streda 30. mája 2018

RECENZIA: Stanislav A. Wotowski - Dom prízrakov (Europa, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Odrazu nás zobudí desivý krik. Bežím hore spolu so sluhom, starým Mateuszom, a vidím, že do prekliatej izby sa pred nami ponáhľa aj strýc Karol, bledý, roztrasený... Vtrhneme tam. Wanda leží na posteli v mdlobách... S veľkou námahou sa nám ju podarilo vzkriesiť... Dlho čosi nezmyselne bľabotala, prechádzajúc po nás neprítomným pohľadom, a ukazovala na svoj krk, na ktorom bolo vidieť nejaké stopy." (s.9).



Autor románu Stanislaw A. Wotowski prežil dobrodružný život, ktorý by mohol byť podkladom pre veľmi zaujímavú knihu. Boli obdobia, keď sa jeho diela predávali vo veľkých nákladoch a boli veľmi obľúbené, inokedy však nevyhovovali politickému režimu, lebo podľa ich názoru pôsobili príliš protisocialisticky. 
V každom prípade Dom prízrakov je dielo, ktoré ponúka hneď niekoľko záležitostí súčasne: detektívnu zápletku, romantiku, horor aj mystiku. 
Hlavnou postavou príbehu je detektív Den, ktorý prichádza na prosbu svojho priateľa Freda Podbereského, do pohraničného pásma jeho paláca ležiaceho v Podbereží, aby vyriešil záhadné zjavenia, výkriky a varovania, ktoré vychádzajú z jednej z komnát paláca. Počas špiritistickej seansy dôjde k záhadnému úmrtiu starého sluhu Mateusza. Detektív Den premýšľa, či v paláci jeho priateľa skutočne straší alebo sa len niekto neznámi snaží zneužiť starú povesť vo svoj prospech, aby sa obohatil.
Postupne sa stretávame s ďalšími postavami, ktoré by mohli byť do prípadu zainteresované: s krásnou susedkou Mary KińskouFredovou sestrou Wandou, čudáckym strýkom Karolom, pojašenými slečnami Lolou a Irmou a do deja nepriamo zasahuje aj dávnejšie zosnulý muž menom Kirst.

Je vidieť, že príbeh bol napísaný pred mnohými rokmi (konkrétne v roku 1931). To, čo sa zdalo strašidelné pred takmer deväťdesiatimi rokmi, dnes pôsobí miestami už trošku komicky. Dom prízrakov mi pripomína niektorú z epizód obľúbeného kresleného seriálu Scooby doo. Wotowski vychádzal pri písaní románu z reálneho prípadu, pričom sám dlhšie obdobie pracoval ako súkromný detektív. 
Dom prízrakov je jedno z tých klasických poctivých diel, ktoré môžeme začleniť do tej starej tzv. rodokapsovej školy. Nie je to extra vysoká literatúra, ale na druhej strane čitateľovi ponúkne všetko od napätia cez lásku, strach, dobrodružstvo. Len k nemu treba pristupovať s istou zhovievavosťou.    

RECENZIA: Richard Pupala - Čierny zošit (Marenčin PT, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"Šiel domov a vzal so sebou skutočnú odpoveď. Ani Ivana nepovedala, čo ju naozaj trápilo, nie preto že nechcela. Nevedela, ako čosi také vysloviť. Nazrela do detskej izby. Kristián sedel na koberci. Nevyzeral, že spal. Zastala s rukou na kľučke a srdce jej zovrelo. Nemohla sa pohnúť. Hľadela na syna a on hľadel na ňu, akoby jej mohol čítať myšlienky a Ivanu striaslo, pretože sa jej zdalo, že v miestnosti je ešte niekto iný, a ten na ňu skočil zo skrine." (s.22). 




Zbierka zväčša krátkych poviedok neprináša veľa pozitívneho. Hrdinami jednotlivých príbehov sú prevažne čudáci a outsideri žijúci v meste alebo na dedine. Každá z poviedok skrýva v sebe niečo záhadné, tajomné, mystické, strašidelné. Paradoxne, kým sa autor pohybuje v reálnej rovine, jeho príbehy sú zaujímavejšie. Niektoré prvky, odohrávavajúce sa medzi nebom a zemou, sú do príbehov včlenené akoby umelo, dokonca až nasilu. Najmenej mi to vadilo v poslednej poviedke, ktorá má názov Starostlivosť, kde je atmosféra vystavaná skutočne veľmi kvalitne. Naopak, v prvej poviedke, Nožík so žltou rúčkou, pôsobí škriatok v červenej čiapke skôr komicky ako strašidelne, čo je škoda, lebo vzťah matky s dieťaťom vyznieva aj bez prítomnosti mužíčka mrazivo. Zaujala ma aj poviedka Zrkadlo, v ktorej sa mladý muž rozhodne prerobiť dom po starom otcovi a keď prichádza na dedinu, začnú sa diať veľmi zvláštne veci. 
Posledná poviedka, ktorej dal autor názov Strarostlivosť, má v podstate jednoduchý dej. Mladé rebelucúce dievča z mesta prichádza na vidiek, aby doopatrovala staršieho vdovca. No už od začiatku je jasné, že v dome panuje nedobrá atmosféra...

Petržalské rozprávky sú kratučké príbehy z najznámejšieho slovenského sídliska a jeho hrdinami sú poväčšine ľudia, ktorí nie sú psychicky vyrovnaní, majú problémy s alkoholom, so vzťahmi, so životom. Musím sa priznať, že tieto poviedky ma nejako zvlášť neoslovili. 

Ako už názov zbierky napovedá, veľa optimizmu v tejto útlej knižke nenájdeme. Sú príbehy, ktoré sa čítajú lepšie, sú také, pri ktorých som preskakoval aj celé pasáže. Taký priemer vhodný na cestu autobusom alebo vlakom. Nič menej, nič viac.  

pondelok 28. mája 2018

RECENZIA: Rosemary Sullivanová - Stalinova dcéra (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ***                     NAŠA OSMIČKOVÁ                              

"Ste Stalinovou dcérou. V skutočnosti ste už mŕtva. Váš život sa už skončil. Nemôžete žiť svoj vlastný život. Nemôžete žiť nijaký život. Existujete iba ako odkaz na isté meno." (s.499).



Narodiť sa ako dcéra jedného z najväčších diktátorov v histórii je pečať, ktorej sa človek asi nikdy nedokáže zbaviť. Svetlana Allilujevová by o tom mohla rozprávať celé hodiny. A vlastne aj rozpráva. Prostredníctvom kanadskej autorky Rosemary Sullivanovej.

Svetlana si z detstva toho veľa nepamätá. Veľmi ju poznačila matkina smrť. Stalinova manželka Naďa spáchala samovraždu, no oficiálne stanovisko z Kremľa muselo vyzerať samozrejme inak. Svetlana mala aj ďalších dvoch bratov - Jakova, ktorý bol Stalinov syn z prvého manželstva a Vasilija, ku ktorému mal sovietsky diktátor oveľa bližšie. 
Svetlana si rada spomínala na život na dači v Zubalove, kde sa zakaždým zišlo kopec príbuzných, priateľov a známych, s ktorými sa mohla zabaviť. Svetlana bola, ako väčšina detí z privilegovaných rodín, držaná v zlatej klietke. Keď začala študovať na prestížnej moskovskej univerzite, zistila, že sa dá žiť aj inak. Spoznala významné literárne diela, diskutovala s viacerými známymi umelcami, počúvala odlišné názory. Tým, že otec bol neustále zaneprázdnený politikou, Svetlana pociťovala nedostatok lásky. Aj preto dokázala pomerne rýchlo zahorieť k nejakému mužovi. Jej prvým manželom sa stal Grigorij Morozov, študent židovského pôvodu, cez čo sa Stalin nikdy nedokázal preniesť. Jeho averzia voči židom bola známa. Napriek tomu si Svetlana svadbu vydupala. Ich manželstvo však dlho nevydržalo a Svetlana hľadala šťastie inde. Jedným z jej milencov, a zároveň veľkou životnou láskou, bol aj filmový režiser Alexej Kapler, ktorý však stretnutia so Svetlanou pokladal predovšetkým za príjemné rozptýlenie. 
Rosemary Sullivanová nevynechala vo svojom dokumentárnom románe ani veľké čistky, ktoré Stalin rozpútal v 20 -tych a 30 -tych rokoch po celej krajine. Výsledkom boli hromadné popravy vysokých straníckych predstaviteľov, masové deportácie do gulagov a veľký hladomor. Neskôr sa vodca Ruska zameral na likvidáciu židov. Stalinovu reputáciu do veľkej miery zachránilo víťazstvo nad Hitlerom v druhej svetovej vojne. Týmto činom sa stal pre mnohých Rusov nesmrteľný. Svetlana sa medzičasom vydala po druhý raz. Do tohto manželstva ju však viac - menej dotlačil jej otec. Chcel si zabezpečiť lojalitu vplyvného muža Andreja Ždanova, preto dohodol spojenie jeho syna Jurija práve so Svetlanou. A hoci sa im narodili dve zdravé deti - Josif a Jekaterine, ich manželstvo dlho nevydržalo a skončilo rozvodom.  

