sobota 31. marca 2018

RECENZIA: Robert Merle - Mandrapur (Argo, 1993)

HODNOTENIE:   ***

"- Kladete si otázku, jak skončí tento let, Sergie? Třeba nemá žádný cíl... Má snad sám život nějaký cíl? - " (s.193). 




Rozprávačom a zároveň hlavným hrdinom románu je pán Sergius. Britský diplomat ovládajúci dvanásť jazykov. Jedného dňa na pustom letisku  v Roissy - en France nastupuje do lietadla, okrem pána Sergiusa, ďalších štrnásť ľudí. Mladý nemecký homosexuál Robbie, agent CIA Blavatski, francúzsky diplomat Caramans, tlstý Grék Christophulos, taliansky playboy Manzoni, zákerná stará Francúzska Murzecová, dve svojské americké priateľky pani Boydová a pani Banisterová. Pani Banisterová pochádza z aristokratickej rodiny. Potom je tu bohatý francúzsky podnikateľ Jean Baptiste Pacaut a jeho švagor a zároveň obchodný spoločník, Bouchoix. Mladšiu generáciu zastupuje charizmatické dievča Michou, ktorá cestuje za snúbencom a záhadná pani Edmonda. Okrem toho sa v lietadle nachádza ešte dvojica nenápadných Indov (podrobné rozmiestnenie cestujúcich aj s nákresom nájdete na strane 27). Na celú situáciu dohliada krásna letuška, ktorej meno sa nedozvieme. Všetci cestujúci sedia v prvej triede, takže si užívajú pohodový let. Po čase sa však veci začnú komplikovať. Najprv to odštartujú medziľudské konflikty spôsobené odlišnosťou ľudských pováh. Potom pasažieri odhalia, že v pilotnej kabíne nikto nesedí a lietadlo riadi niekto neznámy na diaľku. Vo vypätej situácii dôjde k únosu lietadla a na palube sa nachádza droga pod názvom Oniril. Zdá sa, že niekto sa dobre zabáva, zatiaľ čo cestujúci zažívajú skutočné peklo. Zdá sa, že osud celej posádky je spečatený.

Najväčšou devízou románu je atmosféra v lietadle. Autor ju dokázal vykresliť takým reálnym spôsobom, že budete mať pocit, akoby ste sa ocitli na palube lietadla spolu s ostatnými cestujúcimi. Príbeh má niekoľko prekvapujúcich momentov, vrátane záveru. Určite najzaujímavejšou časťou knihy sú vypäté medziľudské vzťahy počas letu. Je to hlboká sonda do ľudských charakterov, ktoré odhaľujú tie najtemnejšie miesta duše. Sú tu však aj slabšie pasáže, ktoré uberajú na dramatickosti. Celkovo však vydarená kniha, ktorú možno zaradiť medzi zlatú klasiku dobrodružných románov.     

piatok 30. marca 2018

RECENZIA: David Gibbins - Križiacke zlato (Columbus, 2007)

HODNOTENIE:   **

      " - Je tu niečo lepšie. Oveľa lepšie. - Keď sa k nemu priblížila, všimla si, že má na tvári kropaje potu, aj keď v miestnosti bolo dosť chladno. Odtisol nabok jeden z kameňov a zmizol v stene.
      - Poďte sem za mnou. -
O chvíľu sa s ním Maria tlačila v neveľkom priestore, hnedé vlnité vlasy aj kožené sako jej pokryla vrstva prachu. Keď uvidela, čo majú pred sebou, vyprchal z nej všetok hnev. Robotníci sa prebúrali do meter širokej miestnosti ukrytej tesne za múrom katedrály. Maria sa naklonila a pozrela dolu. Bolo tam napoly zbúrané špirálovité schodisko, pamiatka z dávnejších čias, pred mnohými rokmi zamurovaná a zabudnutá. Asi tri schody pod nimi bolo schodisko zahádzané úlomkami a kúskami skaly, ktorá vyzerala  ako rozpadnutý pieskovec pokrytý vrstvou červeného prachu. Maria sa naklonila ešte hlbšie, aby lepšie videla. Svetlo baterky žiarilo spoza jej hlavy." (s.41). 



minulosť: menóra (svietnik z rýdzeho zlata) je najposvätnejší symbol židov. A po Arche dohody a Svätom grály aj najhľadanejší predmet v dejinách ľudstva. Posledná stopa týkajúca sa menóru sa stráca v roku 1204...  

súčasnosť: Jack Howard je typickým románovým archeológom 21. storočia. Dobre vyzerá, ovláda viacero svetových jazykov, vie si poradiť v každej životnej situácii. Práve sa potápa v mori, neďaleko Istanbulu, kde sa mu podarí nájsť dôležitý objav, zatiaľ čo jeho kolegyňa, Marija de Montisová, nájde v knižnici dôležitú šifru. Najlepšie na tom všetkom je, že Howardov a Montisovej objav do seba zapadajú. Začína sa veľké dobrodružstvo, ktorého cieľom je križiacke zlato (vzácna menóza). Súčasťou tímu je Grék Costas Kazantazakis, írsky kňaz Patric O Coonor a Marijin talentovaný asistent Jeremy Haverstok. Proti nim stojí vnuk vysoko postaveného nacistu Antona Poellnera, Andrius Reksnys, prezývaný, podľa jedného z vikingských bohov, Loki. Nesmieme zabudnúť na tajomný spolok, ktorý si hovorí Bratstvo Felág. Budeme mať možnosť spoločne s hrdinami románu precestovať Antarktídu, Istanbul, Mexiko, brehy Karibiku... Samozrejme nemôže chýbať Vatikán, Švajčiarska garda, nacistická ideológia, jednoducho jedno všetko, na čo si len spomeniete. Ako to dopadne? Asi to nebude až také prekvapujúce. Alebo?

Ako fanúšik Indiana Jonesa som mal po dlhšom čase chuť na oddychový dobrodružný román. Viacerí literárni kritici charakterizujú Davida Gibbinsa ako zmes Indiana Jonesa a Dana Browna. Na Indiho je to málo zábavné a charizmatické, na Dana zase málo dramatické a konšpiratívne. Tešil som sa, že, ako v správnom dobrodružnom románe, to aspoň na chvíľu zaiskrí medzi Jackom a Marijou, prípadne, že slečna vedkyňa predvedie svoje prednosti, no nič z toho sa nekoná. Je tu toho nasekaného viac ako dosť a zároveň nič. Vikingskí bohovia, nacisti, križiaci, starovekí Rimania, skryté poklady, tajné šifry...
Nič originálne, priemerní hrdinovia, málo dramatickí príbeh, teórie, o ktorých sme už sto krát počuli a čítali. Ak je jediným vašim cieľom vypnúť mozog a nechať sa unášať dejom, potom Gibbinsov román splní vaše predstavy. Nič viacej však od neho nečakajte.      

štvrtok 29. marca 2018

RECENZIA: Javier Marías - Keď som bol nesmrteľný (Artforum, 2010)

HODNOTENIE:  ***

"Roky by mali pribúdať vždy tým druhým, mali by nám robiť tú láskavosť. Ba čo viac, tak ako v dávnych časoch boháč zaplatil nejakému chudákovi, aby si namiesto neho odkrútil vojenčinu alebo išiel do vojny, mala by existovať možnosť kúpiť si niekoho, komu by za vás pribúdali roky. Z času na čas by sme si nejaký rok ponechali, tento rok je môj, mojich tridsaťdeväť mi už lezie na nervy. Vynikajúci nápad, čo povieš?" (s.97). 



Dvanásť poviedok, ktoré majú rôznu kvalitatívnu úroveň, ale je tu niekoľko príbehov, ktoré sa usadia v hlave aj na dlhšiu dobu. Práve na tie som sa zameral:

Na svadobnej ceste - príbeh muža, ktorý trávi medové týždne so svojou manželkou v hoteli, zatiaľ čo mladá žena stojí pod oknom ich izby a niečo vykrikuje. Je tá žena skutočne neznáma alebo sa len muž tvári, že ju nepozná? 

Rozbitý ďalekohľad - dej poviedky sa odohráva na dostihoch. Rozprávač príbehu sa stretne s osobným strážcom, ktorý sa práve chystá zabiť svojho zamestnávateľa. 

