štvrtok 31. augusta 2017

RECENZIA: Carlos Ruiz Zafón - Polnočný palác (CooBoo, 2014)

HODNOTENIE:   *****

Po pravdě ŕečeno, v té barabizně, kterou jsme hrdě překřtili na Pulnoční palác (na počest hodiny, kdy zaťínali naše schuze), nikdy nestrašilo. Zvěsti o tom, že se domu zmocnily nadpřirozené síly, vznikly až díky našemu vlastnímu přičinení." (s.42).



Kalkata, 1936. Začiatok pripomína Bibliu. Poručíka Peakea prenasleduje neznámy muž, ktorý chce získať za každú cenu dvojičky - chlapca Bena a dievčatko Sheere. Ukryje ich u pani Aryami Bosé, ktorá si z bezpečnostných dôvodov necháva len dievčatko, aby ich prenasledovateľ ťažšie vypátral. Od toho dňa s ním cestuje po celej Indii, aby ju páchateľ neodhalil, pričom musí neustále meniť identitu. Ben putuje do sirotinca, ktorý vedie riaditeľ Thomas Carter. Jedného dňa prichádza za riaditeľom muž menom Jawahal, ktorý chce získať chlapca za každú cenu späť. Riaditeľ je však nekompromisný a trvá na tom, že chlapec ostane v sirotinci až do šestnástich rokov, ako to stanovuje zákon. 
Ben rastie. Spoločne so svojimi priateľmi zo sirotinca založia spolok Chowbar Society. Členmi tohto spolku sú: Siraj, Isobel -ako jediné dievča, Roshan, Michael, Seth. A ešte rozprávač celého príbehu. Členovia spolku, ktorí sa stretávajú na mieste, ktoré pomenujú Polnočný palác, si sľúbia, že budú držať spolu, až kým neopustia sitotinec. Túto dohodu sa im podarí plniť až prekvapujúco príkladne. Keď má Ben šestnásť rokov, Jawahal sa po neho vráti. Okrem neho sa však vracia aj Aryami Bosé s Benovou sestrou Sheere, aby ho zachránila. Arwami chce chlapca odviezť do bezpečia, no on sa rozhodne zlu, ktoré je úzko prepojené s jeho menom a menom jeho sestry, postaviť tvárou v tvár. Lenže Jawahal je oveľa silnejší nepriateľ ako si dokáže Ben vôbec predstaviť. Ešte že sa môže sa môže oprieť o svojich priateľov z Polnočného paláca

Pre mňa najlepší román z trojdielnej série (Knieža z hmly, Septembrové svetlá, Polnočný palác). Priateľstvo partie kamarátov pripomína najlepšie knihy Jaroslava Foglara, ktoré výrazne ovplyvnili moje detstvo. Scéna, v ktorej Ben žrebuje s Jawahalom o život svojich priateľov je taká napínavá, že pri jej čítaní ani nedýchate. Opäť nechýbajú dramatické, až hororové momenty, skvelé literárne postavy a úžasný záver románu. Šťastný koniec? Zabudnite. Ale nádherný, určite áno.    
     

streda 30. augusta 2017

RECENZIA: Carlos Ruiz Zafón - Zářijová světla (CooBoo, 2014)

HODNOTENIE:  ****


" -Zářijová světla - pritakal Ismael, zatímco projížděli kolem majáku. .Podle té legendy, jestli tomu tak chceš říkat, prí jedné noci na konci léta, když zrovna v městečku probíhal maškarný bál, viděli jeho obyvatelé maskovanou ženu, jak v přístavu nastoupila na plachetnici a pustila se na moře. Někteří tvrdí, že jela k majáku na tajnou schuzku s milencem, jiní zase, že prchala před nevýslovným zločinem, který spáchala-" (s.48).



Príbeh začína v Paríži v roku 1936. Armand Sauvelle práve zomiera. Ostáva po ňom vdova Simone s deťmi Irene a Dorianom. Zatiaľ čo Dorian je neustále ponorený v geografii, ktorá mu nahrádza samotu, jeho sestra sa snaží nájsť si nejaké miesto v živote. Zdá sa, že situácia Sauvellovcov vyzerá beznádejne. Simone netuší, čo ďalej. Rodinné úspory sa rýchlo míňajú a ona si nevie nájsť lepšie plátenú prácu. Našťastie jej podá pomocnú ruku tajomný muž menom Lazarus Jann, ktorý býva vo svojom majestátnom sídle, ktoré je plné rôznych mechanických hračiek. Úlohou Simone je starať sa o Lazarusovu dokumentáciu a chod domu.Majiteľ sídla ju však vopred upozorňuje na to, že do niektorých miestností je vstup prísne zakázaný.
Irene si nájde priateľku Hannu, ktorá chodí pánovi Lazarusovi upratovať dom a variť mu. Je to milé dievča, len sa utápa v nekonečných klebetách. Jedného dňa Hanna zomrie záhadnou smrťou a celé mestečko je hore nohami.Simone sa aj s deťmi presťahuje do útulnej vilky, ktorá sa nazýva Dom na útese. Neďaleko Lazarusovho sídla sa nachádza čarovné miesto, ktoré miestni obyvatelia prezývajú Modrá pláž. A na nej stojí maják, ktorý skrýva tajomstvo jednej krásnej mladej ženy, ktorá po svojej smrti zanechá tajný denník. Irene sa rozhodne, že odhalí ženino tajomstvo. Pomôcť jej má pri tom Ismael, mladý rybár a zároveň Hannin bratranec, ktorý sa do Irene zahľadí. Zdá sa, že je to vzájomné. 
S Lazarusom sa spája jedno zabudnuté meno. Daniel Hoffmann. Muž, ktorý kedysi obdarovával chudobné deti hračkami, za čo od nich požadoval jediné. Ich vlastný tieň, ktorý ho udržiaval pri živote. Jedným z týchto detí bol aj Lazarus.
Lazarusovo sídlo v Cravenmoorskom lese začne ožívať a obyvatelia mesta sa ocitnú vo veľkom nebezpečenstve.

Ďalší napínavý príbeh s prvkami hororu z pera skvelé španielskeho autora C.R. Zafóna, ktorý je plný tajomstiev, dramatických scén a dobrodružných výprav. Postavy si vás okamžite získajú, dej vás od začiatku pohltí. Paráda.  

utorok 29. augusta 2017

RECENZIA: Carlos Ruiz Zafón - Knieža z hmly (CooBoo, 2013)

HODNOTENIE:  ****

"Nikdy jsem nezjistil, jak se se doopravdy jmenoval. V chudinské čtvrti, kde jsem bydlel, ho všichni znali pod jménem Kain. A někteří mu říkali Kníže z mlhy, protože se povídalo, že se vždycky zjeví z husté mlhy, která v noci zahalovala ulice, a ráno před svítáním v ní opět zmizí." (s.97).   

"Ve dveřích kajuty stál Kníže z mlhy a vrhal na stěnu svuj dlouhý stín. Jeho oči, zářicí jako řeřavé uhlíky, změnily barvu ze zlatavé na temně rudou." (s.177). 



Píše sa rok 1943 a trinásťročný Max Carver, ktorého najväčšou záľubou sú mapy sveta, odchádza spoločne so svojimi rodičmi, otcom Maxom Carverom seniorom, zručným hodinárom, mamou Andreou Carverovou, ženou v domácnosti, a súrodencami, staršou sestrou Alice a mladšou Irinou, pred hrôzami druhej svetovej vojny z veľkého mesta do opusteného plážového domu, ktorý kedysi patril istému Robertovi Fleischmannovi a jeho krásnej žene Eve Grayovej, kde si obaja spoločne vychutnávali romantiku slnečných dní a horúcich nocí, no len do chvíle, kým sa v mori neďaleko domu neutopil ich spoločný syn Jacob.
Už od začiatku sa začnú diať čudné veci. Neďaleko plážového domu skríži rodine Carverovcov cestu kocúr so záhadným pohľadom. V záhrade sa nachádzajú sochy, ktorými niekto neustále hýbe a kúsok od plážového sídla sa nachádza vrak lode, ktorý tam leží od roku 1918. Telá mŕtvych pasažierov voda nikdy nevyplavila. Max sa skamaráti s miestnym chlapcom Rolandom, ktorý pozná tajomstvo potopenej lode. Roland sa zahľadí do Maxovej pätnásťročnej sestry Alice a tak sa chodia všetci traja spoločne potápať k vraku lode. Maxov otec objaví v zadnej miestnosti plážového domu staré filmy, ktoré kedysi nakrútil Robert Fleischmann. Maxova mladšia sestra Irina za záhadných okolností spadne zo schodov a upadne do kómy. Po celý čas ju sprevádza temný pohľad záhadného kocúra.
Max cíti, že je svedkom niečoho veľmi temného, čo súvisí s Robertom Fleischmannom a jeho rodinou. Spoločne s Alice a Rolandom zájdu za Viktorom Krayom, starým strážcom majáku,lebo on jediný pozná pravdu o záhadnom mágovi Kainovi, ktorý pred rokmi na počkanie plnil želania všetkým deťom a mladým ľuďom, ktorí ho o to požiadali, no vždy za to požadoval veľmi vysokú cenu. Aký sľub mu dal pred rokmi Robert Fleischmann za to, že Kain mu splní tajné želanie, a čo s tým má spoločné strážca majáku? "S přibývajícím věkem člověk pochopí spoustu věcí. Teď už například vím, že lidský život se dá v podstatě rozdělit na tři období. V tom prvním člověka ani nenapadne, že by mohl zestárnout, nemyslí ani na to, že čas ubíhá, ani na to, že od narození, od prvního dne dne svého života, kráčí k jedinému konci. Pak uplynou první roky mládí a nastává druhé období, v němž si člověk uvědomí křehkost vlastního života. To, co je od začátku jen prostý neklid, v jeho nitru časem naroste v oceán pohyb a nejistoty, které ho pak provázejí po celý zbytek jeho dní. A ke konci života nastává třetí období, kdy člověk přijme skutečnost, odevzdá se svému osudu a čeká. Během svého života jsem už potkal pěknou řádku lidí, kterí se zasekli v jednom z těchto období a už nikdy se z něj nedostali. Je to něho hrozného." (s.96).   
Súboj s mocným čarodejníkom je takmer beznádejný. A Max to dobre vie... "-Muj drahý Maxi, čas neexistuje. Je to len iluze. Dokonce i tvuj kamarád Koperník by na to přišel, kdyby měl víc -no ano, času. Je to ironické, že?-" (s.173).

