streda 28. februára 2018

RECENZIA: Peter Jašek - Biľak, zradca alebo kolaborant? (Marenčin, 2017)


HODNOTENIE:   ***                                 NAŠA OSMIČKOVÁ


"Nevykonal som vo svojom živote nič mimoriadne." (s.164).



Nech by už historici dospeli vo svojich výskumoch k akýmkoľvek záverom, pre väčšinu národa ostane Vasiľ Biľak symbolom zrady a kolaborantstva, rovnako ako pre Čechov Karel Čurda, ktorý prezradil tajný úkryt účastníkov atentátu na Heydricha.

Aby sme aspoň trochu pochopili neľahkú osobnosť tohto kontroverzného politika, musíme sa vrátiť do jeho detstva. Vasiľ sa narodil v malebnej, no chudobnej obci Krajná Bystrá neďaleko Svidníku. Vyrastal vo veľmi zlých finančných pomeroch. Na otca si pamätal viac - menej iba z rozprávania a  po matkinej smrti pre neho v podstate skončilo detstvo. Vasiľ mal sedem súrodencov, no z dôvodu zlých podmienok, ktoré v tom čase vládli v celom východoslovenskom kraji, prežil len on a jeho starší brat Dimitrij, ktorý sa vyučil vo Svidníku za mäsiara. Tak ako drvivú väčšinu obyvateľov, aj Vasiľa sa dotkla Veľká hospodárska kríza, ktorá naplno prepukla v Československu v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Vasiľ čoskoro po jej prvých negatívnych následkoch odišiel z rodnej obce. Vyučil sa krajčírskemu remeslu, no práca ho veľmi nebavila. A nič na tom nezmenil ani fakt, že pracoval v pomerne exkluzívnom salóne. Namiesto toho sníva o revolúcii, o spravodlivej beztriednej spoločnosti, o svete, v ktorom nebude chudoba a ľudská bieda. Čoskoro sa začne politicky angažovať. Aktívny je aj počas Slovenského národného povstania, záver druhej svetovej vojny však sleduje ako ranený vojak v nemocnici. V tom čase je už členom komunistickej strany a zapája sa do budovania novej, povojnovej spoločnosti. Politickú kariéru odštartuje vo východoslovenskom regióne. Bez ujmy prežije čistky v päťdesiatych rokoch 20. storočia, no smrť Stalina a Gottwalda ním poriadne otrasie. Od roku 1953 do roku 1958 vykonáva funkciu straníckeho tajomníka na východnom Slovensku, kde má za úlohu predovšetkým dohliadať na, pokiaľ možno, bezproblémový priebeh kolektivizácie, čo je v tom čase pomerne zložité poslanie. V tom čase Biľak udržiaval dosť intenzívny kontakt s Karolom Bacílkom, prvým tajomníkom ÚV KSS, a fanatickým komunistom Pavlom Davidom, ktorý sa riadil jedinou myšlienkou: "Strana má vždy pravdu: keď dnes povie, že je niečo čierne, pre mňa je to čierne, keď zajtra rozhodne, že je to biele, pre mňa je to biele. Pre mňa je pravdivé a správne, čo hovorí strana, tým sa riadim a podľa toho konám, nič iné ma nezaujíma." (s.34). 
S Davidom mal Biľak zložité vzťahy, našťastie pre neho, tohto zapáleného fanatika strana čoskoro potopila. Istý čas Biľak vykonával funkciu povereníka pre školstvo a kultúru (práve jemu môžu študenti humanitných odborov, prírodných vied, medicíny aj práva ďakovať za nezmyselné bifľovanie sa marxisticko - leninistickej filozofie počas vysokoškolského štúdia až do roku 1989). V roku 1962 Biľak dokončil školenie v Moskve a otvárala sa pred ním svetlá budúcnosť. V šesťdesiatych rokoch sa dostáva do sporu s vtedajším prvým tajomníkom strany Novotným, ktorý len veľmi neochotne pristupuje k otvoreniu otázky týkajúcej sa rehabilitácie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov. Treba otvorene povedať, že po politickom odmäku, ktorý nastal začiatkom šesťdesiatych rokov, sa osoba Novotného stala nepohodlnou pre väčšinu vtedajších politických funkcionárov. Biľak mal však zásadné spory aj Gustávom Husákom, s ktorým viedli dlhé obdobie tichú vojnu. 
V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pôsobil Vasiľ Biľak o. i. aj v komisii, ktorá schvaľovala, čo v umení prejde a čo nie. Keďže v tom období ešte ťahal za jeden povraz s Alexandrom Dubčekom, dokázali pustiť do obehu viacero filmov a kníh, ktoré skončili v neskoršom období v trezore alebo boli zošrotované. Veľký spor, ktorý vládol okolo Mňačkových Oneskorených reportážií, ukončil Biľak nasledovne: "Súdruhovia, robili sa tieto veci? Všetci vieme, že sa robili, a robili sa aj horšie. Tak čo je zlé: že sa robili, alebo že sa o nich píše?" (s.79). Samotný Mňačko si na osobu Vasiľa Biľaka spomína takto: "Biľak zohral v rokoch liberalizácie mimoriadne pozitívnu úlohu ako ideologický tajomník ÚV. Nebol to ten diabol, nebol to ten hlupák, ktorý sa z neho stal, keď úplne stratil súdnosť. Jeho politické kroky i prejavy neskôr boli veľmi trápne, ale neslobodno človeka súdiť iba jednostranne, treba dať na váhu všetko, aj to pozitívne, aj to negatívne, a na základe toho si urobiť úsudok." (s.79).    
Zaujímavý bol Biľakov estetický a umelecký vkus, o ktorom sa môžeme presvedčiť pri zamýšľaní sa nad podobou nového slovenského znaku: "V rámci svojich nápadov zavrhol aj ďalšie tradičné slovenské symboly: Devín nevyhovoval, lebo by bolo "nesprávne po ideovej stránke symbolizovať zrúcaninu - ruinu", k Orave sa mu viazala bieda, tak mu ako najprijateľnejší vyšiel Kriváň ako symbol Tatier a pod ním tečúci Váh ako bájnu rieku, ktorá zároveň výstavbou hydrocentrál symbolizuje aj nové Slovensko. Svoj originálny námet Biľak zakončil: "Ak by mohli byť tieto námety vzaté do úvahy, prihováral by som sa za Kriváň, z ktorého by bolo vidieť Váh a na ňom kaskády a vedenie vysokého napätia." (s.54).

Biľak sa v očiach národa  úplne zdiskreditoval príchodom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v roku 1968. Bol hlavným iniciátorom tzv. pozývacieho listu, ktorého adresátom bol Brežnev (celé znenie pozývacieho listu je uverejnené na strane 175). Zaujímavé je, že napriek Biľakovej iniciatíve sa tento politik stal nepohodlným nielen pre národ, ale aj pre väčšinu politikov, ktorí sa ho snažili len umelo prehadzovať z jednej funkcie do druhej. Aj keď mal Biľak pravdepodobne iné predstavy o svojom ďalšom politickom pôsobení, zmieril sa s tým, že bude navždy len vysokým funkcionárom, ktorý to nikdy nedotiahne až na samotný vrchol. Napokon uzavrel s Husákom politické prímerie a bez väčších problémov dovládol v politike až do roku 1989. Najväčšiu ranu mu spôsobila vlastná politická strana, ktorej bol po celý život verný. Po páde železnej opony ho zbavila členstva.

Osobnosť Vasiľa Biľaka je veľmi komplikovaná. Na Východnom Slovensku na neho dodnes viacero ľudí nedá dopustiť, lebo počas pôsobenia v politike na svoj rodný kraj nezabúdal a zaslúžil sa o výstavbu viacerých významných podnikov, z ktorých niektoré fungujú doteraz, aj keď už väčšinou pod iným názvom alebo majiteľom. Biľak vždy vedel v správnej chvíli sklopiť hlavu, stať sa na istý čas neviditeľným, zradiť svojich najbližších priateľov alebo sa pridať k nepriateľovi. Vedel sa prispôsobiť situácii. Jednoducho mal talent na politiku. 
Jeho osoba sa na istý čas opäť dostala do pozornosti, keď mu v roku 2015 v jeho rodnej obci odhalili pamätník, ktorý bol krátko na to poškodený. Súdny spor aspoň na chvíľu opäť odhalil tvár politika, ktorý je symbolom kolaborácie, zrady a vypočítavosti. Človek, ktorý napriek mnohému negatívnemu (a zanedbateľnou štipkou pozitívneho) dožil svoj dlhoveký život písaním pamätí vo svojej vile pod Slavínom.   

Vzhľadom na fakt, že o tomto významnom československom politikovi nevyšlo doteraz príliš veľa štúdii a aj literatúra je v tomto smere veľmi skromná, dielo Petra Jašeka je určte prínosom. Navyše písané je zrozumiteľnou formou. Autor zvolil chronologický postup, život Vasiľa Biľaka rozdelil do kratších kapitol. Súčasťou knihy sú aj archívne fotografie a dobové zábery. Treba autorovi uznať, že sa snažil ostať v neutrálnej rovine a poskytnúť o kontroverznom politikovi, pokiaľ možno, čo najobjektívnejší obraz, čo sa mu v podstate aj podarilo. Budem rád, ak sa ešte niekedy v budúcnosti k téme vráti.             

utorok 27. februára 2018

RECENZIA: Annie Robertsonová - Za všetko môže Nora (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Hľadím do zrkadla na skrinke a nad umývadlom, vidím svoj účes v štýle osemdesiatych rokov, teraz už rozstrapatený, a mejkap Sally Albrightovej mi steká po lícach. Pošúcham si tvár a hovorím si, toto musí byť nejaký omyl. Dýchaj zhlboka. Toto sa nemôže diať. Všetko bude v poriadku." (s.8). 