Nedeľa plná tiel - množstvo dovolenkujúcich, ktorí sa kúpu v mori a slnia na pláži. A jeden ostreľovač, ktorý...

Všetko zlé sa raz vráti - príbeh spisovateľa, ktorý trpí depresiami. Muž pracujúci vo vydavateľstve s ním nadviaže priateľstvo, čím sa stane súčasťou jeho neľahkého života.

Bez zábran - zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. Aj preto sa mladá žena rozhodne ísť na konkurz do pornofilmu. To ešte netuší, akého zaujímavého hereckého partnera jej osud (alebo skôr režisér) pridelí. 

Krv na kopiji - poviedka s detektívnou zápletkou. Polícia objaví telo bohatého homosexuála v strednom veku, ktorého nájdu s kopijou v hrudi, v náručí čiernej prostitútky. Kto stojí za brutálnou vraždou?

Hraničný čas - asi najlepšia poviedka z futbalového prostredia, akú som kedy čítal. O jednom nevyužitom talente, zbabranej kariére a výnimočnom góle. 

Ak máte chuť na zaujímavé príbehy, ktoré nie sú povrchné a vyžadujú od čitateľa spoluprácu s autorom, potom ste na správnej adrese. 


streda 28. marca 2018

RECENZIA: J.G. Ballard - Ľudia Milénia (Maťa, 2006)

HODNOTENIE:   ***

Ako to vyzerá, keď sa vzbúri stredná vrstva? O tom by mohol rozprávať psychológ David Markham, ktorého prvá žena Laura sa stala obeťou teroristického útoku na londýnskom letisku Heathrow. Jeho súčasná manželka Sally zostala po autonehode na vozíčku, no jej neschopnosť chôdze je psychického charakteru, fyzicky je v podstate zdravá. Ľudia v Londýne sa začnú zgrupovať do podivuhodného združenia, ktoré si hovorí Chelsea Marine. Ministerstvo vnútra poverí Davida, aby sa infiltroval medzi členov Chelsea a pokúsil sa skupinu rozložiť zvnútra. Problém nastáva, keď sa David Markham citovo zaangažuje a k jednej z popredných členiek (Kay Churchillova) zahorí vášňou. Navyše jej sestra Vera Blackburnova je vyšinutá chemická inžinierka a celé to šialenstvo vedie charizmatický chlap menom Gould. Nesmieme opomenúť kňaza Stephana Dextera, ktorý tiež nemá všetkých päť pohromade.
Teroristických útokov pribúda a britská vláda je čoraz bezradnejšia.




Čím je kniha zaujímavá? Predovšetkým povstaním strednej vrstvy. Sme zvyknutí na to, že revolúcie vychádzajú z podnetu najmä nižších spoločenských vrstiev, študentov alebo anarchistov. Tentoraz vezme situáciu do svojich rúk klasická stredná vrstva a vyzerá to skutočne desivo. Autor výborne zvládol atmosféru napätia, strachu a neistoty. Najdesivejšie na tom všetkom je, že povstalcom v podstate nejde o nič iné, iba o túžbu prežiť extrémnu skúsenosť, ktorá podľa Ballarda drieme v každom z nás...  

Pri čítaní tejto knihy som si vybavil nedávno zaplnené slovenské námestia a predstavil som si, čo všetko by sa mohlo stať, keby sa to niekomu vymklo z rúk... 

utorok 27. marca 2018

RECENZIA: André - Marcel Adamek - Kvetinová puška (Argo, 2008)

HODNOTENIE:   ****

"Život je tekutejší než voda. Odevšad uniká, odevšad proudí, mění se. Velcí polykají malé, malí hltají nejmenší. Žvýkají je, pochutnávají si na nich, a pak o kus dál mezi dva kameny nakladou třicet tisíc vajec." (s.84). 



Túto knižku som si kúpil na dovolenke v Prahe pred tromi rokmi a konečne som sa k nej dostal. Takže sa môžem s vami podeliť o domy z prečítaného.

Rozprávačom príbehu je starší osamelý muž menom Klotar, farmár a lovec, ktorý, na rozdiel od ostatných hrdinov románu, nie je ničím výnimočný. Jeho najlepší priateľ Alfonz Vidinár žije v šťastnom manželstve s Natáliou, s ktorou sa starajú o svoj statok. Alfonz je však v prvom rade vášnivý vynálezca a preto sa takmer celý deň zatvára vo svojej dielni, v ktorej neustále niečo majstruje. Ďalej tu máme Tristana, mladého muža, ktorý má dušu statočného a čestného rytiera. A napokon je tu Kráľovná. Krásna žena, ktorá disponuje čarovnou mocou, vďaka ktorej môže liečiť chorých. Aby si však udržala svoju krásu a mladosť, neustále potrebuje veľké množstvo peňazí, ktorými sa vykupuje.
Jedného dňa sa Alfonz rozhodne vyskúšať svoj najnovší vynález, no počas letu dôjde k neočakávaným komplikáciám a nádejný vynálezca sa zrúti k zemi. Klotar zavolá Kráľovnú, ktorá za vysokú odmenu (Tristan jej podaruje svoj vzácny meč) Alfonza uzdraví. 
Mladý rytier a Kráľovná sa do seba zamilujú. Alfonz im vystrojí krásnu svadbu a mladomanželia odchádzajú preč. Každý nedeľu však chodia na návštevu za Alfonzom, Natáliou a Klotarom. Keď však neprídu ani tretiu nedeľu po sebe, naša trojica tuší, že sa stalo niečo vážne. Vyberú sa teda za Tristanom, od ktorého sa dozvedia, že Kráľovná pomaličky umiera. Na to, aby bola opäť mladá a krásna, potrebuje ďalšie peniaze. Tie jej však chýbajú. Klotar s Alfonzom vedia, že zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. Chvíľu ešte váhajú, ale napokon sa rozhodnú svoj plán predsa len uskutočniť...

"Jste všichni mrňavější než červíci... Není to tak, Nanynko, že maj hlavičky jako oříšky? ... Řekni, Nanynko... To moje hlava, to je hotová planeta... chodí po ní nahatá a surová zvířata, mají rohy jako pouličný lampy a kopyta z medu... Rostou tam houštiny rebarbory plné fialových mravencu... a v nádrži plné krokodýlu se koupe slunce... Moje hlava je kulatá zeleninová zahrada, a v ní roste zelenina jako ohňostroj...všude jsou tam zasazené cedule a na nich se píše: NEBEZPEČÍ, CECKY, KOZY, MELOUNY, DUDY! Nanynko, kam ses mi schovala, pověz?" (s.32).  

Krásne napísaná kniha, ktorá prepája minulosť so súčasnosťou, poodhaľuje svet kúziel, tajov, duchov, rytierov, mágie a zároveň nám pripomína dôležitosť priateľstva a lásky. Už dávnejšie ma nejaký príbeh nezasiahol tak výrazne, ako sa to stalo v prípade Kvetinovej pušky. Román je rozdelený na tri časti a keďže má len necelých 130 strán, prečítate ho pomerne rýchlo. Dojmy z neho však zostanú vo vás oveľa dlhšie, ako by ste si predpokladali.    
    

nedeľa 25. marca 2018

RECENZIA: Július Fučík - Reportáž spod šibenice (Slovenský spisovateľ 1961)

HODNOTENIE:   ***                                           NAŠA OSMIČKOVÁ 

       "Trinásť mesiacov som tu zápasil o život iných i svoj. Odvahou i ľsťou. Dali si do svojho programu "nordickú lesť". Myslím, že som sa aj v tom vyznal. Prehrávam len preto, že v ruke majú navyše ešte sekeru.
        Tomuto zápoleniu je teda už koniec. Teraz nastane len čakanie. Dva - tri týždne, kým sa vypracuje obžaloba, potom cesta do Reichu, čakanie na súd, rozsudok a naostatok 100 dní čakania na popravu. To je perspektíva. Možno teda ešte štyri, možno päť mesiacov. Za ten čas sa môže toho veľa zmeniť. Za ten čas sa môže zmeniť všetko. Možno. Odtiaľto to posúdiť neviem. Ale aj rýchlejší spád vonku môže urýchliť náš koniec. A tak sa to vyrovnáva." (s.74). 



