pondelok 31. októbra 2016

RECENZIA: Péter Gárdos – Ranná horúčka ( IKAR, 2016 )

„Počúvajte ma, pán primár. Vážim si vašu výnimočnú odbornosť. Bohaté skúsenosti. Výsledky lekárskej vedy po celom svete. Vaše tabletky, röntgeny, sirupy, striekačky. Všetko si vážim! A úpenlivo vás prosím, nechajte nás na pokoji! Nechajte nás snívať! Na kolenách vás prosím, dovoľte, aby sme sa nezaoberali vedou!“ (s.182).


 Je tesne po vojne. Miklósa presúvajú z koncentračného tábora Bergen Belsen na švédsky ostrov Gotland. Podľa lekárskych prognóz mu ostáva nanajvýš pol roka života. Miklós však nestráca chuť žiť. Napíše všetkým sto sedemnástim maďarským dievčatám, ktoré sa podobne ako on zotavujú vo Švédsku z rôznych chorôb a zranení. Napokon mu osud prihrá do cesty mladučkú Lili, ktorá je jeho listami priam unesená. A tak sa začne „listová láska“, ktorá musí čeliť viacerým nepriaznivým okolnostiam...

Péter Gárdos napísal román, ktorého základy tvoria nájdené listy jeho vlastných rodičov, o ktorých existencii takmer päťdesiat rokov netušil. Kniha bola preložená takmer do tridsiatky jazykov a v roku 2015 bol na jej motívy nakrútený celovečerný maďarský film. Román by som charakterizoval ako drámu bez nejakých výrazných zvratov, odohrávajúcu sa v komornej atmosfére, obohatenú o viacero básní a citátov zo zamilovaných listov. Ľúbostný príbeh dvoch pacientov z ozdravovne nie je ničím novým a ani spôsob spracovania Gárdosovho románu nie je zvlášť výnimočný. Jednorázová záležitosť, ktorú prečítate a z hlavy vám vyšumí rýchlejšie ako bublinky, čo sa vám usadia v nose po vypití šampanského.     


HODNOTENIE:   ***





sobota 29. októbra 2016

RECENZIA: David Duchovny –Krava nebeská ( IKAR, 2016 )

„Deň sa vliekol ako ľudské dieťa lezúce po štyroch.“ ( s.28)

„Agent Mulder“ napísal Farmu zvierat nového milénia.

Krava menom Elsie sa dozvie krutú pravdu, kam miznú matky všetkých teliatok. Aby sa vzoprela osudu, rozhodne sa z farmy utiecť, a to nie len tak hocikde, ale priamo do Indie, kde sú kravy pokladané za posvätné zvieratá. Spoločnosť pri úteku jej robí kanec Jerry, neustále ponorený v tóre, vyznávač judaizmu, ktorý sa rozhodne odletieť do Izraela, lebo tam miestni ľudia bravčové jednoducho nejedia. Tretím členom do partie je moriak menom Tom, výborne ovládajúci svojim zobákom iphone, ktorý je odhodlaný utiecť do Turecka, lebo poloha a meno krajiny sú mu sympatické. Po búrlivej diskusii sa napokon rozhodnú zrealizovať Tomov návrh. A tak jedného dňa, pod rúškom noci, sa atypická trojka vydáva na svoje najväčšie dobrodružstvo v živote...

Veľmi vtipná, milá a inteligentná kniha, ktorá dokazuje dávnu pravdu, že niekedy je cesta dôležitejšia ako samotný cieľ. 


HODNOTENIE:    ****



piatok 28. októbra 2016

VIDEO: Hodnotenie kníh

Rozhodol som sa zaviesť takú malú novinku - hodnotenie kníh. Viac sa dozviete v novom videu.

             

RECENZIA: Tara Frenchová – Vtedy v lese ( TATRAN, 2011 )

„Po prvý raz som sa naozaj snažil spomenúť si, čo sa stalo vtedy v lese.“ (s.175)

V malom írskom mestečku Knocknaree sa v roku 1984 stane tragédia. Tri dvanásťročné deti Jamie Elinor Rowanová, Adam Robert Ryan a Peter Joseph Savage ujdú z domu do lesa. Niekoľko dní po nich pátra celé okolie. Napokon nájdu len Adama, ktorého nohy čvachtajú v bielych teniskách, ktoré sú nasiaknuté krvou, zatiaľ čo jeho nechty ryjú do kôry starého stromu nečitateľné obrazce. Chlapec si na nič z toho nespomína, vynárajú sa mu len matné úseky. Aby sa jeho rodičia vyhli nechcenej publicite, odsťahujú sa z mesta preč...

Uplynie dvadsať rokov. V Knocknaree dôjde k brutálnej vražde dvanásťročného dievčatka menom Kate. Jej telo nájdu na bývalom pohanskom rituálnom oltári, so známkami znásilnenia, ubitú neznámym predmetom. Okolo archeologického náleziska, na ktorom nájdu mŕtve telo dievčatka, sa potuluje niekoľko aktivistov, ktorí protestujú proti plánovanej výstavbe diaľnice, ktorá má viesť priamo cez les, ale aj miestna rebelantská mládež. Okruh páchateľov je pomerne široký. Neľahkého prípadu sa ujíma detektívka Cassie Maddoxová spoločne s policajným vyšetrovateľom Adamom Ryanom, ktorý sa tak vracia na známe miesta svojho detstva takmer po dvadsiatich rokoch. Súvisia spolu takmer dve desaťročia staré prípady, alebo ide len o náhodu?

„Vedela som, že je to len búda  a on je len školník, ale zároveň som si povedala, že by to mohla byť moja šanca, že som jedno z tých detí, čo prejdú šatníkom do iného sveta, a nezniesla som pomyslenie, ako by som po zvyšok života musela žiť s vedomím, že som prepásla takúto šancu“ ( s.197, s.198 ).

Kriminálny psychologický thriller, ktorého rozprávačom je policajný vyšetrovateľ Adam Ryan ( viaceré jeho vlastnosti pripomínajú Nesbovho kultového detektíva Harryho Holeho ) sa pridržiava výborných severských kriminálok, ktoré majú nenapodobiteľne mrazivú atmosféru. Na miestach, kde deti utekajú tmavým lesom, máme pocit, akoby všetko naokolo snímala ručná kamera ( kultový horor Záhada Blair Witch, spomínate si? ).

Výborný príbeh, čierny humor, dramatické momenty, napätie, skvelo vykreslené postavy. Priznám sa, že som čakal šokujúcejšie vyvrcholenie, ale záver románu to našťastie do veľkej miery zachránil.

HODNOTENIE :  ****

  
    

   








štvrtok 27. októbra 2016

RECENZIA: Sebastian Niedlich – Smrť a iné okamihy môjho života ( Ikar, 2016 )

„Smrtonos sa usmial: - Keď som prišiel, najradšej by si ma bol roztrhal v zuboch. Čo sa zrazu zmenilo? –
Chvíľu mi trvalo, kým som odpovedal. –Nechcem stratiť ďalšieho priateľa. –
Smrtonos podišiel ku mne. Dívali sme sa jeden druhému do očí. Zdalo sa mi, že hľadím do nekonečnej hĺbky. – Ešte sa uvidíme. Sľubujem. –
Potom vstal, vzal sieťku a zmizol tak bleskovo, ako prišiel. Sedel som na posteli a uvažoval som, ako tomu rozumieť“ (s.29).