Ešte predtým ako sa rozhodnete siahnuť po tejto knihe, bolo by fajn, keby ste si pozreli romantický film Keď Harry stretol Sally z roku 1989, v hlavných úlohách s Meg Ryanovou a Billym Crystalom. Román Za všetko môže Nora totiž s filmom úzko súvisí, dokonca je akýmsi jeho voľným pokračovaním. 

Nina Gillespieová, hlavná hrdinka románu, pracuje so svojou najlepšou priateľkou, večnou hipisáčkou Astrid, v malom zastrčenom kníhkupectve, ktorého majiteľom je starý pán s poetickým priezviskom Love. Stálymi zákazníkmi kníhkupectva sú veľmi svojrázni zákazníci - čudáčka Doreen, kovboj Steve a staršia žena, ktorú Nora a Astrid prezývajú Šialená. V dobe internetového predaja kníh je vlastne zázrak, že ich nenápadná kamenná predajňa  ešte neskrachovala. Nora sa práve rozchádza so svojim dlhoročným priateľom Willom Steadmanom, ktorého prichytí v posteli s mladšou kolegyňou. Nora nachádza útechu v písaní scenára k pokračovaniu kultovej komédie Keď Harry stretol Sally a verí, že si jej scenár všimne nejaké veľké filmové štúdio. Občas poctí návštevou svojich rodičov, ktorí sa snažia vyrovnať so syndrómom prázdneho hniezda. Otec celý deň sedí pred televízorom a leje do seba  pivo a mama sa pokúša nájsť uspokojenie v zdravom životnom štýle. Okrem toho má aj staršiu sestru Narissu, ktorej sa podarilo klofnúť bohatého obchodníka, s ktorým vychováva dve deti. Nora je po rozchode s Willom dlhší čas úplne stratená. Našťastie Norina najlepšia priateľka Astrid pošle ešte nedokončený scenár jednému filmového štúdiu, kde si ho všimne Mike Steinfeldt, vplyvný človek, pracujúci pre spoločnosť Castle Rock a navrhne Nore osobné stretnutie. No a  jedným z Mikeových blízkych spolupracovníkov je aj veľmi atraktívny muž menom Ben Scriber...

"Áno, jedna vec nadväzovala na druhú a dostali ste nomináciu na Oscara a ja som skončila ako predavačka v kníhkupectve." (s.179). 

Za všetko môže Nora je v podstate tuctový romantický príbeh, ktorý je obohatený o viaceré odkazy na známe knihy a televízne seriály. Súčasťou románu sú stránky so scenárom k pripravovanému filmu. Norin život sa začína čoraz viacej prelínať so životom Sally Albrightovej, ktorá je jej veľkým životným vzorom. Niekedy už ani sama nevie, kde sa končí jej život a kde začína ten Sallyn. Koniec príbehu samozrejme neprezradím, ale asi si ho dokážete domyslieť.   
Spomínate si na tú kultovú, asi sedem minútovú scénu, počas ktorej Meg Ryanová predvádza Billymu Crystalovi ženský orgazmus? Nora si na ňu spomína v prítomnosti Bena takto:
" - Vieš, tú scénu s orgazmom som videla prvýkrát ako tínedžerka a vedľa mňa sedel môj otec. 
   -  Ach, trápne. -
   - Pamätám sa, ako si odkašliaval, rozprestrel noviny a skryl sa za nimi, zatiaľ čo ja som si objala rukami kolená a tvárila som sa, že nerozumiem tomu, čo sa deje. - (s.200).

Osobne som dosť alergický na presladené dialógy, opisy, prirovnania alebo povrchné flirtovanie, ktoré pôsobia mierne prihlúplo. Napríklad toto: 
"  - A teraz mi povedz niečo, čo nesúvisí s prácou. -
    - Napríklad? - 
    - Napríklad, čo je tvoja vášeň v živote, okrem Ephronovej? - 
    - Zákusky. - 
    - Káva a zákusok, mohli by sme byť víťazný tím - vyhlási a ponúkne mi šišku ešte predtým, ako by bol do nej zahryzol." (s.210).       

V prípade, že máte radi romantické komédie v štýle Láska cez internet, Notting Hill, Denník Bridget Jonesovej alebo už viackrát spomínaný film Keď Harry stretol Sally a fandíte máličko popleteným, trošku zakomplexovaným hrdinkám, ktoré aj po tridsiatke veria na princov na bielom koni, potom si prídete na svoje.
Za všetko môže Nora je oddychová kniha, ktorej cieľovou skupinou sú najmä ženy, ale bez problémov ju zvládnu aj citlivejší muži. Viem si predstaviť, že by na jej základe vznikol film, ktorý by odvysielala niektorá zo súkromných televíznych staníc, na jednom zo svojich vedľajších kanálov, v hlavnom vysielacom čase, počas niektorého z upršaných víkendov.      

nedeľa 25. februára 2018

RECENZIA: Martin Suter - Slon (Metafora, 2017)

HODNOTENIE:  ***

   "Muž sáhl do tašky, opatrně z ní vyndal ružového slona na hraní a položil ho na vyšetřovací stul.
Valerie se zašklebila. Ten muž si z ní utahoval. Nebo to nemá v hlavě úplně v pořádku. To se v prostředí závislých stávalo často.
     Hračka se však najednou pohnula. Chobot se stočil, malé tělíčko se otřáslo a něco mu vyteklo z pusy. Bytost začala zvracet. 
      Valerie si dala ruku před ústa, jako by chtěla potlačit výkřik. Ten muž měl pravdu, něco takového jěště nikdy neviděla. Byl to maličký slon, nanejvýš čtyřicet centimetru dlouhý a třicet vysoký. Měl proporce mláděte a kuži...
marcipánového prasátka! Jen trochu vrásčitější. A ružové chloupky na hřbetu." (s.65).  



Schoch bol kedysi úspešný muž, ktorý pracoval v bankovníctve. No potom sa jeho život zvrtol a už deväť rokov žije ako bezdomovec. Takmer s nikým sa nerozpráva, udržuje si od ľudí odstup a keď sa mu pošťastí, kúpi si nejakú tú fľašku lacného alkoholu a niekde v kúte sa v tichosti opije. Aj preto výjav malého ružového svietiaceho slona, ktorý sa jedného dňa záhadným spôsobom ocitne v jeho úkryte, pokladá za dôsledok nadmernej konzumácie vína. Lenže ten slon je skutočný! Ružový slon je úspešným výsledkom pokusov genetického inžiniera doktora Rouxa. Roux už niekoľko mesiacov tajne spolupracuje s majiteľom cirkusu Pellegrinim, ktorý vlastní niekoľko sloníc. Roux vie, že v malom ružovom slonovi sa skrýva obrovský komerčný potenciál. Mohol by sa stať domácim miláčikom rovnako ako mačka, pes alebo prasiatko. Spojí sa preto s čínskymi obchodníkmi, ktorí sú ochotní vložiť do jeho experimentu obrovskú sumu peňazí. Lenže toto sa nepáči barmskému zaklínačovi slonov - Kaungovi a preto malého slona, ktorého pomenuje Barisha, unesie. Keď ho počas prenasledovania začnú ľudia doktora Rouxa dobiehať, ukryje slona v jednom z mestských kanálov, kde sa ho ujme už vyššie spomínaný bezdomovec Schoch a začne sa o neho starať. Sloník dostáva nové meno. Sabu. Lenže Sabu je na pokraji síl a preto ho vystrašený Schoch zanesie k mladej veterinárke Valerii. Svietiaci sloník pije mlieko z fľaše a pojedá rôznu zeleninu. Postupne sa dáva dokopy a naberá na sile. Lenže doktor Roux s Číňanmi sa len tak ľahko nevzdávajú. Sú rozhodnutí svoj poklad za každú cenu získať späť.

Román je charakterizovaný ako napínavý thriller, čo ma celkom pobavilo, lebo od tohto žánru má, podľa môjho názoru, na míle ďaleko. V každom prípade treba autorovi uznať originálny nápad a celkom svieži príbeh, ktorý však nijak zvlášť nevyčnieva z priemeru. Kniha je písaná formou denníku, čím sa stáva prehľadnejšou. Príbehy jednotlivých postáv sa prelínajú, aby na konci vyústili do (veľkého?) finále. Ako jednorázová záležitosť na pobavenie môže byť. Ale to je asi tak všetko. Pokiaľ ste však fanúšikmi malých ružových svietiacich slonov, možno vás príbeh chytí za srdce. To, že všetko napokon skončí (vytúženým?) happyendom, hádam ani nemusím dodávať.   

        

RECENZIA: Dragan Velikić - Vyšetrovateľ (Slovart, 2018)

 HODNOTENIE:    **

  "Čo je román, ak nie pokus, aby sa niekoľko výjavov z každodennosti doviedlo do príčinno - následných následných súvislostí, aby sa uvoľnil príbeh, ktorý už existuje, tak ako existuje socha v kuse neopracovaného kameňa. Každý v sebe nosí neviditeľnú knižnicu, chór nenapísaných románov.
    Bzučia chodníky a železničné koľajnice." (s.126).



