streda 31. mája 2017

RECENZIA: Francesca Zappia - Vymyslela som si ťa (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:    ***

"Niekedy mám dojem, že ľudia považujú realitu za samozrejmosť. Chcem tým napríklad povedať, ako viete rozoznať, čo je sen a čo skutočný život. Keď ste vo sne, nemôžete to vedieť, ale hneď ako sa zobudíte, viete, že váš sen bol len snom a čokoľvek, čo sa v ňom udialo - dobré či zlé, nebolo skutočné. Tento svet je skutočný, ak nie sme v Matrixe, a to, čo v ňom robíte, je skutočné. A to je asi všetko, čo vlastne potrebujete vedieť." (s.13). 



Alexandra Ridgemontová, prezývaná Alex, je tínedžerka, akých behajú po svete tisíce. Trpí však schizofréniou. Na strednej škole sa zamiluje do čudáka v okuliaroch - Milesa Richtera, ktorý rozpráva nemeckým prízvukom a oplýva hlbokými vedomosťami. Je vodcom rekreačného klubu športovcov. 
Život tínedžera je dosť komplikovaný aj bez schizofrénie. Alex si nedokáže predstaviť svoj bežný deň bez troch vecí. Bez svojho digitálneho fotoaparátu, magickej gule a bez mladšej sestry Charlie. A teraz už vlastne aj bez Milesa. Lenže čo z toho je realita a čo len výplod Alexinej fantázie? 

Kniha je rozdelená do 53 krátkych kapitol. Priznám sa, že prvotná myšlienka románu ma zaujala viacej ako samotné spracovanie príbehu. Nie je to zlé, ale na druhej strane nič extra. Presne ako priemerný deň, ktorý občas zažije každý z nás. O týždeň naň v tom rýchlom kolobehu jednoducho zabudneme. Deň, akých sú v živote desiatky. Knihy, akých už bolo napísaných stovky. Alebo naopak. Vyberte si.

utorok 30. mája 2017

Dávid Kičin - Zatratení (Dixit, 2014)

HODNOTENIE:   ***

"-Si zatvorený vyše 18 rokov. Nechýba ti sloboda, prechádzka po meste či lese?-
-Vo väzení som už viac ako 18 rokov. Moje telo je väznené, ale môj duch je slobodný. Vo svojich myšlienkach sa môžem vrátiť všade tam, kde som bol, a môžem sa stretnúť s kým chcem. Vo sne môžem byť aj na rybách, aj s rodinou. Niekde som si prečítal myšlienku, že "nie sú na svete mreže, ktoré by dokázali uväzniť slobodného ľudského ducha." Vlastné skúsenosti mi to potvrdzujú. Boh dal ľuďom jeden vzácny dar, predstavivosť. Neviem o tom, že by to dokázal okrem človeka aj iný živočích. Myslím si, že to je to, čo máme spoločné s Bohom. Akurát nám často chýba tá moc alebo sila premeniť myšlienky na skutočnosť.-" (s.189). JAROSLAV GARAJ 



Pri tomto citáte mám pocit, akoby som čítal úryvok z Londonovho románu Tulák po hviezdach. 

V  čase vydania knihy ( v roku 2014) si odpykávalo na Slovensku doživotný trest štyridsať jeden väzňov. Tridsať osem z nich môže po odsedení si dvadsiatich piatich rokoch požiadať o podmienečné prepustenie. Práve táto šanca dodáva väčšine z odsúdených silu znášať neľahké väzenské podmienky. Traja z odsúdených však toto právo stratili. Paradoxne dvaja z nich nikoho nezabili, sú odsúdení na doživotie a vzťahuje sa na nich zákon "trikrát a dosť." Paradoxne tak vznikla situácia, že Ondrej Rigo, ktorý je deväťnásobný vrah, má možnosť požiadať po dvadsiatich piatich rokoch o prepustenie, zatiaľ čo Ján Karvai, ktorý vykonal "len" ozbrojenú lúpež, túto šancu definitívne stratil. Má tú smolu, že sa naňho vzťahuje zákon "trikrát a dosť." Môže tak len požiadať prezidenta o milosť, prípad posunúť na medzinárodný súd alebo dúfať, že parlament zmení zákon.Zdá sa vám to normálne? Mne určite nie.  
Autor knihy položil desiatim odsúdeným otázky prostredníctvom listov, hoci s viacerými z nich mal snahu stretnúť sa osobne.  Miroslav Borbély, Miroslav Dubaj, Ján Karvai, Zoltán Keka, Arpád Nagy, Jaroslav Garaj, Stanislav Zimermann, Jozef Koky, Ondrej Rigo a Ľubor Masár odpovedajú na otázky či majú medzi väzňami nejakých kamarátov, čo im dodáva silu žiť, či svoje zločiny ľutujú, ako trávia dni za mrežami, pre koho žijú, čo by urobili v živote inak, keby mali tú možnosť a podobne.
Keďže jeden z odsúdených, Zoltán Keka, vo voľnom čase veľmi rád maľuje, kniha je obohatená o jeho ilustrácie. Pokiaľ sa chcete dozvedieť o doživotne odsúdených viac, toto dielo vám poskytne veľa zaujímavých informácií. Autor na konci každého prípadu vysloví svoj názor na odsúdeného, ale inak si zachováva od páchateľov odstup. 

Tu je niekoľko vybraných odpovedí, ktoré ma zaujali:

"- Čo si myslíš o dnešnom svete, kde charakter ide bokom a ovládajú  ho len silní a bohatí?-
-A ty si snáď spomínaš na nejakú dobu, kde ovládali svet chudobní a slabí? Však pozri, kto ovláda takzvané mafiánske skupiny, ako sú Takáčovci, Sýkorovci, Borbélyovci, Jakšíkovci a podobne. Za každým stojí nejaká politická strana. Všetci to vedia, len sa o tom nehovorí. Zmení sa vláda a mení sa aj skupina, ktorá je najsilnejšia. Ale toto by bolo na dlhšiu debatu-." (s.29). MIROSLAV BORBÉLY

"-Ľutuješ svoj čin -?
Svoj skutok ľutujem a dal by som všetko zato, keby sa dal vrátiť čas pred sobotu 5. februára 1994. Žiaľ, nikto na svete nedokáže vrátiť čas, a tak so svojím skutkom budem žiť až do konca svojho života-." (s.174).  JAROSLAV GARAJ

"-Aký by bol váš odkaz pre 16 -ročného Ľubora Masára, ktorý sa práve dostal na scestie, ktoré nakoniec zničilo jeho život?- 
-Blízkych a rodinu treba počúvať, aj keď sa to zdalo v tých rokoch ako zbytočná buzerácia. Chceli mi dobre, no ja som mal svoju hlavu a bol som tvrdohlavý. Kamoši sú dovtedy, pokiaľ sa nestane prúser. Až vtedy sa ukáže pravá tvár človeka, vyhrotené situácie života najviac vykresľujú charaktery účastníkov.-" (s.317).  ĽUBOR MASÁR


pondelok 29. mája 2017

RECENZIA: Susan Spencerová -Wendelová -Kým sa nerozlúčim (Ikar, 2013)

HODNOTENIE:    ***

"Napriek tomu som sa vybrala na cestu, pretože jediný spôsob, ako sa dá niečo zažiť, je ísť." (s.32).


Susan je žena v strednom veku, ktorá pracuje ako novinárka. Žije v domácnosti s manželom Johnom a tromi deťmi: najstaršou Marine, mladším Audreym a najmladším Wesleyhom, ktorý sa narodil s aspergerovým syndrómom, čo je istá forma autizmu. Susan svoju prácu zbožňuje, je pre ňu poslaním. Na svoj život sa nemá prečo sťažovať. Jedného dňa jej však diagnostikujú nevyliečiteľnú chorobu, amyotrofickú laterálnu sklerózu, známejšiu pod názvom Lou Gehrigova choroba, následkom ktorej človeku postupne odumierajú nervy svalov. Susan vie, že jej stav je nezvratný a preto skôr než umrie, túži si splniť vlastné sny a súčasne splniť aj sny svojim najbližším. Spoločne s najlepšou priateľkou Nancy navštívia Yukon, na ktorom obdivujú polárnu žiaru. Nevlastnú sestru Stephanie vezme na plavbu výletnou loďou na Bahamy. Aby si pripomenuli s manželom najkrajšie obdobie svojho života, odcestujú do Maďarska, do krajiny, v ktorej v mladosti strávili dva nezabudnuteľné roky svojho života. Dospievajúcu dcéru Marine vezme do New Yorku, do obchodu Kleinfeld Bridal, v ktorom si jej štrnásťročná dcéra po prvý raz, a pre Susan aj naposledy, vyskúša svadobné šaty. Pre najmladšieho syna Wesleyho, ktorý sa narodil s aspergerovým syndrómom, zorganizuje plávanie s delfínmi. Wesleyhovho staršieho brata Audreyho vezme na ostrov Sanibel na Floridu, na ktorom si jej chlapec vyskúša parasailing, šport pri ktorom vás priviažu popruhmi o loď a vy vyletíte s padákom do deviatich až dvanástich metrov a necháte sa ťahať. 
Keďže Susan je adoptovaná, rozhodne sa, že nájde svojich biologických rodičov.Dozvie sa, že  jej mama Ellen je zdravotná sestra a otec Panos, ktorý už medzičasom zomrel, patril k najvýznamnejším obyvateľom Cypru. Bol uznávaným lekárom. Susan sa aj napriek pokročilej chorobe rozhodne spoznať Panosovu rodinu osobne. Odletí preto na Cyprus.
Cíti, že jej ubúdajú sily. Postaví nádherný záhradný altánok a na slávnostný večierok pozve všetkých svojich bývalých kolegov -novinárov. Susanin stav sa zhoršuje. Posledné kapitoly píše už len jedným prstom na pravej ruke cez iPade. Jej manžel John, ktorý v podstate prebral celú starostlivosť o rodinu, psychicky upadá. Začne brať antidepresíva. Neskôr ich už berú obaja. 
Aj keď Susan vie, že jej čas sa kráti, nevzdáva sa. Jej kniha je príbehom o živote, nie o umieraní.  Pri čítaní románu si uvedomíte, že by ste naozaj mali naplno využiť všetok čas, ktorý ste dostali do daru, lebo nikdy neviete, kedy...