Túto útlu knižku som si odložil pred niekoľkými rokmi, keď som s kamarátom pracoval isté obdobie v knižnici na Východnom Slovensku. Uplynulo niekoľko rokov a konečne som sa k nej dostal.

Aby ste ju dokázali vnímať ako historické svedectvo, je potrebné sa odosobniť od autorovho silného komunistického presvedčenia, ktoré je prítomné v podstate v celej knihe. 
Július Fučík bol zapálený vlastenec, ľavičiar, ktorý bojoval v období Protektorátu proti nacizmu. Reportáž spod šibenice je denníkovým záznamom písaným z Pankráckej väznice, ktorý vypovedá o tvrdých výsluchoch a krutom pobyte vo väzbe (treba povedať, že praktikami nemeckých vyšetrovateľov sa neskôr inšpirovali aj sovietski vyšetrovatelia). Obeťami nacistického režimu sa stali o.i. aj spisovateľ Vladislav Vančura alebo generál Eliáš. S obomi sa Fučík stretol osobne. Je obdivuhodné, čo všetko dokázal Fučík vydržať. Napriek neľudským podmienkam nikoho z odboja nezradil.  

- Prvý úder obuškom. Druhý. Tretí. Mám ich rátať? Túto štatistiku, chlapče, už nikdy nikde neudáš.
- Meno? Vrav! Adresa? Vrav! S kým si sa stýkal? Vrav! Byty? Vrav! Vrav! Vrav! 
  Lebo ťa utlčieme!
  Koľko úderov asi vydrží zdravý človek? 
  Rádio húka polnoc. Kaviarne sa zatvárajú, poslední hostia sa vracajú domov, milenci prešľapujú pred bránami a nemôžu sa rozlúčiť. Dlhý, chudý komisár vstupuje do miestnosti s veselým úsmevom..." (s.15). 

Július Fučík pracoval ako novinár (z textov jeho zápiskov je to jasne cítiť), prekladateľ, literárny a divadelný kritik. V západnej časti Moskvy po ňom pomenovali jednu z ulíc.
Komunisti spravili z Fučíka kultovú osobnosť, viedli sa o ňom mnohé diskusie, napísalo sa o ňom viacero kníh, veľmi aktívna bola v propagovaní manželovho mena aj jeho žena Gusta. Meno Július Fučík sa stalo po vojne symbolom mnohých socialistických krajín v boji za svetlé zajtrajšky. Boli by sme k Fučíkovi nespravodliví, keby sme mu dávali za vinu to, čo sa s jeho menom dialo po vojne. Jeho viera v komunizmus a národné cítenie boli úprimné. Reportáž spod šibenice je aj po rokoch stále silná výpoveď. Navyše Fučík nehádzal všetkých Nemcov do jedného vreca, aj medzi dozorcami videl niekoľko svetlých výnimiek. Okrem toho svoje dielo nepísal v zlosti, nebolo pre neho nástrojom pomsty. Aj medzi českými odborármi sa našli zradcovia, čo Fučík niesol dosť ťažko. 
8. septembra 1943 bol napokon popravený.

Najväčším prínosom zápiskov je historické svedectvo doby, opis drsných výsluchov, atmosféra panujúca vo väzbe, pohľad človeka, ktorý zažil kruté časy na vlastnej koži.
Aj po rokoch sa kniha číta stále veľmi dobre a to napriek tomu, že v nej nájdeme viacero zastaralých slov a oslavné ódy na komunistickú stranu. Bolo to však súčasťou vtedajšej doby. Z českého originálu knihu preložil Ľudo Ondrejov a zodpovedným redaktorom bol Ján Smrek. Takže tak trochu aj historická vzácnosť.          

Cudzie termity - finále

RECENZIA: William Seward Burroughs - Nahý obed (Maťa, 2011)

HODNOTENIE:   **

    "Do nahého oběda mužete vstoupit v libovolním křižování... Napsal jsem mnoho předmluv. Atrofují a spontánně se amputují, podobně jako se při západoafrickém onemocnění, postihujícím černochy, amputuje malíček na noze, kolemjdoucí blodýnka ukazuje svuj mosazní kotník a její prst, poskakující po manikýře po podlaze, je aportován jejím Afghánským Ohařem, který jí ho klade k nohám...
     Nahý oběd je program, příručka Co a jak... Černé hmyzí chtíče se otvírají a vylévají do ohromných krajin z jiných planet... Abstraktní pojmy, obnažené jako algebra, se zužují na černé lejno či na pár stárnoucích koulí...
     Tím, že otvírají dveře na konci dlouhé chodby, rozširuje Co a jak úrovně zkušenosti... Dveře, jež se otvírají pouze v Tichu... Nahý oběd vyžaduje od Čtenáře Ticho. Jinak totiž vnímá a reaguje na svuj vlastní tep..." (s.244).


  

William Burroughs výrazne ovplyvnil tvorbu beatnikov, stal sa symbolom hnutia hippies, inšpiroval rockové hudobné skupiny a množstvo hudobníkov.

Nahý obed, ktorý bol v roku 1991 úspešne sfilmovaný, bol spočiatku kritikmi označovaný za pornografický, násilícky výplod chorého, sfetovaného mozgu, za knihu, v ktorej absentuje dej. Až neskôr sa román stal doslova kultovou záležitosťou, ku ktorej sa vracajú čitatelia aj po desaťročiach. 
Autor bol pätnásť rokov na drogách, čo výrazne ovplyvnilo aj jeho tvorbu. Nájdeme v nej mnoho surrealistických obrazov, ťažko zrozumiteľné metafory, prelínanie reality a sna. Burroughs vystupuje ako rebel, človek túžiaci po slobode, no jeho úsilie je zviazané zákonmi, falošnou morálkou a závislosťou. 

"Amerika vubec není mladá země: byla stará, špinavá a plná špatnosti už dávno před osadníky a před indiálny. Zlo v ní neustále vyčkává" (s.28). 

Pre mňa osobne je Nahý obed príliš uletený, ťažko uchopiteľný a málo dejový. Nemám problém s tvorbou beatnikov, práve naopak, ale toto mi jednoducho nesadlo. Burroughsov román Teploš mi dal o dosť viacej. Ale to je vec názoru.   

sobota 24. marca 2018

RECENZIA: Richard Brautigan - V melónovom cukre (Artforum, 2011)

HODNOTENIE:   ***

"Predpokladám, že ste zvedaví, kto som, ale ja som ten, ktorý nemá obvyklé meno. Moje meno záleží od vás. Volajte ma, ako si len zmyslíte. Spomínate na niečo, čo sa stalo pred dávnym časom: niekto sa vás spýtal na niečo, na čo ste nemali odpoveď. To je moje meno." (s.13).  



Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina, ktorá sa volala Jazmar. V tej krajine žil rozprávač tohto príbehu (jeho meno nepoznáme), ďalej rozprávačov najlepší kamoš Charley, starý Chuck, ktorý rozsvecoval lampy, dievča menom Pauline, kuchár Al a Fred. Za touto krajinou sa nachádzala krajina Zabudnutých diel, v ktorej žil Dojed so svojou bandou. Celý deň len sedeli a opíjali sa. Do krajiny Zabudnutých diel často zavítala aj krásna Margaret, rozprávačova priateľka. Neďaleko sa nachádzala pstružia liaheň, ktorá slúžila ako potravinová zásobáreň. Jazmar a krajina Zabudnutých diel bola súčasťou Melónového cukru, ktorý mal 375 obyvateľov. Medzi inými aj doktora Edwardsa a múdreho učiteľa. Rozprávač príbehu je sirota, lebo rodičov mu zožrali tigre, ktoré sa mu potom istý čas snažili pomôcť s matematikou. Príbeh graduje v závere, keď Dojed spoločne so svojou bandou navštívia pstružiu liaheň a ožratí si začnú odrezávať jednotlivé časti svojho tela. A krásna Margaret...

Autorovi tohto zvláštneho diela v mladosti diagnostikovali paranoidnú schizofréniu, ktorú sa lekári snažili liečiť šokovou terapiou. Následkom tejto liečby Brautigan prešiel k veľmi svojskému štýlu písania, v ktorom sa skrýva obraznosť, osobitá poetika, ťažko vysvetliteľné opisy, hra s fantáziou a neobyčajný humor. Istý čas autor vkladal svoje básnické diela do vrecúška spoločne so semienkami rastlín a tie potom voľne rozdával na ulici. Napriek tomu, že viacerí kritici ho radia medzi bítnikov, on sám seba takto nevnímal. Do obdobia hippies však príkladne zapadá. Svoj život ukončil samovraždou.

