pondelok 31. decembra 2018

RECENZIA: Jordan Radičov - Prak a iné prózy (AllerGro,2017)

HODNOTENIE:   **

"Veľakrát som si neskôr kládol otázku, či sa dajakému inému človeku za mnou zacnelo. A keďže som nevedel prísť na nikoho iného krem deda, prišlo mi ľúto, ľutoval som sám seba. Veď ak sa ľuďom za tebou necnie, to znamená, že ťa nepotrebujú!" (s.79).


Kniha je príbehom chudobného vidieckeho chlapca po maturite, ktorého matka sa po manželovej smrti druhý raz vydala a chlapec preto žije u babky. Jedného dňa sa chlapec počas povodne záhadne stratí a zostanú po ňom iba denníkové záznamy, ktoré zachytávajú jeho vnútorný svet, opisujú udalosti a príhody, ktoré sa dejú okolo neho a ľudí, ktorí ho obklopujú. Chlapca sa rozhodnú ísť hľadať dvaja vidiečania a autor príbehu. Stretneme tu množstvo svojských postáv a aj typické domáce zvieratá. Súčasťou knihy je sedem krátkych poviedok, ktoré však spolu nijako nesúvisia, hoci sú si tematicky podobné. Jediné, čo som si z diela zapamätal, je atmosféra rázovitej dediny a mená, alebo prezývky, niektorých postáv: Opatrovník, Ľaváčik, Otčenáš, Dimka. Aj názov dediny je dosť svojský: Dolné Múky
Celú dobu som mal pocit, že čítam niektoré z klasických diel slovenských realistov a napriek tomu, že kniha má len zopár desiatok strán, mal som problém ju dočítať dokonca. Neskutočne som sa pri nej nudil a po celý čas, čo som ju držal v rukách, som sa nedokázal naplno ponoriť do deja. Pozitívom je akurát atmosféra dediny, všetko ostatné je len hŕba slov.     

streda 26. decembra 2018

RECENZIA: Marek Vagovič a kol. - Umlčaní (Ringier Axel Springer Sk, 2018)

HODNOTENIE:   ****                DARČEK POD STROMČEK

"Slovenské tímy svoj úspech poriadne oslávili v jednej útulnej pražskej krčme. - Česká investigatíva bola vždy pred nami a teraz sme ich na hlavu porazili, - žartovali Marek s Janom pri orosených pollitrákoch piva, ktoré vtedy tieklo prúdom. Vanda si spomína, že Jano a Pavol si objednali aj večeru. Čašníčka im však priniesla len mäso, keďže nevedeli, že prílohu si treba objednať zvlášť. - V takýchto veciach z bežného života bol Janko moták. Aj vodičák spravil až na štvrtýkrát, - hovorí Vanda s úsmevom. - Perfektne sa orientoval v politike, v uliciach mesta už to bolo horšie.- " (s.133).  




Priznám sa, že som k tejto knihe pristupoval s určitými obavami. Nebude to len snaha vyťažiť z mena Ján Kuciak čo najviac, kým ešte spomienka na mladého investigatívneho novinára rezonuje v hlavách širokej verejnosti? Navyše sa blíži čas Vianoc, kedy ľudia nakupujú knihy v oveľa väčšom množstve ako po zvyšok roka. 
Musím hneď na začiatku povedať, že moje obavy sa veľmi rýchlo rozplynuli.Teraz k samotnej knihe, ktorá je rozdelená do troch väčších častí.  Prvá časť má názov Obyčajný život a je spomienkou rodín na Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Na ich detstvo, mladosť, dospievanie, štúdium. Spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že z nenápadného Jana zo Štiavnika sa jedného dňa stane človek, ktorého smrť položí vládu plnú oligarchov. Takisto aj život Martiny Kušnírovej bol životom obyčajného dievčaťa, ktoré sa však nebálo pobiť s chlapcami, keď na to prišlo, a veľmi túžilo stať sa policajtkou, čo jej napokon nevyšlo (najmä vinou korupčne nastavených pravidiel) a aj preto sa z nej napokon stala archeologička. 
Ján Kuciak sa vybral najskôr technickým smerom, no veľmi rýchlo pochopil, že toto nie je jeho cesta. Po dlhšom zvažovaní si napokon vybral žurnalistiku v Nitre, o úrovni ktorej sa však už počas štúdia vyjadroval s úsmevom. Svoju kariéru odštartoval počas krátkej stáže, ešte ako študent, v denníku SME. Kolegovia z ročníka a prednášajúci si na Jana spomínajú ako na chalana do nečasu, ktorý sa snažil každému pomáhať, bol džentlmen, veriaci človek, mal rád pivo, zábavu, veľmi rád diskutoval a bol neuveriteľne pracovitý a skromný. So svojou budúcou snúbenicou, vtedy študentkou archeológie, sa zoznámili, keď bývali spoločne s ostatnými kamarátmi na priváte a svoj vzťah dlhšiu dobu pred partiou tajili. Ján Kuciak nebol hviezdny študent, rozhodne nemal v indexe Áčka od hora až dole, viaceré skúšky opakoval, jeden predmet si musel prenášať do ďalšieho ročníka. Napriek tomu už vtedy bolo viacerým jasné, že je to hlava. Teória mu veľmi nevoňala, zato analýzy a hľadanie riešení aj v tých najzamotanejších kauzách, to bolo jeho. Napokon úspešne absolvoval nielen magisterské štúdium, ale na univerzite ostal pôsobiť aj ako doktorant. Už vtedy však túžil ísť do praxe, aby sa mohol realizovať v práci, ktorá sa stala jeho záľubou a poslaním.
Druhá časť knihy, ktorá sa nazýva Boj za spravodlivosť, sa zaoberá najmä investigatívnou prácou Jána Kuciaka. Rok 2014 predstavoval pre neho kariérny zlom. České centrum pre investigatívnu žurnalistiku, na čele s Pavlou Holcovou (Kuciak s ňou aktívne spolupracoval na svojej poslednej kauze talianska mafia, ktorá ho stála život) usporiadalo tretí ročník kurzu pod názvom Achillove dáta. A práve na tomto seminári meno Ján Kuciak zarezonuje aj medzi známymi novinármi, ktorí začínajú vnímať jeho talent. Dochádza k stretnutiu s Marekom Vagovičom, ktorý sa stane akýmsi mentorom nádejného študenta. Ján Kuciak  sa oťukáva vo viacerých slovenských periodikách: denníku SME, týždenníku týždeň., Hospodárskych novinách, až sa napokon stane súčasťou tímu aktuality.sk. na čele práve s vyššie spomínaným Marekom Vagovičom. Spolupracuje s ďalšou mladou novinárkou Veronikou Šmiralovou, neskôr do tímu pristúpi aj Adam Valček, s ktorým si Kuciak rozumie aj po ľudskej stránke. Mladý Ján Kuciak vletí do žurnalistických vôd ako skúsený dravec. Už od začiatku pracuje na tých najzávažnejších kauzách: Jozef Brhel (jeden z mecenášov strany  Smer),  vrhne sa na ministrov Kaliňáka s Počiatkom, pustí sa do ďalšieho mocného  podnikateľa stojaceho v úzadí Miroslava Výboha, nervózni sú z neho Bodorovci v Nitre, zubami škrípu pri mene Ján Kuciak aj Bašternák spoločne arogantným Kočnerom.      
Jánovi Kuciakovi sa darí aj s súkromí. Spoločne so snúbenicou Martinou plánujú svadbu, rekonštruujú dom. Ešte mu ostáva dopísať zatiaľ jeho najväčšiu reportáž o prepojení talianskej mafie so slovenskou vládou a...
Čo nasledovalo potom, všetci vieme. Chladnokrvná vražda, plné námestia, pád vlády, ktorú nahradili panáci na čele s novým predsedom vlády a novou ministerkou vnútra. Myslím si, že po vražde nádejného novinára si dosť veľa ľudí v Smere vydýchlo, aj keď na trápnych tlačovkách, ktoré nasledovali, stále mleli o tom, aká je to hrozná tragédia. Je jasné, že svojou politikou k vražde výraznou mierou prispeli práve oni. Posledná časť nesie príznačný názov Iné Slovensko. Na Jána Kuciaka si spomínajú viacerí jeho kolegovia, priatelia, známi. Aj keď mal svoje chyby (veď kto z nás ich nemá),všetci sa zhodnú na tom, že to bol výnimočný človek a novinár. A po prečítaní knihy nemám pocit, že by to boli len prázdne frázy. Musím sa priznať, že pred vraždou som meno Ján Kuciak zachytil len veľmi zbežne z niekoľkých káuz na ktorých pracoval, no mám pocit, že Slovensko prišlo o veľmi kvalitného novinára a človeka, ktorý mohol toho priniesť v investigantívnej žurnalistike ešte veľmi veľa. Je smutné, že musel zomrieť, aby sa niečo v tejto prehnitej spoločnosti konečne pohlo. Občas premýšľam nad tým, kam by až dokázala zájsť vtedajšia vláda, keby sa toto všetko nestalo. Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová nezomreli nadarmo, ale že to došlo tak ďaleko, je skutočne desivé.  