Susanin román je smutný, ale aj prekvapujúco vtipný, nikoho neglorifikuje, je to príbeh o žene, ktorá sa rozhodne prežiť čas, ktorý jej ostáva naplno, aby na ňu ostatní spomínali s úsmevom a ona odišla s pocitom, že to celé malo zmysel...  
Na rovnaké ochorenie, aké diagnostikovali Susan Spencerovej, umrel nedávno aj bývalý český premiér Stanislav Gross a bojuje s ním aj bývalý vynikajúci slovenský futbalista a hráč majstrovskej Plzne - Marián Čišovský. Držíme palce.  

nedeľa 28. mája 2017

RECENZIA: Rastislav Piško - Človek nenápadnej pointy (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:   ****

"Svojim humorom a postojom sa pokúšal ten čudný svet aspoň trochu napraviť. Postaviť ho opäť na nohy. Bola to šťastná terapia, lebo liečba humorom má svoje veľké výhody. Ak sa nepodarí- sranda zostáva."

Hovorí sa, že každý z nás je nahraditeľný. Pri Stanovi Radičovi som si tým však nie celkom istý. Jeho špecifický humor tu stále veľmi chýba. Okolo milénia odišli tri významné osobnosti úzko späté s humorom: Jaro Filip, Julo Satinský a Stano Radič. Rasťo Piško patril do kruhu ľudí, ktorí poznali Stana Radiča nielen pracovne, ale aj súkromne. Napriek tomu, že sa ich cesty v istom období rozišli, zostali si aj naďalej blízki. Aj preto mohlo vzniknúť toto spomienkové dielo, ktoré zdáva hold majstrovi humoru. Kniha vychádza okrem iného aj zo spomienok Radičových kolegov a známych, pričom si pomáha dobovými dokumentmi a rozhovormi. Ako to u takéhoto typu literatúry býva, autor využíva aj archívne fotografie. Krátko nazrieme do Radičovho detstva v Kalinove (obec pri Poltári), zastavíme sa pri rokoch štúdii na strednej škole a na vysokej škole (kde sa mimochodom Stano Radič zoznámil s budúcou manželkou a slovenskou premiérkou Ivetou Radičovou), spoločne s ním absolvujeme základnú vojenskú službu a zaspomíname si na prvé roky v Slovenskom rozhlase. Veľká časť knihy je venovaná Radičovým televíznym a rozhlasovým projektom (Apropo TV, Telecvoking, Záložňa, atď.). Radič bol taktiež neodmysliteľným členom humoristickej relácie Sedem s.r.o. Predtým bol dlhé roky súčasťou zabehaného humoristického tímu - Noga, Skrúcaný, Filip, Piško. Kniha je obohatená o ukážky z Radičových predpovedí počasia a iných projektov, na ktorých sa podieľal či už autorsky alebo ako účinkujúci - Telecvoking, Apropo TV, Stredoslováci, atď. 
Stano Radič si okrem iného vyskúšal tesne po revolúcii aj poslanecké kreslo, obhajoval premiéra Mikuláša Dzurindu, bojoval proti cenzúre nastolenej za vlády Vladimíra Mečiara, veril v demokraciu, slobodu a spravodlivosť. Predovšetkým bol však vynikajúci glosátor, tvorca aforizmov a majster pointy.    "... prázdne hlavy majú tendenciu stúpať hore a najrýchlejšie klesajú ľahké ženy." (s.141).
"Škoda, že najskôr nemožno prežiť budúcnosť, mnohí by sme mali podstatne lepšiu minulosť" (s.233). 

Veľmi zaujímaví kniha, jediné, k čomu mám menšie výhrady je skutočnosť, že R. Piško ju akosi prirýchlo ukončil na mieste, na ktorom by sa patrilo napísať ešte aspoň pár slov. A možno sa mu z objektívnych dôvodov len ťažko hľadali.

sobota 27. mája 2017

10 PRÍKLADOV, ŽE POMALIČKY ZAČÍNAM STARNÚŤ ( subjektívny prieskum)

Kedysi a dnes




1. namiesto horkastého pivečka dávam prednosť radler -ovým patokom.

2. popiskujem si popové sračky namiesto rockových vypaľovačiek.

3. kedysi som si na druhý deň obliekol tričko, ktoré bolo najmenej cítiť potom a cigaretovým dymom, teraz mám väčšinu handier značkových a vyvoňaných

4. v minulosti som neriešil žiadne účesy. Ako som sa ráno zobudil, tak som vypadol z domu. Dnes sa  prehrabávam vo vlasoch ako pako.

5. bol som viacej spontánny. Stačilo mi zavolať "Poďme na pivo" a ja som šiel. Dnes to potrebujem vedieť tri dni dopredu.

6. vyhovuje mi istý stereotyp. Keď mi ho niekto nabúra, som z toho vykoľajený. V minulosti mi to bolo fuk.

7. Keď sa stretnem s kamarátmi, nostalgicky spomíname na minulosť. Kedysi sme riešili prítomnosť a budúcnosť.

8. slečny, za ktorými sa nenápadne otáčam, mi začínajú vykať. Ou, nepríjemný pocit.

9. knihy boli kedysi spestrením môjho každodenného života. Dnes sú jeho dôležitou súčasťou.    

10. Pred rokmi som veril, že svet  môžem zmeniť. Dnes som už len jeho nepodstatnou súčasťou. 

RECENZIA: Garth Stein - Záblesk svetla (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:    ****

"- Rozprávaj mi svoj príbeh, Trevor. Prosím,- naliehala mama. 
-Istý muž raz priviedol svojho syna na Severné panstvo, - pokračujem a chytím ju za ruku. -Chlapec prvý raz stál na zaprášenej štrkovej príjazdovej ceste a díval sa ponad lúku. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho ohromil. Stál tam dom, väčší než všetky, čo dovtedy videl. Steny tvorili kmene stromov, vyzerali, akoby ešte stále rástli v lese, odkiaľ ich vzali..." (s.421).




Príbeh nás vracia do roku 1990, kedy spoločenská a politická situácia vyzerala asi takto: "Rozprávam svoj príbeh, pretože inak nemôžem. 
Stalo sa to pred vyše dvadsiatimi rokmi. Predtým nech technika zmenila svet a terorizmus zasial strach do sŕdc obyvateľov. Skôr než chlapci v nepremokavých plášťoch na školách po celej krajine prenasledovali a zavraždili desiatky nevinných detí, skôr než sa na hladine oceánov rozliali husté ropné škvrny, vláda prestala  vládnuť, Bill Gates sa rozhodol láskou udusiť svet, hurikány natoľko zmocneli, že otriasli celými mestami, chemické deti sa zdrogovali do bezvedomia, len aby zvýšili zisky veľkých farmaceutických spoločností, a skôr než sa ľudia prestali pohoršovať nad fajčením marihuany a manželstvami homosexuálov -z homosexuálov sa stali ľudia ako hocikto iný a z trávy iba ďalší zdroj daňových príjmov - a než sa iný Bill s priezviskom Clinton preslávil svojou vášňou pre fajky. S odstupom času sa zdá, že to bolo strašne dávno. Neexistovali inteligentné telefóny. V televízii sme si nemohli pozrieť, na čo máme práve chuť. A iPad bol hudbou budúcnosti. Tak dávno sa začal tento príbeh. Písal sa rok tisícdeväťstodeväťdesiat." (s.11). 

