DEVÍNSKY POKLAD (misia číslo štyri)
"24. apríli 1836. Hovorí vám niečo tento dátum?" pozrela sa na študentky Alena Vránová a odpila si z bylinkového čaju.
"No jasné, v ten deň sa vybrali štúrovci na Devín" bez váhania odpovedala Diana Stanková a odhrnula si z tváre neposlušnú ofinu.
"Veľmi správne" spokojne odpovedala šéfka projektu a opäť zaujala svoju obľúbenú sedavú polohu počas ktorej si preložila nohu cez nohu.
"Takže ďalšia naša misia bude smerovať do prvej polovice 19. storočia?" priamo sa opýtala Martina Molnárová.
"Presne tak" prikývla šéfka. Z dobových dokumentov, ktoré sme získali len pred necelými tromi týždňami, sa našim odborníkom z viacerých vedných oblastí podarilo zistiť, že vtedy ešte len dvadsaťročný Štúr sa spolu s vybranými študentmi a osobnosťami vybrali na hrad Devín uctiť si naše dejiny a tradície. Ako možno viete, cestou spať sa naši turisti zastavili v miestnej krčme, kde si viacerí z nich dali poriadne do nosa a hrozilo to hanbou, lebo tam nechali celkom slušnú sekeru. To je však v tejto chvíli druhoradé. Oveľa dôležitejšie je to, že jeden z vtedy prítomných študentov napísal v podguráženom stave dosť odvážnu erotickú báseň, ktorú venoval krčmárkinej dcére. Neuvedomil si, že na druhej strane nákresu sa nachádza presné miesto, na ktorom bol zakopaný tzv. poklad našich predkov. Bol to údajne Hurbanov nápad, aby na Devíne pod košatou lipou, lipa ako vieme je jedným zo symbolov Slovanov, zakopali predmety, ktoré nejako súviseli s históriou Slovákov. Boli tam napríklad mince z čias Matúša Čáka Trenčianskeho, Jánošíkova originálna valaška, niekoľko úlomkov z Proglasu z obdobia Veľkej Moravy, alebo doteraz neznáme dielo Mateja Bela pod názvom Niekoľko málo slov k dejinám uhorským. A to sú len niektoré skvosty, ktoré údajne skončili v nenápadnej truhlici, ktorú obstaral Jonáš Záborský a študenti ju údajne vynášali na Devín za spevu národných piesní. Neopatrnosť opitého mladíka mala za následok stratu vzácneho pokladu. Krčmárkina dcéra po prečítaní príliš odvážnej erotickej básne papierik zúrivo roztrhala a hodila do kozubu. V tom čase bolo na Devíne pomerne hojný počet stromov a hoci sa chlapci veľmi snažili, miesto s pokladom už nikdy nedokázali nájsť" ukončila historickú vsuvku Alena Vránová a odpila si z vychladeného čaju.
"A čo bude našou úlohou?" znudene sa spýtala Monika Hriadeľová a unavene si zívla do dlane.
"To je predsa jasné. Nenápadne sa vyberiete na púť v rovnaký deň ako štúrovci, len o nejakú hodinku skôr. Vyhliadnete si nejaké dobre viditeľné miesto a odtiaľ budete sledovať celú slávnosť. Keď sa výprava rozíde, vybehnete zo svojho úkrytu a poklad jednoducho vykopete. V tej chvíli sa vrátite späť do súčasnosti" vysvetlila pomerne jednoduchý plán šéfka projektu a položila šálku s čajom späť na malý tanierik. "Na misiu budete mať, vzhľadom na pomerne dlho trvajúcu slávnosť, šesť hodín" dodala na záver.
"Znie to až príliš hladko" krútila hlavou budúca učiteľka dejepisu.
"Ak to nepokašlete, bude to pohodový výlet do obdobia romantizmu" usmiala sa Alena Vránová a postavila sa. Zaviedla študentky do vedľajšej miestnosti, aby sa mohli prezliecť.