Predstavte si, že máte sedem rokov, zo všetkého najviac vás bavia figúrky z Hviezdnych vojen a práve sa lúčite v nemocnici so svojou umierajúcou babičkou, keď sa v rohu miestnosti zjaví Smrtonos...

Tak presne toto sa stalo Martinovi, hlavnému hrdinovi Niedlichovho románu. Smrtonos však vyzerá trošku inak ako si ho väčšina z nás predstavuje. Má okolo tridsať( aspoň tak vyzerá, v skutočnosti má vyše päťsto rokov), namiesto kosy zviera v kostnatých rukách sieťku na motýle, ktorou zachytáva duše mŕtvych a chodí v tmavom dlhom plášti s kapucňou.

Od toho dňa sa začína Smrtonos zjavovať Martinovi dosť často a to v tých najnevhodnejších situáciách. Dá sa povedať, že sa z nich stávajú niečo ako priatelia. Smrtonos sprevádza Martina detstvom, kedy spolu hrávajú šachové partie, gymnáziom, na ktorom sa Martin zamiluje do krásnej Anje a stane sa dobrovoľným záchranárom, dospelosťou, ktorej súčasťou je Martinovo štúdium na lekárskej fakulte a práca na klinike.

Martin postupne preberá niektoré zo Smrtonosových mimoriadnych schopností : dokáže sa premiestňovať behom niekoľkých sekúnd na tisíce kilometrov vzdialené miesta, dokáže sa ocitnúť na viacerých miestach súčasne, môže kráčať po vode bez toho, aby si pri tom navlhčil oblečenie, ( koho vám to pripomína? ), vidí do budúcnosti akou smrťou zomrú náhodní okoloidúci aj jeho najbližší. Túto schopnosť sa snaží využiť na to, aby aspoň niektorým z nich zachránil život. Okrem šachových partií chodievajú Martin so Smrtonosom hrávať kolky do Moskvy, sledujú západ slnka na Azorských ostrovoch, atď. Smrtonos si tak postupne vychováva svojho nástupcu a to aj napriek Martinovým protestom: „Jedného dňa prevezmeš moju funkciu. Tomu nezabrániš. Môžeš sa odomňa  učiť alebo ma odmietať, ako chceš, ale na výsledku to nič nezmení. Či chceš alebo nie, v hodine tvojej smrti sa z teba stane Smrtonos. Dlhé roky, možno storočia, prežiješ v osamelosti. Odkedy sme sa zoznámili, usilujem si ťa pripraviť. Preto som ťa vždy chcel ochrániť pred ľuďmi“ (s.156).

Keď jedného dňa príde Smrtonos ako zvyčajne navštíviť svojho priateľa, Martin má 27 rokov a dozvie sa, že mu ostáva posledných sedem rokov života...

Už dávno som si tak nevychutnal nejakú knihu. Niedlichov román je jednoducho skvelý. Výborný nápad pre príbeh, sympatické postavy (áno, vrátane Smrtonosa), zaujímavé filozofické rozhovory, ktoré medzi sebou vedú dvaja zvláštni priatelia, komické situácie a slovník, ktorý vás neraz donúti zasmiať sa aj nahlas (ak sa začnete smiať pri čítaní tejto knihy vo vlaku alebo v autobuse, ostatní cestujúci budú po prečítaní tejto recenzie aspoň vedieť prečo ), naopak, v iných pasážach románu si aj smutne povzdychnete. Správne namiešaná kombinácia citov, citácie a odvolania sa na kultové filmy, seriály, spevákov a hudobné skupiny minulých desaťročí, jednoducho všetko je tak ako má byť a mne neostáva nič iné ako len zvolať: „čítajte, bavte sa, smejte sa, premýšľajte, plačte, radujte sa, nechajte sa dojímať, tešte sa z tejto knihy, lebo nikdy neviete, kedy vo vašej blízkosti zamáva Smrtonos so svojou sieťkou na motýle, aby si odniesol vašu vznášajúcu sa dušu. A možno len túži nájsť si priateľa, prípadne vychovať svojho nástupcu. Nikdy neviete...

HODNOTENIE:  *****
    

   








streda 26. októbra 2016

RECENZIA: Michael Ondaatje – Divisadero ( IKAR, 2009 )

Román je rozdelený na tri časti, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia, ale všetko je napokon inak. Prvá časť, ktorá je pomenovaná podľa krstných mien hlavných postáv (Anna, Claire  a Coop ) nás zavedie až do útleho detstva nevlastných sestier.

Keď zomrie Clairina matka pri pôrode svojej dcéry, Annin otec, ktorý rovnakým spôsobom príde o manželku, sa malej Claire ujme a obe dievčatá vychováva ako svoje vlastné dcéry. Aj vďaka tomu obe prežívajú v podstate bezstarostné detstvo. Všetko sa zmení, keď sa z Claire a Anny stávajú dospievajúce slečny a zamilujú sa do rovnakého muža menom Cooper. Coop je rebel, flákač, špekulant. Presne ten typ muža, čo priťahuje neskúsené ženy. Coop vyrastal s dievčatami už od detstva, len vtedy ho vnímali inak. Jedného dňa sa Cooper a Claire zblížia a od tej chvíle musia svoj vzťah tajiť pred otcom aj Annou. Stretávajú sa preto tajne, väčšinou v starom opustenom zrube. Keď sa Anna jedného dňa vráti domov, jej otec mláti Coopa stoličkou ako šialený. Anna si spojí súvislosti a na poslednú chvíľu zabráni veľkej rodinnej tragédii. Jej cesty z Claire, ktorú otec odváža z farmy preč, sa rozchádzajú.
Z Coopera sa stáva úspešný hazardný hráč, Anna sa zoznámi s tajomným básnikom Lucienom Segurom, do ktorého sa zamiluje a zostáva s ním žiť, zatiaľ čo z Claire vyrastie renomovaná právnička. Napriek odlišnosti svetov v ktorých všetci traja žijú, sa ich cesty občas pretnú.

Druhá časť románu, ktorá má zhruba 20 strán, je viacej poetická a je akousi prípravou na vyvrcholenie diela.

V tretej časti sa opäť stretávame s tajomným Lucienom Segurom, ženou menom               Marie – Neige a divokým Romanom. Takže opäť trojuholník. Tentoraz dvaja muži a jedna žena. A práve oni nám postupne odhalia Clairinu záhadnú minulosť...

Náročná, ale zaujímavá kniha. Príbeh je na viacerých miestach prerušený dlhšími opismi. Autor si dáva záležať na detailoch. V niektorých pasážach som mal pocit, že čítam prózu naturizmu ( podobnosť najmä so Švantnerovou Malkou ) alebo Marquézovým magickým realizmom ( predovšetkým Kronika vopred ohlásenej smrti ).