Ako hodnotiť túto knihu? Nemáte ľahšiu otázku? Možno pod vplyvom ľahkých drog alebo nejakého toho alkoholu by som sa dokázal ľahšie ponoriť do autorovej poetiky, takto je to pre mňa až príliš streštená záležitosť, ktorá by ma možno viacej oslovila, keby som ju čítal vo veku malého chlapca. Treba však oceniť grafickú podobu knihy, ktorá je priam čarovná. Prepojenie kresby a textu dokáže  potešiť viacero zmyslov súčasne. Inak neviem, čo by som ešte dodal. Asi len toľko. Ako kedysi povedal Jiří Macháček v dnes už kultovom českom filme Samotáři: "Já spíš myslím, že tady lidi málo hulej." Možno by sme niektorým veciam porozumeli. Čo myslíte?         

piatok 23. marca 2018

DEJINY PÍSANÉ SE*OM - OZDOBA UHORSKA (seriál na pokračovanie)


SLOVENSKÝ KRÁĽ (misia číslo päť)



"Čo vám hovorí meno Matej Bel?" položila študentkám otázku Alena Vránová, preložila si nohu cez nohu a napravila si telové pančuchy.
"Ozdoba Uhorska" odpovedala bez váhania študentka muzeológie.
"Ďalej?" 
"Známy polyhistor" doplnila svoju kamošku nádejná archeologička.
"Dobre. Čo ešte?" nabádala dievčatá šéfka projektu.
"Univerzita humanitných vied v Banskej Bystrici nesie po ňom meno. Jedno z jeho najznámejších diel sa nazýva Historicko - zemepisné poznatky o novom Uhorsku" prispela svojimi poznatkami do debaty budúca učiteľka dejepisu. 
"Vidím, že máte aké  - také vedomosti o tomto významnom človeku, takže teraz prejdime priamo k misii. Našim odborníkom sa podarilo získať nevyvrátiteľný dôkaz o tom, že Matej Bel vlastnil listinu, v ktorej sa Nitrianske knieža Svätopluk vyhlásil za kráľa všetkých Slovákov."
"Máte na mysli Slovanov" opravila šéfku Diana Stanková.
"Mám na mysli Slovákov" trvala na svojom Alena Vránová a pokojne si obhrýzala ramená dioptrických okuliarov.
"Ale tento nezmysel predsa vyvrátili takmer všetci renomovaní slovenskí historici" nedala sa budúca učiteľka dejepisu a mierne pri tom zvýšila tón hlasu.
"Ja som si myslela to isté, lenže papier nepustí. Teraz ostáva už len získať listinu z bohatej knižnice Mateja Bela a preniesť ju do súčasnosti. Domnievame sa, že sa stratila počas povstania Františka II. Rákociho. Matej Bell ako jeho sympatizant upadol v roku 1708 do nemilosti vtedajších mocipánov a dokonca mu hrozila šibenica. Našťastie ho omilostili, no v plameňoch skončila spoločne s mnohými inými vzácnymi historickými dokumentmi aj listina týkajúca sa kráľa Svätopluka.
Tentoraz budete mať na získanie vzácnej listiny dvadsať štyri hodín. Oblečieme vás ako bohaté šľachtičné, ktoré sa budú vydávať za príbuzné anglického šľachtického rodu Tudorovcov. Nebojte sa, naši odborníci vám vystavili prvotriedne falzifikáty, ktoré vás budú chrániť pred prípadnými zvedavými otázkami. Predpokladám, že angličtina vám nebude robiť príliš veľké problémy. Asi je to jednoduchšie ako keby ste mali hovoriť plynulou maďarčinou" usmiala sa Alena Vránová. Jasné, že staršia angličtina vyzerala trochu inak, ale pochybujem, že to bude niekoho v Uhorsku na začiatku 17. storočia zaujímať. Občas môžete prejsť do sekanej slovenčiny, s tým, že ste pochytili počas pobytu v Uhorsku nejaké slovíčka od slovenskej nižšej alebo strednej šľachty, ale musíte byť opatrné, nech sa neprerieknete. Ocitnete sa na Smolenickom zámku, v roku 1706, na ktorom sa bude práve konať ples, kde budú prítomní okrem iných aj významní šľachtici a vzdelanci vtedajšieho obdobia. Medzi pozvanými hosťami bude aj dvadsaťdva ročný Matej Bel, ktorý v tom čase ešte študoval, no už sa začalo o ňom čoraz hlasnejšie šepkať vo vyšších kruhoch" vysvetlila šéfka projektu a nasadila si okuliare späť na oči.
"Dvadsať dva?" môže byť" predstavila si mladého Mateja budúca učiteľka dejepisu a kútiky úst sa jej roztiahli do žiarivého úsmevu.
"Fajn, takže ešte ostáva vyriešiť oblečenie. Pozerala som do rôznych kníh, aby sme zvolili niečo vhodné. Nie veľmi nápadné, ale zároveň elegantné a vyžarujúce primeraný luxus, keď už budete tie dámy z vyššej spoločnosti" žmurkla na študentky ich šéfka a pomaly sa presunuli do menšej miestnosti, ktorá bola celá obložená oblečením. Z dôvodu komplikovaného účesu som najala skúsené kaderníčky a vizážistky. ktoré sa o vás postarajú. Dúfam, že nie ste proti."
"Tak to rozhodne nie" potešila sa Martina Molnárová a spoločne so svojimi kolegyňami si sadla do pripraveného kresla. Alena Vránová vyťukala číslo na mobile a o pár sekúnd prišli tri kaderníčky, ktoré mohli mať okolo tridsať rokov. Treba uznať, že svojmu povolaniu robili dobré meno. Primerane upravené, veľmi ochotné a ústretové. Alebo možno len dobre zaplatené. To však bolo v tej chvíli jedno. 
Chvíľu to síce trvalo, no výsledok stál za to. Študentky mali vlasy sčesané tak, aby im vystupovalo čelo, vpletené mali do nich drahé perly a nechýbal ani diadém zo vzácnych kameňov. Martina a Diana poprosili aj o girlandy, Monika uprednostnila kvetinový venček. Potom prišlo na rad oblečenie.
"Na začiatku 17. storočia sa dostala do módy dekoltáž" vysvetlila Alena Vránová, kým si dievčatá obliekali pomerne voľne nadýchanú látku s početnejšou spodnou sukňou. Nechýbal typický oválny výstrih, ktorý odhaľoval ramená aj krk. Čipka zdobila nielen dekolt, ale aj široké rukávy, ktoré odkrývali veľkú časť predlaktia. Na obutie im šéfka vybrala vyšívané topánky. Martina si vybrala zamat, Diana zo satén a Monika hodváb. Všetky tri páry topánok boli zdobené krajkami. Ich oblečenie nádherne žiarilo. Jedno do bordova, druhé do zelena a tretie do tmavo modra.  

"Skvelé, vyzeráte ako princezné z rozprávky" ocenila výzor študentiek šéfka projektu a všetkým trom ukázala vztýčený ukazovák.
"Alebo skôr z porno rozprávky" zašepkala Monika do ucha Martine a obe sa nahlas rozosmiali.
"Dámy, taká bola móda" mykla ramenami Alena Vránová a utrela si sklíčka okuliarov do bielej handričky.
"Však ale keď sa ukloníme pred kráľom, tak nám vybehnú von kozy" bezradne rozhodila rukami nádejná archeologička.
"Tebe určite" ocenila jej prednosti budúca učiteľka dejepisu a sama si napravila hlboký dekolt.
"Krava" zavrčala Monika, no bolo vidieť, že na druhej strane ju kompliment na jej adresu potešil.
"V poriadku, dámy. Dosť bolo rečí. Čaká nás dôležitá misia. Takže si to na záver zopakujme. Ocitnete sa na Smolenickom zámku v roku 1706, kde sa zúčastníte spoločne s ostatnými hosťami slávnostného plesu, na ktorom bude prítomný aj Matej Bel. Budete sa vydávať..."
"Ja sa vydávať určite nebudem" skočila šéfke do reči Diana a všetky tri študentky sa  nahlas rozosmiali.
"Budete sa vydávať" pokračovala s povzdychom Alena Vránová "za šľachtičné z Anglicka, pochádzajúce z rodu Tudorovcov. Vašou úlohou bude získať do dvadsiatich štyroch hodín vzácnu listinu z knižnice Mateja Bela. Keď ju získate, vybehnete zo zámku a v tej chvíli sa vrátite naspäť do súčasnosti. Dúfam, že vám nemusím opakovať, aby ste sa počas vášho pobytu v minulosti zdržali akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo mať vplyv na súčasnosť. Zvlášť do platí pre slečnu Hriadeľovú" zdôraznila šéfka projektu, no to už dievčatá pomaličky stúpali po schodoch, do priestoru, kde ich už čakali starí známi chlapíci v slnečných okuliaroch a tmavých oblekoch, ktorí im nasadili lesklé prilby.
"Rozumeli sme si?" spýtala sa na záver Alena Vránová, no jej otázka sa stratila niekde vo virtuálnom časopriestore...