Úryvok z rozhovoru, ktorý urobil Ján Kuciak v roku 2017 pre časopis Občas Nečas, ktorý vydáva Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre:
" - Je aj v tejto dobe investigatívna žurnalistika pre novinára nebezpečná?
- Ešte sa mi nestalo, že by ma niekto zbil, alebo že by mi niekto podpálil auto, čo bolo kedysi bežné. Možno to bude tým, že auto mám iba niekoľko mesiacov. (Smiech). Nemyslím si, že by moja práca bola nebezpečná v tomto význame. Maximálne sa nám niekto vyhráža súdom, podá trestné oznámenie. Podľa mňa sú v nebezpečnej pozícii zdroje. Keď je nejaká kauza citlivá, ľuďom, o ktorých píšeme, môže byť jasné, že to novinárom musel niekto povedať, inak by sa k tomu nedostali. Ak sa ten človek dá identifikovať, je to pre neho riziko. Zakrývanie zdrojov je veľmi dôležité. Dnes by si asi nikto nedovolil len tak na verejnosti nepadnúť novinára, ale keď sa niečo stane neznámemu malému podnikateľovi, je to menej na očiach. Prípadne ho pripravia o firmu alebo niečo podobné. - 

- Takže sa o bezpečnosť nebojíte? - 
- Zatiaľ nie. - " (s.188). 

Nestáva sa mi často, aby po prečítaní knihy vo mne doznievalo dlhé silné ticho. Tentoraz k tomu došlo. Treba pochváliť Mareka Vagoviča a kolektív autorov za to, že našli tú správnu hranicu emócii a nesnažili sa do knihy vnášať kadejaké patetické výlevy a robiť z mena Ján Kuciak nedotknuteľnú osobu bez chýb. Nedostatky, ktoré mal, ho ešte viacej poľudšťovali. Martina Kušnírová vystupuje v tomto príbehu viac - menej v úzadí, čo je v tomto prípade pochopiteľné, hoci zároveň treba dodať, že posledné roky bola neoddeliteľnou súčasťou Jánovho života. Kniha je plná spomienok najbližšej rodiny, kamarátov, kolegov, bývalých spolužiakov, obsahuje rozhovory, úryvky z článkov, čo dopomáha dotvoriť ucelenejší obraz o investigatívnom novinárovi, ktorý sa stal obeťou špinavej hry mocných. Silný zážitok. A tentoraz nielen čitateľský.

utorok 25. decembra 2018

RECENZIA: Jozef Banáš - Prebijem sa! (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:    DARČEK POD STROMČEK


" - A my sa tu prebijeme! -
- Tak veru, prebijeme ,- položil mu ruku na plece o päť rokov starší priateľ.  - Iné nám neostáva. - (s.136). 




"Viem, že života mám už namále, musím teda ten zvyšok  čo najlepšie zužitkovať. Ak vykonám svoje, pokojne umriem. Vzdycháme, že život je krátky, a pritom ním tak ľahkomyseľne mrháme. Blúdim vo svete sám a smutný, moje jediné šťastie je, že sa stanem užitočným. Verím vo vyšší ideál, chcem slúžiť. Hľadáš cieľ života? Čiň prípravy na smrť. Kto zomiera bez túžob a ľútosti, ten žil životom šťastným a opravdivým." (s.268).

Jozef Banáš sa rozhodol, že nám tentoraz priblíži jednu z najväčších osobností slovenských dejín. Kniha (rozdelená do dvoch častí) sa začína tesne pred osudným letom, ktorý ukončil Štefánikov život. Mal len tridsať deväť rokov. 
Vraciame sa do Milankovho detstva. Chlapec pochádzal z dvanástich súrodencov, no nie všetci sa dožili dospelosti. Jeho otec bol evanjelický farár a do jeho okruhu známych patril napríklad Jozef Miloslav Hurban. Matka sa starala o domácnosť a o deti. Už počas štúdia v Šamoríne mal malý Štefánik problémy s tým, že sa hrdo hlásil k slovenskej národnosti. Po absolvovaní maďarských škôl sa, napriek otcovmu nesúhlasu, rozhodol pokračovať v štúdiu v Prahe. Pomerne rýchlo sa adaptoval v Spolku Detvan, v ktorom sa zoznámil napríklad s Jozefom Gregorom Tajovským, Vavrom Šrobárom, Ivanom Kraskom, Mikulášom Schneiderom - Trnavským alebo Dušanom Makovickým. Do spolku zavítal na jedno zo stretnutí napriklad aj slávny francúzsky sochár Auguste Rodin. Na krátke obdobie sa mladý Štefánik ocitol aj vo Švajčiarsku, kde sa stretol s vynálezcom Aurelom Stodolom. Finančne ho podporovali najmä vyššie spomínaný Vavro Šrobár, s ktorým mal počas štúdia v Prahe veľmi priateľské vzťahy, a tiež staviteľ Antonín Dvořák. V tom čase sa Štefánik po prvý raz stretáva s budúcim prezidentom Masarykom, ktorý na neho urobil veľký dojem. Napriek otcovým protestom sa rodák z Košarísk rozhodol ísť študovať do Paríža. Už netúžil po technickom odbore, sníval o tom, že sa stane astronómom. V Paríži sa spriatelil so svojim rodákom, teoretikom kultúry a filológom, Jánom Lajčiakom. Práve v hlavnom meste Francúzska na chvíľu zahorí láskou k dcére bohatého kožušníka Mime Benkovej. Milankovi sa napokon splní veľký sen a po úspešnom absolvovaní štúdia sa stane astronómom, vďaka čomu absolvuje viacero dobrodružných výprav: výstup na Mont Blanc, podnikne cestu do Španielska, do Alžírska, na Tahiti, oddava sa pozorovaniam hviezdnej oblohy na súostroví Vavau, podnikne cestu do Brazílie aj do Spojených štátov. Preniká čoraz bližšie do francúzskej spoločnosti. Údajne sa mal zúčastniť plavby na Titanicu a mal byť aj pasažiarom na potopenej lodi Sussex, ale zhodou okolností a šťastia sa obom plavbám napokon vyhol. 
Druhá časť románu je venovaná najmä Štefánikovej vojenskej kariére a sleduje jeho pôsobenie počas prvej svetovej vojny, predovšetkým v Česko - slovenských légiách. Počas vojny bol istý časť súčasťou vojenskej letky. Viackrát sa stretol s ruským generálom Kolčakom aj s československým generálom Gajdom, ktorý sa preslávil bitkou pri Zborove. Banáš sa nevyhol zmienke o legendárnom poklade, ktorý bol naložený v nákladných vozňoch, no za doteraz nevyjasnených okolností sa niekam stratil. Milanko sa zoznamuje napríklad s vnukom legendárneho vodcu Garibaldiho a zahorí láskou ku krásnej markíze Guiliane Benzoniovej, s ktorou sa zasnúbia. Po čoraz častejšom porušovaní dohôd sa Štefánik postupne odkláňa od Masaryka, s Benešom si vymieňajú viaceré ostré názory. Štefánikovo, už aj tak dosť vážne nalomené zdravie, ešte viacej dorazí pobyt na Sibíri počas prvej svetovej vojny. Napokon vznikne v roku 1918 vytúžená Československá republika, no je potrebné ju ešte brániť pred vonkajším nepriateľom a obhájiť pred spojencami. Aj keď sa Štefánik posledné roky zdržoval najmä v zahraničí, neustále sledoval aj dianie na domácej politickej scéne. Napriek tomu, že ho od absolvovania letu do Bratislavy odhováralo hneď niekoľko ľudí, Štefánik sa nenechal odradiť. 4. mája. 1919 si sadol do lietadla naposledy. Na Vajnory už nikdy nedorazil. 

Nemožno Banášovi uprieť, že sa vo svojej knihe snaží naservírovať množstvo faktov (občas aj zaujímavých, no väčšinou už dobre známych), skôr je problém jazyk, ktorý vo svojom románe používa. Zdrobneniny ako "Milanko", klišé slovné spojenia typu "úhrančivý pohľad", patetické vyjadrenia, rôzne historizmy a archaizmy, ktoré majú akože dotvárať atmosféru doby, robia z knihy skôr lacnú televíznu inscenáciu z čias socializmu. Takisto celkom nerozumiem tomu, prečo sa autor snažil za každú cenu napasovať do diela mená ako Jozef Tiso alebo Adolf Hitler, keď pre obdobie, ktoré opisuje, boli úplne nepodstatní. Štefánik je v diele opísaný vyslovene kladne, občas z neho autor robí takého malého vyhúkaného Slováčika vo veľkom svete, no jeho postava je pre mňa, ako čitateľa, málo uveriteľná. Napriek tomu, že Štefánik mal úchvatný život, Banášova kniha je skôr pomalá a statická a absolútne nevyužíva potenciál, ktorý mal autor k dispozícii. Ťažko povedať či som sklamaný, lebo som nemal nejaké vysoké očakávania, takže skôr sa len potvrdilo to, čo som od knihy viac - menej čakal. Ak mal Banáš za cieľ napísať nejaké ucelené veľdielo o jednej z najvýznamnejších osobností našich dejín, potom to bol príliš odvážny a nenaplnený cieľ, no po komerčnej stránke román s veľkou pravdepodobnosťou naplní očakávania priemerného slovenského čitateľa. A hlavne Jožkovu peňaženku. Alebo tu išlo aj o niečo viac?   
        

pondelok 24. decembra 2018

RECENZIA: Peter Sagan, John Deering - Sagan, môj svet (Eastone books, 2018)

HODNOTENIE:   ****                DARČEK   POD STROMČEK 

"Pretekov sa zúčastnili stovky mužov a každý z nich má svoj vlastný príbeh a každý z tých príbehov je iný. Ja viem porozprávať iba ten svoj." (s.8). 




