štvrtok 19. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Púť číslo tri)

19.9.2018                                                                 Je niečo po šiestej ráno a ja som už zase na cestách. Dnes som si dal za ciel navštíviť tieto tri miesta: Gabčíkovo, Sap - bývalé Palkovičovo a Tomášikovo. O chvílu mi odchádza rýchlik do Bratislavy a keďže mám za sebou necelý štvorhodinový spánok, idem sa aspoň čiastočne nadopovať kapučínom a posilniť horalkou. Takže zatial, priatelia... 
                                                                                Tak nejak hrou osudu a mimovesmírnych tajomstiev som sa ocitol okolo jedenástej doobeda v Dunajskej Strede. Slovenčina sa tu mihne len zriedkavo, ale musím uznať, že tu majú premakanú autobusovú stanicu. Príjemnú, čistú, architektonicky skvelo zvládnutú a navyše sú tu vypísané aj meškania spojov. Keď si to porovnám s tou našou žilinskou,  je to jedna a sto. Mesto inak žiadny zázrak, ale vcelku to nie je najhoršie. Akurát občas premýšlate či ste ešte v centre alebo už na periférii. Teraz by, podla mojho harmonogramu, malo nasledovať Gabčíkovo.                                                                                                                          Hoci bol Gabčíkovu v roku 2016, po velkom boji, napokon prisúdený status mesta, nemožem si pomocť, no na mňa skor posobí ako vačšia obec. Z minulosti je známe predovšetkým sporom o priehradu Gabčíkovo/Nagymaros. Za pozornosť stojí najma kaštiel s parkom, ktorý v súčasnosti slúži ako zariadenie pre seniorov. V centre mesta sa nachádza kostol (ničím výnimočný), potraviny (ak ste tipovali Jednotu, tipovali ste správne), zdravotné stredisko, úrad a niekolko obchodov. Pri vstupe do mesta (stále si neviem na ten status mesta akosi zvyknúť) stojí po lavej strane cesty futbalový štadión. Po menšom nákupe v potravinách (slivky, acidko - inak super kombinácia, čo poviete? :) a vanilková energerická tyčinka) som počkal na autobus smerujúci do obce Sap (bývalé Palkovičovo).                                                                                                                                      Už samotná cesta do obce toho vela predznamenala. Sedel som v autobuse sám len s jednou postaršou tetuškou, ktorá celú cestu zotrvala v družnom rozhovore so šéfom. Keďže celý dialóg sa niesol v maďarčine, vela som si z neho neodniesol. Vlastne vobec nič, ak mám byť úprimný. "Možem vás vysadiť aj tu?" spýtal sa šofér, keď zastavil kdesi uprostred kukuričného pola. To sme už medzičasom dorazili do obce. Mávol som rukou, že to je akože v pohode, a medzi kukuricou som nakrútil video venované obci a človeku, po ktorom bola obec dlhé roky pomenovaná. Dokráčal som na autobusovú zastávku "Rybník", že si teda pozriem tú vodnú plochu, no namiesto nej sa mi naskytol pohlad na velkú zatrávnenú jamu. Nevadí, idem ďalej. Prejdem popri kostole, reštaurácii, obecnému úradu a hádajte, čo nevidím? Správne ste tipovali. Potraviny Jednota. S krásnymi otváracími hodinami. Ráno od 6.00 - 8.00 a poobede od 14.30 - 18.00. Keď chcete v Sape nakupovať mimo otváracích hodín, máte proste smolu. Alebo sa nalejete v niektorej z obecných krčiem. Tým sú akékolvek prestávky ukradnuté. Takže teraz sedím na autobusovej zastávke neďaleko centra. Píšem tieto riadky a vyhrievam sa na príjemnom jesennom slnku. Teším sa, keď opat začujem slovenčinu. Szervusztok.                                                                                                                Niečo pred piatou podvečer uzatváram svoju tretiu a zároveň najkratšiu púť v Tomášikove. S obcou s nádherným, no žial chátrajúcim kaštielom, ktorý je ukrytý v malebnom rozlahom parku. Okrem toho sa v obci nachádza aj krásny drevený mlyn z 19. storočia, ktorý vo mne okamžite vyvoláva spomienky na Kolárovo a jeho nekonečne dlhý drevený most. Doslova poetický zážitok mi ponúkli lúče zapadajúceho jesenného slnka štekliace hladinu Malého Dunaja. Ukážkovo pri tom oslepovali drevenú stavbu zachovalého mlyna. Unavení rybári mlčky žmúrili do tváre klesajúceho slnka a pohli sa len vo chvíli, keď hlava niektorej z rýb dopadla na hladinu a vydala pri tom člupotavý zvuk.                                                                                        Som unavený z celého dňa. Z celej púte. A občas mám pocit, že aj z celého svojho doterajšieho života. No pre takéto chvíle sa oplatí cestovať, snívať a kráčať ďalej. Lebo o tom to celé je. Padnúť, vstať a ísť. A čakať na tých pár zázračných okamihov, ktoré nám, pri troche šťastia, život prinesie. Nič menej a nič viac.


kaštiel v Gabčíkove


rybník v obci Sap

vodný mlyn v Tomášikove

kaštiel v Tomášikove

utorok 17. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volnè pokračovanie)

13.9. 2019                                                                 Večer som si dal po príchode z Golianova "nitriansky trojboj" kalváriu, hrad a Zobor) a pred spaním som sa z posledných síl doplazil do sprchy. OK. Preháňam. Došuchtal.                                                              Je nové ráno, ja sedím na autobusovej stanici v Nitre, dojedám marhulové minitaštičky, ktoré zapíjam kapučínom z automatu. Dnes sa pokúsim konečne pokoriť Hviezdoslavovo, ktoré mi pri predchádzajúcej púti uniklo doslova o vlások. Prisahám Bohu, že keď to dnes nedám, tak si objednám vládny špeciál ministerstva vnútra, nech ma tam vysadí. Ok, nebudem taký náročný, uspokojím sa aj s novým jastrabom (rozumej typ vtrulníka). To by bola aká paráda, keby ma vysadil uprostred obce vedla sochy P.O. Hviezdoslava.                                                        Tak sa mi to na druhý pokus podarilo, dámy a páni. Nachádzam sa v obci Hviezdoslavov, v parku, v ktorom má majster svoj pamatník. Obec je v podstate rozdelená na tri časti. V tej prvej sa nachádzajú záhrady, v ďalšej je tzv. nový Hviezdoslavov, ktorý sa neuveritelným sposobom rozrastá (ako holubie exkrementy) a potom tu máme ešte starý dobrý (ten povodný) Hviezdoslavov, ktorý si zachováva este typicky dolniacku podobu. Našťastie. Uvidíme dokedy. Podla mňa je len otázkou času, kedy ho nenásytné ruky developerov chytia pod krk a začnú dusiť. Učupená socha Hviezdoslava akoby sa len neveriacky prizerala tomu, čo sa to s jeho obcou deje. Aké symbolické. Keby náš Palko mohol, určite by nad tým všetkym krútil hlavou.                                                Prečítam si jednu kratšiu novelu z výberu anglických klasických autorov a poberám sa zase ďalej..                                                                                                                              Druhú časť svojej púte končím v parku za Grasalkovičovým palácom v Bratislave. Podarilo sa mi za dva dni navštívit sedem obcí a popri tom si zaspomínať na študentské časy v Nitre. A ešte niečo navyše. Ale to si nechám, ak dovolíte, pre seba. Premýšlam, čo ďalej. Ešte by sa našlo niekolko cielov. Teraz si však dám dlhšiu pauzu a do konca kalendárneho roka by som rád ešte navštívil dve destinácie. Gabčíkovo a Sap (bývalé Palkovičovo). Ak by som to úspešne zvládol, počet návštev súvisiacich s priezviskami významných slovenských osobností, by som ukončil na čísle 21. Páni, keď som sa pred časom odhodlal do toho íst, o takom počte som ani len nesníval. Pokial mi to financie a zdravie umožnia, budem budúci rok pokračovať ďalej. Je skvelé dosahovať vytýčené ciele. No naďalej platí, že najdoležitejšia je cesta, cesta, cesta... 