Po Stalinovej smrti sa začal v krajine boj o uvoľnené miesto, ktoré napokon získal Nikita Chruščov. Jeho legendárny prejav, ktorý poodhalil Stalinov teror (sám Chruščov pri tom používal podobné praktiky na Ukrajine) spôsobil v krajine šok. Svetlana cítila, že v Rusku už dlhšie nevydrží. Mala pocit, že otcove meno ju bude prenasledovať do konca života. Využila preto prvú možnosť, ktorá sa jej naskytla a odcestovala do Indie za istým mužom, ktorý sa volal Brandžesa Singha. Tento muž, ktorý sa stal časom jej veľmi blízkym priateľom, otvoril Svetlane duchovný rozmer. Svetlana bola rozhodnutá, že sa už do krajiny svojho otca nevráti. A to napriek tomu, že v nej zanechá aj svoje dve deti.Komplikovanou cestou sa napokon dostane cez Taliansko a Švajčiarsko až do Spojených štátov.  Vstup Stalinovej dcéry na pôdu úhlavného nepriateľa, spôsobil totálnu senzáciu na oboch stranách. Po čiastočnom mediálnom úpadku vydala Svetlana pamäte pod názvom Dvadsať listov priateľovi. Ich nosnou témou bol svet jej otca. Napriek tomu, že nebola prehnane kritická, kniha sa predávala v obrovských nákladoch a dočasne spravila zo Svetlany milionárku. Jej náručou v tom období prešlo viacero vplyvných mužov. Medzi inými aj Max Hayward alebo Louis Fischer. Potom však odcestovala na návštevu do Taliesinu v Kalifornii (bolo to bratstvo fungujúce na princípe veľkej rodinnej komunity, na čele ktorého stála istá Olgivanna Loydová Wrightová). V podstate to však bola obyčajná sekta, ktorej čaru Svetlana na istý čas podľahla. Bol za tým predovšetkým jej budúci manžel Wesley Peters, s ktorým sa vzali doslova pár dní po príchode Svetlany do Taliesinu. Medzitým stihla napísať aj ďalšiu knihu pod názvom Iba jeden rok. Ako štyridsať štyri ročnej sa jej narodila dcéra Olga. Keď konečne pochopila, že pochybná komunita z nej ťahá len peniaze, vzala so sebou Olgu a spoločne opustili Taliesin, v ktorom zanechala svojho tretieho manžela a zároveň Olginho otca.

Na istý čas sa vrátila späť do Sovietskeho zväzu, čo sa nezaobišlo bez komplikácii. Snažila sa začať nový život v Moskve a neskôr v Tbilisi, v rodisku svojho otca. Napokon však pochopila, že v Rusku ju už šťastie nečaká. Vzala preto dospievajúcu Olgu a odcestovali späť do Ameriky, ktorú jej dcéra považovala svoju vlasť. Svetlana prežívala, ako sa dalo. Aj keď dostala viacero ponúk, aby napísala ďalšiu knihu o svojom otcovi, odmietla to. Už nechcela byť večným tieňom svojho otca. Vo finančnej núdzi ju podporovali priatelia a viaceré neziskové organizácie. Veľmi dobre si rozumela napríklad so spisovateľom Jerzim Kosińskim, ktorého šokujúca kniha Pomaľované vtáča vyšla v roku 2012 aj v slovenčine (nové vydanie knihy chystá vydavateľstvo Ikar v roku 2019). Túto knihu venoval Kosiński práve Svetlane.
Svetlana sa stala sa kritičkou prezidentka Vladimíra Putina a jeho politiky, kriticky sa vyjadrovala k ceste, na ktorú vykročila jej bývalá vlasť. Pokúšala sa obnoviť vzťahy so svojimi deťmi Josifom a Jekaterinou, no neúspešne. To ju ako matku veľmi trápilo.
Svetlana naposledy vydýchla 22. novembra 2011, v požehnanom veku 85 rokov, keď podľahla rakovine. Zanechala po sebe list,ktorým sa v pokoji rozlúčila. Z tieňa svojho otca sa jej však vymaniť už nikdy nepodarilo.

Monumentálne dielo, ktoré čerpá z mnohých literárnych, ale aj dobových dokumentov, prináša fascinujúci obraz ženy, ktorá mohla žiť za iných okolností úplne inak. Narodila sa však ako Stalinova dcéra a tento fakt ju sprevádzal do konca života. Dokumentárny román je písaný pútavým jazykom, je v ňom použitých veľa faktov, je obohatený o desiatky svedeckých výpovedí. Ak sa zaujímate o históriu a chcete sa dozvedieť niečo nové a zároveň si pripomenúť už známe, určite túto knihu nevynechajte. Stojí za pozornosť.  

nedeľa 27. mája 2018

RECENZIA: Robert Bryndza - Nočný lov (Cosmopolis, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"NOČNÍ PTÁK: "To je dobře, protože já mluvím vážně. Spoustu let mě lidi jen podceňují. Myslí si, že jsem slaboch. Mám sílu. Šlapou po mně. Zneužívají mě. JÁ NEJSEM SLABOCH. Mám SÍLU. Mentální a fyzickou SÍLU, která jen potřebovala odemknout.
VÉVODA: Nepochybuji o tobě.
NOČNÍ PTÁK: To by ses neměl ani odvážit. 
VÉVODA: Omlouvám se. Nikdy jsem o tobě nepochyboval. Nikdy.
VÉVODA: A jak se tak člověk cítí?
NOČNÍ PTÁK: Jako Buh.
VÉVODA: V Boha nevěříme.
NOČNÍ PTÁK: A co když jsem ON?" (s.37). 



Vyšetrovateľka Erika Fosterová rieši svoj ďalší prípad, ktorý sa jej bude dotýkať osobne. Sú to už  dva roky, čo počas policajného zásahu zahynul jej priateľ Mark
Do príbehu vchádzame vo chvíli, keď Erika večeria u svojho dobrého priateľa a zároveň kolegu, homosexuála Isaaca Stronga, ktorý pracuje v jej tíme ako forenzný patológ. Isaac sa len nedávno vrhol do vzťahu s kontroverzným spisovateľom Stephenom Linleyem. Počas večere jej zazvoní telefón. Polícia našla mŕtve telo lekára Gregoryho Munrooa. Superintendant Paul Marsh, šéf policajného tímu, okamžite zvolá svojich najlepších ľudí, aby sa pustili do akcie: mladého vyšetrovateľa Woolfa, detektívku Mossovú, Nilsa Akermana, Singhovú, Warrena Petersona, Craneho a psychológa Nilsa Akermana. Do príbehu vstupujú dva nicky, ktoré medzi sebou komunikujú prostredníctvom sociálnej siete: VOJVODA a NOČNÝ VTÁK. Súčasne s vyšetrovaním vraždy prebieha policajná akcia pod názvom Operácia Hemslow, ktorá je zameraná na odhalenie silnej pedofilnej skupiny. Erika Fosterová sa permanentne dostáva do konfliktu s nadriadenými, čo jej značne komplikuje cestu za povýšením. Onedlho pribudne ďalšia obeť. Tentoraz je to kontroverzný novinár a redaktor Jack Hart. Do deja sa nenápadne zakráda záhadná ošetrovateľka Simona Matthewsová, ktorú prenasledujú démoni minulosti. 
Treťou obeťou sa stane spisovateľ Stephen Linleye, Isaacov partner, a štvrtou samotný vrahov spolupracovník... 

Klasický kriminálny román, ktorý ničím nevytŕča medzi desiatkami ostatných. Po remeselnej stránke nie je knihe čo vytknúť, zároveň však neprináša nič nové. Priemer po každej stránke.        

sobota 26. mája 2018

RECENZIA: Karl Ove Knausgard - Môj boj (Odeon, 2018)


HODNOTENIE:   *****              MOJA SRDCOVÁ ZÁLEŽITOSŤ 


"Vstal som, obliekol som sa a sadol som si s knihou k oknu. Rovnováha síl od Erlinga Gjelsvika.
Všetky knihy, čo som mal rád, sa vo svojej podstate zaoberali jedinou témou. Bieli negri od Ingvara Ambjornsena, Beatles od Larsa Sabye Christiensena, Jack od Ulfa Lundella, On the road od Jacka Krerouaca. Last Exit to Brooklyn od Huberta Selbyho, Román s kokaínom od M. Agejera, Kolos od Finna Alnaesa, Láska je osamelá vec od Jensa Bjorneboa, Gentlemen od Klasa Ostergrena, Ikaros od Axela Jensena, The Catcher in the Rye od J.D. Salingera, Srdcia čmeliakov od Olu Bauera, Poštový úrad od Charlesa Bukowskeho. Knihy o mladých mužoch, ktorí nenachádzajú svoje miesto v spoločnosti, chcú zažiť viac než všednosť, žiadajú od života viac než len rodinu, skrátka, mladí ľudia nenávidiaci meštiackosť a hľadajúci slobodu. Cestujú, opíjajú sa, čítajú a snívajú o veľkej láske alebo o veľkom románe.
Chcel som všetko to, čo oni.
Sníval som o všetkom, o čom snívali oni." (s.9).  

  

Priznám sa, že na túto knihu som sa veľmi tešil už niekoľko týždňov pred tým, ako som vedel, že má vyjsť. Splnili sa moje očakávania?

