V príspevku vám prinášam výber troch najočakávanejších kníh na mesiac máj.
nedeľa 30. apríla 2017
RECENZIA: Pavol Boroš - Osem rokov predtým (Slovart, 2015)
HODNOTENIE: ***
"Zdôrazňujeme im, že za to, že sme prišli o južné územia po Viedenskej arbitráži, nemôže autonómna slovenská vláda, lebo vtedy vládla len pár dní a komplot, ktorý voči nám zosnovali Maďari, výdatne podporení Židmi a komunistami, sme ešte nemohli odvrátiť. Aj Česi nás vo Viedni opustili. Nepodporili nás, nechali našich zástupcov napospas skúseným a prefíkaným diplomatom z ostatných štátov. Toto stále vysvetľujeme, lebo ľudia by nám verili, aj nám väčšina chce veriť, len to im nejde do hlavy, prečo sme v tej Viedni tak zle dopadli" (147).
Príbeh nás zavedie do rokov 1938 a 1939, do obdobia, kedy sa rozpadá Československo a z Hitlerovej vôle vzniká Slovenský štát. Máme tu viacerých rozprávačov. Miško - mladý chlapec z českej rodiny žijúci v Bratislave a študujúci v Prahe, Elenka - dievča zo zmiešanej slovensko -maďarskej rodiny, ktorá je zaľúbená do Miška, no keď sa dozvie dávne rodinné tajomstvo, jej city sa presunú na chlapca z bohatej vznešenej maďarskej rodiny - Zolyho, ďalej Slovenka Eva, žena slovenského gazdu Ondreja, s ktorým sa presťahuje na juh Slovenska - do Buzitky, kde musia čeliť nepriateľstvu a averzii miestnych obyvateľov, a Jano - vzdelaný učiteľ, ktorý sa nedokáže presadiť v školstve a preto hľadá uplatnenie v Hlinkovej strane. Práve postava Jana je najzaujímavejšou z Borošovho románu. Pokiaľ ste čítali Karikov román Na smrť, tak postava Jana by doň výborne zapadla. Postupná premena a vnútorný boj človeka s vlastným svedomím je priam strhujúca. Rozpad Československej republiky, Viedenská arbitráž, HSĽS, Slovenský štát.
Podobne ako pri predchádzajúcom románe Tri brehy Dunaja, aj Osem rokov predtým má otvorený koniec, preto verím a dúfam, že autor sa k svojim hrdinom v budúcnosti ešte vráti.
"Zdôrazňujeme im, že za to, že sme prišli o južné územia po Viedenskej arbitráži, nemôže autonómna slovenská vláda, lebo vtedy vládla len pár dní a komplot, ktorý voči nám zosnovali Maďari, výdatne podporení Židmi a komunistami, sme ešte nemohli odvrátiť. Aj Česi nás vo Viedni opustili. Nepodporili nás, nechali našich zástupcov napospas skúseným a prefíkaným diplomatom z ostatných štátov. Toto stále vysvetľujeme, lebo ľudia by nám verili, aj nám väčšina chce veriť, len to im nejde do hlavy, prečo sme v tej Viedni tak zle dopadli" (147).
Príbeh nás zavedie do rokov 1938 a 1939, do obdobia, kedy sa rozpadá Československo a z Hitlerovej vôle vzniká Slovenský štát. Máme tu viacerých rozprávačov. Miško - mladý chlapec z českej rodiny žijúci v Bratislave a študujúci v Prahe, Elenka - dievča zo zmiešanej slovensko -maďarskej rodiny, ktorá je zaľúbená do Miška, no keď sa dozvie dávne rodinné tajomstvo, jej city sa presunú na chlapca z bohatej vznešenej maďarskej rodiny - Zolyho, ďalej Slovenka Eva, žena slovenského gazdu Ondreja, s ktorým sa presťahuje na juh Slovenska - do Buzitky, kde musia čeliť nepriateľstvu a averzii miestnych obyvateľov, a Jano - vzdelaný učiteľ, ktorý sa nedokáže presadiť v školstve a preto hľadá uplatnenie v Hlinkovej strane. Práve postava Jana je najzaujímavejšou z Borošovho románu. Pokiaľ ste čítali Karikov román Na smrť, tak postava Jana by doň výborne zapadla. Postupná premena a vnútorný boj človeka s vlastným svedomím je priam strhujúca. Rozpad Československej republiky, Viedenská arbitráž, HSĽS, Slovenský štát.
Podobne ako pri predchádzajúcom románe Tri brehy Dunaja, aj Osem rokov predtým má otvorený koniec, preto verím a dúfam, že autor sa k svojim hrdinom v budúcnosti ešte vráti.
sobota 29. apríla 2017
KŔMENIE POLÍC (Fotoreportáž)
O niektorých knižných policiach je známe, že bývajú obzvlášť hladné a preto ich treba z času na čas poriadne nakŕmiť. Tejto to trvalo sotva pár minút a tu je výsledok:
Stále ešte zostalo dosť chutného jedla, ktoré momentálne nie je kam uskladniť. Ale už sa na tom pracuje :)
KNIŽNÁ POLICA LEN PÁR MINÚT PRED KŔMENÍM |
KNIŽNÁ POLICA POČAS KŔMENIA ( SAMÉ VYBERANÉ ŠPECIALITY Z CELÉHO SVETA) |
Knižná polica bezprostredne po nasýtení (po pár minútach) |
Stále ešte zostalo dosť chutného jedla, ktoré momentálne nie je kam uskladniť. Ale už sa na tom pracuje :)
RECENZIA: Jo Nesbo - Zrada (Ikar, 2013)
HODNOTENIE: ****
"Zrada -zrada -zrada! Sedel som ako skamenený, dobre ukrytý v poslednej lavici, keď voviedli moju snúbenicu. Sadla si na lavicu obžalovaných a Evenovi Juulovi venovala krátky, jednoznačný úsmev. Ten malý úsmev stačil na to, aby som vedel všetko" (s.371).
Nebol by to Harry Hole, aby sa ho nejaký prípad nedotýkal osobne. Dostávame sa niekam na začiatok jeho policajnej kariéry, do obdobia, keď sa zoznamuje s krásnou právničkou Rachel Faukeovou, svojou budúcou manželkou, ktorá vychováva šesťročného syna Olega. V pozadí sa zatiaľ chystá atentát na nórskeho kráľa. Jeden z veteránov 2. svetovej vojny, ktorý bojoval po boku Hitlera, sa spojí s popredným členom neonacistickej skupiny Sverre Olsenom a kúpi si od neho účinnú zbraň, známu pod názvom Marklin. Harry sa dozvie, že Rachelin otec, pán Fauke, je taktiež nórskym vojnovým veteránom, ktorý stál verne po boku fašistov a teraz spisuje svoje memoáre. Žeby aj on bol do atentátu nórskeho panovníka nejakým spôsobom zainteresovaný?
Zomiera jedna z najtalentovanejších vyšetrovateliek a zároveň Harryho partnerka v práci - Ellen Gjeltenová. Postupne rukou vraha zomierajú aj ďalší veteráni 2. svetovej vojny. Harry Hole sa musí prestať utápať v alkohole a čo najrýchlejšie odhaliť chladnokrvného zabijaka, ktorý sa ukrýva v jednom z hotelových apartmánov aj so svojim Marklinom v dlaniach a trpezlivo čaká, kedy bude môcť udrieť posledný raz...
Príbeh s pozadím temnej minulosti, ktorá sa dotýka viacerých Nórov veľmi osobne. Týmto prípadom sa zároveň autor románu vyrovnáva s minulosťou svojho otca, ktorý počas druhej svetovej vojny oddane bojoval po boku hitlerovej armády, za čo si odsedel trojročný trest vo väzení.
Harry Hole je opäť vo výbornej forme, zápasí s alkoholom, spoznáva svoju životnú lásku, snaží sa zabrániť atentátu na nórskeho panovníka. Nechýbajú skvelé narážky, čierny humor, dramatické scény a všetko to ostatné, kvôli čomu siahajú po Nesbových knihách milióny čitateľov po celom svete.
piatok 28. apríla 2017
RECENZIA: Dominik Dán - Hriech náš každodenný (Slovart, 2008)
HODNOTENIE: ***
"To však nič nemenilo na fakte, že...
...na chodníku pred nimi zomieral chlapec. Volal sa Peter Mikuš.
Aj jeden z apoštolov sa volal Peter. Aj on raz zomieral, a nerád, ako tento... a tiež ho to bolelo." (s.85).
Jedného dňa nájdu smetiari v jednej z luxusnejších štvrtí Nášho mesta mŕtve telo trinásť ročného chlapca. Tým chlapcom je Peter Mikuš, chlapec ktorý vyrastal v skromných sociálnych pomeroch. Aj preto si občas privyrobil vykrádaním áut pre jednu partiu, za čo sa mu z času načas ušla nejaká tá provízia. Peter bol inak slušný chalan, ktorý pomáhal s opravami áut svojmu strýkovi, ktorý bol v minulosti viackrát súdne trestaný. Keď dal Peter Robovi, šéfovi partie pre ktorú vykrádal autá najavo, že chce s tým všetkým nadobro skončiť, spustilo sa peklo. Peter musel čeliť každodenným naháňačkám a šikanovaniu. Našťastie sa spoznal s miestnym farárom, ktorý držal nad ním ochrannú ruku. Lenže útoky na Petrovu osobu pokračovali ďalej. Skôr ako naposledy vydýchol, zbadal ho medzi smetnými košmi bohatí manželský pár Adam a Zdena Rysovci.
Postupne začnú vychádzať najavo nové skutočnosti a ďalší ľudia, ktorí sú s týmto prípadom nejako prepojení - kaderník Boris, Petrov strýko, farár, archeologický tím, ktorý neďaleko miesta činu vykonáva výkopové práce...
Na prípade bude pracovať celý tím "vraždárov" - doktor Lengyel, šéf oddelenia Alexander Mayor, Tlstý Váňa, Kuky, Chosé, Burger, Hanzel, Petra Pergnerová a samozrejme Richard Krauz.
V závere románu čaká na Chosého jedno veľmi zaujímavé prekvapenie...
Samozrejme opäť nechýba typický čierny humor a narážky, ktoré v Dánových románoch jednoducho musia byť: "-Vy iba vraždy, ale... napríklad už pol roka nám pred domom niekto pravidelne vyrezáva do lavičky sprosté slová. Nemohli by ste sa na to pozrieť?-
-Načo, ja poznám všetky sprosté slová.-." (s.306).
Tento prípad nie je až taký akčný, keďže Krauz so svojimi kolegami vyšetrujú len jednu vraždu. V porovnaní s inými Dánovými románmi je Hriech náš každodenný skôr taký priemer, napriek tomu je to stále veľmi slušné čítanie, pri ktorom si príjemne oddýchnete... Dodatok k románu na stranách 334 a 335 nemá chybu!
"To však nič nemenilo na fakte, že...
...na chodníku pred nimi zomieral chlapec. Volal sa Peter Mikuš.
Aj jeden z apoštolov sa volal Peter. Aj on raz zomieral, a nerád, ako tento... a tiež ho to bolelo." (s.85).
Jedného dňa nájdu smetiari v jednej z luxusnejších štvrtí Nášho mesta mŕtve telo trinásť ročného chlapca. Tým chlapcom je Peter Mikuš, chlapec ktorý vyrastal v skromných sociálnych pomeroch. Aj preto si občas privyrobil vykrádaním áut pre jednu partiu, za čo sa mu z času načas ušla nejaká tá provízia. Peter bol inak slušný chalan, ktorý pomáhal s opravami áut svojmu strýkovi, ktorý bol v minulosti viackrát súdne trestaný. Keď dal Peter Robovi, šéfovi partie pre ktorú vykrádal autá najavo, že chce s tým všetkým nadobro skončiť, spustilo sa peklo. Peter musel čeliť každodenným naháňačkám a šikanovaniu. Našťastie sa spoznal s miestnym farárom, ktorý držal nad ním ochrannú ruku. Lenže útoky na Petrovu osobu pokračovali ďalej. Skôr ako naposledy vydýchol, zbadal ho medzi smetnými košmi bohatí manželský pár Adam a Zdena Rysovci.
Postupne začnú vychádzať najavo nové skutočnosti a ďalší ľudia, ktorí sú s týmto prípadom nejako prepojení - kaderník Boris, Petrov strýko, farár, archeologický tím, ktorý neďaleko miesta činu vykonáva výkopové práce...
Na prípade bude pracovať celý tím "vraždárov" - doktor Lengyel, šéf oddelenia Alexander Mayor, Tlstý Váňa, Kuky, Chosé, Burger, Hanzel, Petra Pergnerová a samozrejme Richard Krauz.
V závere románu čaká na Chosého jedno veľmi zaujímavé prekvapenie...
Samozrejme opäť nechýba typický čierny humor a narážky, ktoré v Dánových románoch jednoducho musia byť: "-Vy iba vraždy, ale... napríklad už pol roka nám pred domom niekto pravidelne vyrezáva do lavičky sprosté slová. Nemohli by ste sa na to pozrieť?-
-Načo, ja poznám všetky sprosté slová.-." (s.306).
Tento prípad nie je až taký akčný, keďže Krauz so svojimi kolegami vyšetrujú len jednu vraždu. V porovnaní s inými Dánovými románmi je Hriech náš každodenný skôr taký priemer, napriek tomu je to stále veľmi slušné čítanie, pri ktorom si príjemne oddýchnete... Dodatok k románu na stranách 334 a 335 nemá chybu!
štvrtok 27. apríla 2017
RECENZIA: Jaroslav Novák - Odysea (Naše Vojsko, 2015)
HODNOTENIE: ***
"V našem vztahu ke Slovákum - s jistou výnimkou přitomných - převládala určitá zatrpklost. Je jisté, že se současný režim Tisuv a Tuky nebral vážně, vědělo se, že na jeho existencii má dominantní zásluhu Hitler. Ale mnohé z těch, co byli v krizových dnech, ať jako vojáci, nebo civilové, na Slovensku, stále ještě pálily vzpomínky na urážlivé chování hlinkovcu a jejich gard. Vědělo se, že vedle nesporných kladu nepřinesla republika Slovakum vše, co od ni očekávali, a že v něčem mají právo na pocit křivdy, ale to, k čemu došlo, považoval každý za přehnané" (s.176).