Stretnutie cestovatela so spisovatelom :) 

Hneď je jasné, v akej obci sa nachádzame...
               

pondelok 16. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volné pokračovanie)

12.9.2019                                                    Zobudím sa do sviežeho jesenného rána. Vačšina Nitranov je zababúšená v mikinách a bundách, na nohách majú natiahnuté džínsy. Ja, chlapec zo severu, si vykračujem v bielom tričku a šedých kraťasoch. To viete, my na severe sme zvyknutí na iné zimy. Mám za sebou rannú kávu a energetickú tyčinku. Vraj bez cukru. Haha, no jasné :) No dobre, nebudem tolko machrovať. Trochu som to s tým letným oblečením prehnal. Utekám sa zohriať do autobusu. Smer Svatoplukovo.                          Svatopkukovo: V podstate obec ako každá iná. Pokojne by ste si ju mohli pomýliť so stovkou iných obcí na Slovensku. Dva kostoly, cintorín, samozrejme Jednota (tá nesmie chýbať) a pamatník venovaný obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Vynechal som niečo? Á, jasné. Ešte sa v centre obce nachádza artézska studňa s hĺbkou až 300 metrov. Odtial si chodí viacero obyvatelov v obci naberať vodu. Či je pitná a zdravotne nezávadná? To vám poviem dúfam zajtra...                                          Mojmírovce: Pohodovou chodzou sa zo Svatoplukova do Mojmíroviec presuniete za nejakú slabú štvrť hodinku. Spočiatku máte pocit, že ste sa ocitli ešte vo vačšom zapadákove  ako je Svatoplukovo (a to už je veru čo povedať). Až neskor sa vám otvorí pekný výhlad na centrum. A toto už centrom možno pokojne nazvať. Pomerne velký kostol, viacero obchodov, zrekonštruované historické budovy, regionálne múzeum a predovšetkým miestny kaštiel, ktorý ponúka hosťom ubytovanie, konajú sa tu rozne oslavy, svadobné fotenie a podobne. Moje nadšenie však rýchlo opadne, keď si prečítam nápis pri vstupnej bráne, ktorý sa ospravedlňuje návštevníkom, že park je prístupný len hosťom kaštiela z dovodu neustáleho poškodzovana vzácnych stromov. Takže kvoli pár pošahaným kreténom si my ostatní možeme akurát tak trhnúť nohou. Nedalo mi to, keďze som sa sem ťahal takú dialku a pootvorenou bráničkou som prekĺzol dnu. Až počas fotenia kaštiela som si všimol, že vedla mňa stojí samotný správca vzácnej pamiatky. Našťastie bol natolko zabraný do telefonického rozhovoru, že som bol pre neho asi rovnako zaujímavý ako ktorýkolvek platan v starostlivo upravenom parku. A možno ešte menej. Narýchlo som si spravil zopár záberov a utekal som na ďalši spoj. Smer Rastislavice.                                                          Panebože, Rastislavice. Asi najmenej príťažlivý rezort, aký som mal možnosť počas svojej doterajšej púte navštíviť. A to mám s čím porovnávať, keďže už bol sedemnásty v poradí. Chudák Rastislav. Neviem či to dostal ako trest za to, že k nám povolal solúnskych bratov. Asi aj preto som túto obec pojal v štýle Lola beží o život. Kúpil som si pár drobností v Jednote a potom, aby som stihol najbližší spoj, vzal som to poklusom naprieč Rastislavicami. Do toho mi zavolala mamina, že ako sa mi na púti vodí, jasné, že vo chvíli, keď som sa najviac ponáhlal (všimli ste si, že naše maminy vždy zavolajú v tých najnevhodnejších okamihoch, kedy sa intímne venujete svojmu partnerovi alebo sa pokúšate dobehnúť blížiaci sa autobus či vlak?) Neviem či majú na to vyvinutý nejaký zvláštny radar alebo nás chcú takýmto sposobom len trochu podráždiť. Prepáč mami ;) No v každom prípade som bol nútený odfotiť aspoň miestnu školu, obecný úrad a kostol, lebo inak nebolo čo.  Retro v priamom prenose. Zatial čo už aj samotný Boh pravdepodobne riadi naše osudy cez nejakú mobilnú aplikáciu, v Rastislaviciach by sa nestratila ani legendárna žena za pultom. Ba čo viac, tá by tu priam ideálne zapadla. Pozitívum z Rastislavíc? Stihol som spiatočný spoj do Nitry. Opúšťam chlapíkov, ktorí stáli na čele Velkej Moravy a pomyselným strojom času sa presúvam do prvej polovice 20. storočia, aby som navštívil obec Golianovo.                  "Začnite s vysťahovaním" legendárna veta, ktorá vyšla z úst muža, po ktorom je pomenovaná ďalšia cielová stanica. Konečne obec podla mojho gusta. Tesne za vstupnou tabulou sa nachádza útulný futbalový štadiónik s roztomilou farebnou tribúnou. Je fajn, že všetky doležité budovy  sú situované približne uprostred Golianova. Potraviny Jednota (prekvapujúco), zdravotné stredisko, kostol s drevenými sochami Konštantína a Metoda, obecný úrad a pamatná busta generála Goliana, po ktorom bola v rolu 1948 obec pomenovaná. Nedalo mi to, aby som si s týmto významným mužom nespravil selfie. Teda svojku. Teda spoločnú fotku. On a ja. Respektíve jeho kamenná podobizeň a ja. Prečítal som si pred obecným úradom ďalšiu zo zbierky ruských noviel. Tentoraz od Saltykova Ščedrina - Preveselé živobytie. Milujem ruských autorov. Aspoň klasikov. Ich hrdinovia robia všetko naplno. Pijú, milujú, prehrávajú, nenávidia, sú zbabelí aj odvážni, bojujú a nevzdávajú sa, kým nie sú na kolenách. Ich emócie dokážu rozbúrit krv. Po takom príbehu mám aspoň na pár minút pocit, že zvládnem úplne všetko. Juj, zase som sa nechal uniesť písaním. Musím bežať. Vraciam sa spat do Nitry. Astala vista, priatelia.






                                                 

sobota 14. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volne pokračovanie)

