nedeľa 30. septembra 2018

RECENZIA: Alfréd Wetzler - Čo Dante nevidel (MilaniuM, 2009)

HODNOTENIE:   ***                               NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

..."rež a rúbaj do krve, nebude to po prvé...áno, už vtedy sa to akosi podivne začalo, do ulíc vyšli černokňažníci, židia sa museli stiahnuť do dvorov, prišli príkazy, nariadenia, zákazy, kódex, označenia, tresty, súpisy... ale tak sa to predsa nezačalo, veď žil aj predtým, áno, to bolo krásne ráno, išiel s knihami, staré učebnice si vzorne zabalil do nového modrého papiera, celou cestou hlboko vdychoval, napínal hruď, vypínal sa, chcel byť o hlavu vyšší..." (s.18).  



Čo Dante nevidel je typickým príkladom toho, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť totožný. Alfréd Wetzler (pôvodným menom Rudolf Vrba napísal fascinujúci román Utiekol som z Osvienčimu, pri čítaní ktorého som ani nedýchal. Určite väčšina z vás pozná príbeh o dvoch Slovákoch, ktorí utiekli z najznámejšieho koncentračného tábora a priniesli svetu správu o zverstvách, ktoré v ňom boli páchané. Zatiaľ čo Vrbov román má okrem historickej hodnoty aj hodnotu umeleckú, v prípade Wetzlera je to trošku iné. V jeho prípade ide skôr o faktografickú knihu, ktorá je plná zaujímavých informácii, no je vecnejšia a aj skromnejšia na vyjadrenie emócii. Je na škodu, že dej je vyrozprávaný v tretej osobe (na rozdiel od Vrbovho Utiekol som z Osvienčimu, v ktorom autor využíva ich formu). Román sa venuje hlavne životu v koncentračnom tábore, jednotlivým väzňom a dozorcom, odbojovej činnosti, prípravám na útek a aj samotnému úteku. 
Prínos knihy spočíva predovšetkým v dôkladnom opise života v Osvienčime a celkovému opisu prostredia. 
   

piatok 28. septembra 2018

RECENZIA: Hana Krall - Srdcový kráľ (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   **                                NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Esesman opětuje jeho úsměv. Tak vy máte žízeň! Obrátí se k vězňum, kteří sbírali šperky, někam je odnesli a vrátili se s čepicemi na hlavách. Pŕineste pánovi trochu vody. Vězňové opět odcházejí a vracejí se s plným kbelíkem. Postaví ho na zem. Zdvořilý vídeňský Žid se rozhlíží, hledá hrnek. Musíte se napít z vědra, říká esesák a dává znamení oběma vězňum. Ti chytnou muže pod pažemi, ohnou mu krk a strčí mu hlavu do vody. Muž se pokouší vymanit, kope, zapře se nohama. Pomalu se zklidňuje. Jeho tělo ochabuje. Vězňové ho pustí a ustopí stranou. Tělo se zhroutí na zem. Má ještě někdo žízeň? ptá se esesman." (s.73). 




Príbeh odohrávajúci sa prevažne v Osvienčime. Jedna žena natoľko miluje svojho muža, že sa rozhodne, že ho za každú cenu odtiaľ dostane...
Veľké množstvo postáv a až príliš veľa kratučkých kapitol. Učebnicový príklad toho, keď forma totálne zabije obsah. Emocionálne ma kniha úplne minula, v tom množstve postáv som si nestihol vytvoriť vzťah ani k jednej z nich. Osobne mám veľmi rád tému druhej svetovej vojny a s tým súvisiace záležitosti, no toto útle dielko sa mi absolútne rozsypalo pomedzi prsty. Asi treba ešte dodať, že udalosti a postavy vychádzajú zo skutočnosti a všetko, čo je v knihe uvedené, je údajne pravdivé.      

streda 26. septembra 2018

RECENZIA: Artur Domoslawski - Vylúčení (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:    ****              KNIHA MESIACA SEPTEMBER

"Dnes sa všetko stáva predmetom hry založenej na súťaživosti a zákone silnejšieho, pričom v tejto hre silnejší požiera slabšieho. V dôsledku danej situácie sú celé zástupy ľudí vylúčené a vytlačené na hranicu spoločnosti: bez práce, bez perspektívy, bez východiska. Ľudská bytosť je pokladaná za predmet konzumu, ktorý možno použiť a zahodiť.
Vytvorili sme kultúru "vyhladzovania", ktorá sa všade šíri. Nejde tu len o fenomén využívania a útlaku, ale aj o čosi nové: vylúčenie má v konečnom dôsledku do činenia so zmyslom toho, čo znamená patriť do spoločnosti, v ktorej žijeme, pretože vylúčenie neznamená zísť do nižšej vrstvy, na perifériu, alebo sa zaradiť medzi bezmocných, vylúčenie znamená zostať vonku. Vylúčení nie sú "využívaní", sú odpadom, "zvyškami." (s.121). 





Dovolím si tvrdiť, že po prečítaní tejto knihy, ktorá je plná smútku, beznádeje, zúfalstva, bolesti a nešťastia, bude väčšina z vás vďačná za to, čo má. Tematicky je kniha veľmi rôznorodá. Píše o témach, o ktorých sme počuli z médii, ako napríklad o drogových vojnách v Kolumbii, o živote v brazílskych slumoch, o mizernom živote beduínov uprostred púšte, o palestínsko - izraelskom konflikte, o občianskych nepokojoch v dolnom Sudáne, o rasizme v USA. Ale taktiež sa dozvieme o témach, ktoré až také známe nie sú: vyvražďovanie Rohinghov v Mjanmarsku, ktoré je inšpirované likvidáciou Židov nacistami počas druhej svetovej vojny (dokonca vláda používa aj totožné nacistické symboly), vyvražďovanie Kikujov Angličanmi, ktoré sa bežne odohrávalo v Keni v polovici dvadsiateho storočia, "ženovraždy" v Mexiku a v Egypte, rasizmus na futbalových štadiónoch v Brazílii, život homosexuálov na Kube, tzv. Pandilleros v Guatemale, Salvadore a Hondurase... Za pozornosť stoja určite aj aktuálne témy, ktoré sa týkajú života utečencov v táboroch v rôznych častiach Európy, tzv. temná turistika, ktorá ponúka sériu šialených zájazdov pre milovníkov adrenalínu a opis desivých klimatických zmien, ktorých dôsledky pocítime už v najbližšom období (s.341 - s.351). 

"Myšlienky, nepokoj.
Vyrobil otrok v Číne hračku, s ktorou sa hrá môj syn?
Utkali mäkký koberec, po ktorom kráčam, šikovné ruky dievčatka z Pakistanu, a to napriek tomu, že je na etikete názov švédskej firmy?
Je možné, že prsteň pre tvoju snúbenicu odliali zo zlata vykopaného pod okom ozbrojencov v severozápadnej Brazílii? A že ranné kakao a cukor do čaju (cukor skôr na západnej pologuli) sú tiež plodom otrockej práce? 
Ktovie, možno otroci v Indii vyrobili aj tričko s heslom kampane: "Vykoreňme otrockú prácu!"
Keď niečo kupujeme lacno v akcii, neuvažujeme, prečo je cena taká nízka. Kto by už len premýšľal nad kolobehom stoviek predmetov každodennej potreby, ktoré putujú do našich obývačiek, kuchýň, skríň, detských izieb? Niet na to času, predstavivosti ani prostriedkov. 
Tá nevedomosť, uponáhľanosť a neochota uvažovať sú najväčšími spojencami majiteľov plantáží, baní, tovární v krajinách juhu, ako aj šéfov západných firiem, ktorí z otrockej práce profitujú." (s.111). 


Vylúčení rozhodne nie je veselé čítanie, no môžeme si za to do veľkej miery my samy. Skúste sa na chvíľu ponoriť do sveta, v ktorom je veľkým bohatstvom pohár čistej vody, oddych od otrockej práce, oslobodzujúci pocit dožiť sa ďalšieho dňa a nemyslieť chvíľu na najnovšie výdobytky modernej techniky. Aspoň na malý moment si budete vážiť to, čo máte. V konečnom dôsledku to v súčasnosti vyzerá nejako takto:

"Vytrhnúť vlas Európanovi - bolí viac
ako Afričanovi amputovať nohu bez anestézie.
Francúz konzumujúci tri jedlá denne trpí 
väčším hladom
ako Sudánec, ktorý má jedného potkana na týždeň.

Prechladnutý Nemec je ťažšie chorý
ako malomocný Ind.
Američanka trpí pre lupiny viac
ako Iračanka, ktorá nemá na mlieko pre deti.

Zrušiť kreditnú kartu Belgičanovi je väčšou perverzitou
ako zobrať Thajčanovi chlieb.
Hodiť vo Švajčiarsku papierik na zem je horšie
ako vypáliť celý les v Brazílii.

Čádor jednej moslimky dráždi viac
ako dráma tisíca nezamestnaných v Španielsku.
Chýbajúci toaletný papier v jednom švédskom dome
je väčšia oplzlosť
ako nedostatok pitnej vody v tucte sudánskych dedín.

Je ťažšie pochopiť nedostatok benzínu v Holandsku
ako nedostatok inzulínu v Hondurase.
Portugalčan bez mobilného telefónu
vyvoláva väčšie zhrozenie
ako Mozambičan bez učebníc.

Vyschnutá záhrada v kibuci zarmucuje viac 
ako dom zbúraný v Palestíne. 

Malá Angelika, ktorá nemá Barbie, budí väčšie zdesenie
ako zavraždení rodičia malého Uganďana.