Hlavným hrdinom románu je spisovateľ a zároveň rozprávač príbehu, ktorého zastihne počas pobytu v Budapešti správa o matkinej smrti. Táto správa je spúšťačom dávnych spomienok a zároveň autorovým návratom do detstva. Spomína si na matku, ktorá v mladosti veľa cestovala po Európe:"Deti, nevymenila by som deň návratu za nič na svete. Ten deň je najkrajší. I keď krásny je aj deň odchodu. Ba aj samo cestovanie. Nuž cestovať je dôležité. Aspoň z kuchyne na terasu." (s.16).
Spisovateľova matka dlhé roky trpela Alzheimerovou chorobou. Aby sa autor dozvedel o jej minulosti viacej, rozhodne sa navštíviť miesta, ktoré boli pre ňu v mladosti dôležité - Pula, Belehrad, Solún, Viedeň... Stretáva sa s ľuďmi, o ktorých si myslí, že by mohli byť nápomocní pri odhaľovaní dávnych tajomstiev - Goran Ban, Tišma... Jeho spočiatku nenápadné metódy sa začínajú čoraz viacej podobať metódam policajného vyšetrovateľa. Časom natrafí na ďalšie mená, ktoré boli úzko prepojené s minulosťou jeho matky: hodinár Josip Maleša (šikovný muž, ktorý opravil hodiny samotnému prezidentovi Titovi a okrem toho rád zbieral príbehy obyčajných ľudí), šľachtický rod Hiterovcov a záhadná mladá grófka Lizeta Bizsaková
Spisovateľ chcel pôvodne pátrať po minulosti svojej matky, aby ju dokázal lepšie pochopiť, no netušil, že svojim rozhodnutím nechtiac otvorí čiernu skrinku...
Román je zároveň spomienkou na zašlú slávu významných európskych metropol.  

Na môj vkus je román Vyšetrovateľ priveľmi rozvláčny a statický, autor sa doslova vyžíva v dlhých opisoch, čo síce pri krajinách až tak neprekáža, horšie je, že týmto štýlom rozvíja celú knihu. Pripomína mi to klasické dielo z devätnásteho storočia. Po čase som sa začal v príbehu, postavách, spomienkach a menách postupne strácať. Nenašiel som bod, o ktorý by som sa dokázal oprieť, a to sa nezmenilo až do konca knihy. Ak sa vyžívate v dlhých opisoch, ste trpezliví, viete si vychutnať dlhé vety a neprekáža vám pomalý dej, potom si prídete na svoje. V opačnom prípade sa tomuto románu radšej oblúkom vyhnite.   
    

sobota 24. februára 2018

RECENZIA: Umberto Eco, Eugenio Carmi - Tri príbehy (Argo, 2017)

HODNOTENIE:    ****

"Na obzoru byly vidět červené hory,
které se zvláštně třpytily. 

Kosmonauti se dívali na krajinu,
dívali se jeden na druhého,
a každý se držel stranou,
protože jeden druhému neduvěroval." (s.60)




Táto útla ilustrovaná knižka sa skladá z troch príbehov (Bomba a generál, Traja kozmonauti a Škriatkovia z Nu). 

Bomba a generál - príbeh o atómoch, ktoré sa vzbúrili a odmietli vybuchnúť na príkaz generála. Od tej doby žili ľudia na Zemi šťastne a spokojne. Pohľad na našu planétu bez zbraní hromadného ničenia:

"Když jsou atomy 
spolu v souladu,
všechno funguje skvěle.
Život se zakládá na tomto souladu.

Avšak když se podaří atom rozbít...
jeho částí zasáhnou další atomy,
ty zasáhnou ještě další atomy,
a tak dále...

Dojde k děsivé explozi!
Je to atomová smrt." (s.14)

Traja kozmonauti - príbeh o troch kozmonautoch (Američan, Rus a Číňan), ktorí sa vzájomne nenávidia len preto, lebo sú odlišní. No keď stretnú Marťana, zrazu dokážu spolupracovať. 
Aj keď sme rozdielni, vo svojej podstate sme si veľmi podobní. A je jedno akej sme rasy, alebo na akej planéte žijeme:

"Jedného krásneho rána odlétli ze Země,
ze tří ruzných míst, tři rakety.

V první byl Američan,
který si radostně pískal v rytmu jazzu.

Ve druhé Rus,
který zpíval hlubokým hlasem "Volga, Volga".

Ve třetí byl Číňan
který zpíval krásnou píseň,
která těm druhým dvěma zňela falešne." (s.52.

Škriatkovia z Ňu - hlavným hrdinom príbehu je Veľký cisár, spupný panovník, ktorý sa rozhodne civilizovať cudzie planéty. Preto posiela na misiu Galaktického objaviteľa, prezývaného GO, aby našiel nejakú planétu, ktorú by mohol premeniť na obraz Zeme. Je však podoba našej civilizácie natoľko nasledovania hodná, aby sme ju vyvážali do vesmíru? Nie sme to práve my, kto by si mal brať príklad z iných civilizácii? 

" - To jsou automobily. To je jeden z našich nejhezčích objevu. Slouží k tomu, abyste se co nejrychleji dostali z jednoho místa na druhé... - 
- A proč tedy stojí? - zeptal se skřítek.
- No, - odpověděl GO rozpačitě, - víte, je jich moca často dochází k dopravním zácpám... -
- A ty zraněné bytosti na kraji silnice jsou kdo? - zeptal se ještě skřítek.
- Ti se zranili ve chvíli, kdy nebyla dopravní zácpa a oni jeli příliš rychle. Víte, občas dochází k nehodám... - 
- Chápu,  - řekl skřítek,  - když je těch vašich krabic příliš,nejedou, a když jedou, ti co jsou v nich, si ublíží." (s.100). 

Všetky tri príbehy sú obrazom našej civilizácie a súčasne varovaním pred prílišnou technologizáciou spoločnosti. Kniha je písaná v štýle Malého princa, nájdeme v nej viacero hlbokých myšlienok, ktoré sú však podané humornou, nenásilnou formou bez prílišného moralizovania. Vzhľadom na kombináciu textu a ilustrácii, ju prečítate v priebehu niekoľkých minút. Potešujúci a veľmi sympatický počin veľkého talianskeho spisovateľa a mysliteľa. 

piatok 23. februára 2018

DEJINY PÍSANÉ SE*OM - Tajný poklad slávneho zbojníka (misia prvá)