11.9.2019 Asi len čistý blázon vstane dobrovolne v rámci dovolenky o pol piatej ráno, aby sa trepal niekam do Tešedíkova. Takže "jeden celý do Tešedíkova" nakloním sa k šoférovi autobusu a vytasím z vrecka hnedú koženkovú peňaženku.                          Tak som sa po dlhšom čase opať vrátil do Nitry. Do mesta, v ktorom som niekolko rokov študoval. To som bol ešte mladý, pekný a chudobný vysokoskolák :) Teraz som už len chudobný knihovník v mladšom strednom veku. Prekvapujúco nepociťujem nejakú zvlášť silnú nostlagiu a to som na takéto veci dosť citlivý. Možno je to tým, že mesto zmenilo za tie roky svoju tvár a mnohé jeho časti vyzerajú dnes úplne inak ako si ich pamatám.                                            Pred odchodom si dám na autobusovej stanici langoš s cesnakom (stánok sa prekvapujúco za tých takmer dvadsať rokov vobec nezmenil) a sadám do autobusu, smer Tešedíkov.                                Tešedíkovo. Čo k nemu dodať? Som velmi zvedavý, čo by povedal samotný velavážený pán Tešedík, keby sa ocitol v meste, ktoré nesie jeho názov. Úprimne, na pozeranie tu toho vela nie je. Kostol, akých sú po slovenských obciach stovky, tri predajne Jednoty, miekolko soch svatých a pamatníky venované historickým udalostiam (obetiam 1. a 2 svetovej vojny), násilne vysťahovaným a deportovaným občanom obce a kamenný pamatník pripomínajúci revolučné roky (1848 - 1849). Nič proti, ale precestoval som už viacero obcí a miest po južnom Slovensku a mám pocit, že Maďari sú neskutočne zaťažení na svoje osobnosti (hoci aj regionálneho významu), na kadejaké udalosti a výročia na počesť ktorých musia neustále pribíjať na domy stále nové a nové tabule, vystavovať kadejaké busty a sochy. V tomto by sme si mohli vziať do určitej miery od nich príklad, my totiž častokrát nevieme nič o osobnostiach celonárodného, nieto ešte regionálneho významu, ale zase odtial potial. Na začiatku obce stojí pomerne velký súkromný ranč s cvičiskom pre kone.  Obklukou sa opať vrátim k Samuelovi Tešedíkovi. Lebo keby aj možno mal výhrady k obci, ktorá nesie jeho meno, nepochybne by nenamietal nič proti tomu byť pochovaný na miestnom cintoríne, ktorý vyzerá priam magicky. Listy na stromoch len začínajú žltnúť, ale keď budú zafarbené v plnej kráse, určite by tento pohlad zasiahol aj majstra Tešedíka. Zhrniem to do jednej vety. Žiť by som tu nechcel, no umrieť a byť pochovaný, áno. Ak sa pýtate prečo, nemám na to racionálnu odpoveď. Sú jednoducho miesta, ktoré vás silno zasiahnu a nedokážete to vysvetliť. Tak to proste je.                                  Lukáčovce. V Nitre som si stihol dať kapučíno a punčový rez a už som šiel na autobus do Lukáčoviec. Mal som chuť sa niektorému z cestujúcich prihovoriť, ale takmer všetci mali v ušiach zarazené slúchadlá alebo čumeli do svojich mobilov. Ach jo, kde sú tie časy, keď ludia ešte túžili nadvazovať reálne kontakty.                    Sedím za obcou, je tu taký drevený altánok a zapisujem do denníka tieto riadky. Mám v pláne prezrieť si miestny kaštiel, resp. to, čo z neho ostalo (podla legendy bol istý čas v rukách templárov) a potom sa trochu poobzerať po obci, ktorá je mimochodom dlhá ako nástroj pornoherca. Na priedomí viacerých domov podriemkávajú starenky a starčekovia a brady si podopierajú bakulami. Konečne miesto, kde sa na chvílu zastavil čas. Je mi tak príjemne, že sa musím usmievať. Kiežby som mal podobné pocity vo svojom živote častejšie...                  Samotná obec je natolko usporiadaná, až to potiera akýkolvek povab. Kaštiel akoby sem položil nejaký obrovský neviditelný žeriav. Vobec sem nepasuje. Hoci kedysi musel byť nádherný.                                                             V tejto chvíli sedím v parku pri kostole, do toho sa ozýva večerná omša. Na cestu som si vzal dve knihy. Výber najlepších anglických a ruských noviel.                            Pred chvílou som dočítal Dostojevského Biele noci. Pred tým som ich čítal dvakrát. Naďalej ma utvrdzujú tom, že Dostojevskij bol fenomenálny. Biele noci sú nádherné a zároveň bolestivé. A nielen tie Dostojevského... Bežím na autobus. Slnko o chvílu zapadne.

miestny cintorín

ranč v Tešedíkove


kláštor z 15.storočia
kostol v obci

utorok 20. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, siedma casť

7.8.2019  Prespal som za obcou Záborie, neďaleko pola pri potoku. No proste romantika ako vyšitá, čo vám poviem. V noci padlo niekolko drobných kvapiek, ale inak bolo velmi príjemne. Najma pri predstave loveckej sezóny, keď sú posedy plné polovníkov. Ešte že nemám hnedý stan s bielymi prúžkami. Ráno som sa poumýval v potoku (bol prekvapujúco teplejší ako som čakal) a o chvílu si idem pobaliť veci, zložiť stan, aby som sa vydal k poslednému cielu svojej týždňovej púte, do Záboria. Napíšem potom odtial.                            Záborie leží vo velmi malebnej časti Turčianskej kotliny neďaleko Martina. Je tu obecný úrad, kostol, cintorín (krčmu som nestretol), pamatna izba Jonáša Záborského. Momentálne sedím za obcou na takej príjemnej lúčke blízko autobusovej zastávky, odkial by mi mal ísť zhruba o hodinku a pol autobus. Dojedám posledné  zásoby sladkostí a cukríkov, aby som čo najviac odlahčil batožinu. Pred chvílou presiel okolo bača s ovečkami a obiehal ich traktor s vlečkou. Obraz, ktorý sa v 21. storočí vidí už málokedy. No a musím sa priznať, ze po prvý raz za celý týždeň púte mi praskli nervy. Keď som sa snažil vyštverať na neďaleký strmý kopček a pokochať sa výhladom na okolie, rozsypali sa mi kolíky od stanu. To som zistil až keď som si spravil pohodlie na lúke a v obale mi ostal jeden podrbaný železný kolík  ktorý akoby sa mi škeril do tváre. Strašne ma to vytočilo. Celý týždeň ich vláčim so sebou niekolko hodín denne a posledný deň pred odchodom ich takmer všetky stratím? Chytil som obal s tyčkami od stanu a od zúrivosti ním z celej sily tresol o zem. Hneď ako som si uvedomil svoje skratové konanie, skontrolovoval som tyčky, či sa nedajbože nepolámali. Našťastie sa zdá, že moj chvílkový amok ostal bez následkov. A to som začínal byť na seba hrdý, ako to všetko s prehladom zvládam. Napokon sa mi všetky stratené kolíky podarilo nájsť medzi nízkymi kríkmi. Len kúsok odomňa. Niekto tam hore si povedal, ze mi dá menšiu lekciu, aby som nezabúdal na to, kto som a kam smerujem. Aj keď to stále len zisťujem bez mála už štyridsať rokov.  Nuž, pýcha sa nezvykne vyplácať. Vonku je príjemne, na nebi pláva zopár obláčikov a ja si v hlave pomaličky rekapitulujem svoju cestu...                                                          Sedím v kaviarni na námestí v Martine a premýšlam, čo mi táto púť dala a čo mi naopak vzala. Lebo toho je ovela menej a sú to len banality - vzala mi jeden kolík zo stanu o ktorý som prišiel ešte prvú noc v Sládkovičove a pripravila ma o príručnú tašku, ktorá sa mi roztrhla. No to už bola viac menej len otázka času, keďže taška má už svoje roky odslúžené. Okrem toho dvoch kliešťov a viacero štípancov od komárov. Teraz k tomu podstatnejšiemu a príjemnejšiemu. Čo mi dala, respektíve čomu ma naučila. Naučila ma vačšej pokore, tesiť sa z maličkostí, naučila ma trpezlivosti, vačšej samostatnosti, skromnosti, naučila ma viacej načúvať svojmu vnútru a ponárať sa do seba, tešiť sa z ticha, vedieť si vychutnávať oddych, menej kriticky nazerať na našu krajinu a jej obyvatelov (aj keď sa obávam, že toto je len dočasné, ešte som nečítal dnešnú dennú tlač). Mám pocit, že za ten týždeň som žil ovela intenzívnejšie ako žijem zvyšné mesiace počas bežného roka. Bude aj pokračovanie? Uvidíme, čo život prinesie. Stále sú miesta kam sa dá chodiť a ktoré stojí za to objavovať a nesú meno významného slovenského spisovatela alebo inej známej slovenskej osobnosti...       
Večer v obci Záborie 