Tak ako sa kedysi dávno vracal Odyseus po strastiplnej ceste späť do rodnej Itaky, tak sa vracal aj mladý vlastenec Jaroslav Novák cez Európu do rodného Československa. Keď bola v roku 1938 podpísaná mníchovská dohoda, Jaroslav Novák mal sotva 18 rokov. Pokladal za svoju povinnosť bojovať v ilegálnom hnutí proti nacistom. Istý čas pôsobil v Nemecku ako stavebný robotník, kde bol viac než mesiac väznený gestapom. Potom sa vydal na sever do Švédska. Neskôr sa spojil s ďalšou ilegálnou skupinou, ktorú tvorili predovšetkým Poliaci a Česi. Podstúpil tvrdý vojenský výcvik vo francúzskej armáde a následne prekročil španielske hranice, kde naplno prekvital Francov režim. Ďalšie jeho kroky smerovali do Portugalska, až napokon posilnil rady britskej armády. Zúčastnil sa vylodenia v Normandii, aby následne odcestoval do Čiech, kde vrcholili prípravy Pražského povstania...
Jaroslav Novák prežil počas 2. svetovej vojny nepochybne dobrodružný život, neraz mal aj veľké šťastie, že sa mu vyhli vážnejšie zranenia alebo dokonca smrť. Vďaka svojej odvahe precestoval veľký kus sveta, navyše bojoval za dobrú vec.
Kniha je písaná v štýle historického dokumentu, vierohodne opisuje činnosť ilegálneho hnutia, pútavo zaznamenáva život v cudzích krajinách. Je na škodu, že príbehu chýba väčšie napätie, viacej dramatických momentov, aspoň minimum humoru, jednoducho silnejšie emócie. Napriek tomu, že všade vládnu tvrdé boje, nie je tu jediný moment, pri ktorom by ste zatajili dych. Román mi pripomína záverečnú maturitnú prácu, ktorá je síce dobre napísaná, ale absentuje v nej literárna kvalita. Je to ako keď máte k dispozícii veľmi kvalitné suroviny, no konečným výsledkom je len priemerné jedlo.
"V našem vztahu ke Slovákum - s jistou výnimkou přitomných - převládala určitá zatrpklost. Je jisté, že se současný režim Tisuv a Tuky nebral vážně, vědělo se, že na jeho existencii má dominantní zásluhu Hitler. Ale mnohé z těch, co byli v krizových dnech, ať jako vojáci, nebo civilové, na Slovensku, stále ještě pálily vzpomínky na urážlivé chování hlinkovcu a jejich gard. Vědělo se, že vedle nesporných kladu nepřinesla republika Slovakum vše, co od ni očekávali, a že v něčem mají právo na pocit křivdy, ale to, k čemu došlo, považoval každý za přehnané" (s.176).
Tak ako sa kedysi dávno vracal Odyseus po strastiplnej ceste späť do rodnej Itaky, tak sa vracal aj mladý vlastenec Jaroslav Novák cez Európu do rodného Československa. Keď bola v roku 1938 podpísaná mníchovská dohoda, Jaroslav Novák mal sotva 18 rokov. Pokladal za svoju povinnosť bojovať v ilegálnom hnutí proti nacistom. Istý čas pôsobil v Nemecku ako stavebný robotník, kde bol viac než mesiac väznený gestapom. Potom sa vydal na sever do Švédska. Neskôr sa spojil s ďalšou ilegálnou skupinou, ktorú tvorili predovšetkým Poliaci a Česi. Podstúpil tvrdý vojenský výcvik vo francúzskej armáde a následne prekročil španielske hranice, kde naplno prekvital Francov režim. Ďalšie jeho kroky smerovali do Portugalska, až napokon posilnil rady britskej armády. Zúčastnil sa vylodenia v Normandii, aby následne odcestoval do Čiech, kde vrcholili prípravy Pražského povstania...
Jaroslav Novák prežil počas 2. svetovej vojny nepochybne dobrodružný život, neraz mal aj veľké šťastie, že sa mu vyhli vážnejšie zranenia alebo dokonca smrť. Vďaka svojej odvahe precestoval veľký kus sveta, navyše bojoval za dobrú vec.
Kniha je písaná v štýle historického dokumentu, vierohodne opisuje činnosť ilegálneho hnutia, pútavo zaznamenáva život v cudzích krajinách. Je na škodu, že príbehu chýba väčšie napätie, viacej dramatických momentov, aspoň minimum humoru, jednoducho silnejšie emócie. Napriek tomu, že všade vládnu tvrdé boje, nie je tu jediný moment, pri ktorom by ste zatajili dych. Román mi pripomína záverečnú maturitnú prácu, ktorá je síce dobre napísaná, ale absentuje v nej literárna kvalita. Je to ako keď máte k dispozícii veľmi kvalitné suroviny, no konečným výsledkom je len priemerné jedlo.
streda 26. apríla 2017
RECENZIA: Asne Seierstad - Jeden z nás Príbeh o Nórsku (Absynt, 2016)
HODNOTENIE: ****
"-Človek sa zrejme najviac obáva toho, že ho nebudú milovať-, dodal. -Alebo že ho neocenia.-" (s.476).
Aj keď kniha venuje najväčšiu pozornosť Andersovi Behringovi Breivikovi, je to v podstate spoločenská sonda do nórskeho národa. Autorka vychádzala pri písaní knihy z mnohých zdrojov, vypočula viacerých svedkov tragédie, výsledkom čoho je veľmi podrobná a kvalitná kniha o jednom mladom nórskom masovom vrahovi.
Útle detstvo je pre každého z nás veľmi dôležité, ba pre mnohých aj prelomové obdobie pre ďalšie smerovanie v živote. Na Andersovu obhajobu treba povedať, že nezažil veľa lásky. Nijaká pochvala od rodičov, otec si založil novú rodinu, matka často striedala partnerov. Anders so svojou sestrou sa neraz ocitli v náhradnej starostlivosti a chýbalo im materinské pohladenie: "Matkino správanie voči Andersovi sa dokázalo veľmi rýchlo obrátiť. Chvíľu bola milá a dobrá, vzápätí sa úplne zmenila a agresívne na chlapca kričala. Jej odmietnutia bývali brutálne. Odborníci ju počuli, ako na chlapca nahlas volá: -Chcem, aby si zomrel!-" (s.44). To malo za následok, že Anders si postupne vystačil sám. Skrýval svoje emócie, hrával sa opustený v kúte svojej izby. Občas bol neposedný a agresívny. Mal problém nájsť si kamarátov. Paradoxne si lepšie rozumel s deťmi prisťahovalcov ako s Nórmi. Už v tomto veku v ňom prekvitala detská krutosť: "Mravce vyliezajúce z múru mali vychodenú cestičku cez trávnik, asfaltový chodník, pozdĺž obrubníka, cez vchodový rošt a hore po schodoch. Tam na ne čakal Anders.
-Ty zomrieš-!"
-Dostal som ťa!-
Pučil ich po jednom. Raz palcom, inokedy ukazovákom. Ostávali po nich iba fliačiky. -Ty a ty a ty a ty!- volal zo schodov pán života a smrti.
Malým dievčatkám pripadal odporný. Bol taký divný a robil zle zvieratkám. Istý čas mal v klietke zopár potkanov, tie trápil perami a ceruzkami. ...Chytal čmele, ponáral ich do vody a pomocou sieťky s krytom sledoval, ako sa topia a umierajú. Dospelí, ktorí mali na Silkestra domácich miláčikov, deťom jasne vysvetlili, že Anders sa nesmie približovať k ich mačkám či psom."(s.54).
"Šikanoval aj jedno mentálne postihnuté dievčatko. Jedného dňa vtisol do tváre obľúbenej bábiky dievčatka zhnité jablko práve v okamihu, keď okolo prechádzal otec dievčatka." (s.55).
Anders Breivik nevedel zapadnúť do partie ani na základnej škole. Bol utiahnutý, no vnútorne túžil po pozornosti, chcel byť obľúbený a milovaný. Keď mal pätnásť rokov, začal sa vláčiť so sprayermi, ktorí pochádzali najmä z radov nórskych prisťahovalcov. Zvolil si vlastnú prezývku, ktorá znela MORG. Pre jeho čudnú povahu ho však z partie vylúčili.
Počas štúdia na obchodnej akadémii sa Anders začal po prvý raz zaujímať o politiku. Sympatizoval s pravicovou Stranou pokroku. Začal chodiť na zasadnutia strany, snažil sa preniknúť do jej vyšších štruktúr. Napriek veľkej snahe o Andersa nikto z členov nestál. Hoci naďalej sympatizoval s ideológiou Strany pokroku, nemienil sa nikomu vnucovať a po čase zo strany nadobro odišiel. V škole mal nepríjemný konflikt s riaditeľom, ktorého udrel v prítomnosti ostatných spolužiakov do hrude. Obchodnú akadémiu opustil tesne pred maturitou. Začal podnikať. Prvý milión nórskych korún Anders zarobil tým, že vyhotovoval falošné vysokoškolské diplomy, o ktoré bol v tom čase v Nórsku veľký záujem. V súkromí sa však uzatváral čoraz viacej do seba. Vo voľnom čase chodil často na strelnicu, kde sa zdokonaľoval v používaní strelných zbraní.Veľký zlom v jeho živote nastal, keď začal hrávať počítačovú hru World of Warcaft, pri ktorej trávil dvanásť až šestnásť hodín denne. Toto trvalo nekonečné dva roky. Dokonca sa kvôli tejto online akčnej hre vzdal aj členstva v lóži nórskych slobodomurárov, po ktorom ešte donedávna veľmi túžil. Po dvoch rokoch konečne vyšiel z ulity a opäť začal chodiť do spoločnosti. Lenže prítomnosť iných ľudí ho neuspokojovala. A tak sa vrhol na štúdium kníh. Prečítal korán, čítal knihy o islamizme, zaujímal sa o dejiny Európy, bol posadnutý severskými mýtmi a legendami. Sám seba pokladal za kresťana, ktorý chce zachrániť Európu a rodné Nórsko pred vlnou prisťahovalcov. Založil novodobý rytierky rád Templárov, pričom sám seba pokladal za najvyššieho predstaviteľa. Spísal dlhý manifest, do ktorého vložil všetky svoje myšlienky. Vzorom pri písaní mu bol muž, ktorý uverejňoval svoje názory pod pseudonymom Fjordman. Potom sa zameral už len na jediné. Urobiť niečo veľké a zároveň nezabudnuteľné. Kúpil si malú farmu na ktorej začal experimentovať s umelým hnojivom, z ktorého plánoval vyrobiť trhavinu. Úplne sa izoloval od sveta. Pracoval od rána do večera, kým nebol s výsledkom spokojný. Nakúpil zbrane. Celý arzenál zbraní. Vybral sa do Osla s cieľom vyhodiť do vzduchu niekoľko významných budov a pripraviť o život čo najviac ľudí. Nálož však zlyhala a akcia nedopadla podľa jeho predstáv. Zvolil si teda alternatívny cieľ. Vybral sa na ostrov Utoya, na ktorom malo v tom čase stretnutie mládežnícke krídlo ľavicovej Strany práce. Práve politiku tejto strany Anders obviňoval z prílevu tisícok utečencov nielen do Nórska, ale do celej Európy. Sám seba považoval za prvého bojovníka, ktorý je vyvolený k tomu, aby zabránil najhoršiemu. Veril, že časom budú nasledovať jeho čin aj ďalší nasledovníci. V policajnej uniforme vstúpil na breh ostrova, nabil zbraň a začal strieľať...
"Správal sa ako king, hoci bol len toy" (s.129).
Asne Seerstad ponúkla vo svojej knihe pohľad na masového vraha, pričom si zachovala neutrálny postoj. Píše udalosti tak ako sa odohrali. Nikoho neodsudzuje, len zaznamenáva. Veľmi zaujímavá je kapitola, ktorá opisuje udalosti bezprostredne pred útokom. Anders Breivik si všetko zaznamenáva do denníka a komentuje rozhodujúce chvíle. Samotná streľba na ostrove Utoya pripomína krvavú akčnú hru, v ktorej sa len strieľa a strieľa, kým konečne nezakročí polícia. Je tragikomické, že nórska polícia mala v čase Breivikovho krvavého činu k dispozícii len jeden policajný vrtuľník. Dramaticky vyznieva Andersov monológ, ktorý mal počas súdneho procesu. Kto vie ako by vyzeral jeho život, keby mu v detstve venovali rodičia viacej pozornosti a našiel by si tých správnych kamarátov. Andersove názory na svet sú citátmi z mnohých internetových a knižných zdrojov, ktoré prispôsobil svojim predstavám a túžbam. Vytvoril si vlastnú ideológiu, pre ktorú bol ochotný obetovať všetko. Teraz sedí vo väzení a užíva si relatívne luxusnú celu, v ktorej má mnoho času na premýšľanie.
"-Človek sa zrejme najviac obáva toho, že ho nebudú milovať-, dodal. -Alebo že ho neocenia.-" (s.476).
Aj keď kniha venuje najväčšiu pozornosť Andersovi Behringovi Breivikovi, je to v podstate spoločenská sonda do nórskeho národa. Autorka vychádzala pri písaní knihy z mnohých zdrojov, vypočula viacerých svedkov tragédie, výsledkom čoho je veľmi podrobná a kvalitná kniha o jednom mladom nórskom masovom vrahovi.
Útle detstvo je pre každého z nás veľmi dôležité, ba pre mnohých aj prelomové obdobie pre ďalšie smerovanie v živote. Na Andersovu obhajobu treba povedať, že nezažil veľa lásky. Nijaká pochvala od rodičov, otec si založil novú rodinu, matka často striedala partnerov. Anders so svojou sestrou sa neraz ocitli v náhradnej starostlivosti a chýbalo im materinské pohladenie: "Matkino správanie voči Andersovi sa dokázalo veľmi rýchlo obrátiť. Chvíľu bola milá a dobrá, vzápätí sa úplne zmenila a agresívne na chlapca kričala. Jej odmietnutia bývali brutálne. Odborníci ju počuli, ako na chlapca nahlas volá: -Chcem, aby si zomrel!-" (s.44). To malo za následok, že Anders si postupne vystačil sám. Skrýval svoje emócie, hrával sa opustený v kúte svojej izby. Občas bol neposedný a agresívny. Mal problém nájsť si kamarátov. Paradoxne si lepšie rozumel s deťmi prisťahovalcov ako s Nórmi. Už v tomto veku v ňom prekvitala detská krutosť: "Mravce vyliezajúce z múru mali vychodenú cestičku cez trávnik, asfaltový chodník, pozdĺž obrubníka, cez vchodový rošt a hore po schodoch. Tam na ne čakal Anders.
-Ty zomrieš-!"
-Dostal som ťa!-
Pučil ich po jednom. Raz palcom, inokedy ukazovákom. Ostávali po nich iba fliačiky. -Ty a ty a ty a ty!- volal zo schodov pán života a smrti.
Malým dievčatkám pripadal odporný. Bol taký divný a robil zle zvieratkám. Istý čas mal v klietke zopár potkanov, tie trápil perami a ceruzkami. ...Chytal čmele, ponáral ich do vody a pomocou sieťky s krytom sledoval, ako sa topia a umierajú. Dospelí, ktorí mali na Silkestra domácich miláčikov, deťom jasne vysvetlili, že Anders sa nesmie približovať k ich mačkám či psom."(s.54).
"Šikanoval aj jedno mentálne postihnuté dievčatko. Jedného dňa vtisol do tváre obľúbenej bábiky dievčatka zhnité jablko práve v okamihu, keď okolo prechádzal otec dievčatka." (s.55).
Anders Breivik nevedel zapadnúť do partie ani na základnej škole. Bol utiahnutý, no vnútorne túžil po pozornosti, chcel byť obľúbený a milovaný. Keď mal pätnásť rokov, začal sa vláčiť so sprayermi, ktorí pochádzali najmä z radov nórskych prisťahovalcov. Zvolil si vlastnú prezývku, ktorá znela MORG. Pre jeho čudnú povahu ho však z partie vylúčili.
Počas štúdia na obchodnej akadémii sa Anders začal po prvý raz zaujímať o politiku. Sympatizoval s pravicovou Stranou pokroku. Začal chodiť na zasadnutia strany, snažil sa preniknúť do jej vyšších štruktúr. Napriek veľkej snahe o Andersa nikto z členov nestál. Hoci naďalej sympatizoval s ideológiou Strany pokroku, nemienil sa nikomu vnucovať a po čase zo strany nadobro odišiel. V škole mal nepríjemný konflikt s riaditeľom, ktorého udrel v prítomnosti ostatných spolužiakov do hrude. Obchodnú akadémiu opustil tesne pred maturitou. Začal podnikať. Prvý milión nórskych korún Anders zarobil tým, že vyhotovoval falošné vysokoškolské diplomy, o ktoré bol v tom čase v Nórsku veľký záujem. V súkromí sa však uzatváral čoraz viacej do seba. Vo voľnom čase chodil často na strelnicu, kde sa zdokonaľoval v používaní strelných zbraní.Veľký zlom v jeho živote nastal, keď začal hrávať počítačovú hru World of Warcaft, pri ktorej trávil dvanásť až šestnásť hodín denne. Toto trvalo nekonečné dva roky. Dokonca sa kvôli tejto online akčnej hre vzdal aj členstva v lóži nórskych slobodomurárov, po ktorom ešte donedávna veľmi túžil. Po dvoch rokoch konečne vyšiel z ulity a opäť začal chodiť do spoločnosti. Lenže prítomnosť iných ľudí ho neuspokojovala. A tak sa vrhol na štúdium kníh. Prečítal korán, čítal knihy o islamizme, zaujímal sa o dejiny Európy, bol posadnutý severskými mýtmi a legendami. Sám seba pokladal za kresťana, ktorý chce zachrániť Európu a rodné Nórsko pred vlnou prisťahovalcov. Založil novodobý rytierky rád Templárov, pričom sám seba pokladal za najvyššieho predstaviteľa. Spísal dlhý manifest, do ktorého vložil všetky svoje myšlienky. Vzorom pri písaní mu bol muž, ktorý uverejňoval svoje názory pod pseudonymom Fjordman. Potom sa zameral už len na jediné. Urobiť niečo veľké a zároveň nezabudnuteľné. Kúpil si malú farmu na ktorej začal experimentovať s umelým hnojivom, z ktorého plánoval vyrobiť trhavinu. Úplne sa izoloval od sveta. Pracoval od rána do večera, kým nebol s výsledkom spokojný. Nakúpil zbrane. Celý arzenál zbraní. Vybral sa do Osla s cieľom vyhodiť do vzduchu niekoľko významných budov a pripraviť o život čo najviac ľudí. Nálož však zlyhala a akcia nedopadla podľa jeho predstáv. Zvolil si teda alternatívny cieľ. Vybral sa na ostrov Utoya, na ktorom malo v tom čase stretnutie mládežnícke krídlo ľavicovej Strany práce. Práve politiku tejto strany Anders obviňoval z prílevu tisícok utečencov nielen do Nórska, ale do celej Európy. Sám seba považoval za prvého bojovníka, ktorý je vyvolený k tomu, aby zabránil najhoršiemu. Veril, že časom budú nasledovať jeho čin aj ďalší nasledovníci. V policajnej uniforme vstúpil na breh ostrova, nabil zbraň a začal strieľať...
"Správal sa ako king, hoci bol len toy" (s.129).
Asne Seerstad ponúkla vo svojej knihe pohľad na masového vraha, pričom si zachovala neutrálny postoj. Píše udalosti tak ako sa odohrali. Nikoho neodsudzuje, len zaznamenáva. Veľmi zaujímavá je kapitola, ktorá opisuje udalosti bezprostredne pred útokom. Anders Breivik si všetko zaznamenáva do denníka a komentuje rozhodujúce chvíle. Samotná streľba na ostrove Utoya pripomína krvavú akčnú hru, v ktorej sa len strieľa a strieľa, kým konečne nezakročí polícia. Je tragikomické, že nórska polícia mala v čase Breivikovho krvavého činu k dispozícii len jeden policajný vrtuľník. Dramaticky vyznieva Andersov monológ, ktorý mal počas súdneho procesu. Kto vie ako by vyzeral jeho život, keby mu v detstve venovali rodičia viacej pozornosti a našiel by si tých správnych kamarátov. Andersove názory na svet sú citátmi z mnohých internetových a knižných zdrojov, ktoré prispôsobil svojim predstavám a túžbam. Vytvoril si vlastnú ideológiu, pre ktorú bol ochotný obetovať všetko. Teraz sedí vo väzení a užíva si relatívne luxusnú celu, v ktorej má mnoho času na premýšľanie.
utorok 25. apríla 2017
RECENZIA: Jo Nesbo - Polícia (Ikar, 2014)
HODNOTENIE: ****
"Myslia, si, že policajtov zavraždili preto, lebo ich niekto nenávidí. Ešte nepochopili, že je to naopak a zabil ich človek, ktorý miluje políciu a jej posvätné poslanie chytať a trestať anarchistov, nihilistov, ateistov, nevercov a neznabohov, všetky deštruktívne sily. Nevedia, že pátrajú po apoštolovi spravodlivosti, ktorý nemôže trestať len vandalov, ale aj tých, ktorí zlyhali a z lenivosti a ľahostajnosti nenaplnili to, čo od nich spoločnosť právom očakáva, tých, ktorí si nezaslúžia, aby ich svet volal POLÍCIA." (s.431).
Zdá sa, že Harry Hole sa konečne usadil. Býva spoločne so svojou láskou Rachel Faukeovou, ktorá pravidelne navštevuje na klinike pre drogovo závislých vo Švajčiarsku syna Olega, pre ktorého je Harry druhým otcom. Harry Holle prednáša na vysokej škole, ktorá pripravuje budúcich kriminalistov. Napriek tomu, že vyšetrovanie je pre neho drogou, kvôli Rachel a Olegovi sa rozhodol definitívne vystúpiť z policajných radov. Lenže v Nórsku začne vyčíňať vrah, ktorý odstraňuje súčasných, ale aj bývalých policajtov. Postupne prídu o život Erlend Vennesta, Bertil Nilsen a Anton Mittet. Prečo vrah zabíja práve policajtov? Čo ho k tomu vedie? K hlavným podozrivým patria bývalý väzeň Paul Stavnes, ktorý sa necháva oslovovať Valentin Gjertsen, Jonas Johansen, prezývaný Judas a Rico Herrem, známy sexuálny zvrhlík. Je vrahom jeden z tejto trojice alebo nórska polícia triafa úplne vedľa? Novovymenovaný policajný prezident Mikael Bellman je pod veľkým tlakom verejnosti a médií. Navyše je tu aj jeho milenka Isabelle Skoyenová, ktorá by si rada udržala teplé miestečko na radnici. Opäť sa dáva dokopy vyšetrovací tím, ktorý by mal odhaliť vraha - psychológ Stale Aune, špičková technička Beate Lonnová, šéf oddelenia Gunnar Hagen, skúsený policajt Bjorn Holm a komisárka Katrine Brattová, ktorá bude mať nadľudskú úlohu. Presvedčiť Harryho Holeho, aby sa opäť vrátil do vyšetrovacieho kolotoču a pomohol im odhaliť vraha. Dôležitú úlohu zohrá v príbehu Bellmanov kamarát z detstva Truls Berntsen, ktorý dlhé roky fungoval v policajných radoch ako tzv. zametač. Aby toho nebolo málo, sexi študentka Silje Gravsengová obviní svojho prednášajúceho zo znásilnenia. Harry Hole bude mať čo robiť, aby dokázal svoju nevinu. Prípad pod názvom Polícia spôsobí vo vyšetrovacom tíme príliš veľkú bolesť. Prídu totiž o blízkeho kolegu a priateľa...
Ďalší skvelý príbeh z pera Jo Nesba je opäť plný dramatických, napínavých akčných scén a výborného humoru: "Obe dospelé policajtky bez chlapov, už ich otcovia nosili policajnú uniformu, boli nadpriemerne inteligentné realistky bez ilúzií aj bez túžby po princovi na bielom koni. Možno by brali toho koňa. Keby ich vzal tam, kam chcú:" (s.83).
"- Moja teória znie nasledovne- pokračoval Hole s nevinným úsmevom, pri ktorom vyzeral ako chlapec, ktorý sa usiluje mamu presvedčiť, aby mu na Vianoce kúpila atómovú bombu"(s.226).
Mám rád Nesbove odľahčené teórie a zamyslenia: "Mal tri alternatívy. Zavolaj. Pošli esemesku. Uprav. Uprav. Aj život by mohol mať taký gombík. Všetko by bolo celkom inak." (s.135).
Prípad Polícia je posledný príbeh v hlavnej úlohe s Harrym Holem pred dlhšou spisovateľskou prestávkou, ktorú si Nesbo doprial. V každom prípade je skvelý a je len dobré, že autor sa rozhodol v Harryho prípadoch pokračovať aj naďalej.
"Myslia, si, že policajtov zavraždili preto, lebo ich niekto nenávidí. Ešte nepochopili, že je to naopak a zabil ich človek, ktorý miluje políciu a jej posvätné poslanie chytať a trestať anarchistov, nihilistov, ateistov, nevercov a neznabohov, všetky deštruktívne sily. Nevedia, že pátrajú po apoštolovi spravodlivosti, ktorý nemôže trestať len vandalov, ale aj tých, ktorí zlyhali a z lenivosti a ľahostajnosti nenaplnili to, čo od nich spoločnosť právom očakáva, tých, ktorí si nezaslúžia, aby ich svet volal POLÍCIA." (s.431).
Zdá sa, že Harry Hole sa konečne usadil. Býva spoločne so svojou láskou Rachel Faukeovou, ktorá pravidelne navštevuje na klinike pre drogovo závislých vo Švajčiarsku syna Olega, pre ktorého je Harry druhým otcom. Harry Holle prednáša na vysokej škole, ktorá pripravuje budúcich kriminalistov. Napriek tomu, že vyšetrovanie je pre neho drogou, kvôli Rachel a Olegovi sa rozhodol definitívne vystúpiť z policajných radov. Lenže v Nórsku začne vyčíňať vrah, ktorý odstraňuje súčasných, ale aj bývalých policajtov. Postupne prídu o život Erlend Vennesta, Bertil Nilsen a Anton Mittet. Prečo vrah zabíja práve policajtov? Čo ho k tomu vedie? K hlavným podozrivým patria bývalý väzeň Paul Stavnes, ktorý sa necháva oslovovať Valentin Gjertsen, Jonas Johansen, prezývaný Judas a Rico Herrem, známy sexuálny zvrhlík. Je vrahom jeden z tejto trojice alebo nórska polícia triafa úplne vedľa? Novovymenovaný policajný prezident Mikael Bellman je pod veľkým tlakom verejnosti a médií. Navyše je tu aj jeho milenka Isabelle Skoyenová, ktorá by si rada udržala teplé miestečko na radnici. Opäť sa dáva dokopy vyšetrovací tím, ktorý by mal odhaliť vraha - psychológ Stale Aune, špičková technička Beate Lonnová, šéf oddelenia Gunnar Hagen, skúsený policajt Bjorn Holm a komisárka Katrine Brattová, ktorá bude mať nadľudskú úlohu. Presvedčiť Harryho Holeho, aby sa opäť vrátil do vyšetrovacieho kolotoču a pomohol im odhaliť vraha. Dôležitú úlohu zohrá v príbehu Bellmanov kamarát z detstva Truls Berntsen, ktorý dlhé roky fungoval v policajných radoch ako tzv. zametač. Aby toho nebolo málo, sexi študentka Silje Gravsengová obviní svojho prednášajúceho zo znásilnenia. Harry Hole bude mať čo robiť, aby dokázal svoju nevinu. Prípad pod názvom Polícia spôsobí vo vyšetrovacom tíme príliš veľkú bolesť. Prídu totiž o blízkeho kolegu a priateľa...
Ďalší skvelý príbeh z pera Jo Nesba je opäť plný dramatických, napínavých akčných scén a výborného humoru: "Obe dospelé policajtky bez chlapov, už ich otcovia nosili policajnú uniformu, boli nadpriemerne inteligentné realistky bez ilúzií aj bez túžby po princovi na bielom koni. Možno by brali toho koňa. Keby ich vzal tam, kam chcú:" (s.83).
"- Moja teória znie nasledovne- pokračoval Hole s nevinným úsmevom, pri ktorom vyzeral ako chlapec, ktorý sa usiluje mamu presvedčiť, aby mu na Vianoce kúpila atómovú bombu"(s.226).
Mám rád Nesbove odľahčené teórie a zamyslenia: "Mal tri alternatívy. Zavolaj. Pošli esemesku. Uprav. Uprav. Aj život by mohol mať taký gombík. Všetko by bolo celkom inak." (s.135).
Prípad Polícia je posledný príbeh v hlavnej úlohe s Harrym Holem pred dlhšou spisovateľskou prestávkou, ktorú si Nesbo doprial. V každom prípade je skvelý a je len dobré, že autor sa rozhodol v Harryho prípadoch pokračovať aj naďalej.
pondelok 24. apríla 2017
ÁNO/ NIE Pretrvajú niektoré súčasné romány aj do budúcnosti ? (niečo ako úvaha)
Premýšľali ste niekedy nad tým či dnešné romány prežijú desaťročia, prípadne storočia? Antické drámy, Dostojevskij, Tolstoj, Hugo, London, Joyce, Orwell, Hesse, Remarque, Hemingway, Salinger, Márquez... Dovolím si tvrdiť, že všetci títo velikáni pretrvajú ešte dlhý čas a ľudia budú po ich menách a dielach siahať aj ďalšie generácie.