To nie je báseň. To je zoznam položiek -
Debet na účte Západu." (s.238). 

Aj keď nemusím súhlasiť so všetkými názormi autora, fakty jednoducho nepustia. A tie sú desivé. 

pondelok 24. septembra 2018

RECENZIA: Mark Lawrence Schrad - Dejiny písané vodkou Premedia, 2017)

HODNOTENIE:   ****

"Vodka je historicky hlavný styčný bod medzi ruským štátom  a spoločnosťou, ako je súčasne aj útechou utláčaných a príčinou ich biedy. Vodka je spôsob, akým sa ruský štát nadraďuje  nad jednotlivca, ale aj cesta, akou sa spoločnosť štátu vyhýba. Moc cárskeho impéria bola prevažne vybudovaná na vodke, a preto je možné povedať, že keď impérium zachvátili plamene revolúcie, čiastočným vinníkom  bola vodkou presiaknutá politika. Vodka pomáha udržiavať Rusov povoľných a pasívnych, no vodka zohrala  úlohu aj v každom ruskom prevrate a poháňala každú ruskú revolúciu. Vodka oslavovala medzinárodný mier a pomohla Rusku dostať sa na pokraj vojny. Vodka občas pomohla zachrániť Rusko pred zahraničnou inváziou, no častejšie urýchlila jeho vojnovú porážku. A podobne ako politika presiaknutá vodkou pomohla  doraziť cárske impérium, tomu istému pomohla o storočie neskôr aj v prípade sovietskeho nástupcu. Vodka nie je iba zdrojom nesmiernych príjmov, ale používa sa aj ako platobná mena. Po páde komunizmu vodka uľahčila celkovú demodernizáciu ruského hospodárstva a spoločností, súčasne však rozpútala v mierovej histórii sveta dovtedy nevídanú demografickú katastrofu. Politika presiaknutá vodkou je preto v mnohých smeroch kľúčom k pochopeniu búrlivej ruskej minulosti, súčasnosti i budúcnosti." (s.26).  




Vodka je symbolom Ruska a po prečítaní tejto knihy zistíte, akú dôležitú úlohu zohrala (a ešte stále zohráva) v jeho bohatých a pestrých dejinách. Autorovi knihy treba uznať, že si dal na diele záležať a odviedol poriadny kus práce. Výsledkom je famózna a originálna štúdia, ktorá rozhodne stojí za pozornosť.
Začíname, ako inak, Stalinom a jeho vládou, ktorá bola presiaknutá najslávnejším ruským alkoholom. Stalin, najmä v neskoršom období svojho panovania, usporadúval preteky v pití, ktoré odrovnali viacerých významných súdruhov. Lenže dejiny písané vodkou majú v Rusku oveľa dlhšiu tradíciu. O tom by vedeli svoje Ivan Hrozný, Peter Veľký, Katarína Veľká, neskôr Chruščov, Brežnev, Jeľcin..
Kniha amerického autora je veľmi podrobná a rozoberá mnohé oblasti, do ktorých slávny alkohol zasahuje. Dozvieme sa, ako tento kultový nápoj ovplyvnil ruských disidentov, pár slov je venovaných Pochlebinovi, ktorý veľmi svojským spôsobom vysvetlil, prečo je vodka ruský vynález a zachránil tak milióny dolárov pre domácu ekonomiku, zistíme akým spôsobom sa sa stala vodka zdrojom korupcie, dozvieme sa o autorovi a diele, ktoré svojim dosahom významnejšie ovplyvnilo Rusov ako Dostojevskij alebo Marx, samozrejme nemôže chýbať kapitola, ktorá odhaľuje vzťah ruskej armády k vodke (vojna s Napoleonom, Krymská vojna. Rusko - Japonská vojna, prvá svetová vojna, výrazný vplyv vodky na revolúciu, druhá svetová vojna...). Postupne sa prepracujeme až do súčasnosti, v ktorej zvádzajú náročný boj s alkoholizmom v Rusku Medvedev spoločne s Putinom. A hoci sú výsledky naďalej alarmujúce (úmrtnosť mužov v nízkom veku, klesajúca pôrodnosť u žien, vysoký počet vypitého alkoholu na jedného obyvateľa), treba povedať, že situácia sa predsa len mierne zlepšuje. 
Autor knihy, Mark Lawrence Schrad, je americký rusista a politológ. Pôsobí na univerzite vo Filadelfii, kde prednáša a vedie semináre o ruskej politike a histórii, postkomunistickej demokatizácii, komparatívnej politike, medzinárodnom práve, medzinárodných organizáciách a globalizácii. Treba zdôrazniť, že svojou knihou sa v žiadnom prípade nesnažil zdiskreditovať Rusko ani ruský národ, práve naopak, viackrát sa ho vo svojej publikácii zastal. Hovorí sa, že ruské dejiny je ťažké pochopiť, no táto kniha by vám v tom mohla istým spôsobom aspoň trochu pomôcť. A navyše je písaná pútavým spôsobom.

"Andrej Zabolockij - Destajovskij, agrárny reformátor z 19. storočia, spomína na svojich potulkách po vzdialených oblastiach Ruska poľutovaniahodné - no typické - využívanie náboženských sviatkov ako dôvodu opíjať sa. Keď dorazil do jednej dediny, všade sa pilo a hodovalo.
" - Čo to oslavujete a prečo ste opití?- spýtal sa jedného roľníka. 
-  Ako to myslíte? Dnes je Nanebovstúpenie matky Božej! - odpovedal mu opilec a potuteľne dodal: -Vari ste o nej nepočuli? -
- Ale Nanebovstúpenie bolo včera! -
- A čo? Musí sa na to piť tri dni, - odpovedal roľník.
-A prečo tri dni? začudoval sa Zabolockij - Desjatovskij. - To tak prikázala matka Božia? -
- Samozrejme, že prikázala. Naša svätá matka dobre vie, ako my roľníci radi pijeme! -" (s.96).       

piatok 21. septembra 2018

RECENZIA: J.D. Salinger - Do výšok zdvíhajte krov, tesári (Slovenský spisovateľ, 2001)

HODNOTENIE:   ***

" Za svojho hrdinu som si zvolil - aspoň v lucídnych okamihoch, keď dokážem presvedčiť sám seba, aby som primerane šetril slovami - svojho najstaršieho, už nebohého brata Seymoura Glassa, ktorý (rád by som povedal jedinou vetou v štýle nekrológu ) roku 1948 počas dovolenky s manželkou na Floride ako tridsaťjedenročný spáchal samovraždu. Mnohými veľkými stránkami svojho života mal blízko k veľkým ľuďom a ostatnými jeho stránkami zase v našej, až neprimerane rozmernej rodine blízko k súrodencom. Vnímali sme ho v mnohých reálnych podobách: videli sme v ňom rozprávkového jednorožca s belasými pruhmi, pokladali sme ho za zväčšovacie sklíčko, ktorým možno zapáliť oheň, bol náš geniálny poradca i dozorný palubný dôstojník, básnik každým cólom, a hoci sa občas ponáral do seba, v detstve takmer sedem rokov účinkoval v populárnom rozhlasovom kvízovom programe, takže všetko, čo s ním súviselo, sa dostalo aj do éteru, a napokon sme ho  prijímali aj ako notorického "mystika" a typ človeka s "rozkolísaným" vedomím. Keďže od začiatku chcem hrať s otvorenými kartami, nemôžem zatajiť - ba vari by som to mal vykríknuť na všetky strany -, že bez ohľadu na to, či mu už vtedy v hlave vŕtal samovražedný plán, rozumel som si s ním z celej rodiny najlepšie, neraz sme sa odušu škriepili, a vzácne mi zapadal do klasickej predstavy maktu, osvieteného muža, ktorý vyzváňajúcim zvončekom upozorňuje, že spoznal Boha." (s.64).  



Salinger už asi navždy zostane tým, ktorý napísal nesmrteľné dielo Kto chytá v žite. Okrem toho je však autorom aj viacerých iných diel. Napríklad vynikajúcej zbierky Deväť poviedok alebo kratučkej, no pomerne zložitej knižky Franny a Zooey, ktorá má nábožensko filozofický rozmer. A v tomto duchu je ladené aj dielo Do výšok zdvíhajte krov, tesári
Vraciame sa do štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia.Hlavný hrdina (a zároveň rozprávač príbehu) je súčasťou sedemčlennej rodiny Glassovcov, ktorá založila pred rokmi divadelnú skupinu Pantages. Túto rodinu tvoria dvojičky Walt a Walker, najstaršia sestra Boo Boo, dievča Franny a chlapec Zooey, malý génius Seymour a samotný rozprávač príbehu. Rodičia Les a Bessie pochádzajú z hereckej rodiny. Počas detstva sú súrodenci pravidelnými hosťami rôznych vedomostných kvízov, v ktorých vyniká predovšetkým Seymour. A práve okolo neho sa točí väčšina príbehu. Kniha je rozdelená na dve časti. Tá prvá nesie názov celej zbierky a nosnou témou je svadba Seymoura a jeho snúbenice Murriel. Tá druhá (Seymour Úvod) je denníkom, ktorý odhaľuje najskrytejšie miesta veľmi komplikovaného mladého muža. 
Tí z vás, ktorí čítali knižku Franny a Zooey, budú pripravení na to, že Sallinger neraz volí zložitú rozprávačskú cestu, ktorá je síce zaujímavá, no vyžaduje si od čitateľa značnú dávku sústredenosti a trpezlivosti. Mňa osobne zaujala viacej druhá časť knihy, hoci je len málo dejová a viacej úvahová. Najväčšiu silu jednoznačne predstavuje postava priam mýtického Seymoura, a to napriek tomu, že je paradoxne už po smrti. Myslím si, že na knihu je potrebné mať tú správnu náladu, v opačnom prípade hrozí, že ju po pár stranách odložíte. Pokiaľ vytrváte, čaká vás menší boj, na konci ktorého však príde odmena v podobe zaujímavého záveru...  

štvrtok 20. septembra 2018

RECENZIA: Daniel Majling - Ruzká klasika (OZ Brak, 2017)

HODNOTENIE:   ****

"Veľa ľudí, ktorí si zrazu v strednom veku uvedomia, že ich životy sa uberajú iným smerom, ako si pôvodne predstavovali, sa začne pýtať: - Kde som, dočerta, urobil chybu? - Ich životný pocit je hlboko tragický, pretože jedna blbá chyba, jedno zlé životné rozhodnutie, jeden nedomyslený výber školy, práce či partnera im podľa ich mienky celkom pokazilo život. 
V mojom prípade otázka: - Kde som urobil chybu? - stratila už dávno zmysel. Každý môj krok bol úplne mimo. A ešte aj v tých chybách som sa mýlil. Môj život tým stratil dramatický náboj. Futbal dokážete emočne prežívať len počas relatívne tesného výsledku. Futbalista má výčitky z nepremenenej šance len po prehre 0:1, 2:3 alebo 3:4, pretože len pri takýchto výsledkoch mohla tá jedna nevyužitá šanca všetko zvrátiť. Ale po prehre 0:15 sa na jednu nepremenenú šancu môžete pokojne vysrať. Aj keby ste ju premenili nejakým bravúrnym spôsobom, na konečnom debakli by ste tým nič nezmenili. A to je v podstate aj môj prípad." (s.106).  



Dvanásť poviedok, ktoré sú skutočným bonbónikom pre milovníkov ruskej klasiky. Dnes už nájdeme lacný fejky takmer vo všetkom (cigarety, oblečenie, alkohol...) tak prečo by nemohli existovať aj falošné ruské poviedky? Ak sa vám to zdá bizarné, nie ste samy. Aj ja som spočiatku pristupoval k tejto antológii s nedôverou, no napokon som bol veľmi pozitívne prekvapený. Tu je výber tých, ktoré sa mi zdali najlepšie: 
Láska je veľká čarodejka - zvláštny trojuholník dvoch umelcov a jednej múzy, ktorý sa končí príbehom napísaným na ženskom chrbte.
Umenie milovať (životopisná črta) - poviedka sa odohráva v ríši zvierat. Láska psa (spisovateľa) a sliepky pôsobí trochu zvláštne, celé to tak trochu pripomína Bulgakovovu klasiku Psie srdce.
Osud občas nadeľuje aj oboma priehrštiami - tragikomický príbeh tom, že keď sa chcete čo najpohodlnejšie zbaviť manželky, osud to občas dokáže zariadiť za vás. A žena o ktorej ste si mysleli, že vás miluje, v skutočnosti má rada niekoho iného. 
Pritakal životu - Poviedka presýtená hovnami. Muž sedí vo svojej cele a jeho vlastné exkrementy sa stanú pre neho jediným potešením a zmyslov života. V skutočnosti však príbeh skrýva oveľa silnejšie posolstvo týkajúce sa slobody.
Znovuzrodenie pravoslávia v našom mesta - táto poviedka pripomína Dostojevského psychologické drámy. V mestečku Belzecov dôjde k trom nehodám: k havárii autobusu plnom detí, k baníckemu nešťastiu a k znásilneniu krásneho dievčaťa. Zatvrdnutosť miestneho popa má pre neho fatálne následky, no mohlo byť aj horšie...
Koľko dobra znesie človek v zdraví? - príbeh o bohatom a nepríjemnom človeku, ktorému lekári omylom diagnostikujú nevyliečiteľnú chorobu, dôsledkom čoho začne konať dobré skutky. Povedať mu pravdu?
Niekoľko skíc k vlastnej samovražde (Z denníka spisovateľa P. Tarasenka) - pre mňa najlepšia poviedka v celej zbierke, ktorá v sebe skrýva niečo z Dostojevského, niečo z Tolstého a niečo z Čechova. Hlavná postava príbehu prednáša o dejinách svetového divadla a často sa zamýšľa nad smrťou, dobrovoľných odchodom zo života a predstavuje si svoj vlastný pohreb: "Dnes som volal s redaktorkou vo vydavateľstve. Už pol roka zanovito odmieta vydať môj román a núti  ma dopísať banálnu knihu pre deti. Je to o veveričkách. Vyčítala mi, že od tretej kapitoly začínajú v mojej knižke prevládať temné, existenciálne, dokonca nihilistické tóny, a to si vraj v literatúre pre deti a mládež nemôžeme dovoliť. Snažil som sa stočiť náš rozhovor späť k môjmu románu, ale redaktorka ma odbila tým, že si môj rukopis prečítala pred mesiacom a bola z neho taká deprimovaná, že si musela prečítať niečo z Kafku, aby si zdvihla náladu. Trochu sa ma to dotklo. Po chvíli sa ma do telefónu opýtala, či sa jej zase chcem vyhrážať samovraždou, ak mi ten román nevydá. Opýtal som sa jej, či by to pomohlo. Povedala, že nie. Oponoval som , že mŕtvi spisovatelia, zvlášť takí, ktorí zomreli vlastnou rukou, sa predávajú dobre, ale ona mi povedala, že mne by nepomohlo, ani keby som bol mŕtvy. Nato zložila." (s.92).   

Aj keď autormi tejto antológie nie sú velikáni ruskej literatúry, táto zbierka poviedok rozhodne stojí za pozornosť. Pre mňa veľmi príjemné prekvapenie a veľká spokojnosť. Výborné postavy, nečakaná pointa u väčšiny príbehov a prítomnosť ruskej duše. A v závere ešte ako bonus rozhovor s falošným klasikom Antonom Pavlovičom Čehovom.    

streda 19. septembra 2018

RECENZIA: Tilar J. Mazzeová - Irenine deti (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:    ***                          NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Irenin "zoznam" však nikdy nebol ako z hollywoodskych filmov a na začiatku ho dokonca ani neskrývala. Irena tie zápisky nazývala svojou kartotékou a bol to len zakódovaný súbor mien a adries naškrabaný neistou rukou na kúsky tenučkých cigaretových papierikov, ktoré boli pevne stočené, aby sa lepšie schovávali." (s.167).



Irena Sendlerová aktívne vykonávala svoju činnosť v jednom z najhorších období ľudských dejín. Napriek veľkému nebezpečenstvu, ktoré jej každý deň hrozilo, zachránila okolo 2500 židovských dedí. Už ako mladá išla nekompromisne proti davu a dokázala si presadiť svoje. V Poľsku je dnes vnímaná ako hrdinka, hoci pre svoje politické zmýšľanie si po skončení druhej svetovej vojny a nástupe komunizmu vytrpela svoje. Ako mladá sa vydala za Mieteka Mieszyslawa, no tajne milovala radikálneho ľavičiara Adama Celnikiera. Pod jeho vplyvom bola aj Irena jednou z popredných členiek odboja vo varšavskom gete aj v koncentračnom tábore. Aj keď by si mohla pripísať veľké zásluhy na záchrane detí, vždy zdôrazňovala, že bez priateľov by to nezvládla a robila len to, čo bolo jej povinnosťou. Počas štúdia sociálnej práce ju významne ovplyvnila jedna z najväčších a najuznávanejších odborníčok tejto oblasti - Helena Radlinská
Doba, v ktorej sa väčšina príbehu odohráva, je pre väčšinu z nás, ktorí sme ju našťastie nezažili, len ťažko predstaviteľná a pochopiteľná. Bolo to v čase, keď neľudská krutosť bola na dennom poriadku a stala sa súčasťou tvrdej nacistickej mašinérie: "Nervóznym a vystrašeným deťom, neschopným predstierať chorobu, láskavo pomohli zaspať, aby ich zachránili, pretože stráže sa správali k najmenším deťom najkrutejšie. Bábätká sťahovali na zem, chytili ich za päty a mlátili nimi o vozne vlaku, až kým im nepraskli lebky, zatiaľ čo ich hysterické matky útrpne nariekali." (s.143). 
Treba povedať, že Irena Sendlerová mala niekedy neuveriteľné šťastie. Ale bez neho by v tom období  neprežila asi ani jeden deň. Neustále prehliadky gestapa, oddanosť priateľov, ktorí ju nezradili ani počas krutých výsluchov a mučenia a šťastie pri nej stálo dokonca aj vo chvíli, keď už čakala na popravisku...