obec Záborie
drevený domček v obci Záborie
pamatník Jonáša Záborského 

obec Záborie

pondelok 19. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, šiesta časť

6.8.2019 Noc prebehla viac menej podla mojho želania. Ak nepočítam, že pred pol piatou ráno  ma prebudil neznesitelný škrekot. Keby sme nežili v 21. storočí, prisahal by som, že je to pterodactyl. Lúčne koníky v noci vyhrávali, akoby im za to niekto intenzívne hádzal peniaze do klobúka. Nič proti, ale ale keď je to ako terchovská muzika alebo rap (všetko na jednej tónine) vytráca sa z toho duch romantiky. Napriek nočnému oddychu priznávam, že mi chýba energia a idem nadoraz. Autobus do Rimavskej Soboty šiel načas. Zastavil som sa v Lidli kúpiť si nejaké základné potraviny a na raňajky som do seba nalial pomarančovo grepové acidko. Mám ešte hodinu a pol do odchodu autobusu (dnes sa presúvam do Banskej Bystrice) a tak premýšlam, že zájdem k tej milej slečne s peknými nohami. Cítim sa podobne ako Sagan deň pred dojazdom do Paríža. Unavený, ale odhodlaný dojsť do ciela. Aj keď Petrove výkony s tými mojimi je priam nedostojné porovnávať. Na moju obhajobu možem povedať len tolko, že na rozdiel od nášho skvelého cyklistu nemám žiadnu podporu tímu ani domestikov, ktorí by za mňa chvílu potiahli, keď potrebujem nabrať nové sily. Ale to už som odbočil. Vrátim sa opať k svojej púti.                              Jedna dobrá a jedna zlá správa, ako to už v živote býva. Tá dobrá je, že mám k dispozícii zásuvku a teda si možem nabiť telefón, tá zlá, že slečna s peknými nohami dnes nerobí a tak zostane pre mňa navždy len prchavou spomienkou. Namiesto nej má službu krásna čiernovláska s výraznými perami a niekolkými tetovaniami. Je milá, ale v rámci klientsko zákazníckeho vzťahu. A uprimne, ona je Liverpool a ja Pohronie. Rozumieme si. A to bez toho, že by som chcel uraziť slečnu s peknými nohami. Keby som mal tú možnosť, urcite by som dal prednosť nenápadnejšej kráske s peknými nohami. Radšej si idem vypiť kapučíno a ochutnať čučoriedkový cheesecake. Vyzerá lákavo. Vždy keď v nejakom podniku vytiahnem  tento zápisník  s poznámkami  k svojej púti, personál spozornie, akoby som bol z hygienickej kontroly. Zakaždým ma to pobaví.                                                                Aj keď na stan so spacákom a ruksakom nedám dopustiť a bez nich si svoju púť viem predstaviť len ťažko, padlo mi neuveritelne vhod, že som ich mohol na dve hodiny nechať ležať v batožinovom priestore autobusu. Od niekolkohodinového, takmer týždňového nosenia cítim chrbát, plecia aj ruky. Šofér autobusu vyzerá ako kópia jedinečného slovenského spisovatela Ruda Slobodu, len tohto típka v detstve asi viacej ťahali na škripci. Meria bez mála dva metre. Vychádzame zo Zvolena. O chvílu sme v Banskej Bystrici, kde si plánujem dať nejaký sýtejší obed. Tak uvidíme...                          Som v Banskej Bystrici. Do odchodu autobusu do Tajova mám ešte hodinu a pol čas. Dal som si v reštaurácii na autobuvej stanici chrumkavé kura s ryžou a zapíjam to citrónovým radlerom. Asi sa pojdem na chvílku prejsť, aby mi trochu vytrávilo. Už si s tým spacákom priladám ako Obelix. Ten tiež nosil svoj menhir stále so sebou :)              Tajov ma očaril nielen malebnou prírodou, ale aj skvelou sprievodkyňou, s ktorou som strávil úžasné dve hodiny a ako bonus ma potom zviezla na svojej Škode superb na železničnú stanicu, odkial sa presúvam rýchlikom do Martina. Ďakujem Lucka P. ;) Sedím na železničnej stanici v podniku  štvrtej cenovej, aj keď podla cien by som nepovedal (čapovný Radler tam stál 1,40) a škrabem tieto riadky do denníka. Zaprisahal som sa, že si knihu na tejto púti neķúpim, lebo už beztak nemám kde dávať veci. Kto mohol vedieť, že Martinus bude mať letný výpredaj? Na moju obhajobu. Sú len dve a sú tenké. Naozaj :)                     Cesta vlakom prebehla bez problémov, mali sme asi patnásťminútové meškanie. Dočítal som Fournierovho Velkého tuláka a Merleho Ostrov. Oba romány som nechal v kaviarni, aby si ich mohol prečítať zase niekto ďalší. Podarilo sa mi prečítať Rougholov životopisný román Povolanie žobrák (jedna z dvoch kníh, ktorú som si kúpil v banskobystrickom Martinuse v akcii (inak silná vec) a zhruba o pol hodinu som už mal sedieť v autobuse, ktorý by mal  smerovať do mojho posledného vytýčeného ciela, ktorým je turčianska obec Záborie. Čaká ma posledná noc na mojej týždňovej púti a mám zmiešané pocity.
múzeum J.G. Tajovského/Tajov

