štvrtok 27. októbra 2016

RECENZIA: Sebastian Niedlich – Smrť a iné okamihy môjho života ( Ikar, 2016 )

„Smrtonos sa usmial: - Keď som prišiel, najradšej by si ma bol roztrhal v zuboch. Čo sa zrazu zmenilo? –
Chvíľu mi trvalo, kým som odpovedal. –Nechcem stratiť ďalšieho priateľa. –
Smrtonos podišiel ku mne. Dívali sme sa jeden druhému do očí. Zdalo sa mi, že hľadím do nekonečnej hĺbky. – Ešte sa uvidíme. Sľubujem. –
Potom vstal, vzal sieťku a zmizol tak bleskovo, ako prišiel. Sedel som na posteli a uvažoval som, ako tomu rozumieť“ (s.29).





Predstavte si, že máte sedem rokov, zo všetkého najviac vás bavia figúrky z Hviezdnych vojen a práve sa lúčite v nemocnici so svojou umierajúcou babičkou, keď sa v rohu miestnosti zjaví Smrtonos...

Tak presne toto sa stalo Martinovi, hlavnému hrdinovi Niedlichovho románu. Smrtonos však vyzerá trošku inak ako si ho väčšina z nás predstavuje. Má okolo tridsať( aspoň tak vyzerá, v skutočnosti má vyše päťsto rokov), namiesto kosy zviera v kostnatých rukách sieťku na motýle, ktorou zachytáva duše mŕtvych a chodí v tmavom dlhom plášti s kapucňou.

Od toho dňa sa začína Smrtonos zjavovať Martinovi dosť často a to v tých najnevhodnejších situáciách. Dá sa povedať, že sa z nich stávajú niečo ako priatelia. Smrtonos sprevádza Martina detstvom, kedy spolu hrávajú šachové partie, gymnáziom, na ktorom sa Martin zamiluje do krásnej Anje a stane sa dobrovoľným záchranárom, dospelosťou, ktorej súčasťou je Martinovo štúdium na lekárskej fakulte a práca na klinike.

Martin postupne preberá niektoré zo Smrtonosových mimoriadnych schopností : dokáže sa premiestňovať behom niekoľkých sekúnd na tisíce kilometrov vzdialené miesta, dokáže sa ocitnúť na viacerých miestach súčasne, môže kráčať po vode bez toho, aby si pri tom navlhčil oblečenie, ( koho vám to pripomína? ), vidí do budúcnosti akou smrťou zomrú náhodní okoloidúci aj jeho najbližší. Túto schopnosť sa snaží využiť na to, aby aspoň niektorým z nich zachránil život. Okrem šachových partií chodievajú Martin so Smrtonosom hrávať kolky do Moskvy, sledujú západ slnka na Azorských ostrovoch, atď. Smrtonos si tak postupne vychováva svojho nástupcu a to aj napriek Martinovým protestom: „Jedného dňa prevezmeš moju funkciu. Tomu nezabrániš. Môžeš sa odomňa  učiť alebo ma odmietať, ako chceš, ale na výsledku to nič nezmení. Či chceš alebo nie, v hodine tvojej smrti sa z teba stane Smrtonos. Dlhé roky, možno storočia, prežiješ v osamelosti. Odkedy sme sa zoznámili, usilujem si ťa pripraviť. Preto som ťa vždy chcel ochrániť pred ľuďmi“ (s.156).

Keď jedného dňa príde Smrtonos ako zvyčajne navštíviť svojho priateľa, Martin má 27 rokov a dozvie sa, že mu ostáva posledných sedem rokov života...

Už dávno som si tak nevychutnal nejakú knihu. Niedlichov román je jednoducho skvelý. Výborný nápad pre príbeh, sympatické postavy (áno, vrátane Smrtonosa), zaujímavé filozofické rozhovory, ktoré medzi sebou vedú dvaja zvláštni priatelia, komické situácie a slovník, ktorý vás neraz donúti zasmiať sa aj nahlas (ak sa začnete smiať pri čítaní tejto knihy vo vlaku alebo v autobuse, ostatní cestujúci budú po prečítaní tejto recenzie aspoň vedieť prečo ), naopak, v iných pasážach románu si aj smutne povzdychnete. Správne namiešaná kombinácia citov, citácie a odvolania sa na kultové filmy, seriály, spevákov a hudobné skupiny minulých desaťročí, jednoducho všetko je tak ako má byť a mne neostáva nič iné ako len zvolať: „čítajte, bavte sa, smejte sa, premýšľajte, plačte, radujte sa, nechajte sa dojímať, tešte sa z tejto knihy, lebo nikdy neviete, kedy vo vašej blízkosti zamáva Smrtonos so svojou sieťkou na motýle, aby si odniesol vašu vznášajúcu sa dušu. A možno len túži nájsť si priateľa, prípadne vychovať svojho nástupcu. Nikdy neviete...

HODNOTENIE:  *****
    

   








Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára