku bol v riešení židovskej otázky veľmi aktívny Lászlo Endre, osobný Eichmannov priateľ, ktorého správca Maďarska Miklós Horthy pre jeho antisemitský postoj nazval "bláznom." Pohľad autorky na vojnovú  Slovenskú republiku, na čele s Jozefom Tisom, stojí taktiež za pozornosť.   

Hannah Arendtová sa dokázala postaviť väčšine, keď si kládla dôležité otázky, na ktoré po obrovskej tragédii nikto nechcel odpovedať. Tragédia Židov bola pre celý svet akoby nedotknuteľná. Nikto nechcel pichať do osieho hniezda. Eichmannov proces bol záležitosťou Izraela. Čo však neznamená, že sa nerobili počas procesu chyby. Trest pre vojnového zločinca je vzhľadom na vinu spravodlivý a nespochybniteľný. Ale dalo sa k nemu dokráčať aj inou, menej zablatenou cestou.    
     
             

Denník tajného spolku (Študent)

"Na va- še du -šev -né ZDRA -VIE."

Posledné slovo som si nádherne poláskal medzi jazykom a zubami. Vôbec nič na to nepovedali. Nezmohli sa na slovo. Sedeli tam ako zbití psi. Potom sa jednoducho bez slova zdvihli, obliekli si svoje smiešne kabáty, nasadili si klobúky a vytratili sa, akoby tam nikdy predtým neboli. Ostal po nich len smútok a beznádej. Neviem prečo mi v tej chvíli padol zrak na rozčítaný Dostojevského román Diablom posadnutí. Asi len náhoda.

Keď som si opláchol tvár, vošiel som do kuchyne. Z chladničky som vybral jahodový jogurt a do šálky som si nalial plnotučné mlieko. Zamyslene som prevracal kávovú lyžičku medzi prstami. Bolo to po prvý raz, keď som sa začal báť samého seba. Dlhú chvíľu som sa pozeral na svoj odraz v zrkadle. Zo zamyslenia ma vytrhlo zvonenie mobilu. Zdvihol som ho asi po piatich sekundách. Číslo, ktoré sa mi zobrazilo na display, som nepoznal. "Prosím?" ozval som sa otráveným a trochu unudeným hlasom. 
"Je načase nechať to tak" vyhrážal sa mi nejaký chlap na druhej strane linky. Bol som si stopercentne istý, že patril jednému z tých kreténov. Bolo mi to smiešne. 
"Strč sa" zavrčal som a stlačil som tlačidlo s červeným telefónom, ktorým som prerušil náš krátky hovor. Natiahol som sa na posteľ. Mama išla niekam na nákupy a otec ako obyčajne trávil nedeľňajšie doobedie s kamošmi v stávkovej kancelárii. Nerozumel som tomu, ako môžu takto mrhať svojimi priemernými životmi. Očami som behal po nápisoch na väzbe svojich starostlivo poukladaných kníh. Vzal som si Murakamiho Nórske drevo a ponoril som sa do čítania.

Často som sníval o tom, že to uhrám na blázna a dobrovoľne sa nechám zavrieť na psychiatriu. Vyhlásia ma za nebezpečného pre svoje okolie a izolujú ma pred svetom. Od toho dňa budem len ja, knihy, zošit a pero. Po celý zvyšok svojho života.

Celý týždeň sa v škole nič mimoriadne nedialo. Pózerky, pózeri, ich mentori aj naďalej rozoberali svoje pseudo intelektuálne teórie. Najnormálnejšie z celej školy pôsobil školník Fero. Prežil som len vďaka Shawovi,Joyceovi, Wildeovi, Welshovi a Tolstému.  Odpočítaval som dni do piatku. Nevedel som sa dočkať chvíle, keď budem opäť sedieť v kaviarni a počúvať to šibnuté kvarteto. Hneď po vyučovaní som utekal do kaviarne, aby mi niekto náhodou nevyfúkol najlepšie miesto na sedenie. Ponoril som sa do Londonovho Martina Edena a občas som si odpil z kapučína. Ručičky na hodinkách tancovali zvodnejšie než striptérky pri tyči. Niečo po ôsmej večer prišiel prvý člen klubu. Odložil si zimnú bundu a sadol si k zarezervovanému stolu. Postupne pribúdali ďalší jeho spoločníci. Niečo po deviatej už boli všetci štyria pripravení otvoriť ďalšie nezabudnuteľné stretnutie. Tentoraz som si povedal, že do toho nebudem vstupovať, kým to celé neskončí. Čašník priniesol objednané nápoje. Show sa mohla pomaličky začať... 

pondelok 30. januára 2017

RECENZIA: Jonas Karlsson - Miliónová faktúra (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:  ***

"Neochotne som musel uznať, že som so svojím životom fakticky spokojný. Vlastne som sa nemal na čo sťažovať. Ani na nejaké biedne detstvo, fetovanie či týranie, ani na neľudsky chladnú výchovu vyššej triedy s traumatickou pubertou a šikanovaním v internátnej škole. Roky v radovom domčeku na Fagelvagene ubiehali samy od seba, ani som o nich nepremýšľal. Obaja moji rodičia boli už mŕtvi, no na druhej strane, keď umreli, mali už dobre po sedemdesiatke, takže ani to sa nedá rátať za nejakú zvláštnu traumu. Okrem toho mám ségru, hoci sa často nestretávame. Jej najväčším plusom sú jej deti. V miernych dávkach. Bol som nezaslúžene spokojný so svojím životom tu v svojom byte a vlastne som nikdy ani nesníval o niečom inom" (s.51)



Príbeh tridsať deväť ročného muža, ktorý si v pokoji užíva staromládenecký život. Pracuje vo videopožičovni a z času na čas sa stretne s nejakou ženou. Občas si s bolesťou zaspomína na svoju veľkú lásku - indické dievča Sunitu, ktoré ho pred rokmi opustilo a vrátilo späť sa do vlasti. Mladý Švéd  je so svojim životom v podstate spokojný. Nemá nijaké ambície, potrebuje len svoj pokoj a pravidelný príjem. 
Jedného dňa ho prekvapí faktúra na sumu 5700 000, ktorú mu adresuje firma World Resources Distribution. Keďže nemá tušenie, ako je možné, že niekomu dlhuje takú vysokú sumu, vytočí kontaktné číslo, ktoré je uvedené na faktúre, a telefón po niekoľkých prepojeniach napokon zdvihne žena menom Maud... 
Kto stojí za tajomnou firmou, ktorá posiela faktúry na takú vysokú sumu? A za čo má vlastne mladý Švéd platiť?

Miliónová faktúra je odľahčenou formou Kafkovho Procesu, keď sa hlavný hrdina čoraz viacej zamotáva do pavučín, o ktorých netuší, kam ho nakoniec zavedú. Jednoducho treba vyplatiť faktúru, o ktorej sa nediskutuje. World Resources Distribution je Orwellov Veľký brat, ktorý má o každom dlžníkovi podrobné informácie.... 

Celkom zaujímavý a vtipný príbeh, ktorý mi príjemne skrátil cestu vlakom medzi Bratislavou a Žilinou. Nie je síce ničím výnimočný, ale čas pri jeho čítaní vám utečie veľmi príjemne. 

nedeľa 29. januára 2017

RECENZIA: Karl Ove Knausgard - Môj boj (Ikar, 2016)

HODNOTENIE: ****

"Babka vzdychla.

-Ach, jaj. Život je poj, -povedala starena, ktorá nevedela vysloviť b.
Usmial som sa. Aj babka sa usmiala. Potom sa jej do pohľadu vrátila neprítomnosť. Hľadal som v myšlienkach  niečo, o čom by som hovoril, nenašiel som nič, nalial som do šálky kávu, aj keď bola skôr žltá než čierna a na vrchu plávali drobné kávové zrná" (s.417).