lýceum/Tajov

Obecný úrad/Tajov

Slávni rodáci/Tajov

nedeľa 18. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, piata časť

5.8.2019 Zvykne sa hovoriť, že ako si kto ustelie, tak sa bude mať. Ja som si rozložil stan vedla pohnojeného pola, takže podla toho moja noc aj vyzerala. Občas mám pocit, že takto nejako som si ustlal ešte niekedy v puberte a odvtedy sa to so mnou stále ťahá. Kým podvečer všade naokolo vládlo priam romantické ticho, len čo zapadlo slnko za obzor, začalo to všetko naokolo vrieskať, škriekať, revať, pískat, blačať. Pripadal som si ako niekde v Amazónskom pralese. Už som cakal len na to, kedy odniekadial vyskocia paviány alebo makaky. Prebudil ma východ slnka. Poskladal som orosený stan (hneď mi to navnadilo chuť na jedno orosené, keďže mi ostalo posledné deci odstátej vody a musel som ňou od večera šetriť) a vybral som sa cez pohnojené pole na železničnú stanicu. Takze si asi viete predstaviť ako vyzerali moje strieborné tenisky. Narýchlo som ich utrel do mokrej trávy. Na vlakovej stanici ma čakalo úžasné prekvapenie. Niekto tam hore sa rozhodol, že mi urobí radosť. Vošiel som do maličkých potravín a moja ruka inštinktívne zamierila ku chladničke, z ktorej vybrala vychladený radler. Kúpil som si lístok na osobný vlak do Rimavskej Soboty a na lavičke pred stanicou som si ho s hlasným sííiknutím otvoril. Teraz ho v pokoji popíjam, píšem tieto poznámky a je mi úžasne.                                                               Osobný vlak premávajúci medzi Jesenským a Rimavskou Sobotou ma vrátil zhruba na desať minút do detstva. Najma zastaralým interiérom a zatuchnutým vzduchom. Ak som očakával, že centrum Rimavskej Soboty bude vedla železničnej stanice, moje nádeje sa rozplynuli už po niekolķých metroch. Napokon to nebolo až také hrozné. Musím uznať, že námestie ma príjememne prekvapilo. Viacero krásnych historických budov, kostoly, pamatníky, park. Netvrdím, že je to Champ Élysées v Paríži, ale na Rimavskú Sobotu je to fajn. Spoj do KRASKOVA mi ide až o nejaké tri hodiny. Táto púť ma učí, okrem iného, aj trpezlivosti. Že netreba byť stále aktívny, občas je potrebné dopriať si pokoj a pohodu. Velmi príjemne som si poflirtoval so slečnou pracujúcou v cukrárni, ktorá mi odporučila pomarančovo makový dezert, hneď na to, ako moj predošlý návrh na citrónovo tvarohový koláč razne zamietla. Nenápadne mi pošepla: "Dajte si tento, je ovela lepší." A musím povedať, že bol aj lacnejší, takže to nebola rada len tak doprázdna. A mala pravdu. Bol výborný. Keď mi priniesla tácku s kapučínom a zákuskom na terasu, milo sa usmiala. A keď odchádzala, všimol som si, že má velmi pekné nohy, ktorým nebolo potrebné dopomocť ani vysokými podpatkami. Na poslednom schode sa ešte naposledy pootočila a milo sa na mňa usmiala. Je velmi príjemné zistenie, že stále ešte dokážem niekoho zaujať. Najma ak je to mladé, pekné a milé stvorenie. Aj som premýšlal, že ju zbalím do ruksaku a odnesiem si ju so sebou do Žiliny, no to by znamenalo obetovať knihy, ktoré mi robia cestou spoločnosť a to by jednoducho, ako sami uznáte, nešlo. Navyše práve v tej chvili vstúpil do podniku jej frajer a pri pohlade na jeho stavbu tela som triezvo usúdil, že s flirtovaním na dnes pre istotu končím. Život a zdravie sú mi (zatial) prednejšie a preto sa idem radšej venovať chladnúcemu kapučínu a sladkému dezertu. Dobrú chuť.                                            V Rimavskej Sobote v parku si vytiahnem pomocou zlomenej zápalky dvoch kliešťov. Do každej ruky sa mi prisal jeden. Občas mám pocit, že boh stvoril tieto živočíchy, keď mal slabšiu chvílku. Zobudil sa na siedmy deň unavený, po opici a vymyslel zviera, ktoré nás serie už tisíce rokov. Kto vie či bol kliešť súčasťou rajskej záhrady. Čakám na stanici v Rimavskej Sobote, odkial by mal ísť prípoj do Rimavskej Brezovej. Apropó Rimavské Brezovo. Romantická diera, ktorú stvoril Boh, keď zaryl nechtom kúsok od Rimavskej Soboty. Cestou z Rimavskej Brezovej do Kraskova šofér vypeckoval (pre mňa) neznáme maďarské šlágre a to takým sposobom, že autobus sa otriasal ako keby plechovicu sardiniek pripojili k stožiaru s vysokým elektrickým napatím: Ak dovtedy žila v okolí Kraskova nejaká vysoká zver, dám ruku do ohňa za to,  že po tejto jazde autobusom máme na Slovensku novú atrakciu. Pripjať pri Kraskove.                          Cp ‐ čko je nenahraditelný pomocník na dlhšie cestovanie vlakom alebo autobusom a na komplikované prestupy. Občas však vyhodí takú debilinu, že mi ostáva nad tým rozum stáť. Keď som chcel vystúpiť v Kraskove, namiesto rážcestia mi vyhodilo "Kraskovo Bolf", čo bola akási osada za obcou vzdialená dobrý kilometer. Jasné, že som sa vybral opačnou stranou, veď odkial som mal vedieť, ktorým smerom sa vybrať. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a potvrdilo sa to aj v tejto situácii. Naskytol sa mi pohlad na nádhernú, priam ešte panenskú prírodu. Stálo tam len niekolko starých domov a prestavaných chát, samozrejme prevažne s bratislavskou ŠPZ- tkou (veď kde by sa tí nevopchali). Na rázcestí som sa otočil a konečne som sa vybral spravnym smerom. Nanešťastie som mal ešte dve hodiny čas. Keď som zhruba po pol hodine rezkého kráčania s batožinou v ruke a spotený ako Rafael Nadal po paťsetovom zápase na Australian Open zbadal nápis Kraskov, šťastne som si vydýchol. Opláchol som si tvár a ruky v neďalekej studničke a po akejsi "gotickej ceste" (aspoň tak hlásala drevena tabula) som sa vybral mierne kopcovitým terénom popri miestnom cintoríne, odkial sa mi naskytol velmi pekný výhlad na gotický kostolík zo 14.storočia. Tam sa cesta končila. Ďalej nasledovali už len kukuričné polia a samota. No nie tá bolestivá, ktorej sa vacsinou snažíme vyhýbať, ale tá príjemná, tichá a premýšlavá. Vytiahol som mokrý stan, vyzul som si vlhké tenisky a ponožky a všetko som to porozkladal po tráve. Lahol som si na priesvitný igelit a len som tak hladel na nebo. Kvoli takýmto okamihom stojí za to nevzdávať boj so životom. Niečo pred pol štvrtou som zbehol na autobusovú zastávku a odviezol som sa do Rimavskej Soboty. Mám necelé dve hodiny do odchodu autobusu do Bottova, čo by mala byť moja  jubilejná desiata zastávka, na mojej týždňovej púti po Slovensku. Práve som dojedol kebab, ktorý som zapil Fantou. Dnes je to moje prvé a zároveň posledné normálne jedlo. V tom teple mi jesť jednoducho nechutí. Stravujem sa najma zážitkami, energetickými nápojmi, kávou a energetickými tyčinkami. A keď sa dá, tak aj pivom. Prosím všetkých kritikov nezdravej výživy, aby sa zdržali akýchkolvek komentárov a uštipačných poznámok. Keď si túto púť skúsite na vlastnej koži, možeme si sadnúť za jeden stol a podebtovať o tom. Občas na mňa dolahne únava, no odhodlanie zotrvať do konca mi nechýba. Držte mi palce.                  Keďže som mal ešte čas, dal som si u tej milej slečny, s ktorou som mal tú česť už ráno, kopček zmrzliny s príchuťou žltého melónu. Tentoraz sa celá komunikácia niesla v neutrálnej rovine. Možno bola už unavená z celodennej práce a možno už len jednoducho nemala náladu, v každom prípade, zmrzka bola výborná. Hoci mala akúsi zvláštnu horkastú príchut... Predpokladám, že v obci s necelými dvomi stovkami obyvatelov sa krčmi nedočkám. Nechcel som riskovať a tak som vošiel do najbližšieho podniku, len kúsok od vlakovej stanice. Poznáte tú atmosféru. Najskor zbadáte dym, až potom barový pult s čašníčkou. Táto vyzerala na to, že sa tu už narodila. Dlhé blonď odfarbené vlasy, cigareta v ústach, šansónový hlas a dávno pochované ilúzie. V takýchto podnikoch si nemusíte ani nič objednať a nafúkate už pri vstupných dverách. Vzal som si flaškový radler a jedným uchom počúval zložité filozofické úvahy miestnych štamgastov. Inokedy som sa pri tom vedel celkom zabaviť a sem tam zachytit aj nejakú životnú múdrosť, no dnes som mal z toho len depku. Keď som dopil, mlčky som sa zdvihol a ťahal som odtial preč. Sedím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote a čakám na spoj do Bottova.                                  BOTTOVO je velmi zvláštna obec. Rozdeluje sa do niekolkých smerov. Tvoria ju bytovky, rodinné domy a nájde sa tu aj zopár ruín. Nachádza sa tu detské ihrisko s parkom, obecný úrad a na moje velké sklamanie aj nefunkčné pohostinstvo. Za obcou je malá vodná nádrž, nad ktorou sa týči malebný cintorín. Toto je, podla mojho názoru, najkrajšia časť obce. Stan som si rozložil neďaleko cesty a chatovej osady, na velkej zelenej lúke. Na piaty deň sa konečne začina ako - tak podobať na obrázok z návodu. Dovtedy skor pripomínal sfúknuté cirkusové minišapitó. Kobylky a iná háveď sa snažia silou mocou dobyť dnu, snáď to ostane len pri neúspešných pokusoch.  Zásoby vody mám pomerne bohaté, v prípade hladu možem siahnuť po zásobách musli tyčiniek. Vyzerá to tak, ze ani noc by nemusela byť chladná. To sú poznámky pre prípad, že by ma tu našli bez známok života. Vážení, všetkého mám dostatok a pevne verím, že zajtra večer dosiahnem posledné dva body vytýčenej trasy a po pár dňoch si opať doprajem spánok vo svojej posteli a niekolkominútovú horúcu sprchu. Dúfam v pokojnú noc a želám si pár hodín zdravého spánku. Zajtra vstávam o pol šiestej ráno a idem autobusom spať do Rimavskej Soboty, odkial vyrážam, smer Banská Bystrica. Len dúfam, že sa mi niekde podarí aspoň čiastočne nabiť telefón, inak možem mať vážny problém. Chcem však myslieť pozitívne, veď zatial som počas cesty vyriešil každú nepríjemnosť . KLOP, KLOP na drevo.