Karl Ove nás tentoraz zavedie na nórsky ostrov Hafjord, kam sa presťahoval ako osemnásť ročný, keď prijal miesto učiteľa. Jeho vstup do práce pripomína začínajúceho doktora Štepána Šafránka v podaní Pavla Kříža, ktorý v kultových Básnikoch prišiel do zapadnutej obce Bezdíkov, aby odštartoval "slávnu" lekársku kariéru. Inde mi mladý Karl Ove svojským prístupom k svojim žiakom miestami pripomenul Zekiho Mullera, v podaní Elyasa MBareka, hlavného hrdinu nemeckej komédie Fakjú pán profesor: "Myslíte si, že sa mi chce rozprávať o Martinovi Lutherovi? Osobne už o ňom viem dosť. Vy však neviete nič. Ste banda ignorantov. Na druhej strane, všetci trinásťroční sú rovnakí. Takže za to nemôžete." (s.349). 
Tým, že Karl Ove má len osemnásť rokov, je najmladším členom učiteľského zboru, do ktorého patria, okrem iných, aj Nils Erik (časom sa stane najlepším priateľom Karla Oveho počas jeho krátkej učiteľskej kariéry), príťažlivá tridsiatnička Torril, prísny riaditeľ Richard Sture, svojský Tor Eninar, a ďalší. 
Povolanie učiteľa nie je vysnená kariéra Karla Oveho. Jeho snom je stať sa profesionálnym spisovateľom. Aj preto trávi veľa času čítaním kníh a písaním vlastných poviedok. Trápi ho, že je ešte panic, hoci o dievčatá nemá núdzu. V spomienkach sa často vracia k zvodnej Hanne, vybavuje si tvár krásnej Lisbeth, ktorá sa do neho beznádejne zamilovala, rovnako ako mladučká Cecilie. Aby toho nebolo málo, zaľúbili sa do neho aj siedmačky, ktoré        učil - Andrea a Vivien, s ktorými sa stretol po rokoch, počas jednej svojej čítačky, už ako slávny spisovateľ. 
Počas dlhých večerov, ktoré trávi Karl Ove na ostrove, si často spomína na nedávne časy, keď mal šestnásť a sedemnásť rokov a chodil do gymnázia. Jeho otec, s nábehom na alkoholizmus, sa druhý krát oženil, jeho mama, ktorá pracovala ako zdravotná sestra, si našla nového priateľa. Brat Ingve už dlhšiu dobu chodil s nenápadnou Kristine. Karl Ove často navštevoval starých rodičov z otcovej strany. Neskôr sa natoľko pohádali, že úplne prerušili kontakty. Chvíle, ktoré trávil so svojim dlhoročným najlepším priateľom Janom Vidarom, sa stali čoraz zriedkavejšími. Ako študent má už iné záľuby. Hudbu, ktorá mu  vynáša slušné peniaze , keďže pracuje ako hudobný recenzent pre jeden rockový časopis, čítanie kníh a písanie vlastnej tvorby.  Na vlastnej koži si vyskúša bohémsky život, ku ktorému patria, orem iného, aj alkohol a drogy: "Zvyšok jari som bol takmer v kuse opitý. Prvé, čo som urobil, keď som sa zobudil v študentskom aute alebo na pohovke u nejakého známeho či neznámeho, bolo, že som siahol po ďalšom alkohole a chľastal ďalej. Málo vecí prekoná fakt, keď človek začne deň pivom a už dopoludnia sa tacká opitý. To bol život! Ísť tam a piť, ísť onam a piť, zdriemnuť si, keď sa naskytne príležitosť, možno čosi zjesť a pokračovať. Bolo to fantastické. Miloval som byť opitý.Bol som oveľa bližšie vlastnému ja a odvážil som sa robiť veci, čo som ozaj chcel. Nejestvovali hranice." (s.307). 
Karl Ove odišiel z domu, lebo odmietol rešpektovať pravidlá, ktoré stanovila jeho mama, Žil život Hanka Chinaskiho, potom prijal prácu učiteľa, aby mal čas na vlastnú tvorbu. A veril, že sa mu podarí splniť si svoj sen, lebo ako sám povedal, ak sa mu nepodarí preraziť písaním, radšej sa zabije. Podobne ako všetci jeho priaznivci, aj ja som veľmi rád, že sa mu napokon podarilo dosiahnuť spisovateľský vrchol. Bola to náročná cesta a podľa jeho vlastných slov, keby vedel, čo  všetko ho na nej čaká, už by sa na ňu nevydal. 

Môj boj je skvelý román, ktorý ide poriadne pod kožu. Kto z vás by mal odvahu odhaliť aj tie najskrytejšie osobné tajomstvá? Karl Ove Knausgard je pre mňa spisovateľským pánom s veľkým P. Môj boj je nádherná kronika. Je to moderná verzia Kerouacovho putovania Na ceste, je to Bukowskeho spôsob života. No predovšetkým je to prvotriedny čitateľský zážitok! Úúúžasnééé.      

piatok 25. mája 2018

RECENZIA: Jojo Moyesová - Zakázané ovocie (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***                             NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA MÁJ

"Keď sa nadvihol, stiahla ho znova dolu. Ani jej na um nezišlo, aby si vymýšľala výhovorky, že vyzerá hrozne, má mastné neumyté vlasy, páchne chorobou - jej city akoby sa zmenili na potrebu. Držala mu tvár v rukách, jeho pery mala tak blízko, až cítila jeho dych. Zlomok sekundy váhala, a hoci bola neskúsená, vedela, že čakať a túžiť sa oplatí. A potom zmučene zastonal a primkol sa k nej, sladký ako zakázané ovocie." (s.131). 



Príbeh sa začína v päťdesiatych rokoch 20. storočia v mestečku Merham, ktoré sa nachádza neďaleko Londýna a snaží sa držať zaužívaných tradícii. V tomto mestečku vyrastajú dve najlepšie priateľky, ktoré sú si bližšie ako sestry. Bohatá a bezstarostná Celia Holdenová, ktorá si veľmi rada vymýšľa a upravuje realitu tak ako sa jej to práve hodí a Lottie Swiftová, ktorej matka pracuje v Londýne ako pomocná robotníčka a svoju dcéru necháva vyrastať u Holdenovcov. Vzťah Celie a Lottie mi vo viacerých smeroch pripomína hrdinky románovej trilógie Eleny Ferrante, Elenu a Lily. Zatiaľ čo Lottie je jedináčik, Celia vyrastá s dvomi ďalšími súrodencami - Sylviou a Freddiem. Neďaleko mestečka Merham sa nachádza veľká rodinná usadlosť, ktorá nesie poetický názov Arcadia. Dlhé roky ostáva opustená, no nečakane si ju vyhliadne skupinka umelcov, ktorá sa v nej usadí: Adeline a Julian Armandovci, Frances, George, Marnie a Stephan. Samozrejme, že u konzervatívnej časti obyvateľstva príchod slobodne zmýšľajúcich umelcov spôsobí pobúrenie, naopak Celia a Lottie sú nadšené. 
Čas plynie a Celia odchádza študovať do  prestížnej súkromnej školy, zatiaľ čo Lottie ostáva v blízkosti umelcov. Keď sa jedného dňa Celia vracia na prázdniny domov, privedie so sebou aj svojho zámožného snúbenca, aby ho predstavila rodičom. Guy Bancroft v tej chvíli ešte netuší, ako jeho príchod zatrasie životmi Holdenovcov...

Presúvame sa do súčasnosti. Daisy Parsonsová sa len nedávno rozišla so svojim priateľom Danielom, s ktorým majú spoločnú dcérku Ellie. Daisy prijme ponuku starej pani Bernardovej na rekonštrukciu schátranej Arcadie. Šéfom firmy, ktorá bude rekonštrukciu vykonávať, je rozvedený bohatý sympaťák, istý pán Jones. Pani Bernardová je veľmi tvrdohlavá dáma, ktorá má dospelú nevidiacu dcéru Camille. Camille len nedávno prekonala veľkú manželskú krízu, ktorú riešila so svojim manželom Halom. Našťastie pri rozhodovaní ako ďalej? zohrala významnú úlohu ich maloletá dcérka Katie. Jednou z hlavných odporkýň rekonštrukcie Arcadie, ktorá má po dokončení slúžiť ako spoločenské centrum pre bohatých, je dlhoročná obyvateľka mestečka Merham, Sylvia Rowanová. A zďaleka nie je sama.   

Jednotlivé postavy a ich príbehy sa začnú postupne spájať a päťdesiate roky plynulo naviažu na súčasnosť. Osobne ma čitateľsky oveľa viacej bavila prvá časť románu, ktorá sa odohrávala v minulosti, súčasnosť bola na môj vkus mierne presladená a ničím obohacujúca. Akoby som čítal dve odlišné knihy. Tým nechcem povedať, že autorka druhú časť románu remeselne nezvládla, skôr narážam na obsahové vákuum. Zakázané ovocie sa na najznámejší a určite aj najlepší Moyesovej román Predtým ako som ťa poznala, nechytá ani náhodou, hoci prvá časť knihy sa k nemu miestami aspoň trochu približuje. Jojo Moyesovú som už dávnejšie zaradil do kategórie, ktorú som si vytvoril sám pre seba. Intelektuálna romantika. A jej diela ma v tom zatiaľ len utvrdzujú. Zakázané ovocie je mierny nadpriemer, no mohlo byť aj viac.          

streda 23. mája 2018

RECENZIA: Jonas Mostrom - Fontána (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:   ***

" - Kto si? -
   - To se dozvíš, až se potkáme. -
   - Co chceš? Nehodlám se s tebou setkat, dokud mi neřekneš, kdo jsi! -
   - Tak to z toho nic nebude. A varuji té, policii nic neříkej. Mysli na Teu a Gabriela." 
  
 Pul minuty na zprávu zírala, neschopná odpovědi. Pak se rozhodla.

   - Tohle je směšné. Proč mě pronásleduješ? -

Odpověď nepřicházela. Pozorovala displej bez mrknutí oka. Pak jí v ruce zavibroval.
   
  - Musím končit, ještě se ozvu. - " (s.199). 




Nathalie Svenssonová pracuje na klinike ako psychologička. Pred desiatimi rokmi záhadným spôsobom zomrel jej partner Adam Starlander, ktorý pracoval ako novinár a pravdepodobne natrafil na niečo závažné, čo ho stálo život.
Nathalie má rande so svojim novým priateľom, hercom Richardom Ekengardom, pri fontáne Olofa Palmeho. Priamo pred jej očami je Richard zavraždený. Dejiny akoby sa opakovali. Nathalie je v šoku. Navyše ani v súkromí neprežíva práve najšťastnejšie obdobie. S manželom Hakanom, s ktorým vychovávajú deti Gabriela a Teu, sa rozvádzajú. Šéf kliniky, v ktorej Nathalie pracuje, jej odporúča, aby si vzala pár dní voľno. Prípadu sa ujíma vyšetrovateľ Frank Hammar, Nathaliein dlhoročný priateľ z univerzity, ktorý vyšetroval aj Adamovo úmrtie. Okrem neho sa do prípadu vložia aj ďalší odborníci: súdna lekárka Angelika Hubinnetová, policajtka Maria Sanchezová, vrchný vyšetrovateľ Erlander, ktorý riadi prípad z úzadia. Nathalie má pocit, že jej jedinou oporou je otec, ktorý pracuje na ministerstve, zatiaľ čo mama už roky zápasí s alkoholizmom. Medzi hlavných podozrivých v prípade Richardovej smrti patria psychiater Jacques Levinder a herec Carl Henric Gyllenborg. Všetko však môže byť úplne inak. Dôležitými ľuďmi, ktorí môžu vniesť do prípadu viacej svetla, sú: lekárka Eva Gripová, šéfredaktor novín, v ktorých kedysi Adam pracoval - Tomas Telin a Nathalieina pacientka, Elisabeth Rappová. Stopy čoraz intenzívnejšie ukazujú na výchovný ústav pre mladistvých - Galaxen. Lenže čo by už len ten mohol mať spoločné s vraždou novinára a divadelného herca? 

