RECENZIA: Svetlana Alexijevič – Vojna nemá ženskú tvár ( Absynt, 2015 )

„Ženská vojna má svoje farby, svoju vôňu, svoju interpretáciu a svoj citový priestor. Svoje slová. Nie sú v nej hrdinovia a neuveriteľné hrdinstvá, sú v nej jednoducho ľudia, ktorí sa venujú neľudsky ľudskej činnosti. A trpia tam nielen oni (ľudia), ale aj zem, aj vtáci, aj stromy. Všetko, čo s nami žije na zemi. Trpia bez slov, čo je ešte horšie. Ale prečo? –neraz som sa na to pýtala samej seba. – Prečo keď ustáli a zaujali svoje miesto v kedysi úplne mužskom svete, ženy neustáli svoje dejiny? Svoje slová, svoje city? Samy navzájom si neuverili. Je pred nami ukrytý celý svet. Ich vojna zostala nepoznaná. Chcem napísať dejiny z tejto vojny. Ženské dejiny“ (s.10).

Jedno je isté. Keby Svetlana Alexijevič písala diplomovú prácu, zdrojov by mala v zozname použitej literatúry viac ako dosť. A v tom je aj veľký problém tejto knihy. Tých mikropríbehov je v prípade Svetlany také kvantum, že napriek nespornej sile sa vám začnú zlievať do jedného a na poslednej strane si spomeniete sotva na tri.

Vojna nemá ženskú tvár je zbierkou rozhovorov rôznych žien, odlišného veku a sociálneho postavenia. Tu by sa dalo vhodne aplikovať heslo: „Menej je niekedy viac“. Škoda, že autorka neurobila nejaký užší výber, hoci obdivujem jej neľahkú prácu pri zbieraní materiálu.

Zaujímavá kniha, ktorá vám priblíži druhú svetovú vojnu z trochu inej strany ako ju poznáme z historických kníh a filmov. „Podobne ako autori, ktorí prežili utrpenie 1. sv. vojny, aj mnohé sovietske ženy sa po 2. sv. vojne cítili ako „stratená generácia.“

„Na front sme odchádzali osemnásť –dvadsať ročné a vrátili sme sa ako                   dvadsať –dvadsaťštyri ročné. Najprv sme mali veľkú radosť, potom nás premkol strach. Čo budeme robiť v civile? Strach z mierového života...Vrstovníčky stihli vyštudovať na vysokých školách a my? Nič nevieme, nič nemáme v rukách. Poznáme len vojnu, len vojne rozumieme“ (s.133).

HODNOTENIE:  ***