V tom čase má Trevor Riddell, hlavný hrdina a zároveň rozprávač tohto príbehu, štrnásť rokov. Jeho otec Jones Riddell a jeho matka Rachel Riddellová práve prechádzajú manželskou krízou. Obaja potrebujú čas na premyslenie a utriedenie si myšlienok a tak Jones Ridell vezme svojho syna Trevora do ich veľkého rodinného sídla, v ktorom teraz býva Samuel Riddell, Trevorov starý otec, spoločne so sexi tetou Serenou, ktorá je mladšou sestrou Trevorovho otca: "Serena mala dokonalé chodidlá. Ich veľkosť, tvar, jemne vykrojený oblúk a prsty boli nádherné. Nechty mala namaľované azúrovomodrým lakom, ktorý ma doslova hypnotizoval. Nechcel som na ne zízať, ale zjavne sa mi to nepodarilo, pretože teta sa na mňa usmiala a povedala: -Po dome chodím vždy naboso. Zlepšuje to držanie tela.-
-Jasné-, odvetil som ako väčšina štrnásťročných chalanov, ktorým sa postaví." (s.33).

Riddellovci patrili v minulosti k najbohatším a najváženejším rodom v Spojených štátoch. Zakladateľ obrovskej drevárskej spoločnosti Elijah Riddell dal začiatkom devätnásteho storočia postaviť priam kráľovské sídlo, do ktorého sa presťahovala celá jeho rodina. Elijah mal dvoch synov. Staršieho Benjamina a mladšieho Abrahama (celý rodokmeň Riddellovcov nájdete na začiatku románu). Prekliatie rodu prichádza vo chvíli, keď sa Elijah dozvie, že jeho starší syn je homosexuál a vášnivo miluje mladého muža menom Henry. Navyše Benjaminovým snom je, aby sa otcovo sídlo zmenilo na veľký park plný vzácnych stromov. Tragédia, ktorá ukončí vzťah Benjamina a Henryho, významným spôsobom ovplyvní aj ďalšie generácie Riddellovcov. 
Trevor sa rozhodne, že objaví dávne tajomstvá, ktoré sa týkajú nielen jeho otca, ale aj starého otca tety Sereny. Nachádza staré denníky, ktoré si písali Benjamin a Henry a zisťuje, že po dome sa pohybujú duchovia jeho predkov. Navyše začnú miznúť rôzne vzácne predmety, ktoré objavujú sa na úplne iných, nečakaných miestach...

Záblesk svetla je napínavý príbeh, ktorý je vyrozprávaný v štýle Zafónovho Tieňu vetra alebo Archerovho Ábela a Kaina. Nájdete v ňom úplne všetko. Dramatické situácie, humor, históriu, tajomstvá, pútavé opisy... "Jedného dňa zistíš, že mudrlant nie je od slova múdry, ale mudrovať" odsekol otec." (s.20). 
Trevor je veľmi zaujímavá postava príbehu, získa si vás už od prvých strán. Pokiaľ ste priaznivcami napínavých a tajomných románov s nadupaným dejom, potom by sa táto kniha  rozhodne nemala chýbať vo vašej knižnici.  

PS: Ak by ste mali náhodou cestou okolo mesta Martin, v predajni lacných kníh na námestí neďaleko Turčianskej galérii ju ešte majú vo výpredaji za 4 eurá. 

štvrtok 25. mája 2017

RECENZIA: Piers Torday (Posledná divočina, Fortuna Libri, 2013)

HODNOTENIE:   ***

"-Priviedol som nás čo najďalej na sever, ďalej už pevnina nesiaha. Našiel som tam útočisko -Kruh stromov- bez ľudí a choroby. Nič viac nám nezostalo. Sme posledná divočina.- Odmlčí sa." (s.73).





Začína sa to príhovorom, ktorý sa podobá preslovu riaditeľa vo väznici alebo šéfa v nejakom nápravnom zariadení. A ono to vlastne ani nemá k tomu ďaleko: 
" - Príjemné popoludnie, á, chlapci, a é, dievčatá. Vitejte v S-Spectrum, á, Hall. Ocitli ste sa tu preto, lebo rodičia chcú na vás, á, z-z-zabudnúť. V škole vás nemôžu, á,v-v-vystáť, a tak nás požiadali o pomoc. Sme totiž osobitný ústav, ktorý sa zaoberá špeciálnymi p-p-prípadmi, ako ste vy. Teraz vám poviem, ako to tu á, funguje.- Jeho zosilnené slová sa odrážali od stien. -Pozrite sa za seba. Zbadáte najšpinavšie, najz-z-znečistenejšie more na svete. Tak sa to aspoň hovorí.-
Cez sklené steny sme vyzreli na rozbúrené more. Vlny sa trieštili o útesy. Fredericks na nás uprene hľadel cez lenonky a odhrnul si z čela prameň mastných vlasov. Neveril som, že otec chcel na mňa zabudnúť. A neverím tomu ani po šiestich rokoch. 
-Ak sa chcete dostať, á, von, máte d-d-dve možnosti. Buď ako plnohodnotní členovia spoločnosti vyjdete prednou bránou, alebo z týchto mizerných útesov s-s-skočíte do, á, mora. Upravte teda svoje, á, s-s-správanie alebo sa naučte skákať,á, šípky!-
Zatiaľ som nezvládol ani jedno." (s.16). 

Príbeh v sebe skrýva veľmi dobrú myšlienku. Kester Jaynes má dvanásť rokov a žije vo svete, v ktorom vyhynuli takmer všetky zvieratá.  Ľudia neprijímajú klasickú stravu, ale špeciálne výživové doplnky, na ktoré vlastní monopol firma Factorium, najväčšia potravinárska spoločnosť na svete. Kester po smrti svojej matky prestal rozprávať a tak ho zavreli, podobne ako stovky iných detí do Spectrum Hall, do špeciálnej akadémie pre problémové deti, v ktorej panuje vojenský režim. Jedného dňa, keď Kestera opäť raz zavrú na samotku, prehovorí k nemu direktívny šváb, ktorého chlapec pomenuje Generál. Kester si v tej chvíli uvedomí, že rozumie reči zvierat. Kŕdeľ holubov ho nadvihne a vynesie z izby na neznáme miesto, na ktorom žijú posledné zvieratá. Jazvece, svište, dravce... Ich vodcom je veľký múdry jeleň, ktorý poprosí chlapca o pomoc. Prezradí mu, že takmer všetky zvieratá sú nakazené smrteľným vírusom a Kesterov otec, ktorý je významným vedeckým pracovníkom, je jediný človek na svete, ktorý môže smrteľný vírus zastaviť. Kester si však musí najskôr získať dôveru zvierat, ktoré už ľuďom po všetkých negatívnych skúsenostiach prestali veriť. Chlapec sa na svojej dobrodružnej ceste  stretne s dievčaťom menom Polly, ktorá je zhruba v jeho veku, ďalej so zlým a zákerným kapitánom Skuldissom a s vyhladovanými ľuďmi, ktorí žijú na najväčšej farme na svete...

Výborný nápad pre príbeh, v ktorom chlapec zachraňuje posledné žijúce zvieratá, postupne upadá do priemeru. Aj keď je to kniha určená mladším čitateľom, absentuje v nej také to povestné magické kúzlo. Kester je sympatická postava, no ostatní hrdinovia príbehu sú len šablónovité postavičky na čiernobielej osi dobra a zla. Atmosféra je zobrazená celkom dobre, no chýba tomu viacej napätia a humoru. Nie je to úplná prehra, ale s dobre rozohraným zápasom sa dal vyčarovať oveľa priaznivejší výsledok. Takto je z toho len bezgólová remíza.   

"-Vládca, vo sne sa hovorí, že syn muža, čo vie rozprávať, nás prevedie zemou a skalami, vodou a ohňom, aby zachránil divočinu. Ty si to urobil a my ti za to ďakujeme.- Nosom sa mi dotkne vlasov. -No sen sa tým, žiaľ , nekončí.-" (s.319).   

streda 24. mája 2017

RECENZIA: Monica Woodová - Jeden z milióna (Motýľ, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"- Ona, ahoj,- zašepkal Quinn, keď k nej pristúpil. Mala zatvorené oči a nehybnú, ale nezvyčajne ružovkastú tvár, akú občas mávajú ľudia v rakve.
-Prepáč, ale oči neotvorím,- zamrmlala. -Idem spať.-
-Nie, nie-, prosíkal. -Musíš dostať rekord za vodičský preukaz. -Zahľadel sa na záhadný výraz v tvári. A to ani nespomínam rekord za najdlhší život. Veď si pomysli na tú madam Bohvieakú, Madam Francúzsku. -
Otvorila úplne čulé oči. Nemyslím naveky, ty somár. Len si chcem odpočinúť.-
-Och -, riekol, v radostné správy očividne nedúfal. - Jasné. Dobre, Ona. Odpočiň si.- 
-Veď som odpočívala -, odsekla. Zobudilo ma tvoje jačanie.-" (s.327). 