Ak si vynahradíte na knihu čas, ozbrojíte sa trpezlivosťou a budete mať na ňu tú správnu náladu, potom určite nebudete ľutovať, že ste po nej siahli.    

HODNOTENIE :  ***

   






utorok 25. októbra 2016

RECENZIA: Diane Setterfieldová – Bellman & Black ( IKAR, 2014 )

„Havrany sú stvorené z myšlienky a pamäti. Vedia všetko a nikdy nezabúdajú“ (s.141)

Až do svojich desiatich rokoch vyrastal William Bellman ako normálny chlapec. Jedného dňa, keď išiel ako obvykle so svojimi kamarátmi Fredom, Lukeom a Charlesom do lesa, našiel neobyčajne tvarovaný kameň. Opatrne ho vzal, vložil do praku a vystrelil na mladého havrana. Dobre mierená rana vtáka okamžite usmrtila. Od tej chvíle akoby sa nad Williamovým životom vznášal tieň smrti. Spočiatku išlo všetko ako po masle. Svojou pracovitosťou a zhodou priaznivých okolností sa vypracoval až na riaditeľa textilného závodu. Oženil sa, narodili sa mu štyri deti a z roka na rok navyšoval svoj majetok. Od istého momentu začali umierať príbuzní aj cudzí ľudia z jeho okolia. Na každom z pohrebov sa zjavil záhadný muž menom Black, ktorý zakaždým len prišiel, chvíľku posedel a potom sa opäť vyparil. Williamovi vzala neznáma choroba manželku a tri zo štyroch detí. Keď aj tomu poslednému zaklopala smrť na okno, William Bellman vzal povraz a šiel sa obesiť. Skôr ako stihol dobrovoľne ukončiť svoj život, opäť sa pri ňom zjavil záhadný pán Black. Uzavreli slovnú dohodu, že si otvoria spoločný podnik pod názvom Bellman & Black, ktorý sa bude orientovať na smútočný tovar. Keď sa na druhý deň William prebudil, predchádzajúci večer sa mu úplne vymazal z pamäte. Zdravotný stav jeho najmladšej dcéry sa začal nebadane zlepšovať, hoci lekári ju už pred časom definitívne odpísali. Uzavrel snáď zmluvu so samotným diablom?

Veľmi temná kniha, nad ktorou sa po celý čas vznáša tieň havranov, tieň smrti, úzkosť, tieseň, čierne myšlienky, podobne ako vo veršoch geniálneho Edgara Allana Poea. Zaujímavý príbeh, ktorý síce nemá dynamický spád, ale mrazivá atmosféra je zachytená priam majstrovsky.

 Román, na ktorý musíte mať tú správnu náladu. Najlepšie urobíte, keď si ho otvoríte na sviatok všetkých svätých, alebo ak chcete, na Halloween.

 Krá, krá, krá....


HODNOTENIE:  ***
    







RECENZIA: Diane Setterfieldová – Bellman & Black ( IKAR, 2014 )

„Havrany sú stvorené z myšlienky a pamäti. Vedia všetko a nikdy nezabúdajú“ (s.141)

Až do svojich desiatich rokoch vyrastal William Bellman ako normálny chlapec. Jedného dňa, keď išiel ako obvykle so svojimi kamarátmi Fredom, Lukeom a Charlesom do lesa, našiel neobyčajne tvarovaný kameň. Opatrne ho vzal, vložil do praku a vystrelil na mladého havrana. Dobre mierená rana vtáka okamžite usmrtila. Od tej chvíle akoby sa nad Williamovým životom vznášal tieň smrti. Spočiatku išlo všetko ako po masle. Svojou pracovitosťou a zhodou priaznivých okolností sa vypracoval až na riaditeľa textilného závodu. Oženil sa, narodili sa mu štyri deti a z roka na rok navyšoval svoj majetok. Od istého momentu začali umierať príbuzní aj cudzí ľudia z jeho okolia. Na každom z pohrebov sa zjavil záhadný muž menom Black, ktorý zakaždým len prišiel, chvíľku posedel a potom sa opäť vyparil. Williamovi vzala neznáma choroba manželku a tri zo štyroch detí. Keď aj tomu poslednému zaklopala smrť na okno, William Bellman vzal povraz a šiel sa obesiť. Skôr ako stihol dobrovoľne ukončiť svoj život, opäť sa pri ňom zjavil záhadný pán Black. Uzavreli slovnú dohodu, že si otvoria spoločný podnik pod názvom Bellman & Black, ktorý sa bude orientovať na smútočný tovar. Keď sa na druhý deň William prebudil, predchádzajúci večer sa mu úplne vymazal z pamäte. Zdravotný stav jeho najmladšej dcéry sa začal nebadane zlepšovať, hoci lekári ju už pred časom definitívne odpísali. Uzavrel snáď zmluvu so samotným diablom?

Veľmi temná kniha, nad ktorou sa po celý čas vznáša tieň havranov, tieň smrti, úzkosť, tieseň, čierne myšlienky, podobne ako vo veršoch geniálneho Edgara Allana Poea. Zaujímavý príbeh, ktorý síce nemá dynamický spád, ale mrazivá atmosféra je zachytená priam majstrovsky.

 Román, na ktorý musíte mať tú správnu náladu. Najlepšie urobíte, keď si ho otvoríte na sviatok všetkých svätých, alebo ak chcete, na Halloween.

 Krá, krá, krá....


HODNOTENIE:  ***
    







pondelok 24. októbra 2016

RECENZIA: Svetlana Alexijevič – Vojna nemá ženskú tvár ( Absynt, 2015 )

„Ženská vojna má svoje farby, svoju vôňu, svoju interpretáciu a svoj citový priestor. Svoje slová. Nie sú v nej hrdinovia a neuveriteľné hrdinstvá, sú v nej jednoducho ľudia, ktorí sa venujú neľudsky ľudskej činnosti. A trpia tam nielen oni (ľudia), ale aj zem, aj vtáci, aj stromy. Všetko, čo s nami žije na zemi. Trpia bez slov, čo je ešte horšie. Ale prečo? –neraz som sa na to pýtala samej seba. – Prečo keď ustáli a zaujali svoje miesto v kedysi úplne mužskom svete, ženy neustáli svoje dejiny? Svoje slová, svoje city? Samy navzájom si neuverili. Je pred nami ukrytý celý svet. Ich vojna zostala nepoznaná. Chcem napísať dejiny z tejto vojny. Ženské dejiny“ (s.10).

Jedno je isté. Keby Svetlana Alexijevič písala diplomovú prácu, zdrojov by mala v zozname použitej literatúry viac ako dosť. A v tom je aj veľký problém tejto knihy. Tých mikropríbehov je v prípade Svetlany také kvantum, že napriek nespornej sile sa vám začnú zlievať do jedného a na poslednej strane si spomeniete sotva na tri.