Asi viacerým z vás pri pohľade na názov knihy ako prvé napadne kontroverzné dielo A. Hitlera- Mein Kampf. Tentoraz však pôjde o trochu iný boj. Aj keď stále ide o boj. Vnútorný boj autora so svetom, so sebou samým, so svojim okolím.
Čitateľ má pocit, akoby sledoval nejakú reality show, akoby stál za oknom a sledoval život Karla Oveho. Niečo v štýle Truman show. Karl Ove si svojou otvorenou spoveďou znepriatelil viacerých členov rodiny. Píše tak otvorene, ako to cíti. "Otázka šťastia je banálna, nejde však o otázku, ide o zmysel. Slzy sa mi hrnú do očí, keď vidím krásnu maľbu, ale nie, keď vidím vlastné deti. Neznamená to, že ich nemám rád, v skutočnosti ich mám z celého srdca, znamená to len, zmysel, ktorý dávajú, nemôže naplniť život. Určite nie môj. Čoskoro budem mať štyridsať, po štyridsiatke čoskoro päťdesiat. Keď budem mať päťdesiat, čoskoro príde šesťdesiatka. Keď budem mať šesťdesiat, čoskoro príde sedemdesiatka. A to bude všetko. Potom môže epitaf znieť takto: Tu odpočíva ten, ktorý vydržal. Nakoniec ho kŕč duše rozpraskal" (s.38). Z jeho denníka sa predalo len v Nórsku viac ako pol milióna výtlačkov.
Román je rozdelený na dve časti. V tej prvej si autor spomína na začiatok osemdesiatych rokov, na svojho autoritatívneho otca, na starých rodičov, na svoju mamu, na najlepšieho priateľa Jana Vidara, na prvé dievča s ktorým chodil, no nemiloval ho -Susanne, na dievča, ktoré miloval, no nechodil s ním -Hanne, V tom čase autor experimentoval s alkoholom, počúval punkovú hudbu, bol členom kapely (štýlom rozprávania v týchto pasážach kniha pripomína Baričákov román - Vždy pripravený a Bukowskeho dielo Šunkový nárez).
Druhá časť románu sa venuje príprave pohrebu mŕtveho otca Karla Oveho, ktorý sa upil na smrť. Posledné obdobie Karlov otec žil u svojej matky (Karlovej babky), kde prepíjal peniaze za predaný dom. Karl Ove spoločne so svojim straším bratom Yngvem vypratáva zanedbaný byt a spomína si pri tom na roky vysokoškolského štúdia, na časy, keď začínal spisovateľskú kariéru. Napriek tomu, že vo svojom vnútri otca nenávidel, pri spomienke na neho mu stekajú slzy po tvári. Charles Bukowski kedysi napísal jednu veľmi silnú poviedku, v ktorej si spomína na pohreb svojho otca. Hoci poviedka mala len necelé dve strany, ukrývala v sebe veľkú výpovednú hodnotu a pri čítaní Knausgardovho románu som si na ňu neraz spomenul.
Karl Ove má počas vypratávania bytu a príprav na pohreb  konečne priestor aj na to, aby sa podrobnejšie porozprával so svojou babkou a možno ju tak lepšie pochopil.

Karl Ove Knausgard napísal veľmi otvorenú spoveď, na ktorú by si väčšina z nás netrúfla. Nie je to klasický príbeh, je to skôr denníkový záznam. Myšlienky, názory, pocity, spomienky, zážitky, jednoducho všetko, čo autor považoval za potrebné vložiť na papier.
Už dávno som nečítal také silné riadky, pri ktorých som mal neraz zimomriavky. Určite aj preto, lebo Karlov otec mi pri viacerých situáciách svojim konaním a správaním pripomenul môjho otca.

Vo februári má vyjsť druhý diel plánovaného šesťdielneho cyklu Môj boj. Už teraz určite viem, že si ho chcem prečítať a veľmi sa naň teším.

REPORTÁŽ (cesta RegioJetom zo Žiliny do Bratislavy a naspäť, spojená s návštevou kníhkupectiev)

V piatok po práci som sa vybral spoločne s priateľkou na poslednú cestu RegioJetom na trase Košice - Bratislava. Nalodili sme sa v Žiline do poloprázdneho vlaku. Akoby ľudia po vyhlásení vlády už rezignovali na žlté vlaky. Cesta ubehla celkom fajn, len škoda, že bol pokazený stroj na kávu, takže s kapučínom som sa musel rozlúčiť. 



Do hlavného mesta sme prišli bez meškania. Keďže vonku bolo nepríjemné počasie (fúkal studený vietor, bolo pod mrakom a padal drobný sneh), namierili sme si to do kníhkupectva Martinus (na Obchodnej ulici), kde sme si objednali superkapučíno a limetkový cheesecake. Potom som sa poprechádzal pomedzi knižné regále, sledoval som hlavne knižné novinky. Bolo cítiť doznievanie povianočného obdobia, nenarazil som na nič výnimočné, aby som v duchu vykríkol: "to musím mať!" 





Ďalej som si to namieril do kníhkupectva Lacných kníh (rovnako na Obchodnej ulici), v ktorom som taktiež neobjavil nič mimoriadne. Aj tu bola väčšina kníh ešte z obdobia vianočných sviatkov, takže som odišiel s prázdnymi rukami. Treba si zrejme počkať na príchod jari, ktorá bude na prílev nových kníh, dúfajme, prajnejšia. 



V sobotu večer to bol nájazd do kníhkupectva Panta Rhei (opäť Obchodná ulica), v ktorom bola pomerne bohatá ponuka s akciami až do 70%. Samozrejme bolo treba sa medzi knižkami trošku pohrabať, ale dalo sa vybrať. Napokon som si kúpil Originálny román švédskeho autora Jonasa Karlssona - Miliónová faktúra (zajtra sa môžete tešiť na recenziu) a poviedkovú knihu amerického vojaka,  Phila Klaya - Návrat z misie, je to rozprávanie muža,  ktorý absolvoval misie v Afganistane a v Iraku.
Priateľke som urobil radosť kúpou románu W. Bruceho Camerona - Psia duša, ktorý má 2. februára 2017 naplánovanú aj filmovú premiéru v slovenských kinách. Takže v dohľadnej dobe sa takisto môžete tešiť na recenziu tejto pomerne čerstvej knižnej novinky.




V nedeľu na obed už nasledovala cesta domov. Lúčila sa s nami zamračená a uzimená Bratislava. Posledná cesta RegioJetom, smer Žilina. Otváram román Miliónová faktúra. Kávovar tentoraz funguje, problém je však s odstavenými toaletami a s číslovaním vlaku. Nenechám si preto pokaziť náladu. Príbeh začína. A začína sľubne... 

    

piatok 27. januára 2017

Po stopach kapitana Danka (priprava na vikendovu reportaz)

Tieto riadky pisem priamo z vlaku. Tento vikend posledna jazda regio jetom na trase Bratislava - Kosice. Koniec kulturnemu a relativne lacnemu cestovaniu s kapucinom v ruke. Podobne ako ostatni, aj ja som nuteny vratit sa k predrazenej ceste dostavnikom z cias bezfarebneho socializmu. Nedalo mi to, aby som naposledy neabsolvoval oblubenu trasu zo Ziliny do Bratislavy a aspon v spomienkach sa nevratil k viacerym prijemnym okamihom, ktore pozitivnym sposobom ovplyvnili moj zivot. Pocas vikendu mam v plane navstivit viacere knihkupectva, o ktorych napisem kratku obrazovu reportaz. Prajem Vam pekny vikend a osobitne pozdravujem kapitana Danka, ktory ukonci moju oblubenu trasu medzi Zilinou a Bratislavou. Ste frajer, pan predseda SNS

štvrtok 26. januára 2017

RECENZIA: Julian Barnes - Šum času (Artforum, 2016)

HODNOTENIE:  ***

"Sedel vo svojom služobnom aute, zatiaľ čo krajina sa zachvievala a ubiehala okolo. Položil si otázku. Znela nasledovne: Lenin považoval hudbu za depresívnu. 
Stalin si namýšľal, že hudbe rozumie a že ju doceňuje.
Chruščov hudbou pohŕdal.
Čo je pre skladateľa najhoršie?" (s.109). 



Šostakovič je považovaný za geniálneho sovietskeho skladateľa a zároveň kontroverznú osobnosť. "Ak ste sa irónii otočili chrbtom, skysla na sarkazmus. A na čo už len ten bol dobrý? Sarkazmus bol iróniou, ktorá stratila dušu" (s.161). Boli obdobia, keď bol režimom zatracovaný a inokedy zase vynášaný do nebies. "Umenie patrí všetkým a nikomu. Umenie prináleží všetkým dobám a nijakému okamihu. Umenie patrí tým, ktorí ho tvoria, a tým, ktorí si ho vychutnávajú. Umenie nepatrí ľudu a strane o nič viac, ako kedysi patrilo aristokracii a objednávateľovi. Umenie je šepot dejín, počuteľný napriek rachotu času. Umenie tu nie je pre umenie: je tu pre ľudí. Ale ktorých ľudí a kto ich rozpozná?" (s.88). Šostakovič pochádzal z liberálnej rodiny. Poznal sa osobne so Stalinom a viac ráz koncertoval na turné po Spojených štátoch. Jeho náručím prešlo viacero žien. Napísal hanlivé listy na Sacharova aj Solženicyna. Život mu strpčovala KGB aj NKVD. Istý čas to vyzeralo, že sa stane obeťou Stalinových čistiek: "V stalinistickom Rusku neboli žiadni skladatelia píšuci perom zastoknutým medzi zubami. Odteraz tam boli len dva typy skladateľov: tí, ktorí žili a báli sa, a tí, ktorí boli mŕtvi" (s.50)."Aj keby mi uťali obe ruky, budem ďalej písať hudbu s perom v ústach" (s.49). Šostakovič zložil viacero skladieb k sovietskym propagandistickým filmom. "Iľf a Petrov napísali: -Nestačí milovať sovietsku moc. Aj ona musí milovať vás-" (s.85).  Bol veľkým obdivovateľom Stravinského. Celý život bol veľmi naviazaný na matku. A neustále zápasil so svojim vnútrom: "Myslel si, že vie, čo chce, získal, čo chcel, potom to už nechcel, prešlo ho to, a potom to chcel zase späť" (s.37).