Fontána je v podstate ďalší zo série desiatok severských kriminálnych prípadov, ktorý však vyniká veľkou dynamikou deja. Záver románu sa celkom zaujímavo zamotáva a dokáže udržať čitateľa v napätí. Samotný príbeh mi pripomenul dve udalosti, ktoré výrazným spôsobom nedávno rezonovali v slovenských médiach. Vražda novinára Jána Kuciaka (podobnosť s Adamom Starlanderom) a kauza Čistý deň (výchovný ústav pre mladistvých  - Galaxen). Asi aj preto som Fontánu čítal s väčšími emóciami, ako by tomu bývalo v inom období môjho života.. Autor odviedol poctivú remeselnú prácu, aj keď mi trochu prekážalo príliš veľa názvov firiem, ulíc, športových značiek, atď. Akoby Mostrom nenápadne vymenovával sponzorov svoju románu. Kto vie...  

    

RECENZIA: Teddy Wayne - Samotár (Odeon, 2018)


HODNOTENIE:     ****                           KNIHA MESIACA MÁJ


"Za chvíli tě pak kontrolor požádal o prukazku. Pořád jsi ještě byla jako omámená a kamarádka do tebe musela  šťouchnout. Situaci jsi vyřešila přehrávaným smíchem a já měl v tu chvíli jasno. Možná bys to nepřiznala, možná sis to ještě ani neuvédomovala, ale taky jsi to hrála. I ty jsi byla něco jako samotářka." (s.29). 



David Federman je nadaný študent z New Jersey, ktorý práve ukončil strednú školu a prichádza na Harvard, kde sa zoznamuje s novými ľuďmi a zvyká si na nové prostredie. S novým spolubývajúcim Stevenom Zengerom si veľmi nesadnú, no vzájomne sa tolerujú. David sa po čase stáva súčasťou študentskej partie, ktorá si hovorí Matthewsovi darebáci. Jej členmi sú, okrem už vyššie zmieňovaného Stevena, napríklad aj Ivana, Carla a Sara. A práve so Sarou Cohenovou začne David chodiť. Je to však z jeho strany do veľkej miery len obyčajná vypočítavosť a zámienka, aby sa dostal čo najbližšie k dievčaťu svojich snov, k Veronice Wellsovej. Veronica je totiž Sarina spolubývajúca a okrem toho aj dievča, ktoré je totálne mimo Davidovej ligy. Jej chalan Liam je jeden z najobľúbenejších študentov na univerzite, no je tu ešte aj ženatý doktorand Tom Burkhard, ktorý po Veronice poľuje možno až príliš okato. David má však oproti svojim konkurentom jednu výhodu. Na rozdiel od Veronici dokáže písať výnimočné eseje a keďže majú viaceré predmety na angličtine spoločné, ona jeho pomoc potrebuje. 
Sledujeme cestu nenápadného študenta, ktorému láska, alebo skôr posadnutosť, úplne zmení charakter. Kým spočiatku vyvoláva jeho správanie súcit, po premene jeho osobnosti by ste ho najradšej opľuli. Veronica v ňom prebudí všetko to temné, čo v jeho duši dlhé roky pokojne driemalo a čakalo len na správny okamih, kedy bude môcť naplno prejaviť svoju silu....

"Vytáhl jsem žaluzie a pozoroval, jak na blednoucí obloze mizí hvězdy, představoval jsem si, jak si tím mým převráceným předpubertálním jazykem říkame celé věty, jak mezi sebou nastolíme jedinečný spusob komunikace. Veronica a David, budou lidi říkat, mají svou vlastní řeč, jen oni si navzájem rozumějí." (s.93).

Veľmi zaujímavé spracovanie psychosexuálnej obsesie v príťažlivom univerzitnom prostredí. Príbeh nie je bohatý na dej, do popredia sa dostáva predovšetkým vnútorné prežívanie Davida Federmana a manipulatívne správanie Veronici Wellsovej. Tí z vás, ktorí zažili posadnutosť láskou na vlastnej koži (alebo si aspoň mysleli, že to bola láska) budú počas čítania cítiť takmer až fyzickú bolesť (aspoň ja som ju cítil dosť intenzívne). Samotár je v istom zmysle Kto chytá v žite v drsnejšom vydaní. V románe je použitých viacero citácii zo známych aj menej známych diel najmä americkej a britskej literatúry. 
Pre mňa je kniha veľmi pozitívnym prekvapením, keďže o autorovi som doteraz nič nepočul (ročník narodenia 1979), pevne verím, že sa ešte dočkáme prekladu nejedného jeho diela či už do češtiny alebo do slovenčiny. Mne osobne sa český preklad Jiřího Hrubého veľmi pozdával. 
Na záver asi len toľko. Láska je skvelá vec, pokiaľ zostáva v pozitívnej rovine, no treba si dávať pozor, aby sa nezmenila na obyčajnú závislosť alebo neprerástla do posadnutosti.       

pondelok 21. mája 2018

RECENZIA: Jade Changová - Wangovci verzus svet (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Amerika bola veľká podvodníčka. Krajina veľkých príležitostí. Zlatá hora. Život, sloboda a hľadanie šťastia. Ale za tými peknými slovami, medzi peknými pobrežiami boli celé kilometre úzkoprsých ignorantov, ktorí v živote netúžili po ničom inom, len po zámienke, aby si nabili samopal a zaútočili na more problémov. Veľký múr? Ha! Táto krajina by nikdy nedokázala vybudovať niečo také obrovské. Amerika sa chcela považovať za stvoriteľku, ale nedokázala nič, len ničiť- šťastie, rodiny, životy." (s.179).  



Charles Wang pochádza z Číny, resp. z Taiwanu, no v Amerike prežil väčšinu svojho doterajšieho života. Po smrti svojej prvej ženy A -My si vzal za manželku nenápadnú Barbru. S A -My stihol splodiť tri deti: dvadsať osemročnú Sainu, ktorá je uznávanou maliarkou, no pokiaľ ide o vzťahy, tam je to horšie. Už dlhšiu dobu sa nedokáže rozhodnúť medzi príťažlivým bohémom Graysonom a nenápadným pohoďákom Leem. Prostredný Andrew študuje ekonómiu na univerzite, sexuálne abstinuje a sníva o tom, že sa z neho jedného dňa stane uznávaný stand up komik. Najmladším členom Wangovcov je šestnásťročná Grace, ktorá chodí na strednú a najviac zo všetkého ju zaujíma móda.

Ekonomická kríza privedie ku krachu mnohé veľké firmy a jednou z nich je aj prosperujúci podnik s kozmetikou, ktorej majiteľom je práve Charles Wang. Charles chvíľu premýšľa nad tým, čo bude robiť ďalej, až napokon spraví zásadné rozhodnutie. Naloží do auta všetky svoje deti, ktoré sú roztrúsené po celej Amerike, absolvuje s nimi rodinnú road movie, počas ktorej im chce porozprávať o svojom predchádzajúcom  živote, ktorý viedol skôr než odišiel do Štátov a je rozhodnutý ich oboznámiť so svojim, trochu utopistickým plánom do budúcnosti. Lenže všetko sa začne komplikovať ešte skôr, ako absolvujú úvodné kilometre. Grace je ofučaná, že ju otec nasilu vytiahol zo školy, Andrew sa zamiluje do tridsaťpäť ročnej ženy Dorrie a pomýli si sex so vzťahom a Saina lavíruje medzi Graysonom, ktorému milenka stihne oznámiť, že s ním čaká dieťa a medzi nesmelým Leem, s ktorým sú už dlhé roky veľmi dobrí priatelia. Navyše Charlesova druhá manželka Barbra čoraz intenzívnejšie premýšľa nad tým, že od neho tajne utečie. Ako celý tento zvláštny rodinný výlet napokon dopadne?

"Vedela, že nepôjde. Ľudí možno rozdeliť do dvoch skupín: na tých, ktorí využijú každú príležitosť, a na tých, ktorí každú príležitosť premrhajú, lebo čakajú na správny okamih, ale nijaký okamih nikdy nebude správny." (s.387). 

Je paradoxné, že v pasážach, ktoré sa tvária ako vtipné a zábavné, príbeh upadá, zatiaľ čo pri tých vážnejších, začína byť celkom zaujímavý. Akoby sa ani samotná autorka nevedela rozhodnúť, ktorým smerom sa má jej román uberať. Pokiaľ ide o vtipné momenty, zabavil som sa len počas výstupu opitej Grace na rodinnom posedení. A možno ešte počas krátkej kapitoly, ktorej rozprávačom je staré auto Wangovcov. A to je, ako sami uznáte, na štyristo stranovú knihu, ktorá je definovaná ako vtipná a zábavná, predsa len trošku málo. Na druhej strane vážnejšie pasáže ako napríklad Charlesov pobyt v Číne, Andrewov "vzťah" s Dorrie alebo úvaha o ekonomickej kríze, sú čitateľsky atraktívne. Trošku mi vadila Charlesova neohrabaná angličtina, ktorá v slovenskom preklade pôsobila na mňa rušivo. Žiadna z postáv mi nejako zvlášť neprirástla k srdcu a aj záver románu ma dosť zaskočil. Neviem však posúdiť či pozitívnym spôsobom. Akoby bola jedna z postáv mierne nadrogovaná. Výsledkom je taký priemer, ktorý na jednej strane príliš neruší, na strane druhej, keď sa aj rozhodnete nesadnúť si do auta spoločne s Wangovcami, o nič také neprídete.

         

nedeľa 20. mája 2018

RECENZIA: Wojciech Tochman - Ako keby si jedla kameň (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Když vyjde slunce, vstávám i já.
- Zase si v noci skřípala zuby, mami, - říka mi.
- Zase jsem křoupala? Promiň. - 
- Jako bys jedla kámen. - 
Piju kávu, otvírám okno, dívám se. Svět existuje. " (s. 84). 





"Existují tři otázky, které v dnešní Bosně nikdo nikomu nepoloží: Co tvuj muž? Co syn? Co si dělal za války?" 

Juhoslávia tvorila celé desaťročia akúsi spojnicu medzi západom a východom. Pre väčšinu občanov východného bloku (vrátane Čechoslovákov) predstavovala vysnenú dovolenkovú destináciu, ale aj jednu z mála možností, ako sa pokúsiť emigrovať do krajín západnej Európy. Po páde železnej opony, čoraz viacej napäté vzťahy, vyústili do krvavej občianskej vojny, ktorá si vyžiadala tisíce obetí. Umelo vytvorená krajina, ktorá bola nábožensky a etnicky príliš rozmanitá na to, aby sa dokázala udržať ako celok, sa začala brutálnym spôsobom rozpadať. Následky občianskej vojny v Juhoslávii pociťuje Európa v podstate dodnes. Potomkovia generácie deväťdesiatych rokov 20. storočia dnes úspešne reprezentujú viaceré krajiny, do ktorých utiekli ich rodičia v čase občianskej vojny (Švédsko, Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko...). Za všetkých stačí spomenúť jediné meno. Futbalista Zlatan Ibrahimovič.

V knihe poľského novinára rezonujú dve mená - Ratko Mladić a Slobodan Milošević. Autor poskytol priestor obom stranám, ktoré boli súčasťou občianskej vojny v Juhoslávii, čím sa stáva jeho dielo názorovo vyváženejšie. V popredí sa nachádza bosnianske mesto Srebrenica, v ktorom došlo ku genocíde moslimskej časti obyvateľstva, oficiálne bolo potvrdených 8373 obetí, štatistiky však neuvádzajú stovky vrážd neplnoletých a masové znásilnenia žien. 
Napriek tomu, že knižka poľského autora je pomerne útla, ( má necelých 120 strán), obsahovo je veľmi silná. Ťažko uveriteľné výpovede obetí konfliktu, identifikácia obetí masakru na základe nájdených pozostatkov, psychicky vyhasnuté ľudské trosky, ktoré len posedávajú na priedomí a snažia sa vymazať spomienky, ktoré im dodnes spôsobujú nočné mory. Preto je asi lepšie si toto reportážne dielo dávkovať postupne. Knihy tohto typu je potrebné si občas pripomenúť, aby sme nemali pocit, že dnes sa už nič podobné stať nemôže. Veď polovica deväťdesiatych rokov 20. storočia je z pohľadu histórie taká nedávna, akoby sa to všetko odohralo len včera.   

RECENZIA: Donna Tarttová - Tajná história (Argo, 2017)

             HODNOTENIE:   *****                           KNIHA MESIACA MÁJ 


"Otevřel lexikon a začal v něm hledat. - Nemá smysl bát se věcí, o niž nic nevíte, - pravil. - Jste jako děti. Bojíte se tmy. -" (s.473). 



Richard Papen, hlavný hrdina a zároveň rozprávač príbehu, si spomína na časy, keď chodil na univerzitu Hampden vo Vermonte, kde študoval klasické jazyky gréčtinu s latinčinou. Po počiatočnom odmietnutí ho napokon Julian Morrow, univerzitný profesor, priberie do svojich seminárov, na ktoré chodí len päť študentov: Henry Winter, chlapec zo zámožnej rodiny, Edmund Corcoran, prezývaný Bunny, mladý muž, ktorého rodičia finančne v štúdiu nepodporujú, inteligentný homosexuál Francis Albernathy a dvojičky Charles a Camilla Macalayovci. 

"Nejlepší přátelé, které kdy budete mít, jsou ti ze studentských let. Já vím, že mi teď nevěříte, ale až budete v mém věku, uvidíte, jak vám začne přátel ubývat." (s.132). 

Richard Papen sa stáva súčasťou najuzavretejšej a súčasne najtajomnejšej skupinky na celej univerzite. Julian Morrow vedie svoje semináre podľa vzoru antických filozofov. So študentmi intenzívne diskutuje, kladie im provokatívne otázky a núti ich k pravidelnému samoštúdiu. Richard čoraz hlbšie preniká do uzavretej spoločnosti a postupne si získa  dôveru ostatných. Cíti sa medzi nimi ako v siedmom nebi. Nikdy totiž nepatril k tým obľúbeným a zrazu ho rešpektuje pätica skvelých osobností: "Stmívalo se, za chvíli bude čas na večeři. Jedním lokem jsem dopil drink. Představa, že bych tu mohl žít, že bych se už nikdy nemusel vracet do ubijejícího světa asfaltových chodniku, nákupních středisek a sektorového nábytku, že bych tu bydlel s Charlesem, Camillou, Henrym a Francisem, a možná i s Bunnym, že se nikdo z nás nikdy neožení, nevrátí domu, nesežene si zaměstnání v cizím městě dva tisíce kilometru odsud a nesníží se k žádné jiné zradě, jichž se tak často dopouštějí přátelé po dokončení studia, že všechno zustane přesně tak, jak to je v tomto okamžiku - ta představa byla tak nadpozemsky krásná, že si nejsem jistý, zda jsem si tehdy opravdu myslel, že by se mohla uskutečnit, ale s rozkoší jsem tomu věřil." (s.113). 
Henry mu po čase odhalí veľké tajomstvo, o ktorom doteraz vedela len zainteresovaná pätica. Pred časom vyskúšali preslávené staroveké bakchálie, ktoré sa im však vymkli z rúk a skončili tragicky: " - Museli sme k tomuto rituálu přistoupit podle jeho vlastních pravidel, ne voyeuristicky, dokonca ani ne vědecky. Nejspíš bylo logický, že ze začátku jsme to nedokázali, protože jsme se na něj dívali přes celý staletí času a vnímali jsme z něj tak jenom útržky. Naprosto nám unikla jeho životnost, jeho krása, jeho hruza, nezbytnost oběti, kterou je třeba přinést. - Henry naposledy potáhl z cigarety a uhasil ji. - Jednoduše řečeno, - dodal,  - prostě jsme nevěřili. A právě víra představovala jedinou podmínku, kterou jsme museli bezvýhradně splnit. Víra a naprostý odevzdání.- " (s.176).  
Na povrch začínajú vychádzať, výčitky, strach, nenávisť a vydieranie. Pätica študentov vymyslí plán ako sa zbaviť šiesteho člena, ktorý ich svojim správaním začína vážne ohrozovať. Tu však už končí všetka zábava. Po vražde prichádza na rad policajné vyšetrovanie a roztočí sa skutočný psychologický kolotoč, ktorý postupne zomelie všetkých zainteresovaných...  

"Člověk by rád věřil, že na tom starém otřepaném klišé, amor vincit omnia, něco je. Za svuj krátký smutný život jsem se však naučil jedno, a sice, že je to velká lež. Láska nevítězí nade vším. A kdo tomu věří, je blázen." (s.233).  

Nerád plytvám slovami, ale v tomto prípade musím spraviť výnimku, lebo Tajná história je dokonalý román, ktorý ponúka famóznu zápletku, úžasné postavy, bravúrnu psychologickú hru, skvelý záver a emocionálne zážitky, na ktoré len tak ľahko nezabudnete. 

Tajná história to je Dostojevského Zločin a trest, film Spoločnosť mŕtvych básnikov, tajomná hra  Erebos, resp. Saeculum Ursuly Poznanski, pútavý Posledný kabriolet, kultové dielko Kto chytá v žite,  klasická antická tragédia prenesená do deväťdesiatych rokov 20 storočia. Geniálny román, ktorý vo vás dokáže vyvolať skutočný čitateľský orgazmus.  
        

piatok 18. mája 2018

RECENZIA: Heine Bakkeid - Zajtra mi budeš chýbať (Premedia, 2017)


HODNOTENIE:   ****                                  KNIHA MESIACA MÁJ


"Stavanger je mesto s mäkkými psími hovnami. Trčia z chodníkov ako malé asfaltové hríby a takýmto skurveným spôsobom prepožičiavajú uliciam svojím drobným pričinením nádych rôznych odtieňov hnedej. 
... Okoloidúci sa obtierali pohľadom o úbožiakov, čo sa zúfalo pokúšali ukryť pred susedmi a známymi za rastlinami v plastových črepníkoch, za stienkami predeľujúcimi kancelárie a za tienidlami lámp, zatiaľ čo museli úradníkom vysvetľovať, prečo prišli o prácu. Odkedy som bol naposledy v meste, presunulo sa toto predstavenie, kde hrali hlavnú rolu antispoločenské indivíduá, na inú adresu, zmenilo meno. Presťahovali sa do tradičnejšie zariadených priestorov neďaleko." (s.11).  



Thorkild Aske, bývalý policajt, pred tým ako spôsobil pod vplyvom drog dopravnú nehodu, pri ktorej zahynula jeho dcéra a odsedel si tri roky väzenia, pracoval na odbore vnútornej kontroly. Jeho manželka ho opustila a začala nový život po boku jeho šéfa Gunnara Oreho. Aske sa nedávno pokúsil o samovraždu a z bahna, do ktorého padol, sa ho snaží vytiahnuť psychiater Ulf Solstad. Prihrá mu prípad  Annike Moritzenovej a Arneho Willmyra, bývalého manželského páru (až kým si Willmyr neuvedomí svoju skutočnú sexuálnu orientáciu), ktorých syn Rasmus zmizol na ostrove Tromso. Rasmus odkúpil starý maják, ktorý sa snažil prerobiť na nočný podnik v štýle osemdesiatych rokov. Obaja rodičia sú zmierený s tým, že ich syn zahynul niekde vo vlnách mora, no chceli by aspoň v pokoji pochovať jeho mŕtve telo. A tak sa toto hľadanie telesných pozostatkov stane pre Thorkilda Askeho akousi vnútornou terapiou, ktorá ho má očistiť od ťažkých hriechov. Lenže čím hlbšie sa do prípadu ponára, tým čudnejšie skutočnosti vyplavujú na povrch. Krátko po príchode Askeho zmizne dvojica miestnych policajtov Bjorkang s asistentom Arnotom.     
Aske sa zahľadí do miestneho dievčaťa menom Frei, no neskôr vyjde najavo, že ona sa s ním len zahráva a v skutočnosti sa pokúša predovšetkým zahladiť stopy po svojom priateľovi, ktorý je skorumpovaný policajt. Jediný človek, ktorý pri Thorkildovi verne stojí za každých okolností, je jeho životom ubitá sestra Elizabeth
Aske sa ubytuje v dome miestneho manželského páru Harveyho a jeho manželky, jasnovidky, Merethe a púšťa sa do vyšetrovania.

Román Zajtra mi budeš chýbať by sa dal zaradiť medzi kriminálno - psychologické romány, pričom mňa najväčšmi upútala práve jeho psychologická časť, ktorá je priam brutálnou sondou do vnútorného prežívania človeka, ktorý sa snaží vyrovnať so svojim osobným peklom. Dokonca som sa pristihol pri tom, že vyšetrovanie prípadu ma v podstate nejako zvlášť nezaujíma, čitateľsky ma viacej pohltila Askeho náročná cesta plná pádov. Postáv v príbehu nie je veľa, no každá z nich je niečím zvláštna, akoby skrývala nejaké tajomstvo. Musím vyzdvihnúť mrazivú atmosféru ostrova a vhodne zvolené tempo rozprávania, ktoré na pár sekúnd niečo poodhalí a potom zase rýchlo prikryje. Jedinú pripomienku mám k tomu, že do prípadu sú nejakým spôsobom zamontovaní rusky hovoriaci občania, čo je už také klišé, že to už nemám chuť ani komentovať. 
Tí z vás, ktorí si chcú vychutnať podrobný opis pitvy (osobne som nič podobné v beletrii nezažil)  sa môžu tešiť na strany 234 - 241.
Inak výborné dielo, najmä psychologická zložka je mimoriadna, popri obsahovej stránke však tentoraz chválim aj tú formálnu, obal knihy na prvý pohľad zaujme, možno niektorým z vás nabehne aj husia koža.   

streda 16. mája 2018

RECENZIA: Kurt Vonnegut jr. - Modrofuz (Argo, 2008)

HODNOTENIE:   ***

"Náš vztah je prost jakékoliv erotiky. Jsem o dvacet let starší než paní Bermanová a už jsem příliš šeredný, než aby mě mohl milovat někdo jiný než pes. Opravdu vypadám jako postřelený leguán, a navíc mám jen jedno oko. Co je moc, to je příliš." (s.21). 



Kultový americký autor Kurt Vonnegout jr. napísal životopis fiktívneho maliara arménskeho pôvodu Raba Karabekiana, ktorý má šesťdesiat osem rokov a žije sám vo svojom veľkom dome. Spoločnosť mu robí len kuchárka a jej pätnásťročná dcéra Celeste. Občas sa zastaví sused, bývalý spisovateľ v dôchodkovom veku, Paul Slazinger. Raba si spomína na doby, keď ešte len umelecky začínal, vracia sa k minulosti svojich rodičov, ktorí sa stali obeťami genocídy, premýšľa nad svojou prvou manželkou Dorothy a nad druhou ženou Edith Taftovou. Raba dobrovoľne narukoval do vojny, kde prišiel o oko, čo mu však nebránilo v neskoršej tvorivej činnosti. Často sa v myšlienkach vracia k svojej veľkej múze a milenke Marilee Kempovej. S nenávisťou si spomína na Hitlera a Mussoliniho. Taliansky duce pripravil o život jedného z jeho najlepších priateľov. Chýbajú mu však aj ďalší priatelia a kolegovia z výtvarných kruhov, ktorí väčšinou zomreli v najlepšom veku: Dan Gregory, Terry Kitchen, Fred Jones, Jackson Pollock a ďalší. Zato vzťahy s kurátorkou Polly Madisonovou, ktorá mala na starosti výstavy jeho obrazov, sa neprečistili ani po rokoch. 
Raba si uvedomuje, že sa z neho stal typický usadený dôchodca, ktorý žije vo svojich spomienkach, nadáva na celý svet, je cynický, sarkastický a namiesto maľovania sa z neho stal vášnivý zberateľ umeleckých diel. "Malíř jsem byl možná mizerný, ale jaký se to ze mě vyklubal sběratel!" (s.18). 
Našťastie sa súčasťou jeho upadajúceho života stane nová suseda Cirle Bermanová, ktorá pracuje na svojom debutovom románe, je od Raba výrazne mladšia a zatiaľ ešte plná života. Dokáže svoju energiu preniesť aj na vyhasnutého umelca a postaviť ho späť na nohy? 

Modrofúz je román, v ktorom sa prelína umelecký svet s dejinami, politikou a spoločenskou situáciou minulého storočia. Fiktívne mená sa striedajú s menami skutočných osobností, čím sa dielo stáva uveriteľnejšie a čitateľsky atraktívnejšie. Nečakajte klasický román, ide skôr o dielo písané formou krátkych zápiskov doplnené o spomienky, citáty a úvahy. Modrofúza si určite viacej vychutnajú ľudia,  ktorí majú o výtvarnom umení väčší prehľad, ale ani my ostatní sa v ňom našťastie nestratíme. Kurt Vonnegut jr. bol v šesťdesiatych rokoch 20. storočia na amerických univerzitách považovaní študentmi za kultového autora. Myslím si, že rozumiem, prečo si dokázal vybudovať tento status, no obávam sa, že v dnešnej dobe by to mal predsa len o máličko  zložitejšie. Doba aj tvorba sa medzičasom posunuli niekam úplne inam, a aj väčšina slávnych spisovateľov plní dnes úplne iné posolstvo, ako tomu bývalo v minulosti.            

RECENZIA: Pavol Fabian - Muž, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Kto vlastne som? Peter Luha z čias žúrovania, naháňania báb a lezenia po skalách? Alebo Benny Kóhípání, človek ktorý ovplyvnil mnohé významné udalosti, ba pomohol svetu zbaviť sa hrozby nukleárneho sebazničenia? Alebo skrátka len muž, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu?
  Tretia možnosť sa mu pozdávala najviac." (s.363).



Názov románu pripomína švédsky bestseller Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, a veru, tematicky k nemu nemá ďaleko. Peter Luha, hlavný hrdina príbehu, je taká slovenská obdoba kultového Forresta Gumpa. Petrov otec Ivan je novinár, no pre názory na okupáciu sovietskych vojsk v roku 1968, ho vyhodia z redakcie a odvtedy vykonáva kadejaké pomocné práce. Mama Oľga pracuje ako zverolekárka. Petra to odmalička ťahá na hory. Jeho najväčšou vášňou je horolezectvo. Ku škole má skôr negatívny vzťah, navyše z dôvodu zlého kádrového posudku sa na vysokú školu veľmi nehrnie. Dostane sa do horolezeckého tímu, ktorý podporuje československá vláda. Prihovorí sa za neho pár vplyvných ľudí. Počas stúpania na vrchol však nastanú komplikácie a Peter Luha spadne do trhliny: " - Uvedomujem si, aké to pre vás je. Dosiaľ sa nenašlo telo, človek stále môže živiť nádej, ale obávam sa, že ak padol do trhliny, môže trvať roky, kým sa jeho telo zas zjaví na dennom svetle. A možno ho príroda ani nevydá. - " (s.30). 
Po piatich dňoch je pátranie po nezvestnom horolezcovi zrušené a výprava sa vracia späť do Československa. Súdruhovia však medzitým stihli upliesť vlastné teórie, podľa ktorých československý horolezec emigroval cez Himaláje do Západnej Európy, kde teraz pracuje ako tajný agent. Ivan Luha sa nevyhne niekoľkým dlhotrvajúcim výsluchom s príslušníkmi ŠTB na neslávnej bratislavskej Februárke.