"Koniec apríla bol už aj v minulosti pomerne teplý mesiac, preto vám budú stačiť dlhšie voľné sukne, tenšie vyšívané blúzky s volánikmi a šnurovacie topánky. A nesmie chýbať klobúk, ktorý bol v tom čase významným módnym doplnkom" vysvetlila šéfka a pomohla dievčatám s obliekaním. Keď boli hotové, počkali, kým im muži v slnečných okuliaroch a tmavých sakách nasadia lesklé prilby, ktoré ich mali preniesť do minulosti.
"Účastníci výletu sa zídu o desiatej v záhradnej reštaurácii pod hradom. Vy budete mať hodinový náskok, aby ste sa v pokoji stihli pripraviť na akciu. Takže je nedeľa, 24. apríl, sviatok svätého Juraja, rok 1836" vysvetlila študentkám situáciu Alena Vránová a nenápadne kývla na svojich zamračených pomocníkov.
"A to sa máme v tomto trepať na hrad?" neodpustila si poznámku Martina, ale jej slová zanikli niekde na pol ceste, v období romantizmu...
Alena Vránová mala pravdu. 24. apríla 1836 panovalo príjemné slnečné počasie. Študentky pomaličky kráčali okolo hradných zrúcanín, pomedzi ktoré si mohli vychutnávať krásne výhľady.
"Máme ešte asi dvadsať minút. Teda za predpokladu, že chlapci vyrazia načas" povedala zadýchaným hlasom Diana, zatiaľ čo nádejná archeologička sa snažila dvíhať si spodok šiat, aby si po nich nestúpala. Keď sa trochu vydýchali, kráčali ďalej. Tesne pod vrcholom našli pozostatok opevnenia, za ktorý si nenápadne čupli. Zdola sa už ozývalo recitovanie slovenských básní a spev národných piesní.
"Pripomína mi to príchod fanúšikov na futbalový štadión" usmiala sa na svoje kamošky študentka muzeológie a oprášila si spodok bielej sukne.
Vyzeralo to tak, že účastníci výstupu na Devín sa posilnili, ako sa patrí. Dokonca ani pán profesor Záborský sa nenechal v speve zahanbiť. Dobre naladení študenti niesli na striedačku v rukách truhlicu s pokladom. "Takže šéfka mala pravdu" zašepkala Diana a prikrčila sa ešte o niečo nižšie.
Hurban so Štúrom kráčali v družnom rozhovore na čele slávnostného sprievodu. Niektorí účastníci fučali ako staré lokomotívy, no to im nebránilo bafkať z fajky. Výprava bola rozdelená na menšie skupinky. Keď dorazili na vrchol aj poslední účastníci púte, prišiel čas na oddych. Keďže bolo teplé slnečné počasie, väčšina z prítomných si posadala na trčiace kamene alebo len tak do trávy. Spotené kabáty si prehodili len tak cez seba a každý si odpil z kolujúcej fľaše, ktorá bola povrch naplnená pálenkou. "Rozrúbeme maďarské kotrby, každý jeden z vás mi to potvrdí" spustil tenkým hlasom jeden z najmladších účastníkov púte, ale profesor Záborský ho v momente zastavil. "Paľko, dohodli sme sa, že žiadne provokácie nebudú. Nechceme sa dostať do väčších problémov, ako máme" prísnymi očami ho uzemnil náš slávny dejateľ. Študent nespokojne zašomral, ale napokon sa poslušne zvalil do trávy.
Konečne sa ujal slova Ľudovít Štúr. Predniesol prvé slová svojej básne Nitra, milá Nitra a jeho druhovia sa zborovo pridali. Keď doznel posledný verš, Štúr patetickým hlasom pripomenul slávne časy Veľkej Moravy, keď na tróne sedeli Rastislav, Svätopluka a Mojmír.