Barnes napísal akýsi intelektuálny životopis o veľkej a rozporuplnej hudobnej osobnosti, ktorá prežila jedno z najdramatickejších období v dejinách Ruska. Je to pomerne náročné čítanie, ale určite stojí za pozornosť. Barnes Dmitrija Šostakoviča nijakým spôsobom neidealizuje, ale snaží sa vytvoriť obraz človeka, ktorý sa stal obeťou krutého režimu. Kniha je napísaná podobným štýlom ako Tomaszewskieho dielo Chopin a George Sandová. Nie je to súvislé rozprávanie, ide skôr o zozbierané útržkovité informácie z rôznych zdrojov, ktoré sa snažia vzdať poctu rozporuplnému človeku. V prípade, že ste obdivovateľom Šostakovičovej hudby, pridajte si k hodnoteniu jednu hviezdičku navyše.  
   

ÁNO / NIE Sú úvodné strany pre román kľúčové? (niečo ako úvaha)

"Vedel, že sa odtiaľ živý nedostane. Pozrel sa na nebo. Akoby práve odtiaľ mala prísť vytúžená pomoc. Guľatý mesiac sa mu škeril rovno do tváre. Strecha domu na ktorej stál, strašidelne zapískala. Vietor divoko ohýbal staré okenice. Naprázdno prehltol a zasunul náboj do komory. Mal len jediný pokus..." 



Myslím si, že s úvodom kníh je to dosť podobné ako s úvodom filmov. Pre čitateľa je oveľa zaujímavejšie, keď je rovno vtiahnutý do deja. Keď ho rozprávač zavedie do nejakej dramatickej situácie a nedá mu vydýchnuť. Pozitívom sú kratšie kapitoly, ktoré sú useknuté na tom najnapínavejšom mieste. 
Na knihy, ktoré začínajú dlhšími statickými opismi, musíme mať jednoducho náladu. Rovnako je to aj s filmami, pokiaľ nie sme na poetický žáner správne naladení, potom nám niekoľkominútové zábery kamery bez dialógov väčšinou dosť prekážajú. Jednou z mála výnimiek je kultový americký western Vtedy na západe
Dnešný čitateľ je naučený na stručné dialógy, dynamické slovesá, plnokrvnú akciu, dokonca mu častokrát neprekáža občasná povrchnosť.Trojstranový opis krokodíla, ktorý si môžeme vychutnať v prvom slovenskom románe René mládenca príhody a skúsenosti od J.I. Bajzu, by väčšinu z nás asi uspal. Rozsiahlejší opis mi nevadí napríklad pri opise tajomných miest s temnou minulosťou. Mám rád situácie, kedy mám pocit, že som v koži hlavného hrdinu. Ako keď hráte nejakú počítačovú stratégiu, v ktorej vidíte len nejakú zbraň, ktorá otvára desiatky pancierových dverí a hľadá potenciálnych nepriateľov. Sú situácie, kedy sa autor rozsiahlejším opisom jednoducho nemôže vyhnúť. Napríklad, keď na začiatku príbehu prichádza transport väzňov do koncentračného tábora. Aby sme si to miesto vedeli predstaviť, musíme sa prelúskať aj dlhšími opismi, ktoré však vôbec nemusia pôsobiť nudne. Alebo podrobný opis väzenia, do ktorého prichádza odsúdený hrdina románu. 
Podobne ako nás odrádza dlhá minutáž filmov (v súčasnosti pokladáme za dlhé filmy už aj tie, ktoré trvajú viac ako dve hodiny), tak nás odrádza aj počet strán (už viacej ako tristo päťdesiat strán je pre dnešného čitateľa neprekonateľný problém). Je preto potrebné čitateľa priklincovať už na začiatku románu. Že sa to dá, o tom nás presvedčili napríklad J.K. Rowlingová alebo Dan Brown. Je v podstate jedno, aký mám názor na ich tvorbu, ale posadiť milióny čitateľov k hrubým románom a navyše v prípade Rowlingovej, nevyspytateľného detského čitateľa, to je naozaj skvelá práca. 

Úvod je pre každý román veľmi dôležitý. Je to podobné ako keď navštívite výstavu nádherných športových áut. Povozí vás ktorékoľvek z nich, ale skutočný pôžitok z jazdy vám dá len zopár áut. Nasadnúť, pootočiť kľúčom a zrýchliť hneď na začiatku z nuly na sto kilometrov za tri sekundy, to je jednoducho paráda. Áno, úvod je dôležitý. Ostatné je v podstate už len nekonečná jazda...     

   
       

streda 25. januára 2017

RECENZIA: Ransom Riggs - Bezduché mesto: Neobyčajné deti slečny Peregrinovej (Plus, 2016)

HODNOTENIE: *****

"-Vidíš tam tú rastlinu  v kvetináči na stole?-
Prikývol som.
 -Je zelená, lebo je zakonzervovaná v ľade. Vnútri je však dávno mŕtva. Len čo sa ľad roztopí, zošuverí sa, zhnedne a zostane z nej hnilá brečka,- pozrela sa mi tvrdo do očí. Som presne ako ona" (s.364).



Neobyčajné deti slečny Peregrinovej je jednou z najoriginálneších kníh, aké som kedy čítal. Ak vo vás ostal kus tínedžera, potom si ju rozhodne musíte prečítať. Je to taká zmes Goldingovho Boha múch, atmosférou má román blízko k hororom E. A. Poa, nájdeme v nej hovoriace zvieratá, ľudí, ktorým vzali duše, pocestujeme si v čase a priateľstvo hlavných hrdinov bude rovnako pevné ako vo Foglarových príbehoch.

Príbeh sa odohráva v roku 1940 vo Veľkej Británii. Na začiatku románu sa zoznámime so skupinou tzv. Neobyčajných. Ide o skupinu detí, v ktorej  každé z nich disponuje nejakou nezvyčajnou schopnosťou. Slečna Peregrinová je majiteľkou starého domu, v ktorom bývajú Neobyčajní. Po tom, čo ostrov na ktorom dom stojí, vyhodia Nemŕtvi (obyčajní ľudia) do vzduchu, Neobyčajní sa vydajú na more. Slečna Peregrinová sa premení na vtáka a postupne z nej vyprcháva život. Jediný kto jej môže pomôcť, je tzv. ymbrynka -slečna Wrenová. Dobrodružná cesta Neobyčajných práve začína.
Na jednom z ostrovov sa zoznámia s intelektuálnym psom menom Addison, ktorý má v kútiku úst fajku a oslicou Deirdre. Potom narazia na skupinu  kočovných cigánov. Cestu vlakom do Londýna im skomplikuje skupina vojakov, ktorí poľujú na Neobyčajných. Keď sa zhodou šťastných okolností konečne dostanú do vojnou zničeného Londýna, ktorý je pod neustálou paľbou fašistov, stretnú v jednom z podzemných úkrytov slepých bratov -dvojičky Joela a Petra. Okrem nich sa na povale starého domu skrýva tajomné dievča menom Melina Manonová, ktorá Neobyčajným pomôže na ceste za slečnou Wrenovou. Keď ju konečne nájdu, zoznámia sa s pacientmi, ktorým Nemŕtvi vzali dušu, následkom čoho prišli o svoje výnimočné schopnosti a stali sa novou formou tzv. Bezduchých. Práve Bezduchí sú najhorší nepriatelia Neobyčajných.
Jacob Portman, hlavný hrdina a zároveň rozprávač príbehu, je chlapec, ktorý sa zhodou okolností ocitol v partii Neobyčajných. On sám je Nemŕtvy. Disponuje schopnosťou vycítiť prítomnosť Bezduchých a zároveň ich ako jediný dokáže aj vidieť, čo Neobyčajným veľmi pomáha. Miluje Emmu Bloomovú, ktorá patrí medzi Neobyčajných. Emma dokáže rozložiť oheň holými rukami. Jacob je v závere druhej časti románu rozhodnutý vrátiť sa naspäť do sveta živých, k rodičom, no premena slečny Peregrinovej pripraví Neobyčajným veľmi nemilé prekvapenie a Jacobov odchod sa tak odkladá na neurčito...  

Skvelý román, ktorý som si naozaj veľmi užil. Perfektné prepojenie textu a dobových fotografií dotvára jedinečnú atmosféru príbehu. Dúfam, že prvý a tretí diel Neobyčajných detí slečny Peregrinovej, sa mi dostane čo najskôr do rúk. Románu nemám čo vytknúť. Ak sa radi nechávate unášať fantáziou, pripojte sa k Jacobovi a jeho kamarátom. 
"Pripadal som si ako v bláznivom sne. Keď ma ten omračujúci pocit začal zmáhať, siahol som do vrecka, aby som nahmatal príjemne hladký povrch svojho mobilu, pričom som si v duchu opakoval: -Nič sa nedeje, jednoducho cestujem v čase. Ja Jacob Portman, cestujem v čase a toto všetko je naozaj -" (s.310).          

utorok 24. januára 2017

RECENZIA: Samuel Bjork - Cestujem sama (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:  ****

"Ceduľka s mottom Cestujem sama. Dievčatá mali nastúpiť na novú cestu. Áno, je to cesta. Evanjelium podľa Marka 10, 14. Nechajte deti prichádzať ku mne! Dievčatá pôjdu do neba" (s.303).  