Knieža z hmly je debutom môjho obľúbeného spisovateľa C.R. Zafóna. Miestami je to trošku cítiť, ale inak je to skvelá dobrodružná kniha. Atmosféra strachu, napätie, výborné postavy, nečakané rozuzlenie príbehu. Hoci je kniha prvotne určená mladším čitateľom, určite si ju s radosťou prečítajú aj dospelí. Pokiaľ máte radi šťastné závery, v Zafónových románoch ich rozhodne nehľadajte. Mne to však vyhovuje. Takto totiž vyznieva román oveľa reálnejšie a zaujímavejšie. Zafón je literárnou podobou filmového mága Guillerma del Tora. Oboch mám veľmi rád. Vďaka nim môžeme snívať o tých najúžasnejších dobrodružstvách, pri ktorých neraz tuhne krv v žilách. A to už dávno nie sme malými chlapcami. Alebo žeby áno?

pondelok 28. augusta 2017

RECENZIA: Elena Ferrante - Príbeh stratenej dcéry (Inaque, 2017)

HODNOTENIE:   ****

"Nikto nič nevidel, ale bolo počuť náraz, náraz, ktorý prešiel hneď z rozprávania do pamäti každého, kto počúval. Kamión vôbec nepribrzdil, ani náznakom, a zmizol na konci širokej cesty spolu s Tininým telom, s vrkočmi. Na asfalte neostala ani kvapka krvi, nič -nič -nič. V tom nič sa stratilo vozidlo a navždy sa stratilo aj dievčatko." (s.275).



Štvrtý diel, ktorý nedávno vyšiel pod názvom Príbeh stratenej dcéry, uzatvára neapolskú ságu o priateľstve dvoch žien.
Ani v tejto knihe nás nečaká nejaký obsiahly dej. Lenu sa odsťahovala aj so svojimi dvomi dcérami Dede a Else od manžela Pietra a nasťahovala sa k milencovi Ninovi Sarratoremu. Spočiatku všetko vyzerá priam idylicky. Nino sa o svoju polovičku a jej deti príkladne stará. Lenu pracuje na ďalšej knihe a čelí útokom nielen zo strany Pietrovej, ale aj vlastnej rodiny. Dôvodom je jej útek od manžela. Nino sa politicky angažuje a čoraz častejšie je preč z domu.Prvé hádky na seba nenechajú dlho čakať. Lenina priateľka Lila je vydatá za Enza Scanneho a spoločne vychovávajú jej syna z prvého manželstva - Gennara, prezývaného Rino. Obom sa vo firme, ktorú vedú, výborne darí. Napriek tomu Lila nepôsobí ako šťastná žena.
Zatiaľ čo Lenu sa presadzuje na spisovateľskej scéne čoraz úspešnejšie, Nino stúpa na politickom rebríčku. Ich romantický vzťah utne Ninova nevera s opatrovateľkou ich dvoch dcér. A zdá sa, že zďaleka nebola jediná. Lenu vykopne svojho partnera z domu, no trvá jej ešte dlho, kým ho vykopne nielen domu, ale aj z hlavy, a zo svojho srdca. Lenu po rozchode s Ninom porodí ich spoločnú dcéru Immu. Lile sa zase narodí dievčatko Tina. Keď Lenu absolvuje spisovateľské turné po Európe, Lila sa stará nielen o svoje, ale aj o priateľkine dcéry. Neapolom otrasú viaceré udalosti, ktoré sa dotknú väčšiny obyvateľov mesta: zemestrasenie, mafiánske praktiky Solarovcov, milostný vzťah Else a Gennara, no predovšetkým zmiznutie Lilinej dcéry Tiny...

Elena Ferrante je majsterkou v odhaľovaní ženskej psychiky, myslenia a konania. Nie je to dramatický príbeh, čo vás priklincuje k podlahe, ale postavy, ktoré v ňom vystupujú. Je paradoxné, že napriek tomu, že Lenu je tá, čo je študovaná a píše knihy, ako intelektuálka v románe viacej pôsobí Lila: "A v každom prípade, skutočných intelektuálov je veľmi málo. Masa vzdelancov celý život lenivo komentuje myšlienky druhých. Najviac energie vynakladajú na sadistické cvičenia proti každému protivníkovi." (s.222). Priam mrazivo je vykreslený vzťah Lenu s jej matkou alebo vzťah Lenu s priateľkou Lily.
Neapol je opísaný takým spôsobom, ako keby ste ho dôverne poznali: "Aj Neapol sa mi zrazu zdal veľmi ďaleko od Neapola. A Lila od Lily, cítila som, že mám vedľa seba nie ju, ale svoje úzkosti." (s.29).
Román je rozdelený na dve časti - Zrelosť a Staroba. Autorka nás previedla niekoľkými desiatkami rokov a bolo to veľmi príjemné a vzrušujúce dobrodružstvo. Škoda, že už to celé končí.

OTÁZKY, KTORÉ MI KLADIE MOJE VNÚTRO

ROZHOVOR SO SVOJÍM VNÚTROM II

10 OTÁZOK






otázka č.1: Koľko kníh si doteraz prečítal?

odpoveď: Samozrejme, že to nepočítam. Ale myslím si, že tisícka padla už dávnejšie :)

otázka č.2: Prečo píšeš recenzie, keď z nich nemáš žiadny finančný zisk a zaberá ti to veľa voľného času?

odpoveď: Je niečo viac ako finančný zisk. A to vnútorné naplnenie. Dobrý pocit. Mnoho ľudí tvorí, lebo majú vnútornú potrebu niečo vytvárať a finančný zisk pri tom nehrá prioritnú rolu.

otázka č.3. Prečo vlastne čítaš?

odpoveď: Viacerým rozhodnutiam v živote v úvodzovkách vďačím za to, že môj život je pestrý a zaživa pády, vrcholy, ale aj priemerné dni. Niekto múdry raz na otázku - "Keby ste mohli vo svojom živote niečo zmeniť, čo by to bolo?", odpovedal: "Nemenil by som vôbec nič, lebo keby som niečo zmenil, už by to nebol môj život." Plne sa s týmto stotožňujem.

otázka č. 4. Ktoré knihy ťa priviedli k čítaniu? 

odpoveď: také tie klasické dielka pre mládež. "foglarovky" Záhada hlavolamu, Chlapci od Bobrej rieky, Chata v jazernej kotline, ďalej Traja pátrači, také tie útle knižky, volalo sa to Vyber si vlastné dobrodružstvo a klasické kovbojky, ktorých autorom bol Zane Grey.

otázka č. 5: Koľko kníh si nedočítal? A z akého dôvodu?

odpoveď: Myslím si, že ich viacej ako desať určite nebolo, čo je vzhľadom na počet kníh, ktoré mi za tie roky prešlo rukami, pomerne nízke číslo.Väčšinou som ich nedočítal vtedy, keď som mal skúškové obdobie počas vysokej školy a nestíhal som, alebo boli také hrozné, že som sa cez to nedokázal prehrýzť. Ale snažím sa v každej knihe hľadať aspoň nejaké pozitívne stránky a neodpísať ich hneď na začiatku. Nie vždy sa to však dá.

otázka č.6: Pohltila ťa nejaká kniha natoľko, že si pri nej prebdel celú noc?

odpoveď: Tou knihou je Smäd po živote od Irvinga Stonea. 

otázka č.7: Boli nejaké knihy, pri ktorých si mal pocit, že na ne intelektuálne nestačíš?