MISIA PRVÁ - TAJNÝ POKLAD SLÁVNEHO ZBOJNÍKA




Bol teplý júlový deň roku 1712. Martina Molnárová, študentka muzeológie, Monika Hriadeľová, nádejná archeologička a Diana Stanková, budúca učiteľka dejepisu, sa v dobových krojoch prechádzali po liptovských lúkach, neďaleko mesta Liptovský Mikuláš, kde mala už o pár hodín začať večerná tancovačka.
"Myslíte si, že šéfka nám schválne ponúkla takéto odvážne oblečenie?" pozrela sa na svoje kolegyne Monika.
"Sa nesťažuj, ty to máš aspoň čím vyplniť" žmurkla na ňu Martina a zaplietala si vlasy do vrkoča.
"To je pravda" súhlasila so študentkou muzeológie Diana a uvoľnila si šnúrku na prsiach. "Navyše, keď chceš Jánošíka zaujať, nemôžeš byť oblečená ako mníška. Je to chlap. Chápeš."
Monika mlčky prikývla a z kvetov púpav sa snažila upliesť veniec. Mala pocit, že má opäť desať a je na prázdninách u babky na dedine.
"Aj vy ste už vyhladli, baby?" striedavo sa pozrela Martina na obe dievčatá a priložila si ruku na brucho.
"No ja by som už veru niečo zjedla" priznala sa Monika.
"Ani mi nehovorte. Zjedla by som aj koňa" zasmiala sa Diana, čo pri pohľade na jej štíhlu postavu pôsobilo dosť komicky.
"To je síce fajn, ale predpokladám, že bez peňazí veľmi neuspejeme" povzdychla si nádejná archeologička a upletený veniec si nasadila na hlavu. "Tradááá" usmiala sa a zakrútila sa v kruhu.
"Čo si malá?" oborila sa na ňu Martina a s úsmevom ju pleskla po zadku.
"Inak baby, dúfam, že ste si dali spodnú bielizeň dole. Viete predsa, že kedysi ženy chodili naostro. Predsa nemôžete mať pod krojom, v sedemnástom storočí, tangá alebo čipkované nohavičky" upozornila svoje kolegyne Diana.
"Však kto vie, že čo mám pod krojom?" mykla plecami Monika a rukou si nenápadne siahla pod sukňu.
Šibe ti? A ako vysvetlíš, keď sa zomelie niečo nečakané, že máš na sebe moderné nohavičky alebo podprsenku?" upozornila ju budúca učiteľka dejepisu.
"Možno zavedieme novú módu, čo ty vieš" zasmiala sa Martina a prehrabla si končekmi prstov neposlušnú ofinu, ktorá jej padala do očí.
"Ja nemienim riskovať" trvala na svojom Diana. " Okamžite dole. Poďme. Obidve!" vyzvala svoje kolegyne a bosou nohou dupala o trávu. 
"A nechceš nám pomôcť?" provokačne na ňu žmurkla Martina. "No dobre, dobre, veď už ideme na to" rezignovane mávla rukou študentka muzeológie, keď narazila na nekompromisný pohľad budúcej pani učiteľky.
Vyzlečené veci položili na kôpku a schovali do jedného z dutých kmeňov. "Zastavíme sa po ne, keď sa budeme vracať späť" povedala Diana a odtrhla jednu z lesných jahôd, ktoré sa nachádzali všade okolo nich. Vložila si ju do úst a prehltla.
"Mňam, sú skvelé, ale pochybujem, že nás to zasýti" povzdychla si Monika a oblizla si brušká lepkavých prstov.
Z diaľky sa ozývali nejaké hlasy a cinkanie zvončekov. Dievčatá zmĺkli a krátku chvíľu načúvali. O pár desiatok sekúnd sa pred nimi objavila dvojica mužov. Jeden starší a druhý mladší. Obaja mali oblečené kroje a tenký dlhý kabát. Ten starší mal mierne strnisko, prešedivené vlasy a veľký čierny širák. Ten mladší mal ešte chlapčenskú tvár a široký úsmev. Oči mal belasé ako nebo. Obaja boli poriadne urastení. Cez plecia mali prehodené veľké kožené kapsy, v ktorých schovávali svoje tajomstvá. Okolo nich sa pohybovalo stádo ovečiek.
"Čože tu robíte takto samy, krásavice? Či neviete, že les je plný zbojníkov?" zdvihol varovný ukazovák bača.
"Boli sme na hríboch, len tak. Na polievku. Mamenka nám kázali" trochu uafektovane odpovedala Diana a potiahla si suknicu o kúsok nižšie. Bačov spoločník sa usmial a oblízol si jazykom suché pery.
"Ale na hríby sa chodí za rána, dievčence. Teraz je už čas obeda" zasmial sa bača a pozrel sa na svojho spoločníka. Chlapec sa k nemu naklonil a čosi mu pošepol do ucha. Bača spokojne prikyvoval a potom sa pozrel späť na dievčatá.
"Zrejme už máte poriadny hlad, alebo sa mýlim?" premeral si ich starší muž v širáku a rukou siahol do koženej kapsy.
"Máte pravdu" priznala Diana a premýšľala, čo sa v nej asi nachádza.
"Máme pre vás návrh" povedal bača. "Ak nám ukážete cicky a tam tú onú"...namieril ukazovák na sukňu a odpľul si do trávy, "podelíme sa s vami o jedlo."
Dievčatá na seba preľaknuto pozreli. "Čo si o nás myslíte?!" pohoršene skríkla Monika. "Ani za pánsku hostinu" buchla bosou nohou o zem.
"No ako myslíte" mykol plecami bača a chytil svojho spoločníka okolo ramien.
"Diana sa pozrela na Martinu a obe potom na Moniku, ktorá napokon mlčky prikývla.
"Tak teda dobre, súhlasíme" povedala za všetky tri nádejná archeologička a bača so svojim mladým spoločníkom si sadli na vyčnievajúci kameň. "Môžete začať" dal im znamenie a napľul si do dlaní.
Dievčatá si vymenili pohľady a potom si v jednej chvíli rozviazali šnúrky na košieľkach, z ktorých sa okamžite vykotúľali okrúhle dvojičky. V tejto disciplíne jasne dominovala Monika pred Dianou a Martinou. "A teraz tie oné" ukázal prstom bačov mladší spoločník a nahlas sa rozrehotal. Dievčatá si vyhrnuli vyšívané sukne vysoko nad kolená. Vietor im pri tom zvedavo nakúkal pod oblečenie.
"Bača, šak ony tam ništ nemajú. Sú tam úplne holé" plieskal sa do kolien bačov spoločník a neveriacky prechádzal od jedného dievčaťa k druhému. "Teraz sa ešte zatočte" ukazovákom im naznačil bačov spoločník. Študentky bez slova splnili o čo ich žiadal, pričom mali v hlave už iba jedinú predstavu. Jedlo. 
"Čo ste vy zač? Ani cici ani rici?" sklamane mávol rukou bača a z koženej tašky vyložil bochník chleba, kus syra a slaninu. "Nate, poriadne sa najedzte, lebo vás o chvíľu aj vietor odfúkne" zasmial sa na vlastných slovách a zapískal na psa. "Keď nebudete poriadne jesť, žádny chlop si vás nevezme" varoval dievčatá.
"No dovoľte?!" pohoršene skríkla budúca učiteľka dejepisu a odhryzla si poriadny kus slaniny. "Čudovali by ste sa, koľko nápadníkov má o nás záujem."
"Porúčame sa, slečinky" usmial sa bača a spoločne s mladým spoločníkom si zložili širáky a poklonili sa.
"To kto bol? Maťko a Kubko?" zasmiala sa Monika.
"Skôr Jebko a Debko" opravila ju Martina a od smiechu sa skoro zadusila krajcom chleba.
"Nechcem vám kaziť náladu, dámy, ale sme tu kvôli Jánošíkovi a jeho pokladu a ešte sme nenašli spôsob, ako sa dostaneme na večernú tancovačku. Sme bez dukátov" povzdychla si budúca učiteľka a pozmetala si omrvinky zo sukne.
"Neboj, niečo už vymyslíme" chytila ju za rameno Martina a pohľad uprela na Moniku. "S jej kozami sa dostaneme hocikam" žmurkla na Dianu a obe sa nahlas rozosmiali.
"Vy ste také kravy" hanblivo sklonila hlavu k zemi nádejná archeologička a tvár jej očervenela rovnako ako lesné jahody, ktoré rástli všade okolo nich.

KATARÍNA


Slnko už nesvietilo tak intenzívne ako ešte pred pár hodinami, keď sa dievčatá pomaličky presúvali do Liptovského Mikuláša. Ľudia si ich zvedavo obzerali, keď prechádzali námestím. 
"Fajn, a čo teraz?" spýtala sa Monika a pozrela na svoje kolegyne. 
"Šéfka spomínala, že tancovačka má byť U skúpeho gazdu" povedala Diana a utrela si pot zo spoteného čela. Trvalo len pár minút, kým spomínaný lokál našli.
"Tak poďme na to" povzdychla mi Martina a otvorila dvere. Celá miestnosť ako na povel stíchla. Nebolo zvykom, aby tri mladé slobodné ženy vošli do chlapského priestoru. Jedine v doprovode iného mládenca alebo keď ťahali pozabudnutého manžela z krčmy. 
"Čo tu chcete?" premeral si ich prísnym pohľadom krčmár a utierkou sa zahnal po otravnej muche.
"Dopočuli sme sa, že tu dnes večer bude tancovačka" snažila sa nahodiť Diana sebavedomý hlas, aj keď jej to veľmi nešlo.
"To je len pre vyvolených" odpovedal krčmár a nenápadne pri tom hľadel Monike do výstrihu. Tá to využila a prstami sa provokačne hrala so šnúrkami na košieľke. 
"Naozaj by sa s tým nedalo niečo robiť?" koketne sa nahla Martina ponad výčapný pult a poodhalila pri tom svoj dekolt.
"Ako som povedal" trval na svojom krčmár, no jeho hlas už neznel tak presvedčivo ako ešte pred pár sekundami. 
"Možno by ste mohli vidieť aj viacej" žmurkla na tučného chlapa nádejná archeologička a rozviazala si šnúrku na košieľke až na poslednú dierku. 
"Poďte za mnou" zašepkal majiteľ podniku a pretrel si spotené čelo. Vošli do zadnej časti domu, v ktorom sa nachádzal senník. 
"Viete, sme momentálne bez dukátov. Radi by sme šli na dnešnú večernú tancovačku a ak sa nejako dohodneme, možno by mohli byť spokojné obe strany" povedala zvodným hlasom Diana a spravila krok bližšie. 
"Čo máte na mysli?" zašepkal krčmár a napravil si golier na prepotenej košeli. 
Chceli by sme sa celý večer zabávať na účet podniku" bez rozpakov navrhla Martina a aj ona predstúpila o krok bližšie.
"No tak dievčatá, čo ste sa zbláznili?" bezmocne rozhadzoval rukami tučný krčmár a otočil sa k nim chrbtom.
"Nie tak rýchlo" chytila ho zozadu za rameno budúca učiteľka dejepisu a pritiahla si ho bližšie k sebe. Siahal jej sotva po krk. Očami dala signál Monike, ktorá bez slova potiahla šnúrku na košeli a odhalila tak oba svoje pevné mladé prsníky. Krčmárovi navrela v hrdle veľká hrča. A nielen tam. Diana mu chytila ruku a nasmerovala si ju pod svoju ľanovú sukňu. "Tak čo, dohodneme sa?" premerala si spoteného tučka, ktorý tam len bezmocne stál a kmital otvorenými ústami ako vianočný kapor. Monika si pred neho kľakla, stiahla mu ľanové nohavice, do rúk si vzala  svoje mladé prsia, medzi ktoré si zasunula jeho malého ochabnutého kolibríka a trela sa o neho. 
"Och božéééé" vzdychal tučko s rumencom v spotenej tvári a hlavu zaklonil dozadu.
"Tak ako? Bude to dnes na účet podniku?" zašepkala mu do ucha Diana a jazykom mu zotrela z krku kvapôčky potu. 
"Vy malé hnusnééé vydieračkýýý" vrčal krčmár a mal čo robiť, aby udržal rovnováhu. 
"Idem po jeho ženu" prehovorila ľadovým hlasom Martina a oprášila si výstrih, ktorý bol celý od slamy. 
"Niééé, máte všetko grátis, zostaň tu" zastavil študentku muzeológie vzrušený tučko. Martina čosi načarbala na kúsok papiera, ktorý vytiahla z vrecka a podala ho krčmárovi.
"Podpíšte to" prikázala mu. Keď chcel niečo namietať, Monika ho pre istotu vzala na pár sekúnd do úst a to už nedokázal odolať...