Vojna nemá ženskú tvár je zbierkou rozhovorov rôznych žien, odlišného veku a sociálneho postavenia. Tu by sa dalo vhodne aplikovať heslo: „Menej je niekedy viac“. Škoda, že autorka neurobila nejaký užší výber, hoci obdivujem jej neľahkú prácu pri zbieraní materiálu.

Zaujímavá kniha, ktorá vám priblíži druhú svetovú vojnu z trochu inej strany ako ju poznáme z historických kníh a filmov. „Podobne ako autori, ktorí prežili utrpenie 1. sv. vojny, aj mnohé sovietske ženy sa po 2. sv. vojne cítili ako „stratená generácia.“


„Na front sme odchádzali osemnásť –dvadsať ročné a vrátili sme sa ako                   dvadsať –dvadsaťštyri ročné. Najprv sme mali veľkú radosť, potom nás premkol strach. Čo budeme robiť v civile? Strach z mierového života...Vrstovníčky stihli vyštudovať na vysokých školách a my? Nič nevieme, nič nemáme v rukách. Poznáme len vojnu, len vojne rozumieme“ (s.133).

HODNOTENIE:  ***

piatok 21. októbra 2016

RECENZIA: Mariusz Szczygiet – Gottland ( Dokořán, 2008 )

„Uvedomila som si, že psychiatrická liečebňa bola v Československu jediným normálnym miestom, pretože tam všetci mohli beztrestne hovoriť, čo si naozaj mysleli“(s.147).

Názov knihy poľského autora je viacvýznamový. V preklade môže označovať „božiu krajinu“ s trošku ironickým podtextom, alebo skratku obdobia, v ktorom vládol tragikomický prezident  Klement Gottwald. Jeho skutočný význam vysvetlil samotný autor, ktorý si názov pre sériu svojich reportáží vypožičal od názvu múzea venovanému českej legende- Karlovi Gottovi, ľudovo prezývaného „božský Kája.“ Väčšina reportáží sa dotýka obdobia socializmu a významných osobností, ktoré v tomto období žili. Je veľkým pozitívom, že knihu napísal poľský spisovateľ, pretože cudzinec má predsa len väčší odstup ako českí historici. Príbehy významných českých osobností a atmosféra doby sú zobrazené naozaj pútavo.

Osobne ma najviac zaujali reportáže –„Ani krok bez Baťu“(o legendárnom českom podnikateľovi v obuvníctve), „Miláčik“(príbeh novinára Jana Procházku, jednej z obetí Pražskej jari), „Život je chlap“(reportáž o speváckej legende 1968 Marte Kubišovej), "Lovec tragédií“(príbeh spisovateľa Eduarda Kirschbergera, neskôr Karla Fabiána, ktorý sa dokázal prispôsobiť akejkoľvek dobe).

Szcygiet napísal sedemnásť pútavých reportáží a napriek populárnemu štýlu sa mu podarilo udržať úroveň a neskĺznuť k lacnej bulvárnej výpovedi, čo je jednoznačné pozitívum. Kniha pripomína nedávno vydané dielo -Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog, a štýl, akým je napísaný zase Tvrtkove reportáže z pekla.

Na záver ukážka, v akej šialenej dobe sme niekoľko desaťročí žili: „Spisovateľku Lenku Reinerovú zatvoria na samotku na pätnásť mesiacov, nepovolia jej ani vychádzky. (Keď sa pýta, za čo ju zavreli, zakaždým dostane odpoveď:  -Sama najlepšie viete- ). Nakoniec ju bez súdu prepustia a vyvezú do parku na kraji mesta. Keď sa vráti domov, vidí, že muža a dcéru poslali nevedno kam a že u nich býva niekto iný. Rodinu nájde v polozrúcanom dome sto kilometrov za Prahou. (Keď sa po niekoľkých rokoch dožaduje potvrdenia o svojej väzbe, dozvie sa, že jej prípad neexistuje: -Asi sa vám, súdružka, niečo prisnilo- povedia jej na ministerstve vnútra)“ (s.177). 


HODNOTENIE :  *** 












štvrtok 20. októbra 2016

RECENZIA: Hana Radulićová – Láska za ostnatým drôtom ( XYZ, 2012 )

Oswienčim bol počas vojny peklom na Zemi, kde sa diali tie najšialenejšie veci. A práve na tomto mieste jedného dňa rozkvitla neuveriteľná láska medzi esesáckym dozorcom Franzom Wunchenom a slovenskou židovkou Helenou Citrónovou. Neviem si predstaviť komplikovanejšie vyhliadky pre vzťah ako je láska v najväčšej továrni na smrť medzi presvedčeným mladým nacistom a krásnou Židovkou. A predsa...

Redulićová vychádza zo skutočných faktov, atmosféra tábora smrti je vykreslená mrazivo a takmer okamžite vás vtiahne o viac ako sedemdesiat rokov naspäť do Poľska. 

Všade naokolo sa ozýva škrípanie vlakových bŕzd, nárek zúfalých matiek a plač malých detí. Reflektory oslepujú oči, psy zúrivo brechajú  a po tábore sa rozlieha škrekľavý hlas nacistických dozorcov: „Raus, raus juden!“

HODNOTENIE:  ***




streda 19. októbra 2016

RECENZIA: Dominik Dán – Noc temných klamstiev ( Slovart, 2009 )

„Verte mi, to čo sme zažili, sa dá nazvať jedine ako noc temných klamstiev! Nič nie je tak, ako vyzerá. Všetko je inak!“ (s.277).

V tomto prípade ide naozaj do tuhého. Blížia sa prezidentské voľby a polícia nájde telo mladej luxusnej prostitútky Kláry Kusej, ktorá si takýmto spôsobom privyrába popri štúdiu na vysokej škole. Kraus a Chosé sú prinútení spolupracovať so šéfom tajnej služby Erikom Bergmanom a chlapom, ktorý sa pohybuje na hrane zákona a má veľmi dobré kontakty s podsvetím, istým Kamilom. Okolo prípadu sa pohybuje aj bývalý profesionálny vojak a chladnokrvný zabijak Milan Bunda. Budúci kandidát na post hlavy štátu a zároveň súčasný prezident má o pár hodín predniesť slávnostný prejav, no druhá strana ho vydiera pikantnými zábermi jeho syna s luxusnou mladou prostitútkou. Čas hrá od tej chvíle proti nemu. Kraus a Chosé musia kopnúť do vrtule.


HODNOTENIE:  ****






utorok 18. októbra 2016

RECENZIA: Jo Nesbo – Pancierové srdce ( IKAR, 2013 )

„-Lebo pre človeka bolesť a smrť nie je tým najväčším trestom- odvetil Harry a opäť si uvedomil, že opakuje niečie slová. –Je ním poníženie. Poníženie a strata všetkého, čo človek má. Pád a hanba-“ (S.369)

Bývalý vrchný inšpektor Harry Hole utápa svoj život a kariéru v Hongkongu, vsádzaním na kone. Jeho relatívne pokojný život naruší príchod policajtky Kaji Solnessovej. V Nórsku boli spáchané tri brutálne vraždy a jednou z obetí je aj vysoko postavená politička. Všetky obete spája skutočnosť, že strávili spoločnú noc v chatovej osade. Ostáva ešte päť živých, ktorí sú v reálnom smrteľnom nebezpečenstve...