Potom nastala hlavná časť slávnostného programu. Každý z prítomných dostal za úlohu zvoliť si svoje životné krédo a vybrať si niektoré zo slovanských mien. Potom nasledovali ďalšie slávnostné spevy a recitácie. Nasledovala neformálna beseda, na ktorej odzneli významné slová budúceho kodifikátora slovenského jazyka: "My sme členovia nesmierne veľkej spoločnosti, spoločnosti slovanského národa, my sme živšie než otcovia naši pocítili potrebu prebúdzať sa k sebavedomiu, i kmeňa nášho slovenského i patričnosti našej k veľkému národu slovanskému. Nože sa teraz spoločne postarajme o to, aby nám nikdy nemohlo vyjsť z pamäti to, k čomu dnes sme sa povzbudzovali tu na rumoch zapadlej slávy otcov našich, čo sme si vzájomne sľubovali, za čo sme sa zaväzovali horliť, pracovať, bojovať, žiť i umrieť."
"Baby, ja o žeriem" zašepkala budúca učiteľka dejepisu, keď sa započúvala do Štúrovho slávnostného prejavu. "Čo keby sme si o neho zahrali?" navrhla svojim kolegyniam Diana.
"Čo si? Už si zabudla kvôli čomu sme sem prišli? Navyše čo keď taký nevinný románik totálne poprekrúca dejiny? Vieš, že Štúr onedlho stretne svoju Adelku Ostrolúcku a Máriu Pišlovú" pripomenula jej Monika.
"Ale tak mi nehovor, že ťa to neláka... Náš najväčší dejateľ. Myslíte, že fakt najväčší?" s úsmevom sa zamyslela budúca učiteľka dejepisu a do úst si vložila steblo trávy, ktoré pred chvíľou odtrhla.
"Ty si ťava" krútila hlavou nádejná archeologička.
"Ja som za. Zahrajme si o neho" nečakane podporila návrh Martina a spolu s Dianou sa pozreli na prsatú archeologičku.
"Tak teda dobre" prevrátila očami Monika a nahlas si povzdychla. Diana prelomila steblo na tri nerovnaké kusy. "Ten kto si vytiahne najdlhší, vyhráva" vysvetlila a dievčatá postupne ťahali. Najskôr Monika, potom Martina a nakoniec Diana.
"Zdá sa, že mám šťastný deň" rozžiarila sa študentka muzeológie a podala Diane najdlhší kus stebla.
"Och, ty" závistlivo zavrčala budúca učiteľka dejepisu, ale po chvíli sa jej opäť vrátila dobrá nálada.
Účastníci púte sa začali medzičasom dvíhať. Postavili sa okolo jednej zo starých líp, pod ktorú položili truhlicu.
"Bratia, nech tento poklad je dôkazom hrdosti na našich predkov a na slávnu históriu našu" predniesol mohutným hlasom Jonáš Záborský a za zborového spevu piesne Hej Slováci, pomaličky spúšťali truhlicu s pokladom do zeme. Ako doznievala pieseň, sprievod sa začal postupne rozchádzať. Posledný ostal stáť nad čerstvo zakopaným pokladom Ľudovít Štúr.
"Baby, idem na to, držte mi palce" zašepkala Martina Molnárová a keď boli ostatní Štúrovi druhovia v nedohľadne, vyzliekla sa donaha a vybehla za slávnym mužom. Keď stála tesne pri ňom, chytila ho za ruku a zatiahla ho za hradnú zrúcaninu. Kým dievčatá rukami vyhrabávali truhlicu s pokladom, okolo nich sa rozliehali zvláštne intenzívne zvuky.
"To sa niekto má" závistlivo si povzdychla Diana a opakom dlane si pretrela spotené čelo. "Dúfam, že s ním neotehotnie, lebo porodiť malého Štúra v 21. storočí, to by asi nevysvetlila" zašepkala budúca učiteľka dejepisu. To už Martina nevydržala a pri tej predstave vybuchla do hlasného smiechu. Zatiaľ čo Ľudovít Štúr sa snažil napratať do tesných nohavíc, trojica študentiek privrela oči a spoločne položili ruky na truhlicu s pokladom.
"Tak čo, pán Štúr je veľký dejateľ?" štuchla do Martiny Diana, no tá namiesto odpovede celá očervenela. "Ďakujem, to mi stačí" usmiala sa budúca učiteľka a závistlivo si to skúsila predstaviť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára