PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volné pokračovanie)

12.9.2019                                                    Zobudím sa do sviežeho jesenného rána. Vačšina Nitranov je zababúšená v mikinách a bundách, na nohách majú natiahnuté džínsy. Ja, chlapec zo severu, si vykračujem v bielom tričku a šedých kraťasoch. To viete, my na severe sme zvyknutí na iné zimy. Mám za sebou rannú kávu a energetickú tyčinku. Vraj bez cukru. Haha, no jasné :) No dobre, nebudem tolko machrovať. Trochu som to s tým letným oblečením prehnal. Utekám sa zohriať do autobusu. Smer Svatoplukovo.                          Svatopkukovo: V podstate obec ako každá iná. Pokojne by ste si ju mohli pomýliť so stovkou iných obcí na Slovensku. Dva kostoly, cintorín, samozrejme Jednota (tá nesmie chýbať) a pamatník venovaný obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Vynechal som niečo? Á, jasné. Ešte sa v centre obce nachádza artézska studňa s hĺbkou až 300 metrov. Odtial si chodí viacero obyvatelov v obci naberať vodu. Či je pitná a zdravotne nezávadná? To vám poviem dúfam zajtra...                                          Mojmírovce: Pohodovou chodzou sa zo Svatoplukova do Mojmíroviec presuniete za nejakú slabú štvrť hodinku. Spočiatku máte pocit, že ste sa ocitli ešte vo vačšom zapadákove  ako je Svatoplukovo (a to už je veru čo povedať). Až neskor sa vám otvorí pekný výhlad na centrum. A toto už centrom možno pokojne nazvať. Pomerne velký kostol, viacero obchodov, zrekonštruované historické budovy, regionálne múzeum a predovšetkým miestny kaštiel, ktorý ponúka hosťom ubytovanie, konajú sa tu rozne oslavy, svadobné fotenie a podobne. Moje nadšenie však rýchlo opadne, keď si prečítam nápis pri vstupnej bráne, ktorý sa ospravedlňuje návštevníkom, že park je prístupný len hosťom kaštiela z dovodu neustáleho poškodzovana vzácnych stromov. Takže kvoli pár pošahaným kreténom si my ostatní možeme akurát tak trhnúť nohou. Nedalo mi to, keďze som sa sem ťahal takú dialku a pootvorenou bráničkou som prekĺzol dnu. Až počas fotenia kaštiela som si všimol, že vedla mňa stojí samotný správca vzácnej pamiatky. Našťastie bol natolko zabraný do telefonického rozhovoru, že som bol pre neho asi rovnako zaujímavý ako ktorýkolvek platan v starostlivo upravenom parku. A možno ešte menej. Narýchlo som si spravil zopár záberov a utekal som na ďalši spoj. Smer Rastislavice.                                                          Panebože, Rastislavice. Asi najmenej príťažlivý rezort, aký som mal možnosť počas svojej doterajšej púte navštíviť. A to mám s čím porovnávať, keďže už bol sedemnásty v poradí. Chudák Rastislav. Neviem či to dostal ako trest za to, že k nám povolal solúnskych bratov. Asi aj preto som túto obec pojal v štýle Lola beží o život. Kúpil som si pár drobností v Jednote a potom, aby som stihol najbližší spoj, vzal som to poklusom naprieč Rastislavicami. Do toho mi zavolala mamina, že ako sa mi na púti vodí, jasné, že vo chvíli, keď som sa najviac ponáhlal (všimli ste si, že naše maminy vždy zavolajú v tých najnevhodnejších okamihoch, kedy sa intímne venujete svojmu partnerovi alebo sa pokúšate dobehnúť blížiaci sa autobus či vlak?) Neviem či majú na to vyvinutý nejaký zvláštny radar alebo nás chcú takýmto sposobom len trochu podráždiť. Prepáč mami ;) No v každom prípade som bol nútený odfotiť aspoň miestnu školu, obecný úrad a kostol, lebo inak nebolo čo.  Retro v priamom prenose. Zatial čo už aj samotný Boh pravdepodobne riadi naše osudy cez nejakú mobilnú aplikáciu, v Rastislaviciach by sa nestratila ani legendárna žena za pultom. Ba čo viac, tá by tu priam ideálne zapadla. Pozitívum z Rastislavíc? Stihol som spiatočný spoj do Nitry. Opúšťam chlapíkov, ktorí stáli na čele Velkej Moravy a pomyselným strojom času sa presúvam do prvej polovice 20. storočia, aby som navštívil obec Golianovo.                  "Začnite s vysťahovaním" legendárna veta, ktorá vyšla z úst muža, po ktorom je pomenovaná ďalšia cielová stanica. Konečne obec podla mojho gusta. Tesne za vstupnou tabulou sa nachádza útulný futbalový štadiónik s roztomilou farebnou tribúnou. Je fajn, že všetky doležité budovy  sú situované približne uprostred Golianova. Potraviny Jednota (prekvapujúco), zdravotné stredisko, kostol s drevenými sochami Konštantína a Metoda, obecný úrad a pamatná busta generála Goliana, po ktorom bola v rolu 1948 obec pomenovaná. Nedalo mi to, aby som si s týmto významným mužom nespravil selfie. Teda svojku. Teda spoločnú fotku. On a ja. Respektíve jeho kamenná podobizeň a ja. Prečítal som si pred obecným úradom ďalšiu zo zbierky ruských noviel. Tentoraz od Saltykova Ščedrina - Preveselé živobytie. Milujem ruských autorov. Aspoň klasikov. Ich hrdinovia robia všetko naplno. Pijú, milujú, prehrávajú, nenávidia, sú zbabelí aj odvážni, bojujú a nevzdávajú sa, kým nie sú na kolenách. Ich emócie dokážu rozbúrit krv. Po takom príbehu mám aspoň na pár minút pocit, že zvládnem úplne všetko. Juj, zase som sa nechal uniesť písaním. Musím bežať. Vraciam sa spat do Nitry. Astala vista, priatelia.