Holleho otec umiera na rakovinu, aj to je jeden z dôvodov, prečo sa Harry nechá napokon presvedčiť, aby sa vrátil do Nórska a prebral vyšetrovanie prípadu. To ho zavedie okrem iného napríklad až do Afriky...

Harry Hole, akého máme radi. Vynikajúci vyšetrovateľ s komplikovaným súkromím, neustále zápasiaci s alkoholom. Nechtiac ubližuje najbližším, hlavne ženám a neustále sa utápa  vo vlastnom svedomí. Navyše je aj veľkým milovníkom Bukowskeho a Johna Fanteho. Harry Hole je Hank Chinaski so srdcom policajta.

"Niekto vyhral nórsku Superstar, nejaká celebrita vypadla z tanečnej súťaže, treťoligový futbalista užíval kokaín a Lene Galtungová, dcéra lodiara Andersa Galtunga, zdedila predčasne niekoľko miliónov a zasnúbila sa s krajším, no zrejme nie rovnako bohatým investorom Tonym. Redaktor časopisu Liberál Arve Stop vyjadril názor, že začína byť trápne, ak národ, ktorý sa stavia do pozície sociálnodemokratického vzoru, naďalej zostáva kráľovstvom. Všetko po starom"(s.39).

HODNOTENIE:  ****



pondelok 17. októbra 2016

RECENZIA: Paula Hawkins – Dievča vo vlaku ( Slovart, 2015 )

„Ráno chytám vlak o osem nula štyri a poobede sa vraciam o sedemnásť päťdesiat šesť. To je môj vlak. Tým cestujem. Tak to je.“ ( s.157 ).

Rachel, Megan, Tom, Scot, Anna. Päť mien, z ktorých jedno je páchateľom a jedno obeťou. Veľa alkoholu, dlhé presuny vlakom, záhadné zmiznutie a chladnokrvná vražda.

Moderný thriler, ktorý sa po pomalšom úvode svižne rozbehne a najmä Tom a Rachel ako postavy stoja za pozornosť.

Ako plážové čítanie určite áno. Ale bestseller roka? No neviem.  


HODNOTENIE:  ***


nedeľa 16. októbra 2016

RECENZIA: Franziska Gehm –Slzy anjela ( Fragment, 2013 )

Jedného večera nájde dôchodca pri jazere v blízkosti nemeckého mestečka Telpen dobodané telo stredoškoláčky Flory Duveovej. Prípad sa zdá spočiatku jasný ako facka, lebo len nedávno ušiel z väzenia Silviou Zinke, muž odsúdený za trojnásobné znásilnenie a dvojnásobnú vraždu. Hlavný vyšetrovateľ Salzer a jeho mladý kolega Masaryk začínajú sériu vypočúvaní svedkov aj podozrivých, ktorí by mohli vniesť do prípadu viacej svetla. Stopy však dlho nikam nevedú.

Slzy anjela je ďalší zo série krimi románov, ktorý vyšiel pred časom v paperbackovej väzbe vo vydavateľstve Fragment. Prvotne je určený mladým čitateľom, čomu je prispôsobený aj príbeh, postavy a jazyk. Ak máte nejakú menšiu tašku cez plece, dlhú chvíľu do odchodu vlaku, potom je tento román pre vás ako stvorený. Kriticky musím autorku zvoziť za prvú kapitolu, ktorá dosť nezmyselne zavádza pokiaľ ide o páchateľa činu, no inak dávam palec hore. Nie je to nič výnimočné, ale ako oddychové čítanie, prečo nie?   


HODNOTENIE:  ***

štvrtok 13. októbra 2016

RECENZIA: Hyeonseo Lee - Dievča so siedmimi menami ( IKAR, 2016 )

Čoraz častejšie mám pocit, že viaceré vydavateľstvá sa snažia predať v prvom rade akúsi „značku.“ Osvienčim, Gulag, Černobyľ, Severná Kórea. Kým v minulosti sme boli svedkami dych berúcich príbehov, pri ktorých sme neveriacky krútili hlavou, v poslednom čase nás zaplavujú príbehy a ich rozprávači, ktorí sú síce zaujímaví, ale v podstate neprinášajú nič nové. Väčšina faktov sa v podstate len recykluje, menia sa len hrdinovia a ich osobné príbehy.

Aj príbeh mojej rovesníčky- severokórejskej ženy Hyeonseo Lee - je jeden z viacerých. Sprevádza nás svojim detstvom silno ovplyvneným pre nás ťažko pochopiteľnou propagandou, jej ďalšie kroky po úteku z krajiny vedú do Číny a neskôr do Južnej Kórey, ktorá je domovom jej milovaného muža- Rina. Napriek tomu, že by Hyeonseo mohla viesť relatívne pohodlný život u južných susedov, opäť sa vracia do Severnej Kórey po svoju matku a  brata.

Hyeonseo odhaľuje mnoho faktov o svojej krajine, o živote v Číne a Južnej Kórey, no nie je to žiadne dych berúce čítanie. Možno spôsob rozprávania nie je zvolený najšťastnejšie. Keď to porovnám napríklad s Charriéreovým Motýľom alebo Vrbovým Utiekol som z Osvienčimu, kde s hlavnými postavami pri čítaní mrzneme, mokneme, cítime každú ranu na tele, Dievča so siedmimi menami je len akousi zaujímavou cestou, ktorá v podstate plynie, plynie, plynie a...  


HODNOTENIE:  ***

 




streda 12. októbra 2016

RECENZIA: Mark B. Mills – Čakanie na Pesa ( Fortuna Libri, 2014 )

Džej nie je jediný kamarát, ktorý sa so mnou podelí o svoj názor na Claru po tom, čo odletela bohviekam –hoci osobne si myslím, že to nevie ani ten Boh“ (s.55, 56 ).

Kniha o tom, ako vám môže jeden obyčajný pes z útulku zmeniť život.

Daniel Wynne sa jedného dňa prebudí a na stole nájde list od svojej priateľky Clary, s ktorou chodia už štyri roky, že ho opúšťa a zanecháva mu svojho psa menom Peso: „Peso je viac než milý štvornohý kamarát, čo ma zabáva a spríjemňuje mi deň, stal sa neoddeliteľnou súčasťou môjho osobného vybavenia. Mám silné nutkanie vyhlásiť: -Ak pôjde on, pôjdem aj ja“ ( s.155 ).
Danovi sa obráti celý život naruby. Začína pracovať v novej robote ako tvorca reklamných sloganov, snaží sa nájsť si cestu k Pesovi - okrem iného milovníkovi filmov s Jennifer Aniston, vyrovnať sa s rozchodom s Clarou a tolerovať svojich nových šéfov Tristana a Ralpha. Ešte že v práci spoznáva mladú atraktívnu kolegyňu Edie. Ako to napokon celé dopadne? Nájde si cestu k Pesovi? Udobrí sa s Clarou alebo dá prednosť Edie?