piatok 16. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, štvrtá časť

4.8. 2019 Noc vo velkej manželskej posteli som si skutočne vychutnal. Zalahol som okolo desiatej večer a o šiestej ráno som sa pomaličky vyhrabal spod paplónu. Zbalil  som si posledné veci a dal som si záverečnú horúcu sprchu (kto vie, kedy bude najbližšia). Nalial som do seba grepovo pomarančové acidko a naniesol som si pastu na zuby. Zamykám dvere, klúč hádžem do poštovej schránky a s časovou rezervou vyrážam na železničnú stanicu. Opat cítim na pleciach váhu batožiny, od ktorej som bol na pár hodín oslobodený. Vonku je príjemne, napriek tomu cítim, že sa mi potí chrbát. Začínam si uvedomovať, že som to časovo neodhadol. Pridám do kroku, no mám pred sebou stále dlhý kus cesty. Keby mi tak chcel niekto zastať, povzdychnem si nahlas. V tej chvíli pri mne pribrzdí stará zelená felícia. "Idete na stanicu?" Vykukne z okna starý báčik v montérkach s popolníkmi na očiach. Radostne prikývnem a usmejem sa. "Mám trinásť kilometrov odtialto ovocné sady" ukazuje prstom kamsi pred seba. "Pokosím, ostrihám, oddýchnem" vysvetluje ujko maďarským prízvukom a mne jeho slová znejú ako spev zvodnej nymfy. Uz som totiž vedel, že vlak do Levíc (kam viedla moja ďalšia púť) bez problémov stihnem. Nie, nemal som obavy, ujko nevyzeral na masového vraha, ani prznitela malých detí (navyše malým chlapcom už pár rokov rozhodne nie som). Prehodili sme s báčikom niekolko viet, vysvetlil som mu, čo pohladávam na okraji Štúrova v nedelu o pol siedmej ráno a chvílu na to som uz vykladal svoju batožinu zo zadného sedadla. Som na vlakovej stanici v Štúrove a vo chvíli, keď dopisujem túto vetu, vlak by sa mal pohýnať. Smer Levice.                            Napokon sme museli čakať na nejaký medzinárodný rýchlik, tak sme mali meškanie nejakých patnásť minút. Čo k LEVICIAM? Do centra je to takou rezkou chodzou dobrých dvadsať minút. Za pozornosť stojí Námestie hrdinov, v ktorom sa mieša história s funkcionalizmom. "Prosím vás, ako sa dostanem na hrad?" pýtam sa vysokého ryšavého chlapíka s dlhými vlasmi a hustou bradou. "To musíš doprava a tam to uvidíš" odpovie hlbokým hlasom. "Stanovačka?" spýta sa, keď vidí ako som naložený. "Hej, taká týždňová púť po južnom Slovensku" usmejem sa, lebo sa mi nechce vysvetlovať celá tá genealógia okolo slovenských spisovatelov. Mám pocit, že beztak by mu to bolo fuk. Pofotím si zrúcaniny mestského hradu, neďalekú renesančnú stavbu situaovanú v parku povedla obchodnej akadémie a potom smerujem do Lidlu. Energetický nápoj, čokoládová energetická tyčinka a nedelňajší Nový čas (aj počas púte treba rozvíjať intelekt) a titulok, že Gizka Oňová je sklamaná zo správania slovenských rodín, tomu sa jednoducho nedá odolať" :)  Sedím na autobusovej stanici v Leviciach, odkial by mi mal o pár minút ísť spoj do Kukučínova. Mala by to byť patnásta zastávka miestneho autobusu. Vonku je príjemné teplo a pofukuje svieži vetrík.          Vystupujem v KUKUČÍNOVE (údajne) pri Jednote. Čo na tom, že obchod sa nachádza  tristo metrov od zastávky. Mám čas viac ako dve hodiny a tak sa rozhodnem prejsť po obci pešo. Idem, idem, až kým po dvadsiatich minútam neprídem na koniec dediny, za ktorou sa nachádza dlhý lán kukuričného pola. Odfotím si na nenápadnom starom dome tabulu, ktorá oznamuje, že sa tu nachádza pamatná izba nejakého významného maďarského spisovatela. Jeho meno mi nič nehovorí. Okolo obeda začína pripekať, sadnem si preto do neďalekého parku, súčasťou ktorého je aj umelé školské ihrisko. Je to pravdepodobne pozostatok diela, ktoré po sebe zanechal bývalý pán predseda vlády aj so svojou bandou prisluhovačov. Vytiahnem z batohu nedelný Nový život a so stúpajúcou vonkajšou teplotou nechávam dobrovolne pozvolna klesať výšku svojho IQ. Je tu taký pokoj, že človek má pocit, akoby nič iné existovať nemohlo. Keď dopisujem tieto riadky, sedím na autobusovej zastávke, kde na mňa veselo svieti poludňajšie slnko a odpovedám na pozdrav postaršieho pána v bielom tielku a tesilových nohaviciach, ktorý ťažko dopadá na lavú nohu, pričom si pomáha barlou. Tolko z Kukučínova.                                            V Leviciach som mal ešte trochu času a tak som sa rozhodol niečo si prejesť. Vošiel som do podniku, ktorý ponúkal rýchloobčerstvenie typu hamburger, bagety, hranolčeky a podobne. Vyzeralo to tam, ako keby typický salón z divokého západu premiestnili do súčasnosti. Len namiesto indiánov postávali pri bare podnapití rómovia, ktorí unavení pivom a slnkom sem - tam žmurkli, aby dali najavo, že len hibernujú, no nie sú mŕtvi (aspoň zatial) Podgurážení, no slušný barman mi načapoval kofolu a potom sa stratil v zadnej časti miestnosti (predpokladám, že v kuchyni), aby vybavil moju objednávku (dal som si klasickú zapekanku). Barmanov ešte opitejší mladý pomocník sa každú chvílu pýtal hostí (cháp živých mŕtvol), či je všetko v poriadku. Vobec mu pri tom nevadilo, že objednáva na účet podniku. V pozadí bežala akási trápna komédia z basketbalového prostredia. Proste Tarantino vložený do Matrixu. Myslel som, že také niečo sa nedá, ale ide to. V Leviciach v bufete stanicou určite. Vlak má meškanie. Fakt prekvapujúce. Hodím do automatu s nápojmi, ktorý je situovaný na železničnej stanici, pár drobných, a stlačím logo s kapučínom. Viem, že za 40 centov nemožem čakať zázraky, ale táto neidentifikovatelná žbrnda mala ku kapučínu asi tak ďaleko ako ja k blahorečeniu. Sadám na vlak. Na jazyku stále cítim tú odpornú pachuť hnedého nápoja. Máme meškanie asi patnásť minút. Čakajú ma bez mála tri hodiny cesty. Spoločnosť v kupé mi robia postaršie driemkajúce dámy. Júha. To bude zábava.    Po Zvolen máme meškanie už takmer pol hodinu. Spoločnosť mi robia Merleho Ostrov a Fournierov Velký tulák. Keď oboch prečítam, asi od nudy vyskočím oknom. Preháňam. Okno sa dá vyklopiť. Na (ne) šťastie.                                                                    Meškanie sa napokon natiahlo na 38 minút. Vystupujem na stanici Jesenské. Po pár dňoch, keď som odkázaný viac - menej sám na seba, začínam mať pocit, že sa vo mne prebúdza praveký inštinkt lovca. Suverénne sa vyberiem do centra smerom dolava. Samozrejme, že idem naopak. Kým prvé dni som spacák niesol hrdo ako vysokohorský nosič svoj stokilový náklad, teraz už len všetko viac - menej šuchtám vedla seba a v tvári mám výraz Shreka, ktorého pripravili o bažinu. Tajne dúfam, že si vyfotím pamatník postavený obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Keď už idem stlačiť spúšť na mobile, do záberu sa mi nastaví vyškerená rómska rodina aj s kočíkom. Keby som bol zlý, povedal by som, že to bolo schválne. Nemám energiu ani chuť sa rozčulovať. Potrebujem pivo. Keď sa konečne dochmotlím do centra, dám si rovno dvojitú porciu zmrzliny. Melónovo jahodovú. Chlapík, ktorého náhodou stretnem cestou, mi ukazuje smer ku krčme. Slnko páli, pot sa zo mňa leje. To sú tie chvíle, kedy máte pocit, že by ste pre pivo vraždili. Keď sa od pani vychádzajúcej z cintorína dozviem, že všetky podniky sú zatvorené, nahodím výraz Maja Kotlebu, keď prichytí svoju dospievajúcu dcéru inflagranti s miestnym vajdom v Janíkovciach. Sklamane zvesím hlavu a idem si pohladať miesto na prenocovanie. Kukuričné pole vyzerá fajn. Navyše sa nad ním týčia nízké kríky, ktoré by ma mohli ochrániť pred zrakmi prípadných zvedavcov či už ludskej alebo zvieracej ríše. Čím viac sa blížim ku kríkom, tým viac sa zabáram do zeme, resp. do lajna. Do kravského lajna. Je ním posypané celé pole. S nostalgiou si spomeniem na včerajšiu noc v apartmáne v Štúrove. Okolo ruksaku mi poletujú desiatky otravných múch. Toto je asi najdokonalejší príklad toho, že život stojí za... Aby mi to tam niekto hore aspoň trochu vynahradil, dopraje mi nádherný západ slnka hodný troch apartmánov na Bali. Aby som si zase o sebe vela nemyslel, chvílu na to sa spustí dážď. Ja sa na to možem... Tajne dúfamv pokojnú noc. Potrebujem sa ako tak vyspať, čaká ma náročný program. Dobrú noc z Jesenského.   
Kukučínovo/obecný úrad