Ako sú však na tom dnešné romány? Mám pocit, že v poslednom čase vychádzajú najmä diela, ktoré sú písané pre súčasnú konzumnú dobu. Čítajú sa ľahko, rýchlo, no po ich prečítaní vo vás ostane len akési prázdno. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že väčšine spisovateľov okrem komerčného zisku ide v prvom rade o to, aby naservírovali čitateľom hlavne takzvanú oddychovú literatúru. Dokonca aj postavy sú často krát šablónovité. Majú nejaké to skryté tajomstvo, trápi ich komplikovaná minulosť, trpia nejakým syndrómom, pracujú vo veľkých firmách, nakupujú v hypermarketoch, nosia značkové oblečenie, nemajú čas na vlastný život, atď. Presne ako väčšina čitateľov týchto románov. V súčasnosti nás tieto príbehy oslovujú, lebo väčšina z nás sa v nich vidí, ale budú to podobne cítiť aj generácie po nás? Osloví ich tento typ literatúry? Málokedy sa mi stane, že by som po prečítaní súčasných románov cítil niečo ako úder kováčskym kladivom, po ktorom ešte pár dní premýšľam nad príbehom, nad hlavnými postavami, nad ich konaním. Rád by som sa mýlil, ale naozaj neviem... Zločin a trest, Vojna a mier, Martin Eden, 1984, Kronika vopred ohlásenej smrti, Kto chytá v žite... Budú mať svojich nástupcov? Myslím si, že Murakami, Houellebecq, Palahniuk či Welsh by to mohli zvládnuť.
RECENZIA: Karol Urban - Štátna nebezpečnosť (ecoletra.com., 2016)
HODNOTENIE: ***
"Martin, ako jeden z tých mladších, čo mali v rokoch tzv. normalizácie trpezlivosť načúvať tým starcom bol bežný typ vtedajšieho mladíka s jedinou, takpovediac výnimočnosťou. Niekto by povedal, že zaujímavou zvláštnosťou. Dobrovoľne sa sa stal príslušníkom Štátnej bezpečnosti, známej politickej tajnej služby Komunistickej strany Československa." (s.19).
Po predchádajúcej spomienkovej knihe, ktorá vyšla pod názvom Sledoval som Dubčeka, prichádza Karol Urban s jej voľným pokračovaním...
Cez postavu Martina, tridsiatnika, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do služieb ŠTB, s vidinou dobrodružstva, finančného ohodnotenia a iných lákavých bonusov, nám vyrozpráva svoj utajený príbeh. Na istý čas prichádza do Prahy, kde sa zúčastní sledovania popredného disidenta Zdeňka Mlynářa. V roku 1976 sa vracia do Bratislavy, kde sa podieľa na sledovaní známeho kňaza Jána Chryzostoma Korca. Martin nám poodhalí zákulisie akcie "Kamene", pri ktorej štátna bezpečnosť zákerným spôsobom pochytala viacerých ľudí, ktorí sa pokúsili utiecť do západného Nemecka. Veľa zaujímavých informácii sa dozvieme o štúdiu na Vysokej škole politickej, ktorá vychovávala budúcu komunistickú elitu. Čitateľsky pútavé sú pasáže knihy, venované práci príslušníkov ŠTB počas medzinárodnej výstavy v bratislavskej Inchebe alebo v Piešťanských kúpeľoch, v ktorých sa tajní pokúšali zozbierať informácie nielen o hosťoch z Izraela, ale aj o Nemcoch z radu bývalých nacistov, ktorí si v preslávených kúpeľoch vychutnávali nezaslúžený povojnový odpočinok.
Autor obhajuje svoje pôsobenie v radoch štátnej bezpečnosti tým, že aj keď pracoval v službách ŠTB, osobne nikdy nikomu neublížil. To mi príde rovnako naivné a pokrytecké, ako keby sa príslušník gestapa obhajoval, že on žiadneho žida nezabil, iba pracoval pre nacistov a plnil príkazy tých, ktorí stáli nad ním. Navyše Urban sa prihlásil do ŠTB dobrovoľne, čo znamená, že musel veľmi dobre vedieť do čoho ide a komu upísal svoju dušu...
V každom prípade odkrývanie zákulisia vtedajšej ŠTB je určite prínosom. Je ťažké povedať, kedy autor píše pravdu, a kedy si informácie prispôsobuje, ako sa mu to práve hodí. V každom prípade je potrebné poznať výpovede aj z opačnej strany. Aj keď sa nám to nemusí páčiť.
"Martin, ako jeden z tých mladších, čo mali v rokoch tzv. normalizácie trpezlivosť načúvať tým starcom bol bežný typ vtedajšieho mladíka s jedinou, takpovediac výnimočnosťou. Niekto by povedal, že zaujímavou zvláštnosťou. Dobrovoľne sa sa stal príslušníkom Štátnej bezpečnosti, známej politickej tajnej služby Komunistickej strany Československa." (s.19).
Po predchádajúcej spomienkovej knihe, ktorá vyšla pod názvom Sledoval som Dubčeka, prichádza Karol Urban s jej voľným pokračovaním...
Cez postavu Martina, tridsiatnika, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do služieb ŠTB, s vidinou dobrodružstva, finančného ohodnotenia a iných lákavých bonusov, nám vyrozpráva svoj utajený príbeh. Na istý čas prichádza do Prahy, kde sa zúčastní sledovania popredného disidenta Zdeňka Mlynářa. V roku 1976 sa vracia do Bratislavy, kde sa podieľa na sledovaní známeho kňaza Jána Chryzostoma Korca. Martin nám poodhalí zákulisie akcie "Kamene", pri ktorej štátna bezpečnosť zákerným spôsobom pochytala viacerých ľudí, ktorí sa pokúsili utiecť do západného Nemecka. Veľa zaujímavých informácii sa dozvieme o štúdiu na Vysokej škole politickej, ktorá vychovávala budúcu komunistickú elitu. Čitateľsky pútavé sú pasáže knihy, venované práci príslušníkov ŠTB počas medzinárodnej výstavy v bratislavskej Inchebe alebo v Piešťanských kúpeľoch, v ktorých sa tajní pokúšali zozbierať informácie nielen o hosťoch z Izraela, ale aj o Nemcoch z radu bývalých nacistov, ktorí si v preslávených kúpeľoch vychutnávali nezaslúžený povojnový odpočinok.
Autor obhajuje svoje pôsobenie v radoch štátnej bezpečnosti tým, že aj keď pracoval v službách ŠTB, osobne nikdy nikomu neublížil. To mi príde rovnako naivné a pokrytecké, ako keby sa príslušník gestapa obhajoval, že on žiadneho žida nezabil, iba pracoval pre nacistov a plnil príkazy tých, ktorí stáli nad ním. Navyše Urban sa prihlásil do ŠTB dobrovoľne, čo znamená, že musel veľmi dobre vedieť do čoho ide a komu upísal svoju dušu...
V každom prípade odkrývanie zákulisia vtedajšej ŠTB je určite prínosom. Je ťažké povedať, kedy autor píše pravdu, a kedy si informácie prispôsobuje, ako sa mu to práve hodí. V každom prípade je potrebné poznať výpovede aj z opačnej strany. Aj keď sa nám to nemusí páčiť.
nedeľa 23. apríla 2017
RECENZIA: Tom Michell - Môj priateľ tučniak (NOXI, 2016)
HODNOTENIE: ***
"-Och, áno, vďaka tučniakom som veľmi šťastná - povedala a Juan Salvado sa na nás náhle pozrel, prečo sa smejeme.
-Samozrejme, že tučniaky ma robia šťastnou! Kto by nebol šťastný, keby mohol kráčať takto podvečer po prašnej ceste s tučniakom?-" (s.133).
Napriek tomu, že Tom Michell mohol viesť relatívne bezstarostný život v Anglicku, rozhodol sa v 70 tych rokoch 20. storočia opustiť Britániu a okúsiť dobrodružný život v Južnej Amerike. Podrobnejšie sa tak dozvedáme o živote a spoločenskej situácii v Argentíne. Uplynulo len niekoľko rokov od revolúcie, všade ešte vládne duch Evy Perónovej. Vo vzduchu je stále cítiť napätie v boji o Falklandské ostrovy medzi Veľkou Britániou a Argentínou.
Pri jednej z prechádzok po Uruguay, Tom Michell zbadá ležať na brehu mora stovky nehybných tiel tučniakov. Hýbal sa len jeden z nich: "Bolo jednoducho nemožné, aby jeden a len jediný tučniak bol schopný prežiť toxíny a traumu, ktorá zabila všetky ostatné vtáky na pláži. Bude ležať mŕtvy vo vani, až sa vrátim, uzavrel som to, a jediné, o čo som sa pričinil, bolo, že som jeho posledné hodiny spravil ešte neznesiteľnejšími. Hľadel som do knihy, ale slová na strane mi tancovali pred očami: Juan Salvador, Juan Salvador...
Náhle som si uvedomil svoju túžbu po tučniakovom prežití, pretože od tohto okamihu mal meno a jeho bolo Juan Salvador Pinguino" (s.38).
Tom prevezie Juana Salvadora cez hranice v sieťkovanej nákupnej taške. Absolvujú spoločnú cestu z Montevidea do Buenos Aires, kde Tom vyučoval deti na Škole svätého Juraja.
K najzaujímavejším kapitolám knihy patrí road movie hlavného hrdinu, ktorú absolvoval na motorke po ostrove Valdés, ktorý leží zhruba 1500 kilometrov od Školy svätého Juraja a rozlohou je väčší ako Anglicko a Škótsko dohromady. Ostrov je preslávený obrovskými kolóniami tučniakov, mrožov, nosorožcov a tuleňov, ale aj výskytom veľrýb.
Ďalšia zaujímavá kapitola rozpráva príbeh bolivíjského chlapca Diega Gonzala, outsidera Školy svätého Juraja, ktorý sa vďaka Juanovi Salvadovi stane vynikajúcim plavcom a reprezentantom školy v rugby. Veľmi vtipná je kapitola, v ktorej sa Tom snaží naučiť tučniaka jesť šproty a keďže ich Juan Salvador tvrdohlavo odmieta, Tom ho nimi štope ako dedinskú hus. Niet sa čo čudovať, že tučniak sa za krátky čas stane miláčikom celej Školy svätého Juraja.
Môj priateľ tučniak je vtipný, ale aj vážny príbeh o nezvyčajnom priateľstve človeka s tučniakom. Kapitoly majú do dvadsať strán (niektoré aj menej), navyše sú obohatené o ilustrácie, takže tých (zhruba) 200 strán prečítate, ani nebudete vedieť ako.
Autor sa vrátil na miesta, na ktorých prežil krátku etapu svojho života v spoločnosti opereného spoločníka, takmer po štyridsiatich rokoch, a s prekvapením zistil, že väčšina z nich sa takmer vôbec nezmenila, vrátane školy.
Záver knihy vám samozrejme neprezradím, aby som vás nepripravil o čitateľský zážitok.
"-Och, áno, vďaka tučniakom som veľmi šťastná - povedala a Juan Salvado sa na nás náhle pozrel, prečo sa smejeme.
-Samozrejme, že tučniaky ma robia šťastnou! Kto by nebol šťastný, keby mohol kráčať takto podvečer po prašnej ceste s tučniakom?-" (s.133).
Napriek tomu, že Tom Michell mohol viesť relatívne bezstarostný život v Anglicku, rozhodol sa v 70 tych rokoch 20. storočia opustiť Britániu a okúsiť dobrodružný život v Južnej Amerike. Podrobnejšie sa tak dozvedáme o živote a spoločenskej situácii v Argentíne. Uplynulo len niekoľko rokov od revolúcie, všade ešte vládne duch Evy Perónovej. Vo vzduchu je stále cítiť napätie v boji o Falklandské ostrovy medzi Veľkou Britániou a Argentínou.
Pri jednej z prechádzok po Uruguay, Tom Michell zbadá ležať na brehu mora stovky nehybných tiel tučniakov. Hýbal sa len jeden z nich: "Bolo jednoducho nemožné, aby jeden a len jediný tučniak bol schopný prežiť toxíny a traumu, ktorá zabila všetky ostatné vtáky na pláži. Bude ležať mŕtvy vo vani, až sa vrátim, uzavrel som to, a jediné, o čo som sa pričinil, bolo, že som jeho posledné hodiny spravil ešte neznesiteľnejšími. Hľadel som do knihy, ale slová na strane mi tancovali pred očami: Juan Salvador, Juan Salvador...
Náhle som si uvedomil svoju túžbu po tučniakovom prežití, pretože od tohto okamihu mal meno a jeho bolo Juan Salvador Pinguino" (s.38).
Tom prevezie Juana Salvadora cez hranice v sieťkovanej nákupnej taške. Absolvujú spoločnú cestu z Montevidea do Buenos Aires, kde Tom vyučoval deti na Škole svätého Juraja.
K najzaujímavejším kapitolám knihy patrí road movie hlavného hrdinu, ktorú absolvoval na motorke po ostrove Valdés, ktorý leží zhruba 1500 kilometrov od Školy svätého Juraja a rozlohou je väčší ako Anglicko a Škótsko dohromady. Ostrov je preslávený obrovskými kolóniami tučniakov, mrožov, nosorožcov a tuleňov, ale aj výskytom veľrýb.
Ďalšia zaujímavá kapitola rozpráva príbeh bolivíjského chlapca Diega Gonzala, outsidera Školy svätého Juraja, ktorý sa vďaka Juanovi Salvadovi stane vynikajúcim plavcom a reprezentantom školy v rugby. Veľmi vtipná je kapitola, v ktorej sa Tom snaží naučiť tučniaka jesť šproty a keďže ich Juan Salvador tvrdohlavo odmieta, Tom ho nimi štope ako dedinskú hus. Niet sa čo čudovať, že tučniak sa za krátky čas stane miláčikom celej Školy svätého Juraja.
Môj priateľ tučniak je vtipný, ale aj vážny príbeh o nezvyčajnom priateľstve človeka s tučniakom. Kapitoly majú do dvadsať strán (niektoré aj menej), navyše sú obohatené o ilustrácie, takže tých (zhruba) 200 strán prečítate, ani nebudete vedieť ako.
Autor sa vrátil na miesta, na ktorých prežil krátku etapu svojho života v spoločnosti opereného spoločníka, takmer po štyridsiatich rokoch, a s prekvapením zistil, že väčšina z nich sa takmer vôbec nezmenila, vrátane školy.
Záver knihy vám samozrejme neprezradím, aby som vás nepripravil o čitateľský zážitok.
sobota 22. apríla 2017
LITERÁRNE STRETNUTIE ŽILINSKÉHO LITERÁRNEHO KLUBU: (FOTODOKUMENT)
LITERÁRNE STRETNUTIE
Žilinský literárny klub SILANS |
Upršané aprílové počasie malo na dnešné stretnutie paradoxne pozitívy vplyv. Tvorivé dielne fungovali ako mali, aj prezentácia autorských prác dopadla veľmi dobre. Bolo nás dnes sedem statočných, ktorí sme si vyčlenili zhruba štyri hodinky zo svojho sobotňajšieho voľného času na literárne aktivity. A takto to dnes vyzeralo:
Príjemná literárna atmosféra počas tvorby
Prezentácia literárnej tvory
|
Kritika autorskej tvorby |
RECENZIA: Robert McClure - Vražedná uspávanka (Ikar, 2016)
HODNOTENIE: ***
"-Leo?-
-Pre teba som detektív Crucci, kamoš. Máš fakt gule, že si si dovolil zložiť...-
-Leo, tu je tvoj otec. Vieš, ktorý, John Leonardo Crucci. -
- ... -"(s.348).
Vražedná uspávanka je román o zložitom a napätom vzťahu otca so synom. John Leonardo Crucci, prezývaný Drobec, povolaním profesionálny zabijak, je po desiatich rokoch prepustený z väzenia. Prichádza, aby dokončil nejaké dve - tri zákazky a potom sa definitívne vyparil. Podsvetie v Los Angeles sa príchodom Drobca prevráti hore nohami. Jeho syn Leo, prezývaný Kručo, si medzičasom vybuduje kariéru úspešného policajta. Ich osudy sa po rokoch opäť pretnú, no nájsť si k sebe cestu nebude vôbec jednoduché...
Román pripomína drsné Tarantinovky (najmä kultových Gaunerov) alebo niektorý z drsných McCarthyho príbehov, predovšetkým sfilmované dielo Táto zem nie je pre starých.
Vražedná uspávanka je plná násilia, vulgarizmov, drsných akcií, čierneho humoru, skrytých citov, drog a prostitúcie. V rozprávaní príbehu sa striedajú Drobec spoločne s Leom. Aj keď je to typická drsná chlapská kniha, nemôžem sa ubrániť pocitu, že občasná krutosť posúva dielo až k hraniciam jemnej paródie. Podobne ako je to u Tarantina.
Vražedná uspávanka vyšla pôvodne ako poviedka pod názvom Môj syn, až dodatočne bola autorom upravená pre potreby románu.
"-Leo?-
-Pre teba som detektív Crucci, kamoš. Máš fakt gule, že si si dovolil zložiť...-
-Leo, tu je tvoj otec. Vieš, ktorý, John Leonardo Crucci. -
- ... -"(s.348).
Vražedná uspávanka je román o zložitom a napätom vzťahu otca so synom. John Leonardo Crucci, prezývaný Drobec, povolaním profesionálny zabijak, je po desiatich rokoch prepustený z väzenia. Prichádza, aby dokončil nejaké dve - tri zákazky a potom sa definitívne vyparil. Podsvetie v Los Angeles sa príchodom Drobca prevráti hore nohami. Jeho syn Leo, prezývaný Kručo, si medzičasom vybuduje kariéru úspešného policajta. Ich osudy sa po rokoch opäť pretnú, no nájsť si k sebe cestu nebude vôbec jednoduché...
Román pripomína drsné Tarantinovky (najmä kultových Gaunerov) alebo niektorý z drsných McCarthyho príbehov, predovšetkým sfilmované dielo Táto zem nie je pre starých.
Vražedná uspávanka je plná násilia, vulgarizmov, drsných akcií, čierneho humoru, skrytých citov, drog a prostitúcie. V rozprávaní príbehu sa striedajú Drobec spoločne s Leom. Aj keď je to typická drsná chlapská kniha, nemôžem sa ubrániť pocitu, že občasná krutosť posúva dielo až k hraniciam jemnej paródie. Podobne ako je to u Tarantina.
Vražedná uspávanka vyšla pôvodne ako poviedka pod názvom Môj syn, až dodatočne bola autorom upravená pre potreby románu.
piatok 21. apríla 2017
RECENZIA: Lars Hunsum - Môj priateľ Ježiš (Ikar, 2016)
HODNOTENIE: ****
"-Bál som sa, že budeš mŕtvy, že to nezvládneš-, prehodil Jeppe s úľavou. Vedel totiž, čoho je jeho brat schopný.
-Ani by som to nezvládol, keby mi nepomohol Ježiš.-
-Ježiš?-
-To on zmlátil Satana, nie ja." (s.185).
Miesto príbehu: Kodaň
Nikolaj Okholm Jensen má trinásť rokov a je až chorobne naviazaný na svoju dvadsať ročnú sestru Sanne, prezývanú Sos. Nikolajova mama Grith Okholmová bola kedysi slávnou popovou speváčkou, zatiaľ čo otec Allan Jensen pracoval ako poštár. Obaja tragicky zahynuli pri dopravnej nehode a svojim deťom zanechali veľmi slušný majetok. Nikolaj sa nedokáže zaradiť do spoločnosti. Nemá žiadnych priateľov, realitu nahrádza erotickým snívaním. Jedinou jeho blízkou osobou je Sos. Nikolaj postupne dospieva. Nevie ako sa má vyrovnať so svojim vnútrom. Správa sa agresívne. Vyhľadáva konflikty, provokuje ostatných. Jedného dňa zachráni od poriadnej nakladačky chalana menom Jeppe. Chvíľu sú najlepšími priateľmi, no neskôr sa dá Nikolaj dokopy s Jeppeho starším bratom, ktorý má výpovednú prezývku -Satan. Od tej chvíle chodia na spoločné záťahy. Nikolaj sa vracia domov s reznými ranami, modrinami, zlomeninami. Snaží sa zo seba vymlátiť všetku tú zlosť, čo sa ukrýva hlboko v jeho vnútri. Jeho sestra Sos je z neho zúfalá. Aby si ju Nikolaj pripútal čo najbližšie k sebe, dva razy sa pokúsi o demonštratívnu samovraždu. Vtedy vstúpi do jeho života krásna Silje Kjaerová, speváčka hudobnej skupiny Grith Okholm Jam, ktorá hráva pesničky na počesť Nikolajovej mami. Ich vzťah sa spočiatku javí ideálne. Trávia spolu takmer každú voľnú chvíľu. Silje sa snaží Nikolaja vyhrabať z bahna, do ktorého je už roky namočený. Po pár týždňoch Nikolajovi prepne. Počas partnerskej hádky zmláti svoju priateľku Silje do bezvedomia. Je zo seba zhnusený. Uteká z bytu preč a pokúsi sa o ďalšiu samovraždu. Keď sa jeho sestra Sos, ktorá v tom čase trávi dovolenku so svojim manželom a synčekom v Thajsku, dozvie o bratovom čine, urobí to isté, čo on. S tým rozdielom, že ona svoj čin dotiahne až dokonca..."Brian ostal v Thajsku so zarosenými očami, skrčeným lístkom a neutíšiteľným chlapcom. Plakal za mamou, no tá sedela zmätená v lietadle plnom cudzích ľudí, ktorí na jej vzlyky zvysoka kašľali.
Bol som netvor" (s.71).
Nikolaj je na dne. Prišiel o partnerku, o sestru, nemá žiadnych priateľov. Je v koncoch. Našťastie do jeho života vchádza vysoký robustný chlapík v bielom plášti s hustou dlhou bradou, so sandálmi na bosých nohách, ktorý sa predstaví ako Ježiš Kristus. "Netušil som, kto to je, v živote som ho nevidel a nešlo mi do hlavy, čo odo mňa chce. -Poznáme sa? Kto ste? -
Usmial sa a rozhodil rukami: -Som Ježiš Kristus a prišiel som z teba spraviť lepšieho človeka.-" (s.85).
Vedú spolu dlhý dialóg, v ktorom mu Ježiš vysvetlí, že pokiaľ chce urobiť niečo so svojim životom, musí opustiť Kodaň a odísť do rodiska svojej mami- do Tarmu, v ktorom bývajú aj Nikolajovi starí rodičia.
-Načo sa tam trepete? Je tam predsa nuda.-
-Musím. Ježiš mi to prikázal.-
To ho na chvíľu umlčalo." (s.93).
Tam sa Nikolaj postupne zoznámi s ľuďmi, ktorí zohrajú v jeho ďalšom živote dôležitú úlohu: s novou susedou Karen -energickou ženou v stredných rokoch, s drsnými chlapíkmi s prezývkami Bajk a Prask, s príťažlivým dievčaťom ľahších mravov - Anite, s tajomnou kozatou jehovistkou Marianne a navyše sa po rokoch vracia do jeho života aj starý kamoš Jeppe. Nikolajova cesta k spaseniu sa práve začína...
Jeden z najoriginálnejších príbehov, aký som kedy čítal.
Prvá časť knihy pod názvom Mama, ségra, frajerka, Ježiš, je riadna nálož. Tvrdé rany päsťou, pokusy o samovraždu, alkohol, zvracanie, smútok, živočíšny sex, láska súrodencov. Veľmi to pripomína kanadský román Z blata do kaluže.
Počas čítania druhej časti ( pod názvom NATO) som si spomenul na komediálny seriál v hlavnej úlohe s Charlie Sheenom - Kurz sebaovládania.
Tretia časť -Zaľúbenie (ako už napovedá aj názov) je viac romantická, mne osobne pripomína severské romány zo súčasnosti (Tu žila Britt -Marie, Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, Zločinecký gang penzistov, Zabijak Anders a jeho priatelia...)
Štvrtá časť knihy nesúca názov Festival, je venovaná pamiatke Nikolajovej mami.
Román je plný čierneho humoru, sexu, samovrážd,, hudby, smútku, násilia, lásky, odpúšťania a hľadania. Prvých 90 strán pôsobí až príliš vážne, príchod Ježiša Nikolajov príbeh paradoxne odľahčí, ba miestami až sparoduje. Musím pochváliť aj obal knihy, ktorý je totálne cool.
Čakal som nášup na spôsob Storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol, namiesto toho som dostal niečo úplne iné, ale fakt skvelé a originálne. Musím vyzdvihnúť aj záver románu, ktorý celú tú divokú jazdu ukážkovo zaklincoval.
"-Bál som sa, že budeš mŕtvy, že to nezvládneš-, prehodil Jeppe s úľavou. Vedel totiž, čoho je jeho brat schopný.
-Ani by som to nezvládol, keby mi nepomohol Ježiš.-
-Ježiš?-
-To on zmlátil Satana, nie ja." (s.185).
Miesto príbehu: Kodaň
Nikolaj Okholm Jensen má trinásť rokov a je až chorobne naviazaný na svoju dvadsať ročnú sestru Sanne, prezývanú Sos. Nikolajova mama Grith Okholmová bola kedysi slávnou popovou speváčkou, zatiaľ čo otec Allan Jensen pracoval ako poštár. Obaja tragicky zahynuli pri dopravnej nehode a svojim deťom zanechali veľmi slušný majetok. Nikolaj sa nedokáže zaradiť do spoločnosti. Nemá žiadnych priateľov, realitu nahrádza erotickým snívaním. Jedinou jeho blízkou osobou je Sos. Nikolaj postupne dospieva. Nevie ako sa má vyrovnať so svojim vnútrom. Správa sa agresívne. Vyhľadáva konflikty, provokuje ostatných. Jedného dňa zachráni od poriadnej nakladačky chalana menom Jeppe. Chvíľu sú najlepšími priateľmi, no neskôr sa dá Nikolaj dokopy s Jeppeho starším bratom, ktorý má výpovednú prezývku -Satan. Od tej chvíle chodia na spoločné záťahy. Nikolaj sa vracia domov s reznými ranami, modrinami, zlomeninami. Snaží sa zo seba vymlátiť všetku tú zlosť, čo sa ukrýva hlboko v jeho vnútri. Jeho sestra Sos je z neho zúfalá. Aby si ju Nikolaj pripútal čo najbližšie k sebe, dva razy sa pokúsi o demonštratívnu samovraždu. Vtedy vstúpi do jeho života krásna Silje Kjaerová, speváčka hudobnej skupiny Grith Okholm Jam, ktorá hráva pesničky na počesť Nikolajovej mami. Ich vzťah sa spočiatku javí ideálne. Trávia spolu takmer každú voľnú chvíľu. Silje sa snaží Nikolaja vyhrabať z bahna, do ktorého je už roky namočený. Po pár týždňoch Nikolajovi prepne. Počas partnerskej hádky zmláti svoju priateľku Silje do bezvedomia. Je zo seba zhnusený. Uteká z bytu preč a pokúsi sa o ďalšiu samovraždu. Keď sa jeho sestra Sos, ktorá v tom čase trávi dovolenku so svojim manželom a synčekom v Thajsku, dozvie o bratovom čine, urobí to isté, čo on. S tým rozdielom, že ona svoj čin dotiahne až dokonca..."Brian ostal v Thajsku so zarosenými očami, skrčeným lístkom a neutíšiteľným chlapcom. Plakal za mamou, no tá sedela zmätená v lietadle plnom cudzích ľudí, ktorí na jej vzlyky zvysoka kašľali.
Bol som netvor" (s.71).
Nikolaj je na dne. Prišiel o partnerku, o sestru, nemá žiadnych priateľov. Je v koncoch. Našťastie do jeho života vchádza vysoký robustný chlapík v bielom plášti s hustou dlhou bradou, so sandálmi na bosých nohách, ktorý sa predstaví ako Ježiš Kristus. "Netušil som, kto to je, v živote som ho nevidel a nešlo mi do hlavy, čo odo mňa chce. -Poznáme sa? Kto ste? -
Usmial sa a rozhodil rukami: -Som Ježiš Kristus a prišiel som z teba spraviť lepšieho človeka.-" (s.85).
Vedú spolu dlhý dialóg, v ktorom mu Ježiš vysvetlí, že pokiaľ chce urobiť niečo so svojim životom, musí opustiť Kodaň a odísť do rodiska svojej mami- do Tarmu, v ktorom bývajú aj Nikolajovi starí rodičia.
-Načo sa tam trepete? Je tam predsa nuda.-
-Musím. Ježiš mi to prikázal.-
To ho na chvíľu umlčalo." (s.93).
Tam sa Nikolaj postupne zoznámi s ľuďmi, ktorí zohrajú v jeho ďalšom živote dôležitú úlohu: s novou susedou Karen -energickou ženou v stredných rokoch, s drsnými chlapíkmi s prezývkami Bajk a Prask, s príťažlivým dievčaťom ľahších mravov - Anite, s tajomnou kozatou jehovistkou Marianne a navyše sa po rokoch vracia do jeho života aj starý kamoš Jeppe. Nikolajova cesta k spaseniu sa práve začína...
Jeden z najoriginálnejších príbehov, aký som kedy čítal.
Prvá časť knihy pod názvom Mama, ségra, frajerka, Ježiš, je riadna nálož. Tvrdé rany päsťou, pokusy o samovraždu, alkohol, zvracanie, smútok, živočíšny sex, láska súrodencov. Veľmi to pripomína kanadský román Z blata do kaluže.
Počas čítania druhej časti ( pod názvom NATO) som si spomenul na komediálny seriál v hlavnej úlohe s Charlie Sheenom - Kurz sebaovládania.