Autorke slúži ku cti, že napriek tomu, že Irena Sendlerová je obdivuhodná žena, ktorá si za svoju činnosť zaslúži uznanie, nepristupuje k nej ako k nedotknuteľnej hrdinke a odhaľuje aj jej negatívne stránky, čím si dokážeme vytvoriť objektívnejší obraz o jej osobnosti. Prekážal mi veľký počet mien, ktoré sa v príbehu vyskytujú a potom narúšajú plynulosť deja. Chápem zámer autorky poukázať na odbojovú činnosť hnutia, ale niektoré postavy stačilo naozaj len spomenúť. Najmä keď v ďalšej časti knihy sa už nevyskytovali, alebo len veľmi okrajovo. Na druhej strane vyjadrujem Tilar Mazzeovej obdiv, je vidieť, že si pred písaním románu naštudovala množstvo materiálu. Napriek všetkému si myslím, že tak silný námet sa dal spracovať ešte o niečo lepším spôsobom. Nemôžem povedať, že by som s hlavnou hrdinkou prežíval každý jej nádych a výdych. Celkovo je to mierne nadpriemerná kniha, musím však povedať, že som čítal aj lepšie romány, ktoré sa zaoberali týmto traumatickým obdobím ľudských dejín.    

utorok 18. septembra 2018

RECENZIA: Oliver Sackc - Muž, ktorý si mýlil menželku s klobúkom (Inaque, 2013)

HODNOTENIE:  ***

"Musel som vyzerať zdesene, ale on pôsobil pokojne. Na jeho tvári bol náznak úsmevu. Usúdil, že vyšetrenie sa skončilo a začal sa obzerať naokolo po svojom klobúku. Natiahol ruku a chytil hlavu svojej manželky, snažil sa ju zodvihnúť a nasadiť si ju. Zjavne si zmýlil svoju manželku s klobúkom." (s.25). 



Napriek tomu, že Oliver Sacks umrel zhruba pred tromi rokmi, vďaka svojej literárnej tvorbe ostáva asi najslávnejším neurológom na svete. Svoje dielo rozdelil do štyroch častí, pričom každá z nich sa zaoberá inými typmi pacientov. Aj keď nejde o klasické poviedky, jednotlivé prípady a ich hrdinovia ich veľmi pripomínajú. Je ťažké uveriť tomu, že prípady vychádzajú zo skutočných udalostí.No je to naozaj tak.

Prvá časť: Straty sa venuje rôznym deficitom:  
Muž ktorý si mýlil manželku s klobúkom - pacient doktor P. je učiteľom hudby, pričom má zvláštny druh duševného ochorenia, pri ktorom si zamieňa rôzne predmety a ľudí.
 Stratený námorník - Jimmy je bývalý námorník, ktorý býva v domove dôchodcov. Následkom nadmernej konzumácie alkoholu má na jednej strane len veľmi prchavé pamäťové stopy, na strane druhej má fenomenálnu pamäť na úplne iné záležitosti.
 Žena, ktorá stratila telo - Christina - počítačová programátorka, ktorá v dôsledku zápalu nervov prestala vnímať vlastné telo.  
Muž ktorý spadol z postele - pacient, ktorý nešťastne spadol z postele a začal si myslieť, že jeho vlastná noha nie je v skutočnosti jeho.
.Ruky - Medlaine je slepá a ochrnutá a napriek tomu, že ruky celé roky nepoužívala, stala sa z nej zručná umelkyňa. 
Muž s vodováhou - Staručký McGregor následkom Parkinsonovej choroby začal strácať rovnováhu a chodil naklonený do jednej strany. Po dohode s lekárom začal nosiť okuliare s vodováhou, vďaka čomu chôdzu postupne vyrovnal.
Druhá časť: Excesy  
Vtipný Ray - Ray je postihnutý Taurettovým syndrómom, ktorý mu poriadne komplikuje život. Sám o svojom stave hovorí, že sa cíti, akoby mal neustále opicu a nikdy nemôže vytriezvieť. 
Kupidova choroba - vyše deväťdesiatročná dáma následkom syfilisu, ktorý mala ešte ako mladá, začne odrazu vnímať život z veľmi optimistického pohľadu, ktorého sa nechce za žiadnu cenu vzdať.
Áno, otče - sestra - pacientka nevníma človeka, ktorého vidí, ako celok, ale len jeho časti. Preto nevie, kto sa s ňou vlastne rozpráva.
Tretia časť: Cesty
Spomienky - pacientke sa objavujú spomienky z detstva, ktoré nesúvisia ani s jej snami, ani s fantáziou. Má pocit, že spomienky sa stávajú realitou.
Pes pod kožou - autorov veľmi dobrý kolega, začal mať, ešte ako začínajúci medik, pod vplyvom drog, veľmi podobne vyvinutý čuch ako pes, vďaka čomu zhruba na tri týždne rozoznával vône a pachy, ktoré sú pre bežného človeka nezachytiteľné.
Štvrtá časť Svet prostáčikov
Chodiaca encyklopédia - mentálne postihnutý pacient mal podpriemerné IQ, no na druhej strane ovládal naspamäť šesťtisíc stranový hudobný slovník a vedel naspamäť viac ako dvetisíc hudobných skladieb.
Dvojičky: malí géniovia, ktorý ovládali výpočet všetkých prvočísel, vedeli, na ktorý deň v týždni vychádza presný dátum osemdesiat tisíc rokov dozadu.  
Autistický umelec - pacient, ktorý dokázal detailne prekresliť vzorový obrázok, do ktorého navyše vložil vlastnú dušu. 

Toľko bizarných pováh pokope len tak niekde neuvidíte. Napriek tomu je to čítanie zaujímavé, poučné, miestami vtipné, absurdné a aj trošku smutné. Veľmi milá knižka, ktorá dokáže potešiť. 
    



nedeľa 16. septembra 2018

RECENZIA: Julian Barnes - Arthur a George (TATRAN, 2010)

HODNOTENIE:   ***

"Dnes je na tácni malý balíček. Arthur ľahostajne vysypal obsah. K hŕbke výstrižkov z časopisu The Umpire bol pripnutý sprievodný list. Jakživ o takých novinách nepočul. Možno píšu o krikete. Nie, z ružovej novinovej tlače vyrozumel, že je to škandálny plátok. Šibol okom na podpis na konci listu. Prečítal si meno, ktoré preňho vôbec nič neznamenalo: George Edalji." (s.219).



Príbeh dvoch mužov, ktorý sa odohráva na konci 19. storočia, vychádza zo skutočných udalostí. George Edaljí vyrastá na fare v nenápadnej staffordshirskej dedine, vo viacpočetnej rodine, zatiaľ čo Arthur, ako jedináčik, trávi detstvo síce v ošumelom, no zato noblesnom Edinburgu, V prvej časti románu (ktorá je, pre mňa osobne, z čitateľského hľadiska najzaujímavejšia, sa dozvedáme o tom, ako hrdinovia vyrastali, ako študovali a ako boli vnímaní školským kolektívom. V ďalšej časti knihy sa presunieme o niekoľko rokov ďalej, keď sa z chlapcov stávajú dospievajúci muži. George vlastným úsilím vyštuduje právo a stane sa renomovaným advokátom, no napriek tomu ostáva v ústraní, životom sa prediera len ťažko a nemá šťastie ani u opačného pohlavia. To Arthur bez problémov zvládne štúdium medicíny, no odboru sa venuje len okrajovo, lebo postupne sa prepracuje na jedného z najslávnejších a najuznávanejších spisovateľov (nielen) svojej doby. V súkromí to však nemá jednoduché. Formálne síce žije so svojou manželkou Touie, no už dlhší čas je beznádejne zamilovaný do krásnej milenky menom Jean Leckieová. Jedného dňa sa mu dostane do rúk správa o mužovi, ktorý si odsedel tri roky vo väzení za brutálne zabíjanie koní a za vyhrážku, že v dedine bude zabitých dvadsať nevinných dievčat.  Lenže v kontroverznom prípade je viacero nezrovnalostí, ktoré by bolo potrebné hlbšie preskúmať. A tak sa z Arthura stáva najslávnejšia postava svojich románov a jeho cesty sa pretínajú s tými, po ktorých kráča George, pričom ich priateľské vzťahy pretrvajú v podstate až do smrti jedného z nich. 

Román je takou klasikou v tom najlepšom slova zmysle, je písaný štýlom, akým sa písali knihy kedysi. Rozpráva príbeh od narodenia až po smrť hlavných hrdinov, používa dlhšie opisy, príbeh sa vyvíja postupne, nie je tu veľa dramatických momentov, naopak, nešetrí dialógmi a úvahami. Ak si však nájdete dostatok času, myslím si, že čitateľsky si prídete na svoje. Nie je to dielo, ktoré vám bude lomcovať s emóciami, ale navodí vám pohodovú a príjemnú atmosféru anglického vidieka z konca 19. storočia.    

piatok 14. septembra 2018

RECENZIA: Robert Fulghum - Tretie želanie (Argo, 2005)

HODNOTENIE:  ****

" - Tretie želanie? - 
Obrátila blok k nemu, ale Max - Pol už vedel, čo napíše. A pozeral tam, kde sa zjaví jej tvár keď naňho znova uprie pohľad. Najprv chcel vidieť nenapísané slová, ktoré sa jej budú zračiť v tvári. 
Zdvihla zrak, aby sa pohľadom stretla s jeho očami. Všetko na nej bolo ústretové - vrásky na čele v dôsledku vytiahnutého obočia, v široko otvorených očiach očakávanie, hlava mierne zaklonená. Všetko ako veľký otáznik. Bola to výzva - akoby otvorila dvere svojej kláštornej cely a hovorila mu, že by mal prekročiť hranicu medzi formálnosťou a intimitou. Ani trochu neuhla pohľadom. Tá výzva sa jej stále zračila v tvári: - Takže? - 
Max - Pol váhal. Pozrel inam. Potom znova na ňu. Potom inam. 
Vytrhla z bloku papier a držala ho medzi sebou a Maxom - Polom. Oči mala tesne nad papierom a prstom ťukala na dve slová:
- Tretie želanie? -
A tak si želal." (s.45).  



Tajomná žena Allyson Octavia Rileyová, Američan Max - Pol Millay, autor Krétskej kroniky, a Grék s anglickým pasom Alex Evans, tvoria hlavnú trojicu postáv v príbehu, ktorý je písaný veľmi netradičným, no v každom prípade príťažlivým spôsobom. Zvláštne prepojenie osudov, príbeh, ktorého väčšia časť sa odohráva v gréckej Kréte, na železničných staniciach a vo vlakoch, pripomína takú rozprávku pre dospelých. Zaujímavými vedľajšími postavami sú lesbická taxikárka Polydora a dobrosrdečný Grék Kostas, ktorý je súčasťou Krétskej kroniky. Hľadanie spriaznenej osoby, spomienky na minulosť, putovanie neznámymi cestami... 
V románe sa toho až tak veľa neudeje, je skôr založený na dialógoch a úvahách a pokiaľ sa zaujímate o grécke dejiny, určite si prídete na svoje. Záver vám samozrejme neprezradím, ale je pekným vyústením celého diela. Nemyslím si, že kniha sa dá hodnotiť zlatým stredom, lebo je to jeden z tých románov, ktorý vám po čitateľskej stránke buď ukážkovo sadne a vychutnáte si ho (dovolím sa zaradiť k tejto skupine čitateľov) alebo knihu odložíte s tým, že je to totálna blbosť, ktorá nemá hlavu ani pätu. Možno som siahol po Treťom želaní v tej správnej nálade alebo v správnej chvíli. V každom prípade kniha zanechala vo mne veľmi dobrý dojem. To však samozrejme neznamená, že budete mať na ňu rovnaký názor ako ja. Na rozdiel od klasických románov v nej nájdeme množstvo kresieb, ilustrácii, piesní a ukážok z kroniky.   

streda 12. septembra 2018

RECENZIA: James Clavell - Potkan Kráľ (Slovenský spisovateľ, 1984)

HODNOTENIE:   ***         NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"A Adam vládol, pretože bol Kráľom. Až do dňa, keď ho opustila vôľa byť Kráľom. Potom zomrel, lebo sa stal potravou pre silnejšieho. A Kráľom bol vždy najsilnejší, Kráľom nie samou silou, ale prefíkanosťou a šťastím a silou, všetkým dovedna. Medzi potkanmi." (s.383). 



Druhá svetová vojna. Zajatecký tábor Changi neďaleko Singapuru. Desaťtisíc vojnových zajatcov na ploche necelého jedného kilometra. Život podobný potkanom. Hlad, špina, choroby, smrť. Ľudia, ktorých držia pri živote spomienky na svojich blízkych. Hoci nevedia, či ešte žijú. Len jediný muž sa dokázal prispôsobiť a stal sa v tomto pekle Kráľom. V otrasných podmienkach si dokázal vybudovať výnosný biznis. Choval sliepky, kšeftoval s liekmi, nedostupnými potravinami. Všetci sa ho báli a ležali mu pri nohách. Aj preto, paradoxne, ako jediný zo zajatcov prijal oslobodenie tábora s rozpakmi. Práve záverečná pasáž románu, keď do tábora prichádza oslobodenecká armáda, prináša najviac emócii, ktoré však zďaleka nie sú len pozitívne. Okrem už spomínaného Kráľa sa v románe stretneme s viacerými zaujímavými postavami: zákerným poručíkom Greyom, Americkým kapitánom Broughom, Britom Peterom Marloweom (Potkanovým najlepším priateľom), Austrálčanom Larkinom, transvestitom Seanom, chlapíkom menom Timen, ktorý za peniaze  zoženie aj nemožné, pohoďákom Mackom, páterom Donovanom, atď. Katastrofálne podmienky vytvárajú priestor pre korupciu, závisť, lakomstvo zradu a túžbu po moci. 

"A potkany.
Tie tam stále boli. Pred barakom. A veľa ich zomrelo, lebo väznitelia na nich zabudli. Ale najsilnejší prežili." (s.383). 

Román, v ktorom sa striedajú silnejšie momenty so slabšími. Najväčšou devízou románu je vykreslenie atmosféry v zajateckom tábore a charakterové postavy. Najmä Potkan Kráľ a Peter Marlowe stoja za pozornosť. Ako som už vyššie spomínal, silné posolstvo nesie záver knihy, ktorý nemá nič spoločné s americkým happyendom, hoci nie je vyslovene tragický. Román našťastie nie je poznačený minulým režimom, takže si ho môžete bez problémov vychutnať aj dnes. Charakterizoval by som ho ako mierny nadpriemer, aj keď k top knihám mu chýba viacej silných okamihov, podobných tým, ktoré ponúkol v závere, väčšia dynamika deja a  myšlienky, pre ktoré by sa mi vryl hlbšie do pamäte. Inak však výborné čítanie. 

RECENZIA: Anton Hykisch - Dobre utajený mozog (Tatran, 1979)

HODNOTENIE:  **

" - V pravlasti Árijcov žije VODCOV MOZOG. Raz budeš môcť hrdo oznámiť svetu naše tajomstvo: Vyše tridsať rokov po smrti génia sme zachovali pri živote JEHO MOZOG. Tvoj otec, dcérenka, je autorom najúžasnejšieho pokusu v ľudských dejinách. Nie si hrdá? - Privinul k sebe dlhé dievča, ktoré stálo bez vôle a v strachu.  - Kvôli tomu maliarikovi sa netráp. Ak sa pohne nesprávnym smerom, zničíme ho. Zmizne bez stopy." (s.97). 



Ako si v roku 1979 predstavoval spisovateľ Anton Hykisch budúcnosť ľudstva alebo stretnutie s inými civilizáciami? Od vydania tejto knihy uplynie budúci rok presne štyridsať rokov a dá sa povedať, že táto zbierka piatich poviedok vyvoláva dnes skôr úsmev ako snahu brať ju vážne.

1. Deň najvyšších rozkoší - Ria a Al sú mladá zaľúbená dvojica, ktorá sa pokúša pre ľudstvo uchovať lásku.
2. Dobre utajený mozog - Táto poviedka dala názov celej knihe a rozpráva príbeh akademického maliara Mojmíra Kostku a nemeckej biologičky Marilyn, ktorá experimentuje s ľudskými mozgami, čím vystavuje ľudstvo veľkému nebezpečenstvu.
3. Mladík, ktorého bolievala hlava -  Príbeh o zapálenom motorkárovi Ferovi, ktorý pracuje ako automechanik a zároveň si plní svoje sny. Jedného dňa sa však musí podrobiť povinnej zdravotnej prehliadke...
4. Ako dvaja pozemšťania odmietli stať sa bohmi -  Trochu úsmevný príbeh o stretnutí pracujúcich s mimozemšťanmi. Autor si touto poviedkou pravdepodobne musel splniť povinnú jazdu voči vedeniu strany.
5. Brázda plná nejestvujúcich - vesmírna posádka natrafí na svojej ceste na modrú planétu, po ktorej sa preháňajú ľudia podobní Tarzanovi. Premýšľajú, prečo to tak je.

Nemožno povedať, že táto zbierka je nejako nasiaknutá dobou v ktorej vznikla, ani nejde vyslovene o službu súdruhom, ale myslím si, že rozhodne nepatrí k tomu najlepšiemu, čo Anton Hykisch napísal. Po celý čas, čo som knihu čítal, som mal zmiešané pocity a tie ma neopúšťajú ani počas písania tejto recenzie. Berme to ako takú kuriozitu, ktorú nebudeme brať príliš vážne a nebudeme pri jej hodnotenie až takí krutí.     

Kto vie, či v danom čase malo dotyčné dievča z tejto knihy radosť :)


pondelok 10. septembra 2018

RECENZIA: Joseph Heller - HLAVA XXII (INA, 2006)

HODNOTENIE:   ***                        NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovila, že starosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to, ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. On by bol blázon, keby šiel na ďalšie nálety, a bol by normálny, keby tak neurobil, ale ako normálny by ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať. Ibaže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila. Uznanlivo si zahvízdal. 
- Tej Hlave XXII neprejde nikto cez rozum, - skonštatoval." (s.39).  



Jedna taká svetová klasika, ktorá patrí k povinnej literatúre študujúcej mládeže. Absurdita vojny a jedného vojenského vyhlásenia, ktoré spočíva v tom, že keď vojaci nalietajú potrebný počet letov, sú odvelení. No zároveň musia poslúchať všetky príkazy nariadeného, lebo ten má vždy pravdu. Aspoň tak to tvrdí HLAVA XXII. Nadriadení však počet letov neustále zvyšujú a preto, ak sa chce radový pilot dostať domov, musí byť prehlásení za blázna. 
Kniha je rozdelená na niekoľko kapitol, pričom väčšina z nich nesie názov niektorej z postáv románu. Príbeh sa odohráva na ostrove Pianosa v Stredozemnom mori, kde má základňu jedna bombardovacia letka útočiaca na Taliansko. Zoznámime sa s množstvom absurdných postáv, ktoré sú súčasťou celej tejto bláznivej mašinérie: kaplán Tappman, Hladný Joe, kšeftár Milo, sukničkár Nately, lekárka Zuzana Annna Duckettová, doktor Daneck, krpatý Orr, major Major, sestra Cramerová, radista Snowden a samozrejme, hlavný hrdina, Yossarian.  
Nikdy som si nedokázal nájsť vzťah ku kultovému seriálu M.A.S.H. a román HLAVA XXII mi ho vo viacerých smeroch pripomína. Je tu niekoľko skutočne dobrých miest, ale celkovo som sa akosi nedokázal prepracovať k tomu, aby som si knihu vyslovene čitateľsky užíval. Miestami to bolo vyslovene trápenie, ale boli pasáže, ktoré stáli za to. Takže taký zlatý stred, pokiaľ ide o celkové hodnotenie, aj vzhľadom na postavenie románu vo svetovej literatúre.   

nedeľa 9. septembra 2018

RECENZIA: Irwin Shaw - Mladé levy (Obzor, 1968)

HODNOTENIE:   ***                        NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

" - Musíš mi sľúbiť, Noah, - zašepkal Burnecker, - že sa nedáme roztrhnúť. Nikdy! Nech sa akokoľvek pokúšajú! Sľúb mi to!
- Noah sa rozplakal, slzy sa mu mäkko, nezadržateľne kotúľali po lícach nad priateľovou úzkostnou, mystickou vierou.  - Pravdaže, Johnny, - povedal. - Spoľahni sa, Johnny. - A na chvíľu veril spolu s Burneckerom, že je to akési znamenie, že hocičo ich ešte postihne, prežijú to, ak nejakým spôsobom ostanú vovedne. - " (s.535). 




Príbeh odohrávajúci sa prevažne v období druhej svetovej vojny sa začína v rakúskom alpskom mestečku, v ktorom prázdninuje mladá Američanka Margaret Freemantlová. Táto nenápadná kapitolka akoby predznamenala blížiacu sa katastrofu v podobe fašistického Nemecka. Skryté zlo sa šíri všade naokolo, vrátane rečí miestnych obyvateľov.
V Hollywoode sa stretávame s talentovaným scenáristom Michaelom Whitacreom,, ktorý do seba leje jednu fľašu whisky za druhou a lieta za každou ženskou sukňou. Aj preto sa jeho manželstvo s Laurou postupne rozpadáva. Aby našiel nový zmysel života a zabil smútok, dobrovoľne narukuje do vojny. 
Noah Ackerman je študent židovského pôvodu, ktorý sa snaží zo všetkých síl tejto nálepky zbaviť. Nedávno mu zomrel otec a on sa snaží s jeho smrťou vyrovnať. Zamiluje sa do krásneho dievčaťa Hope a jeho jediným priateľom je talentovaný mladý muž menom Roger. Noah má nepokojnú povahu, napriek nepriaznivému zdravotnému stavu sa snaží za každú cenu dostať na front a bojovať. Rešpekt medzi vojakmi si získa tým, že napriek nízkemu vzrastu sa dokáže do ringu postaviť komukoľvek. Stretáva sa s Michaelom Whitacreom a predovšetkým s Johnnym Burneckerom, s ktorým vytvoria nerozlučnú dvojicu. Doma ho medzičasom čaká tehotná Hope.
Christian Diestl je oddaný nacista, ktorý napriek myšlienkam, ktorým tak nezlomne verí, je vo vnútri čestný a spravodlivý. Práve netradičné vykreslenie nemeckého vojaka, (vo väčšine románov a filmov nacisti automaticky predstavujú neľudských gaunerov) kniha značne vybočuje od väčšiny diel o druhej svetovej vojne, ktoré poznáme. 

Mladé levy predstavujú trojitý pohľad na druhú svetovú vojnu. Očami frajerského scenáristu Michaela Whitacrea, židovského študenta Noaha Ackermana a nacistického veliteľa Christiana Diestla. To čitateľovi umožňuje viacej náhľadov, čím sa stáva pohľad na vojnu pestrejší a pútavejší. Aj keď je v románe niekoľko dramatických scén, nedokázal som ich prežiť natoľko intenzívne ako napríklad v kultovom diele Na západe nič nové. Musím však uznať, že záver Mladých levov je veľmi emotívny a to aj bez toho, aby autor skĺzol k zbytočnej patetickosti. 
Je to klasika, ktorú sa oplatí prečítať si aj dnes, najmä kvôli silným postavám a ich poľudšteniu v neľudských podmienkach. 
V roku 1958 bol na motívy knihy nakrútený rovnomenný film s Marlonom Brandom v hlavnej úlohe, s ktorým sa však autor románu príliš nestotožnil.      

RECENZIA: Jennie Dielemans - Reportáž o turistickom priemysle (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Svet nám skutočne patrí a turistický priemysel láme rekordy. Nikdy predtým necestovalo na dovolenku do zahraničia toľko ľudí ako teraz. V roku 2007 Svetová organizácia cestovného ruchu uviedla vo svojej štatistickej správe údaj o "846 miliónoch medzinárodných turistov", čo bol v priebehu jediného roka nárast o vyše 45 miliónov. Ľahko by sa mohlo zdať, že sedmina svetovej populácie sú turisti. Že každý siedmy človek raz za rok nedočkavo stál v rade pred odletovou bránou, pripravený konečne odísť, vzdialiť sa, vydať sa v ústrety raju. Tak to však nie je. Ani zďaleka. My, ktorí cestujeme do zahraničia pre potešenie, pochádzame z približne dvesto krajín. Sme Švédi, Nemci, Američania, Angličania, Japonci, Číňania či Francúzi... Len asi 2,5% svetovej populácie cestuje na dovolenku do zahraničia lietadlom. Zvyšok, 97,5%, to nerobí. Nemôže.
Ale svet patrí nám. Ty a ja a naši kamaráti z globálnej vyššej triedy máme pred sebou rajský bufet, môžeme si z neho zobnúť, kedykoľvek máme chuť. A robíme to čoraz častejšie."(s.207). 



Cestovný ruch má, v porovnaní s inými oblasťami, pomerne krátku históriu, no v súčasnosti patrí k najrýchlejšie sa rozvíjajúcim a najvýnosnejším priemyselným oblastiam na svete. Švédska autorka sa vo svojej knihe venuje najobľúbenejším destináciám švédskych turistov, no podrobne sa venuje aj celkovej histórii cestovného ruchu, jeho zakladateľovi Thomasovi Cookovi, radovým ľuďom pracujúcim v oblasti cestovného ruchu, ktorí ponúkajú rôzne služby a neraz žijú z jedného dňa na druhý, dozvieme sa ako vznikol all inclusive a v ktorých oblastiach sveta sa začal ponúkať najskôr. 
Toto drobné dielko ponúka pomerne bohaté a hlavne zaujímavé informácie z oblasti turistického priemyslu, je trošku na škodu, že ho vnímame cez švédsky pohľad, ktorý je predsa len trošku iný ako ten náš. Navyše reportáž bola napísaná v roku 2007, odvtedy šiel vývoj určite dopredu. Knižka, ktorá určite poteší a navyše ponúka množstvo nových informácii. Po jej prečítaní možno mierne pozmeníte svoj pohľad na dovolenkové leto v zahraničí.    

sobota 8. septembra 2018

RECENZIA: Tiffanie DeBartolo - Diera v duši (Metafora, 2003)

HODNOTENIE:  **

"Milá Trixie,
pojedeš se mnou do Memphisu?
A) Ano
B) Ne
C) Jela bych s tebou kamkoli, protože šoustáš jako hasičská hadice
D) Jseš kokot a já už tě víckrát nechci vidět
Zakroužkuj jen JEDNU MOŽNOST a vrať mi to, až dojíme.

                                                                                         Líbá tě J." (s.209). 




Jacob Grace a Beatrice (prezývaná Trixie) Jordanová sa jedného dňa stretnú a obaja cítia, že sú si súdení. Pochádzajú z rozvrátených rodín a bažia po láske. Jacob sa snaží preraziť ako spisovateľ a správaním pripomína typického bohéma. Je výbušný, nevyspytateľný, divoký, inokedy zase uzavretý a precitlivelý. A Trixie? Trixie je jednoducho Trixie. Expertka na alternatívnu rockovú hudbu. Vzťah Jacoba a Trixie je ako na hojdačke. Hoci sa často nedokážu vystáť, nevedia ani existovať jeden bez druhého. Pohybujú sa v intelektuálnom prostredí svojich spoločných priateľov a žijú z jedného dňa na druhý. Často sa hádajú, často milujú, často sa len tak doberajú. A hlavne sa nikdy spolu nenudia. No ich vzťah je až príliš vyčerpávajúci, aby skončil happyendom.

"Kéž bych znala Jacoba už tehdy. Byl by tím typem kluka, jaký by se mi doopravdy líbil. Sedával by v zadní lavici s Whitmanem nebo Bukowským a přemýšlel by, proč je kolem něho tolik hlouposti." (s.106). 

Vlastne nie je veľmi čo vytknúť tejto knihe. Akurát z nej mám pocit, že je to jeden vykalkulovaný blábol, ktorý sa hrá na niečo viac ako v skutočnosti je. Dvaja kvázi intelektuáli rozvíjajú svoj vzťah a popravde už po pár stranách ma začali vytáčať. Aj keď bolo od začiatku jasné, že to smeruje k tragickému záveru, bolo mi to jedno, lebo som nemal prečo fandiť ich čudnej láske. Dvaja "psychoši", ktorí sa našli a ktorí od začiatku tušili, že to nebude mať dlhé trvanie (nanešťastie pre nich, našťastie pre čitateľa). Ak máte náladu na nejakú vzťahovú knihu, sú oveľa lepšie romány. Toť všetko. 

piatok 7. septembra 2018

RECENZIA: Ivan Fíla - Muž, ktorý stál v ceste (Ikar, 2018)

HODNOTENIE: *****      SEPTEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

" - Už Stalin říkal, že největší nebezpečí jsou židobolševici, - řekl Brežněv. - Dubčeka a ostatní zlomíme, jedině Kriegla ne, toho musíme zničit jinak."
Kriegla nenáviděli, a nejen proto, že byli latentní antisemité. Byl vzdělaný, zcestovalý, ovládal osm jazyku, měl obrovské životní zkušenosti a nadhled, a hlavně byl svobodomyslný, nezávislý a měl pevné morální zásady. Převyšoval je ve všem, a tak ho uráželi: haličský Žid, revizionista, trockista, mezidárodní dobrodruh, major americké armády, špion CIA. Věděli, že má zásadní vliv na Dubčeka, a ten nad ním držel ochrannou ruku." (s.53). 