odpoveď: Určite boli aj také. Napríklad Exupéryho Citadela, ku ktorej by som sa v budúcnosti ešte veľmi rád vrátil.

otázka č. 8. : Čítaš niekedy aj s baterkou pod perinou?

odpoveď: Keď som bol malý, boli aj také noci. Aby ma mama nenašla ešte o pol noci pri stolnej lampe :)

otázka č. 9: Zahodil si niekedy nejakú knihu?

odpoveď: To akože vážne?! Radšej by som vyšmaril posteľ, keby som už nemal miesto na knihy. 

otázka č. 10: Ktorým literárnym hrdinom by si nechcel byť ani minútu?

odpoveď: Tak to neviem. Asi takým, ktorý je hlúpy a zabijú ho po dvoch úvodných vetách :D


piatok 25. augusta 2017

RECENZIA: Michael Crichton - Hranica času (Ikar, 2000)

HODNOTENIE:   ***

"Minulosť je svet, ktorý existoval pred Disneym a Murdochom, pred British Telecom a Nissanom, pred Sony a IBM a pred všetkými mazanými špekulantmi dneška. Minulosť tu bola pred nimi. Minulosť prekvitala a upadala bez ich zásahov a bez ich formovania. Minulosť je reálna. Je autentická. A práve v dôsledku toho bude minulosť neuveriteľne príťažlivá. Lebo minulosť je jediná reálna alternatíva v unitárnej súčasnosti. 
Čo budú ľudia robiť? To, čo už robia. Najrýchlejšie rastúci segment cestovania je dnes kultúrna turistika. Sú to ľudia, ktorým nejde o to navštevovať iné miesta, ale iné éry. Ľudia, ktorí túžia prechádzať sa ohradenými stredovekými mestami, obrovskými budhistickými chrámami, mayskými mestami s pyramídami, egyptskými nekropolami. Ľudia, ktorí túžia ocitnúť sa v minulosti. V svete, ktorý zmizol." (s.402). 



Máme tu ďalší príbeh, v ktorom sa cestuje v čase. Tentoraz sa vrátime do stredoveku. 

Výskumná spoločnosť ITC, ktorá sídli v Novom Mexiku, sa zaoberá kvantovou fyzikou. Vo svojom programe má okrem iného aj realizáciu cestovania v čase.

"Potom roku 1957 fyzik Hugh Everett prišiel s odvážnym vysvetlením. Tvrdil, že náš vesmír -vesmír, ktorý vidíme, vesmír kameňov a stromov, ľudí a galaxií - je iba jeden z nekonečného počtu vesmírov, ktoré existujú bok po boku.
Každý z týchto vesmírov sa ustavične štiepi, takže existuje vesmír, kde Hitler prehral vojnu a iný, v ktorom vyhral vojnu. Vesmír, kde Kennedy zomrel a iný, v ktorom žil. A svet, v ktorom si ráno čistíme zuby a svet, v ktorom si zuby nečistíme. A tak ďalej, a tak ďalej. Nekonečné množstvo svetov." (s.112).   

Na inom mieste pracuje na archeologickom výskume mladý vedecký tím. Na jednom z pergamenov, ktorý sa im podarí nájsť, rozlúštia odkaz svojho profesora, ktorý sa pomocou stroja času ocitol vo svojom najobľúbenejšom historickom období - v. stredoveku, v roku 1357, na hrade Castelgard, ktorý dočasne ovládol anglický rytier sir Oliver. Päťčlenná záchranná výprava v zložení Gomezová, Baretto (ich krstné mená nepoznáme), ďalej André Mark, Chris Hughes, a Kate Ericsonová. budú mať tridsaťsedem hodín na to, aby priviedli svojho profesora naspäť do súčasnosti. Spojení budú len drobným prístrojom, ktorým môžu medzi sebou v stredoveku komunikovať. 
Ocitnúť sa v 14. storočí, v čase zúriacej Storočnej vojny medzi Anglickom a Francúzskom, však nie je žiadna sranda: "Situácia v kraji je dosť nejasná. Ako viete, apríl 1357 je približne v dvadsiatom roku Storočnej vojny. Je to sedem mesiacov po víťazstve Angličanov pri Poitiers, kde zajali francúzskeho kráľa. Teraz ho majú a chcú zaňho výkupné. A Francúzsko bez kráľa sa ocitlo v chaose." (s.147). 


Michael Crichton, okrem iného aj autor Jurského parku, ktorý bol v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľmi úspešne sfilmovaný, sa tentoraz pohral s témou cestovania v čase. Je vidieť, že históriu Storočnej vojny a celkovú situáciu 14. storočia si poctivo naštudoval. Takisto o dramatické a prekvapujúce momenty nie je núdza. Niekedy je tých vážnych scén až príliš a je škoda, že Crichton to trošku neodľahčil humorom. Sú tu skvelé momenty, napríklad rytiersky turnaj, útek z väzenia, počas ktorého hrdinovia románu skáču po strechách hradu, stretnutie s krásnou vdovou lady Claire atď. O dobrodružstvá teda naozaj nie je núdza. Napriek tomu mi chýba nejaká pridaná hodnota, aby som dal knihe vyššie hodnotenie. Je cítiť, že od vydania románu už ubehol nejaký ten piatok a technika sa medzičasom výrazne posunula vpred. To samozrejme nie je autorova vina, no občas to pôsobí rušivo. Takže aby som to zhrnul. Príbeh veľmi dobrý, no chýba mu niečo originálne. Na dovolenku sa však hodí ako niečo... na šerbeľ :)  

štvrtok 24. augusta 2017

RECENZIA: Elan Mastai - Dnešok nie je naposledy (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Prebral som sa v akejsi nemocnici. Myšlienky som mal mazľavé a rozptýlené. Spočiatku som si myslel, že som ohluchol, no zistil som, že na vine sú tlmiče zvuku v sterilnom zotavovacom boxe. Trvalo dlho, kým moje oči nadobudli schopnosť zaostrovať, akoby sa svetelné signály, ktoré sa šírili zrakovými nervami, trieštili. Lekárov som musel pekelne vystrašiť, keď ma tak veľmi nadopovali. Všetko, čo nasledovalo, sa možno stalo práve preto, lebo prehnali dávkovanie. Alebo mi nervové skenery nesprávne detegovali hladiny hormónov v krvi. Rozhodnutia, ktoré som urobil, možno vôbec neboli skutočné rozhodnutia. Sú však naše voľby naozaj naše? Mozog je vlhký orgán, v ktorom zúri búrka sprevádzaná bleskami. Existujú vôbec vedomé rozhodnutia, alebo je všetko iba inštinktívna reakcia skrášlená zdeformovanou logikou?" (s.105). 





Mám rád filmy a romány, v ktorých sa cestuje v čase (Návrat do budúcnosti, Osudový dotyk, Návštevníci, Zajtra vstanem a obarím sa čajom...)
Myslím si, že vo filmoch a knihách, v ktorých sa cestuje v čase, by mal byť správny pomer humoru, milostného príbehu a aspoň trochu uveriteľnej formy cestovania do minulosti alebo do budúcnosti. 

"Existenciálny rozdiel medzi mojím a týmto svetom spočíva v tom, že tam, odkiaľ som prišiel, je preto očividné - stačí, aby sa človek rozhliadol okolo seba. Nikto sa nemusel pýtať prečo. Odpoveď bola evidentná. Boli sme šťastní. Naším cieľom bolo udržať tento stav. Ak sme nejako mohli prispieť, chceli sme, aby sa tí, čo prídu po nás, mali o trochu lepšie. Rovnako sa totiž zachovala generácia pred nami." (s.103).

Teraz už k samotnému románu. Tom Barren je synom geniálneho vedca Lionela Goettreidera, ktorý od roku 1965 pracuje na stroji času. Ľudia sú v šesťdesiatych rokoch technicky oveľa vyspelejší ako my v súčasnosti. Vynálezy, ktoré dnes len testujeme, boli v tom období každodennou samozrejmosťou. 
Pán Goettreider spoločne so svojim tímom stoja pred poslednými prípravami finálneho testu. Penelope Weschlerová, veľmi ambiciózna mladá žena, ktorá nesplnila záverečné skúšky, aby sa stala kozmonautkou, každú chvíľu vstúpi do stroja času. Lenže tesne predtým sa zoznámi s ľahkovážnym synom geniálneho profesora Tomom Barrenom, s ktorým má nechránený sexuálny styk, ktorý má ďalekosiahle následky pre ľudstvo: "Otcova genialita sa ocitla v troskách. Laboratórium zostalo opustené. Misia sa odložila na neurčito. Celý tím, chrononauti, technici, poradcovia, otec...Všetkých izolovali v miestnostiach, kde sa nedalo komunikovať s okolím. Dnu sa nahrnuli právnici, aby sa pustili do požadovaného vyšetrovania. Dalo sa tušiť, že dôjde k právnym sankciám., poškodeniu dobrej povesti, prísnym vládnym opatreniam či firemným auditom. Celé odvetvie cestovania v čase sa posunulo naspäť o celú generáciu.
Je úžasné, koľko škody dokáže napáchať jeden penis" (s.126). 