Pamatná izba Osvalda Arpáda/Kukučínovo 

Jesenské/schátraný dom 

Jesenské/železničná stanica 

Jesenské/kostol 

Levice/Námestie hrdinov

Levice/hrad

streda 14. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/ Denník cestovatela, tretia časť

3.8. 2019 Keď som dúfal v pohodovú noc, bola to len moja naivná predstava. Najskor to odštartoval nálet komárov. O chvílu som zistil, že neďaleká fabrika ma trojzmennú prevádzku. Hneď na to sa spustil prudký lejak. Mladí Rómovia vypeckovali tie ich tuc- tuc na celú ulicu. Čo na tom, že bolo dávno po jednej v noci. Hlasná hudba pobudila miestnych psov, ktorí sa predbiehali v brechaní, ako keby mal víťaz získať obrovskú kosť z mamuta. Tesne nadránom som konečne zaspal. Vyšlo slnko. Moj úsmev rýchlo zmrazila armáda hnedých sliziakov bez ulity, ktorí sa rozhodli okupovať moj stan. Bang, bang, bang... Jedna frčka za druhou. Balím zmoknuté veci a vyrážam na zastávku autobusu. Smer Komárno. Som fascinovaný krásami tohto historického mesta. Nádherné jadro, milučké Námestie Európy, mnoho kostolov a starých budov. Mrzí ma len to, že pre verejnosť je vstup do pevnosti uzavretý. Spravím si drobný nákup, beriem si noviny a počkám na vlak smerujúci do Hurbanova. Ide načas!                                        Musím pochváliť dopravu na južnom Slovensku. Poschodové osobáčiky sú príjemne klimatizované a čisté. Dočkáme sa aj na severe?                                                          HURBANOVO - Mám podobný pocit ako v Palárikove. Železničná stanica a dlho, dlho nič. Pýtam sa mladej objemnejšej slečny v okuliaroch, kde sa nachádza mesto, prípadne observatórium. Jej slnkom spálená koža s výrazným tetovaním ma nasmeruje rovno a potom dolava. Kráčam a začínam chápať, prečo je Hurbanovo považované za najteplejšie miesto (mestom by som ho rozhodne nenazýval) na Slovensku. Motám sa ma mieste, pri Tescu by mala byť odbočka k observatóriu. Mladá dievčina, s ktoru keby som šiel na ples a obula by si štekle, tak by som na ňu hladel ako na Chrám svatého Víta (to som sa snažil upozorniť na jej výšku, ak nevyšlo, ospravedlňujem sa) ma nasmerovala dolava. Prešiel som na druhú stranu cesty, čítam nápis OBSERVATÓRIUM. Vlastne neviem, čo presne som čakal, rozhodne však viac. Park obohnaný betónovým plotom, na hlavnej bráne visel červený nápis CUDZÍM VSTUP ZAKÁZANÝ. Celé som to obišiel či náhodou nenájdem nejakú drobnú škáročku, ktorou by som... Moja snaha bola zbytočná. Malé rómske dievčatko tlačilo popri potoku svoju babku na vozíku. Bizarná scéna ako vystrihnutá z Kusturicovho filmu. Už chýbala len rómska kapela. Rómski diabli alebo tak. Keď babka uvidela cudzinca s množstvom príručnej batožiny, nedalo jej, aby sa mi neprihovorila. Myslel som, že bude pýtať drobné alebo niečo také. Ale nie. Ona sa fakt zaujímala, čo robí neznámi chlap, naložený batožinou, v čase obeda, za múrmi observatória. A tak som jej vyrozprával svoj plán navštíviť čo najviac obcí a miest, ktorých názov nejakým sposobom súvisí s priezviskom významného slovenského autora. "Načo?" nechápala. Veru načo? Nechápal som ani ja. Vačšina normálnych ludí ide v lete k moru, prípadne na hory a ja sa trajdám po južnom Slovensku a obehávam rite sveta, kde si aj líšky odplúvajú, keď sa z dialky otáčajú, aby sa vrátili spat do civilizácie. Stará pani sa pýtala, že ako sa presúvam, že či mám aspoň bicykel alebo niečo také. "Ako príde, teta" miknem plecami. "Vlakom, autobusom, pešo..." "A to vás nebolia nohy?" zalomila rukami stará rómka sediaca na vozíku a ja som sa len usmial. "Zatial som ešte mladý." Potom mi zaželala vela šťastia na mojej púti a o pár sekúnd som už len počul vŕzganie koliesok za mojim chrbtom. Zatial sa nad mestom povážlivo zatiahlo. Odbehol som do Lidlu spraviť si nákup. Keď som si chcel zajesť camember so žemlou posypanou chia semiačkami, prešiel som popri obsratom, inak to nejde napísať, rohu obchodu a hneď ma prešiel hlad. Predstavte si hnedú zaschnutú fontánu obloženú toaletným papierom. Dá sa takýto úkaz nazvať kakaním? Rozfúkal sa vietor, nad hlavou sa mi tvorili sivé mračná. Narýchlo som všetko zbalil a vyrazil som, smer železničná stanica. Cestou som stretol peknú mladú slečnu (pravdepodobne brigádničku) predávať melóny. Tie jej sa tak rozhodne nazvať nedali. Ospravedlňujem sa za hlúpe prirovnanie, no nedalo mi to. Aj som mal chuť, chápete, melóny  (nie tej slečny, aj keď... no nechajme to). No proste sladučké melóny z dolniakov, to je iná chuť ako dovoz odniekadial z trantárie. Nanešťastie batožinu mám takú napratanú, že by tam nevošla ani maličká mandarínka, nie to poriadne vyvinuté dyne z Hurbanova. Vietor sa nebezpečne dvíha, mraky sivejú. Na železničnú stanicu dobieham na poslednú chvílu. Začína liať. Na najsuchšom a najteplejšom mieste Slovenska. To sa može stať iba mne. Cítim, že začínam byť cítiť. Aj miestne Rómky sú akési prítulnejšie. Dúfam, že dnes zoženiem v Štúrove nejaký noclah. Potrebujem sa už poriadne osprchovať a znovu sa cítiť ako človek. Dokelu, letím na vlak. Zatial...            Železničná stanica v Štúrove je vzdialená od centra dobrý kilometer. Okolo mňa fičí jedno auto za druhým. Potrebujem sa dať dokopy. Ubytovanie riešim úplne spontánne. Zaklopem na dvere prvého rodinného domu, ktorý ponúka volné izby, hoci mi je jasné, že hladať ubytko v Štúrove počas špičkovej sezóny je rovnako naivné ako získať vstupenky na Rollig Stones hodinu pred začiatkom koncertu.  V duchu sa modlím, nech sa niečo nájde, hoci len maličká učupená izbička. Mám šťastie. Pani, ktorá bola ubytovaná v penzióne predomnou, si zlomila nohu, keď vychádzala z kúpelne. Inak som nahratý. Za iných okolností by mi 30 eur pripadala poriadne premrštená suma za ubytovanie, ale v tej chvíli mi to bolo fuk. Starší chlapík ma odviezol autom pred ubytovňu. Na apartmán so sprchou, chladničkou, manželskou postelou, ventilátorom a telkou, hladím vzrušenejšie ako medzi stehná nahej Megan Fox. Batožina končí na zemi. Podpíšem nejaký papier a idem do sprchy. Nádhera. Konečne sa opat cítim ako človek. Oblečiem sa do čistého a vyrážam do mesta. Pohlad na ostrihomskú katedrálu by rozcitlivel hádam aj Breivika s fuhrerom. Dnes sa rozhodnem, že si doprajem. A tak si dávam zmrzlinu s príchuťou energetického nápoja (80 centov), marlenka a kapučíno (3eurá). Vrátim sa na ubytovňu. Prezliekam sa do plaviek. Do batohu hádžem uterák a idem na kúpalisko Vadaš. Po piatej sa platí polovičné vstupné (4,50 eur). Ponorím sa do vyhriateho bazéna, privriem oči a vychutnávam si sladký relax. Cítim sa ako znovuzrodený. Doprajem si skvelú večeru. Špecialitku. Kačacie stehno, knedle, kapustu. Fantastický orgazmus. Zapíjam to citrónovým radlerom. Cítim sa príjemne unavený. Na stol pristane účet (7,90 eur), z desiatky si nechám vydat euro. Viem, že som zhruba v polovici cesty a odteraz až do konca ma čaká viac- menej už len asketické putovanie. Na jeden deň som si vyskúšal život vačšiny Rómov. Žil som len pre prítomnosť. Zajtra sa zobudím do tvrdej reality. Dnešok som však potreboval rovnako akútne ako Kočner špičkového obhajcu. Idem ďalej!
Komárno/kostol