Predstavovať niekomu Petra Sagana je rovnako zbytočné ako učiť tínedžera ovládať mobilný telefón. Aj ten kto nemá o cyklistike šajnu, vie o kom sa hovorí, keď sa vysloví meno tohto najslávnejšieho slovenského cyklistu v histórii. Sagan je geniálny športovec, ale povedzme si úprimne, nie je to žiadny veľký mysliteľ. Napriek tomu mu nemožno uprieť charizmu, chlapčenský šarm a originálne výroky, ktoré sú často veľmi vtipné. Myslím si, že pri malebných opisoch krajiny a viacerých prirovnaniach musel pri písaní knihy Saganovi výrazne pomáhať autor diela John Deering. Nič to však nemení na tom, že dielo ostalo také to typicky "saganovské", teda humorné, ľahké, svieže, občas vážnejšie, no v každom prípade sa číta veľmi dobre. Aj preto, že hneď na začiatku sa Peter vracia k tomu, čo sa v ňom odohrávalo počas jazdy, ktorou si vyjazdil tretí titul majstra sveta v cestnej cyklistike. Záverečná kapitola je zase venovaná spomienke na skvelé víťazstvo na jednej z najslávnejších klasík Paríž - Roubaix. Obe kapitoly vás natoľko pohltia svojou atmosférou, že máte pocit, akoby ste jazdili v pelotóne spolu so Saganom. Kniha je spomienkou predovšetkým na dva roky v profesionálnom kolotoči jedného z najslávnejších cyklistov sveta (2015 - 2017). Okrem toho si Peter veľmi rád zaspomínal na svoje detstvo, na Žilinu, aj na svoju najbližšiu rodinu a priateľov. Dozvieme sa viacej o bláznivom ruskom podnikateľovi Olegovi Tinkoffovi, pre ktorého Peter niekoľko rokov jazdil, priblíži nám osobu Bobbyho Julicha, trénera ktorý mu svojimi nezmyselnými metódami takmer zničil cyklistickú kariéru, zaspomína si na olympiádu v Riu 2016, na ktorej sa vrátil k svojim obľúbeným horským bicyklom, predstaví nám ľudí, bez ktorých by nebol tam, kde dnes je (taliansky manažér Giovanni Lombardi, masér Maroš Hlad, poľský tréner a zároveň bývalý špičkový domestik Sylwester Szmyd). V súkromí sa vráti k nezabudnuteľnej svadbe s manželkou Katkou, povie pár slov o svojom synovi Marlonovi (vtedy pravdepodobne ešte netušil, že rodinná idyla nebude mať dlhé trvanie). Vráti sa tiež ku konfliktu s Britom Markom Cavendishom a prezradí nám aj niečo o vzťahoch, aké panujú v profesionálnej cyklistke, najmä medzi špurtérmi, ale aj o ľudských vlastnostiach jednotlivých pretekárov (Chris Froome, Fernando Gaviria - údajný Saganov nástupca, Alexander Kristoff, Marcel Kittel,Tom Boonen, Greg Van Avermaet...)

Myslím, že už som prezradil o knihe aj tak viac ako by som mal, preto na záver z nej zacitujem len zopár viet. A nezabúdajte "Why so serious?" ako často pripomína Peter Sagan. Za normálnych okolností by som dal v záverečnom hodnotení tejto knihe lepšie tri hviezdičky (obsahuje výrobné, ale aj slabšie kapitoly), ale ako Petrov fanúšik, a navyše Žilinčan, musím ísť s hodnotením smerom nahor.  

"Práve táto príležitosť zamávať vlajkou svojej domoviny a nie bejbalovou čiapkou s logom banky, cyklistickej firmy alebo výrobcu kuchynských digestorov je to, čo tak priťahuje fanúšikov k majstrovstvám sveta." (s.4).  

"Kým sme došli do Paríža, mal som svoj prvý zelený dres z Tour de France a k svojim víťazným gestám som pridal ešte paródie na Hulka a Muža na úteku. Vyhral by som aj viackrát, ale minuli sa mi nápady na víťazné salutovanie." (s.29).  

Frustrovaný Peter Sagan po sérii druhých miest: v lete 2015:
"Bohatým brať a chudobným dávať? Podľa toho ako sa to vyvíjalo doteraz, aj keby som prepadol koč samotného šerifa z Nottinghamu, stavím sa, že by som zistil, že Greipel alebo Cav už predo mnou vybrakovali truhlicu s peniazmi." (s.68).   

sobota 22. decembra 2018

RECENZIA: Libby Pageová - Bazén (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   *

"Kate urobí malý krok vpred a zadíva sa na vodu. Myslí na Rosemary a Georgea, ako na kúpalisku preplávali životom. 
- Raz, dva, tri... - ozve sa.
A všetci skočia." (s.297). 




Mestečko Brixton, brockwellské kúpalisko. Obľúbené miesto osemdesiatšesť ročnej dôchodkyne Rosemary Petersonovej, ktorá sa tu pred mnohými rokmi zoznámila so svojim budúcim manželom Georgeom. Bazén je v prevádzke nepretržite od roku 1937 a teraz mu hrozí zatvorenie. Investori majú totiž s obľúbeným miestom úplné iné plány. V tom čase prichádza do Brixtonu mladá utiahnutá novinárka Kate Matthewsová, ktorá píše do bezvýznamných regionálnych novín ešte bezvýznamnejšie články, aby spravila s Rosemary krátky rozhovor. Medzi dvomi ženami vznikne priateľstvo a spoločným úsilím sa rozhodnú bazén zachrániť. Príťažlivá Kate neunikne pozornosti talentovaného fotografa Jaya, ktorý sa takisto pravidelne motá v blízkosti bazéna. Aby boli kvóty dostatočne naplnené, súčasťou príbehu je aj homosexuálna dvojica mužov Frank a Jermain a takisto emigrant Ahmed, nádejný študent. Celé mestečko sa spojí pre dobrú vec a môžete hádať či sa im podarí zlých ujov investorov zastaviť...

Uslzený príbeh plný patetických výlevov, dojímavých rozhovorov a nostalgických spomienok. Nie je tu jediná vec, ktorá by vás dokázala nejakým spôsobom prekvapiť a tak príbeh od prvej strany smeruje k očakávanému záveru. Chcel by som ešte niečo dodať, ale vážne mi nič nenapadá.     

piatok 21. decembra 2018

RECENZIA: Ryszard Kapuscinski - Impérium (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   ***                KNIHA MESIACA DECEMBER 

"Do vagonu jsme se vrátili za tmy, sněžilo, mrzlo, až praštělo. V Zabajkálí se mi dostalo dalšího poučení, že hranice tu není bod na mapě, ale škola! Žáci. kteří ji absolvují, se budou dělit na tři skupiny. První skupinu tvoří ti, kdo jen tiše zuří. Jsou to nešťastníci, protože tady ze stresu nevyjdou, pořád budou zuřit, šílet, rozčilovat se, trápit. Dřív než pochopí, že na skutečnosti, která je obklopuje, nemužou nic změnit  ani zlepšit, sklátí je infarkt nebo mrtvice.
Druhá skupina bude pozorovat jak to dělají sovětští lidé a bude napodobovat jejich zpusob myšlení a jednání. Musí zvládnout umění smířit se s existující realitou a schopností čerpat z ní dokonce pocit jistého uspokojení. V takových případech nejvíc pomáhá prupovídka, kterou je nutno každý večer opakovat sobě i druhým bez ohledu na to, jak strašný byl den, který právě skončil: Raduj se z dnešního dne, protože tak dobře, jako bylo dnes, už nikdy nebude!
A konečně třetí skupinu tvoří ti, pro než je všechno především zajimavé, neobvyklé, neuvěřitelné, ti, kteří chtějí ten svět, pro ně dosud neznámý, poznat, prozkoumat, probádat. Ti se dokážou vyzbrojit trpělivostí a udržet si odstup (ale ne nadřazenost!) a klidný, pozorný, střízlivý pohled.
To jsou tři základní postoje, typické pro cizince, kteří se ocitli v Impériu." (s.34). 



"Svět ohrožují tři  metly lidstva, tři epidemie.
První metlou je nacionalizmus.
Druhou je rasizmus.
Třetí metlou je náboženský fundamentalizmus." (s.246). 