Quinn Porter je štyridsať dva ročný rockový spevák, ktorý po rozvode s manželkou kašle na svojho jedenásťročného syna a namiesto času, ktorý mal venovať jemu, trávi celé dni po koncertných šnúrach. Jeho syn sa stará o svojskú stoštyriročnú dámu Onu Vitkusovú, imigrantku z Litvy, ku ktorej chodieva na návštevu každý týždeň. Je členom skautského oddielu a snaží sa získať čo najviac nášivok na košeľu. Okrem toho nemá žiadnych kamarátov, čelí šikane a je posadnutý Guinnessovými rekordmi. Medzi starou pani a chlapcom vznikne zvláštne puto: "Ty budeš ten rozkošný chlapček, ktorý moje príbehy vyrozprával svetu." (s.319). Chlapec svojej starej priateľke navrhne, aby prekonala niektorý zo svetových rekordov. "Rozmýšľala, ako ju jedenásťročný chlapec vôbec dokázal presvedčiť, že chce na tomto svete stráviť ešte aspoň osemnásť rokov. Telom jej prenikla únava, spomalila prúdenie krvi a kosti jej premenila na rôsol" (s.253). 
Spoločne zhotovia zoznam najstarších žijúcich ľudí, ktorých sa bude pani Vitkusová  snažiť prežiť. Ďalší rekord, ktorý sa pokúsi prekonať, je zisk vodičského preukazu pre najstaršiu šoférku na svete. Vzťah chlapca so starou paňou je podľa môjho názoru najkrajšou a najzaujímavejšou časťou románu. Po chlapcovej smrti vstupuje na scénu Quinn Porter, jeho otec, aby pokračoval v načatej práci svojho potomka. Aj on sa spriatelí so starou Litovčankou, ktorá mu poodhalí mnoho spomienok zo svojho bohatého života. Quinn začne učiť starú pani šoférovať. Konečne si nájde čas aj na svoju bývalú manželku a matku svojho syna - Bellu. Pani Vitkusová mala kedysi dvoch synov. Jeden zahynul vo vojne a druhý zomrel v šesťdesiatke na rakovinu. Okrem toho má však aj (dnes už deväťdesiatročného syna) Larryho, ktorého porodila ako štrnásťročná. Niekoľko rokov potom pracovala v súkromnej firme ako sekretárka. Larry žije v zariadení pre seniorov, v ktorom dožíva posledné roky svojho života.
Quinn Porter sa rozhodne opäť si získať Bellino srdce, no jeho nádeje zhasnú vo chvíli, keď mu jeho bývala predstaví svojho nastávajúceho, dokonalého muža Teda Ledbettera.

V knihe ma zaujalo niekoľko vecí. Napríklad neošúchané prirovnania a opisy: "Vošiel teda dnu. Bundu si nevyzliekol.Slečna Vitkusová mala pravdu. Presne takú nosieval aj chlapec: koženú bomberu s nitmi, vďaka ktorým Quinn vyzeral ako pravý rocker a jeho syn ako surikata, ktorá sa urputne snaží vyslobodiť z pasce. Bella ho v nej pochovala." (s.18). Nechýbajú náznaky humoru, hlbších myšlienok a mnoho, mnoho svetových rekordov:         "-Quinn, ty si si nikdy nevšimol, ako veľmi sa na teba ponášal. Bol rovnako cieľavedomý. Vždy si stanovil nesprávny cieľ-" (s.332). Pre mňa osobne začal ísť príbeh dolu vodou vo chvíli, keď z neho odišiel Quinnov syn, najsympatickejšia postava príbehu a na scénu vstúpil jeho otec. Dej je predvídateľný a málo prekvapujúci. Viacero kapitol je zbytočne zdĺhavých. Keby sa príbeh odohrával v podobnom duchu ako vzťah chlapec - stará pani, premýšľal by som nad plným počtom bodov. Takto je to čistý priemer, ktorý neohúri ani neublíži. Na záver pochvala za veľmi príťažlivý obal knihy.     

utorok 23. mája 2017

RECENZIA: Sacha Sperling - Bludy z nudy (Odeon, 2011)

HODNOTENIE:   ****

"-Řeknu to za tebe. Netušíš, kde bys chtěl bejt, protože jsi stejnej jako oni.- Ukáže prstem na ostatní lidi v pokoji. -Protože nemáš žádnej sen, co by tě dokázal přenést jinam. Žádnej cíl. Jedinou radost ti přinášej prchavý, snadno dosažitelný chvíle smíření. Máš všechno, a v srdci  máš přesto čím dál větší prázdnotu, zato hlava ti přetéká brutálníma představama, a jenom těm vděčíš za pocit, že žiješ. Vlastně všechno, ale úplně všechno děláš právě proto, aby ses ubezpečil, že jsi naživu." (s.79). 



Sacha Sperling je pseudonym chalana a zároveň syna slávnych filmových režisérov, ktorý sa narodil v roku 1990. Keď mal osemnásť rokov, napísal román Bludy z nudy (2008), ktorý vyvolal vo Francúzku pomerne veľký ohlas. Sacha pri jeho písaní vychádzal z vlastných skúseností.

Sacha Winter je štrnásťročný židovský chalan žijúci v Paríži, ktorý má rozvedených rodičov. Jeho mama žije na vysokej nohe, pracuje ako fotografka. zatiaľ čo Sachov otec si už pred rokmi našiel novú partnerku, s ktorou si stihol medzičasom založiť rodinu s dvomi deťmi (dcéru Josephine a syna Auréliena). Sacho chodí do deviateho ročníku. Učí sa pomerne slušne, pripravuje sa na ďalšie roky štúdia. Lenže stretne Augustína. Bohéma, ktorý si užíva život plnými dúškami.Pije vodku, vo veľkom šnupe koks, spáva s viacerými ženami. Vymetá parížske podniky, stretáva sa s kamarátmi z lepšej spoločnosti. Sacha úplne podľahne Augustinovej charizme a stanú sa z nich najlepší priatelia. Sacha naskočí na nebezpečný kolotoč- alkohol, drogy sex, z ktorého je veľmi ťažké vystúpiť: " Jdeme na skleničku. U stolu už nesedí nikdo kromě jedné holky, co usnula a má poblitou kabelku. Dělám, jako bych ji neviděl, ještě by mohla mít otravu alkoholem, což bych teď nerad řešil. Slečna mě položí na lavici. Zrovna, když si na mě sedá obkročmo, myslím na to, že jsme si spolu vyměnili akorát těchto dvanáct slov: kolik/ti/je/chceš/tančit/je/mi/šestnáct/pujdem/si/sednout/ok.- Vitejte v jednadvadátém století, éře "nárazovek" a vodky s ovocným džusem." (s.34).
Sacha čoraz viac padá na dno. V škole mu hrozí prepadnutie, už si ani nepamätá, kedy naposledy nebol pod drogami alebo bez alkoholu, hodiny v škole vymenil za večierky a divoké párty. Jeho svet je Augustín, do ktorého sa bezhlavo zamiluje a kokaín. Okrem toho stretnutia s kamošmi a kamoškami: Florou, Jane, Rachel, Quentinom, Alexisom, Grégoireom, Dominique, Ninou... 
Trpký koniec Sachu takmer položí. Zisťuje, že všetko je úplne inak, ako si celé mesiace predstavoval. To je však už po uši ponorený v niečom hnedom, lepkavom a nechutnom ...  

Sacha má všetko a predsa sa cíti vo svojom vnútri prázdny a nešťastný. A tak zabíja nielen čas, ale aj sám seba. Paríž, priatelia, ženy, alkohol a drogy. A plno smútku a beznádeje, ktoré je potrebné potlačiť do úzadia. 
Drsný román, ktorý je jednou divokou jazdou smerujúcou do záhuby. Je nejaká šanca odkloniť volant? 
Veľmi pútavo napísaný príbeh, pri čítaní ktorého sa budete cítiť ako uprostred divokej párty. Našťastie bolenie hlavy vám pri tom nehrozí.

pondelok 22. mája 2017

RECENZIA: Haruki Murakami - Spisovateľ ako povolanie (Odeon, 2017)

HODNOTENIE:   ****                                                  KNIHA MESIACA

"Úpřimně řečeno sám dobře nevím, nakolik se snad tenhle muj spis muže stát příručkou a vodítkem pro ty, kdo by se chtěli stát spisovateli. Už proto ne, že jsem člověk, který uvažuje příliš po svém, a sám si nejsem příliš istý, nakolik se snad ohledně mého psaní či života dá generalizovat a zobecňovat. S jinými kolegy spisovateli se téměř nestýkám, pořádne nevím, jak píšou ostatní, a proto ani nemužu srovnávat. Píšu jak píšu, čistě proto, že to ani jinak neumím, a rozhodně nehodlám tvrdit, že jde o nejsprávnejší  zpusob jak psát. Něco z mých tvurčích metod patrně muže platit, že sto ruznych spisovatelu má taky sto ruzných spusobu psaní. To už si prosím račte nahlédnout a poctivě zvážit každý sám za sebe." (s.222). 



"...zrovna tak, jako platí, že spisovatel vytváří literární dílo, zároveň v jistém smyslu dílo - přinejmenším zčásti -vytváří spisovatele:" (s.172). 