V prípade, že ste podľahli čaru švédskej trilógie (Havranie dievča, Plameň túžby, Pýtine pokyny), potom je pre vás nórsky thriller Cestujem sama ako stvorený. Aj tu sa stretneme s vyšetrovacím tímom kriminalistov, ktorí vyšetrujú brutálne vraždy mladých dievčat. Na čele tímu stojí zhruba päťdesiatročný Holger Munch, milovník dobrého jedla, cigariet a hlavolamov. Munch je už desať rokov rozvedený a má šesťročnú vnučku. Ďalšou členkou vyšetrovacieho tímu je tridsiatnička Mia Krugerová, žena s výnimočným logickým myslením, s temnou minulosťou, ktorú držia pri živote silné antidepresíva. Novým členom tímu je Gabriel Mork, bývalý špičkový hacker. Okrem neho sa v Munchovom tíme pohybuje spoľahlivý Kim, starší policajt Ludvig, chlap menom Curey a vyšetrovateľka Anette. V Nórsku sa začnú objavovať mŕtve telá šestnásťročných dievčat, oblečených v ukážkovo vyžehlených školských uniformách. Väčšinou ich nachádzajú náhodní okoloidúci počas poludňajších prechádzok. 
Vyzerá to tak, že záujem vraha sa čoraz viac sústreďuje na Munchovu vnučku Marion. Je dedukcia Mie Krugerovej správna alebo je všetko úplne inak? 

"Máte minútu na to, aby ste sa dohodli na jednom mene: Andrea alebo Karoline. Dievča, ktorého meno mi oznámite, dnes večer zomrie. To druhé dievča bude žiť a vráti sa domov v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Ak sa nedohodnete na žiadnom mene, zomrú obidve dievčatá. Mne je to jedno. Jedna bude žiť, druhá zomrie. Vy rozhodnete. Sú vám pravidlá jasné?" (s.241) 

Výborný thriller, rozdelený do šiestich častí, ktorý vás udrží v napätí až do poslednej strany. Nedajte sa odradiť množstvom postáv, ani viacerými dejovými líniami, pretože všetky potôčiky sa napokon elegantne vlejú do jednej veľkej rieky. Román ako stvorený na chladné zimné podvečery, alebo možno jeden januárový víkend. Je totiž ťažké nepustiť knihu z rúk, kým ju nedočítate do konca.  

Denník tajného spolku (Tajný - Secret man) 4.časť

V ten piatkový večer som vyšiel z domu s malou dušičkou. Moja mama pozerala v obývačke jeden z tých svojich obľúbených nekonečných seriálov a tak som len potichu privrel dvere, aby som ju náhodou nevyrušil a vyšmykol som sa z bytu rovno na rušnú ulicu. Jemne popŕchalo a tak som nad sebou rozprestrel široký dáždnik. Pod nohami sa mi leskli kaluže vody. O niekoľko minút som už stál pred kaviarňou. Pomaly som zišiel dolu schodmi. Väčšina členov klubu  už sedela v miestnosti. Keď o niekoľko minút dorazili aj poslední dvaja, mlčky sme si podali ruky. Všetci sme mali oblečené dlhé kabáty, tmavé obleky, čierne klobúky a na nohách sa nám leskli elegantné mokasíny. Vyzerali sme ako úradníci z Kafkových románov, alebo príslušníci ŠTB. Objednali sme si zalievanú kávu a hodnú chvíľu sme mlčali. Postupne som pohľadom prebehol po všetkých svojich spoločníkoch. Moje myšlienky prerušilo až buchnutie hrnčeka a podšálku. Presne ako minulý piatok.

"Dnes ma zase sledovali" zašepkal som. "Idú po mne a nezastavia sa pre ničím. Musíme byť opatrní."
"Vieš kto to je?" naklonil sa ku mne najbližšie sediaci spoločník.
"Nemám tušenie. Ale je ich každý deň viac a viac. Sú ako mravce, sú ako osy, sú... " dochádzali mi slová a tak som si radšej odpil zo studenej kávy. "Páni, myslím si, že je načase, aby sme si priznali, že tento boj nevyhráme. Náš protivník je príliš silný, príliš rafinovaný, príliš inteligentný, aby sme ho dokázali poraziť. 
"Čo teda navrhujete?"
"Sme elita národa, ľudia k nám vzhliadajú ako k božstvu, nemôžeme im predsa povedať, že..." striedavo behal očami po našich zachmúrených pohľadoch najmladší člen tímu. 
"Obávam sa, že je načase spraviť záverečné vyhlásenie" s povzdychom som vstal a moji spoločníci si schovali hlavu do dlaní. 
"Drahí priatelia" privrel som oči a nahlas som si povzdychol. "Po zrelej úvahe som dospel k jedinému a neodvolateľnému záveru. Sme..." 

..."blááázni." Po zaznení tohto slova som sa od zúrivosti celý roztriasol. Chvíľu sa ešte na náš účet zabával, rozhadzoval rukami ako gumený panák, a aby nás zahanbil a zdrvujúco ponížil, objednal nám každému po poháriku whisky a pripil si na naše duševné zdravie. Potom si zbalil veci a odišiel. V ten piatkový večer nikto z nás neprehovoril    

pondelok 23. januára 2017

RECENZIA: Jo Nesbo - Spasiteľ (Ikar, 2012)

HODNOTENIE:  ****

"Položila mu ruku na plece a snažila sa zachytiť jeho pohľad. 
-Na tretí deň v stal z mŕtvych-, zašepkal Gunnar Hagen.
-Čo?-
Spasiteľ. Zastrelili sme ho v sobotu v noci. A dnes je utorok. Tretí deň-" (s.370).



Šéf  Harryho Holeho - Moller odchádza od polície a nahrádza ho Gunnar Hagen, ktorý sa bude musieť rýchlo zorientovať, lebo čoskoro je nájdené mŕtve telo Roberta Karlsena. Robert spoločne s bratom Jonom pracovali v Armáde spásy, ktorej šéfoval David Eckhoff. Jeho dcéra Martine sa zamiluje do Harryho Holeho. Časom polícia objaví telo krásnej ženy Ragnhild  Gilstrupovej, ktorá pochádza z bohatej a vplyvnej rodiny. Na scénu vstupuje chladnokrvný ostreľovač a nájomný vrah chorvátskej národnosti Stankič, ktorý prichádza zlikvidovať poslednú obeť...
 Harry sa bude musieť vyrovnať so smrťou svojho priateľa a kolegu Jacka Halvorsena, ktorého dobodá neznámy páchateľ vreckovým nožom. 
Harry občas premýšľa nad svojou životnou láskou Rachel, s ktorou sa nedávno rozišiel, a aby sa ľahšie zmieril so samotou, siaha po svojom tekutom priateľovi Jackovi Danielsovi. "Mám problém s náboženstvom, ktoré hlása, že už sama viera je vstupenkou do neba. Vlastne sa tým opiera o schopnosť človeka zmanipulovať vlastný rozum, aby prijal čosi, čo mozog odmieta pochopiť. Ide o rovnaký model intelektuálneho podriadenia sa, aký po tisícročia používali všetky diktatúry, o predstavu vyššieho rozumu, ktorý nepotrebuje dôkazy na svoje tvrdenia" (s.120).
Polícia sa dostane k dievčaťu menom Sofia, ktorú znásilnil jeden z pracovníkov Armády spásy. 
Kto si objednal ostreľovača Stankiča a aké temné tajomstvo ukrývajú bratia Jon a Rober Karlsenovci?
Hlavný vyšetrovateľ Harry Hole, jeho kolega Skarre a kolegyňa Beate Lonnová, budú mať čo robiť, aby prípad úspešne uzavreli. V každom prípade záver Nesbovho románu je naozaj prekvapujúci...

Kniha je rozdelená do piatich častí. Harry Hole je dnes už kultový vyšetrovateľ, k tomu nie je čo dodať. Dramatický dej, klasický šibeničný humor, nečakané zvraty a charizmatické postavy. Čitateľ dostane od Nesba presne to, čo od neho očakáva.  

ÁNO / NIE Je potrebné nahrádzať slovenské výrazy, výrazmi z cudzích jazykov? (niečo ako úvaha)

Mám pocit, že v poslednom čase je spoločnosť presýtená cudzími výrazmi. Akoby ľudia suplovali nedostatok inteligencie odbornými slovami. Keby sme si rozmenili odpovede niektorých politikov na drobné, zistili by sme, že sú to len hlúpe "žvásty", mlátenie prázdnej slamy. Ak by sme nahradili cudzie výrazy, ktoré používajú pri rozhovore s novinármi, slovenskými ekvivalentmi, (aký som premúdrelý) :), zistili by sme, že sú to bla, bla, bla...
Nehovorím, že máme zo slovnej zásoby nadobro vypustiť cudzie slová, samozrejme, niekedy nie je iná možnosť, ale to neznamená, že by sme ich mali uprednostňovať na úkor slovenských výrazov. Je jasné, že na vedeckých konferenciách sa bez odborných výrazov nezaobídeme, ale je smiešne, keď sa nejaký absolvent pofidérnej (uha, ďalší cudzí výraz) :) univerzity snaží ohúriť štamgastov štvrtej cenovej skupine svojou inteligenciou. Pokiaľ to nie je skutočne nevyhnutné, mali by sme hovoriť ako nám zobák narástol. 