Autor rozdelil knihu do troch častí:
"Prvé stretnutie (1939 - 1967)" -  prvá časť, v ktorej si Kapuscinski spomína na vstup sovietskych vojsk  do jeho rodného mesta v Polesí (dnešné Bielorusko) na svoju cestu po ľudoprázdnej Sibíri, do Zakavkazska a do stredoázijských republík. Jeho kroky viedli postupne cez Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Turkmenistan, Tadžikistan, Uzbekistan. 
V čase, keď vrcholil hladomor na Ukrajine, ktorý si podľa viacerých štatistík vyžiadal okolo 2 miliónov obetí (iné údaje hovoria o 3 - 6 miliónov) bolo v Moskve rozhodnuté o výstavbe Paláca sovietov, ktorému mala dominovať monumentálna socha Lenina (výška paláca vrátane sochy vodcu revolúcie mala byť 415 metrov a samotný palác mal mať okolo 150 poschodí). Už rozmery Leninovej sochy vzbudzujú údiv - dĺžka vztýčeného prstu (žeby prostredníka? poznámka recenzenta) 6 metrov, dĺžka chodidla 14 metrov, šírka ramien 32 metrov, váha sochy 6000 ton. Okrem toho sa predpokladal dovoz fajansových dosiek zo Španielska a majoliky z Florenicie. Väčšina vnútorného zariadenia mala byť dovezená zo zahraničia. Ešte raz. Tieto megalomanské plány boli schválené v roku 1933, keď na Ukrajine zomieralo milióny ľudí od hladu! Našťastie druhá svetová vojna tieto šialené predstavy nedovolila nikdy zrealizovať. 
Druhá časť knihy sa nazýva "Z vtáčej perspektívy (1989 - 1991)" - autor absolvuje niekoľko ciest po Impériu, vracia sa k časom Lenina a Stalina bez ktorých je ruská minulosť nepredstaviteľná, Sleduje ako krajinu postupne preberajú z rúk komunistov mocní oligarchovia a mafia. Navštívi pracovný tábor v Kolyme, z ktorého už zostali len trosky. Spomína si na to, akým šialeným spôsobom chceli vtedajší predstavitelia krajiny zachrániť Aralské jazero. Plánovali vyhodiť do vzduchu pohoria Pamir a Ťan - Šan, čo by síce naplnilo hladinu vyschnutého jazera, no na to by potrebovali silu atómovej bomby a tie následky si len ťažko dokážeme predstaviť. Kapuscinski ukončuje druhú časť knihy postupným rozpadom Impéria. Do popredia sa dostáva problém s Ukrajinou. Autor v tomto období precestoval po krajine okolo 60 000 kilometrov. 
Tretia časť má názov "Pokračovanie trvá (1992 - 1993)" Rozpad Ruska je dovŕšený, Gorbačov odstupuje a moc prechádza do rúk oligarchov. Začína sa spomínať meno Vladimír Putin (hoci zatiaľ len nesmelo) a autor sa v tejto častí zahrá tak trochu na prognostika. Jeho predpoveď je až mrazivo presná, dá sa dokonca povedať, že je obrazom súčasného Ruska. Stojí za to prečítať si ju. 

Impérium je akousi kronikou jednej z najmocnejších krajín sveta. Kapuscinski opisuje moderné dejiny, no vracia sa aj hlbšie do minulosti. Veď inak to v prípade Ruska ani nejde. Je to v podstate cestopis s historickým presahom do minulosti a nahliadnutím do budúcnosti. Rusko, nech už máte naň akýkoľvek názor, nikdy neprestane fascinovať. A čítanie o ňom rovnako.   

štvrtok 20. decembra 2018

RECENZIA: Michal Havran - Otec bol v strane (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Robili na pásoch, na traktoroch, v baniach, robili na kombajnoch, večer pili, ich budúcnosť sa začínala každé ráno o piatej, cez obed mala pauzu a pokračovala do večera. V sobotu sa zastavila počas futbalu, v nedeľu, keď bolo pekne, si odpočinula v záhrade. Ich čas a náš čas, čas prichádzajúceho komunizmu, sa nikdy nestretli. Nedokázali sme ich presvedčiť, podarilo sa nám zmobilizovať niektoré ich mrzké a nízke pohnútky, pomstychtivosť, nenávisť, no nedokázali sme to premeniť na sovietske palivo, ktoré nás dostane do iných storočí. Ostali sme stáť v strede dejín, okolo nás prúdil svet, obetovali sme vnútorné životy na budovanie spoločnosti, ktorá sa nám rozpadla v rukách." (s.162).  



Hlavný hrdina románu je starý muž, ktorý rekapituluje svoj život, ktorý prežil vo veľmi pohnutých časoch. Bol aktívnym členom v komunistickej strane, po roku 1968, keď sa väčšina národa vyrovnávala s trpkým sklamaním, on začínal aktívne pracovať v prospech nového vedenia. Rok 1989 bol pre neho osobnou prehrou, nenaplnením (nielen) jeho vlastných ambícií, ale ideológie celej komunistickej strany. Keď zomrie jeho manželka, rezignuje úplne. Dvere jeho vily zdobia hanlivé nápisy odporcov režimu, jeho vlastné deti (ktoré sú už dospelé) s ním odmietajú komunikovať. Starý zatrpknutý básnik túži po samote, no zároveň niekde hlboko vo svojom vnútri by sa rád vyrovnal so svojim synom. Uvedomuje si, že po manželkinej smrti, páde režimu a odvrátenia sa jeho priateľov od neho, mu neostalo už vôbec nič.  
Škoda, že potenciál, ktorý kniha mala, nebol viacej rozvinutý. Sú tu veľmi zaujímavé pasáže, ktoré sa však na niektorých miestach strácajú v obšírnych úvahách a zamysleniach. Havranov štýl mi pripomína Mňačka trochu premiešaného so Slobodom. Podobne tak hlavná postava. Starý zatrpknutý básnik, ktorého život sa nenaplnil ani v práci ani v súkromí. Kniha sa skladá z troch častí, pričom tá posledná je najkratšia. 
Generačné vyrovnanie, stratené ilúzie, pestrá minulosť a bolestivé vytriezvenie. Román, ktorý má čo povedať. 

streda 19. decembra 2018

RECENZIA: Jozef Kubáni - Z Tatier Jožo Kubáni (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Som televízny reportér. Tým by som mohol skončiť a bola by to asi najkratšia kapitola, akú kto kedy napísal." (s.6). 



Jozef Kubáni, rodák z Čadce, je veľmi svojský reportér, možno aj preto ho mám rád. Svoje reportáže nerobí strojene, neraz ide pri ich realizácii na hranu (občas aj za ňu) a najmä väčšina jeho príspevkov je venovaná Vysokým Tatrám, ktoré sú (nielen) mojou srdcovkou. V knihe sa nachádza mnoho fotografií, pričom väčšina textu sa venuje nášmu najvyššiemu pohoriu. Nechýba ani Kubániho spomienka na Pieniny, v ktorých takmer prišiel o život alebo spomienka na zostup do neprebádaných jaskynných priestorov. Vracia sa do čias, keď si na vlastnej koži vyskúšal povolanie kaskadéra pri ktorom sa poriadne dolámal, no jeho vnútro ho aj tak najviac ťahá k nášmu najvyššiemu pohoriu. Aj preto si rád spomína na obdobie, keď si skúsil povolanie vysokohorského nosiča. V jeho spomienkach nechýbajú mená ako Peter Petras (chatár z Reinerky), Viktor Beránek (chatár z Rysov), Peter Šperka prezývaný Ujec (horský záchranár, ktorý sa stal jednou obetí teroristickej akcie počas výstupu na Nanga Parbat. Jedna zo záverečných kapitol je Kubániho návratom k náročnej ceste z najvýchodnejšej časti Slovenska smerom na západ.
Kniha je písaná pohodovým štýlom, nestretnete sa v nej s nejakým vysokým umeleckým opisom, ale o to vôbec nejde. Kubáni neodhaľuje nič pikantné zo svojho súkromia, venuje sa v prvom rade svojej práci, ktorá ho baví a napĺňa. A z diela je to jasne cítiť. To je asi najdôležitejšie. Pre neho a aj pre nás ako čitateľov.   

utorok 18. decembra 2018

PRÍPRAVA NA VIANOCE

Myslím, že sviatky môžu pomaly začať. Cesto je už je zamiesené a pripravené na vykrajovanie pestrých literárnych zážitkov. 



pondelok 17. decembra 2018

RECENZIA: Erika Jarkovská - Posledný potomok (Enribook, 2017)

HODNOTENIE:   *

" - Ja a Iši sme manželia, vzali sme sa pri Jeleňom potoku. - 
- Ach Edna, čo mi to chcete zase nahovoriť? Že ste mali na hlave venček z kvetov, sobášil vás medveď a družičkami boli srnky? - vyhŕkol Pope trochu rozčúlene, ba počula aj, ako si posmešne odfrkol." (s.123). 



Príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách. V roku 1961, kedy Thomovi Hardymu, univerzitnému profesorovi, ktorý prežíva manželskú krízu, právnik odovzdá, ako súčasť pozostalosti, denník Edny Hardyovej, Thomovej matky, ktorá mala na začiatku dvadsiateho storočia osemnásť rokov a živila sa v Kalifornii ako prostitútka vo vile Žltý dom. Tom sa len nedávno rozišiel s manželkou Ursulou a odišiel aj od dospievajúceho syna Normana
Z denníka sa, okrem iného, dozvie aj to, že jeho otcom, o ktorom až doteraz nemal žiadne informácie, je muž menom Iši z kmeňa Yahia, prezývaný vo svojej dobe aj Posledný slobodný Indián Severnej Ameriky. Denník postupne odhaľuje tajomstvá okolo zvláštneho vzťahu krásnej belošky a vášnivého Indiána, o ktorého sa staral istý doktor Saxton Pope spoločne s doktorom WatermanomEdna sa do Išiho úprimne zamiluje a zdá sa, že by mohli napriek mnohým prekážkam prežiť plnohodnotný a krásny život. Lenže jedného dňa...
Tom Hardy je minulosťou svojej matky šokovaný, no na druhej strane má pocit, že vďaka denníku dokáže lepšie pochopiť niektoré jej životné kroky a rozhodnutia. Ak však nechce definitívne prísť o manželku a o syna, je najvyšší čas začať konať. Pokiaľ už nie je neskoro...

Autorka pri písaní svojho románu vychádzala z reálnych faktov, ktoré premiešala s fikciou. Je to v podstate bežne využívaný postup. Čo napísať k samotnému dielu? Žijeme v dobe, kedy si môže vydať knihu v podstate každý kto má na to finančné prostriedky. Román Posledný potomok môže poslúžiť ako čítankový príklad. Jednoduchý príbeh, gýčové milostné scény, patetické dialógy a tak by som mohol pokračovať ďalej. Na druhej strane, ak sa takýto typ literatúry čitateľom páči, nie je mojou úlohou ich za to odsudzovať. Pokiaľ Posledný potomok naplnil ich očakávania, potom je to v poriadku. Ja som sa dal trošku zlákať obsahom. 

nedeľa 16. decembra 2018

RECENZIA: Fredrik Backman - My verzus vy (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ****                DECEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

"Sme malé mestečko v hlbokých lesoch, obyvatelia dokonca hovorievajú, že nijaká cesta nevedie sem, iba naokolo. Miestna ekonomika pripomína astmatika, ktorý sa rozkašle zakaždým, keď sa pokúsi zhlboka nadýchnuť. Miestna fabrika každoročne nenápadne znižuje stavy, ale tvári sa pritom ako dieťa, ktoré predstiera, že torta sa zmenšila od mrazu, hoci z nej kúsok odjedlo. Keby ste pred seba položili starú a novú mapu sveta, videli by ste, že obchodná ulica a fliačik, čo sa honosne nazýva Centrum, sa scvrkli ako kus mäsa na horúcej panvici. Vlastne nám zostal len zimný štadión, to je zhruba všetko. No ako sa hovorieva tu u nás: Dočerta, a čo viac potrebujeme?" (s.5). 



Román je voľným pokračovaním veľmi úspešných Medveďoviec. Pokračuje na mieste, kde skončil prvý diel. Talentovaný hokejista Kevin Erdahl sa po vypuknutí škandálu spoločne so svojimi rodičmi sťahuje z mesta, zatiaľ čo dcéra športového riaditeľa hokejového klubu Medveďovce, bývalého hráča NHL Petra Anderssona, Maya, sa spamätáva zo šoku. Výrazne jej v tom pomáha jej najlepšia priateľka Ana, ktorá má zase kopec problémov so svojim otcom, ktorý denne utápa svoj život v alkohole. Mayna mama Mira pracuje v bezvýznamnej právnickej kancelárii a tajne túži po lepšom mieste. Kevinov najlepší kamarát Benjamin Ovich, prezývaný Benji, (mimochodom, pre mňa osobne, najlepšia postava celého románu), vynikajúci hokejista, zápasí nielen so svojou agresivitou, ale aj s veľkým tajomstvom, ktoré napokon aj tak vypláva na povrch a otrasie celým mestom. K úspešnej kariére profesionálneho hráča má našliapnuté podceňovaný Amat, ktorému výrazne pomáhajú jeho najlepší kamoši Bobo a Zacharias (macher na počítačové hry). Mužstvo prevezme trénerka Elisabeth Zackellová, čo v meste spôsobí veľkú vlnu odporu. Baba a hokej? To obyvateľom Medveďoviec akosi nejde dokopy. Ambiciózna trénerka si však z posmeškov ťažkú hlavu nerobí a je odhodlaná postaviť mužstvo predovšetkým z mladých hráčov. Najskôr však musí počkať, kým sa vráti z nápravného ústavu pre mládež vynikajúci brankár Vidar Rinnius. Peter Andersson, ako športový riaditeľ, má plnú hlavu starostí. Do mesta sa postupne vkrádajú politické špekulácie v podobe Richarda Thea, ktorý chce prilákať do Medveďoviec nových investorov a zmeniť celý kraj na nepoznanie. Nechýbajú ani tajomní chlapci, ktorí si hovoria Skupinka. Dávajú o sebe vedieť zakaždým, keď sa v meste dejú nejaké špinavé praktiky. Pavúk, Stolár a Vidarov starší brat Teem. Nechýbajú ani ďalšie známe tváre z predošlého románu: bývalý tréner Sune, barmanka Ramona, kapitán Zubrovky, mimochodom úhlavného nepriateľa hokejového klubu Medveďovce, William Lyn, ktorý sa rozhodol spraviť Benjimu zo života peklo. A treba povedať, že sa mu to úspešne darí. Nenávisť Medveďoviec a Zubrovky, ktorú ešte prehlbuje zákulisná politika, sa mení na otvorenú vojnu, ktorá už dávno presiahla hranice hokejových mantinelov...

"Toto je príbeh o zimných štadiónoch a srdciach, čo pre ne tlčú. O ľuďoch a športe a o tom, ako sa striedajú vo vzájomnej podpore. O nás, ktorí snívame a bojujeme. O zaľúbených aj zničených, o našich dobrých aj najhorších dňoch. Medveďovce jasali, ale už to v nich aj tlelo. A chystal sa hrozný výbuch.

Zopár dievčat a chlapcov v nás vyvolalo pocit hrdosti a vlastnej veľkosti. A jedno auto sa nocou rútilo prirýchlo. Nazveme to dopravná nehoda, ibaže k nešťastiu dochádza náhodou, no tomuto sme mohli zabrániť. Toto ktosi spôsobil vlastnou vinou. Zapríčinili ho však viacerí. My všetci.

Hokej je hokej. Hra. No len naoko." (s.417). 

Na rozdiel od predošlého dielu, ktorý vyšiel v slovenskom preklade pod názvom Medveďovce, je román My verzus vy temnejší, viacej dramatický a tajomný. Musím vyzdvihnúť autorov štýl rozprávania, ktorým len niečo načrtne, aby čitateľa navnadil, no väčšinu si necháva pre seba, čím ho drží po celý čas v napätí. Plejáda skvelých literárnych postáv, napínavý príbeh, niekoľko neočakávaných zauzlení a záver, ktorým si Backman akoby nechal voľný priestor pre prípadný tretí diel. Pokiaľ ide o mňa, rozhodne by som neprotestoval. Výborné čítanie, ktoré je na prichádzajúce vianočné sviatky ako stvorené. Odporúčam aj ako skvelý darček pod stromček, ak náhodou ešte stále váhate nad nejakou knihou, ktorou by ste chceli obdarovať človeka, na ktorom vám záleží. A teraz všetci naraz: MÉ- DVE - ĎOVCE. MÉ - DVE - ĎOVCE...       

RECENZIA: Jozef Karika - Priepasť (Ikar, 2018)

NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA DECEMBER

HODNOTENIE:  ***


"Desím sa pádu, nedokážem vzdorovať prázdnote. Utekám pred ňou práve tým, že sa do nej rútim. Všetko, čo ma najviac desí, ma zároveň najväčšmi priťahuje. Choré, no inak to nedokážem zdôvodniť. Klin sa klinom vybíja, hrôza a príťažlivosť sú jedno.
Náhlivo som sa zohol, schmatol dotlčenú kameru a strčil ju do vrecka." (s.14).



Hlavným hrdinom najnovšieho románu veľmi úspešného slovenského autora je tentoraz Adam Markus, bývalý vášnivý lezec, ktorý po negatívnej skúsenosti trpí panickým strachom z výšok. Keďže má však k horám aj naďalej veľmi blízko, zamestná sa ako pracovník v informačnom centre. Jedného dňa ho navštívi bývalý horský vodca Emil Droppa, ktorý mu vyrozpráva legendu o skalnej plošine v Tatrách, ktorá sa nachádza v blízkosti Slavkovskej doliny. Podľa legendy v tejto časti Tatier došlo k viacerých nevysvetliteľným úmrtiam. Dolina pod Slavkovským štítom vytvára v ľuďoch zvláštne napätie, ktoré ich núti skákať do priepasti... Adam Markus sa začne o tému zaujímať hlbšie, naštuduje si k nej historické materiály a rozhodne sa na vlastnej koži preskúmať tajomnú oblasť. Nahovorí najlepšieho kamaráta Mira, ktorý sa od začiatku stavia k Adamovmu rozprávaniu veľmi skepticky, no napokon prijme výzvu a vyberú sa spoločne do hôr. Spočiatku ide všetko sa po masle, dvojicu mužov neopúšťa humor, relatívne nenáročnú cestu si príjemne užívajú. No len do chvíle, kým sa Miro nevzdiali a Adam ho nenájde ležať dolu tvárou v priepasti. Od tej chvíle sa sám dostáva do zvláštneho stavu, kedy ho prenasledujú čudné vízie, počuje hlasy, ktoré ho vyzývajú, aby skočil aj on, vníma záhadné postavy. Aj keď si túži zachovať sviežu hlavu, priepasť ho k sebe láka neodolateľným hlasom... 
Čo je vlastne tá niekoľkokrát spomínaná priepasť? Tajomné miesto, ktoré v ľuďoch vyvoláva čudné stavy? Nejaká metafora najskrytejšieho vnútra, ktoré si každý z nás hlboko v sebe uzamyká? Obraz vlastného svedomia? Kafkovská dezilúzia jednotlivca, ktorú vytvára spoločnosť? 
Adam vie, že sa ocitol vo veľkom nebezpečenstve, z ktorého bude len veľmi ťažké uniknúť. Ak vôbec...