Dnes je už takmer módnou záležitosťou vydávať akési spisovateľské príručky. Z tých známejších môžeme spomenúť napríklad Johna Irvinga alebo Stephena Kinga. Na Slovensku niečo podobné vydal nebohý Jozef Urban (Malý zúrivý Robinson). 
Haruki Murakami je dnes už fenomén na literárnej scéne. Ako predstaviteľ japonskej literatúry sa dokázal presadiť po celom svete a jeho knihy boli preložené do viac ako päťdesiatich jazykov. Romány Nórske drevo a Kafka na pobreží pokladám za to najlepšie, čo som kedy čítal. Napriek tomu, že nie všetky Murakamiho diela pokladám za výnimočné, patrí medzi mojich najobľúbenejších autorov. Aj preto som sa rozhodol kúpiť si túto jeho príručku. A ako to dopadlo?

Je sympatické, že Murakami dokáže byť sám k sebe kritický a vie si urobiť srandu zo svojho spisovateľského ega: "A většina spisovatelu, včetně mé maličkosti (odhaduju tu většinu na takových dvaadevadesát procet), si stejně, ať už to řeknou nahlas nebo ne, myslí -To, co dělám a píšu já, je prostě to nejlepší a ostatní spisovatelé jsou, až na četné výjimky, uplně, úplně mimo-" (s.5).

Haruki Murakami nie je skeptický pokiaľ ide o čítanie kníh a čitateľov: "Jakmile si jednou člověk zvykne číst knihy -většinou se tak stane v mladém věku -už pak se čtením jen tak jednoduše neskoncuje. Muže mít nakrásně po ruce YouTube, anebo třeba 3 videohry, ale stejně, pokud mít čas (a možná i pokud ho mít nebude), sáhne sám od sebe po knize. A dokud bude  na světě alespoň jeden takový člověk z dvaceti, nemám o budoucnost knih a románu vážnejší obavy." (s.52). 

Veľmi zaujímavú radu ohľadom vzťahu autor -čitateľ dal v jednom z rozhovor Murakamimu slávny spisovateľ John Irving: "Když jsem se kdysi setkal se spisovatelem Johnem Irvingem, řekl mi tehdy v rozhovoru o spojení se čtenáři zaujímavou věc. -Víte, pro spisovatele je nejduležitejší, aby to dokázal -promiňte mi ten výraz -šlehnout čtenářum vždycky rovnou do žíly.- Tímhle americkým slangovým obratem měl na mysli, že je třeba ve čtenářích vypěstovat závislost (a nadělat z nich regulérní narkomany). Vytvořit pouto, které člověk nebude moci přetrhnout, ani kdyby chtěl. Vytvořit vztah, v němž se člověk nebude moci dočkat, až dostane další dávku. Jako metafora je mi to naprosto srozumitelné, zní to ale hrozně asociálně, a proto radši volím mírnější příměr o "spojovacím kolektoru". Oba však máme na mysli totéž" (s.194). 

Murakami poskytuje svojim čitateľom v jednotlivých kapitolách užitočné spisovateľské rady, pričom sa snaží používať zrozumiteľný jazyk, využíva veľa príkladov zo života a pripomína, že väčšina jeho názorov vychádza z osobných skúseností a preto by ich nemali nádejní začínajúci autori zovšeobecňovať. Zaoberá sa napríklad otázkami originality diela,, otázkou, o čom vlastne písať, otázkou správneho výberu postáv pri písaní, píše svoj názor na štúdium, na literárne ceny, atď. 
Podľa môjho názoru veľmi zrozumiteľne a pútavo napísaná kniha, ktorú môžete brať ako takú pomôcku v prípade, že máte spisovateľské ambície. Murakami pripomína, že okrem usilovnej práce, nejakého toho talentu a vopred zvoleného cieľa, ktorý chcete dosiahnuť, musíte mať aj potrebné šťastie. Kombináciou týchto faktorov možno raz dosiahnete spisovateľský strop. Kto vie? Pokiaľ sa vám to však z nejakých dôvodov nepodarí, svet sa nezrúti. Nie je to totiž vždy len vo vašich rukách. 

Na záver niekoľko základných užitočných Murakamiho  rád, ako sa z vás možno raz stane úspešný spisovateľ:
- musíte veľa čítať
- neponáhľajte sa počas písania
-pozorne sledujte všetko, čo sa okolo vás deje
-zbierajte materiál na písanie
-inšpirujte sa pri písaní napríklad hudbou
-snažte sa v sebe pestovať zdravú ctižiadosť 

Pokiaľ nemáte o čom písať, spravte z toho svoju prednosť: "Písať o tom, že nemám o čom písať".

  




nedeľa 21. mája 2017

RECENZIA: David Duchovny - Zasr.atý Bucky Dent (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   *****                                                           KNIHA MESIACA

"Ted prikývol a nespúšťal oči z cesty, kým Marty hovoril čoraz tichšie: - Život patrí porazeným, Teddy. Takým ako ja a ty. A Mariana. A zasratý Bucky Dent. Navždy si to zapamätaj." (s.283). 



Po románe Krava nebeská, ktorý bol v roku 2016 preložený aj do slovenčiny, prichádza David Duchovny, kedysi predstaviteľ slávneho agenta Muldera z dnes už kultového seriálu Akty X, tentoraz s románom, ktorý má prostoreký názov Zasratý Bucky Dent

Hlavnou postavou príbehu je Ted Fullilove, tridsiatnik, ktorý vyštudoval vysokú školu, no živí sa ako predajca orieškov počas bejzbalových zápasov mužstva New York Yankees.. Aj preto ho väčšina ľudí a najmä fanúšikov pozná pod menom pán Búrsky. Má rozpísaných niekoľko románov, spoločnosť v domácnosti mu robí Goldfarb, elektrická rybka na baterky a jeho najobľúbenejšou hudobnou skupinou je Grateful Dead. Počas vysokej školy mal vzťah s krásnym dievčaťom, členkou komunistickej strany, ktorá však dala prednosť inému: "Zamiloval som sa do nej rovnako ako sa Lenin zamiloval do Marxa." (s.19). 
"On sa rozhodol stať sa spisovateľom bojujúcim o prežitie a podaril sa mu aspoň ten boj, kým zo Sue Rachel Abramowitzovej sa stala pravdepodobne jediná marxistická topmodelka v histórii ľudsta." (s.19). 
Ted nemá o sebe veľkú mienku, uvedomuje si, že patrí na stranu porazených, ktorí sú spoločnosťou v podstate odpísaní: "Ted z celého srdca nenávidel okamih, keď si všimli, že je to iba on. Akoby sa stal hrozný omyl, akoby on sám bol omylom.(s.21). 
"-Je to iba pán Búrsky. Čau, pán Búrsky, čo nové vo svete orieškov? BÚÚÚR -SKY!" (s.21).
Tedov stereotypný život nabúra správa o otcovi, ktorý zomiera na rakovinu pľúc Tedov otec Marty, ktorý kedysi pracoval ako stvoriteľ reklamných sloganov, na rodinu dlhé roky kašľal a aj preto cesta vzájomného hľadania si vzťahu otca so synom bude zdá sa, viac ako komplikovaná. Navyše zatiaľ čo Ted je veľkým fanúšikom New York Yankees, jeho otec drukuje bostonským Red Sox. Keďže obe mužstvá sú v bejzbale veľkými rivalmi, Ted aj Marty prežívajú vzájomné stretnutia veľmi emotívne. Ted si po čase všimne, že zakaždým, keď Boston prehrá, zdravotný stav jeho otca sa rapídne zhorší. Rozhodne sa preto ochrániť otca pred realitou a spoločne so zdravotnou sestričkou Marianou Bladesou, krásnou ženou portorikánskeho pôvodu a otcovými kamošmi, predstierajú situáciu, že Bostonu sa v sérii s Yankees začína neskutočne dariť a vyzerá to dokonca na titul.      
Zamieňajú preto staré noviny, púšťajú Martymu archívne videonahrávky a podobne. Možno si aj vy spomeniete na výbornú nemeckú komédiu Good bye Lenin, v ktorej musí dospievajúci chalan spoločne s kamarátmi utajiť pred matkou pán socialistického režimu a rozdelenie Nemecka, lebo kým chlapcova matka upadla do kómy, bola oddanou straníčkou a nástup nového režimu by nemuselo matkine slabé srdce stráviť.
Tedovi a Martymu uľahčuje hľadanie si cesty k sebe aj húlenie trávy. Ted ju fajčí, aby sa odpútal od mizerného života, zatiaľ čo Martymu pomáha uvoľniť sa. Časom Ted zisťuje, že jeho otec predsa len nebol taký hrozný, ako si ho pamätal z detstva. Navyše obom prospieva počas lámania ľadov prítomnosť krásnej Mariany. Blíži sa finálová séria a Boston hrá s New Yorkom rozhodujúci zápas. Ted kúpi lístky do prvej rady a berie so sebou aj otca...

Jednou z najsilnejších stránok románu je popri dojímavom hľadaní si cesty otca so synom humor, ktorý je drsný, nežný, sarkastický, čierny, jednoducho perfektný: "- Sprevádzam umierajúcich terminálnym štádiom choroby. Od šoku a popretia k hnevu, vyjednávaniu a depresii až po prijatie a zmierenie.-"
-Znie to ako môj bežný deň. Až na to zmierenie.-" (s.39).