Nešťastná náhoda spôsobí, že počas pokusu zahynie celý vedecký tím, s výnimkou Toma Barrena. Tom je rozhodnutý napraviť dôsledky svojho nezodpovedného konania. Nastúpi do stroja času a do počítača zadá rok 2016. 
Keď otvorí oči, zistí, že všetko v jeho živote sa zmenilo. Jeho rodičia sú veľkí pohoďáci. Takých si ich nepamätá. Otec píše populárne romány a mama je odborníčkou na viktoriánske literárne obdobie. Navyše má o tri roky mladšiu sestru, ktorá nevynechá jedinú príležitosť, aby ho slovne podpichla. Všetci ho oslovujú "John" a rozplývajú sa nad jeho architektonickým umením, ktoré je známe po celom svete. Tomovi chvíľu trvá, kým pochopí, čo sa vlastne stalo. Stroj času ho dopravil do alternatívnej reality, ktorá existuje súbežne s realitou, z ktorej nedávno pricestoval. Penelope Weschlerová je v tejto realite majiteľkou kníhkupectva. Tom premýšľa, čo má spraviť. Jediný, kto mu môže v tejto chvíli pomôcť, je jeho geniálny otec Lionel Goettreider. Je však otázne, či mu to všetko uverí. Ostatní majú totiž Toma za blázna. 

Výborný nápad, priemerné prevedenie. Keď čítate príbehy, v ktorých sa cestuje v čase, je dôležité, aby si vás hlavný hrdina získal. V tejto knihe sa tak nedeje. Tom je bohužiaľ len odvarom charizmatickej literárnej postavy. Naopak technická stránka románu, ktorá opisuje cestovanie v čase, je spracovaná pútavo. Dramatických scén by mohlo byť byť o niečo viac a ani humorom to práve nežiari. Netvrdím, že je to zlá kniha, ale na romány, v ktorých sa cestuje v čase, mám trošku vyššie nároky.  

    

streda 23. augusta 2017

RECENZIA: Paulo Coelho - Špiónka (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   **

"Myslela som si, že môžem manipulovať s tými, čo chceli odhaliť štátne tajomstvá, myslela som si, že Nemci, Francúzi, Angličania či Španieli nikdy neodolajú žene ako ja - a napokon manipulovali oni so mnou. Unikla som pred zločinmi, ktoré som naozaj spáchala: najväčšmi som sa previnila tým, že som bola emancipovaná, nezávislá žena vo svete, ktorému vládnu muži. Odsúdili ma za špionáž, hoci som sa dostala len ku klebetám v salónoch vysokej spoločnosti." (s.24). 



Mata Hari sa stala legendou. Kým však v skutočnosti táto záhadná diva bola? Vypočítavá milenka, ktorá manipulovala s mocnými politikmi? Prostitútka, čo si rada užívala život? Žena, ktorá túžila po bohatstve, emancipácii a nezávislosti?
Je paradoxné, že v procese, v ktorom ju odsúdili na smrť, boli v radoch žalujúcich aj obhajcov muži, ktorí prešli jej náručou. Jej meno poznali Nemci aj Francúzi. Oba tábory chceli využiť jej styky a spraviť z nej špiónku. Možno aj samotná Mata Hari sa naivne domnievala, že je súčasťou nejakej veľkej vzrušujúcej hry, ktorá bude mať napokon šťastný koniec. Aspoň pre ňu. My už vieme, že sa mýlila. Skôr ako ju popravili, istý čas strávila vo väzení Saint - Lazare, v ktorom panovali otrasné podmienky: "Viem akú povesť má väzenie, kde vás dnes na svitaní naposledy navštívim. Bývalá nemocnica pre chorých na lepru, potom blázinec, neskôr tam väznili a popravovali ľudí počas Francúzskej revolúcie. Takmer nijaká hygiena, cely bez ventilácie, vzduch nemá kadiaľ prúdiť, všade sa šíri zápach a choroby. Väznia tu predovšetkým prostitútky a ľudí, ktorých sa chce rodina s pomocou stykov na správnych miestach zbaviť. Zároveň príhodné miesto na výskum pre lekárov, ktorí sa zaujímajú o ľudské správanie." (s.161). 

Paulo Coelho, asi najznámejší brazílsky spisovateľ, napísal fiktívny príbeh o najslávnejšej špiónke dvadsiateho storočia. Vychádzal pri tom z viacerých, doteraz nezverejnených historických dokumentov. Román je akousi spoveďou ženy, ktorá vie, že onedlho bude popravená. Rekapituluje najpamätnejšie momenty svojho života a snaží sa pri tom zmieriť so smrťou.

Coelho je podľa môjho názoru jeden z najpredceňovanejších  spisovateľov súčasnosti. Nepáči sa mi spôsob akým píše, pretože je vykalkulovaný, presladený, príliš opisný a málo dramatický. V súčasnosti žije už len zo svojho mena, vďaka ktorému úspešne predáva aj sotva priemerné romány. Ako napríklad tento.  

utorok 22. augusta 2017

RECENZIA: Alexandra Oliva - Posledná (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:  **

"Táto šou nie je o mne. Nie je ani o ostatných súťažiacich. Je o svete, do ktorého sme vstúpili. Sme komparzisti, našou úlohou je zabávať, nie poučovať. Uvažovala som o zážitku, ktorý budem mať z tejto súťaže nesprávne -nie som tu preto, lebo som zaujímavá, ani nie preto, že sa obávam mať deti. Jednoducho som v scenári tejto šou diakritické znamienko. Nikomu nezáleží na tom, či vydržím v súťaži do konca. Tvorcovia majú jediný záujem, aby ju diváci sledovali do konca." (s.232).



Pokiaľ ste videli aspoň niekoľko minút z reality show Ostrov, ktorú  minulý rok vysielala televízia Markíza, potom budete mať pocit, že čítate jej knižnú podobu. Alebo aspoň jej veľmi príbuznú verziu. 
Máme tu dvanásť súťažiacich, ktorí na izolovanom mieste plnia fyzicky náročné úlohy. Poznáme ich pod prezývkami: Zoo, Inžinier, Čašníčka, Ázijčanka, Stopár, Biologička, Rančer, Bankár, Vojenský pilot, Čierny doktor, Roztlieskavač a Exorcista. Každý z nich sa vyznačuje nejakými vlastnosťami a nejako sa správa. Podľa úspešnosti plnenia úloh sú buď odmeňovaní alebo trestaní. Zmluva, pod ktorú sa všetci hráči podpíšu, ich zaväzuje k tomu, že reality šou bude trvať nie menej ako päť a nie viac ako dvanásť týždňov. Súťažiaci vypadne vo chvíli, keď nahlas vysloví slová "Ad tenebras dedi."
K reality show sa vyjadrujú aj diváci prostredníctvom mailov a komentárov. Čo spočiatku vyzerá ako klasická reality show, sa postupne mení na holý boj o život. Súťažiaci netušia, že mimo územia, na ktorom sa momentálne nachádzajú, vypukne medzičasom smrtiaca epidémia, ktorá si vyžiada množstvo ľudských životov. Hranica súťažných úloh a reálneho sveta sa úplne potiera. Niekomu sa to vymklo z rúk a cesta späť je nemožná...

Veľmi dobrý nápad, ktorý však zostal iba nápadom. Dramatické scény nemajú to správne napätie, ktoré by vám vyrazilo dych alebo spôsobilo zimomriavky. Myslím si, že keby bol príbeh prenesený na filmové plátno, bol by to oveľa silnejší zážitok. Ani jeden zo súťažiacich mi nejako neprirástol k srdcu, keď to poviem natvrdo, bolo mi v podstate jedno, čo sa s nimi stane. Ich charaktery plávajú po povrchu, nemajú potrebnú charizmu. 
Román sa číta ľahko, je v ňom minimum dialógov a pomerne veľa opisov. Ak máte chuť trochu vypnúť, potom je Posledná tou správnou voľbou. No ak čakáte nejaký hlbší čitateľský zážitok, potom sa na knihu zvysoka vykašlite.  

pondelok 21. augusta 2017

RECENZIA: Benjamin Ludvig - Vo svete Ginny Moonovej (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:  ***

"Brian a Maura a Maličká Wendy mi nemôžu chýbať tak veľmi ako moja Bábika, pretože moja Bábika ma potrebuje oveľa viac ako oni. Oni sú predsa v bezpečí. Nikto ich nebude biť ani im ubližovať. Brian a Maura a Maličká Wendy ma nepotrebujú. Takže v tomto prípade je jedna v skutočnosti viac ako tri, hoci to matematicky nesedí. Pretože postarať sa o moju Bábiku je viac ako čokoľvek iné. Dokonca aj matematika." (s.265).