Jozef karika nám tentoraz naservíroval v podstate jednoduchú zápletku s minimom postáv. Príbeh je založený najmä na mystickej atmosfére, ktorá je všade naokolo. Začiatok románu je výborný. Postupne sa ponárame do tajomnej legendy, okolo nás vysoké tatranské štíty, napätie stúpa. Paradoxne, keď má vrcholiť, vtedy moja čitateľská pozornosť klesá. Po famóznej Trhline som čakal niečo fakt desivé, šokujúce, niečo, čo mi vyrazí dych, no nestalo sa. Celkový dojem čiastočne napravil záver, no inak som mal pocit, že sledujem film 127 hodín v hororovo mystickom prevedení. Prišlo mi to na autora Karikovho formátu málo originálne. Akoby zmixoval predošlé romány Strach, Tma a už vyššie spomínanú Trhlinu a použil to ako základ pre najnovšiu Priepasť. Tým nechcem povedať, že román nemá kvalitu, je veľmi dobrý, ale predsa len. Na Kariku mám trošku iné nároky.  

piatok 14. decembra 2018

RECENZIA: Truman Capote - Chladnokrvne (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Perry sa zaprel o okraj umývadla a postavil sa. Nohy sa mu triasli, od bolesti v kolenách mu na čele vyrazili kropaje potu. Utrel si tvár papierovým obrúskom. Odomkol dvere a povedal: - Ideme na to - "(s.68). 



Truman Capote, slávny americký spisovateľ a novinár, bol veľmi všestranný. Napísal niekoľko románov, noviel (Raňajky u Tiffanyho), poviedok, filmových scenárov, divadelných hier, ale aj dokumentov. Knihu Chladnokrvne kritici zaradili medzi tzv. true crime
V mestečku Holcomb v Kansase žije uzavretá náboženská komunita, ktorá sa skladá z niekoľkých rodín. Členovia komunity si nažívajú v pokoji a bezpečí. No jedného dňa dôjde k desivej udalosti. Rodina Clutterovcov je chladnokrvne vyvraždená. Otec, matka aj deti. Udalosť pochopiteľne otrasie celou komunitou a ľudia sa snažia nájsť odpovede. Bol to niekto z nich alebo naopak niekto neznámy vstúpil do ich sveta a z nepochopiteľných dôvodov spáchal tento hrozný zločin? Nasleduje dlhoročné policajné vyšetrovanie, ktoré odhalí dvojicu páchateľov. Perryho Smitha a Dicka Hickocka, ktorí na prvý pohľad pôsobia ako Lenny a George z kultového diela O myšiach a ľuďoch, no táto dvojica, na rozdiel od tej literárnej, vôbec nevzbudzuje sympatie. Za ich správaním treba hľadať otrasné detstvo a ťažké dospievanie, ktoré ich doviedlo až k spáchaniu tohto ohavného činu. Autor vychádzal pri písaní knihy z oficiálnych úradných záznamov a z rozhovorov s osobami, ktorých sa táto udalosť priamo dotýkala. Podrobne sa zameriava najmä na minulosť a súčasný život oboch páchateľov zločinu a tiež si všíma ako sa udalosť dotkla dovtedy pokojne žijúcej komunity. Policajné vyšetrovanie trvalo niekoľko dlhých rokov, no napokon prinieslo očakávané výsledky. 

Veľmi autentický dokument napísaný majstrovským jazykom, ktorý popisuje udalosti a osoby bez toho, aby potreboval šokovať. Podobných udalosti sa v minulosti odohralo v Spojených štátov hneď niekoľko, no tejto sa chopil slávny Truman Capote a aj preto nad ostatnými tak trochu vyčnieva. A číta sa, ako sa zvykne hovoriť, jedným dychom.      

štvrtok 13. decembra 2018

RECENZIA: Guillaume Musso - Dievča z Brooklynu (Albatros Media, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Výhľad na Manhattan mi berie dych. Na chvíľu sa zadívam na New York. 
Vrátila som sa.
Prvýkrát v živote som skutočným "dievčaťom z Brooklynu." (s.316).



Raphael Barthhélfmy je úspešný spisovateľ. Chodí s doktorkou medicíny Annou Beckerovou, s ktorou sa plánujú o tri týždne vziať. Jedného večera sedia spolu v bare a Raphael v dobrej nálade dobiedza do svojej budúcej manželky. Chce vedieť, či pred ním skrýva nejaké tajomstvo z minulosti. Raphael je presvedčený o tom, že keď vstúpia spolu do manželstva, mali by mať všetko vyjasnené. Anna sa zdráha, no Raphael na ňu nalieha. Keď mu odhalí svoju trinástu komnatu, slávnemu spisovateľovi sa zatočí hlava. Jeho budúca manželka odchádza z podniku a on sa ju snaží dobehnúť. Lenže niet po nej ani stopy. Na scénu prichádza policajný vyšetrovateľ Marc Caradec, Raphaelov dobrý priateľ, ktorý sa mu snaží pomôcť. Dozvedia sa, že skutočné meno Anny Beckerovej znie Claire Carlyleová a zdá sa, že jej minulosť je oveľa temnejšia, ako si Raphael vôbec pripúšťal aj v tých najdesivejších snoch. Všetko nasvedčuje tomu, že  Annino, vlastne Claireino zmiznutie by mohlo mať niečo spoločné s vysokými politickými kruhmi. Alebo je to všetko inak?

"Chceš vedieť, či mám nejaké tajomstvo, Raphael? Odpoveď znie áno! Chceš vedieť, prečo ti o tom nechcem rozprávať? Pretože keď sa to dozvieš, nielenže ma prestaneš milovať, úplne ma znenávidíš." (s.10).

Dievča z Brooklynu je pre mňa príklad toho, keď nápad predčí spracovanie príbehu. Prvé strany ma vtiahli do deja, no čím viac sa príbeh zauzľoval, tým moja čitateľská pozornosť klesala. Akosi som príbehu prestával veriť a v podstate mi bolo, ako čitateľovi, ľahostajné, že ako to celé dopadne. Postavy v románe ma nijako zvlášť neoslovili, dej negradoval na  na tých správnych miestach, celé to zostalo uväznené niekde na pol ceste. Možno som už presýtený množstvom kriminálnych príbehov a aj preto Dievča z Brookylnu sa v mojom prípade stráca v množstve kníh, ktoré upadnú po prečítaní do zabudnutia.   

streda 12. decembra 2018

RECENZIA: Marek Boško: Vitajte v KĽDR (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"RonnieC: O akú stávku išlo?
Quebecer: Tvrdili, že to nepoviem.
RonnieC: Že nepovieš čo?
Quebecer: Ty si to nepočul?
RonnieC: Nie, prepáč.
Quebecer: Fucking wind!
RonnieC: Posratý vietor? A čo si teda povedal?
Quebecer: Zaželal som Trumpovi šťastné narodeniny.

...

RonnieC: A kde si to video natočil?
Quebecer: Čo myslíš, kde?
RonnieC: Neviem.
Quebecer: V Pchjongjangu. V Severnej Kórei, kámo!" (s.50). 




Ricky Martin a Beyoncé sú posledné dva známe žijúce nosorožce, ktoré môžu ešte zachrániť populáciu tohto takmer už vyhynutého vzácneho druhu. Lenže proces rozmnožovania zlyhá a Ricky Martin umiera. Riaditeľ španielskej ZOO Fermín Escobedo a hlavný ošetrovateľ Andrés Casal sú zúfalí. Náhodou sa však dopočujú, že predsa len existuje jedna zoologická záhrada, ktorá vlastní vzácneho nosorožca. Problém je, že sa nachádza v najizolovanejšej krajine na svete. V KĽDR. Riaditeľ ZOO má našťastie veľmi šikovného vnuka Ronalda, ktorý mu pomôže aj s tými najťažšími prekážkami. Španielska ZOO však nie je jediná, ktorá ma o vzácneho nosorožca eminentný záujem. Do hry vstupuje plukovník zimbabwianskej armády, prezident Zimbabwe Mugabe, vientnamská tajná služba a prezident Kim Čong - un. Vyslancom španielskej ZOO neostáva nič iné, ako zorganizovať nebezpečnú výpravu priamo do srdca KĽDR, a pokúsiť sa o nemožné. Získať semeno posledného žijúceho nosorožca Zimba, ktorým by oplodnili Beyoncé.