Tretia časť -Zaľúbenie (ako už napovedá aj názov) je viac romantická, mne osobne pripomína severské romány zo súčasnosti (Tu žila Britt -Marie, Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, Zločinecký gang penzistov, Zabijak Anders a jeho priatelia...)
Štvrtá časť knihy nesúca názov Festival, je venovaná pamiatke Nikolajovej mami.
Román je plný čierneho humoru, sexu, samovrážd,, hudby, smútku, násilia, lásky, odpúšťania a hľadania. Prvých 90 strán pôsobí až príliš vážne, príchod Ježiša Nikolajov príbeh paradoxne odľahčí, ba miestami až sparoduje. Musím pochváliť aj obal knihy, ktorý je totálne cool.
Čakal som nášup na spôsob Storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol, namiesto toho som dostal niečo úplne iné, ale fakt skvelé a originálne. Musím vyzdvihnúť aj záver románu, ktorý celú tú divokú jazdu ukážkovo zaklincoval.
štvrtok 20. apríla 2017
Literárna diskusia s prekladateľom Nesbových románov Jozefom Zelizňákom (fotodokument)
NAJ zaujímavosti z dnešnej diskusie s prekladateľom Nesbových románov Jozefom Zelizňákom
otázka:
Ktorý z Nesbových románov v hlavnej úlohe S Harrym Holem je podľa Zelizňáka najdrsnejší?
odpoveď:
Pancierové srdce
otázka:
Ktoré romány v hlavnej úlohe s Harrym Holem má J. Zelizňák najradšej?
odpoveď:
Snehuliak, Zrada, Pancierové srdce
J. Zelizňák priznáva, že občas sa mu snívajú hororové scény, keď prekladá Nesbove romány. Pozná sa s Nesbom osobne. Keď bol Nesbo na Slovensku, strávili spolu tri intenzívne dni, no nepokladá ho za osobného priateľa. Skôr panujú medzi nimi pracovné vzťahy. Počas pobytu na Slovensku strávil Nesbo najdlhšie obdobie v Poprade, fascinovali ho najmä Vysoké Tatry, vyskúšal si aj zopár turistických trás. Kuriozitou je, že keď Zelizňák preložil zatiaľ posledný Nesbov román, ktorý vyšiel v slovenčine pod názvom Smäd, Nesbo urobil vo finálnej verzii slovenského prekladu viacero výraznejších zásahov, na základe ktorých bol Zelizňák nútený prepisáť tri záverečné kapitoly. Tieto úpravy sa paradoxne už nestihli dostať do nórskeho vydania knihy, takže preklad do slovenčiny má bližšie k Nesbovej konečnej predstave románu.
Nesbov otec bojoval počas druhej svetovej vojny na strane Hitlera proti Stalinovi, za čo si odsedel tri roky. Trest za svoje previnenie pokladal za adekvátny. Zelizňák sa pri voľbe názvu Nesbových románov snaží priblížiť čo najbližšie k originálu.
Keď sa Zelizňák pred časom pýtal Nesba či ešte plánuje vydať nejaký román v hlavnej úlohe s Harrym Holem, Nesbo opovedal, že ešte by rád vydal nejaké dva tri príbehy v hlavnej úlohe s obľúbeným hrdinom a potom sa uvidí...
Dobrou správou je, že v marci budúceho roka by mal vyjsť v slovenskom preklade ďalší román s kultovým vyšetrovateľom, inšpirovaný Shakespeareovou drámou- Macbeth.
Jozef Zelizňák momentálne pracuje na preklade tretieho dielu Knaussgardovho autobiografického románu Môj boj 3.
RECENZIA: Mary Chamberlainová - Krajčírka z Dachau (Fortuna Libri, 2015)
HODNOTENIE: ***
"-To sú moje miery, -pokračovala žena a ukázala na krajčírsku figurínu vo vzdialenom kúte miestnosti. -Ak šaty padnú jej, pristanú aj mne. Kým nebudú hotové, nebudem ich skúšať.- Ada by jej bola najradšej vysvetlila, že šaty nemožno šiť na nehybnej drevenej figuríne. Musia sa prispôsobovať tak, aby sa pri pohyboch tela vlnili a ladne viseli, keď znehybnie. Chcela sa jej spýtať, či nemá k dispozícii vzor alebo ďalšiu fotografiu šiat. Táto bola priveľmi zrnitá a nedali sa na nej rozlišovať detaily. -Zavalitá Židovka, ktorá tu bola predtým, to nepochopila-, dodala žena. -Nedovolím, aby ste sa ma dotýkali.- Spočiatku Ade pripadala pôvabná a láskavá, no rozprávala tvrdo a jej bezchybná pokožka bola veľmi krehká. Obrátila sa a pri dverách zastala. -Do šiestej, presne-, upozornila ju. -Všetko, čo potrebujete, je tu.-
Ada začula, že v zámke za ňou sa otočil kľúč.-" (s.120).
Ada Vaughanová, osemnásť ročná Britka, je talentovaná módna návrhárka a krajčírka, ktorá by mala za iných okolností pred sebou veľkú kariéru. Lenže to by nemohla stretnúť fešného grófa Stanislava von Liebena a neodcestovať s ním po pár týždňoch známosti ako naivná hus do mesta módy, do Paríža. V tom čase totiž Nemci obsadia Francúzsko a tak Ada namiesto toho, aby šila šaty pre európsku smotánku, uteká so svojim grófom do Belgicka. Keď sa ráno prebudí, zistí, že jej drahý je už dávno za horami za dolami a nechal ju napospas osudu. Aby sa zachránila pred nacistami, vstúpi do mníšskeho rádu sestier a spoločne s nimi sa stará o chorých a ranených. Situácia sa pre Adu skomplikuje keď zistí, že stihla so svojim snúbencom ešte pred jeho útekom otehotnieť.
Ďalším dôležitým mužom v jej živote je starý dedo Herr Weiss, bývalý profesor histórie na strednej škole, ktorému nedobrovoľne plní jeho zvrhlé sexuálne predstavy. Za odmenu dostane miesto slúžky u nacistického veliteľa v koncentračnom tábore v Dachau. Vďaka svojmu návrhárskemu talentu sa dostane k šitiu exkluzívnych slávnostných šiat, určených partnerkám, milenkám a manželkám prominentných predstaviteľov tretej ríše.
"-Viete, ako vás tu volajú?-
Ada pokrútila hlavou.
-Krajčírka z Dachau-, odvetil. - Hovorí o vás celé mesto. Zišla sa tu slušná spoločnosť. Vplyvná. Nie iba z Dachau. Aj z Mníchova a Berlína. Vraj sa o vás dopočul sám Fuhrer.-"(s.153).
Po vojne stretáva osudového muža číslo tri - Gina Messinu. Navonok uhladený bohatý obchodník, ktorý v sebe ukrýva temné tajomstvo. Ada, ktorá si občas privyrába popri povolaniu čašníčky aj ako žena ľahších mravov, sa stane exkluzívnou milenkou Gina Messinu. Keď už sa zdá, že sa jej konečne podarí nahromadiť dostatok finančných prostriedkov potrebných na otvorenie si vlastného krajčírskeho salónu, dobehne ju vlastná minulosť..."Rozbehli ste podnik. Krajčírka z Dachau, návrhárka nacistov."(s.312).
Historický román z obdobia 2. svetovej vojny, ktorý voľne narába s faktami, je nenáročným čítaním o náročných témach. Pri niektorých pasážach som sa nudil, iné boli naopak celkom zaujímavé. Pozitívom knihy je jej záver. Nie je to nič extra, ale ani úplná katastrofa. Čistý priemer, na ktorý po prečítaní rýchlo zabudnete. Ale na skrátenie voľného času, prečo nie?
"-To sú moje miery, -pokračovala žena a ukázala na krajčírsku figurínu vo vzdialenom kúte miestnosti. -Ak šaty padnú jej, pristanú aj mne. Kým nebudú hotové, nebudem ich skúšať.- Ada by jej bola najradšej vysvetlila, že šaty nemožno šiť na nehybnej drevenej figuríne. Musia sa prispôsobovať tak, aby sa pri pohyboch tela vlnili a ladne viseli, keď znehybnie. Chcela sa jej spýtať, či nemá k dispozícii vzor alebo ďalšiu fotografiu šiat. Táto bola priveľmi zrnitá a nedali sa na nej rozlišovať detaily. -Zavalitá Židovka, ktorá tu bola predtým, to nepochopila-, dodala žena. -Nedovolím, aby ste sa ma dotýkali.- Spočiatku Ade pripadala pôvabná a láskavá, no rozprávala tvrdo a jej bezchybná pokožka bola veľmi krehká. Obrátila sa a pri dverách zastala. -Do šiestej, presne-, upozornila ju. -Všetko, čo potrebujete, je tu.-
Ada začula, že v zámke za ňou sa otočil kľúč.-" (s.120).
Ada Vaughanová, osemnásť ročná Britka, je talentovaná módna návrhárka a krajčírka, ktorá by mala za iných okolností pred sebou veľkú kariéru. Lenže to by nemohla stretnúť fešného grófa Stanislava von Liebena a neodcestovať s ním po pár týždňoch známosti ako naivná hus do mesta módy, do Paríža. V tom čase totiž Nemci obsadia Francúzsko a tak Ada namiesto toho, aby šila šaty pre európsku smotánku, uteká so svojim grófom do Belgicka. Keď sa ráno prebudí, zistí, že jej drahý je už dávno za horami za dolami a nechal ju napospas osudu. Aby sa zachránila pred nacistami, vstúpi do mníšskeho rádu sestier a spoločne s nimi sa stará o chorých a ranených. Situácia sa pre Adu skomplikuje keď zistí, že stihla so svojim snúbencom ešte pred jeho útekom otehotnieť.
Ďalším dôležitým mužom v jej živote je starý dedo Herr Weiss, bývalý profesor histórie na strednej škole, ktorému nedobrovoľne plní jeho zvrhlé sexuálne predstavy. Za odmenu dostane miesto slúžky u nacistického veliteľa v koncentračnom tábore v Dachau. Vďaka svojmu návrhárskemu talentu sa dostane k šitiu exkluzívnych slávnostných šiat, určených partnerkám, milenkám a manželkám prominentných predstaviteľov tretej ríše.
"-Viete, ako vás tu volajú?-
Ada pokrútila hlavou.
-Krajčírka z Dachau-, odvetil. - Hovorí o vás celé mesto. Zišla sa tu slušná spoločnosť. Vplyvná. Nie iba z Dachau. Aj z Mníchova a Berlína. Vraj sa o vás dopočul sám Fuhrer.-"(s.153).
Po vojne stretáva osudového muža číslo tri - Gina Messinu. Navonok uhladený bohatý obchodník, ktorý v sebe ukrýva temné tajomstvo. Ada, ktorá si občas privyrába popri povolaniu čašníčky aj ako žena ľahších mravov, sa stane exkluzívnou milenkou Gina Messinu. Keď už sa zdá, že sa jej konečne podarí nahromadiť dostatok finančných prostriedkov potrebných na otvorenie si vlastného krajčírskeho salónu, dobehne ju vlastná minulosť..."Rozbehli ste podnik. Krajčírka z Dachau, návrhárka nacistov."(s.312).
Historický román z obdobia 2. svetovej vojny, ktorý voľne narába s faktami, je nenáročným čítaním o náročných témach. Pri niektorých pasážach som sa nudil, iné boli naopak celkom zaujímavé. Pozitívom knihy je jej záver. Nie je to nič extra, ale ani úplná katastrofa. Čistý priemer, na ktorý po prečítaní rýchlo zabudnete. Ale na skrátenie voľného času, prečo nie?
streda 19. apríla 2017
Denník Rywky Lipszycovej (Fortuna Libri, 2015)
HODNOTENIE: ***
"Pomyslela som si: Viem, že teraz, keď chcem umrieť, neumriem. Umriem vtedy, keď budem chcieť žiť, keď budem mať v živote nejaký cieľ. Načo je komu takýto život? Nie je azda lepšie umrieť, keď človek nemá nijaké ciele, a nie vtedy, keď chce žiť?" (s.86).
Denník štrnásťročného dievčaťa, ktorého prvý zápis začína 3.10.1943 a posledný zaznamenaný údaj končí 12.4. 1944, nájde počas oslobodzovania Osvienčimu, kam bola Rywka pred koncom vojny deportovaná, lekárka červenej armády - Zinaida Berezovská. Tá ho mala pri sebe až do svojej smrti, v roku 1983. O dvanásť rokov neskôr sa denník ocitol v rukách Anastasie - Berezovskej vnučky, ktorej zásluhou sa cenného svedectva ujalo Centrum pre štúdium holokaustu, ktoré sídli v Severnej Kalifornii.
Denník odhaľuje bežný život a kruté podmienky, ktoré panovali počas 2. svetovej vojny v židovskom gete v Lodži. Rywka je silno veriaca ortodoxná dievčina, ktorá zveruje denníku svoje najskrytejšie sny a túžby. Spomína si na svojho otca, ktorý zomrel po tvrdom zásahu gestapa a krátko na to podľahla chorobe jej matka. Rywka sa tak ako najstaršia v rodine musí postarať o svojich súrodencov - Abrama, Tamarciu a Cyporu. Prví dvaja boli krátko po umiestnení v gete deportovaní do koncentračného tábora, v ktorom zahynuli. Rywka túži po vzdelaní, ktoré jej však vojna upiera, napriek tomu veľa číta a píše. V gete si spraví krajčírsky kurz, aby si aspoň trochu finančne prilepšila. S láskou píše o svojej učiteľke a tútorke Surcii, ktorá Rywku usmerňuje v jej literárnej činnosti. Rywka v denníku opisuje vzťahy s ostatnými svojimi príbuznými, najmä so sesternicami, ktoré neboli vždy ideálne. Napriek strašným podmienkam, ktoré vládli v pracovnom tábore, Rywka sníva o lepšom svete, nevzdáva sa, verí, že vojna čoskoro skončí a vtedy konečne začne aj pre ňu ten skutočný život..."...Och tak veľmi túžim žiť! Chcem spievať! Jar! Milovaná jar!" (s.171).
Autorom knihy sa podarilo zistiť, že Rywka akoby zázrakom prežila obdobie, ktoré strávila vo vyhladzovacom tábore Osvienčim, kam bola deportovaná z lodžského geta, taktiež aj neľahké obdobie v pracovnom tábore Christianstadt, dokonca zvládla aj pochod smrti do Bergen Belsenu. Tu sa však stopy po Rywke strácajú. Niektorí historici sa domnievajú, že po vojne putovala do švédskeho Niendorfu, v ktorom sa zotavovalo tisíce ľudí, ktorí prežili holokaust. Archívy v Niendorfe však nemajú o Rywke nijaký záznam. Nie je pochovaná ani na židovskom cintoríne v Lubecku, na mieste posledného odpočinku väčšiny niendorfských pacientov.