Augustové dni roku 1968 v Československu pripomínali napínavý thriller. A presne v tomto duchu pojal svoj román aj filmový režisér, scenárista a pedagóg Ivan Fíla. V popredí stojí človek, ktorý je dnes väčšine ľudí známy tým, že ako jediný od nátlakom nepodpísal Moskovský protokol. František Kriegel bol však muž, ktorý prežil veľmi bohatý a dobrodružný život, pričom neraz stál na pokraji smrti. Vždy sa snažil zastávať pravdu a bojovať za spravodlivosť. Ako lekár sa zúčastnil v Španielskej občianskej vojne, kde ho takmer zastrelili. Ako Žid bol neustále terčom útokov a posmeškov za svoj pôvod, a to za každého režimu. Mnohí nedokázali stráviť, že majú do činenia s takým vzdelaným človekom  a tak sa ho snažili pri každej možnej príležitosti aspoň nejako ponížiť. Brežnev mu nevedel prísť na meno a snažil sa ho za každú cenu zničiť. Osobne sa poznal s Orwellom, Castrom aj Che Guevarom. Ideu komunizmu považoval po skončení druhej svetovej vojny za jedinú správnu, ktorá by mohla nastoliť v krajine spravodlivosť, mier a poriadok. Neskôr svoj omyl pochopil. Hoci nikdy nemal deti, po jeho boku po celý život verne stála manželka Riva, ktorej celú rodinu vyvraždili v Osvienčime. 

"- Tys nikdy nezapochyboval? -
"- Samozřejmě že ano. Deformace systému ale neznamená, že systém jako takový je špatný. Jde o lidi, kteří ho zneužili. A to se musí napravit. Boj za svobodu se neodehrává jen u nás. Američani se bouří proti válce ve Vietnamu, mladý Němci, Francouzi, Italové proti fašistické minulosti svých otcu, všude to vře, rok 68 je rokem revolucí. -  
- Kdy si začal režim vnímat jinak, kdy nastala ta změna? -
- V době procesu se Slánským, když rozpoutali antisemitskou kampaň. Musel jsem se tehdy sám sebe zeptat: Čím my se vlastně lišíme od fašistu? A to byl muj zlom. Byl jsem z toho ohromně nešťastný, zemřel muj Buh. Byl jsem rozrušený a nejistý. A pak přišel den, kdy jsem si řekl: Tak tohle všechno, co se děje, je velké svinstvo a budu se pokoušet proti tomu něco dělat, ať se stane, co se stane." (s.122).  

Román je písaný v štýle napínavej drámy, thrilleru, podľa môjho názoru je to hotový filmový scenár, o ktorý sa už teraz bije viacero českých aj zahraničných filmových spoločností. Na jednej strane stojí reformné krídlo, ktoré sa naivne snaží pretlačiť tzv. socializmus s ľudskou tvárou - Dubček, Smrkovský, Černík, Kriegel, Šimon a Špaček. Na strane druhej sú to konzervatívci, zradcovia, ktorým po normalizácii nemohol prísť národ na meno: Biľak, Indra, Piller, Lenárt, Švestka, Jakeš. A potom sú tu ešte postavy, ktoré kalkulujú ako sa situácia vyvinie a čakajú na svoju šancu ako hmyz, ktorý sa uloží na zimný spánok a dlhé roky hybernuje: Husák, Štougal. Na strane Rusov nechýbajú tie najsilnejšie mená: Brežnev, Andropov, Kosygin a Grečko. Vynikajúcu atmosféru románu, ktorý natoľko približuje augustové dni roku 1968, že máte pocit, akoby ste sa pohybovali v priamom prenose po pražských uliciach plných tankov, dotvára aj nenápadná prítomnosť Havla a Kryla. Neskôr sa stretneme aj s Palachom. Paralelne s augustovými politickými udalosťami roku 1968 sa odohráva aj tragický príbeh Zory, krásnej mladej ženy, manželky intelektuála Hynskeho, ktorú vyšiel krátky román s charizmatickým kameramanom až príliš draho. Zora akoby vynahrádzala Krieglovcom dcéru, keďže im nebolo dopriate mať vlastné deti a o to bolestivejšie prežívajú všetko, čo sa okolo Zory v horúcom augustovom lete 68 odohráva.

 Nedokážem nájsť jedinú slabinu, ktorú by som knihe vytkol. Mrazivá atmosféra, dramatický dej, výborne vykreslené postavy so všetkými ich kladmi aj zápormi, dráma do poslednej strany. Jedna z kníh, ktorú by ste si mali nielen prečítať, ale nemala by chýbať ani vo vašej knižnici, lebo stojí za to sa k nej vrátiť aj viackrát. Len dúfam, že plánovaný film využije jej potenciál, inak by to bola neskutočne premrhaná šanca.      

štvrtok 6. septembra 2018

TAJNÉ STRÁNKY (seriál na pokračovanie)


TAJNÉ STRÁNKY


Horšie ako žiť s umelcom je žiť s priemerným umelcom, ktorý si naivne myslí, že jeho talent je nedocenení a doba ešte nedozrela na to, aby dokázala oceniť jeho genialitu. Viem o čom hovorím, jedného takého som si vzala. Nemôžem tvrdiť, že by na sebe nepracoval, naopak, číta množstvo kníh, snaží sa neustále zlepšovať svoj písomný prejav, no žiaľ, chýba mu to najpodstatnejšie. Talent. A ten sa bohužiaľ nahradiť nedá. Vezmite si takých futbalistov. V podstate každý zdravý človek sa naučí kopať do lopty. No je rozdiel kopať a KOPAŤ. Podobné je to aj s písaním. Písať dnes vieme takmer všetci. No PÍŠU len vyvolení. Nemyslím si o sebe, že som kompetentná na to vyjadrovať sa k niečiemu písaniu, ale myslím si, že dobrého spisovateľa ešte rozoznať dokážem. Alebo aspoň talentovaného. Niekto to nazýva intuícia, ja tomu hovorím odhad. A môj drahý to v sebe jednoducho nemá. Bohužiaľ. Napriek tomu sa ho snažím zo všetkých síl podporovať. Nemám však odvahu na to, aby som mu povedala pravdu, ako každý umelec (a ten neúspešný zvlášť) veľmi zle znáša kritiku. Aj tú objektívnu. A zvlášť ak ju vysloví niekto z blízkych. Vtedy reaguje podráždene, rozhadzuje rukami, kričí, že tomu nerozumiem a podobne. A tak keď mi dá niečo prečítať, najčastejšie to zhodnotím jediným slovom. ZAUJÍMAVÉ. To je slovo, ktorým nič nepokazím a obe strany sú spokojné. Nerád niekomu dáva čítať svoje práce a najmä vtedy, keď ešte nie sú hotové. No ja už po pár riadkoch viem, že je to len ďalší príbeh, ktorý upadne do zabudnutia. Je mi ho ľúto, že musí denne chodiť do úradu a vykonávať administratívnu činnosť, ktorá ho totálne ubíja. Už roky ma (ale hlavne seba) utešuje tým, že to už dlho nepotrvá a svet objaví jeho výnimočný talent. Po prvý raz mi to povedal pred šiestimi rokmi a zatiaľ stále čakáme. Keď načnem tému dieťa, odrazu začne byť nervózny, podsúva mi stále tie isté výhovorky o tom, že musí najskôr zabezpečiť rodinu, niečo našetriť a vydať ten svoj prvý "geniálny" román, na ktorom už roky tak usilovne pracuje. Kecy a sračky. Furt dookola to isté. Je to obyčajný egoistický zbabelec, ktorému vyhovuje, že sa nemusí o nič starať a namiesto toho, aby vzal zodpovednosť do vlastných rúk, len rezignovane pláva životom. Občas mám chuť prísť k nemu, dať mu poriadnu facku, zatriasť ním alebo mu skríknuť do ucha: Hej, preber sa, prestaň žiť vo svojich snoch a vráť sa do reality. Ale viem, že by to spustilo len ďalšie hádky, na ktoré už nemám energiu ani trpezlivosť. Kedysi ma očaril tým, aký je sčítaný, dokázal rozprávať samé zaujímavé veci, no časom som zistila, že sú to len vopred naučené pseudointelektuálne frázy, ktoré použil už stokrát predo mnou a bude ich používať, aj keď už spolu nebudeme. Počas vysokej školy sa mu podarilo v takom malom súkromnom vydavateľstve vydať zbierku poviedok a vtedy lietal asi mesiac v oblakoch. V hlave už spriadal plány na najbližší román, bol ako sfetovaný, stále čosi splietal o nepochopených umelcoch, ktorých zničí vlastná genialita. Zrejme sa v tom videl. Lenže ten maličký lokálny úspech ho totálne zlomil. Uznávam, pár vecí v tej jeho debutovej (a dám krk na to, že aj rozlúčkovej knihe) bolo celkom fajn, ale odvtedy sa len opakuje a krúti na mieste. A viem, že sa to už nezmení. Vo svojej podstate je to dobrý človek. Nemôžem povedať, že by neprejavoval voči mne city, stále ma dokáže nečakane prekvapiť a pozitívne zaskočiť nejakým milým gestom alebo darčekom, no je to čoraz zriedkavejšie. V poslednom období je stále nervóznejší. Nebezpečne sa mu blíži štyridsiatka a on vie, že je to zlomový moment, posledná šanca, kedy môže ešte niečo dokázať. Lenže ono to neprichádza. A žiaľ ani nepríde. Stále ho istým spôsobom ľúbim, vidím v ňom toho roztržitého študenta, ktorý si ma získal prostredníctvom písania a ja som sa na to nejakým spôsobom namotala a zrazu sme sa vzali a... a to je vlastne všetko. Je to muž, s ktorým sa krásne sníva, no nie je to muž do reálneho života. Veľmi by som chcela snívať, ale žiaľ, žijeme v realite. V poslednom čase čoraz viac času trávi na sociálnych sieťach. Občas ho pristihnem ako si vypisuje s nejakou mladou kurvičkou, ktorej tie jeho vzletlé frázy lichotia. Bola som taká istá. Rozhodla som sa, že mu to budem tolerovať. Nie som z toho nadšená, veľmi ma to bolí, že energiu, ktorú by mal venovať nášmu vzťahu, utápa s nejakými šibnutými rajdami, ale už nemám silu, aby som to riešila. Aj teraz, keď toto píšem, leží na posteli s tým svojim spokojným úsmevom, tvári sa, že sleduje športové výsledky a pri tom ťuká do toho posratého mobilu ako taký retardovaný ďateľ. Och, najradšej by som ho...Ruky zatínam do pästí, aby som nevyletela z kože. Musím ísť na vzduch, lebo inak by som ho... 