Na to, aby bol príbeh vtipný, vyznieva až príliš absurdne a na to, aby bol aspoň trochu vážny, je v ňom až priveľa humorných situácii. Autor vychádza zo skutočného projektu, ktorý dostal názov Noemova archa. Žiadna z postáv v románe nijako zvlášť nevyčnieva, aj keď pre mňa osobne bol najzaujímavejší mladý Ronaldo. Príbeh je v podstate jednoduchý. Spočiatku sa odohráva na viacerých miestach súčasne, no postupne sa zleje do jednej krajiny. Ako oddychová záležitosť na jedno popoludnie môže byť, ale nič vysoké od toho nečakajte.  

utorok 11. decembra 2018

RECENZIA: Gabriel Tallent - Moje najdrahšie zlatíčko (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ****                             KNIHA MESIACA DECEMBER

"Dračica vstane a prejde k zasúvacím dverám. Pohľadom zachytí Jacobovo auto, prichádza po príjazde. Martin vyťahuje mäso a odstrihne ho nožnicami. - Doriti, - uľaví si Dračica. Z reproduktorov zachytí hudbu, kapelu Black Keys "Psychopatické dievča". Počuje, ako parkuje a puká ručná brzda. Cíti, že je paralyzovaná. Myslí len na jedno, takto nie. Nie teraz a nie takto. Odhrnie zasúvacie dvere, vyjde na verandu a zabuchne ich za sebou. Jacob zaparkoval na štrkovom parkovisku pri Martinovej dodávke. Zo svojho miesta nevidí na otca ani na Cayenne. Ale ak vyjde na verandu, uvidí ich. Jacob vypne motor, hudba prestane hrať, prejde okolo prednej časti dodávky a oprie sa o kapotu. Dračica zíde z verandy. Cíti sa ako dutá." (s.294).  




Zápletka príbehu nie je v podstate ničím objavná. Tínedžerka Julia Alvestonová, prezývaná Dračica, žije po smrti svojej matky so svojim otcom Martinom Alvestonom na severnom pobreží Kalifornie v mestečku Mendocino. Martin pri výchove svojej dcéry neraz uplatňuje svojské výchovné metódy, ktoré sú veľmi drsné a kruté. Z času načas sa nevyhne ani zneužívaniu. Aj preto je Julia v škole často uzavretá a za každú cenu sa pokúša chrániť si svoj vlastný intímny svet, do ktorého nikoho nepúšťa. Navonok síce pôsobí ako silné dievča, no vo svojom vnútri je veľmi citlivá a zraniteľná. Keď sa jej triedna učiteľka Anna snaží nájsť si k nej cestu, Julia ju odoženie. Občas zabehne za svojim starým otcom, vojnovým veteránom, ktorý býva v rozpadnutom karaváne a pri pohári whisky hrajú spolu karty a rozprávajú sa o živote. Lenže starý otec a Martin Alveston sa nemajú veľmi v láske, čo sa starému otcovi stane jedného večera osudným. 
Julia "Dračica" sa  najradšej túla po okolitých lesoch, skáče cez potoky a skrýva sa pred reálnym svetom. Na jednej z takýchto prechádzok sa zoznámi s dvomi chlapcami, stredoškolákmi, Jacobom Learnerom a jeho kamarátom Brettom, ktorí jej ukážu, že existuje aj iný svet, ktorý je citlivejší, filozofickejší a nevinnejší. Julia je v rozpakoch. Na jednej strane miluje svojho otca, ktorého nechce opustiť, na strane druhej by sa rada vybrala aj inou cestou, ktorá by ju mohla naplniť šťastím. Martin Alveston sa však nemieni svojej dcéry len tak ľahko vzdať...    

Príbeh je plný protikladov. Na jednej strane stoji citlivý svet mladého dospievajúceho dievčaťa a na strane druhej drsné správanie mladej ženy. Martin sa javí ako milujúci otec, no inokedy pôsobí ako príkladný psychopat. Starý otec vystupuje ako milujúci človek, ktorý s múdrosťou spomína na život, no tomuto dozrievaniu predchádza sadistické správanie v mladosti. Niektoré scény sú ako vystrihnuté z Tarantinoviek (rezanie prsta, hra s nožom, strieľanie z pištole), na druhej strane je tu množstvo citlivých a krásnych opisov. Príbeh je správne vyvážený. Máme tu aj pomalšie scény akoby natočené ručnou kamerou, ale nechýba ani poriadna dráma a napätie.
Autor tejto knihy je pre mňa veľmi príjemným zjavom na literárnej scéne a pokiaľ bude preložené niektoré z jeho ďalších diel do slovenčiny alebo do češtiny, veľmi rád si od neho ešte niečo prečítam. Nečakane silný zážitok. 

pondelok 10. decembra 2018

RECENZIA: Mohsin Hamid - Exit Západ (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Keď vyšla z domu, zdalo sa jej, že aj ona sa sem prisťahovala, že každý sa niekam prisťahúva, a nezabráni tomu ani vtedy, ak zotrvá celý život v tom istom dome.
Časom sa všetci stávame migrantmi." (s.169).  




Príbeh sa odohráva na pokraji občianskej vojny pravdepodobne v niektorej z arabských krajín. Zatiaľ čo Nadia je nezávislá, vášnivá a zmyselná žena, Said je naopak umiernený, pokojný muž, ktorý dodržiava tradície a ctí si rodinu. Milostný vzťah dvoch mladých ľudí sa odvíja v atmosfére nepokojov v uliciach, bombových útokov a prestreliek. Hoci je to riskantné, rozhodnú sa utiecť z krajiny a začať nový život niekde, kde je to bezpečnejšie. Napokon sa im to podarí a po prekonaní viacerých prekážok sa ocitajú v Londýne. Tam sa zaradia medzi tisíce ďalších utečencov. Nastáva skutočná skúška ich vzťahu. Sami sú prekvapení z toho, že to, čo si dlhé mesiace zložito budovali vo vojnovej zóne, sa v slobodnom svete začne rúcať ako domček z kariet už po niekoľkých týždňoch. Sú natoľko silní, aby to ustáli?

Jednoduchý intímny príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa snažia prekonať vážne prekážky, aby mohli v bezpečnejšom svete rozvíjať svoju lásku. Príbeh stojí na hlavných postavách Nadie a Saida. Na ich odlišnosti a vzájomnej láske. Veľmi dobre je vykreslená vojnová atmosféra v uliciach, ktorá dokáže nenápadne vtiahnuť čitateľa do deja. Trochu to pripomína rozprávku z Tisíc a jednej noci až na to, že...

"Said s Nadiou si o týždeň po ďalšej lekcii konečne sadli v bufete na kávu. Vtedy sa jej spýtal na konzervatívny čierny odev, ktorý ju vlastne celkom zahaľoval.
- Ak sa nemodlíš, - poznamenal stíšeným hlasom, - prečo sa takto obliekaš? -
Sedeli pri stole pre dvoch pri obloku, odkiaľ bol výhľad na hustú pouličnú premávku. Medzi sebou mali položené obrazovkami nadol telefóny, ktoré pripomínali zbrane desperádov, riadiacich sporné otázky.
Usmiala sa. Odpila si. Prehovorila, dolnú časť tváre jej pritom zakrývala šálka, 
- Takto si aspoň muži nemôžu zo mňa usierať, - odvetila." (s.19).  

nedeľa 9. decembra 2018

RECENZIA: Péter Esterházy - Pankreasník (Kalligram, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Ešte nikdy som nevyslovil túto vetu: Zomriem. Myslím v súvislosti so sebou. Túžim po tebe, vlastne po vete. Nie po tejto." (s.40).



Péter Esterházy patrí k najznámejším autorom maďarskej literatúry, ktorej hranice už počas svojho života výrazne prerástol. Vo svojej poslednej knihe sa snaží vyrovnať s vlastnou smrťou. Po tom, čo sa dozvie diagnózu choroby (rakovina pankreasu) vie, že jeho šance na uzdravenie sú minimálne. Spočiatku berie svoju diagnózu s humorom, nepociťuje výraznejšie bolesti, je optimista. Postupom času, keď choroba dáva o sebe čoraz viacej vedieť, on stráca na váhe a chemoterapia sa zintenzívňuje, chápe, že tu už dlho nepobudne. Kým na začiatku knihy si robil zápisky takmer každý deň, ako sa dielo blíži do finále, medzera medzi jednotlivými dňami narastá a vety sa stále výraznejšie skracujú...

Pri písaní knihy, v ktorej sa jej autor vyrovnáva so smrťou, hrozí, že postupne upadne do sebaľútosti a prehnanej patetickosti. Našťastie Esterházy je majster slova a tak aj z takej vážnej témy, akou je umieranie na rakovinu, dokáže spraviť silný zážitok bez toho, aby sa umelo pohrával s citmi svojich čitateľov. Téma sama osebe neprináša nič nové ani objavné, takýchto príbehov je veľa, no spôsob akým je kniha spracovaná, stojí za pozornosť. Občas sa niektoré myšlienky a názory opakujú, čím dielo stráca na spáde, to však k rekapitulácii vlastného života asi tak trochu patrí. Nie sme v rozprávke, takže žiadne zázračné uzdravenie v závere tohto občasného denníka nečakajte, no život je aj taký.   

sobota 8. decembra 2018

RECENZIA: Ivan A. Backer - Vlak na slobodu (Motýľ, 2018)

HODNOTENIE:   *

"Náš vlak smeroval na sever k nemeckej hranici nachádzajúcej sa asi sto kilometrov od Prahy. Ja som prežíval dobrodružstvo a vôbec som si neuvedomoval nadchádzajúci holokaust." (s.21). 