Pokiaľ ide o literatúru (nemám teraz namysli odborné texty, ale skôr klasickú beletriu), cudzie slová by mali autorovi slúžiť len na vykreslenie charakteru niektorej z postáv, v prípade, ak ide o nejakého vedeckého pracovníka, študenta náročného odboru, ktorý vedie diskusie s kolegami alebo s prednášajúcimi, prípadne ak sa autor pokúša sparodovať niektorú z postáv, ktorá sa snaží presvedčiť svoje okolie o svojej "mimoriadnej" inteligencii. Alebo na vykreslenie netradičného prostredia a poď. 
S cudzími slovami bravúrne narába ruský spisovateľ Jurij Poľakov vo svojom skvelom románe Kozľa v mlieku, v ktorom sa z mladého pologramotného pomocného robotníka Víťka, stane avantgardná spisovateľská celebrita, a stačí mu na to zhruba päť cudzích slov. 
Občas autori používajú vo svojich textoch latinské citáty, vtedy samozrejme môžu použiť aj pôvodný klasický jazyk. Takisto niektoré anglicizmy, ktoré pomenuvávajú moderné technológie, nemajú slovenský ekvivalent, preto ich autori môžu ponechať v originálnom tvare. 

Žijeme v multikultúrnom svete, ktorý sa čoraz viac globalizuje, preto sa nemôžeme izolovať od cudzích slov a výrazov. Ani literatúra nie je výnimkou. Pokiaľ je to však trochu možné, nemali by sme mať tendenciu (cudzí výraz) :), za každú cenu vyťahovať odborné pomenovania a slová z cudzieho jazyka. Ale platí aj opačná zásada, naši jazykovedci by nemali za každú cenu nahrádzať cudzie slová občas nezmyselnými, ba až smiešnymi výrazmi: podstrešnica, hovník, zdrhovadlo, vopcháčik...

Nebojím sa o budúcnosť slovenských textov, skôr sa obávam o budúcnosť ich používateľov.        

nedeľa 22. januára 2017

RECENZIA: Michal Čierny - Prípad Corso (Tatran, 2015)

HODNOTENIE:  ***

"Spln mesiaca svietil na psa, ktorý bojoval o život. Dobité telo so skrivenou papuľou sa váľalo na sivom kamení. Napriek všetkému vnímal každý zvuk, každú hrozbu, ktorá by mohla vniknúť do jeho priestoru. Pes s krvou gladiátora a vernosťou otroka naivne chránil svojho pána. Cane Corso" (s.319). 

Napriek tomu, že Prípad Corso je už štvrtým románom Michala Čierneho, ktorý sa odohráva v prostredí mafie, pre mňa to bola prvá kniha, ktorú som od neho prečítal. Štýlom rozprávania mi pripomína slávnu severskú trilógiu (Plameň túžby, Havranie dievča a Pýtine pokyny). Rovnako ako vo vyššie uvedených kriminálnych príbehoch, aj  v prípade Corso sa stretávame s vyšetrovacím tímom (Kikom, Slávom, Terezou, Lindou, Dominikom a riaditeľom kriminálky - Radom Hrubým). Okrem nich sa stretneme so skorumpovaným policajtom Jánskym, ktorého dcéra Paťa čaká dieťa s drogovým dílerom Tiborom Solčanským
Najväčšou rybou v Malinovskom rybníku (mesto v blízkosti Bratislavy, kde sa príbeh odohráva), je Miroslav Corsa, ktorý stúpa krok po krôčiku v hierarchii bratislavskej mafie. 

Príbeh nie je ničím originálny, je to klasický boj polície s podsvetím. Podobne ako vo vyššie spomínanej švédske trilógii, aj v prípade Corso ma najviac zaujal súkromný život vyšetrovacieho tímu (Kiko a jeho milenecký vzťah s psychicky labilnou Ninou, Slávova posadnutosť českým spevákom Danielom Landom a početnými tetovaniami, Jánskeho slabosť pre tučné prostitútky, atď).

Príbeh sa číta pomerne ľahko, občas zaškrípu niektoré dialógy, no dá sa cez to preniesť. Prípad Corso je ako stvorený na zamrznuté januárové podvečery, no nič prevratné ani veľké nečakajte. 

Ak chceš zabiť človeka, zabi jeho sny ( venované všetkým, ktorí nikdy neprestali snívať)

Každý z nás má v detstve nejaké sny. Väčšine z nás sa nikdy nesplnia. Túžime byť kozmonautmi, profesionálnymi hokejistami alebo futbalistami, spisovateľmi, dievčatá najčastejšie modelkami, herečkami, speváčkami alebo princeznami. Sú ľudia, ktorí majú už v detstve predstavu o tom, čo chcú v živote robiť a idú si za tým. Ako napríklad moja mama. Takýto ľudia vykonávajú profesie typu učiteľka, zdravotná sestra, lekár, zverolekár, atď.
A potom sme tu ešte my ostatní, ktorí sa väčšinu života hľadajú. Sme tí, ktorí v detstve túžili niečo dosiahnuť a hoci sme už medzičasom dávno dospeli, niekde hlboko vo svojom vnútri si strážime svoje nenaplnené túžby. Striedame práce, hľadáme si svoje miesto v živote a stále veríme že raz...



Je smutné, že nemálo snov zabijú už v detstve naši najbližší. Namiesto toho, aby podporovali to, v čom sme dobrí, čo nás baví a napĺňa, platia nám súkromné doučovanie v predmetoch, o ktoré absolútne nemáme záujem. V mojom prípade to bola matematika. A vôbec mi nešla ani fyzika, trápil som s aj s chémiou. Keď rodičom poviete, že budete slávnym hokejistom, že budete hrať v kapele alebo lietať do vesmíru, pozerajú sa na vás, akoby ste spadli z inej planéty. "Nevymýšľaj a vráť sa na Zem." "Zmaturuj a potom sa uvidí." "Urob si vysokú a potom si rob čo chceš." "Nájdi si nejakú normálnu prácu." Aj vám sú podobné odpovede známe? 
Každý z nás to rieši po svojom. Väčšina poslúchne rodičov a pre pokoj v dome nasleduje ich rady, hoci vnútorne s nimi nie sú stotožnení. A potom hľadajú po zvyšok života rôzne úniky, aby tým aspoň čiastočne vyriešili svoju vnútornú rozpoltenosť. Nehovorím, že rodičia to myslia zle, len si neuvedomujú dopad svojich slov na dieťa. Práve im totiž pripravili prvé veľké životné sklamanie, keďže ako jeho najbližší, neveria jeho schopnostiam. Jasné, že väčšine detí sa sny nikdy nesplnia, ale myslíte si, že to je tá veta, ktorú chcú v tom čase počuť? 
Tí, ktorých neodradia v snívaní rodičia, utiekajú sa k svojim tajným denníkom, píšu básne alebo krátke príbehy, v ktorých si spĺňajú svoje naoko vytesnené túžby. V období dospievania už svoje sny väčšinou tajíme. Bojíme sa výsmechu rovesníkov, priateľov, známych. A tak sa utápame v bdelom snení, zatiaľ čo študujeme odbory, ktoré nás nenapĺňajú a pracujeme v robotách, ktoré drvia naše sny na kusy. A roky plynú. Ak svoje nenaplnené túžby odhalíme svetu, potom možno po šiestom pive a treťom rume a keď sa ostatní prísediaci na nás začínajú pozerať ako na ufónov, obrátime to celé radšej na žart. Trápime sa. Naše vnútro nám hovorí, aby sme šli za snom, aby sme to riskli, ale čím sme starší, tým menej odvahy na to máme. Bojíme sa výsmechu, okolie nás odrádza, nikoho nezaujíma ako sa v skutočnosti cítime. Vtedy je dôležité nevzdávať sa. Viete koľko slávnych ľudí si muselo vytrpieť nechápavé úsmevy, ťukanie si po čele a sarkastické frázy od ostatných?  Buďte si istí, že tí, čo vás budú najviac odrádzať od vašich snov sú tí, ktorí svoje sny dávno stratili a hnevá ich, že vy ste to nevzdali. Bojujte ďalej, pokojne aj buchnite päsťou do steny, ak to bude potrebné, zanadávajte si v prázdnom byte, usmievajte sa nad uštipačnými poznámkami svojho okolia, občas si poplačte, keď budete mať pocit, že vaša snaha nikam nevedie, že ste všetkým len na smiech, ale nikdy si nedajte vziať svoje sny. Bojujte, lebo kto sa bojí pádov, nikdy nedosiahne vrchol. A nezabúdajte, že sny sú veľkou šancou na to, aby sa z našich priemerných životov stali životy, ktoré budú výnimočné.  