V tanečnej sále na Smolenickom zámku práve začínal urpaar a študentky si v tej chvíli s hrôzou uvedomili, že okrem moderného tanca a základov tanga a valčíka neovládajú z klasických tancov vôbec nič.
"Tak toto Vránová nedomyslela" povzdychla si Diana Stanková, keď podávala pri vstupe do zámku falošné pozvánky. Urastený chlapík v parochni sa na dievčatá pousmial a elegantným gestom im ukázal vchodové dvere. Slečny sa hlboko uklonili, čím vystavili na obdiv svoje prednosti. 
Tanečná sála bola poriadne nabitá. V jedálni sa prehýbali stoly pod ťarchou jedla od výmyslu sveta.
"Prečo nás zakaždým deportujú do minulosti až po hlavnom chode?" sťažovala sa Monika pri pohľade na všetko to jedlo, ktoré mali na dosah.
"Asi nechcú, aby sme pribrali" rozosmiala sa budúca učiteľka dejepisu a oblapila si svoj štíhly pás.
"No hlavne ty" vrátila jej poznámku spred niekoľkých minút, vlastne už storočí, Monika. 
V sále to šumelo ako v úli. Bolo počuť maďarčinu, nemčinu, zopár slovenských a českých výrazov, ale aj taliančinu a francúzštinu. Keď vošli študentky do dverí, sála pod náporom ich krásy zmĺkla. Obdivné pohľady im vyčarili červeň na tvári. Mladý šľachtic im nenápadne ukázal voľné miesta. Keď sa konečne usadili, zaznela hudba. Ani si nestačili odpiť z naliateho vína a už pri nich stál zástup tanečníkov, ktorí túžili vyzvať ich k tancu.
"A sme v riti" zašepkala Martina a s úsmevom podala ruku nejakému Francúzovi so smiešnou parochňou. Našťastie parket bol preplnený, takže  nemotorné pohyby dievčat sa stratili v dave. 
"Diana. Hej, Diana!" nenápadne zakričala na kamošku nádejná archeologička. Prstom, ponad plece tanečníka, ukázala na mladého muža v peknom oblečení. 
Matej Bel tancoval s nejakou korpulentnou dámou, ktorá mu so smiechom šepkala do ucha  nezrozumiteľné nemecké výrazy.   
"Idem na to" naznačila budúca učiteľka dejepisu a počas tanca sa nenápadne priblížila k mladému Belovi. Zahrala to tak, že to vyzeralo, akoby jej skočil na nohu. "Au!" teatrálne vykríkla a začala si masírovať špičku topánky.
"Prepáčte, madam, veľmi ma to mrzí" kajal sa mladý študent a podal Diane svoju ruku.
"To je v poriadku" povedala budúca učiteľka dejepisu a vyčarila na tvári krásny široký úsmev.
"Vy rozprávate po slovensky?" prekvapene si ju premeral Matej Bel.
"Trochu" hanblivo odpovedala slečna Stanková a prijala pozvanie do ďalšieho tanca.

Večer plynul veľmi príjemne a budúca učiteľka dejepisu si, zdá sa, s budúcou "Ozdobou Uhorska" veľmi dobre rozumela.
"Počula som o vás, pán Bel, že vlastníte bohatú zbierku rôznych vzácnych kníh, listín a dokumentov" nenápadne vyzvedala Diana.
"Stačí Matej" usmial sa mladý Bel a vzápätí pokračoval. "Priznám sa, že je to taká moja tajná vášeň" hanblivo sklonil hlavu k zemi a dával si záležať, aby svojej tanečnej partnerke nestúpil na špičky.
"Veľmi rada by som ju videla" zašepkala mu do ucha budúca učiteľka dejepisu a nenápadne sa na neho pritlačila.
"Teraz?" prekvapene sa zatváril Matej Bel a ona len mlčky prikývla. "Poďte za mnou" pozrel jej do očí a jemne ju potiahol za ruku. Pred zámkom bol pristavený kočiar. Mladý študent usadil Dianu Stankovú na chladné drevené sedadlo a o chvíľu vyrazili. Asi po pol hodine boli na mieste. Vošli do mizerne osvetlenej budovy bratislavského lýcea. Miestnosť bola od hora až dole naplnená tisíckami zväzkov. 
"Je pravda, že Svätopluk bol kráľom Slovákov?" zašepkala Diana, keď ju mladý študent pritlačil o stenu a sledoval, ako sa jej pohybuje počas zrýchleného dýchania hrudník hore a potom zase dolu.
Mladý Bel bez slova siahol do jednej z množstva poličiek a vytiahol vzácnu listinu. Opatrne ju podal študentke dejepisu a tá si ju zbežne prezrela. Skôr než ju stihla položiť na nejaké vhodné miesto, vzrušený muž ju opäť pritlačil o stenu. Obaja krátku chvíľu sledovali, ako stará listina pomaličky klesá na zem. Potom sa vášnivo objali a začali sa vzájomne zasypávať bozkami. Po chvíli si slečna Stanková kľakla na zem a vzala Belovu "Ozdobu Uhorska" do úst. Keď sa s ním hrala, zospodu na neho upierala krásne oči a občas pridala aj nežný úsmev. Najskôr si ju dával len tak nežne. Nadvihol jej šaty, podobral si ju zdola a búšil do nej postojačky. Potom ju vyložil na stôl, ona si ľahla na chrbát, vyložil si jej nohy na ramená a poriadne pritvrdil. Celé to zakončili odzadu, divoko, živočíšne, bez rečí....

"To sa vážne nemal do čoho utrieť, keď ste skončili?" pohoršene sa spýtala Alena Vránová, keď sa študentky vrátili späť do súčasnosti a v rukách opatrne držala vzácnu listinu, na ktorej sa nachádzal veľký zaschnutý fľak.
"Berte to tak, že to máte aj s prémiou, šéfka. Možno veda natoľko postúpi, že čoskoro z toho naklonujú novú "Ozdobu Uhorska" odpovedala budúca učiteľka dejepisu a nad čímsi sa vážne zamyslela.               
        
   

RECENZIA: Chuck Palahniuk - Neviditelné nestvury (Odeon, 2010)

HODNOTENIE:   ***

"Do prdele se mnou. Už mě unavuje být já. Já krásná. Já ošklivá. Blonďatá. Tmavovlasá. Milión pojebaných profesionálních módních úprav, po kterých jsem jenom v pasti jménem já.
Kým jsem byla před nehodou, to už je teď jenom příběh. Všechno před teď, teď, teď je jenom příběh, který vláčím s sebou. Počítám, že by to sedělo na kohokoli na světě. Co potřebuju? Nový příběh o tom, kdo jsem.
Co potřebuju? Rozesrat se tak děsně, že se nedokážu spravit." (s.160).




Debutový román, dnes už slávneho amerického autora, rozpráva príbeh o supermodelke Evie Cottrellovej, ktorá dosiahla úplne všetko. Má krásne telo, žiarivý úsmev, peniaze, luxusný dom, očarujúceho snúbenca Manusa Kelleyho...