Sadli si k zadnému stolu a čakali na Jánošíka a jeho kamarátov. Vonku sa medzitým zotmelo. "Tak na úspešnú misiu" zdvihla do vzduchu poldecák Diana a priťukla si s oboma kolegyňami. Chlapi v krčme nechápavo krútili hlavami. 
"Aj vy ste zvedavé, ako v skutočnosti vyzerá zbojnícky kapitán?" usmiala sa Martina. Keď vyliala do seba domácu slivovicu, poriadne ju striaslo.
"No randiť s Jánošíkom, to sa veru nepošťastí každý deň" povedala Monika a odhryzla si s čerstvo upečeného praclíka. Konečne začala hrať aj živá muzika a do miestnosti postupne prúdili ďalší a ďalší hostia. Väčšinou to boli chudobní zemania, nižšia šľachta, ale aj mládenci s miestnymi dievčencami. 
"Aha, pozrite tam. Nie je to náhodou...?" nenápadne ukázala na druhú stranu miestnosti budúca učiteľka dejepisu.
"Katarína" zašepkala Monika a všetky tri museli uznať, že vyzerá naozaj dobre. Dlhé blond vlasy, zvodný úsmev, nežné oči, nápadné prednosti...
"Dámy, máme pred sebou výzvu" rozohnila sa Diana a v tej chvíli sa rozleteli dvere. Do miestnosti sa vrútil urastený zbojnícky kapitán. Výška takmer meter sedemdesiat, vlasy zapletené do vrkoča, čierny širák, biela košeľa, biele nohavice, kožené krpce a v rukách lesklá valaška. 
"Bohu dušu a nám pálenky" zvolal mohutným piskľavým hlasom a pri pokuse o salto sa rozpleštil o výčapný pult. Snažil sa čo najrýchlejšie postaviť na nohy, aby zahnal hanbu. Jeho družina si medzitým posadala na dlhú lavicu a z príručných mešcov začali sypať dukáty. Krčmárka s bujným poprsím s úsmevom nosila na stôl poldecáky a drevené krčahy. Muzikanti hrali jednu ľudovú pieseň za druhou a zbojníci vyspevovali čoraz opitejšími hlasmi, ktoré sa niesli celou miestnosť. Katarína si dráždivo naprávala hlboký dekolt a hrala sa so šnúrkami. Nenápadne pri tom mávala končekmi prstov na zbojníckeho kapitána. 
Čas bežal a ak nechceli uviaznuť vo virtuálne kóme, museli začať konať. Mali už nejaký ten poldecák v sebe, takže zábrany sa pomaličky strácali. Jánošík vykročil oproti Kataríne, no v tej chvíli mu Monika podložila nohu a on sa rozpľasol na podlahe. Jeho druhovia sa nahlas rozosmiali. Zbojnícky kapitán sa namáhavo zdvihol a v tej chvíli sa mu pred očami zjavili krásne prednosti nádejnej archeologičky, ktoré pridržiavala len tenučká šnúrka. "Mrzí ma to" zaklipkala očami Monika a podala Jánošikovi ruku.
"To je v poriadku" usmial sa na ňu a očami opäť zamieril do výstrihu. 
"Zatancovali by ste si so mnou, pán kapitán?" nečakane sa pri nich zjavila Katarína a priamo pred Jánošíkom si rozšnurovala košieľku, aby mu predviedla svoje plné prsia. Monika neváhala a provokačne si vyliala pivo z krčahu priamo do výstrihu. Katarína si bez zábran hladila svoje dvojičky priamo pred zbojníckym kapitánom, akoby miesila cesto. 
"Tak ktorú z nás si vyberieš?" zašepkala mu nenápadne do ucha a pohladila ho po tvári. 
Monika sa k nemu nenápadne nahla, niečo mu pošepla a Jánošík zasnene prikývol. Chytila ho za ruku a potiahla k sebe. Dvere sa rozleteli a utekali niekam do tmy. Diana s Martinou na seba nechápavo hľadeli. 
"Do polnoci ostáva už len dvadsať minút" začuli odniekadiaľ prichádzať šéfkin varovný hlas. Čas bežal. "Kde toľko trčí?" nervózne klopala nohou o podlahu Diana. 
"Neboj, ona to zvládne" upokojovala budúcu učiteľku dejepisu Martina.
Konečne vošla dnu. Obe vyskočili ako keby sedeli na žeravých klincoch. "Tak ako?" netrpezlivo vybehla na Moniku Diana. Tá bez slova vytiahla z výstrihu nákres, ktorý ukazoval cestu k legendárnemu pokladu. 
"Ako si to?" nadšene zvýskla študentka muzeológie a od radosti vyobjímala a vybozkávala svoju kolegyňu. 
"To je tajomstvo" žmurkla na ňu Martina a všetky tri vybehli pred krčmu...

"To bolo na poslednú chvíľu" vydýchla si Alena Vránová, keď sa študentky vrátili späť do súčasnosti. "Som na vás taká hrdá" nadšene gestikulovala rukami. "A zvlášť na teba, Monika" stisla nádejnej archeologičke horúce dlane. "Je tam dole dobre vybavený?" nenápadne jej šplechla do tváre provokačnú otázku. 
"To je tajomstvo, ktoré si, ak dovolíte, nechám pre seba" diplomaticky odbila svoju šéfku Monika. "Zajtra sa naši ľudia vyberú hľadať legendárny zbojnícky poklad. Podľa nákresu, ktorý sa vám podarilo získať, to nebude žiadny problém. Teraz si pár dní oddýchnite. Čoskoro nás čaká ďalšia misia. Tentoraz navštívime Slovenský štát, aby sme sa pokúsili získať ulúpené židovské zlato" zasnene sa zahľadela kamsi do diaľky šéfka projektu a odpila si zo šampanského.
"Tak vážne, aký ho má veľký?" štuchla do Moniky budúca učiteľka dejepisu a všetky prítomné dámy sa nahlas rozosmiali.           
                

   
         
   
   


RECENZIA: Benedict Wells - Na konci samoty (Plus, 2017)

HODNOTENIE:  ***

"Znovu som mal pred očami jedenásťročnú Alvu, ktorá ma hanblivo navštívila v internátnej izbe a dôkladne skúmala moje veci. Potom nedosiahnuteľnú devätnásťročnú mladú ženu, ktorá sa tak veľmi nenávidela, že v nej pre mňa nezostalo miesto. Dvadsaťpäťročnú, ktorú som nikdy nespoznal, práve čerstvo zaľúbenú a zrejme šťastnú. Nežnú, vydatú tridsiatničku, ktorá ma v Mníchove odprevadila na vlak. A teraz, o niekoľko rokov neskôr, sedí tu, vedľa mňa, so svojimi zraneniami a obavami, neschopná správne sa rozhodnúť." (s.202). 




Príbeh sa začína v roku 1980, na juhu Francúzska, kde trávi dovolenku rodina Moreauovcov. Otec Stéphane, (meno mami nepoznáme), súrodenci, bratia Jules a Martin (prezývaný Marty) a sestra Liz. Občas sa stane, že sa s rodičmi pohádame, no našťastie sa to dá väčšinou do poriadku. Julesov otec veľmi rád fotografuje a vo voľnom čase si zvykne zahrať futbal. Keď má Jules jedenásť, s otcom sa pohádajú a posledné slová, ktoré chlapec vyriekne, sú: "Nenávidím ťa." Potom jeho rodičia nasadnú do auta, z ktorého už živí nevystúpia. 
Súrodenci po tragickej autonehode svojich rodičov odchádzajú do internátnej školy. Z Julesa sa stáva uzavretý chlapec, ktorý uniká do vlastného sveta. Marty alternuje realitu počítačovými hrami a Liz až priskoro objavuje svet drog, alkoholu a živočíšneho sexu. V internátnej škole sa súrodenci zoznámia s chalanom menom Anton Brenner, prezývaný Tony, ktorý platonicky miluje Liz. No rozumie si aj s oboma bratmi. Jules sa začne kamarátiť s Alvou. Alva je zaujímavé, inteligentné dievča, krásna tým nenápadným spôsobom (roky strávené v internátnej škole a ich kamarátsky vzťah je ako vystrihnutý z "greenoviek"). Obaja tušia, že je v tom niečo viac, no ani jeden z nich nemá odvahu spraviť prvý krok. Alva spraví niečo, čo Julesa veľmi zraní a odvtedy sú v kontakte len veľmi sporadicky. Alva prežije nejaké obdobie v Rusku, kde sa zoznámi s významným, oveľa starším spisovateľom A.N. Romanovom. Romanov má už takmer sedemdesiat a Alva len niečo po tridsiatke. Spoločne bývajú vo Švajčiarsku, na veľkej usadlosti. Alva pošle Julesovi odkaz, aby ich prišiel navštíviť. Jules po dlhšom uvažovaní napokon súhlasí. V tom období pracuje pre jedno súkromné hudobné vydavateľstvo po tom, čo sa definitívne vzdal kariéry umeleckého fotografa. Liz stále hľadá samú seba a strieda jedného milenca za druhým, zatiaľ čo Marty sa ožení a podarí sa mu úspešne presadiť vo svete moderných technológii. Alvin manžel Romanov trpí Alzheimerovou chorobou, no to mu nebráni, aby vnímal rozvíjajúci sa vzťah medzi jeho ženou a ich hosťom. Napriek tomu, že ho to ako muža veľmi hnevá a zraňuje, dlhú dobu to nedáva najavo. Až jedného dňa, keď už je jeho ochorenie v pokročilom štádiu, no nájde ešte jednu z mála svetlých chvíľ, zavolá si Julesa k sebe a uzavrú spolu tajnú dohodu týkajúcu sa Alvy. Krátko na to Romanov spácha samovraždu. 
Alva a Jules začnú spolu žiť a po čase sa im narodia dvojičky Vincent a Luise. Vzhľadom na to, že Alva zdedí po manželovi veľký majetok, s financiami sa trápiť nemusia. Konečne vyrozpráva Julesovi svoje tajomstvá z minulosti. Liz si diaľkovo dorobí pedagogiku a učí na strednej škole. Stále však zápasí s alkoholom. Marty aj naďalej úspešne rozvíja svoju počítačovú firmu. Občas ich príde navštíviť aj rodinný priateľ Tony, ktorého poznajú ešte z čias, keď chodili do internátnej školy. Zdá sa, že teraz je už konečne všetko v najlepšom poriadku. Lenže ako to už býva v takýchto chvíľach zvykom, osud zasiahne nečakaným spôsobom. Alve diagnostikujú rakovinu. Šťastie a silná vôľa napokon pomôžu mladej žene s neľahkým bojom. Život sa vracia do zabehaných koľají. Deti postupne rastú a vzťahy súrodencov sa upevňujú. Keď už sa zdá, že prichádza príjemná fáza života, Alve sa choroba vráti. Tentoraz však jej telo nereaguje na liečbu ako by malo a lekári odporúčajú paliatívnu starostlivosť. Jules je odrovnaný. Necíti sa na to, aby vychovával dve malé deti a navyše sa musí zmieriť so smrťou milovanej manželky.