  

      
       

sobota 21. januára 2017

RECENZIA: Lotte Kinskofer - Čierny sneh (Fragment, 2012)

HODNOTENIE: ***

"Týždeň na to zmiznú prvé plagáty. Sú strhnuté, rozpadávajú sa, na jednom Simonova fotka vybledne, na inom je roztrhaná. Tvár môjho brata naháňa po uliciach vietor. Predavač zeleniny zabalí šalát do novín. Keď prídem domov, vidím Simonovu fotku. Nie je to veľmi taktné, ale stane sa to. Vyhodím papier, skôr než ho vyhodí mama" (s.61).

Tínedžerské krimi z nemeckého prostredia nám predstavuje pätnásťročného Simona, naoko slušáka v štrikovanej vestičke, ktorý jedného dňa bez stopy zmizne. Jeho otec, učiteľ matematiky na strednej škole a mama - predavačka v kníhkupectve, sú z toho zúfalí. 
Polícia spočiatku nevenuje chlapcovmu zmiznutiu pozornosť, aj preto sa do akcie púšťa na vlastnú päsť Simonova sedemnásťročná sestra Lara so svojim priateľom Maxom. Lara postupne odhaľuje temnejšiu stránku svojho brata a všetko nasvedčuje tomu, že za jeho zmiznutím stojí väčšie množstvo ukradnutých drog. 
Na scéne sa zjavuje podivný chalan s prezývkou Bonzo, ktorého Lara pozná ešte zo škôlky. 

Na prvý pohľad to vyzerá ako klasické pátranie po zmiznutom tínedžerovi, no postupne sa nám príbeh zaujímavo zamotá.  
Nečkajte nič prelomové, ale ako oddychové čítanie na skrátenie mrazivých januárových podvečerov, prečo nie? Ešte musím upozorniť na vcelku pôsobivé vyústenie príbehu. 

O poézii trochu inak....

Aj keď nečítam poéziu príliš často, naopak, siaham po nej len vo výnimočných chvíľach, sú básnické zbierky a verše, na ktoré nedám dopustiť.
Sú chvíle, keď si pustím Kryla alebo Nohavicu, otvorím si fľašu vína, nalejem si z neho do pohára a len tak premýšľam o živote. Aj keď som človek, ktorý je citovo založený a neraz u mňa zvíťazia city nad rozumom, nedávam emócie veľmi najavo. Skrývam ich hlboko v sebe. Napriek tomu sú veci, ktoré ma dokázali v živote rozplakať: správa o ochorení mojej mami, smrť Winettoua v záverečnej časti legendárnej trilógie o indiánskom náčelníkovi, monológ Forresta Gumpa nad hrobom mŕtvej manželky, uštipnutie Malého princa jedovatým hadom alebo Krylov Anděl.

Ktoré poetické zbierky alebo básne mi pomáhajú v menších životných krízach?

1. Charles Bukowski - Básne napísané pred skokom z ôsmeho poschodia (v skvelom preklade Daniela Heviera), Básne (1974 -1978), Básne II (veľmi kvalitný preklad vydavateľstva Pragma)

2. Jacques Prévert - Nahé lásky - kultový francúzsky autor presne vie ako zahrať na citlivú strunu

3. Ján Smrek - Bacardi (v skvelom prednese Mariána Geišberga vo mne táto báseň zakaždým vyvolá zimomriavky) zdroj: you tube



Mám rád zrozumiteľné básne s obrazmi a myšlienkami, ktorým dokážem porozumieť alebo si ich viem vybaviť. Naopak, básne, ktoré sa strácajú v prehnaných a často nezmyselných básnických výrazoch, nemám potrebu riešiť. Pre mňa nie je až také dôležité: "čo tým chcel básnik povedať", ale či vo mne dokáže jeho poetické dielo vyvolať konkrétne city, zážitky emócie, vyvolať vo mne dávnu spomienku...  

piatok 20. januára 2017

RECENZIA: Andrew Pyper - Démonológ (Ikar, 2014)


HODNOTENIE:  **

"Tie ruky sú príliš dlhé, príliš groteskné, aby patrili človeku. S chlpmi čiernymi ako uhoľ. Pazúry špinavé od hliny, akoby patrili zvieraťu" (s.113).



David Ullman je profesorom na Newyorskej univerzite so špecializáciou na Miltonov Stratený raj. Rozpadá sa mu manželstvo a okrem toho mu počas pobytu v Benátkach záhadne zmizne dcéra. Ullman si uvedomuje, že čelí temným silám a jeho jedinou nádejou je kolegyňa O Brienová, ktorá umiera na rakovinu...
Všade okolo Ullmana sa nachádza množstvo šifier, ktoré však akoby nikam neviedli a všetko len viacej zamotávali.

Napriek strašidelnému názvu, aj obalu knihy, príbeh nepripomína klasický horor, ale skôr thriller. Román by som si vedel predstaviť ako predlohu pre nejaký nenáročný americký film, ktorý by šiel v niektorý sobotný podvečer, okolo piatej, na slovenskej súkromnej televíznej stanici.   

Slovenčina verzus čeština (voľná úvaha o preklade)

Je lepší slovenský alebo český preklad? Začnem trochu z iného konca. Veľa vecí je o zvyku. Pozrime sa na film. Napríklad Winnetou si v slovenskom dabingu neviem a ani nechcem predstaviť. Tak isto ako Žandára zo Saint Tropez, ktorý ku mne prehovára hlasom Františka Filipovského. Seriál Simpsonovci znie v českom dabingu priam geniálne. Rovnako tak aj sitcom Krok za krokom a kedysi dávnejšie Beverly Hills 902 10. Ale aby sme nekrivdili slovenskému dabingu, sú seriály, ktoré mám rád vyslovene v slovenčine. Napríklad kedysi dávno kriminálka Dempsey a Makepeacová, Baywatch, alebo z tých novších Priatelia a Dva a pol chlapa.


Treba si otvorene priznať, že čeština je oveľa bohatšia na slang. Aj preto považujem preklady anglo amerických románov za kvalitnejšie a zaujímavejšie v českom jazyku. Prevládajú v nich hovorové slová a kratšie dialógy a práve čeština je na toto ako stvorená. (Charles Bukowski, John Fante, Ken Kesey, Jack Kerouac, Chuck Palahniuk. C.D. Payne, Cormac McCarthy a pod.).
Na druhej strane preklady ruských klasikov ako Dostojevskij, Tolstoj, Čechov a podobne mám radšej v slovenčine. Možno je to tým, že slovenčina je v tomto smere konzervatívnejšia a ľúbozvučnejšia. Takisto mám rád preklady do slovenčiny Coelhových a Márquezových románov. Výborné preklady do slovenčiny majú aj Nesbove kriminálky a odľahčenejšie severské romány (Loe, Muž menom Ove, Zločinecký gang penzistov, Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol...) V minulosti boli do slovenčiny veľmi kvalitne preložené Salingerove diela Kto chytá v žite a Deväť poviedok.

Sú autori a knihy, ktoré si bez problémov prečítam v slovenčine aj v češtine, a keby ste sa ma na niektoré z nich spýtali, mal by som problém spomenúť si, že v ktorom z tých jazykov som ich čítal.
Napríklad diela Harukiho Murakamiho si rád prečítam v oboch jazykoch.

Nie vždy je to vždy len o jazyku, do ktorého je konkrétna kniha preložená, ale aj o kvalitách samotného prekladateľa. Nekvalitné preklady sú najviac viditeľné pri knihách, ktoré vychádzajú na poslednú chvíľu, pred vianočnými sviatkami. Veľa preklepov, štylistických a dokonca aj gramatických chýb nie sú výnimkou.

Prajem Vám príjemné svetové čítanie v čo najkvalitnejšom slovenskom (českom) preklade :)

  
    

štvrtok 19. januára 2017

RECENZIA: David Mitchell -Hybatelé (Mladá fronta, 2016)

HODNOTENIE: ****




Kniha Davida Mitchella sa skladá z deviatich príbehov, ktoré sa dajú čítať samostatne, ale v konečnom dôsledku sa postupne zlejú do jedného celku. Odohrávajú sa po celom svete, takže to spočiatku vyzerá, že spolu nijako nesúvisia. Ale sú tam tenučké nitky, ktoré vytvárajú pre čitateľa záchytné body. 
Začneme v Japonsku, kde sa zoznámime s mužom, ktorý je súčasťou fanatickej sekty, ktorá má na svedomí výbuch v tokijskom metre. V druhom príbehu prichádza na scénu mladý predavač CD nosičov, fanatik do jazzovej hudby. Tieto dva príbehy veľmi pripomínajú Murakamiho poviedky. V treťom príbehu sa stretneme s nervóznym právnikom, ktorý si nájde vášnivú milenku a odchádza od manželky. Veľmi zaujímavým príbehom je ten s názvom Svätá hora, kde môžeme vidieť nástup čínskeho komunizmu a jeho dosah na bežných ľudí. V piatom príbehu duša neznámeho muža putuje do tiel rôznych ľudí a snaží sa nájsť konečne pokoj. Šiesty príbeh atmosférou pripomína film Dannyho jedenástka. Akurát, že zlodeji sú v tomto prípade zohratí Rusi. Siedmy príbeh rozpráva o členovi speváckej skupiny, ale hlavne flákačovi, ktorý prepadne hazardnej hre a márne hľadá samého seba. Záverečná časť, keď hlavný hrdina sedí pri hracom stole a prehráva jednu hru za druhou, atmosférou pripomína Dostojevského novelu Hráč. Osmy príbeh nás zavedie do jedného zapadnutého írskeho mestečka (opisom prírody pripomína Pilcherovej romány), v ktorom sa schováva pred americkou vládou jedna významná vedkyňa. Deviaty príbeh je rozhovorom šialenca, ktorý je rozhodnutý zničiť celý svet, s moderátorom súkromného rádia. V poslednom, desiatom príbehu sa zhruba 350 stranový román uzavrie. Samozrejme rozuzlenie knihy neprezradím, ale všetko do seba pekne splynie...