STRIH

Teraz však leží v nemocnici zahalená v obväzoch a len občas ju príde navštíviť jej jediná priateľka Brandy Alexanderová, žena, ktorá má toľko plastických operácii, že z jej pôvodného tela už takmer nič nezostalo. Evie prišla počas autonehody o tvár. Niekto po nej vystrelil z guľovnice. Rana jej odtrhla čeľusť. Strávila dlhé mesiace pripútaná na lôžku, no prežila. Tvár jej však už lekári nedokázali dať do pôvodného stavu, navyše keď jej ju ešte aj vyzobali vtáci. Evie ostala zohavená, bez snúbenca, bez možnosti rozprávať. V hlave jej ostala už len jediná myšlienka. Myšlienka na pomstu. Zozbiera preto posledné zvyšky síl a rozhodne sa po boku  Brandy Alexanderovej a jej priateľa Setha Thomasa vrátiť späť medzi ľudí. A potom...

Palahniukov debut odmietlo viacero vydavateľstiev. Prekážal im sex, transsexualita, perverznosť, vulgarizmus. Dnes to znie už trochu úsmevne, lebo v porovnaní s neskoršími autorovými dielami sú Neviditelné nestvury len ľahkým odvarom. V každom prípade, ak mám knihu porovnať s inými autorovými dielami, tento jeho román mi príde skôr ako mierny nadpriemer. Možno som si zvykol na neskoršiu Palahniukovu tvorbu, ktorá je o niečo drsnejšia a prekypuje skvelým čiernym humorom. Ak ste však Chuckovými priaznivcami (rovnako ako ja) potom je tento román pre vás povinnosť.     

štvrtok 22. marca 2018

TAJNÁ SPOLOČNOSŤ (registrácia)

REGISTRÁCIA NOVÉHO ČLENA




Vyberte otázku


Sme všetko alebo nič. Sme všade a zároveň nikde. Nehľadaj nás. Je to zbytočné. My sme si ťa už dávno našli. Stačí sa zaregistrovať a si jedným z nás. S našou pomocou si splníš túžby, o akých sa ti ani nesnívalo. Nebráň sa, je to zbytočné. Časom podľahnú všetci. Vieme o tvojich najskrytejších tajomstvách. Každý má nejaké. Vieme o tvojich slabých miestach. Nemusíš sa báť. My sme viac. Stvorili sme svet, ktorého už onedlho budeš súčasťou. Už onedlho...










     

RECENZIA: M.J. Arlidge - Na koho to slovo padne (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Netušila, čo sa v škatuli skrýva, no prestávalo sa jej to páčiť. Niečo umelé? Živé zviera? Žalúdok jej našepkával, aby škatuľu prelepila a počkala na Alana, ale chlapci dobiedzali a vôbec... zaťala zuby a otvorila vrchnák.
Zvrieskla a nemohla prestať, hoci očividne desila vlastné deti. Vystrašene k nej priskočili, no zahnala ich preč. Keď sa vzpierali a dožadovali vysvetlenia, schmatla ich za golier, vyhodila z kuchyne a popritom stále ziapala. Volala o pomoc. Uvítala by akúkoľvek.
Škatuľa zostala v miestnosti. Vrchnák visel a z vnútornej strany odhaľoval tmavočervený nápis ZKAZENÉ. Lepší popis k obsahu sa nedal vymyslieť. Dnu totiž bolo zabalené v novinovom papieri ľudské srdce." (s.32).




Na koho to slovo padne je druhý prípad, v hlavnej úlohe, s vyšetrovateľkou Helen Grace. V anglickom meste Southampton dôjde k brutálnej vražde. Obeťou je Alan Matthews, hlboko veriaci muž, otec viacčlennej konzervatívnej rodiny. Obetí však pribúda. Krátko na to nájdu telá mladých prostitútok Alexie Louszkovej a Agnesky Jurianovej. Potom príde na rad Christopher Reid, ďalej Gareth a neskôr aj hrdina vojny v Afganistane - Simon Booker. V prípade mužských obetí sú vraždy páchané zvlášť brutálnym spôsobom. Páchateľ ich dôkladne naporcuje a jednotlivé časti pošle priamo členom rodiny. Najčastejšie v škatuli od topánok alebo od jedla.  
Vyšetrovaciemu tímu šéfuje Ceri Harwoodová, veľmi ambiciózna karieristka, ktorá túži zakaždým zožať všetku slávu. Riadením vyšetrovania je poverená Helen Grace, nesúca si v sebe rany z minulosti. K vyšetrovaciemu tímu sa pripája Charlie Brooksová, na ktorú tlačí jej manžel Steven, aby sa vzdala policajnej kariéry a pokúsili sa založiť si rodinu. Tony Bridges je skúsený detektív, ktorý sa stará o postihnutú manželku Nikol. Infiltruje sa do sveta prostitútok a pasákov, aby sa pokúsil dostať k obeti páchania ohavných vrážd čo najbližšie. Počas tejto nebezpečnej operácie sa až príliš zahľadí do prostitútky menom Melissa, čím vážne ohrozí nielen svoju kariéru, ale aj súkromný život. Ďalšími členkami vyšetrovacieho tímu sú Rebeca McAndrewová a detektívka Sandersonová. Mužskú časť policajného tímu zastupuje Lloyd Fortune
Napriek plnému nasadeniu sa prípad neustále zamotáva. Podozrivých je hneď niekoľko osôb: pasák Anton Gardiner, majiteľka bordelu Sandra McEwanová, no najmä luxusná prostitútka Lyra Cambellová, ktorá je známa predovšetkým pod prezývkou Anjel. Nepriamo policajtom pomôže posledná z nájdených obetí, poľský námorník Wojciech Adamik.
Myslím si, že skutočného páchateľa uhádne asi len málokto. Autor knihy dal svojim čitateľom len minimum indícii, aj to dosť zavádzajúcich a málo pravdepodobných. 

Na koho to slovo padne je pútavý krimi román, ktorý využíva väčšinu prvkov typických pre tento žáner. Vyšetrovateľov, ktorí si nesú so sebou nejaké tie hriechy z minulosti, brutálny spôsob páchania vrážd, prekvapujúce zvraty počas vyšetrovania, atmosféru neistoty, napätie vo vzťahoch a niekoľko dramatických scén. Príbeh neprináša v žánri krimi nič nové, ale to, čo prináša, je podané kvalitne.          

streda 21. marca 2018

RECENZIA: Václav Neuer - Nenapravený omyl (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Nič... Vytiahol nôž. Klasickú vyskakovačku, dýku s dlhou, silnou čepeľou. Ešte včera si ju nabrúsil. Po špičkách vyliezol zo svojho úkrytu von. Bol rozhodnutý nedať jej šancu. Je mladá a silná, a napriek nožu si nemôže dovoliť s ňou zápasiť. V boji o život by ho mohla poraziť. Hoci nechcel, musel pripustiť, že je nielen nižší, ale zrejme aj fyzicky slabší ako ona. Musí teda vojsť a okamžite bez varovania zaútočiť. Prudko a smrteľne. Zostane jej pár prchavých okamihov života a tie mu budú stačiť. Naposledy sa rozhliadol po chodbe. Nikde nikoho. S neuveriteľne vzrušujúcim pocitom a zvláštnym úsmevom na perách sa načiahol po kľučke." (s.7). 




Na chlapcov z bratislavského oddelenia vrážd čaká nový prípad. A rozhodne to nebude žiadna zábava. Spočiatku to vyzerá celkom fajn. Starší inšpektor František Machrák spoločne s mladším kolegom Jakubom Koreisom robia sledovačku istého Benčiča, ktorý je namočený vo viacerých svinstvách. Len kúsok od miesta, kde práve stoja, dôjde k brutálnej vražde učiteľky slovenského jazyka a angličtiny, Hany Grznárovej. Na rovnakom gymnáziu, ako učila Grznárová, učí aj Koreisova snúbenica Klára Nedomanská, ktorá s obeťou brutálnej vraždy navyše zdieľala spoločný kabinet. Prípadu sa okamžite ujímajú policajné špičky v hlavnom meste. Vrchný inšpektor Peter Ledecký, ktorý prežíva po rozvode opäť zamilované obdobie, starší policajti Lipiansky, Jaroš, Urbanič,  Baďo, Petrus a skúsený major Chovanec. Nechýba ani hlavný kriminálny technik Weidemann a špecialistka na zbieranie informácii, inšpektorka Jana Novotná. Podozrivých je hneď niekoľko osôb: manžel obete - pán Grznár, telocvikár Jozef Balúch, školník Vančo, ale jeho syn Roman, ktorý bol v minulosti súdne trestaný. No pokojne to mohol byť aj nieto mimo okruhu podozrivých. Alebo nie?
Pomocnú ruku počas vyšetrovania nečakane podá Petrovi Ledeckému nenávidený exkolega Richard Raichel, ktorého medzičasom preložili na štatistické oddelenie kriminálnych prípadov. 
Prípad zavraždenej učiteľky sa však dosť komplikuje. Postupne totiž vychádzajú na povrch ďalšie obete z rôznych spoločenských kruhov a rôznych regiónov Slovenska.. Najčastejšie sa jedná o prostitútky. Jedno však majú všetky obete spoločné. Každej z nich chýba ľavá topánka...
V nebezpečenstve sa ocitá aj Koreisova snúbenica Klára Nedomanská, ktorú páchateľ intenzívne sleduje...