Sir Nicholas Winton pomohol počas druhej svetovej vojny stovkám židovských deti bez toho, aby sa tým prezentoval. Jedno z týchto detí je aj autor životopisného románu Vlak na slobodu. Malý Ivan býval s rodičmi v Prahe až pokým nevypukla druhá svetová vojna. Pre mňa jedinou zaujímavou časťou románu je tá úvodná, v ktorej sa všetci členovia Ivanovej rodiny (otec, matka a brat) snažia ujsť z okupovaného Československa, čo sa im napokon aj podarí. Malý Ivan sa dostane v Londýne do viacerých pestúnskych rodín, ktoré sa o neho starajú. Jeho brat začína chodiť do školy a obaja rodičia pracujú. Vojna sa nevyhne ani Veľkej Británii, no stále je tam pre malého židovského chlapca bezpečnejší život ako v okupovanej Prahe. Malý Ivan začína chodiť do anglickej školy a postupne sa uchytí. Na konci druhej svetovej vojny odchádza do New Yorku, kde pokračuje v štúdiu na univerzite.  Čoraz intenzívnejšie sa zamýšľa nad tým, prečo prežil práve on. Po skončení štúdia si otvorí predajňu s lustrami, no cíti, že toto nie je jeho životné poslanie. Preto sa začína viacej angažovať v dobrovoľníckych spolkoch a organizáciach, ktoré pomáhajú národnostným menšinám a marginálnym skupinám obyvateľstva. Postupne sa stane farárom a aktivistom, pedagógom a aktivistom a napokon riaditeľom významnej dobrovoľníckej organizácie. Ešte aj ako dôchodca vo vyššom veku sa spoločensky aktívne angažuje a často sa vracia v spomienkach do detských čias a premýšľa nad tým, prečo pravé on...

Myslím si, pri všetkej úcte k autorovi, že viacero ľudí prežilo oveľa zaujímavejší a dramatickejší život a nikdy nemali potrebu napísať o tom knihu. Na rozdiel od miliónov židov sa Ivan A. Backer vyhol hrôzam, ktoré so sebou priniesla druhá svetová vojna, nemusel sa pokúšať o nijaké dramatické úteky, šťastie ho sprevádzalo po celý jeho dlhý život. Paradoxne spomienkové dodatky ku knihe očami iných obetí druhej svetovej vojny sú čitateľsky oveľa zaujímavejšie. Pre mňa veľké sklamanie. Pár dramatickejších strán na začiatku knihy, potom ničím zaujímavé kapitoly a na konci románu samochvála až to pôsobí trochu trápne. Našťastie som si toto dielo požičal z knižnice, takže okrem strateného času nemusím veľa ľutovať. Ak máte radi knihy s tematikou druhej svetovej vojny a dramatické ľudské osudy, Vlaku na slobodu sa rozhodne vyhnite. Je X oveľa lepších titulov.  

piatok 7. decembra 2018

RECENZIA: Gellert Tamas - Laserový muž (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:  ****                 KNIHA MESIACA DECEMBER

"David sa v tú augustovú noc stal prvou obeťou laserového muža. Po strele z 3. augusta 1991 malo nasledovať deväť ďalších pokusov o vraždu. Jeden muž zomrie, ďalších desať bude zranených. Útoky vydesia celé mesto a povedú k najväčšiemu policajnému vyšetrovaniu vo Švédsku od vraždy politika Olofa Palmeho. Štokholmské ulice zaplnia demonštráciami a predseda švédskej vlády sa bude v príhovore snažiť národ upokojiť." (s.12). 




Švédsko, deväťdesiate roky dvadsiateho storočia. Vrchný komisár Lennart Thorin, zastupujúci komisár Áke Thorstensson, kriminálny inšpektor Lars Erik Forss, vyšetrovatelia Stefan Bergquist a Ulf Sjuberg sa už dlhšiu dobu snažia odhaliť záhadného strelca, ktorý si za svoje obete vyberá cudzincov žijúcich vo Švédku. Jeho identita je zatiaľ neznáma, aj keď padlo už niekoľko podozrení. Rasistické a fašistické hnutia a strany sú na vzostupe. V ich popredí stoja prívrženci nacizmu Klas Lund a Christoffer Ragnet, ktorí propagujú  rasistické zoskupenie VAM, jednoznačne odkazujúce na ideu tretej ríše. Situácia v spoločnosti sa vyostruje. Navyše keď sa lídrami rešpektovanej pravicovej strany Nová demokracia stane silná a vplyvná dvojica  priateľov Ian Wachtmeister a Bert Karlson, ktorí sa netaja sympatiami k hnutiu Biely árijský odpor ( hnutie vydáva nacistický časopis Storm).
"Nová demokracia ukončila hlasovanie v Billingehuse oslavou. Stoly sa prehýbali od množstva jedla i nápojov. Vedenie strany na akcii nešetrilo. Po bufete prišla na rad novinka z Japonska: karaoke. Večer vyvrcholil, keď John Bouvin trochu vratkým krokom vyšiel na pódium a chopil sa mikrofónu.
- Mám zaspievať?- zvolal. Odpoveďou mu bolo hlasné: - ÁNO! -
Poslanec a druhý podpredseda Novej demokracie, ktorý za svoj výrok, že bolo lepšie, keď africké deti požierali levy, zožal množstvo kritiky, si odkašľal a pustil sa do spevu: - In the jungle, the quiet jungle, the lion sleeps tonight In the jungle.... - Po desatine sekundy prekvapeného ticha sála explodovala smiechom a jasotom. John Bouvin zožal nadšené ovácie takmer sedemsto účastníkov. Predseda strany Ian Wachtmeister sa rehotal s ústami dokorán, Bert Karsson kričal a tlieskal. 
Kým sa tanečný parket zapĺňal rozjarenými brunátnymi novými demokraciami, na scéne zavýjal  John Bouvin, opierajúc sa o straníckeho kolegu: - In the jungle... - "(s.433). Neznámy páchateľ medzitým aj naďalej pokračuje v streľbe do cudzincov a celá krajina sa snaží uhádnuť jeho meno...    

V knihe sa prelína policajné vyšetrovanie a páchateľov životný príbeh. Nie je to tak dávno, čo som čítal Príbeh o Nórsku, ktorý sa zaoberá najväčším masovým vrahom v dejinách Nórska Andersom Breivikom. John Ausonius, hlavná postava príbehu Laserový muž, má podobný osud ako Breivik. Rozdiel je len v tom, že kým Anders sa narodil vo svojej krajine, Johnovi rodičia sa prisťahovali z Nemecka. Johnov otec bol sukničkár a bohém, zatiaľ čo matka sa snažila viesť domácnosť, no veľmi jej to nešlo. John má ešte mladšieho brata Ralfa. V detstve bol jeho najlepším priateľom Pelle. Neskôr sa jeho najlepšími priateľmi stali Gustav Oskarsson a Stefan Riesling. Dvaja  svojskí chalani. Postupne, ako John dospieval, čoraz viacej si vynahrádzal samotu čítaním kníh. Dobrovoľne sa prihlásil do armády, no nespĺňal kritériá, aby sa stal profesionálnym vojakom. Navyše mal problémy so sebaovládaním. Nedokázal nadväzovať vzťahy so ženami a túžil po bohatstve. Obchodovaním na burze dokázal zarobiť veľmi slušný majetok, no po páde akcií oň prišiel. Nemalé sumy prehral aj v hazardných hrách. Keď nevidel iné východisko, začal vykrádať banky. Úspešný lup mu zabezpečil bezstarostný život na isté obdobie. Za všetkými problémami Švédska hľadal prisťahovalcov (čo bolo paradoxné, keďže sám bol prisťahovalec) a preto si za obete svojich zločinov vyberal práve ich. Polícia dlho nepočítala s verziou, že páchateľ streľby by mohol byť zároveň aj bankovým lupičom, čo sa Johnovi veľmi hodilo. Navyše oficiálne bol stále študentom Kráľovskej technickej školy, čo sa s obrazom bankového lupiča a nebezpečného ostreľovača veľmi nestotožňovalo. Aby to vyšetrovateľom sťažil ešte viac, niekoľkokrát za život si zmenil meno. 
Z outsidera spoločnosti sa postupne stáva nebezpečný terorista. Možno práve podobnosť osudov priviedla Breivika k tomu, že Johna Ausoniusa si vybral za svoj veľký vzor. Veľmi zaujímavo napísaná kniha, ktorá ukazuje trochu iné Švédsko, aké poznáme bežne z televíznej obrazovky. Navyše počet imigrantov v krajine za posledné roky nebezpečne stúpol, čo môže viesť k tomu, že sa pod rúškom noci vynorí nový laseroví muž, alebo dokonca skupinka mužov. Posledné parlamentné voľby sú jasným varovaním...