Štrnásťročná Ginny Moonová sa na prvý pohľad ničím nelíši od svojich rovesníkov. Zamýšľa sa nad životom, chodí do školy, zápasí s problémami. Tým najväčším je jej autizmus. Keďže jej biologická matka Gloria ju dlhé roky týrala, sociálka zverila Ginny do náhradnej rodinnej starostlivosti. Prešla rukami viacerých párov, až napokon zakotvila u Briana a Maury. Napriek tomu, že sú to nesmierne obetaví, milí a starostliví ľudia, Ginny im dáva poriadne zabrať. Vychovávať autistku v pubertálnom veku, si vyžaduje skutočne pevné nervy. Ginny musí každé ráno začínať deviatimi bobuľami hrozna a šálkou mlieka. Inak nedokáže fungovať. Jej veľkým idolom je Michael Jackson. Nedokáže odpovedať, pokiaľ jej niekto položí dve a viacej otázok po sebe. Najviac zo všetkého jej chýba "Bábika", ktorú si k sebe pritúlila v útlom detstve zakaždým, keď sa cítila mizerne. Na svet pozerá svojskými očami. Metafory a slovné frázy vníma doslovne: "Povedala síce -von s tým-, no nemyslela, že mám niečo vypľuť von, ale -čo chceš povedať-, a tak sa snažím nepľuť.-" (s.127). Svoju novú mamu oslovuje "navždymama" a svojho nevlastného otca "navždyotec." Napriek tomu, že ju Gloria spoločne so svojim priateľom Donaldom v detstve týrali, stále ju to ťahá k biologickej mame. A tak, pokiaľ je to len trochu možné, uteká z domu, aby sa s ňou opäť stretla. Naivne si myslí, že všetko sa dá doporiadku a ona bude súčasťou šťastnej rodiny. 
Ginny pravidelne navštevuje psychologičku, ktorá sa jej snaží uľahčiť dospievanie. Ginny má jediného kamaráta, spolužiaka Larryho, ktorý trpí zdravotnými problémami. Ginnin život sa skomplikuje ešte viac, keď sa na scéne zjaví jej biologický otec Rick a snaží sa jej nahradiť všetok stratený čas. Ako sa Ginny rozhodne? Utečie k mame? Presťahuje sa k otcovi? Ostane u terajšej rodiny? Ginny má vo všetkom poriadny zmätok.

Zaujímavá téma, ktorá však nevyužila naplno svoj potenciál. Ginny je uveriteľná postava, dokáže si čitateľa získať. Brian a Maura sú vykreslení dosť jednostranne. Rick do príbehu zapadá, no odrazu sa z neho nečakane vyparí. Postava manipulatívnej Glorie sa autorovi naozaj podarila.
Príbehu chýba viacej dramatických a nečakaných momentov. Priemerná kniha, ktorú keď neprečítate nič sa nestane, ale na druhej strane do vlaku si ju vziať pokojne môžete. 

nedeľa 20. augusta 2017

POTULKY PO VÝCHODNOM SLOVENSKU (fotoreportáž)




KURIOZITY VÝCHODNÉHO SLOVENSKA

DÁŽDNIKY NA LETNEJ TERASE V JEDNEJ Z KOŠICKÝCH REŠTAURÁCII






KAVIAREŇ CAFÉ PROVENCE - LEVOČA





NOVÁ PREDAJŇA PANTA RHEI ČAKÁ NA SVOJE OTVORENIE - PREŠOV



TREBA BYŤ SEBAKRITICKÝ :) - CUKRÁREŇ BABIČKA - BARDEJOV

RECENZIA: Stephanie Perkinsová - Letné dni a noci (CooBoo, 2017)

HODNOTENIE:   ***



"Láska muže být tak divná a smutná. Muže být těžké pochopit, proč v ruzných dobách v životě  utíkáme za určitými lidmi a před dalšími prcháme. Proč se tolik snažíme najít tu věc, kterou hledáme a když ji objevíme, vezmeme rychle nohy na ramena." (s.124). 

Nevýhodou poviedkových antológii je, že vybrané diela majú rôznu kvalitatívnu úroveň. Inak tomu nie je ani v knihe, ktorú zostavila Stephanie Perkinsová pod názvom Letné dni a noci
Hneď prvá poviedka - Hlava, šupiny, jazyk, chvost je úplne klišé so všetkým, čo k tomu patrí. Chlapec, dievča, jeden z nich má smrteľnú chorobu a druhý sa s tým snaží vyrovnať. 
Druhá poviedka má názov Koniec lásky. Je to príbeh jednej šikovnej študentky, ktorá má talent na matematiku a je tajne zamilovaná do svojej spolužiačky. Aj kvôli nej sa zapíše do letnej školy... Príbeh, ktorý ničím nevybočuje z priemeru, ale je príjemne napísaný.
Názov tretej poviedky znie Posledná vojna v krváku. V malom mestečku majú odohrať posledné predstavenie v štýle klasických hororov z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Problém nastane, keď hlavný premietač vloží do stroja film, ktorý nemali diváci nikdy uvidieť. Od tej chvíle sa hrdinovia príbehu stanú súčasťou krvilačného filmu...
Štvrtá poviedka: Zvrátená rozkoš - jedno obyčajné dievča sa zamiluje do chalana, ktorý je členom punkovej partie. Napokon sa rozídu, ona vedie normálny život, no často premýšľa o tom, aké by to bolo, keby ostali spolu.
Piata poviedka -O deväťdesiat minút zabočte na sever - totálne klišé poviedka, ktorá rozoberá vzťah muža a ženy, no nemá to spád ani potrebnú energiu.
Suveníry - je názov šiestej poviedky, ktorá rozpráva príbeh dvoch mladých homosexuálov. Jeden predáva suveníry v neďalekom stánku (a je to dobrák od kosti ako sa hovorí) zatiaľ čo ten druhý je mierne povrchný herec, ktorý si uvedomuje svoju charizmu a podľa toho sa aj správa. Poviedka nabitá emóciami, ktorá ma zaujala hneď od samého začiatku. 
Zotrvačnosť je poviedka tak trochu v štýle sci -fi. Mladý muž umiera a jeho posledným želaním je stretnúť sa so svojou láskou zo študentských čias, aby jej vysvetlil, prečo sa s ňou pred rokmi rozišiel takým neférovým spôsobom. Pomocou prístroja sa obaja vracajú k svojim najkrajším spomienkam.
Milostný labyrint - typický letný príbeh v americkom štýle. Partia mladých študentov si v luxusnom letovisku privyrába počas sezóny, kde sa stará o pohodlie rozmaznaných zbohatlíkov. Odvíja sa tu hneď niekoľko vzťahov súčasne a najmä vďaka prostrediu si budete po celý čas pripadať ako niekde v slnečnej Kalifornii. Ukážka toho, ako by mal výborný letný príbeh vyzerať. Ľahká zápletka, niekoľko pohodových postáv, dávka humoru a správna zmes emócii:
"-Tohle je Zeke Zanni,-, ozvala se poblíž Lena..-
-Ahoj Zeku.- Arlo mu podal ruku. 
Zeke ji potřásl a usmál se, ale neřekl pul slova.
-Zeke nemluví-, vysvětlila Lena.
-Proč?- zeptal se Arlo.
Lena pokrčila rameny. -To nám nikdy neřekl-" (s.229). 

"Nevím, jak bych všechna ta léta přečkal bez Zekovy tiché podpory-, přidal se Franklyn." (s.262).
  
Veľa šťastia a dovidenia - spomienky dvoch hlavných postáv (chalana a dievčaťa) na milovanú osobu, ktorá onedlho odchádza preč. Umelé, presladené, nudné. Čo k tou viac dodať?
Zbrusu nová atrakcia - príbeh sa odohráva v lunaparku. Stretnete sa v ňom s množstvom bizarných postáv, príšer a záhadných ľudí. Jeden pán sa bude chcieť ulakomiť na lunapark, za čo bude náležite potrestaný. Nemám rád prostredie lunaparkov, ale príbeh je celkom zaujímavý. 
Tisíc spôsobov, ako by sa to všetko mohlo pokaziť - Jedno mladé dievča sa vo voľnom čase stará o deti, ktoré navštevujú niečo ako centrum voľného času. Tu sa náhodne zoznámi s chalanom, ktorý už na prvý pohľad pôsobí ako suchár a typický knihomoľ. Až neskôr o sebe prezradí, že má aspergerov syndróm. Dievčinu to na chvíľu zarazí, no keďže sa jej dotyčný chlapec páči, rozhodne sa, že napriek všetkému dá tomu šancu. Veľmi dobre napísaná poviedka, ktorá vás udrží v pozornosti až do samotného záveru. 
Mapa perfektných maličkostí - "Teď byste se do toho mohli vložit a namítnout: Hele, chlape. (Jmenuju se Mark.) Tak fajn, Marku. Jestli se stejný den opakuje pořád dokola a každé ráno se prostě automaticky vrátí na stejný začátek, tak si v podstatě mužeš dělat, co chceš, ne? Jakože jasně, mohl bys jít do knihovny, ale mohl bys tam jít nahý a bylo to jedno, protože druhý den to smaže, jako když zatřepeš tabulkou Etch Sketch. Mohl bys, co já vím, vykrást banku, naskočit na nákladní vlak nebo všem povědět, co si o nich doopravdy. myslíš. Mohl bys dělat, cokoli se ti zlíbí. Jo, to je teoreticky pravda. Ale přiznejme si, kdo by na to v tomhle horku měl energii?" (s.370).  
Podľa môjho názoru najlepšia poviedka celej antológie. Časová anomália spôsobí, že dvaja mladý ľudia sa od istého momentu zobudia každé ráno do 4. septembra. Keď si idú večer ľahnúť, je 4. septembra a ráno, keď otvoria oči, opäť je 4. septembra. Niečo na štýl komédií Na hromnice o den více s Billym Murraym v hlavnej úlohe alebo  50 krát a stále po prvý raz tentoraz s Adamom Sandlerom a Drew Barrymore.