Pre mňa osobne najlepší prípad Petra Ledeckého. Zaujímavé prostredie, viacero dramatických scén a niekoľko (konečne) vydarených humorných situácii a slovných narážok. Trochu by som vytkol autorovi pomerne skoré odhalenie páchateľa, čím pripravil čitateľa o vyvrcholenie, inak dobre rozbehnutého, prípadu. Celkovo však román patrí k tomu lepšiemu v oblasti slovenského krimi a myslím si, že keď sa preň rozhodnete, nebudete sklamaní.      

utorok 20. marca 2018

RECENZIA: Téa Obrehtová - Tigrova žena (Fortuna Libri, 2012)

HODNOTENIE:   ***

"Všetko o Tigrovej žene je overené, teraz môžem zhrnúť fakty: V štyridsiatom prvom, na konci jari, bez ohlásenia či varovania začali podať na mesto nemecké bomby a neprestali padať celé tri dni.
    Tiger netušil, čo sú bomby. Nevedel nič o neprestajnom reve a zavýjaní stíhačiek nad hlavami obyvateľov mesta, dopadajúcich strelách a revúcich  medveďoch na druhej strane pevnosti, o náhlom stíchnutí vtákov. Všade bolo plno dymu a strašná páľava, šedivkasté slnko vychádzalo a zachádzalo v niekoľkominútových intervaloch a rozzúrený, smädný tiger behal sem a tam po celej dĺžke zhrdzavených mreží a ručal ako vôl. Sám a hladný, hlad spojený s hrmením bombardérov v ňom zapálil akési uvedomenie si hrôzy vlastnej smrti, bezprostrednú a inštinktívnu informáciu, ktorú nebol schopný ani zapudiť, ani jej podľahnúť. Nevedel si s tým poradiť. Voda mu vyschla, donekonečna sa váľal v prázdnom kamennom žľabe, po nedožratých kostiach v rohu klietky, zavýjal dlhým smutným revom, ako to tigre vedia." (s.99).





Nemyslel som si, že sa to dá, ale ono to naozaj ide. Autorka tejto knihy namiešala kokteil z troch základných a zároveň najvýraznejších ingrendiencií: Švantnerova tajomnosť, Márquezov magický realizmus a rafinovaná hra Brada Pitta, ktorú predviedol vo filme Zoznámte sa, Joe Black. Všetky tri prísady mám v podstate rád, ale ako celok to už celkom nesedí, lebo jedna silná surovina sa stráca v druhej a výsledkom je menej výrazná chuť, ktorá mohla byť za iných okolností skutočne oslnivá.

V románe sa prelína prítomnosť z minulosťou. Natália, spoločne so svojou sestrou Zorou, prichádza do balkánskej dedinky Galina, ktorá bola spustošená vojnou. Obe tam pomáhajú najmä detským pacientom z chudobných rodín. Ich starý otec nedávno zahynul a Natálii sa čoraz intenzívnejšie vynárajú spomienky na tohto záhadného muža, ktorého život bol úzko prepojený s Knihou džunglí a obávaným tigrom Šer Chánom. Starý otec, podobne ako jeho vnučky, pracoval ako lekár. Poznal sa s mnohými významnými, ale aj celkom obyčajnými ľuďmi. Súčasťou jeho života bol napríklad hudobník Luka, ktorý sa, nie vlastnou vinou, oženil s trinásť ročným dievčaťom, ktoré ho dostalo do nešťastia. V obci sa raz do roka zjavil Dariša, prezývaný aj Lovec medveďov, ktorý sa napokon, podľa miestnych obyvateľov, jedného dňa na medveďa aj sám premenil. Najtajomnejším mužom v Galine je však Gavran Gajle, ktorý vedie s Natáliiným starým otcom dlhé rozhovory a sám o sebe tvrdí, že je synovcom Smrti. Gavran je jednoznačne najpríťažlivejšia postava románu a osobne si myslím, že keby sa dej točil výhradne okolo tohto chlapíka, mohol to byť veľmi silný príbeh:
" - Predpokladajme, že mojím strýkom je Smrť. -  Povie to tak, akoby povedal môj strýko je Vladimír. Na chvíľu to nechá doznieť medzi nami, a keďže mlčím, spýta sa:  - Môžeme to predpokladať? - 
   - V poriadku, -  súhlasím napokon. - V poriadku, predpokladajme, že vaším strýkom je Smrť. Ako je to možné? - " (s.187).   

Tým, že autorka rozohrala hru na viaceré strany, nás čitateľov to žiaľ uberá o maximálny zážitok z prečítaného. 
Musím sa priznať, že mám zmiešané pocity pri hodnotení tohto románu. Tigrova žena je niečo ako Kniha džunglí pre dospelých, ktorá určite stojí za prečítanie. Najmä pre skvelú atmosféru, ktorú okolo seba dokáže šíriť. Má v sebe niečo tajomné, dokáže držať po celý čas čitateľa v miernom napätí, navyše je tu, už spomínaná, postava Gavrana Gajleho, pri ktorom nikdy neviete kedy klame a kedy hovorí pravdu. Všetky tieto pozitívne atribúty sa však strácajú v prelínaní prítomnosti s minulosťou a, podľa môjho názoru, zbytočnými odbočkami od hlavnej dejovej línie. 
Musím však uznať, že na to, že autorka príbehu mala v čase vydania knihy len dvadsať šesť rokov, tak je to obdivuhodné dielo a ako spisovateľka má v sebe veľký potenciál. Žiaľ, Tigrova žena je zatiaľ jej jediným dielom, ktoré bolo preložené do slovenčiny alebo do češtiny. Možno sa časom dočkáme nejakej jej ďalšej knihy. Uvidíme.             

pondelok 19. marca 2018

RECENZIA: Jiří Střecha, Václav Žmolík - Príbehy predmetov (Albatros Media, 2012)

HODNOTENIE:   ***

"Budu vám vyprávět příběh o prstenu, který svou majitelku provázel z Čech do Etiopie a pak přes Španělsko, Řecko, Německo či Indonesii zpátky domu, příběh opravdu nevšedního osudu v rozbouřeném 20. století." (s.7). 




Zaujímavý počin autorskej dvojice Štřecha - Žmolík, ktorí sa rozhodli vyrozprávať príbehy zaujímavých osobností prostredníctvom historických predmetov. Dokopy je to dvanásť príbehov, ktoré nejakým spôsobom súvisia s českými dejinami. Vybral som tie najzaujímavejšie, respektíve tie, ktoré najviac zaujali mňa. 