Autori knihy a členovia nadácii navštívili mnohé miesta, ktoré nejakým spôsobom súviseli s Rywkynou minulosťou, stretli sa s desiatkami ľudí z jej okolia, no zatiaľ ich pátranie uviazlo na mŕtvom bode.
Denník Rywky Lipszycovej veľmi pripomína denník jej rovesníčky Anny Frankovej. Štýlom písania, myšlienkami, vzťahmi, túžbami, zúfalstvom, nádejou, zamysleniami, podobným osudom oboch hrdiniek.
Kniha obsahuje okrem samotného denníka aj kapitoly venované púti tohto vzácneho svedectva. K prvému vydaniu došlo v San Franciscu v roku 2014. Niekoľko strán je venovaných životu v lodžskom gete a histórii samotného mesta. Dôležitou súčasťou knihy sú spomienky Rywkyných príbuzných (sesterníc Miny a Ester). Posledná kapitola opisuje pátranie po ďalších osudoch Rywky Lipszycovej. Nechýba ani viacero vzácnych dobových fotografií. Denník je dôležitým historickým svedectvom, ktoré je potrebné si pripomínať. Kniha rozhodne stojí za pozornosť.
"Pomyslela som si: Viem, že teraz, keď chcem umrieť, neumriem. Umriem vtedy, keď budem chcieť žiť, keď budem mať v živote nejaký cieľ. Načo je komu takýto život? Nie je azda lepšie umrieť, keď človek nemá nijaké ciele, a nie vtedy, keď chce žiť?" (s.86).
Denník štrnásťročného dievčaťa, ktorého prvý zápis začína 3.10.1943 a posledný zaznamenaný údaj končí 12.4. 1944, nájde počas oslobodzovania Osvienčimu, kam bola Rywka pred koncom vojny deportovaná, lekárka červenej armády - Zinaida Berezovská. Tá ho mala pri sebe až do svojej smrti, v roku 1983. O dvanásť rokov neskôr sa denník ocitol v rukách Anastasie - Berezovskej vnučky, ktorej zásluhou sa cenného svedectva ujalo Centrum pre štúdium holokaustu, ktoré sídli v Severnej Kalifornii.
Denník odhaľuje bežný život a kruté podmienky, ktoré panovali počas 2. svetovej vojny v židovskom gete v Lodži. Rywka je silno veriaca ortodoxná dievčina, ktorá zveruje denníku svoje najskrytejšie sny a túžby. Spomína si na svojho otca, ktorý zomrel po tvrdom zásahu gestapa a krátko na to podľahla chorobe jej matka. Rywka sa tak ako najstaršia v rodine musí postarať o svojich súrodencov - Abrama, Tamarciu a Cyporu. Prví dvaja boli krátko po umiestnení v gete deportovaní do koncentračného tábora, v ktorom zahynuli. Rywka túži po vzdelaní, ktoré jej však vojna upiera, napriek tomu veľa číta a píše. V gete si spraví krajčírsky kurz, aby si aspoň trochu finančne prilepšila. S láskou píše o svojej učiteľke a tútorke Surcii, ktorá Rywku usmerňuje v jej literárnej činnosti. Rywka v denníku opisuje vzťahy s ostatnými svojimi príbuznými, najmä so sesternicami, ktoré neboli vždy ideálne. Napriek strašným podmienkam, ktoré vládli v pracovnom tábore, Rywka sníva o lepšom svete, nevzdáva sa, verí, že vojna čoskoro skončí a vtedy konečne začne aj pre ňu ten skutočný život..."...Och tak veľmi túžim žiť! Chcem spievať! Jar! Milovaná jar!" (s.171).
Autorom knihy sa podarilo zistiť, že Rywka akoby zázrakom prežila obdobie, ktoré strávila vo vyhladzovacom tábore Osvienčim, kam bola deportovaná z lodžského geta, taktiež aj neľahké obdobie v pracovnom tábore Christianstadt, dokonca zvládla aj pochod smrti do Bergen Belsenu. Tu sa však stopy po Rywke strácajú. Niektorí historici sa domnievajú, že po vojne putovala do švédskeho Niendorfu, v ktorom sa zotavovalo tisíce ľudí, ktorí prežili holokaust. Archívy v Niendorfe však nemajú o Rywke nijaký záznam. Nie je pochovaná ani na židovskom cintoríne v Lubecku, na mieste posledného odpočinku väčšiny niendorfských pacientov.
Autori knihy a členovia nadácii navštívili mnohé miesta, ktoré nejakým spôsobom súviseli s Rywkynou minulosťou, stretli sa s desiatkami ľudí z jej okolia, no zatiaľ ich pátranie uviazlo na mŕtvom bode.
Denník Rywky Lipszycovej veľmi pripomína denník jej rovesníčky Anny Frankovej. Štýlom písania, myšlienkami, vzťahmi, túžbami, zúfalstvom, nádejou, zamysleniami, podobným osudom oboch hrdiniek.
Kniha obsahuje okrem samotného denníka aj kapitoly venované púti tohto vzácneho svedectva. K prvému vydaniu došlo v San Franciscu v roku 2014. Niekoľko strán je venovaných životu v lodžskom gete a histórii samotného mesta. Dôležitou súčasťou knihy sú spomienky Rywkyných príbuzných (sesterníc Miny a Ester). Posledná kapitola opisuje pátranie po ďalších osudoch Rywky Lipszycovej. Nechýba ani viacero vzácnych dobových fotografií. Denník je dôležitým historickým svedectvom, ktoré je potrebné si pripomínať. Kniha rozhodne stojí za pozornosť.
utorok 18. apríla 2017
POTULKY PO BRATISLAVE (fotodokument)
RECENZIA: John Fante - Na západ od Ríma (Pragma, 2001)
HODNOTENIE: *****
Knižka obsahuje dva príbehy -novelu Môj pes Blbec a poviedku Orgie.
Môj pec Blbec
"Poslouchal jsem a žasl, jak málo jsem ho chápal a přemýšlel, co to je za tajemství, které se najednou odhalilo. Teď jsme měli v rodině dalšího mučedníka. Nejdřív se obětoval Dominik na oltáři Katy Dannové, a teď se Jamie věnuje zmrzačeným dětem. Jak odlišné od jejich otce, který psal vyčichlé scenáře za patnásct stovek týdné (pokud měl práci!). Není divu, že jsem rozuměl svým psum a nerozuměl svým dětem. Není divu, že jsem nemohl dokončit další román. Už nebudu moci psát, dokud nepochopím Jamieho a Dominika a Denyho a Tinu, a kdybych jim porozuměl a opravdu si je zamiloval, miloval bych celé lidstvo a muj hrubý pohled na svět by se zjemnil upréním na krásu kolem mne a všechno by to hladce proudilo jako elektřina přes mé prsty přimo na stránky" (s.102).
Henry H. Molise je spisovateľ, ktorý žije vo veľkom dome na predmestí spoločne so svojou ženou Harriet a deťmi Tinou, Dominikom, Dennym a Jamesom. Keďže Henry a Harriet sú spolu už dvadsať päť rokov, ich manželstvo upadá do stereotypu. Ich dcéra Tina chodí s bývalým profesionálnym vojakom -seržantom Rickom Colpom. Dominik je chalan bez budúcnosti, flákač, ktorý má slabosť na černošky. Denny študuje herectvo a snaží sa vyhnúť vojenskej službe tým, že predstiera zranenie. James je citlivý pubertiak, najmladší člen rodiny, ktorý sa najlepšie cíti medzi postihnutými deťmi, ktorým sa venuje ako dobrovoľník. Pred problémami uniká fajčením trávy. Jedného dňa nájde Henry vo svojom dome veľkého rozvaleného psa - plemeno Akitu Ina, ktorý má navyše homosexuálne sklony. Dostane meno Blbec."Mohl jsem sedět v trávě s Blbcem a věřit každému tomuhle slovu. Někdy, když jsem seděl, dal na mě packy a snažil se mě opíchat. Tak mě měl rád. Jak jinak to mohl vyjádřit? Mohl napsat báseň, utrhnout ruži? Poplácal jsem ho po boku a to ho uklidnilo"(s.50).
Deti postupne opúšťajú rodičovský dom, až v ňom napokon ostane len Blbec, Jamesov miláčik, ktorý po chlapcovom odvedení na vojnu upadá do depresie. Po pár dňoch odíde z domu napokon aj pes. "Život je nespravedlivý. Čím jsou vaši synové větší, tím jste vy menší a už jim ani nemužete napráskat." (s.15).
Hoci si to Henry nechce pripustiť, syndróm prázdneho hniezda začne doliehať aj naňho. Vážne premýšľa nad tým, že odíde od Harriet a odletí do Ríma...
Silnou stránkou novely sú originálne opisy: "Bydleli jsme v Point Dume, na kousku země vyčnívajícím do moře jako bradavky koz v pornofilmech, na severní špičce pulměsíce, který utvářel záliv Santa Monica" (s.7).
Na západ od Ríma je v podstate jednoduchý príbeh jednej obyčajnej americkej rodiny, odohrávajúci sa v krátkom čase. Úsporný Fanteho jazyk má veľkú výpovednú hodnotu a číta sa naozaj skvelo. Postavy sú uveriteľné, dej plynie bez väčších digresií. Novele nechýba humor, filozofické úvahy, emócie.
Orgie
"Držel jsem jeho silnou mozolnatou ruku a cítil jsem, jako bych měl v ruce kopyto nějakého zvířete. Ale byl to muj otec a nemohl být zvířetem, neboť byl muj otec a nekteřé věci prostě nebyly možné" (s.175).
Príbeh chlapca, ktorého otec pracuje ako stavebný robotník a jeho najlepším priateľom je istý Frank Gagliano. Jedného dňa muž menom Speed Blivins daruje chlapcovmu otcovi a Frankovi Gaglianimu kus údolia, v ktorom sa má údajne nachádzať zlato. A tak tam začnú obaja muži jazdiť pravidelne každý víkend. Lenže chlapcovej mame, prísnej katolíčke, ktorá nemôže prísť Frankovi na meno sa to akosi nepozdáva. Preto prikáže chlapcovi, aby išiel do údolia spoločne s otcom a jeho kamarátom. Chlapec je rozhodnutý odhaliť tajomstvo oboch mužov a preto si začne baliť tie najpotrebnejšie veci. O chvíľu vyrážajú na cestu...
Orgie sú krátkou poviedkou, v ktorej Fante dokázal na malom priestore ukázať svoje rozprávačské majstrovstvo. Fante bol Bukowskeho veľkým spisovateľským vzorom a v jeho tvorbe je jasne vidieť, že sa svojim idolom inšpiroval. Je zarážajúce, že autor Fanteho formátu ostal v podstate zabudnutý, hoci jeho diela patria vôbec k najlepšiemu, čo som kedy čítal. Ďakujem veľkému "Chinaskimu", že nedopustil, aby majster John Fante neupadol do prachu literárnych dejín. Rozhodne si to nezaslúži.
Knižka obsahuje dva príbehy -novelu Môj pes Blbec a poviedku Orgie.
Môj pec Blbec
"Poslouchal jsem a žasl, jak málo jsem ho chápal a přemýšlel, co to je za tajemství, které se najednou odhalilo. Teď jsme měli v rodině dalšího mučedníka. Nejdřív se obětoval Dominik na oltáři Katy Dannové, a teď se Jamie věnuje zmrzačeným dětem. Jak odlišné od jejich otce, který psal vyčichlé scenáře za patnásct stovek týdné (pokud měl práci!). Není divu, že jsem rozuměl svým psum a nerozuměl svým dětem. Není divu, že jsem nemohl dokončit další román. Už nebudu moci psát, dokud nepochopím Jamieho a Dominika a Denyho a Tinu, a kdybych jim porozuměl a opravdu si je zamiloval, miloval bych celé lidstvo a muj hrubý pohled na svět by se zjemnil upréním na krásu kolem mne a všechno by to hladce proudilo jako elektřina přes mé prsty přimo na stránky" (s.102).
Henry H. Molise je spisovateľ, ktorý žije vo veľkom dome na predmestí spoločne so svojou ženou Harriet a deťmi Tinou, Dominikom, Dennym a Jamesom. Keďže Henry a Harriet sú spolu už dvadsať päť rokov, ich manželstvo upadá do stereotypu. Ich dcéra Tina chodí s bývalým profesionálnym vojakom -seržantom Rickom Colpom. Dominik je chalan bez budúcnosti, flákač, ktorý má slabosť na černošky. Denny študuje herectvo a snaží sa vyhnúť vojenskej službe tým, že predstiera zranenie. James je citlivý pubertiak, najmladší člen rodiny, ktorý sa najlepšie cíti medzi postihnutými deťmi, ktorým sa venuje ako dobrovoľník. Pred problémami uniká fajčením trávy. Jedného dňa nájde Henry vo svojom dome veľkého rozvaleného psa - plemeno Akitu Ina, ktorý má navyše homosexuálne sklony. Dostane meno Blbec."Mohl jsem sedět v trávě s Blbcem a věřit každému tomuhle slovu. Někdy, když jsem seděl, dal na mě packy a snažil se mě opíchat. Tak mě měl rád. Jak jinak to mohl vyjádřit? Mohl napsat báseň, utrhnout ruži? Poplácal jsem ho po boku a to ho uklidnilo"(s.50).
Deti postupne opúšťajú rodičovský dom, až v ňom napokon ostane len Blbec, Jamesov miláčik, ktorý po chlapcovom odvedení na vojnu upadá do depresie. Po pár dňoch odíde z domu napokon aj pes. "Život je nespravedlivý. Čím jsou vaši synové větší, tím jste vy menší a už jim ani nemužete napráskat." (s.15).
Hoci si to Henry nechce pripustiť, syndróm prázdneho hniezda začne doliehať aj naňho. Vážne premýšľa nad tým, že odíde od Harriet a odletí do Ríma...
Silnou stránkou novely sú originálne opisy: "Bydleli jsme v Point Dume, na kousku země vyčnívajícím do moře jako bradavky koz v pornofilmech, na severní špičce pulměsíce, který utvářel záliv Santa Monica" (s.7).
Na západ od Ríma je v podstate jednoduchý príbeh jednej obyčajnej americkej rodiny, odohrávajúci sa v krátkom čase. Úsporný Fanteho jazyk má veľkú výpovednú hodnotu a číta sa naozaj skvelo. Postavy sú uveriteľné, dej plynie bez väčších digresií. Novele nechýba humor, filozofické úvahy, emócie.
Orgie
"Držel jsem jeho silnou mozolnatou ruku a cítil jsem, jako bych měl v ruce kopyto nějakého zvířete. Ale byl to muj otec a nemohl být zvířetem, neboť byl muj otec a nekteřé věci prostě nebyly možné" (s.175).