Veľmi milá, oddychová knižka, ktorá vám vyčarí úsmev na perách a pokiaľ máte za sebou čerstvý rozchod, nepochybne vás nabije pozitívnou energiou. Možno budete mať po prečítaní chuť osvojiť si nejakého havkáča z útulku, ktorý vám zmení život...


HODNOTENIE:  ****


utorok 11. októbra 2016

RECENZIA: Jojo Moyesová – Čo bolo potom ( IKAR, 2016 )

Kniha je pokračovaním románu Predtým ako som ťa poznala.

 Hlavná hrdinka Louisa Clarková sa vyrovnáva so smrťou svojho priateľa Willa Traynera, ktorý dobrovoľne odišiel na druhý svet. Chodí na pravidelné stretnutia klubu, ktorého členovia prišli o niekoho blízkeho. Lou žije po Willovej smrti zo dňa na deň. Pracuje v bare na letisku, je uzavretá a skutočný život jej uniká pomedzi prsty. Jedného dňa nešťastnou náhodou spadne zo strechy svojho domu a pomoc jej poskytne vysoký záchranár Sam Fielding. Mohlo by sa zdať, že odteraz bude príbeh ubiehať až k romantickému vyvrcholeniu, keby sa na prahu Louisiných dverí neobjavila šestnásťročná Lily, Willova dcéra, o ktorej doteraz nikto nevedel...

Práve postava Lily dodá príbehu tú správnu šťavu, keďže svojim správaním dáva celému okoliu poriadne zabrať.

Nepochybujem, že väčšina čitateľov (vrátane mňa ) by jej najradšej strelilo poriadnu facku, lenže všetko má svoje príčiny... Aj Lilino správanie.

Čo bolo potom je jedna z najlepších kníh, ktorú som čítal od Jojo Moyesovej. Teším sa na deň, keď sa mi dostane do rúk román Predtým ako som ťa poznala ( už sa medzičasom stalo ), na základe ktorého bol natočený film, ktorý to celé odštartoval, v hlavných úlohách s rozkošnou Emiliou Clarke a presvedčivým sympaťákom Samom Claflinom ( už sa medzičasom stalo, bol to výrobný filmový zážitok ) .

Čo bolo potom je zaujímavá kniha. Veľmi ma potešil koniec, resp. „nekoniec“ príbehu.



HODNOTENIE:  ****












pondelok 10. októbra 2016

RECENZIA: Jojo Moyesová – Predtým ako som ťa poznala ( IKAR, 2016 )

„Hoci to ani jeden z nás nevyslovil nahlas, Louisa Clarková bola naša jediná šanca udržať Willa pri živote“ ( s.277 ).

Bol by to úplne obyčajný romantický príbeh akých sú napísané už tisíce, keby sa ho neujala Jojo Moyesová. Veď posúďte sami.

Máme tu bohatého 35 ročného milionára Willa Traynora , ktorý nepriazňou osudu skončí na vozíku. Keďže pred nehodou viedol veľmi aktívny život ( povedané dnešným jazykom –jednoducho si užíval ), po nešťastnej udalosti stratil akúkoľvek chuť do života. Jeho rodina urobí preto posledné zúfalé rozhodnutie. Do novín podajú inzerát, že hľadajú opatrovateľku pre svojho zdravotne postihnutého syna. V skutočnosti sa pokúšajú nájsť pre Willa spoločníčku, ktorá by dokázala zmeniť jeho pevné rozhodnutie, dobrovoľne odísť zo života. Pol roka. To je čas, ktorý ostáva 26 ročnej Lou Clarkovej, aby sa pokúsila o zázrak. Lou mi povahou v mnohom pripomína Améliu z Montmartru. Býva v jednom dome s rodičmi, so sestrou a jej synom, sedem rokov chodí s Patrickom, ktorý je posadnutý behaním a zdravým životným štýlom a rada sa extravagantne oblieka. Po rokoch ju vyhodili z bistra, v ktorom pracovala ako servírka a ona teraz potrebuje za každú cenu peniaze. A tak sa rozhodne zareagovať na inzerát uverejnený v novinách, v ktorom bohatá zámožná rodina hľadá opatrovateľku pre svojho handicapovaného syna.

 V podstate nejde o žiadny originálny námet, skôr ide o jeho silné spracovanie. Will je typický mladý zatrpknutý muž, ktorý sa nedokáže po nehode zaradiť späť do života, zatiaľ čo Lou je jednoducho rozkošná. Je drzá aj citlivá zároveň, je prirodzene inteligentná, vtipná, romantická, také moderné dievča, aké túžite stretnúť a pozvať ju na kapučíno s marlenkou. Príbeh plynie v príjemnom tempe, pričom v závere graduje. Niekde vo vnútri to cítite, že sa blíži niečo smutné a pri poslednej kapitole som občas naprázdno prehĺtal a to sa na romantických filmoch väčšinou schuti zabávam. Nie že by som sa nebavil aj pri čítaní tohto Moysejovej románu, ale tu to bolo o niečom inom. Veľmi sa teším, keď si pozriem aj filmové spracovanie, keďže som naň čítal pozitívne recenzie a navyše sa snaží verne držať knižnej predlohy (už sa medzičasom stalo, film som si pozrel a bol to skvelý zážitok ).

Ak túžite po inteligentnej, vtipnej a dojímavej romantike bez umelo vyvolanej gýčovej situácie a hlúpych patetických lacných chvíľ, potom siahnite po románoch ako Jeden deň alebo Predtým ako som ťa poznala. Jojo Moyesová vie ako na to. Výborná práca.


HODNOTENIE:   ****











sobota 8. októbra 2016

RECENZIA: Patrick de Witt – Bratia Sisterovci ( Artforum, 2012 )

„Väčšina ľudí je pripútaná k vlastnému strachu a hlúposti, ľudia sa nedokážu pozrieť pravde triezvo do očí, priznať si, že v ich živote nie je všetko v poriadku. Ľudia sa väčšinou ženú ďalej nespokojní so svojim životom, no pritom ani len neskúsia prísť na to, prečo sú nespokojní, alebo ako ich život urobiť lepším, a keď zomrú, v srdci nemajú nič, len špinu a starú krv –slabú, zriedenú –a ich spomienky nestoja ani za fajku dymu, určite pochopíte, čo tým myslím“ (s.312 ).

Ocitneme sa na starom dobrom divokom západe. Eli a Charles Sisterovci sú bratia, ktorí sa živia ako lovci ľudí. Pracujú pre bohatého obchodníka a práve ich čaká úloha zabiť istého Hermann Warna, ktorý našiel spôsob ako chemickou reakciou premeniť kamene na zlato. Začína sa dobrodružná cesta, na ktorej stretnú viacero zaujímavých ľudí a aj v tomto prípade platí, že cesta je nemenej dôležitá ako cieľ.