"-Prestaň! Už ani slovo!-"
-Fajn., nechceš sa baviť, podaj mi ovládač.-
-Ovládač? A tej je kde?-
Marty ukázal na topánku a Ted nechápavo pokrútil hlavou. Marty opäť ukázal na topánku. Ted ju zdvihol a pozrel pod ňu. Marty načiahol ruku  a Ted mu topánku podal. Marty ju hodil do televízora a ten sa vypol. Ovládač. 
-Kedysi som dokázal prehadzovať stanice vtákom.-
-Marty, to sú kraviny, určite si ním však dokázal rozhádzať rodinu.-" (s. 83). 

"Inak Diazepam je dobré slovo na scrabble. Zbavíš sa samohlások, za ktoré nie je toľko bodov." (s.71). 

David Duchovny napísal skvelý román a len potvrdzuje, že nie je len hercom, ale aj spisovateľom. Zasratý Bucky Dent je dojímavá cesta, ktorá je navyše podaná výborným jazykom. Vôbec sa nedajte odradiť témou bejzbalu, ktorá je síce v príbehu dominantná, ale pokojne sa zaobídete aj bez znalostí pravidiel tohto populárneho športu, aby ste si knihu skvelo užili. Je tu viacero odkazov na komikov, hercov a hudobné skupiny sedemdesiatych rokov, ktorých mená mi nič nehovorili, ale aj to pokojne hoďte za hlavu. Zo všetkého najdôležitejšie je nájsť si k sebe cestu a vedieť si vzájomne odpúšťať. A toto všetko román stopercentne spĺňa. Dúfam, že v dohľadnej dobe vyjde nejaká ďalšia Duchovneho kniha slovenčine, už teraz sa na ňu totiž veľmi teším. 

piatok 19. mája 2017

RECENZIA: Jo Nesbo - Polnočné slnko (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:   ***

"Zohnať peniaze na operáciu týždeň alebo dva po tom, ako choroba pokročila tak, že je už neskoro - to je hlúpe. Miešať válium s vodkou je hlúpe. Nebyť schopný vystreliť, keď vám ide o život - to už je genetická chyba. Z pohľadu evolúcie som kalika, budúcnosti ľudstva prospeje, ak sa ma hneď teraz zbaví." (s.82).

Nájomný vrah John Hansen pod zmeneným menom Ulf prichádza aj so svojou neľahkou minulosťou a skrytým tajomstvom do bohom zabudnutého nórskeho mestečka Kasund. Tu sa vydáva za osamelého lovca, v skutočnosti sa však len snaží uniknúť zabijakom, ktorý sa ho snažia odstrániť. Stretáva sa s mladou ženou Leou a jej desaťročným synom Knutom. John sa postupne zoznamuje s miestnymi obyvateľmi a zvyká si na život v ďalekom mestečku, ktoré v minulosti okupovali Nemci aj Sovieti. Muž, ktorý si najal zabijakov sa však nevzdáva, kým protivníka definitívne neodstráni...

Polnočné slnko je prvý klasický nekriminálny román od Nesba, ktorý som prečítal a nedá sa povedať, že by ma sklamal. Začiatok knihy má trošku pomalší rozbeh, ale záver príbehu zaujímavo graduje. Koniec nemá chybu. 
Kniha mi štýlom písania pripomína posledné romány slovenského autora Jozefa Kariku Tma alebo Strach. Na zvláštne miesto prichádza osamelý muž a onedlho na to sa začnú diať v jeho okolí čudné veci. Dramatické scény a priamočiare dialógy zase odkazujú na romány Cormaca McCarthyho. Takže podčiarknuté  a podtrhnuté, Nesbovo Polnočné slnko je drsné a chladné, občas romantické, máličko vtipné, opisné aj príbehové, zaujímavé aj napínavé. A krátke ako depresívne dni počas nekonečných polárnych nocí v severských zákutiach. 

RECENZIA: Jon Kalman Stefánsson - Ryby nemajú nohy (Artforum, 2016)

HODNOTENIE:    ***

"Ryby nemajú nohy a tam ktosi kráča k moru. To sa nemôže dobre skončiť." (s.228). 

Keď sa Woodyho Allena kedysi spýtali, o čom je podľa neho Tolstého román Vojna a mier, odpovedal veľmi stručne, no výstižne. Je to román o Rusku. Rovnako by som mohol odpovedať aj na otázku, o čom je Stefánnssonov román Ryby nemajú nohy. Je to román o Islande.



Island je veľmi špecifická krajina niekde na konci sveta. Aj keď táto krajina je sama o sebe drsná, mestečko Keflavík je zo všetkých islandských miest asi najdrsnejšie. Román sa skladá z troch príbehov. Prvý príbeh sa volá Nordfjordur - kedysi a rozpráva o minulom Islande, kedy sa väčšina obyvateľov ostrova živila rybolovom. V popredí stojí vzťah muža a ženy - Oddura a Thórdur. Druhý príbeh pod názvom Keflavík 1976 - 1980 je spomienkou rozprávača (jeho meno nepoznáme) na sedemdesiate a osemdesiate roky 20. storočia a na jeho dvoch najlepších priateľov Ásmundura a Ariho. Kým Ásmundur sa po čase z príbehu vytratí, Ari sprevádza rozprávača ešte dlhé roky. Pomerne široký priestor je venovaný americkej armáde, ktorá mala na Islande vybudovanú veľkú vojenskú základňu, juhoslovanskému vodcovi Josiphovi Titovi, futbalu a hudobným kapelám. Tretí, posledný príbeh má názov Keflavík - súčasnosť. Ako už názov napovedá, dej sa odohráva v súčasnom Islande. Ari má tesne pred rozvodom. S manželkou Thórou žili spoločnom manželstve viac ako dvadsať rokov, no ona už nedokáže existovať vo vzťahu, ktorý ju nijako nenapĺňa. Ari vie, že po rozvode príde aj o ich tri spoločné deti. Rozhodne sa, že sa po rokoch opäť stretne s rozprávačom príbehu a zároveň svojim najlepším priateľom, a požiada ho o pomoc. Kým dôjde k samotnému stretnutiu, Ari chodí po morskom pobreží, spomína na obdobie dospievania, na svoje lásky, zamýšľa sa nad zmyslom života, nad existenciou Boha, premýšľa o živote.

Stefánsson je autor, ktorý má svojský štýl rozprávania.. Nepíše príbehy, ktoré sú plné zvratov, nesrší z nich akcia, obsahujú len minimum dialógov. On sa nad mnohými vecami zamýšľa, vyžíva sa v rozsiahlych, no zároveň pôsobivých opisoch: "Nordfjordur bol krátky fjord, krátky takmer ako zaváhanie, obklopený zhruba tisíc metrov vysokými horami, z ktorých niektoré mali hrebene ostré ako nože a rokliny v tvare výkriku. Kedysi sa sem pre sneh a nečas v zime nedostal nikto okrem smrti a ojedinele aj vyčerpaného poštára.. Údolie vedúce od fjordu však bolo dlhé a pôvabné, v lete zelené ako nebeská ríša, rozliehalo sa v ňom zurčanie potokov, bzukot múch, hudba vtákov, nazývalo sa Snaeladur, Snehové údolie, lebo sa v ňom dokázalo nazbierať toľko snehu, až pohltil domy aj životy. Fjord bol krátky ako zaváhanie, ako niečo, čo sa ešte len sotva začalo, a chránila ho ťaživá sila vrchu Nípa, ten dokázal zastaviť počasie a utíšiť svet: noci tu občas boli také tiché a bezveterné, že sa na fjord zniesli anjeli a vzduch zaplnil nežný  trepot anjelských krídel. A vtedy sa zdalo, že už nikto nikdy neumrie." (s.27). 
Stefánssonove myšlienky majú hĺbku a silu: "Pozrel som sa na čas na mobile, s Arim sme mali  okrem mnohého iného spoločné aj to, že sme nikdy nenosili hodinky, je nám nepríjemné mať ich na zápästí, akoby nám čas nasadil putá." (s.41).
Ale taký už je svet: čo pre jedného predstavuje hľadaniu zmyslu života, je pre druhého iba rámusom a mrhaním." (s.221).

Na Stefánssonovo literárne dielo musíte mať tú správnu náladu, podobne ako na poetický film, ktorý je plný pomalých statických záberov ručnej kamery. Je to umelecký film v knižnom vydaní. Pokiaľ si ho prečítate vo vhodnej chvíli, zanechá vo vás hlboký čitateľský zážitok. Ale nie je to čítanie pre každého. Samotný Stefánsson hodnotí svoju literárnu tvorbu týmito slovami: "...usilujem sa nájsť odpovede na základné otázky: Existuje Boh? Je nejaký život po smrti? Z čoho máme radosť? Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? Alebo single malt whisky s dobrým priateľom? A kde je život, ak nie v bozku?" (s.270). 