"Poslední kluk a holka na Zemi a mě nenapadlo nic, co bych jí mohl říct." (s.375).

Je pravda, že som výrazne ovplyvnený tým, že na príbehy alebo filmy v ktorých sa cestuje v čase mám slabosť a to od doby, čo som prečítal knihu a videl rovnomenný film s M. J. Foxom Návrat do budúcnosti, no aj bez ohľadu na tento fakt je Mapa perfektných možností skvelou poviedkou, ktorá vás bude unášať až do poslednej strany. Na ten záver som inak poriadne nabrúsený, lebo pokazil  dokonalý zážitok z celého príbehu. Ta zo by mal dostať autor doživotie. Zabiť takto parádne rozohranú hru je priam kriminálny zločin! Čo sa dá robiť. Napriek tomu určite si túto poviedku nenechajte ujsť.



Ako som už spomínal, ešte na začiatku tejto recenzie, nevýhodou poviedkových antológii je ich nevyrovnanosť. Ak by som čítal len poviedky Posledná vojna v krváku, Suveníry, Milostný labyrint, Tisíc spôsobov, ako sa to všetko mohlo pokaziť a Mapa perfektných maličkostí, bolo by to za plný počet bodov. Ak by som čítal len poviedky Koniec lásky, Zvrátená rozkoš a Zbrusu nová atrakcia, bol by to čistý priemer. A ak by ostal len ten zvyšok, potom by to bolo ešte o niečo horšie. 
Takto dávam knihe ako celku priemerné hodnotenie s tým, že v nej nájdete viacero výnimočných , nemálo priemerných, ale aj zopár naozaj slabých miest. Odporúčam čítať antológiu počas letných mesiacov, vtedy budete pri jej hodnotení určite zhovievavejší. Veď koľko gýčových vianočných príbehov sme počas adventu ochotní v tichosti tolerovať? 

Na záver ešte musím oceniť grafickú podobu knihy, ktorá pôsobí síce miestami mierne gýčovo, ale vnútorné stránky majú napriek tomu akési prázdninové čaro...     
  

utorok 15. augusta 2017

BOOK TRIP (KNIŽNÝ VÝLET)

Príprava na východné Slovensko (Košice, Prešov, Levoča, Bardejov)



REKVIEM ZA KAMOŠA (krátka spomienka)

Dnes som prišiel o kamaráta. Teda nie je to také dramatické ako to na prvý pohľad vyzerá, ale trochu to tak cítim. Sú to zhruba tri roky, čo som dostal ako promočný dar nový mobil. Bol môj prvý dotykový. Dovtedy som nebol veľkým priaznivcom tohto typu telefónov, ale veľmi rýchlo som si naň zvykol. Väčšina ľudí sa priam trasie na to, kedy vymení starší typ vozidla za nový model, manželku za mladšiu milenku, starší telefón za najnovšiu technickú "vychytávku."
Ja som si však na svojho malého kamoša zvykol. Mal som ho rád. Bol to spoločník, keď som šiel s niekým na pivo, vyložil som si ho na stôl a mal som pocit, že nás počúva a občas súhlasne prikyvuje. Delil sa so mnou o dobré aj zlé správy, budil ma každé ráno a každý večer som s ním zaspával. Delil som sa s ním o svoje myšlienky a nápady. Občas sa rozozvučal keď nemal, ale to som mu ochotne prepáčil. Neraz som sa aj vďaka nemu rozosmial. Inokedy mi odhalil niečo smutné. Ale bol vždy pri mne. Jediný raz som ho nemusel ťahať do opravy, srdce mu bilo ako zvon. Až dodnes. 
Šiel som sa poobede prejsť do lesoparku a keď som sa vrátil domov, nikde som ho nevedel nájsť. Nebral som to nijak tragicky, som typ človeka, ktorý pre svoju roztržitú povahu neustále šmátra po vreckách, či má pri sebe mobil, peňaženku, kľúče a doklady. Mal som všetko. Až na neho. Prezrel som všetky vrecká, prehrabal som miesta, na ktorých som predpokladal, že by sa mohol nachádzať. Prezvonil som ho. Známy zvuk som však nikde nepočul. Vtedy som už tušil, že je zle. Čo teraz? S búšiacim srdcom som opäť absolvoval trasu, ktorú som predtým prešiel pokojným krokom. Nič. Vbehol som do kaviarne, do stávkovej kancelárie, všade kde bola čo i len malá pravdepodobnosť, že mi tam mohol teoreticky vypadnúť. No márne. Bolo mi z toho smutno. Urobil som všetko preto, aby som sa s ním opäť stretol. Stále som dúfal, že...



Bol som nútený zablokovať sim kartu a kúpiť si nový typ telefónu. V tej chvíli som mal pocit, že svojho starého kamoša definitívne zrádzam. Bolo mi nanič. Áno, ten nový telefón je dokonalý, má všetky tie nové technické "vychytávky", všetky tie mega mixe pixle, ktoré mi ako technickému antitalentu vlastne ani nič nehovoria, ale zdráham sa ho vziať do dlaní a prijať za svoj. Ešte to chvíľu potrvá, kým si naň zvyknem, vezmem ho na pivo alebo na plaváreň. Bude sa musieť snažiť, chudák. Vlastne obaja sa budeme musieť snažiť. 

Je pol desiatej večer. Svojho starého kamoša prezváňam už aspoň po stý raz. Cítim sa mizerne, keď si predstavím, že leží niekde opustený v tráve a z posledných síl, kým mu definitívne dôjde batéria, zaspáva s nádejou, že ho neprestávam hľadať, zatiaľ, čo ja sa už pár minút zoznamujem s jeho náhradníkom. Zbohom kamoš...

Prosím, ak by ste ho náhodou niekde našli, správajte sa k nemu ako k fajn kamošovi a nevybíjajte si na ňom zlosť. Nezaslúži si to.

Pamätáte si tú slávnu scénu z filmu Stroskotanec, keď Tomovi Hanksovi odpláva verný kamoš Wilson? Nebola to len obyčajná volejbalka a Tom Hanks to dobre vedel. Wilsnééééééééééééééé!!!!!   

RECENZIA: Lars Saabye Christiensen - Herman (Slovart, 2015)

HODNOTENIE:   ***

"-Iba čas môže pomôcť.-
-Čas je korytnačka.,- povie Herman.
-Korytnačka?-
-Žerie šalát a nemôže mi pomôcť.-" (s.119). 



Herman Fulkt  je obyčajný jedenásťročný chlapec. Do školy chodí na poslednú chvíľu, musí čeliť šikanovaniu trojice chalanov Glenn, Karsten a Bjornar. Jeho jedinou kamarátkou je ryšavá Ruby, ktorá je do neho platonicky zamilovaná. Dalo by sa povedať, že Herman je so svojim životom spokojný. Až do dňa, kedy si všimne, že mu začnú vo veľkom padať vlasy. Mama trvá na tom, aby nosil parochňu, no Herman dáva prednosť čiapke. Baví ho rýchlokorčuľovanie a rád spoznáva nové veci. Každý deň chodí navštevovať starého otca, ktorý trpí vážnymi zdravotnými problémami. Má rešpekt pred učiteľom, ktorého pre jeho mohutnú postavu a drsnú povesť prezývajú Kolos. Odkedy začnú Hermanovi padať vlasy, všetci ho začnú až príliš okato ľutovať a on sa s tým nedokáže zmieriť... Veď on je predsa rovnakí ako ostatní chlapci v jeho veku, len mu padajú tie nešťastné vlasy. 

Príbeh, ktorý sa číta veľmi príjemne. Pripomína Boyneho román Úžasná cesta Barnabyho Brocketa. Postavička Hermana sa veľmi podobá chlapčekovi zo švédskeho večerníku Alfi stvára hlúposti z roku 1979. Je to veľmi milý chlapec, ktorému budete od začiatku držať palce. Aj malé dobrodružstvá môžu vytvoriť zaujímavý príbeh. Navyše, keď namiešate správnu dávku humoru: " -Šampón . Kúpila som ho od Bruchaja. Lepší už ani nemôže byť. Vieš z čoho ho vyrobili? Zelené mydlo, selén, draslík a bórax! Už si počul niečo také, Herman?-"
-Sotva. - 
Podobne vonia mama, keď sa spolu s otcom chystajú v sobotu večer niekam von, vrátia sa domov neskoro a v nedeľu ráno majú také čudné tváre." (s.154).
"Povedali ste, že parochňa je pekná. Vyzerá ako hovno s gumou na zaváranie!-" (s.156).