Priznám sa, že príbehy sa mi čítali oveľa lepšie, keď som ich vnímal samostatne. Pokojne by mohli vyjsť ako poviedky, hoci nie všetky sú rovnako kvalitné. V každom prípade zaujímavá kniha, originálne postavy, dramatické zvraty, ale aj humor, ktorý pobaví.      

streda 18. januára 2017

RECENZIA: Matúš Burčík - Ani smrť nás nerozdelí (Petit Press, 2015)

HODNOTENIE:  ***

Obdobie mečiarizmu si pamätám ešte ako študent strednej školy a už vtedy som ho prežíval veľmi intenzívne. 



Príbeh Oskara Fegyveresa je veľmi poučným obzretím sa do nedávnej minulosti, keď lietali do vzduchu drahé autá, odstraňovali sa nepohodlní svedkovia, odpočúvali sa opoziční politici, unášali sa verejne známe osoby, privatizovali sa strategicky dôležité podniky za symbolickú korunu a mafiánske skupiny si vo veľkom delili jednotlivé regióny Slovenska. Znie to neuveriteľne, ale aj na takýchto základoch a v takej situácii sa budovali krehké piliere dnešnej demokratickej spoločnosti. A muž, ktorý za všetky tie zločiny, ktoré boli v tom čase spáchané, nesie najväčší podiel viny, si dnes užíva pokojný dôchodok v luxusnej vile, v malom kúpeľnom mestečku neďaleko Trenčína. Pričom dôsledky politiky, ktorú tu v deväťdesiatych rokoch zasial, musíme znášať aj po dvadsiatich rokoch. Nerobme si ilúzie, aj dnes sa páchajú podvody (však, pán minister vnútra?) a kriminalita naďalej úspešne prekvitá, no sponzori súčasných mocipánov si namiesto kožených búnd a špinavých džínsov navliekli na seba elegantné obleky a biele košele. A život ide ďalej. 

    

Koľko strán by mal mať román? (niečo ako úvaha)

Treba si hneď na začiatku priznať, že literatúra sa čoraz viac prispôsobuje súčasnej situácii. Doba je uponáhľaná, ľudia majú čoraz menej času na čítanie. Alebo možno ten čas aj majú, len si ho nevedia správne rozložiť. A presne tomu sa prispôsobujú aj knihy.
Kedysi autori neriešili či bude mať román stopäťdesiat alebo povedzme deväťsto strán. Vezmite si takého Tostého Vojnu a mier alebo Dojstojevského Bratov Karamazovcov. Dnes, keď sa niekto pokúša ponúknuť vydavateľovi debut, ktorý má viac ako dvesto strán, už to začína byť problém. Máloktorý vydavateľ chce riskovať neúspech mnohostranovej prvotiny začínajúceho autora, keď môže za tie peniaze vydať povedzme päť kníh už zabehnutého spisovateľa, bez ohľadu na kvalitu románov. Darmo, žiť sa z niečoho musí. 
Údajne ideálny rozsah románu je okolo 250 až 300 strán. Samozrejme, záleží aj na veľkosti písma, hustoty textu, na rozčlenení románu (či je rozdelený na kapitoly alebo písaný vcelku).Či je text obohatený o obrázkovú prílohu, či sú vynechané strany medzi jednotlivými kapitolami. 
Osobne mám radšej knihy, ktoré sú rozdelené na časti, hlavne preto, lebo málokedy mám toľko času, aby som knihu prečítal na jeden nádych. Nejedného čitateľa hrubé knihy odrádzajú. Obávajú sa najmä toho, že skôr ako ich príbeh do seba vtiahne, prestane ich kniha zaujímať. Preto by sa mali autori vyhýbať na začiatku románu dlhočizným opisom a nudným frázam, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Jasné, že počet strán nerozhoduje o kvalite knihy. Vezmite si napríklad Remarqueov skvelý román Na západe nič nové, ktorý dokáže vypovedať o utrpení 1. svetovej vojny na pár stranách toľko, akoby to nedokázal ani tisíc stranový román zasadený priamo do zákopov znepriatelených armád. Osobne nemám rád, keď vydavateľstvá umelo naťahujú počet strán zhustením textu, zväčšením písma alebo obrázkami, prípadne kresbami. Napríklad Murakamiho útla knižočka Útok na pekáreň alebo Podivná knihovna, či Máquezove romány, ktoré vyšli vo vydavateľstve Ikar (Opadané lístie, Pohreb veľkej matróny...)  Na jednej strane chápem aj vydavateľov, že keby ponúkli do predaja spomínané knihy na klasických štyridsiatich stranách, tak máloktorí čitateľ by dal za ne 10 euro. Ale na druhej strane je to tak trochu aj podvod na nás čitateľov, keď odložíme prečítaný román zhruba po hodine čítania naspäť do police a naša túžba po zážitku ostáva len čiastočne uspokojená. 



Rebríček mojich naj románov, ktoré mali viac ako 500 strán a uchvátili ma:

1.F.M. Dostojevskij - Bratia Karamazovci (928 s.)
2.F.M. Dostojevskij- Diablom posadnutí (629 s.)
3. H. Mulisch - Objavenie neba (848 s.)
4. H. Murakami - 1Q84: Kronika 1,2, Kronika 3 (cca. 1200 s.)   
5.Irwing Stone -Vášně mysli (1008 s.)
6. J.M.Guenassia - Klub nenapraviteľných optimistov (584 s.)
7. J.Irving - Dokud tě nenajdu (880 s.) 
     

utorok 17. januára 2017

RECENZIA: Lars Vasa Johnsson (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:  ****

"-Aká pekelná potvora do vás zaborila svoje pazúry?-
  -Lesná bytosť.-
  -Aká lesná bytosť? Sírová bludička? Nočný vyklopávač? Svinka vlnomilka? Ježkohlav? Mrzochvost? Bláznoškrek? Lenivohrab? Pískjúci ďas?-
  -Nie... malé dievča, ktoré chcelo pomôcť natrhať kvety. Nejaký druh trpaslíčky"(s.208). 

Anton je štyridsaťpäť ročný starý mládenec žijúci vo Švédsku, ktorý sa živý ako profesionálny kúzelník. Už od detstva sníval o tom, že bude vystupovať pred veľkým publikom, ktoré mu bude aplaudovať. Pre tento svoj veľký sen sa vzdal svojej životnej lásky, krásnej volejbalistky Charlottey, aj svojho najlepšieho priateľa- Sebastiana, s ktorým spočiatku nacvičovali spoločné kúzelnícke triky.
V súčasnosti o Antona nie je veľký záujem. Jeho agent mu vybavuje angažmány v domovoch dôchodcov alebo v protialkoholických liečebniach. Anton mi svojou povahou pripomína Backmanovho Muža menom Ove. Je len veľmi málo ľudí, s ktorými sa zatrpknutý Anton nedostane do konfliktu. Všetko sa pre neho zmení vo chvíli, keď cestuje autom okolo národného parku Tiveden a nečakane zíde z cesty...

Tam stretne malé dievčatko, neskôr sa dozvie, že je to jedna z lesných bytostí -trpaslíčka, ktoré ho poprosí, aby jej pomohol natrhať kvety pod vankúš. Lenže Anton sa chce čo najskôr dostať domov a tak prosbu o pomoc odmietne. Vtedy sa mu na čele zjaví znamenie smrti. Vojde do maličkého útulného domu starenky Grety a starčeka Gunnara, ktorí mu prezradia, že znamenia smrti ho môže zbaviť iba Blatolejka, lesná kráľovná, ktorá o to požiada trpaslíčku. Blatolejka má podobu prítulnej mačky domácej, ktorá hovorí ľudskou rečou. Aby však vôbec s Antonom prehovorila, kúzelník musí splniť tri neľahké úlohy: 1. pomôcť starej vdove, bosorke Ingrod, získať smútočný šperk, ktorý jej uľahčí zbaviť sa žiaľu po mŕtvom manželovi, 2. Vyhnať ducha po mŕtvo dedkovi, ktorý straší vo veľkej vile, čím bráni mladému páru Janine a Haraldovi splodiť potomka a 3. Vyhnať silného Slzomila navždy z lesa. Aby toho nebolo málo, Anton sa zoznámi aj s ďalšími čudnými postavami. Psychicky chorým Jormom, ktorý ušiel z neďalekého ústavu, aby sa pokúsil nazbierať pre svoju mŕtvu priateľku magické kamene pre svoju mŕtvu priateľku alebo s Nočným vyklopávačom, ktorý blúdi po zotmení po ľudských obydliach a hľadá svoje obete. A tak sa začína kúzelníkova čarovná cesta plná dobrodružstiev, na konci ktorej sa mu úplne zmení jeho doterajší život.