štvrtok 18. mája 2017

RECENZIA: Paul Tremblay - Hlava plná duchov (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:    **

"Ten príbeh o dvoch sestrách si musíš vryť do pamäti. Musíš si zapamätať všetky moje príbehy - hlavu mám plnú duchov a pokúšam sa ich odtiaľ dostať preč. Ale najmä si zapamätaj ten príbeh o dvoch sestrách. Jasné? Prosím ťa, sľúb mi to." (s.55).  


Priznám sa, že horory radšej pozerám v kine alebo v televízii, ale tentoraz som spravil výnimku a jeden taký hororový príbeh som si prečítal. Poďme teda na obsah. 
Spisovateľka menom Rachel (jej priezvisko nepoznáme) vyhľadá po rokoch ženu menom Merry Barrettová, ktorá prežila v detstve veľkú traumu. Keď mala osem rokov, jej staršia sestra Marjorie, ktorá mala vtedy štrnásť, trpela ťažkou schizofréniou. Jej otec John Barrett bol prototypom patriarchálneho muža, ktorý riadi celú rodinu. Po osemnástich rokoch ho prepustili z práce a odvtedy si nedokázal nájsť poriadne zamestnanie. Jej mama Sarah Barrettová fungovala v rodine ako mantinel, ktorý sa snaží tlmiť spory v rodine. Jedného dňa začne Merryna staršia sestra rozprávať strašidelné príbehy, ktorých násilný obsah sa zo dňa na deň stupňuje. Navyše začne rozprávať cudzími hlasmi a jej okolie je čoraz viac presvedčené, že Marjorie je posadnutá diablom: "Fakticky som naozaj posadnutá, iba ma posadlo čosi, čo je oveľa staršie a silnejšie ako satan." (s.141). Marjorie chodí na pravidelné stretnutia so psychiatrom, no ani tie nezaberajú. John Barrett urobí preto posledné zúfalé rozhodnutie a zavolá na pomoc kňaza otca Wanderlyho, aby skúsil exorcizmus. So súhlasom rodiny vstúpi do domu Barrettovcov aj filmový štáb, ktorý začne o Marjorie nakrúcať hororový seriál. Kto je v skutočnosti posadnutý a kto je len obeťou? Spisovateľka Rachel sa počas rozhovoru s Merry po rokoch dozvedá pravdu, ktorá je horšia ako ten najstrašnejší príbeh... 

Žiadny originálny nápad, scény, ktoré poznáme z desiatok iných kníh podobného typu, jednoducho nič nové pod slnkom. Ani tá mrazivá atmosféra nestojí za veľa. Postavy, ktoré vymysleli autori už pred rokmi, príbeh, ktorý neodhalí nič nové. Nezachráni to ani záver, ktorý je viac -menej očakávaný. Ak máte náladu na kvalitný horor, radšej siahnite po nejakej osvedčenej klasike.    

streda 17. mája 2017

RECENZIA: Cynthia D Aprix Sweeneyová - Hniezdo (Odeon, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Nikto sa nepamätal, kto ich prípadné dedičstvo prvý raz nazval Hniezdom, no ten názov bol výstižný. Melody mala len šestnásť, keď sa Leonard Plumb starší rozhodol, že svojim deťom založí fond. "- Nič veľké." opakoval im často. -Len skromné  vajce v hniezde, konzervatívna investícia rozložená na dlhšie obdobie, aby ste vložené prostriedky  mohli využívať, ale nie zneužívať-" (s.45). 





Melody, Beatrice, Jack a Leo Plumbovci sú štyria súrodenci, ktorí bývajú v New Yorku. Každý z nich má nejaký problém. Leo je obľúbený, no ľahkovážny sukničkár, ktorý stále nedospel. Nedávno sa vrátil z protidrogového liečenia, nasťahoval sa k bývalej milenke Stephanie Pilarovej a súčasne je v rozvodovom konaní s manželkou Viktoriou. Melody vychováva spoločne s manželom Waltom šestnásťročné dcéry - dvojičky Louisu a Normu, ktorým túži zaplatiť školné na nejakú prestížnu univerzitu. Norma sa nedávno zamilovala do krásnej černošky Simone. Ich vzťah je plný vášne: "Simone prvý raz priviedla Noru k orgazmu na toalete vedľa Sály bezstavovcov a ani jej neodhrnula maličké fialové  tangá, ktoré si Nora potajomky kúpila na túto zvláštnu príležitosť" (s.196). Jack sa nedávno oženil s dlhoročným priateľom Walterom, no už krátko po uzavretí sobáša prežívajú prvú veľkú manželskú krízu. Beatrice vydala pred rokmi veľký knižný bestseller, no tie roky sú už dávno preč a teraz sa cíti ako typická žena v strednom veku, ktorá prechádza zložitým životným obdobím. 

Francie je matkou štyroch súrodencov a snaží sa o to, aby bol peňažný fond, niečo ako predčasné dedičstvo (familiárne nazývané hniezdo), ktoré založil ešte pred rokmi jej nebohý manžel a zároveň otec jej štyroch detí, spravovaný čo najspravodlivejšie.
Leovi Plumbovi, miláčikovi rodiny sa pritrafí nepríjemná nehoda. Na jednom z večierkov zbalí mladú čašníčku Matildu Rodriguezovú a počas orálneho sexu napáli do nich náhodné auto prichádzajúce z vedľajšej cesty. Dedičstvo je v tej chvíli v ohrození a Leo bojuje v nemocnici o život. Keď sa preberie, začínajú na povrch vyplavovať nové veci. Stretneme sa s ďalšími postavami, ktoré zohrajú v príbehu dôležitú úlohu: hrdinský hasič Tommy alebo redaktor súkromných novín Paul Underwood

Sweeneyovej román je rodinnou ságou, ktorý nie je ničím výnimočný ani originálny. Postava Lea Plumba pripomína veľkého Gatsbyho z dnes už kultovej knihy F. S. Fitzgeralda. Viem si predstaviť, že by sa nejaký režisér chopil tohto diela a natočil by na jeho motívy krátky seriál alebo celovečerný film. Pre mňa je to len priemerné čítanie, ktorému chýba viacero dramatických momentov a prekvapujúcich zvratov. Postavy sú až na Lea Plumba nezaujímavé, nedokázal som si k nim vytvoriť nejaký hlbší vzťah. Na skrátenie chvíľ táto kniha postačí, hlbší zážitok však v žiadnom prípade nečakajte. Záver knihy...no nechajme to radšej tak.  


utorok 16. mája 2017

MAJSTROVSTVÁ SVETA V ĽADOVOM (LITERÁRNOM) HOKEJI (NIEČO AKO SŤAŽNOSŤ)




Jedinými pozitívami týchto Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji bola dôstojná rozlúčka v poslednom zápase so Švédskom a záchrana v A skupine. Čoraz viac si však kladiem otázku či by nebolo celkovo lepšie pre náš hokej, keby sme vypadli do B kategórie. Možno by si v tej chvíli kompetentní konečne uvedomili, že je v našom štáte Dánskom niečo poriadne prehnité a páchne to na sto kilometrov. Takto si vydýchneme, že sme sa zachránili (dodajme, že s veľkou pomocou Dánov, ktorí sa nad nami zľutovali) a budeme nasledujúce roky paberkovať na spodných priečkach. Dosť bolo výhovoriek, len sa tu doprdele stále bezducho filozofuje a nič sa nikam nehýbe. Pozrite sa na to ako sa nám špička vzďaľuje a outsideri sa na nás naopak doťahujú. Už s tým konečne začnite niečo robiť, lebo budúci rok sa budeme vytešovať z víťazstva nad Južnou Kóreou po samostatných nájazdoch !!!! 

PS: Nie je to len o Zdenovi Cígerovi, ale dúfam, že tento pán už konečne opustí trénerku stoličku, lebo na tú našu hru sa nedá pozerať! 

RECENZIA: Svetlana Alexijevič - Zinkoví chlapci (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:   ****

"Zinkové rakvy vtedy ešte nevidel nikto. To až potom sme sa dozvedeli, že sa už do mesta vozili, ale pochovávali sa tajne, v noci a na náhrobných doskách sa písalo: "umrel" namiesto "zahynul." (s.31). 