Nie je to žiadne veľdielo, ale čitateľsky vás to osvieži rovnako ako vychladené pivečko na letnej terase po západe slnka. 

pondelok 14. augusta 2017

RECENZIA: Samuel Bjork - Sova (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ****

"Svetlo prenikajúce do miestnosti cez špinavé okná dopadalo na operenú ruku, ktorá sa pomaly hýbala vzduchom. Jeho ústa sa roztiahli do širokého úsmevu, potom si spomedzi bielych zubov vyslobodil mŕtveho hlodavca a do dievčatka zavŕtal svoj prázdny mŕtvy pohľad. Zašuchoril perím a povedala: -Som sova. -" (s.9).



Už sme si akosi zvykli, že v severských detektívkach vraždia väčšinou psychopati s temnou minulosťou, ktorí svoje obete odstraňujú nejakým rituálnym spôsobom. Inak tomu nie je ani vo vynikajúcom krimi románe Sova. 
Sova je voľným pokračovaním predošlej knihy Cestujem sama. Opäť sa stretávame so špičkovým vrchným vyšetrovateľom Holgerom Munchom a psychicky labilnou Miou Krugerovou, ktorá sa ani po rokoch nedokáže zmieriť so smrťou svojej sestry. Súčasťou policajného tímu sú aj Kim Kolso, analytik Ludvig Gronlie, nováčik tímu, špičkový počítačový technik Gabriel Mork, Curry, detektív, ktorý má problémy s hazardom a pitím a mladučká policajtka Ylva.

Neďaleko hurumskej oblasti, v ktorej sídli zariadenie pre týrané deti, nájdu mŕtve telo šestnásťročnej Camilly Greenovej. Všetko nasvedčuje tomu, že tínedžerka bola zavraždená rituálnym spôsobom.Okolo nahého tela sú poukladané sviečky v tvare pentagramu a sovie pierka. Neskôr sa nájde video, ktoré celý rituál zachytáva. Vyšetrovací tím je šokovaný, keď vyjde najavo, že brutálna vražda bola vysielaná naživo. Nahrávku niekto zavesil na internet. Lenže kto? Čo za človeka mohol vykonať takúto beštiálnu vraždu?

Holger Munch sa musí zmieriť so skutočnosťou, že jeho manželka si našla nového partnera a to ešte netuší, že Miriam Munchová, jeho dcéra, ktorá bola počas dospievania poriadnou rebelkou, sa pridala k radikálnemu spolku ochrancov zvierat a ide jej o život... Mia Krugerová upadá do čoraz väčších depresií a vážne premýšľa nad samovraždou. Curry je v poslednom čase viacej opitý ako triezvy a cíti, že svojim správaním stráca svoju úžasnú priateľku. Snaží sa to napraviť, no stráca aj posledné zvyšky síl. Zdá sa, že špičkový počítačový technik Gabriel Mork je napojený na Skunka, tajomného muža, ktorý je jeden z hlavných podozrivých v prípade vraždy Camilly Greenovej. Nie je však jediný. Jim Fuglesang, čudák v cyklistickej prilbe sa dobrovoľne prizná, že on je páchateľom hrozného činu. Do úzkeho okruhu podozrivých sa dostane aj Paulus, mladý chalan, ktorý pracuje v zariadení pre týrané dievčatá a Benedikte Riisová, tínedžerka, ktorá na mŕtvu Camillu otvorene žiarlila. Nemožno vylúčiť, že vrahom môže byť aj brat riaditeľky zariadenia pre týrané dievčatá Helene Eriksenovej, ktorý sa ako malý prezliekal za sovu. Páchateľ si ako ďalšiu obeť vyhliadne Miriam Munchovú, dcéru vrchného policajného vyšetrovateľa...

Výborne napísaný thriller, ktorý sa každú chvíľu dramaticky mení, čím vás núti čítať ďalej a ďalej. Príbeh napísaný v štýle Michaela Hjortha a Hansa Rosenfeldta. Ich komisár Sebastian Bergman istým spôsobom pripomína Holgera Muncha
V každom prípade sa môžete tešiť na skvelý príbeh, výborne vykreslené postavy a mnoho dramatických scén. Je to jedna z kníh, ktorú prečítate na jeden nádych.    

sobota 12. augusta 2017

RECENZIA: Emma Donoghuová - Prevtelenie (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"- Chcete povedať, že sa z Anny stáva plaz?- Chcelo sa jej kričať.
-Učenci a bádatelia podchvíľou objavia v odľahlých kútoch zemegule javy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nevysvetliteľné, je tak? Čo ak je naša malá priateľka úplne novým druhom?- McBreartymu sa od vzrušenia roztriasol hlas. - Bytosť, ktorá do budúcna ponúka nádej pre celú ľudskú rasu! -" (s.195). 



Do Írska, ktoré je ešte stále plné povier, mýtov, náboženských legiend, prichádza zdravotná sestra z Anglicka - Elizabeth Wrightová, prezývaná Lib, aby pomohla jedenásťročnej Anne ODonnellovej, ktorá odmieta jesť a hrozí, že zomrie na podvýživu. Mestečko je plné ľudí, ktorí veria, že Anna je zázračné dieťa, ktorá dokáže uzdravovať chorých. Ona sama je presvedčená o tom, že jej jediným pokrmom je nebeská manna. Lib je zúfalá. Proti nej stojí farár, rehoľná sestra Michaela, starý lekár McBrearty, celá rodina ODonnellovcov, ale aj miestni obyvatelia, pre ktorých predstavuje Anna skutočný zázrak. Aspoň že si Lib získa priazeň Williama Byrneho, známeho novinára ktorý je ochotný jej pomôcť so záchranou malého dievčatka. Nie je však na to už príliš neskoro?

Lib predstavuje tú pokrokovejšiu časť Británie, zatiaľ čo obyvatelia malého írskeho mestečka stále žijú v tmárstve a náboženskej zaslepenosti. Netušíme v ktorom období sa príbeh odohráva, ale ono to vlastne ani nie je podstatné. Celou knihou sa tiahne atmosféra strachu, tajomnosti a temných síl. Akoby zlo stálo po celý čas priamo za dverami a čakalo na najvhodnejší okamih, kedy potiahne kľučkou...Občas budete mať pocit, sa ocitáte vo filme Vymietač diabla alebo Čarodejnice zo Salemu. 
Lib je ateistka, a o to ťažie je pre ňu prijať všetky tie veci, čo sa okolo nej dejú: -A napriek všetkému, čo sa tu odohralo, ste zostali veriaci? - Bola to veľmi osobná otázka, ale už hodný kus išli po ceste vedľa seba, a tak nadobudla pocit, že formálna zdvorilosť by bola zbytočná.-
Byrne prikývol. -Zvláštne, ale som. Ani utrpenie, ktorého som bol svedkom, ma nezbavilo viery. A čo vy, Elizabeth Wrightová? Vy sa bez Boha zaobídete, však?-
Zmeravela. Povedal to tak, akoby bola striga, čo v slabinách vzýva Lucifera. - Z akého dôvodu si myslíte, že...-
-Madam, vy ste sa opýtali mňa - skočil jej do reči. - Veriaci človek takú otázku nepoloží.-" (s.167).

Zaujímavý príbeh, ktorý sa inšpiroval skutočnými udalosťami, má v sebe tajomné napätie a výbornú atmosféru, nevieme sa dočkať, kedy sa dozvieme, čo za všetkými tými záhadnými udalosťami stojí, no bohužiaľ autorka z toho mohla vyťažiť ešte o niečo viac. Je to podobné, ako keď sledujete perfektný horor, všetko je nastavené ako má byť, už tŕpnete, čo na vás vyskočí spoza rohu a ono sa to len ťahá a ťahá, až z vás to príjemné mravčenie pomaličky vyprcháva, aby napokon upadlo úplne dostratena. Škoda, mohol to byť výnimočný román za päť hviezdičiek, takto príbeh len lavíruje medzi priemerom a výnimočným zážitkom.  

piatok 11. augusta 2017

RECENZIA: Naveed Jamali - Ellis Henican - AKo chytiť Ruského špióna (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   **


"Všetko, čo som vedel o práci v utajení som pochytil z kníh, filmov, seminárnych prác do školy a seriálu Magnum. Hltal som úplne všetko - Ronina, Spy Game, čokoľvek s Bondom alebo Bournom v názve. Išlo mi na tridsať, mal som titul z Newyourskej unverzity, nebol som najhlúpejší, ale nevedel som ako ďalej. Tak som čakal, kým na to prídem, a medzitým som pracoval v podniku, ktorý založili rodičia, keď sa sem prisťahovali. Mal som pekný byt na Manhattane, mladú manželku, ktorá práve vyšla zo školy, a priveľa času som trávil za počítačom. Prečítal som pomerne dosť kníh o studenej vojne a Sovietskom zväze a videl som asi všetky vojnové filmy, čo kedy kto nakrútil. Nevedel som však po rusky. Boršču som nikdy neprišiel na chuť. A najbližšie, ako som sa v živote dostal k Moskve alebo Sankt Peterburgu, bola stredne drahá fľaša Stoličnej vodky z obchodu s alkoholom na rohu Brodway a 113. ulice. Vonkoncom som nespĺňal predstavy o nenápadnom dvojitom agentovi." (s.11). 