Remeselne veľmi dobre napísaný román, ktorý pripomína najlepšie spisovateľské obdobie Johna Irvinga. Práve preto si myslím, že autor neprináša nič nové a už vôbec nie prelomové. Nepopieram, že kniha sa číta veľmi dobre, no akosi som nedokázal prijať Julesa ako literárnu postavu. Akoby sme si vzájomne od seba držali odstup. Najlepšia časť románu sa, podľa môjho názoru, odohráva počas pobytu hlavnej postavy vo Švajčiarsku. Záverečná fáza príbehu, v ktorej Alva bojuje s rakovinou, je, podľa môjho názoru, až príliš patetická, dokonca mám pocit, že ňou autor čitateľa doslova citovo vydiera. Niečo na spôsob Vila Rozborila a jeho uplakaných príbehov. Aj preto som pri záverečnom hodnotení strhol ešte jednu hviezdičku dole. Keby sa Benedict Wells týmto zbytočným chybičkám vyhol, mohlo to byť z jeho strany takmer dokonalé. Takto je to "len" mierne nadpriemerný literárny počin talentovaného nemeckého autora.
Kritika smerom k ľuďom, ktorí navrhli obálku knihy. Hrozné, gýčové, zavádzajúce. Jedným slovom des!          
     

štvrtok 22. februára 2018

RECENZIA: Stephen King - 22.11. 1963 (Ikar, 2012)

HODNOTENIE:   ****

" - O čom to hovoríte? - 
Uprel na mňa pevný pohľad vodnatých, čerstvo zostarnutých očí.  - Je koniec rečí. Musíte to zistiť sám. No, tak ich otvorte. - 
Neisto som naňho pozrel.
- Berte to ako posledné prianie umierajúceho, - povzbudil ma.  - No tak, kamarát. Ak ste teda naozaj môj kamarát. Otvorte tie dvere. - " (s.27). 





Rok 2011. Jake Epping je tridsaťpäťročný učiteľ, ktorý na hodine angličtiny zadá tému slohovej práce na tému - Deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Zaujme ho práca staršieho študenta Harryho Dunninga, ktorý napíše prácu o tom, ako jeho otec, keď bol ešte malý, vrátil sa raz opitý domov a vyvraždil takmer celú jeho rodinu. Prežil len Harry, ktorého život sa však od toho dňa úplne zmenil. V súčasnosti pracuje ako školník. Jake je po prečítaní Harryho slohovej v práce úplne hotový. 
Jake Epping má jedného dobrého priateľa, ktorý sa volá Al Templeton a ten je majiteľom a súčasne aj výkonným riaditeľom Alovej reštaurácie. V podstate ide o podnik dosť pochybnej povesti, no Jake sa v ňom cíti dobre, lebo má Alovu spoločnosť rád. A práve Al mu poodhalí tajomstvo, ktoré Jakeovi navždy zmení život. V nenápadnej komore sa nachádzajú dvere, ktoré fungujú ako brána do minulosti. Keď ňou prejde, vráti sa do šesťdesiatych rokov 20. storočia, do éry Elvisa Presleyho a Jamesa Deana. Zaujímavosťou je, že počas každej návštevy v minulosti prejdú v súčasnosti len dve minúty, a je jedno aký dlhý čas v minulosti strávite. Čas Ala Templetona sa kráti, umiera na rakovinu. A tak bude musieť štafetu po ňom prebrať Jake Epping. Vkročí do roku 1956, čiže bude mať sedem rokov na to, aby sa pokúsil zabrániť atentátu na prezidenta Kennedyho.. Ešte predtým však plánuje prekaziť vražedné vyčíňanie Franka Dunninga, Harryho otca. Jake si mení identitu. V šesťdesiatych rokoch sa z neho stáva George Amberson. Sťahuje sa bližšie k Dallasu. Aby si zlepšil finančnú situáciu, občas staví na športové zápasy, ktorých výsledky už vopred pozná. Na každej škole, na ktorej učí, sa zamestná len na dobu určitú. Zvedavcom natára, že sa pokúša dokončiť rozpísaný román a potrebuje naň svoj pokoj. Na jednej strednej škole sa však mnohé zmení. Preberie dramatický krúžok a žiaci si ho obľúbia. Navyše sa zamiluje do kolegyne Sadie Claytonovej
Pár dní pred uskutočnením atentátu na Kennedyho dostane od ľudí z tipovacej kancelárie (ktorí sú úzko prepojení s mafiou) nakladačku, následkom ktorej príde o pamäť. Jeho misia do minulosti sa začína komplikovať. Je tu však ešte jedna zásadná otázka. Ak sa mu aj podarí zabrániť vražde prezidenta, nespustí to vo svete ešte nejakú väčšiu katastrofu? Nebol práve atentát na Kennedyho menším zlom pre ľudstvo? Efekt motýlích krídel je nevyspytateľný. Navyše počas plnenia misie sa stane niečo, čo Jakeovi alias Georgeovi spôsobí hlbokú bolesť. Bude mať šancu to ešte napraviť? A aby toho nebolo málo, čaká ho návrat do súčasnosti, ktorá je... 

Výborný román z pera majstra Kinga je zmesou filmov ako Návrat do budúcnosti, Pánu učiteľovi z lásky a Osudový dotyk. Už len z tohto dôvodu to nemôže byť zlá kniha. Hlavná postava, Jake Epping, je čitateľsky atraktívna, dej je nadupaný dramatickými momentmi, zároveň však vyvážený emocionálnymi scénami a hlbšími zamysleniami. Trochu mi prekážal taký ten americký patriotizmus: "A mne na tom tiež záleží. Kennedyho som nevolila, ale náhodou som Američanka, a preto to nie je hocijaký prezident, ale môj prezident. Znie to prehnane?" (s.672). Našťastie týchto momentov nie je v románe až tak veľa. King si zobral na mušku okrem iného aj rasovú segregáciu, ktorá bola v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v Spojených štátoch ešte veľmi silná. Otázka "Čo by bolo keby?" láka väčšinu z nás. Alebo sa mýlim? 22. 11. 1963 sa pokúsil na jednu z nich aspoň čiastočne odpovedať. Ak sa prenesiete cez menšie logické nedostatky typu: prečo po každej návšteve v minulosti uplynú v súčasnom svete len dve minúty a prečo sa človek zakaždým, keď prejde bránou času, ocitne na tom istom mieste, potom nie je problém.   

Na motívy knihy bol v roku 2016 nakrútený rovnomenný televízny seriál, ktorý som zatiaľ nevidel, no údajne na Kingov román naväzuje len veľmi voľne. Je to šanca pre tých, ktorým sa nechce čítať takmer 800 stranový román, s ktorým som ja osobne veľmi spokojný.                                                                                                     Zaujímavosťou je, že časť príbehu sa odohráva v mestečku Derry, kde sa okrem iného odohráva aj roman To, v ktorom vraždiaci klaun spustil naozajstné peklo. Dokonca sa stretneme aj s niektorymi deťmi z romanu To a zaznie aj známa riekanka, ktorá navodzuje mrazivú atmosféru...

streda 21. februára 2018

RECENZIA: C.D. Payne - Z Hovna bič (Jota, 2017)


HODNOTENIE:   ****           FEBRUÁROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA


"Jen tak z fleku mě napadají hned štyři duvody, proč chlastám.
   Za prvé, jsem kreativní člověk, a všecko co vyplodím. až znepokojivě nesplňuje mý očekávání. Alkohol pomáhá neutralizovat pocit zklamání.
   Za druhé je to muj zjev. Jsem vysokej, plešatej a nosím brejle se sklama tlustýma jako popelníky. Na fotkách vypadám jako sériovej vrah na útěku. Nebo laboratórní asistent doktora Mengeleho. Dŕív jsem prohlašoval, že trpím předčasným ústupem vlasu, ale teď, když je mi osmatřcet, nepředstavuje má plešatost žádnou velkou výjimku. Moje holá kebule patří k těm blyštivejm kabošonum, který snad ani nedokážou udržet jedinej vlásek. Protože mám skla brejlí tak tlustý, ani se neobtěžuju s nějakejma fajnovejma rámečkama. Kupuju si takový ty nounejm černý, jako nosí Clark Kent.
   Za třetí jméno. Mý prostřední je Daniel. Danny Nixon, takhle mi říkají. Mužete hádat, jak zní mý křestní jméno, dám vám jeden pokus. Fotřík, skalní republikán, vždycky neochvějně zastával názor, že to byl na jeho hrdinu děsnej podraz, když ho donutili abdikovat. Ne, nejsme pokrevně spřízněný. A jo, uvažoval jsem, že si ho dám změnit. Představovalo by to ale až moc námahy. A navíc už jsem si na to jméno vlastně zvykl. Tak nějak se ke mně hodí. 
   A konečně piju, abych se vyrovnal se stresem, kterýmu jsem neustále vystavovanej. Vemte si třeba ten incident pár týdnu před Vánocema 2016. Ještě s jedným chlápkem ujiždíme pozdě po prázdní silnici na odlehlým předměstí San Francisca. V kufru mýho auťáku leží mrtvola. Aspoň doufám, že je dotyčnej mrtvej. Mám určitý pochybnosti. Ten borec, co řídí, vypadá neuvěřitelně klidně. Nervy z ocele. To já jsem na druhou stranu totálně rozhozenej. Studenej pot, třesavka, srdeční tep někde na úrovni kolibříka. Muj život je jedno fiasko za druhým. Je naprosto jasný, že zoufale potřebuju pořádnýho frťana." (s.5). 