Veľmi príjemná a hlavne hravá kniha, v ktorej sa strieda realita s rozprávkovým svetom. Páči sa mi autorov zmysel pre humor, ktorý je naozaj svojský: "O niekoľko hodín neskôr som sa už váľal po stole a snažil sa popchnúť Gretu a Gunnara, aby spievali Moonlight shadow od Mike Oldfielda. Je pravda,že som tú pesničku nemal rád, pretože mi pripomínala Sebastiana, ale na spití sa pod obraz je skvelá jedna vec -je vám to jedno. Začali sme zborovo spievať, všetci, čo boli pri stoloch. Iba ja som však poznal celý text. Melódia sa dala naučiť jednoducho. Dokonca aj Ingrod a jej kamarátky bosorky spievali svojimi nepríjemnými škrekľavými hlasmi. Vyškriabal som sa na stôl a dirigoval spevákov dramatickými gestami. Keď som sa pošmykol na piškótovej roláde a strmhlav padol do trávy, dostal som svoj najväčší aplauz za mnoho rokov. A vtedy začalo snežiť" (s.165).
"Teraz sa ukázalo, že si kúpil pijatiku z výplaty za vystúpenie v združení anonymných alkoholikov. -Nechcem byť ako môj otec,- zopakoval a pokúsil sa vstať.-" (s.169).

Nechať zablúdiť kúzelníka v kúzelnom lese, je veľmi zaujímavá myšlienka. Pokiaľ prijmete autorovu hru a nebudete mať problém uveriť rozprávkovým bytostiam, román vám pripraví veľmi príjemné čitateľské chvíle. Osobne mám radšej reálnejšie príbehy, ale kto z nás môže vylúčiť, že v hustých lesoch sa neskrýva napríklad Nočný vyklopávač? Klop, klop, klop, klop... 

Denník tajného spolku (Študent) 3.časť

Možno som sa nezachoval včera večer práve najlepšie...Aj s takými myšlienkami som sa prebúdzal v sobotu ráno, keď som si zalieval cereálie plnotučným mliekom. "Čo máš dnes na pláne?" spýtala sa mama, keď nakráčala v bledomodrom župane do kuchyne. Mlčky som hodil ramenami a dal som do seba ďalšie dve polievkové lyžice rozmočených cereálií. "Môžeš mi láskavo odpovedať, keď sa na niečo pýtam?" podráždene sa oproti mne rozbehla moja mama a jej ukazovák mi výhražne pristál medzi očami. "Neviem" odvrkol som a nalistoval som Dostojevského román Diablom posadnutí, ktorý som mal rozčítaný asi do polovice. "Ja neviem, kedy sa z teba stal taký, taký..." bezmocne rozhadzovala rukami moja mama a zúfalo si schovávala hlavu do dlaní. "Z čoho máš obavy? Chodím na gympel...pardóóón, do gymnáziá, na vysvečku, pardóóón, na vysvedčení som mal dve dvojky, inak samé výborné, správanie mám za jedna, tak čo ti doboha vadí?!" zasyčal som a prázdnu misku s cereáliami som hodil do drezu. Napustil som ju po okraj teplou vodou, aby sa trochu odmočila a s Dostojevským ,namiesto teplomeru, som sa vrátil späť do izby. Mama bola na hádku príliš unavená a tak si len mlčky podoprela útle telo. Zapol som svoj staručký notebook a vyložil som si nohy na stôl. Otvoril som si svoj blog, ktorý som kvôli tomu trápnemu buzíkovi nestihol dopísať a narýchlo som si prečítal komentáre, ktoré sa nachádzali pod textom. Niektorí ma obviňovali z prílišného radikalizmu, pár ľudí so mnou súhlasilo, iní ma zasypali vulgarizmami. Otvoril som si red bull a asi tretinu som vylial do seba. "0:23", čítam nahlas. "Neviem kto si. Nepoznám ťa. Neviem o tebe nič. Keby som ťa mal súdiť na základe prvého dojmu, poviem, že si zakomplexovaný, arogantný, nahnevaný, životom ubití mladý chalan, pózer, ktorý žije len preto, aby svojou negatívnou energiou nainfikoval, keď už nie celý svet, tak aspoň svoje okolie. Včera si urazil človeka, nášho priateľa, o ktorom nič nevieš. Navyše ničomu nerozumieš. Napriek tomu si myslím, že niekde hlboko vo svojom vnútri si len nešťastný, vystrašený a osamelý. V podstate ťa ľutujem. J. K. z Klubu zasnených." 

Naštvane som buchol päsťou do stola a zaklapol som notebook. Chcel som toho kreténa aj ten jeho smiešny klub zasypať spŕškou tých najvyberanejších slov, no napokon som si to rozmyslel. Zvolil som inú taktiku. Namiesto písania som večer zašiel do kaviarne. Čakal som na tých pajácov takmer dve hodiny. Čas som si krátil popíjaním kapučína a čítaním Dostojevského. Viac som to nevydržal. Do knihy som vložil záložku a naklonil som sa k čašníkovi. "Prepáčte...včera tu boli takí piati kreténi...teda týpci..." upresnil som. "Mohli by ste mi prezradiť, kedy sa tu zvyknú stretávať?" Ktorý deň, približnú hodinu a...?"
"Prinesiem ešte niečo?" odbil ma čašník a odniesol môj prázdny tanier s podšálkou niekam preč. 
"Ja...to je... všetko. Ďakujem" mlčky som sa zdvihol, položil peniaze na stôl a opustil som podnik. 
Od tej chvíle som tam chodil každý deň. Hneď po škole. Dokonca som si tam bral aj knihy a zošity na učenie. Hodiny a dni, ktoré som trávil v kaviarni, vyzerali ako cez kopirák. Šálky kapučína, nezámerné počúvanie rozhovorov ľudí pri vedľajších stoloch a čítanie slovenskej a svetovej beletrie.

V piatok večer som sa konečne dočkal. Smiešni pózeri sa začali po jednom schádzať pri rovnakom stole ako naposledy. Postupne si začali objednávať nejaké kávy, džúsy, cheesecakey, minerálky a iné hovadiny. Bol medzi nimi aj náš trápny veršotepec. Spokojne som si odpil z vyšľahanej peny, ktorá sa mi usadila na povrchu kapučína a natočil som sa k tej veselej kope.Rozhodol som sa, že sa ešte niekoľko minút pobavím a potom im vykričím všetko, čo si o ich úbohom klube myslím. Jazykom som si nenápadne oblízol vrchnú peru a pohodlne som sa usadil v koženom kresle. 
Tak začnite chlapci, už sa neviem dočkať, ako to dnes večer rozbalíte. Spokojne som si o seba šúchal spotené dlane. To bude zase prvotriedny trapas. Šašovia, časť druhá, zahral som sa na filmového režiséra. Film práve začína...   

pondelok 16. januára 2017

RECENZIA: Chuck Palahniuk- Tvé překrásné já (Odeon, 2015)

HODNOTENIE:  ****

Neustálé sexuální skotačení se mělo stát příznačným rysem jejich dnu i nocí. Max vždycky měl po ruce nějakou hračku, nějaký lektvar, lubrikant, který jí chtěl předvést. Dovedl ji  k takovému vyvrcholení, až ji bolela záda a nohy vypovídaly službu, a laskavě ji terorizoval: -Už jsme skoro hotoví. Už jenom jedna úprava.- Říkal: -Musíme dodržet program....- Šátral v ní rukou, kterou do ní zasunul. -Hledám tvuj plexus venosus. Měl by být pěsně tady..." (s.70). 




Ak spojíte 50 odtieňov sivej, s Dahlovým románom Môj strýko Oswald, potom dosiahnete niečo podobné, ako Palahniukovo dielo Tvé překrásné já
Linus Maxwell je jedným z najbohatších a najvplyvnejších mužov na Zemi. Najnovšie pracuje na vynáleze, ktorý dokáže priviesť ženy k nadpozemským sexuálnym vyvrcholeniam. Jednou z "obetí" jeho výskumu je aj nenápadná mladá žena Penny Harringová. Keď sa dostane Maxwellov vynález na trh, začnú sa diať priam šialené veci...

Dalo by sa povedať, že Palahniuk vo svojom románe rozohral 50 odtieňov sivej v mužskom prevedení. Rafinovanosťou to celé pripomína Dahlovho Strýka Oswalda. Napriek otvorenosti jednotlivých scén a pomerne odvážnej téme, si Palahniuk udržiava takmer až romantický a vysoko humorný štýl, ktorý erotický nádych príjemne odľahčuje. 

Zapáľte si cigaru, na dno pohára si nalejte whisky, otvorte okno a nechajte sa unášať... 

PS: Obal knihy je naozaj výpovedný a úzko súvisí v témou románu...