Príbeh spracovaný na základe skutočných udalostí sa odohráva po roku 2000 v Spojených štátoch, najmä v New Yorku .Hlavný hrdina - Naveed Jamali pracuje ako dvojitý agent pre USA a zároveň aj pre Rusko. Z času na čas sa stretne s Olegom Kulikovom, ktorému nosí tajné dokumenty o vojenskej technike Spojených štátov. Pri väčšine stretnutí mu asistujú agenti FBI Tedy a Terry
V úvode románu sa dozvieme ako sa Naveed zoznámil so svojou ženou Ave, ako študoval na Hardvarde, o jeho túžbe dostať sa k námorníctvu, o tom ako vášnivo sledoval všetky kultové mafiánske filmy a seriály a na ich základe si formoval osobnosť. V týchto kapitolách som premýšľa,l či sa autor snaží parodovať Jamesa Bonda alebo je to napísané vážne a ako paródia to len vyznieva... Neviem. No na paródiu alebo aspoň vtipný román je tam málo humorných momentov a na vážny špionážny thriller je to skoro až detinské. Ťažko uveriť, že toto sa naozaj stalo a ešte ťažie uveriť, že známe filmové štúdio zakúpilo autorské práva na filmový scenár. Naozaj netuším, kto by mohol hrať úlohu Naveeda Jamaliho. 

Spočiatku to vyzerá nádejne. Dokonca som bol zvedavý, ako sa bude príbeh uberať, no postupne to začínalo upadať do priemeru. Stretnutia s Olegom, komická hra na agenta FBI. Možno do týchto horúčav sa to dá, ale rozhodne to nie je nejaká vysoká literatúra. Dokonca ani nie veľmi zábavná. 

štvrtok 10. augusta 2017

RECENZIA: William Irwin, Mark T. Conard, Aeon J. Skoble - Simpsonovi/ Filozofie (XYZ, 2010)

HODNOTENIE:   ***

"Ale Simpsonovci jsou legrace, a to v mnoha směrech -fenomén typu -něco pro všechny- takže je pravděpodnobně nemožné dívat se na ně a nesmát se, ať už jsou vaše politické či ekonomické názory jakékoli" (s.350).

Asi najslávnejšia televízna rodinka na svete, ktorá divákov zabáva už niekoľko desaťročí. Spoločne s bratom sme sledovali tento fenomenálny seriál už tesne po revolúcii a stále sa k nemu radi vraciame. O žltej rodinke z mestečka Springfield bolo napísaných mnoho kníh, nakrútený bol úspešný celovečerný film, diskutujú o ňom fanúšikovia aj kritici na celom svete. Tým z vás, ktorí seriál poznajú, určite nemusím pripomínať, o čo v ňom ide. A tí, ktorí ho náhodou nepoznajú (hoci pochybujem, že existuje človek, ktorý o Simpsonovcoch aspoň nepočul), by si mali čo najrýchlejšie pozrieť aspoň niekoľko sérii.




Je neuveriteľné, že seriál si napriek dlhovekosti stále drží vysoký kvalitatívny štandard. Autori knihy Simpsonovci/ Filozofia sa pozreli na rodinku z trochu iného pohľadu. Ako už názov tejto zaujímavej knihy napovedá, stretneme sa v ňom s mnohými filozofickými názormi svetoznámych mysliteľov. Konanie jednotlivých hrdinov zo seriálu Simpsonovci autori knihy prirovnávajú k myšlienkam a názorom Kanta, Heideggera, Schopenhauera, Aristotela, Platona, atď. Seriál sa odvoláva na mnoho filmov, literárnych diel a sitcomov. Svoj hlas mu prepožičalo mnoho slávnych hercov, politikov, vedcov, športovcov a iných celebrít. Mať v ňom aspoň štek sa považuje za česť. Autori Simpsonovcov si svojim humorom berú na mušku každého: politikov, celebrity, televíziu FOX ( ktorá seriál vysiela už od jeho vzniku), náboženstvá, národnostné menšiny, demokratov, republikánov, vegetariánov, ochrancov zvierat...

Prečo Simpsonovcov tak milujeme?( nie som priaznivcom tohto slova, ale v tomto kontexte mi príde ako najvýstižnejšie). Na túto otázku sa snažia nájsť odpoveď už niekoľko rokov nielen autori tejto knihy. Simpsonovci sú fenomén. Je to perfektný obraz súčasnej spoločnosti. Homera v istých chvíľach nenávidíme a inokedy mu jeho povahu tajne závidíme a aspoň na jeden deň by sme sa chceli správať ako on, Bart je vzorom malých drzých chlapcov, Líza je intelektuálka, zatiaľ čo Marge sa snaží do všetkého voviesť poriadok. Aj epizódne postavy seriálu sú skvelé. A nesmieme opomenúť dokonalý český dabing s perfektným prekladom. 
Na to, aby ste si knihu Simpsonovci / Filozofia naplno vychutnali, potrebujete mať jednotlivé série dobre napozerané. Alebo aspoň tretinu z nich. Našťastie poznám mnoho replík naspamäť, takže mne to problém pri čítaní knihy nerobilo. Nie je to jednoduché čítanie, stretnete sa s desiatkami citácii od svetových filozofov, treba počítať s tým, že knihu neprečítate na jeden nádych. Ale dozviete sa veľa zaujímavého a na hrdinov seriálu a ich konanie sa budete pozerať novými očami. 

Viete aká je jedna z veľkých výhod seriálu? Že ho môžete sledovať stále znova a znova a vždy v ňom nájdete niečo nové.    

streda 9. augusta 2017

RECENZIA: Anne- Laure Bondouxová, Jean - Claude Mourlevat - Drahý priateľ (Argo, 2016)

HODNOTENIE:    **

"Bibli sotva znám, ale některé výjevy ke mně promlouvají. Vy jdete přes poušť. Já přes tu svou také. Trpíme každý sám, oddeleně, bojujeme se svými démony, a je to pravé naše osamění, které nás vzájemně přibližuje." (s.38). 



Pierre - Marie Sotto je starnúci trikrát rozvedený spisovateľ, ktorý jedného dňa dostane tajomný mail od vášnivej čitateľky Adeline Parmelanovej: "Řadím se sice mezi  
Vaše obdivovately, ale mohu, myslím, prohlásit, že nejsem jen tak obyčejnou čtenářkou. Spoléhám na Vaši zvědavost a zároveň doufám, že mne neshledáte příliš neodbytnou." (s.8). 
Od toho dňa vznikne medzi spisovateľom a neznámou ženou zvláštne priateľstvo, ktoré funguje vďaka mailovej pošte. Postupne sa dozvedáme o Pierovi a Adeline viacej informácii z ich súkromného života.. Pierre bol v mladosti veľký fešák, ktorý pôsobil na ženy ako magnet: "Občas si je představuji před sebou, seřazené bok po boku, všechny ty hezké dívky, které jsem neměl, které jsem mohl sevřít v náručí, líbat na ústa, hladit a odvést do postele: brunety, blondýny, zaoblené, štíhlé, ty s bílou pletí a ty do zlatova opálené. Místo toho všeho mne ubíjela samota. Když na to pomyslím, mám závrať. Tak. Každý máme nějaké trápení, nebo ne?" (s.17). 
O Adeline sa dozvedáme, že je to plnoštíhla žena, ktorá nemá šťastie na mužov, možno aj preto je vášnivou čitateľkou kníh, ktorých autorom je Pierre -Marie Sotta. Mailová pošta je čoraz lákavejšia a je jasné, že časom dôjde aj k osobnému kontaktu, po ktorom obaja hrdinovia románu túžia čoraz viacej...
Ústrednými postavami príbehu sú starnúci spisovateľ a jeho obdivovateľka v najlepších rokoch. Menší priestor dostáva Pierreho stará láska, zatrpknutá Lisbeth P. Destivelová, jeho agent Max Valladier a Maxova manželka Josy, dlhoročný Pierreho priateľ Oliver Vandeweert a kamarátka Gloria

Drahý priateľ nie je ničím originálna kniha. Vzťah spisovateľa a jeho obdivovateľky bol spracovaný už niekoľkokrát, takisto príbeh napísaný mailovou formou sme tu mali už pred niekoľkými rokmi a v kvalitnejšom prevedení Daniela Glatauerra (Siedma vlna, Priateľ do dažďa). Ani jedna z postáv mi nestihla prirásť k srdcu. Je to len záplava slov bez výraznejšej zápletky a prekvapujúcich momentov. Po týždni zabudnete, že ste túto knihu vôbec čítali.