Danny pracuje ako štátny úradník. Napriek nie práve atraktívnemu vzhľadu a takmer nijakému majetku sa okolo neho motá pomerne dosť žien. Na dovolenke sa zoznámi s atraktívnou Abby, z ktorej sa však vykľuje podvodníčka, čo oberá starších ľudí o peniaze. Krátko po návrate z dovolenky dostáva Danny v práci výpoveď a je nútený prijať v podstate akúkoľvek pracovnú ponuku. A tak začne pracovať v jednej nočnej predajni potravín, ktorej majiteľom je direktívny Číňan. Tu sa zoznámi s náboženskou fanatičkou a chovateľkou mačiek v jednom - Wendy a šestnásťročnou, trochu divokou študentkou Oliviou. Kým s Wendy sa túži od začiatku vyspať, s Oliviou je to skôr o flirtovaní a narážkach (ich vzťah mi pripomína začiatok Murakamiho románu Kronika vtáčika na kľúčik, keď sa hlavný hrdina príbehu, Tóru Okada, dostane počas toho, ako hľadá strateného kocúra, pred dom šestnásťročnej študentky). 
Danny sa aj svojou vinou dostáva do kadejakých komplikovaných situácii (napríklad keď bez dovolenia minie  peniaze svojho kolegu, ktoré inkasoval z predaja jeho bytového zariadenia), otvorí si psychoterapeutickú kliniku, napriek tomu, že nemá na to potrebné vzdelanie a poskytuje pomoc kadejakým čudesným individuám).
Zúčastní sa pomaturitného stretnutia po dvadsiatich rokoch, na ktorom stretáva, okrem iných, aj svoju bývalú priateľku Moniku a najlepšieho kamaráta Owena. Monika sa medzičasom rozviedla a má dve deti a Owenovi nešťastnou náhodou obhorela tvár. Ani jeden z nich však nepôsobí nešťastne. Napriek nie veľmi radostnému životu existuje človek, ktorý je na tom ešte horšie ako Danny. Jeho meno je Tim Chapben. Tim je Dannyho bývalý kolega z práce, ktorý sa dostane do poriadnych problémov, keď si začne s neplnoletou dcérou zástupcu šerifa Grizzoffského. Zdá sa, že to bude boj na život a na smrť. Tim si pre istotu zbalí veci a padá preč, aby si zachránil aspoň holý zadok. 
Danny zatiaľ premýšľa, ktorá z jeho známostí bude pre neho tá pravá. Alebo žeby ani jedna?

Najnovší román C.D. Paynea je najmä v prvej časti nabitý perfektným humorom, ktorý ma neraz dostal do kolien: "Prví brýle jsem dostal, když mi bylo devět. Byl to pro mě dost šok, když jsem zistil, že mají  stromy taky jednotlivý listy. Do tý doby jsem si myslel, že to jsou velký střapatý koule, něco jako zelená cukrová vata." (s.16). 

"Přivezte  mi ji do servisu příští jaro, pokud  vám bude furt jezdit, a já se na to mrknu. -
- Co myslíte tím, jestli mi bude furt jezdit? Říkal jste, že tři sta osmnáctka je skvělej motor! -
- Jo, je to dobrej motor.  Jenomže týhle rachotině je skoro čtyricet. To už má pod kapotou spoustu najetej kilometru. Buh ví, kolikrát vám přetočili tachometr. -
Ta cordoba není o nic starší než já, Side. A pořád šlapu jak hodinky. -
Sid si mě změřil skeptickým pohledem.  - Jasně, chtěl jsem říct, abyste mi jí přivezl do servisu, pokud vy tu ještě budete. - 
  Celý mě to tak rozhodilo, že jsem si od něho koupil další tři koblihy, který jsem spároval s litrovkou brandy." (s.35). 

"Velká krize nastala před pár lety, kdy postavili ke všem vchodum strážný a detektory kovu. Sehnal jsem si placatku, co vypadá jako foťák. Teď si všichni strážní myslí, že jsem vášnivej fotoamatér. Jeden si mě chtěl najmout na svoji svatbu, ale odmítl jsem s vysvětlením, že muj styl s romantickýma oslavama zrovna nesouzní. Rád to střídám: jeden den tequila, další gin, občas lacní skotská." (s.37).

Daniel Danny Nixon je taký optimistickejší typ Hanka Chinaskiho, ktorý sa snaží preplávať životom, dostať ženskú do postele, vyhnúť sa problémom (čo sa mu absolútne nedarí), uhnúť si z fľaše kvalitnej whisky a nájsť spôsob ako sa dostať k peniazom, pokiaľ možno, čo najmenej pracným spôsobom. Dokáže sa aspoň trochu zmeniť? Pomôže mu v tom niektorá z vyššie spomínaných žien? Alebo nejaká úplne iná? A dokáže sa vôbec zmeniť? 
Danny je napriek svojim mnohým nedostatkom veľký sympaťák, ktorému sa proste nedá nefandiť. Možno preto, že odkrýva viacero našich nedostatkov. Príbeh nie je žiadna divoká rieka, ktorá sa rúti strmhlav dole, je to skôr pohodová, príjemná jazda, ktorú si určite vychutnáte. Za každou kapitolou (s výnimkou jednej) nájdete Dannyho poetickú vsuvku, ktorá je plná humoru a "životnej múdrosti":

"Dokud je ti sedmnáct
Toužíš po tom třikrát denně
Vždy rád do všech světa stran
Rozesíváš svoje sémě
Pětadvacet to je věk,
Na manželské nemravnosti
Třikrát týdně bez řečí
Plníš svoje povinnosti
Když oslavíš čtyřicet 
Sotva třikrát do měsíce
Dopřeješ si malý šťouch
Pokud dojde slivovice
Sedmdesát na krku
Ekvivalent hladomoru
Možná třikrát do roka 
Postavíš ho dopozoru" (s.36). 

Pochvala smeruje aj ku grafickej podobe knihy (obálka je skvelá) a rovnako tak musím vyzdvihnúť veľmi kvalitný český preklad. 
  
           

pondelok 19. februára 2018

RECENZIA: Patrick Ness - Najdlhší deň Adama T.

HODNOTENIE:   ***                        NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA FEBRUÁR

   "Opäť sa usmial a vycúval z príjazdovej cesty. Dobre, zabudni na hnev, čaká ťa neuveriteľný deň! To bude zábava! To bude smiechu! To bude jedla a pitia a priateľov a sexu! A napokon rana do srdca, lebo párty je na rozlúčku. Niekto odchádza. Adam si nebol istý, či chce, aby ten človek odišiel. 
     To bude deň!" (s.12).   



Adam Thorn je šestnásťročný tínedžer, ktorý je synom farára a k tomu ešte aj gej. Veľmi komplikovaná kombinácia. Má staršieho brata Martyho, ktorý sa onedlho stane otcom. Najlepšou kamoškou Adama Thorna je Angela Darlingtonová, ktorá je napoly Kórejka a napoly Holanďanka a vo svojej sexuálnej orientácii je veľmi prelietavá. Adam T. bol dlhú dobu zamilovaný do chalana, ktorý pochádza zo Španielska a práve dnes organizuje veľkú rozlúčkovú párty. Volá sa Enzo (celým menom Lorenzo Emiliano Garcia) a Adam je do neho stále tak trochu zamilovaný. A to napriek tomu, že už chodí s jemnejším a citlivejším, umelecky založeným Linusom Bertulisom. Adam brigáduje v malej predajni, kde mu šéfuje istý Wade, ktorý ho v poslednej dobe neustále sexuálne obťažuje. 
Adam T. vo voľnom čase veľmi rád beháva, lebo práve táto aktivita mu pomáha zabúdať na problémy, pozerá horory a veľa času trávi so svojou kamoškou Angelou

V ten jeden jediný deň sa toho udeje strašne veľa. Adam sa dozvie, že jeho brat Marty sa stane tatkom, prizná sa otcovi so svojou homosexuálnou orientáciou, zdôverí sa mu aj s tým, že v práci ho obťažuje šéf, Angela sa preriekne, že odchádza s rodičmi na rok do Holandska a navyše ešte aj ten Enzov rozlúčkový večierok...

"Prečo každý, kto prestal byť tínedžerom automaticky mávne rukou nad všetkým, čo vtedy cítil? Koho zaujíma, že z toho vyrastie? Bolestné a euforické dni, keď to človek prežíva, preto nie sú o nič menej skutočné. Skutočné je to, čo sa odohráva teraz. Aj keď ste mladí.
Najmä ak ste mladí." (s.37).  