Tak ako majú Američania svoju traumu, ktorá sa nazýva Vietnam, tak podobnú traumu má aj Rusko. Volá sa Afganistan. Nezmyselný desaťročný vojnový konflikt (1979 -1989) si podľa štatistík vyžiadal  15 051 životov na strane sovietskych ozbrojených síl. Do tejto vojny narukovalo mnoho 18 až 20 ročných mužov, ktorí boli skôr chlapcami. Román Zinkoví chlapci je dokumentárnou výpoveďou priamych účastníkov vojny (zdravotných sestier, ostreľovačov, civilných zamestnancov, lekárov...) a ich rodinných príslušníkov (matiek, manželiek,..). Ak ste prečítali Alexijevičovej knihu Vojna nemá ženskú tvár, potom budete mať predstavu o autorkinom štýle písania. "Nechcela som už viac písať o vojne. A predsa som tu, na ozajstnej vojne. Ľudia, vojny, veci vojny. Čas vojny" (s.19).
Svetlana Alexijevič píše otvorene, nič nezamlčuje ani neprikrášľuje. Píše o tom ako vojaci brali drogy, pili alkohol, o tvrdej šikane v armáde, o strachu, odtrhnutých končatinách, traume, ktorú prežívali vojaci po návrate z Afganistanu
Napriek tomu, že vojna v Afganistane bola nezmyselná, autorka knihy považuje sovietskych vojakov, ktorí v nej položili životy, za hrdinov. Ako sama píše, nemohli za to, že bojovali za "vyššie" záujmy. 
Po vydaní románu  Zinkoví chlapci musela Svetlana Alexijevič čeliť viacerým obžalobám zo strany rodinných príslušníkov a priamych aktérov vojny, ktorým sa nepáčilo, v akom svetle ich autorka vykreslila. Alexijevič väčšinu žalôb úspešne zmietla zo stola, ale v dvoch prípadoch sa musela ospravedlniť. Našťastie ju počas súdneho pojednávania podržali viaceré rešpektované denníky a významné osobnosti. Ukážky so súdneho sporu sú súčasťou knihy.   
Aby ste mali predstavu o celej tejto nezmyselnej vojne, vybral som najzaujímavejšie vety, ktoré v sebe ukrývajú veľkú silu:

"Bývali u nás týždeň. Nepočítala som to, ale myslím, že vypili tri debničky vodky. Každý večer som doma stretávala päticu neznámych ľudí,. Tým piatym bol môj syn..." (s.10).          - matka 

"Človek sa nemení cez vojnu, človek sa mení  po vojne." (s.97).  - radový vojak, strelec

"Zvláštne, že som si zapamätal nádheru. Smrť a nádheru." (s.115)  - radový vojak, granátometník

"Ako to bolo v tej rozprávke? Ja som otrok zázračnej Aladinovej lampy... Tak aj ja som otrok Ministerstva obrany. Kam mi prikážu, tam aj ja budem strieľať. Mojou prácou je strieľať" (s.155). -nadporučík, veliteľ obsluhy dela

"Vodka... Knihy a vodka... Tu je zakopané to tajomstvo ruskej duše, tu hľadajte základ ruského patriotizmu." (s.172).  - radový vojak, tankista

"Umrieť je ľahké, ťažké je žiť." (s.173) - radový vojak, tankista

Svetlana Alexijevič dala dokopy silné svedectvo, ktoré pripomína pocity veteránov vietnamskej vojny čI predstaviteľov tzv. Stratenej generácie. Zatiaľ čo vojakov druhej svetovej vojny oslavujú v Rusku ako hrdinov, na tých, ktorí sa vrátili z Afganistanu pľujú, nadávajú im a prirovnávajú k fašistom. Lebo mali tú smolu, že plnili záujmy mocných. Skvelý dokument, ktorý si treba prečítať. 




pondelok 15. mája 2017

MAJSTROVSTVÁ SVETA V (LITERÁRNOM) ĽADOVOM HOKEJI DÁN -TAL

DÁNSKO - TALIANSKO (15.5. 2017)  16:15



DNEŠNÝ DEŇ BUDEME VŠETCI NA CHVÍĽU ČERVENO - BIELY A BUDEME DÚFAŤ, ŽE DÁNI SI NEUROBIA VOĽNÝ PODVEČER. 






DÁNSKO:                                                           TALIANSKO: 




kapt. H. CH. ANDERSEN                                      kapt.: U. ECO 




hviezda zápasu: T. DE BRAHE                           hviezda zápasu: A. BARICCO 




TIP NA VÝSLEDOK:  4: 1

RECENZIA: Dominik Dán - Popol všetkých zarovná (Slovart, 2005)

HODNOTENIE:   *****

"-Nič, nič...hovorím, že popol všetkých zrovná, že život je kompromis...nič iba kompromis...-" (s.404).



Keď sa začali diať všetky tie svinstvá okolo veľkého vodcu, chodil som na strednú. No už v tom čase som vnímal celú tú čudnú spoločenskú situáciu veľmi intenzívne. Pamätám si ako som sledoval spor Kočnera s Ruskom v súvislosti so spoločnosťou Gamatex, počas ktorej sa Rusko neštítil zneužiť takmer celú vtedajšiu verejnosť. V pyžame som sledoval reláciu Teleráno a premýšľal som nad tým, že sadnem na prvý rýchlik a budem prášiť cez pol Slovenska, aby som podporil vedenie súkromnej televízie. Ach sladká naivita. V tom čase som vešal na školské nástenky plagáty namierené proti vtedajšiemu premiérovi a jeho bande. Keď v roku 1998 padla vláda, ktorá zaviedla v našej krajine mafiánske praktiky, bol som od radosti celý bez seba. Píše sa rok 2017 a v podstate sa toho až tak veľa nezmenilo. Arogantnú mafiu nahradili elegantné mocenské skupiny v bielych košeliach, ktoré spravili zo súčasných ministrov a premiéra len poslušné bábky A život ide ďalej...  

Ešte stále mám v pamäti nedávny film Únos, v ktorom veľkého vodcu stvárnil Maroš Kramár. Po stránke umeleckej išlo síce o priemerný film, no jeho výpovedná hodnota zasiahla tisíce občanov. Hoci od nevyšetrenej udalosti uplynulo už viac ako dvadsať rokov a viaceré postavy už nie sú medzi živými alebo sa nám naďalej arogantne smejú do kamery, treba dúfať, že to celé napokon nezapadne prachom. 

Richard Krauz spoločne s kolegami vyšetruje dva prípady súčasne. Najskôr je to brutálne rozsekaná stará pani Hermína Baumgartnerová, ktorej telo nájdu v hroznom stave v jej prázdnom byte. 
Druhou obeťou je Peter Malík, Krauzov kamarát z detstva, ktorého mnoho ľudí poznalo pod prezývkou Malý Pavúk. Keďže Malý Pavúk bol pravou rukou ďalšieho Krauzovho kamaráta z čias, keď ešte spoločne drali krátke nohavice - Miroslava Stehlíka, Richard Krauz je nútený dať si s kamošom z detstva schôdzku. Miroslav Stehlík, prezývaný Boss, bol v deväťdesiatych rokoch považovaný za šéfa celého podsvetia:
"Richard Krauz, Peter Malík, Miroslav Stehlík. Ako svätá trojica. Prvý ostal bez prezývky, hovorili mu Rišo. Neskôr pán detektív. Druhého každý poznal ako Malého Pavúka. Tretiemu hovorili Boss. Nebola to prezývka, bolo to miesto v hierarchii" (s.115). 
Situácia sa vymyká kontrole politikom aj mafii, nitky vedú úplne hore. Únos prezidentovho syna, dôležitý svedok tajnej služby ISI Oskar Fazekáš, investigatívna práca mladého Róberta Eliáša (k menám sa netreba bližšie vyjadrovať, myslím, že každému je jasné, ktoré reálne postavy sa za nimi skrývajú). Krauz sa ocitá vo veľmi komplikovanej situácii. Okrem toho, že s kolegami vyšetrujú vraždu mŕtvej babky a zabitie Malého Pavúka, stretáva sa aj s tajnou milenkou Erikou. A navyše strká hlavu tam, kam sa ju neodváži vopchať ani samotný Boss. To môže mať pre Krauza fatálne následky... Prišiel ho varovať aj jeho bývalý parťák a člen ŠtB Ivan Canis. Krauz ma dôkazy, ktoré môžu položiť vládu a ohroziť podsvetie. A preto mu ide mu o život. 
"Nič sa nezmenilo. Ak tento tu hovorí pravdu, tak potom sa nič nezmenilo a klamárov z televízie je najvyšší čas nakopať niekam a ľuďom povedať pravdu, že...že... vlastne, čo povedať ľuďom, ktorí o ozajstnú pravdu ani nestoja, ktorí jej nerozumejú a nechcú rozumieť? Večer opäť prídu z práce domov, pustia si telku, osprchujú sa a ľahnú si spať v nádeji, že zajtra, možno už zajtra sa to zmení a bude lepšie." (s.168). 

Popol všetkých zarovná je jeden z najlepších prípadov/ príbehov Dominika Dána, ktorý sa nás navyše dotýka predsa len o niečo osobnejšie. Napriek napínavému deju, počas ktorého ani nedýchate, množstvu dialógov, zamyslení a opise spoločenskej situácie deväťdesiatych rokov, neprídete ani o povestný humor chlapcov "vraždárov: "Babka o tri roky mladšia než než hnedé uhlie, ale pamätá si presne, že odišla od poškodenej o pol desiatej a počula ju zamykať" (s.31). 
"Sedel a usmieval sa na babičku ako posrané dojča na tvojvrstvovú pampersku" (s.86). 
  

nedeľa 14. mája 2017

IDEÁLNY ŽIVOT ČLOVEKA (fotodokument)


MOJE TAJNÉ SNY


Takto si predstavujem ideálny dôchodok




Takto si predstavujem ideálny dôchodok II



Takto si predstavujem ideálne NEBO



Takto si predstavujem ideálne zamestnanie



Takto si predstavujem ideálneho rebela