Múzeum Jókaiho

Komárno/radnica
Komárno/Námestie Európy

Komárno/ železničná stanica

Hurbanovo/observatórium

Štúrovo/pohlad na Ostrihom

Štúrovo/kúpalisko Vadaš

utorok 13. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, druhá časť

2.8. 2019 Som v Galante. Architektúra mestského úradu je taká úchvatná, že by sa sem mohol prísť inšpirovať samotný Kim Čong - un aj s jeho pakážou zo Severu. Velké fontány, kvety nastrkané do kamenných kvetináčov, vydlaždené námestie, však staršie ročníky si pamatajú. A tie mladšie možu byť radi, že si nepamatajú. Momentálne sedím na terase nejakej kaviarne na námestí a čakám, kým mi milá čašníčka (nemyslené ironicky) s maďarakým prízvukom prinesie kapučíno. Aby som nezabudol. Noc na poli v Sládkovičove prebehla v poriadku, akurát ranňajší osobý vlak bol zrušený a zrýchlený meškal viac ako pol hodinu. Vrátil som sa teda spat na námestie v Sládkovičove a vyrazil som do Galanty autobusom. Nateraz končím, prišlo mi kapučíno :)                          Keď som sa pýtal tej milej čašníčky s maďarakým prízvukom, či je v meste okrem kaštiela niečo na pozeranie, na pár sekúnd sa zamyslela, dokonca tak velmi, že prižmúrila obočie, až nakoniec z nej vypadlo: "Galanta nie je velmi mesto na pozeranie." A mala pravdu. Neogotický kaštiel (v súčasnosti je v rekonštrukcii) bude raz  nádherný (v prípade, že ho dokočia) a neďaleký renesančný kaštiel by mal určite tiež svoje čaro (keby nestál uprostred sídliska). Kúpim si v Tescu zopár potravín a idem na železničnú stanicu. Vlak do Palárikova prekvapujúco mešká.              Čo napísať k Palárikovu? Keby som si vypižičal, dnes už kultový výrok, že "tu nič nie je", bol by som ešte diplomat. Vyberiem sa vlavo a po štvrť hodine nájdem odbočku na priemyselný park. Vyberiem sa vpravo a za tabulou s nápisom označujúci koniec obce idem ďalších patnásť minút po hlavnej. Zase nič. Možno je tu nejaká trhlina, o ktorej písal Karika, fakt netuším. Stretávam akúsi čudnú ženskú. Vyzerá ako člen amazónskeho kmeňa navlečený do moderných šiat. A možno ani ona neexistuje a toto všetko sa mi iba zdá. Vzdám to. Vraciam sa spat na železničnú stanicu. Keď chcem platiť dvackou, pani za pokladňou na mňa pozerá, akoby som chcel platit za lístok jantárovou komnatou. "Drobnééé" skríkne tak nahlas, že centy by som vydoloval aj zo zadku, keby to inak nešlo. Podal som jej plecháče a medenáky. Naivne som si chcel kúpiť v automate colu. Hádžem posledné mince, stláčam kód, no stroj na nápoje sa tvári, akoby som od neho žiadal kompletné menu ocenené minimálne dvomi michelinskými hviezdami. Vzdávam to. Idem to vonku predýchať. Z príručnej batožiny vyberám cestovný denník a vkladám doň tieto somariny. Aspoň že vlak do Kolárova ide načas.                                    Kolárovo - som excitovaný. Pijem čapovanú kofolu (chutí podobne ako si ju pamatám ešte z detstva). Sedím v parku a vychutnávam si pohlad na najdlhší drevený most v Európe a na vodný mlyn. Aj keď je po daždi (aspoň  som si to v tej chvíli myslel), vonku je stále dusno. Premýšlam, kde dnes skloním hlavu. Keďže sa nachádzam na sútoku malého Dunaja a Váhu, očakávam inváziu komárov. Ou.                                        Našiel som si taký malý plácek za obcou. Snažil som sa rozložiť svoj stan čo najďalej od rieky, napriek tomu invázia komárov je nepredstavitelná. Samozrejme, že keď som začal stavať stan, rozpršalo sa. Veď prečo nie? Ako schválne mi v tej chvíli všetko padalo z rúk a nič mi nešlo podla predstáv. Kým bolo všetko aspoň približne na svojom mieste, celý som premokol. Na jediné reprezentatívne džínsy, ktoré som si vzal, sa mi prisal slimák a kým som ho stihol odlepiť, zanechal mi na pamiatku na nohaviciach dlhý slizký pás. Zmrd jeden krpatý. Idem si ešte niečo prečítať, kým je ako tak svetlo a potom to pre dnešok balím. Snáď sa už nič mimoriadne nestane. Dobrú noc.                   
Neogotický kaštiel v Galante

Železničná stanica Palárikovo 
Mestský úrad Galanta

Drevený most v Kolárove
Park v Kolárove
Železničná stanica Galanta