Rozprávačom príbehu je Eli, ktorý používa strohý, no napriek tomu zaujímavý jazyk podobný McCarthyho románom. Eli a Charles sú občas ako Butch Cassidy a Sundance Kidd v zápornom vydaní, občas ako  Lennie a  George z románu O myšiach a ľuďoch v drsnejšej podobe a neraz máme zase pocit, že režisérom toho všetkého je svojský Quentin Tarantino.   „-Volám sa Eli Sister, ty jeden skurvysyn, a ak mi okamžite nedonesieš, čo som si objednal, namieste ťa odbachnem.- Tým jeho úškľabkom a nasprostastým pohľadom odzvonilo, čašník sa mal na pozore a bol ku mne úctivý, a keď predomňa kládol pohár piva, triasla sa mu ruka“ ( s.332).   Zaujímavý príbeh, pútavé prostredie divokého západu, charizmatickí hrdinovia (aj keď takmer všetci záporáci ) a výborný výber hovorového jazyka. Jedna z najlepších súčasných kníh, ktorej príbeh sa odohráva na divokom západe.

„Charlie stál za mnou a čakal. Ja som čupel pred Bucom, hladkal som ho po tvári a opakovane som vyslovil jeho meno s nádejou, že ho tým upokojím. Žmurkal prázdnou očnou jamkou, z papule mu vytŕčal zakrvavený jazyk a husto mu z neho kvapčalo na zem. Zrazu mi z toho prišlo hrozne smutno a pripadal som si ako najhorší človek pod slnkom“ (s.244 ).


HODNOTENIE:  ****








piatok 7. októbra 2016

RECENZIA: Stephen Chbosky- Charlieho malé tajomstvá ( Slovart, 2016 )

„V ten večer som nemal chuť čítať a tak som šiel dole a pozeral som pol hodinu novú reklamu na stroj na cvičenie. Na obrazovke neustále blikalo bezplatné číslo, tak som naň zavolal. Dvihla mi žena, ktorá sa volá Michelle. Povedal som jej, že som dieťa a nepotrebujem stroj na cvičenie, ale že jej želám pekný večer. Michelle zložila. Ale mne to vôbec neprekážalo“ (s.120 ).

Príbehy dospievajúcich alebo jednoducho povedané tínedžerov sú stále veľmi obľúbené      ( Nick Twisp –Payne, John Green, v minulosti Tajný denník Adriana Mola, atď. ) Pokiaľ ste videli seriál Báječná léta, určite vám bude Chboskeho kniha tento seriál v mnohom pripomínať.

Charlie je pätnásťročný tínedžer, ktorý má rodičov z typickej strednej vrstvy. Jeho otec pracuje ako úradník, mama je ženou v domácnosti, starší brat hrá futbal za univerzitu a sestra chodí s vyšinutým intelektuálom. Charlie prichádza na strednú školu, kde sa snaží zapadnúť do partie, zoznamuje sa s dievčaťom z vyššieho ročníka menom Sam, do ktorej sa beznádejne zamiluje, poznáva študentský život spojený s alkoholom, cigaretami a ľahkými drogami. Charlie je precitlivelý, vysoko inteligentný a sčítaný mladý chalan, ktorý si hľadá svoje miesto vo svete. Charlie je Holden Caulfield 90. rokov 20. storočia. Píše si denník, ktorého adresátom môže byť každý z nás. Aj preto je to také milé, vtipné, dojímavé, občas trošku gýčové a patetické, ale napriek tomu Charliemu sa nedá nefandiť. Viacerí z nás sa v ňom totiž nájdeme.

V roku 2012 bol podľa románu natočený film pod názvom „Ten kto stojí v kúte“, v ktorom jednu z hlavných úloh stvárnila Emma Watson, ale kvalitu knihy podľa môjho názoru nedosiahol.


HODNOTENIE:  *****




štvrtok 6. októbra 2016

RECENZIA: M. Baloušek, Z. Duda, R. Velebil – Tŕňová koruna ( Naše vojsko, 2012 )

V roku 1944 odsúdi nemecké gestapo dvanásť policajtov z Písku, lebo tajne počúvali zahraničné správy. Napokon obesia troch z nich, ostatným deviatim zmiernia tresty na desať rokov v pracovnom tábore.

V prvej časti knihy dominuje dokumentárna forma príbehu, ktorá je typická pre vojenskú literatúru.

Druhá časť je zostavená z denníkových záznamov Jiřího Zborníka, jednej z dvanástich postáv, ktorá sa stala obeťou hromadného zatýkania.

Nie je to jednoduché čítanie, keďže nejde o klasickú beletriu, ale o súhrnné záznamy z pankráckej väznice, pracovného tábora a o autentické priblíženie výsluchov nemeckého gestapa. Viaceré pasáže denníkových záznamov znejú priam neuveriteľne.

Náročná, ale potrebná kniha.         


HODNOTENIE:   ***







streda 5. októbra 2016

RECENZIA: Paul Brickhill – Noc nekryje utečencov ( Naše vojsko, 2013 )

„I kdybys mě viděl chodit s klackem v zadnici, moc na mňe nečum a ničemu se nediv. Všechno co se tu děje, děje se v zájmu dobré věci“(s.53).

Druhá svetová vojna, nemecký zajatecký tábor Sagan. Skupina väzňov, ktorých väčšinu tvoria leteckí piloti chystajúci sa na mnohopočetný útek. Celú noc stovky mužov kopú tunel s krycím menom Tom, ktorý ich má priviesť na slobodu. „Někteří ze zostřelených byli téměr deti, rok nebo dva po opuštění školní lavice“(s.216). Hlavným veliteľom celej akcie je charizmatický Angličan Roger Bushell. Počas jednej chladnej zimnej noci je všetko pripravené na útek...

Súčasťou veľkej skupiny utečencov sú aj traja leteckí piloti československej armády v službách Angličanov –Arnošt Valenta, Bedřich Dvořák a Ivo Tonder.

Svedectvo o úteku napísal austrálsky novinár Paul Brickhill, ktorý sa napínavej akcie sám zúčastnil. Na motívy knihy bol v roku 1963 nakrútený film pod názvom Veľký útek v hlavnej úlohe so Steveom McQueenom. Román je na rozdiel od knihy veľmi rozvláčny, chýba mu dynamika a  schopnosť naplno vtiahnuť čitateľa do deja.

Noc nekryje utečencov je niečo ako obšírna príručka pre MacGyvera ako vykopať poriadny tunel, keď nemáte k dispozícii krompáč, lopatu a plastickú trhavinu. 


HODNOTENIE:  *** 







utorok 4. októbra 2016

RECENZIA: Jiří Hanibal – Dlouhá noc nad městem ( Naše vojsko, 2014 )

„Pak šel cestou k Malenicum. Po tváři mu stékali slzy... Měl pocit, že s koncem války a s touto smrtí skončilo něco i v něm. Jako když praskne struna, zlomí se větev...Skončilo dětství a nastával pro něj čas dospělosti. Svíralo se mu hrdlo. Kéž by jen bylo možné vrátit zpět ten den, či aspoň hodinu“ ( s.278 ).