Medzitým Peter Luha odštartuje sériu dobrodružstiev, ktoré budú trvať niekoľko dlhých rokov. V trhline objaví jeho premrznuté telo nepálska žena Nirmala, ktorá mu poskytne prvú pomoc a potom ho odvezie do miestnej nemocnice. Pádom do trhliny Luha stratí pamäť, no na druhej strane  nadobudne zvláštne schopnosti, ktoré mu dovolia predvídať hroziace nebezpečenstvo a liečiť zvieratá. Nepálska vláda sa snaží skontaktovať predstaviteľov celého sveta, aby identifikovali neznámeho horolezca. Zhoda okolností však spôsobí, že nájdený muž nikomu nechýba. Peter Luka sa, podobne ako Forrest Gump, stane dôležitou súčasťou novodobých dejín, a to bez toho, aby si to uvedomoval. Príjme nové meno Benny Kóhípání. Spolu podieľa sa na organizácii charitatívneho koncertu, na ktorom vystúpi legendárna skupina Beatles, je súčasťou boja za samostatnosť Indie a Bangladéša, stane sa súčasťou nepálskeho športového tímu na olympiáde v Mníchove, na ktorej sa zúčastní ako lukostrelec a zároveň prispeje k zadržaniu skupiny teroristov. Na rovnakej olympiáde sa zamiluje do čílskej reprezentantky Alejandry, s ktorou po skončení športových hier odchádza do Čile, kde práve zvrhnú prezidentka Allendeho a obyvateľom krajiny ide v tom čase o život. Luha uteká do Zairu (dnes Konžská demokratická republika), kde sa dostane pod ochranu prezidenta krajiny, diktátora Mobutu. Peter mu pomôže s bojom proti vírusu ebola a jeho dcére vylieči psa. Potom sa na Luhu nakontaktuje tajná izraelská organizácia, ktorá ho poverí odstránením hlavného vykonávateľa holokaustu doktora Mengeho. Peter si pred odletom do Brazílie stihne užiť s krásnou Brazílčankou Paulette. Po úspešnej misii sa Luha stane súčasťou britskej tajnej služby a zohrá dôležitú úlohu v boji o Falklandy. S novou priateľkou, Angličankou Caitlin, odchádza na dovolenku na Nový Zéland, kde v tom čase vybuchne loď, na ktorej sa nachádzajú členovia organizácie Greenpeace
O schopnostiach Petra Luhu sa dozvedajú štátnici celého sveta. Britská premiérka Margaret Thatcherová ho vyznamená rádom britského rytiera a odporučí ho aj americkému prezidentovi Reaganovi. Luha sa tak stane dôležitou osobou pri úspešnom jednaní o znížení jadrového ozbrojovania na Islande medzi najvyšším predstaviteľom sovietskej vlády Gorbačovom a americkým prezidentom Reaganom
V roku 1986 vybuchne jadrová elektráreň v Černobyle, o dva roky neskôr zorganizuje cirkev spoločne s občianskym združením v Československu Sviečkovú demonštráciu. Komunisti sa v tom čase držia pri moci zubami - nechtami. Po 17. novembri 1989 víťazí demokracia. Ivan Luha sa tak môže po rokoch konečne slobodne nadýchnuť. V deväťdesiatych rokoch sa však situácia v krajine radikálne mení. K moci sa dostáva Mečiar a naplno prekvitajú mafiánske praktiky. Zhodou okolností sa v tom období ocitne na Slovensku aj Peter Luha so svojou manželkou Catlin. Konečne po rokoch opäť stretáva svojich rodičov a postupne sa mu vracia pamäť. Lenže s návratom pamäte stráca aj svoje schopnosti. Tragickú haváriu Dubčeka už predpovedať nedokáže. Čoraz častejšie sa zamýšľa nad tým, či nebol kedysi predsa len šťastnejší.    

Okrem už spomínaného Forresta Gumpa a bestselleru Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, mi Fabianov román pripomína čudné romány spisovateľa Jozefa Banáša z posledného obdobia. Problémom Muža, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu, je jeho uveriteľnosť. Keby sme aj pripustili, že jednoduchý človek ako Peter Luha dokáže ovplyvniť toľko významných svetových udalostí dvadsiateho storočia, autor tieto udalosti ako keby len pozliepal, chýba im prirodzená rozprávačská ľahkosť, takto príbeh pôsobí, že je len takým stručným nazretím do rôznych kútov sveta, v ktorých sa, zhodou okolností, ocitol aj hlavný hrdina románu. Nevadilo by neoriginálne spracovanie témy, Forrest Gump na slovenský spôsob je, podľa môjho názoru, celkom zaujímavý nápad, len samotné prevedenie, bohužiaľ, nefunguje ako by malo. Výsledkom je len priemerná kniha, ktorá mala určite na viac.         

pondelok 14. mája 2018

RECENZIA: Andrew Wilson - Talent na vraždenie (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:    ***

" - Ako som vám už načrtol, berte ma ako strojcu týchto udalostí. A myslím to doslova. Dosiaľ ste svoje postavy ovládali a vraždili ich, kedy sa vám zachcelo, vy. Teraz som na rade ja. Teraz ste mojou postavou vy. -" (s.57).



Manželstvo slávnej spisovateľky Agathy Christiei a jej manžela Archieho prechádzalo v roku 1926 vážnou manželkou krízou. Archie sa v tom období intenzívne stretával s mladou milenkou Nancy Neelovou. Agatha zanechala dcéru Rosalind a psa Petra v rodinnom sídle a 3. decembra na desať dní niekam zmizla. Polícia našla len jej zhavarované auto, v ktorom autorka zanechala svoj kožuch a ďalšie osobné veci. Po tom, čo po nej polícia vyhlásila  pátranie, sa nečakane zjavila 13. decembra, toho istého roku, v nenápadnom hoteli, v mestečku Harrogate. Čo sa však dialo počas tých desiatich dňoch, počas ktorých sa po Agathie Christiei zľahla zem, zostáva dodnes nevyriešenou záhadou. Hovorí sa o strate pamäti, nervovom zrútení spôsobenom manželovou neverou, alebo o pomste, ktorá bola určená záletníkovi. A práve tomuto záhadnému obdobiu, ktoré nikdy nevysvetlila ani samotná spisovateľka, sa venuje román Talent na vraždenie

Lekár Patrick Kurs sa stretne so slávnou Agathe Christie a vydieraním ju prinúti, aby sa pokúsila zabiť jeho manželku Floru. Lenže keď Agatha bližšie spozná ženu, ktorú má zabiť, zistí, že vôbec nie je  taká bosorka, ako jej ju vykreslil doktor. Spisovateľka povie žene pravdu a tá sa ju snaží upokojiť. Spisovateľke prezradí, že aj tak trpí nevyliečiteľným ochorením, ktoré jej spôsobuje bolesti, takže vražda v podstate len urýchli celé trápenie. 
Medzitým Archie nahlási manželkino zmiznutie. Po nezvestnej Agathe Christiei pátra nielen polícia, na čele s komisárom Williamom Kenwardom, ale aj zvedavá novinárka Una Crowová
Flora napokon umiera a doktor Kurs pri pohľade na ňu (údajne) spácha samovraždu. Pár dní na to nájdu mŕtve telo novinárky Crowovej. Jej dobrý priateľ Davison, ktorý pracuje pre tajnú službu, má na celú vec jasný názor. Aká je skutočná pravda o zmiznutí slávnej autorky? Aby toho nebolo málo, z lekárskej správy vyjde najavo, že Flora žiadnou chorobou netrpela...

Aké boli osudy postáv, ktoré boli nejakým spôsobom do prípadu zainteresované, sa dozviete v závere románu. Celkom zaujímavý pohľad na desať najzáhadnejších dní najslávnejšej spisovateľky detektívnych prípadov, ktorých hrdinkou sa, zhodou okolností, stala ona sama. Samozrejme nejde o žiadny skutočný príbeh, ale ako autorská fabulácia je to celkom pôsobivé.       

RECENZIA: M.J. Arlidge - Keď čert nespí (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Nastal okamih pravdy. Chytila voľný koniec a začala s odliepaním. Najprv veľmi pomaly, postupne o čosi rýchlejšie, až konečne odhalila celú tvár. 
  Pohľad, ktorý ju čakal, jej vyrazil dych. Nie preto, že by ju znechutila vosková tvár bez života, ale preto, lebo ho poznala. Ten úbožiak bol je priateľ. Jej dominátor." (s.23). 




Zatiaľ posledný prípad vyšetrovateľky Helen Graceovej bol len nedávno preložený do slovenčiny. Prípad, ktorý je pre Helen najosobnejší a zároveň najbolestivejší.
Predchádzajúca šéfka policajného oddelenia Ceri Harwoodová je preložená na iné policajné oddelenie a na jej miesto prichádza superintendant Jonatan Gardam, ktorý sa do Graceovej platonicky zamiluje a hoci je ženatý, túži s ňou prežiť erotické dobrodružstvo. Polícia nájde telo Jakea Eldera, ktorého Helen využívala v súkromnom živote ako svojho dominátora, no zároveň to bol jej blízky priateľ. Jake pracoval v klube Raj bolesti, ktorý sa orientoval na ľudí, ktorí preferujú  sadomasochistické praktiky. 
Ako sme už z predchádzajúcich Arlidgeho románov zvyknutí, Jake Elder nebude jediná obeť vraha. Postupne pribudne bisexuál Paul Jackson  a zvrhlík Max Paine. Hlavným podozrivým je Michael Parker, transvestita, ktorý je tiež známy pod umeleckým menom Samantha alebo Pandora. Do hry však vstupuje aj záhadná Angelique a majiteľ podniku Raj bolesti Sean Blakeman. Prípadu sa ujme zohratí tím vyšetrovateľov: Charlie Brooksová, McAndrewová, Lucasová, Edward. Seržantka Charlie Sandersonová sa pokúsi infiltrovať priamo medzi členov klubu.


"- Sloboda. -
Heslo na ktorom sa dohodli. lenže hlas mal slabý, ledva ho bolo počuť. Neprekvapilo ho, že nereagovala, preto zopakoval o poznanie hlasnejšie.
- Sloboda. -
Stále nič. Bola tam, vnímal, ako sa pohybuje. Prečo neodpovedala? O takých veciach sa nežartuje. Len čo zaznie heslo, zábava sa končí.
- Sloboda! - zreval na plné pľúca, vyplašený strachom. 
  Počul ako k nemu podišla, do očí sa mu tlačili slzy. Najradšej by ju roztrhol napoly, ale ak ho hneď pustí, možno... Čosi trhala. Čo to bolo? Vyslobodzovala ho z obleku? Prerezala putá? Vtom sa mu čosi pritislo na tvár. Trhol sa a šokovaný si uvedomil, čo sa deje. Ten predchádzajúci zvuk, netrhala putá, ale lepiacu pásku, ktorou mu práve prelepila ústa.
- Pusti ma. -
Najradšej by zreval ako zviera, no páska držala  a tlmila slová.
- Rada by som, zlatko, ale ešte sme ani nezačali. - " Posledné slovo povedala s takým potešením, že Max sa takmer povracal. V tej chvíli ho už naplno ovládol strach - neskoro si uvedomil, akú obrovskú chybu spravil., keď pristúpil na jej hru, a že za svoj omyl zaplatí životom." (s.155).  
Helen Graceová netuší, že jej úhlavná nepriateľka, investigatívna novinárka Emilia Garanitová, chystá pascu, ktorá má definitívne pochovať jej policajnú kariéru. Zdá sa, že tentoraz sa jej to konečne podarí...      