Príbeh chlapca, ktorého otec pracuje ako stavebný robotník a jeho najlepším priateľom je istý Frank Gagliano. Jedného dňa muž menom Speed Blivins daruje chlapcovmu otcovi a Frankovi Gaglianimu kus údolia, v ktorom sa má údajne nachádzať zlato. A tak tam začnú obaja muži jazdiť pravidelne každý víkend. Lenže chlapcovej mame, prísnej katolíčke, ktorá nemôže prísť Frankovi na meno sa to akosi nepozdáva. Preto prikáže chlapcovi, aby išiel do údolia spoločne s otcom a jeho kamarátom. Chlapec je rozhodnutý odhaliť tajomstvo oboch mužov a preto si začne baliť tie najpotrebnejšie veci. O chvíľu vyrážajú na cestu...
Orgie sú krátkou poviedkou, v ktorej Fante dokázal na malom priestore ukázať svoje rozprávačské majstrovstvo. Fante bol Bukowskeho veľkým spisovateľským vzorom a v jeho tvorbe je jasne vidieť, že sa svojim idolom inšpiroval. Je zarážajúce, že autor Fanteho formátu ostal v podstate zabudnutý, hoci jeho diela patria vôbec k najlepšiemu, čo som kedy čítal. Ďakujem veľkému "Chinaskimu", že nedopustil, aby majster John Fante neupadol do prachu literárnych dejín. Rozhodne si to nezaslúži.
sobota 15. apríla 2017
Blahozelanie k Velkej noci
Z rychlika smerujuceho do Bratislavy Vam prajem prijemne prezitie velkonocnych sviatkov, pohodu, nejaku tu vodu a cokoladove vajcia :-) a verim, ze si dokazete vyclenit aspo chvilku cas aj na nejaku tu dobru knizku ....:-)
piatok 14. apríla 2017
Miesta v okolí Žiliny, ktoré ma inšpirujú v tvorivej práci (fotodokument)
RECENZIA: Jiří S. Kupka - Krvavé jahody (Citadella, 2017)
HODNOTENIE: ****
"Tvrdili mu, že Čechoslovenka pracuje naplno. Teraz sa na vlastné oči presvedčí. Mieša maltu. Násadu drží oboma rukami. Odvrátil sa a zrazu sa nečakane znova pozrel, či nepodvádza. Věra držala násadu s vypätím síl a vôle. Azda tých zopár krajcov navyše spôsobilo, že nespadla. Spotila sa, nie od námahy, ale od strachu. Cítila na sebe veliteľov pohľad a vedela, že v tejto chvíli sa rozhoduje o jej živote a Nadinom osude." (s.157).
Postupne ako vychádzajú najavo stále nové a nové fakty, svedectvá a historické skutočnosti, myslím si, že sovietske gulagy a nacistické koncentračné tábory boli na rovnakej úrovni zla, len pod inou diktatúrou. Ak si prečítate príbeh Věry Sosnarovej, určite mi dáte za pravdu.
Věra mala len štrnásť rokov, keď do domu v ktorom bývala, vtrhli sovietski vojaci a odvliekli ju spolu s matkou a mladšou sestrou Naďou na výsluch. Odtiaľ ich premiestnili na bývalý bitúnok, na ktorom zhromažďovali (nielen) všetkých vojnových zločincov. Písal sa rok 1945. Zatiaľ čo väčšina sveta oslavovala koniec 2. svetovej vojny, Věra so sestrou a matkou putovali na Sibír, ktorý sa mal stať na dvadsať rokov ich novým "domovom." Sovietska vláda obvinila Věrinu matku zo zrady. Jej manžel, ktorý slúžil u vojska cára Mikuláša II. počas I. svetovej vojny, ušiel so svojou ženou pred boľševikmi do Československa. Mali spoločnú dcéru Tamaru, ktorú si bývalý vojak vzal po rozvode k sebe. Věra s Naďou sa už narodili a aj vyrastali v Brne. Aj napriek veľkej chudobe si Věra spomína na detstvo ako na šťastné obdobie svojho života.
Teraz je však po vojne a ona spoločne s tisíckami ďalších väzňov sedia v "dobytčáku" a smerujú na jedno z najdrsnejších miest na svete. Cestou ich hromadne znásilňujú strážcovia, ktorí sa na ženách a dievčatách z vlaku pravidelne striedajú. Čím bližšie idú na východ, tým viac pribúda strážcov z radov divokých mongolských kmeňov. Věrina matka umrie v tábore už po niekoľkých mesiacoch. Z tej hrôzy a zúfalstva sa zblázni a pokúsi sa zabiť svoje dve dcéry, aby ich vykúpila. Strážcovia ju nechajú zamrznúť v noci na snehu. Veřa a Naďa sú od tej chvíle odkázané jedna na druhú. Osem rokov spoločne pracujú dvanásť hodín denne v lesných táboroch, kde musia čeliť okrem krutých mrazov, hroznému zaobchádzaniu zo strany bacharov, šialenému hladu aj útokom vlkov a rysov, objavujúcich sa bezprostredne po zotmení. Věra len s vypätím posledných síl prekoná týfus. Ďalších dvanásť rokov obe sestry otročia v ruských baniach, továrňach, na poliach. Napriek všetkému, po tých hrôzach čo prežili, ich držala pri živote viera, že opäť uvidia svoju vlasť. Rozpošlú preto hneď niekoľko listov, v ktorých prosia zástupcov československej vlády o to, aby im pomohli s návratom do Brna. Odmietavé stanovisko im pošle dokonca aj vtedajší prezident Československa A. Novotný, ktorý sestrám doslova odpovedal, že Československo nemá záujem o ich návrat. Napriek tomu sa sestry nevzdávajú. Hlavne Věra. Pritom ruská vrchnosť im prisľúbila, že pokiaľ si vezmú ruské občianstvo, budú dostávať plnú mzdu za vykonanú prácu, pridelia im bývanie a zaplatia im aj riadne kvalifikačné štúdium. Věra a Naďa lákavej ponuke odolajú a po takmer dvadsiatych rokoch strávených v sovietskych lágroch sa môžu konečne vrátiť naspäť do Československa. Ako lacná pracovná sila na jedno z miestnych roľníckych družstiev na južnej Morave. Po návrate do vlasti mala Věra 34 rokov a vážila 37 kíl.
Věra Sosnarová má dnes osemdesiat 85 rokov a žije v skromných podmienkach. Stará sa o ťažko chorého syna, ktorý trpí leukémiou. Druhý syn má tri deti a je našťastie zdraví. Věrina sestra Naďa sa vydala za Slováka.
Je neuveriteľné, čo všetko táto nenápadná pani prežila. O svojom svedectve musela pod hrozbou deportácie mlčať až do roku 1974. Napriek tomu o ňom prehovorila až niekoľko rokov po páde železnej opony. Aktuálny rozhovor s Věrou Sosnarovou (z roku 2017) na konci spomienkovej knihy je rovnako pútavý ako samotný jej príbeh. Preto si ho určite nenechajte ujsť.
"Viete, trápi ma, prečo po vojne... a koľko je to už rokov... prečo sa nikdy nespomínajú gulagy, že tam zahynuli tisícky ľudí, tisícky ľudí otrávili, nahnali do barakov , poliali, zapálili... a tí neboráci zhoreli zaživa... ale pomôcť sme im nemohli... Boli ste radi, že sami ste prežili ďalší deň, že ste prežili ďalšiu minútu, za to ste ďakovali tomu tam hore, Pánu Bohu... že ešte žijete. To urobili Rusi! Už som to povedala niekoľkokrát, že odpustiť môžem, ale zabudnúť... na to sa nedá zabudnúť. A nájdu sa aj takí, ktorí čo tvrdia, že to nie je pravda, že to sa v gulagoch nerobilo. Ten, kto to hovorí, ten by si to mal skúsiť, aby vedel, aké to je... aspoň jeden deň, stlačil by aj jeden deň" (s.289).
Hitler a Stalin boli vo svojej podstate rovnakí šialenci. Zatiaľ čo ten prvý tú svoju schovával pod hnedým plášťom nacizmu, ten druhý si na to vybral červený kabát komunizmu. Keď čítate o živote bežných väzňov, ktorí boli zavretí či už v sovietskom gulagu alebo v nacistickom koncentračnom tábore, je to takmer identické rozprávanie. Hlad, choroby, ťažká, často nezmyselná práca, nádej, smrť. Politika bola až druhoradá. Veď išlo "len" o človeka. Vždy ide "len" o človeka.
"Tvrdili mu, že Čechoslovenka pracuje naplno. Teraz sa na vlastné oči presvedčí. Mieša maltu. Násadu drží oboma rukami. Odvrátil sa a zrazu sa nečakane znova pozrel, či nepodvádza. Věra držala násadu s vypätím síl a vôle. Azda tých zopár krajcov navyše spôsobilo, že nespadla. Spotila sa, nie od námahy, ale od strachu. Cítila na sebe veliteľov pohľad a vedela, že v tejto chvíli sa rozhoduje o jej živote a Nadinom osude." (s.157).
Postupne ako vychádzajú najavo stále nové a nové fakty, svedectvá a historické skutočnosti, myslím si, že sovietske gulagy a nacistické koncentračné tábory boli na rovnakej úrovni zla, len pod inou diktatúrou. Ak si prečítate príbeh Věry Sosnarovej, určite mi dáte za pravdu.
Věra mala len štrnásť rokov, keď do domu v ktorom bývala, vtrhli sovietski vojaci a odvliekli ju spolu s matkou a mladšou sestrou Naďou na výsluch. Odtiaľ ich premiestnili na bývalý bitúnok, na ktorom zhromažďovali (nielen) všetkých vojnových zločincov. Písal sa rok 1945. Zatiaľ čo väčšina sveta oslavovala koniec 2. svetovej vojny, Věra so sestrou a matkou putovali na Sibír, ktorý sa mal stať na dvadsať rokov ich novým "domovom." Sovietska vláda obvinila Věrinu matku zo zrady. Jej manžel, ktorý slúžil u vojska cára Mikuláša II. počas I. svetovej vojny, ušiel so svojou ženou pred boľševikmi do Československa. Mali spoločnú dcéru Tamaru, ktorú si bývalý vojak vzal po rozvode k sebe. Věra s Naďou sa už narodili a aj vyrastali v Brne. Aj napriek veľkej chudobe si Věra spomína na detstvo ako na šťastné obdobie svojho života.
Teraz je však po vojne a ona spoločne s tisíckami ďalších väzňov sedia v "dobytčáku" a smerujú na jedno z najdrsnejších miest na svete. Cestou ich hromadne znásilňujú strážcovia, ktorí sa na ženách a dievčatách z vlaku pravidelne striedajú. Čím bližšie idú na východ, tým viac pribúda strážcov z radov divokých mongolských kmeňov. Věrina matka umrie v tábore už po niekoľkých mesiacoch. Z tej hrôzy a zúfalstva sa zblázni a pokúsi sa zabiť svoje dve dcéry, aby ich vykúpila. Strážcovia ju nechajú zamrznúť v noci na snehu. Veřa a Naďa sú od tej chvíle odkázané jedna na druhú. Osem rokov spoločne pracujú dvanásť hodín denne v lesných táboroch, kde musia čeliť okrem krutých mrazov, hroznému zaobchádzaniu zo strany bacharov, šialenému hladu aj útokom vlkov a rysov, objavujúcich sa bezprostredne po zotmení. Věra len s vypätím posledných síl prekoná týfus. Ďalších dvanásť rokov obe sestry otročia v ruských baniach, továrňach, na poliach. Napriek všetkému, po tých hrôzach čo prežili, ich držala pri živote viera, že opäť uvidia svoju vlasť. Rozpošlú preto hneď niekoľko listov, v ktorých prosia zástupcov československej vlády o to, aby im pomohli s návratom do Brna. Odmietavé stanovisko im pošle dokonca aj vtedajší prezident Československa A. Novotný, ktorý sestrám doslova odpovedal, že Československo nemá záujem o ich návrat. Napriek tomu sa sestry nevzdávajú. Hlavne Věra. Pritom ruská vrchnosť im prisľúbila, že pokiaľ si vezmú ruské občianstvo, budú dostávať plnú mzdu za vykonanú prácu, pridelia im bývanie a zaplatia im aj riadne kvalifikačné štúdium. Věra a Naďa lákavej ponuke odolajú a po takmer dvadsiatych rokoch strávených v sovietskych lágroch sa môžu konečne vrátiť naspäť do Československa. Ako lacná pracovná sila na jedno z miestnych roľníckych družstiev na južnej Morave. Po návrate do vlasti mala Věra 34 rokov a vážila 37 kíl.
Věra Sosnarová má dnes osemdesiat 85 rokov a žije v skromných podmienkach. Stará sa o ťažko chorého syna, ktorý trpí leukémiou. Druhý syn má tri deti a je našťastie zdraví. Věrina sestra Naďa sa vydala za Slováka.
Je neuveriteľné, čo všetko táto nenápadná pani prežila. O svojom svedectve musela pod hrozbou deportácie mlčať až do roku 1974. Napriek tomu o ňom prehovorila až niekoľko rokov po páde železnej opony. Aktuálny rozhovor s Věrou Sosnarovou (z roku 2017) na konci spomienkovej knihy je rovnako pútavý ako samotný jej príbeh. Preto si ho určite nenechajte ujsť.
"Viete, trápi ma, prečo po vojne... a koľko je to už rokov... prečo sa nikdy nespomínajú gulagy, že tam zahynuli tisícky ľudí, tisícky ľudí otrávili, nahnali do barakov , poliali, zapálili... a tí neboráci zhoreli zaživa... ale pomôcť sme im nemohli... Boli ste radi, že sami ste prežili ďalší deň, že ste prežili ďalšiu minútu, za to ste ďakovali tomu tam hore, Pánu Bohu... že ešte žijete. To urobili Rusi! Už som to povedala niekoľkokrát, že odpustiť môžem, ale zabudnúť... na to sa nedá zabudnúť. A nájdu sa aj takí, ktorí čo tvrdia, že to nie je pravda, že to sa v gulagoch nerobilo. Ten, kto to hovorí, ten by si to mal skúsiť, aby vedel, aké to je... aspoň jeden deň, stlačil by aj jeden deň" (s.289).
Hitler a Stalin boli vo svojej podstate rovnakí šialenci. Zatiaľ čo ten prvý tú svoju schovával pod hnedým plášťom nacizmu, ten druhý si na to vybral červený kabát komunizmu. Keď čítate o živote bežných väzňov, ktorí boli zavretí či už v sovietskom gulagu alebo v nacistickom koncentračnom tábore, je to takmer identické rozprávanie. Hlad, choroby, ťažká, často nezmyselná práca, nádej, smrť. Politika bola až druhoradá. Veď išlo "len" o človeka. Vždy ide "len" o človeka.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)