Keď sa vrátim z vonku, zistím, že sa nič nezmenilo. Je stále v tej istej polohe, stále sa usmieva ako debil a stále ťuká do mobilu ako vypatlaný ďateľ. Konečne sa zvihne, aby si napustil vaňu. Chvíľu premýšľam a v tej chvíli presne viem, čo urobím. Akonáhle ponorí svoje telo do vody, beriem do rúk jeho mobil. Usmejem sa nad jeho naivitou. Prístup k heslu je meno jeho najobľúbenejšieho autora. To nemyslí vážne. Fakt si myslí, že som úplná krava? Keby aspoň pridal nejaké číslo, ale na to je príliš pohodlný. Tie úchylné správy, čo si posiela s tými kravami rýchlo zatvorím, lebo sa obávam, že by ma pri ich čítaní naplo. V rýchlosti si prejdem jeho profil. Samozrejme slobodný, umelec na voľnej nohe, záľuby knihy, sex...čo iné sa dalo čakať.
Skontrolujem situáciu. Zdá sa, že si pekne hovie vo vani.

Nájdem kolónku zaregistrovať sa a stlačím ÁNO. Stránka, ktorá sa predomnou objaví, ma totálne odrovná...

RECENZIA: Ján Špirko - Zajatec (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***                NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Díval som sa na strop miestnosti, ktorá niesla stopy po bombardovaní. Opadaná omietka, niekoľko prasklín v kúte maltou čerstvo zahľadená diera. Pocítil som tlak v ušiach, popraskaný strop nado mnou sa pomaly vzďaľoval, ruky i nohy mi oťaželi a vtedy mi napadlo, že umieram." (s.286).



Dnes má slovo partizán až pejoratíny nádych, no boli časy, keď ľudia úprimne verili v ideál slobody a boja za vyšší cieľ (Janko Giertli, Július Fučík, atď). Treba povedať, že ich mená, činy a skutky boli režimom značne zmýtizovené. Čím viac rokov od skončenia vojny uplynulo, tým viac fašistov títo hrdinovia poslali na druhý svet. Ale to je už iná kapitola. 

Máme tu príbeh sotva osemnásť ročného Jána Špirka, ktorý pomáhal partizánskemu oddielu ako informátor. Jeho ilegálna činnosť bola odhalená a gestapo ho odvlieklo do Ružomberka, kde sa podrobil tvrdému fyzickému a psychickému výsluchu. Tam mu zachránil život jeden z väzňov rómskeho pôvodu, ktorý sa už nemohol pozerať na to, ako si bezmocného chlapca podáva nacistický vyšetrovateľ a obetoval sa, aby Ján Špirko žil. V tom čase mu veľmi pomohlo priateľstvo s väzňom Karolom, ružomberským notárom zo Stankovian (obec pri Ružomberku), ktorý sa do väzenia dostal, lebo v opilosti oplzlo nadával na fašistov.  Náš hlavný hrdina podnikne hneď niekoľko neúspešných pokusov o útek. Prejde viacerými pracovnými tábormi, ťažké obdobie zažije predovšetkým v rakúskom väzení, kde mu našťastie pomôže priateľstvo s intelektuálom Milanom. Napokon sa chlapca ujme oddiel oslobodzujúcich ruských vojakov, v spoločnosti ktorých prečká záver vojny.

Dramatický príbeh jedného obyčajného chlapca, ktorý sám seba neheroizuje, chce len svojou troškou dopomôcť k víťazstvu nad fašistickým Nemeckom. Nie je vôbec problém držať Jankovi palce, jeho statočnosť v tak mladom veku je obdivuhodná. Počas surových výsluchov máte pocit, akoby ste boli v jednej miestnosti s hlavným hrdinom a nemeckým vyšetrovateľom a cítili na vlastnom tele tie bolestivé kopance, facky, päste a stekajúcu krv. Trošku pokrivkáva jazyk, ktorý je v knihe použitý. Viaceré vety akoby neboli štylisticky dotiahnuté, čo mierne narúša plynulosť čítania. Román ponúka veľmi silné pasáže, no sú aj miesta, v ktorých dej trošku stagnuje. Dielo je obohatené o fotografie z autorovho súkromného albumu.

Nie je to jeden z tých románov, počas čítania ktorého stratíte pojem o realite, až večer si spomeniete na to, že ste sa natoľko zahĺbili do príbehu, že ste sa zabudli najesť, no napriek tomu rozhodne stojí táto kniha za pozornosť, o.i. ponúka pomerne silné emócie. Treba si pripomínať časy, keď sa ľudia dokázali zmobilizovať aj bez sociálnych sietí a s nasadením vlastného života s odhodlaním bojovať za vyššie ideály.      

utorok 4. septembra 2018

RECENZIA: Mads Peder Nordbo - Bez kože (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:    ***                                 

"Vedľa ležalo ulo: grónsky nôž v tvare polmesiaca, ktorý sa zvyčajne používal na oddelenie tulenej kože od tuku. Jakob zodvihol nôž a označil ho ako vražednú zbraň, hoci dobre vedel, že za normálnych okolností sa ním takto nereže. Surové oblúkovité rezy v mužových tkanivách a vo svaloch však naznačovali, že práve krvavé ulo sa zarylo a rozrezalo obeť tak násilne, že vrah mohol vnútornosti vytrhať z tela. Beštiálna poprava, ktorá skôr patrila do najtemnejšej časti stredoveku, keď stiahnutie z kože a vytrhanie vnútorností zaživa patrilo k obľúbenej forme mučenia a popravy." (s.96).




Román sa skladá z dvoch príbehov, ktoré sa odohrávajú paralelne a pravidelne sa striedajú. Prvý príbeh sa odohráva v roku 2014 a jeho hlavným hrdinom je mladý novinár Matthew Cave, ktorý prišiel o tehotnú priateľku Tine, ktorá zahynula pri autonehode. Po jej smrti sa odsťahoval do grónskeho mestečka Nuuk, kde pracuje ako redaktor denníku Sermitsiaq a zároveň sa snaží vypátrať svojho nezvestného otca. Zhodou okolností sa ocitne pri náleze mŕtvych tiel, ktoré sú zabalené v kožušine a stiahnuté z kože. Spočiatku sa polícia domnieva, že ide o ľudí, ktorí boli v snehu pochovaní pred stovkami rokov, no podrobná obhliadka odhalí, že telá sú staré sotva pár desiatok rokov. Zdá sa, že ide o nejaký nedoriešený prípad z nedávnej minulosti. Postupne sa zoznamujeme s policajtmi Malikom, Ottesenom a Ulrikom a so šéfredaktorom denníka, v ktorom pracuje aj Matthew, pánom Leiffom. K vyriešeniu prípadu by mohla prispieť Tupaarnaq, žena, ktorá sa len nedávno vrátila z väzenia, v ktorom si odpykávala dlhoročný trest za viacnásobnú vraždu. 

Rok 1973. Policajní vyšetrovatelia JakobKarlo narazia na štyri mŕtve telá, ktoré niekto stiahol z kože. Zdá sa, že stopy vedú do detského domova, ktorý však pod rúškom tajomstva nejaká skupina neznámych ľudí využíva na drastické lekárske experimenty a súčasne aj na nakrúcanie detského porna. Aká je skutočná pravda?

Minulosť so súčasnosťou sú prepojené viacej, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jednou z posledných žijúcich obetí, ktorá by mohla polícii pomôcť definitívne rozmotať prípad, je Paneeraq Poulsenoiu. Nie je však už príliš neskoro?

V podstate klasické severské krimi, ktoré v súčasnosti vydavateľstvá chrlia ako na bežiacom páse. Nejaké tie kladné a záporné postavy, démoni minulosti a ukrytí kostlivci v skrini, brutálne vraždy, nejaké opisy krajiny, strohé dialógy a snaha o prekvapí záver (až taký prekvapivý v tomto prípade nie je). Krátke kapitoly, ktoré sa snažia o dynamiku deja a zároveň neuspať čitateľa. Priemerné, nič nové ani nápadité, román na jedno použitie.