Román je po remeselnej stránke napísaný veľmi dobre. Chýba mu však jedna dôležitá vec a tou je originalita. Kamarátstvo Adama a Angely, to je čistá "greenovka", rozhovory a postavy v príbehu sme videli v inej podobe už vo viacerých tínedžerských románoch. Za každou kapitolou nájdeme akési drogové výplody, ktoré pôsobia na mňa rušivo a celkom nechápem ich význam. Adam nie je nesympatická postava, ale nejako extra mi neprirástol (ako čitateľovi) k srdcu. Aj samotný príbeh je dosť zdĺhavý, niekedy som mal pocit, že sa k samotnému večierku ani neprepracujeme. Záver románu samozrejme neprezradím, poviem len toľko, že nevylepší celkový dojem z príbehu.
Som trochu v rozpakoch, lebo predošlé diela Patricka Nessa som si celkom obľúbil a čakal som niečo viac. Najdlhší deň Adama T. nie je zlá kniha, ale chýba jej akási pridaná hodnota. Aj preto prevláda na mojej strane skôr pocit sklamania a rozčarovania. Hoci verím, že tínedžeri, ktorí sú hlavnou cieľovou skupinou tohto románu, to môžu vnímať inak.      

POCTA KRÁĽOVI (úvaha o žijúcej legende)

Dovoľte, aby som si dnes, keď už má svoj vlastný príbeh aj rohožka pred dverami alebo gumený cukrík (lebo tak sa v dnešnom svete s týmto slovom hlúpo zaobchádza) pripomenul osobnosť, ktorá píše skutočne jedinečný príbeh hodný hollywoodskeho spracovania.
Nie, nemaľujme zase nezmyselné obrázky. Aby sa človek presadil vo svete tenisu, musí mať relatívne dobre situovaných rodičov a slušne finančné zázemie. Alebo ste už počuli o tenistovi z nejakej rozvojovej krajiny, ktorý by vyhral Wimbledon




Meno Roger Federer som začal vnímať už veľmi dávno. Nedá sa povedať, že by do bieleho športu vystrelil ako raketa, jeho príchod bol naopak nenápadný a postupný. O to viacej udivuje, že sa dokáže vo veku, keď už deväťdesiat percent špičkových športovcov rekapituluje svoju kariéru a s nostalgiu sa vracia k nezabudnuteľným zápasom, udržať na najvyššom tróne. Pred Rogerom Federerom bol mojim najväčším tenisovým vzorom Andre Agassi. Predtým dlhovlasý, s pribúdajúcim vekom holohlavý charizmatický borec zo Spojených štátov. Dodnes mám pred očami ich vzájomný finálový zápas na US Open, ktorý bol zároveň aj Andreho rozlúčkou s veľkým tenisovým svetom. Bol to jediný zápas, kedy som nedržal Rogerovi palce. Veľmi som chcel dopriať Agassimu víťaznú rozlúčku. Dokonca som bol pár dní na švajčiarskeho tenistu nabrúsený. "Doprdele Roger, bol to Andreho posledný zápas na kurtoch ATP, to si mu nemohol so cťou prenechať víťazstvo?" pomyslel som si. "Veď čo by ti to dalo. Ty si určite na nejaký ten titul ešte siahneš." V tej dobe som netušil, že len tých grand slamových bude minimálne dvadsať (pevne verím, že nejaký ešte Roger do svojej bohatej zbierky pridá). Dokonca mi pri Agassiho rozlúčke s tenisom trochu zvlhli oči. Mal som vtedy dvadsať päť.  Nevyšlo to, no od toho dňa sa stal pre mňa novým kráľom práve víťaz US Open, Roger Federer. Od roku 2005 mu držím palce v každom zápase a je jedno či hrá proti nemu Kližan (to Rogerovi vtedy ani netreba držať palce, hotová vec), Djokovič, Berdych, Wawrinka, Murray alebo antukový kráľ Nadal. Práve jeho rivalita so Španielom patrila v novodobej ére tenisu k tomu najlepšiemu a ich zápasy boli ozdobou každého turnaja. Priznám sa, že Rafu (Nadala) som nikdy veľmi nemusel (pripomínal mi takú malú krysu čo si stále škrabe spotený zadok) no čo dokázal vybehať vo svojej životnej forme, je skutočne unikátne a zaslúži si za to uznanie. Dnes sú obaja už tenisoví veteráni, no napriek tomu stále ukazujú mladým tenistom chrbát. Neskutočné. 
Rogera si pamätám ako dlhovlasého tínedžera, ktorý počas viacerých zápasov na začiatku kariéry hádzal o zem raketu, lebo zápas sa nevyvíjal podľa jeho predstáv. Diskutoval s rozhodcami, ľahko sa nechával vyviesť z rovnováhy. Potom si ho našťastie vzal do parády špičkový terapeut a Roger sa upokojil. Jeho hviezda začala pomaličky stúpať nahor a chlapec, ktorý na veľkých juniorských turnajoch často končil pred bránami finále, si začal medzi seniormi budovať skvelé meno. Už to nebol len nejaký tenista zo Švajčiarska, bol to Roger Federer. Niekedy v tom čase sa začala rodiť budúca tenisová legenda a dosť možné, že aj najlepší tenista všetkých čias. Bolo obdobie, keď ste si mohli na jeho víťazstvo staviť s rovnakou istotou, ako na raňajší východ slnka po skončení noci. Jeho jednoručný bekhend je poetický zážitok porovnateľný s Prévertovou básňou alebo Beethovenovou deviatou symfóniou. Je skutočným pôžitkom sledovať jeho tenisovú hru. A treba povedať, že aj vďaka nej si môže užívať športovú dlhovekosť a predchádzať vážnejším zraneniam (dúfajme, že to tak ostane aj naďalej). Federer si uvedomuje, že už nemá dvadsať a preto si turnaje starostlivo vyberá. Na veľkú vyťaženosť počas roka doplatili zdravým napríklad Novak Djokovič, ale aj náš "železný" Dominik Hrbatý.  Roger sa snaží svoje sily rozumne rozložiť. A zatiaľ mu to vychádza.

Roger Federer je nielen skvelým športovcom, ale aj príkladným manželom a otcom rodiny. Na jeho úspechoch má nepochybne veľkú zásluhu jeho manželka, s ktorou má štyri deti (dve dvojičky). Pamätám si, keď som čítal posmešné články vo viacerých denníkoch, že prečo sa neobjavuje na verejnosti s nejakou reprezentatívnejšou ženou (pravdepodobne mali dotyční kritici na mysli dlhonohú blondínu so štvorkami prsiami, dlhými nohami a IQ zodpovedajúcemu obvodu jej pása). Roger nad týmito rečami zakaždým len krútil hlavou, usmieval sa alebo hádzal nad nimi rukou. Nemal potrebu ich vôbec komentovať. On vedel, že jeho Mirka mu dáva všetko, čo k životu a kariére športovca potrebuje. Aj v ich prípade sa písalo o menších či väčších manželských krízach, ale zdá sa, že to napokon úspešne ustali. Aspoň zatiaľ. Nepochybne by Roger mohol mať po svojom boku v podstate každú ženu, na ktorú by ukázal prstom, ale našťastie od väčšiny bohatých mužských športovcov, rozmýšľa aj hornou časťou tela. Vie si zodpovedať základnú otázku, či by mu prípadná aféra stála za rozpad skvelej rodiny. Stačí si spomenúť na tragikomického golfistu Tigera Woodsa, ktorý už pomaly aj zabudol ako sa drží golfová palica a väčšina jeho úderov (na rozdiel od penisu) nekončí v jamke, ale vo vodných prekážkach. 
Keď pred rokmi Roger pomaly ustupoval z tenisového trónu, väčšina jeho kritikov (ale aj priaznivcov) ho už pomaličky posúvala do tenisového dôchodku. Dokonca sa začali obávať, aby si na sklonku kariéry nepošramotil vynikajúce meno. A pozrime sa na Rogera dnes. Opäť dokázal prekvapiť a takmer po piatich rokoch sa vrátil na vrchol. V tridsiatich šiestich rokoch! Samozrejme v jeho prospech hrajú aj viaceré okolnosti. Djokovič je dlhodobejšie zranený a po viacročnej dominancii čoraz ťažšie nachádza motiváciu vrátiť sa späť na čelo svetovej jednotky, Nadala zrádza rokmi zničené telo, ktoré doplatilo na Španielov fyzicky veľmi náročný herný štýl. Nastupujúca generácia prináša niekoľko nových mien, ale žiadne z nich zatiaľ nedokázalo zosadiť kráľa Federera z trónu a donútiť ho položiť si otázku, že či nie je načase prenechať tenisový trón niektorému z nich.

Užívajme si, že žijeme v ére výnimočných športovcov. Ronaldo, Messi, Federer. Bude trvať pravdepodobne veľmi dlho, kým ich nahradí niekto nový a prekoná ich úžasné rekordy. A možno nie. Kto vie? Viem, že keď odíde Roger Federer z okruhu ATP a rozhodne sa naplno venovať svojej rodine, tenis už budem sledovať pravdepodobne len veľmi zbežne. Keď končil Andre Agassi, bol som rozčarovaný, no vedel som, že budem mať svojho nového kráľa. Bol ním v tej dobre mladý charizmatický Švajčiar s drobnými očami. Roger Federer. Zatiaľ však nevidím nikoho, komu by mohol predať pomyselné žezlo, aby som mal dôvod tenis sledovať aj naďalej. V každom prípade ďakujem Roger za skvelé zážitky a dúfam, že si svoju kariéru ešte o nejaký ten rôčik predĺžiš. A blahoželám k návratu na tenisový trón. Nikto si to nezaslúži viac ako ty.