Po atentáte na Heydricha to začalo v Protektoráte Čechy a Morava vrieť. Na povrch začínajú vychádzať skutočné charaktery jedného malého českého mestečka.

Jirko Halada chodí na reálne gymnázium, na čele ktorého sa po búrlivých udalostiach postavil riaditeľ Klepáč, nadšený prívrženec ideí veľkého Nemecka. Mnoho obľúbených profesorov je prepustených a nahradených fanatickými kantormi. Namiesto češtiny sa vyučuje nemčina. Jirko sa po vyučovaní oddáva aj s kamarátmi rôznym chlapčenským hrám. Jeho otec Lojzo pracuje na železnici a spolupracuje s odbojom. S Jirkovou mamou Klárou prežívajú manželskú krízu. Podobne ako lekár Vava so svojou krásnou ženou Helenou, ktorá ľahkovážne paktuje s predstaviteľmi nacizmu. Šéf Jirkovho otca ,prednosta stanice Mráz, je ďalším kolaborantom tretej ríše. Udalosti urobia riaditeľa aj z dovtedy bezvýznamného muža Pavla Sádeckého. Jeho žena Věra vychováva syna Tomáška, ktorý sa narodil ako nechcený dôkaz jej dávnej nevery. Pavlov brat Edo, ktorý žil následkom vojnového zranenia vo svojom vlastnom svete, je jednou z najtragickejších postáv románu. Kým Jirko a jeho kamaráti žijú vo svojich chlapčenských dobrodružstvách, jeho otec spoločne s kolegami bojujú v ozajstnej ilegálnej skupine. Akýmsi patrónom mesta je starší muž menom Badera, ktorý vedie firmu, pre ktorú pracuje aj Jirkova mama. Napriek tomu, že to na prvý pohľad vyzerá, že Badera podkopáva nemecké hospodárstvo, v prvom rade úspešne uzatvára obchody s druhou stranou...

Atmosféra v českom mestečku je napätá. Postupne ako Nemci strácajú pôdu pod nohami, aj dovtedy veľkohubí hrdinovia sa začínajú triasť o život. Pražské povstanie sa blíži...

Hanibalov román je zmesou Foglarových chlapčenských dobrodružstiev, atmosféry podobnej Borošovmu románu Tri brehy Dunaja a dávno zabudnutých rodokapsov. Výborné čítanie plné akcie, psychologického napätia, lásky a zaujímavého príbehu. Jediným negatívom románu je pohľad na vojnu len z jednej strany. Všetci Nemci a ich sympatizanti sú tí zlí a odbojári, partizáni,  ruská armáda zase tí dobrí. Zďaleka nejde o propagáciu sovietskeho vojska a jeho prívržencov, to by som autorovi krivdil, no to čierno –biele videnie je predsa len trošku naivné. No pokiaľ to takto vnímal dospievajúci Jirko, neberme mu jeho chlapčenské ilúzie. Na realitu má ešte chvíľu čas. Aj keď...     


HODNOTENIE:  ****   









pondelok 3. októbra 2016

RECENZIA : Lex Thomas – Karanténa ( Fortuna Libri, 2013 )

David Thorpe zažíva jeden z bežných dní na strednej škole. Ráno ide do školy, stretne sa so svojou priateľkou Hilary, ktorá mu dá kopačky a on sa večer opije. Po maminej smrti odišiel z futbalového mužstva a  má pocit, že sa mu nič nedarí. Spoločne s mladším bratom Willom, ktorý sa len nedávno vrátil z dobrodružnej víkendovej výpravy, odchádzajú do školy. Keď spoločne vstúpia do kabinetu učiteľa angličtiny, sú v šoku. Mladý kantor zomiera strašnou smrťou. A to je len začiatok. Škola je totiž nainfikovaná neznámym smrteľným vírusom, ktorý zabíja všetkých dospelých a maturantov. Prejde zhruba rok a študenti sa medzičasom rozdelia do mnohých skupín podľa záľub a stávajú sa z nich gangy, ktoré bojujú o potravu, ktorú im tajne podsúva americká vláda. Čudáci, Mozgovia, Šľapky, Skejťáci, Umelci, Krásky a Športovci. David zakladá gang Samotárov a spoločne s bratom Willom bojujú o prežitie...

Je to šialené, je to trochu pritiahnuté za vlasy, je to drastické, napínavé a predsa miestami aj zábavné a dojímavé. Je to moderná verzia Goldingovho románu Boh múch. Je to béčkový horor so všetkým, čo k tomu patrí. Je to akčná videohra. Tak sa bavte a vypnite mozog, aby vám ho náhodou niektorý z gangov neodstrelil...   


HODNOTENIE:  ***



nedeľa 2. októbra 2016

RECENZIA: Ľuboš Jurík – Alexander Dubček/ Rok dlhší ako storočie ( Matica Slovenská, 2015 )

„Naozaj to bol rok dlhší ako storočie – povedal už pokojnejšie. Všetko sa doň zmestilo. Vzbura, nádej, láska...aj pád, pád do priepasti“ (s.234 ).   

V prípade ak vás zaujíma rok 1968 a osobnosť Alexandra Dubčeka, román Rok dlhší ako storočie vás maximálne uspokojí.

 Fiktívny dialóg medzi primátorom pražskej nemocnice a bývalým prvým tajomníkom Komunistickej strany je plný filozofických úvah a otázok typu „Čo by bolo keby“ a plný zamyslení. Politika kedysi slávneho muža nepriamo ovplyvnila aj život operujúceho lekára. „Kto chce súdiť môj život? To by si musel navliecť moju kožu, obuť moje topánky, prevliecť sa do mojich šiat a prejsť tou cestou, ktorou som prešiel ja, zmieriť sa s ponižovaním, beznádejou, vliecť bremeno zodpovednosti a prizerať sa, ako trpia milióny ľudí, ktorí mi verili a nezapreli ma...Až potom môžu súdiť! Aké ľahké je strieľať spoza plota! Koľko sa vynorilo kritikov, mudrákov, analytikov, bojovníkov, politológov...Vyčítali mi nedôslednosť, naivitu, idealizmus, že som nebojoval, že som proti Rusom neposlal armádu! Ach...!“            ( s. 38 ). Bude pre vás výhodou pokiaľ ovládate okolnosti súvisiace s rokom 1968 a bonusom pre vás bude, ak vás zaujíma história okolo tohto, pre nás prelomového roku.

Napriek tomu, že román je bohatý na fakty, dátumy, mená a udalosti, je to veľký čitateľský zážitok. Jeden z najlepších románov o historickej osobnosti, aký som kedy čítal.

„Kto nežil v Rusku, ťažko pochopí –ale tento princíp pokory sklonených hláv, fatálneho prijímania obetí, pritom bezbrehej hrdosti a akejsi premyslenej nadradenosti, lásky a krutosti, to je zmes ruskej povahy, nevyspytateľnej a ťažko pochopiteľnej, veď ju nedokázali pochopiť ani Tolstoj s Dostojevským“ (s. 89 ).


HODNOTENIE:   *****