Príbeh sa odohráva prevažne v tmavom až temnom prostredí, ktoré schováva mnohé tajomstvá. Helen Graceová od začiatku vie, že sa pohybuje na tenkom ľade. Tento prípad sa jej dotýka až príliš osobne, vôbec si neuvedomuje, že vlastný kolegovia ju sťahujú ku dnu. 
Všetko v podstate ostáva ako v predchádzajúcich dieloch. Hlavná vyšetrovateľka, policajný tím, viacnásobný vrah, ktorého meno sa dozvieme v záverečnej časti románu a intrigy jednej ambicióznej novinárky. V podstate priemerný kriminálny román, ktorý si však už stihol nájsť dostatok priaznivcov aj medzi slovenskými čitateľmi a preto sa k nemu vydavateľstvo Ikar opakovane vracia.   

nedeľa 13. mája 2018

RECENZIA: M.J. Arlidge - Pekne spinkaj, bábika (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Odrazu si uvedomila, čo má jej únosca v úmysle, no nedávalo jej to zmysel. Toto bol predsa jeho domček pre bábiky. Prečo by ničil niečo, čo sám vytvoril? Čo sa stalo?" (s.367). 



Ďalší z prípadov inšpektorky Helen Graceovej, ktorá spoločne so svojím tímom pátra po unesenom dievčati menom Ruby Spracklingová. Zdá sa, že páchateľ, ktorý ju uniesol, má na svedomí životy ďalších troch dievčat z predchádzajúceho obdobia: Pippy Brierovej, Isobel Lansleyovej a Roisin Murphyovej. Do zoznamu podozrivých môžeme zaradiť hneď niekoľko mien: Robert Stonehill, skorumpovaný policajt, majiteľ nájomných bytov Andrew Simpson, výrobca kľúčov Nathan Price, ale aj ďalší.
Našťastie Helen sa môže spoľahnúť na svoj vyšetrovací tím - Charlie Sandersonovú, inšpektorku Lucasovú, seržantku McAndrewovú, inšpektora Lloyda Fortuneho, a seržanta Marsha. Horšie je, že proti Helen stojí jej vlastná šéfka, ktorá sa ju snaží zničiť- Ceri Harwoodová a tradične aj investigatívna novinárka Emilia Garanitová.
Zložitý prípad, policajti pracujú v časovom strese, unesené dievča je navyše zadržiavané v tmavej a vlhkej miestnosti. O páchateľovi sa vie len toľko, že svojim obetiam tetuje na ruku obrázok modrého vtáčika a oslovuje ich menom Summer. Bude to stačiť na to, aby kompetentní dokázali odhaliť jeho identitu a zachrániť unesené dievča?

"Premohla ju zvedavosť a prečítala si, čo píše na tej podomácky vyrobenej pohľadnici. Zjavne to bol vianočný pozdrav matke od akejsi Roisin. Písala, ako veľmi jej chýba rodina, že síce odišla náhle, ale nech sa o ňu nestrachujú, a ako sa teší na deň, keď mame odovzdá pohľadnicu do vlastných rúk. Posledné slová rozmazali slzy a dátum bol spred vyše dvoch rokov.
  Ruby sa podlomili nohy a zviezla sa na dlážku. Uvedomila si, v akej situácii sa ocitla. Nebola prvá, ktorú ten chlap uniesol a uväznil v tejto miestnosti.
  Z toho vyplýva otázka, čo sa s nimi stalo. A kam sa podela Roisin?" (s.124). 

Klasický kriminálny príbeh, ktorý sa skladá z krátkych kapitol, ktoré sú pomerne dynamické. Prelínanie vyšetrovaného prípadu so súkromím jednotlivých policajtov je obľúbeným, aj keď už trochu ošúchaným riešením. Román Pekne spinkaj, bábika je taká jednorázová chuťovka, ktorá vám spríjemní voľný čas, ale pochybujem, že si po mesiaci na ňu spomeniete.     

sobota 12. mája 2018

RECENZIA: Isabel Allende - Dom duchov (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:  ****

"Zrazu nočné ticho preťal chrapľavý tlmený výkrik, akoby vychádzal zo zatvorenej truhly, aspoň si to Blanca myslela. Stala sa zasa obeťou chorobnej fascinácie záhrobia? Zmeravela, len - len že jej srdce nevyskočilo z hrude, ale druhý ston ju vytrhol z ohromenia a dal jej silu priblížiť sa k dverám laboratória Jeana de Satigny. Pokúsila sa ich otvoriť, ale boli zamknuté. Pritlačila hlavu ku dverám a vtedy jasne začula mrmlanie, pridusené výkriky i smiech a už viac nepochybovala, že sa čosi deje s múmiami. Vrátila sa do izby povzbudená presvedčením, že nervy jej nezlyhávajú, ale že sa čosi údesné deje v tajomnom manželovom prostredí." (s.260).



Troj generačný román Dom duchov sa odohráva počas búrlivých politicko - spoločenských zmien medzi rokmi 1926 - 1973 v Južnej Amerike.
Hlavnou hrdinkou je desaťročná Clara de Valle, ktorá sa narodí s nadprirodzenými schopnosťami, ktoré počas svojho života ešte zdokonaľuje. Dokáže vidieť budúcnosť, pohybovať predmetmi a komunikovať s duchmi. Clara má staršiu sestru Rosu, ktorá svojou krásou očarí všetkých mužov v meste. Úplne počaruje aj mužovi s divokou povahou Estebanovi Truebovi, ktorý je rozhodnutý sa s ňou za každú cenu oženiť. Lenže skôr ako jej stihne vyznať svoju lásku, Rosa za tragických okolností umiera. Esteban zmorený žiaľom si užíva s každou ženou, ktorá sa mu dostane do rúk. Žiaľ nad smrťou krásnej ženy mu úplne zatemní mozog. Je agresívny, nešťastný a krutý. Clara po smrti svojej sestry nerozpráva deväť dlhých rokov. Znovu začne hovoriť až keď má devätnásť a o ruku ju príde požiadať obávaný Esteban Truebe. Manželstvo Clary a Estebana sa rozhodne nedá pokladať za šťastné. Napriek tomu sa im narodia tri deti. Najstaršia Blanca a dvojičky Jaime a Nicolás. Esteban vládne na svojom veľkom statku tvrdou rukou. Jeho poddaní z neho majú strach a podobne je na tom aj jeho rodina. Jaime vyštuduje medicínu, zatiaľ čo Nicolás sa celý život iba hľadá. Blanca sa zamiluje do syna jedného z otcových poddaných Pedra Garcíu Tretieho. Keď Esteban v jednom zo svojich mnohých výbuchov hnevu udrie Claru do tváre a vybije jej zuby, Clara spoločne z deťmi odchádza do mesta. Blanca porodí dcéru Albu, ktorá okrem nádherných vlasov nezdedí z krásy svojich predchodkýň nič iné. Otcom Alby je Pedro Tretí, no aby sa rodina vyhla hanbe, Esteban donúti svoju dcéru vydať sa za francúzskeho grófa Jeana de Satignu. Napriek tomu, že Alba nedisponuje výnimočnou krásou, zamiluje sa do nej Esteban Garcia, potomok jednej z mnohých Estebanových bývalých mileniek, ktorú pred rokmi Esteban Truebe zneuctil. Prichádzajú šesťdesiate roky, v ktorých sa to začne politicky poriadne mlieť. Komunisti sa snažia prevziať moc v krajine, na druhej strane pravica nemieni ustúpiť. Krvavý mlynček sa nevyhne ani rodine Truebeovcov, ktorej namelie mnoho bolesti a smútku.

"Sklonil som sa a cez sklo, ktoré krylo jej tvár, som pobozkal na bledé pery svoju večnú lásku. V tej chvíli sa priplazil pomedzi cyprusy vetrík, zradne vnikol  cez škáru do truhly, ktorá dovtedy bola hermeticky uzavretá, a v okamihu sa nezmenená milá akýmsi čarom rozplynula, rozpadla sa na jemný sivý prášok. Keď som zodvihol hlavu a otvoril oči, na perách som ešte cítil studený bozk, ale už nebolo krásnej Rosy. Na jej mieste spočívala lebka s prázdnymi očnými jamkami, niekoľko pásov mramorovej pokožky prilepených na lícnych kostiach a niekoľko prameňov plesnivých vlasov zopnutých do kontu. 
  Jaime so strážcom rýchlo privreli vrchnák, dali Rosu na vozík  a odviezli ju na miesto, ktoré jej bolo vyhradené vedľa Clary v lososovo sfarbenom mauzóleu. Ostal som sedieť na hrobe v cyprusovej aleji, díval som sa na mesiac. 
 - Férula mala pravdu, - pomyslel som si. - Už som sám a zmenšuje sa mi telo aj duša. Ostáva mi len zdochnúť ako pes." (s.306). 

Román je označovaný ako jedno z najdôležitejších diel 20. storočia. Sama autorka prežila krvavý čílsky prevrat, po ktorom bol násilne odstavený od moci jej otec a ona bola nútená odísť do emigrácie. Mnohé zo spomienok Allende zakomponovala aj do svojho románu Dom duchov, ktorý bol v roku 1993 aj úspešne sfilmovaný. Fascinujúce prostredie, veľmi zaujímavý príbeh, vzťahy plné vášne, erotiky a bolesti, čitateľsky atraktívne postavy a nejaké tie záhadné udalosti medzi nebom a zemou. Dom duchov disponuje viacerými magickými prvkami, aj preto je autorka pokladaná za akúsi pokračovateľku Márquezovho magického realizmu a mne osobne román veľmi pripomína len nedávno preložené famózne dielo indonézskeho Eku Kurniawana  - Krása bolí.