Eliška a Bugatti - Eliška Junková bola jedna z najslávnejších automobilových pretekárok, ktorá dokázala konkurovať aj svojim mužským kolegom a mala blízky vzťah k výrobcovi slávnej automobilovej značky a jeho rodine. Bola veľmi obľúbená, zaslúžila sa o to, že v Česku vznikol Masarykov okruh. Udržiavala vzťahy s českou politickou, kultúrnou a športovou špičkou: "Eliška Junková, jedinečná osobnost s mnoha zájmy, byla pozoruhodná nejen jako pamětnice Bugattiho éry. Už jako velmi mladá se v rodné Olomouci poznala s Emou Destinovou, v Brně se učila na klavír u Leoše Janáčka, v Praze patřil k jejím přátelum básník Jaroslav Seifert." (s.21). 
Výťah císaře pána - príbeh súvisí s prvým výťahom, ktorý sa začal používať v Českej republike. Zaslúžil sa o to Ferdinand Habsburský, zvaný aj Dobrotivý, ktorý začal používať výťah už v roku 1870, a to zo zdravotných dôvodov. Bolo to na jednom zo svojich sídel, na zámku v Zákupech, kde trávil po svojej abdikácii pomerne veľa času.
Teplo domova - ukážka geniálnej architektúry dnes už takmer zabudnutého Adolfa Loosa, ktorý navrhol vilu pre bohatého obchodníka pána Mullera. Vila nebola nikdy dokončená, keďže nastúpil socializmus, ktorému sa honosné pánske sídlo príliš nepozdávalo a preto ho využili na vlastné účely. 
Salónny vozeň - príbeh luxusného vagóna, ktorý svojho času využívali známe osobnosti ako: František Ferdinand, Eduard Beneš, Emil Hácha, Klement Gottwald... Luxusný vozeň vyrobili Ringhofferove závody Smíchov, ako jeden z najväčších výrobcov vagónov na svete. Podieľali sa, okrem iného, aj na výrobe legendárneho Orient Expressu, ktorý svojho času premával medzi Istanbulom a Parížom. 
Podkova Laty Brandisovej - Laty Brandisová ako prvá, a zatiaľ jediná žena, vyhrala slávne konské dostihy Veľká Pardubická. Lata pochádzala z bohatej šľachtickej rodiny a ku koňom mala vždy veľmi blízko. Jej život bol plný vrcholov a pádov. Prekonala mnoho komplikovaných zranení súvisiacich s jazdením. Nikdy sa nevydala a po nástupe komunistov upadla v podstate do zabudnutia. 
Mlynářuv dopis - Len málo sa vie o tom, že jeden z najlepších priateľov W.A. Mozarta bol český hudobný skladateľ Josef Myslivček, ktorý geniálneho autora inšpiroval a stal sa jeho hudobným vzorom. Spočiatku sa stretávali osobne, neskôr, keď Josefa začali prenasledovať vážne zdravotné problémy, sa ich osobný vzťah zmenil na bohatú listovú komunikáciu. Mladý Mozart znášal smrť svojho staršieho priateľa dosť ťažko. Keď Josef umrel, geniálny Rakúšan v sebe cítil veľké prázdno. 
Kto si dnes na Josefa Myslivčeka spomenie?

Ďalšie príbehy predmetov sú taktiež veľmi pestré. Rozprávajú napríklad o pečatnom prsteni slávneho etiópskeho panovníka Haile Selassiea I., ktorý kedysi pricestoval aj do Československa, o biliardovom stole rakúskeho kancelára Metternicha, o poškodenom pätníku pochádzajúcom zo slávneho Masarykovho okruhu, o veľkom sporáku, na ktorom mohlo variť až 14 ľudí súčasne, o luxusných kočiaroch olomouckého biskupa a o jednej útulnej chalúpke, ktorá patrila sudetským Nemcom.

Slávne aj zabudnuté mená českej, ale aj svetovej histórie, vzácne aj menej vzácne predmety, ktoré rozprávajú príbehy, čo odvial čas, no je príjemné si ich po rokoch opäť pripomenúť. Knižka prináša veľa zaujímavostí, pričom je písaná veľmi dostupnou formou a som rád, že som sa k nej po šiestich rokoch konečne dostal.           

   

nedeľa 18. marca 2018

5 cudzích termitov - odveta

RECENZIA: Zdeněk Svěrák - Nové poviedky (Fragment, 2011)

HODNOTENIE:   *****

"Byl oblečenj jako komorníci ve filmech: zadek mu těsně obepínaly černý kalhoty a prsa bílá vestička s černejma proužkama. Vlasy měl vepředu prořídlý, ale vzadu hustý a spletený do copánku. Ještě než promluvil, věděl jsem, že je teplej. V těch mrazech to vypadá jako dobrá zpráva, ale mě to dvakrát nepotěšilo, protože se homosexuálum i ve vyšším věku  vétšinou líbím. Říkam si, jestli to nebude tím, že jsem v mládí celkem úspěšně závodil jako chodec. Když mě moje budoucí žena viděla na stadionu Evžena Rošického, jak se staženýma pulkama a vypíčeným hrudníkem uháním po dráze, řekla, že buď toho okamžitě nechám, nebo se rozejdeme." (s.103). 




Pokračovanie poviedok Zdeňka Svěráka predčilo, podľa môjho názoru, prvú časť. Deväť silných poviedok, ktoré nesú Kunderovu cynickosť a Dahlove majstrovstvo. 
Hneď prvá poviedka, Betlémske světlo, prináša silný príbeh. Pätnásťročný mentálne postihnutý chlapec sa snaží začleniť do sveta dospelých, no nie vždy to dopadne podľa jeho predstáv. Predovšetkým chlapcove dialógy s otcom sú skvelé. 
Druhá poviedka, ktorá nesie názov Sraz naší třídy, je o stretnutí gymnazistov po štyridsiatich rokoch, ktoré odhalí jedno zaujímavé tajomstvo obávaného učiteľa. 
Nákup je názov tretej poviedky. Je to smutno úsmevný príbeh manželského páru v pokročilom veku, ktorý sa viacej nenávidí ako miluje. Žena sa často vracia do čias svojej mladosti a premýšľa, ako by sa odvíjal jej život, keby sa v tom čase rozhodla inak... Jedna z najsilnejších poviedok, aké som kedy čítal. 
O slušném taxikáři je poviedka o chlapcovi, ktorého láska k učiteľke češtiny naučí zároveň milovať aj spisovný jazyk. Aj keď je učiteľka už dávno preč a z chlapa sa stal taxikár, slušné správanie a bezchybné vyjadrovanie mu ostalo.
Poviedka Ve vlaku je úsmevným príbehom o jednom cestujúcom, ktorý je zároveň rozprávačom príbehu, o matke s malých chlapcom, vietnamskom dievčati a veľkom vtákovi.
Lázňe Mokřady, ako už názov poviedky napovedá, sa odohráva v kúpeľoch. Je to príbeh o jednom slepom ladičovi pián, ktorému sa zázračne vráti zrak a vidí aj veci, ktoré by radšej nevidel. 
Dubnová povídka je riadny úlet. Hlavný hrdina je chlapík, ktorý sa narodil v rovnaký deň ako Hitler a zakaždým sa mu v tento deň prihodí nejaké nešťastie. Je to len náhoda? Aj preto odchádza dobrovoľne na psychiatriu, aby zabránil najhoršiemu. Podarí sa mu to?
Ujetá láska je poviedka plná emócii. Príbeh o dievčati a chlapcovi, ktorých električky šli povedľa seba a ich pohľady sa náhodne stretli. Osobne ma táto poviedka veľmi zasiahla a záver to v pozitívnom slova zmysle len zaklincoval. Paráda.
Dvojí vidění - o tom, že dvojité videnie nemusí byť vždy len na škodu, rozpráva táto jemne erotická poviedka, ktorej výrazná časť sa odohráva vo Švédsku. Hlavným hrdinom je hudobník, ktorý zo zdravotných dôvodov musí zanechať kariéru hudobníka v kapele a tak prijme ponuku hrávať po večeroch v jednej pražskej kaviarni. Jedného dňa dostane od staršej šľachtičnej ponuku, ktorá sa len tak neodmieta. Aby sa Svěrák nedostal do sporu s reálnymi švédskymi miestami a menami, použije skutočne originálne riešenie: "Tady musím upozornit, že odteďka budou všechny jména nepravý. Místní názvy si většinou vymejšlím, abyste je na žádné mapě nenašli, a u osob používám jména hokejistu švédskýho národního mužstva Tre kronor, protože nemám zájem nikoho poškodit." (s.101). 

"Byl to úsměv stárnoucích žen, který se týká jenom rtu a v očích se nekoná." (s.108). 

Výborná zbierka, ktorej nemám čo vytknúť. Silné príbehy, typický "Svěrákovský" humor, správne vyvážené emócie, porcia cynizmu, neošúchané postavy, jednoducho prvotriedny čitateľský zážitok. Niet čo dodať.