„Takže milé deti, ak sa máme vyjadriť matematicky,
konštatujeme, že všetko svetlo vlastne nemôžeme vidieť“ (s.399).
Vojna spojila osudy mnohých ľudí, ktorí by sa za iných
okolností nikdy nestretli. Príbeh sa začína v roku 1934, kedy sú
Francúzska Marie Laura LeBlancová a Werner Pfennig ešte deťmi. Marie Laura
už v detstve oslepne a jej otec, ktorý pracuje v prírodovedeckom
múzeu, kde sú ukryté veľmi vzácne diamanty, jej kupuje knihy napísané
v braillovom písme. Zostaví jej dôkladnú maketu mestečka Saint-Malo,
v ktorom bývajú, aby sa dokázala v prípade nebezpečenstva orientovať
v tmavých uličkách.
Werner odmalička vyrastá s mladšou sestrou Juttou
v sirotinci, no už od útleho detstva vyniká v matematike a logickom
myslení. Zlom v jeho živote nastáva vo chvíli, keď sa mu podarí opraviť
rádio manželke jedného vysoko postaveného nemeckého vojaka, vďaka čomu dostáva
možnosť vstúpiť medzi elitné jednotky hitlerjugend.
Marie uteká spoločne
s otcom pred vojnou k bohatému prastrýkovi Etiennovi. Keď jej otec
zmizne aj so vzácnym diamantom, ktorý má za úlohu strážiť a ktorý je
opradený starou legendou, Marie Laura sa pridá k ilegálnej skupine, ktorá
bojuje za oslobodenie Francúzska a jej hlas z podomácky vyrobeného rádiá
jedného dňa zachytí Werner...
Ten medzičasom podstúpi tvrdý dril medzi rovesníkmi
v elitných vojenských mládežníckych jednotkách. Tu sa zoznámi
s Frederikom, ktorého zo všetkého najviac fascinuje život vtákov. Frederik
určite patrí k najzaujímavejším postavám románu a nepochybujem
o tom, že si ho obľúbite. Ako sa blíži koniec vojny, nemecká armáda hlási
vo svojich radoch akútny nedostatok vojakov. A tak sa na východný front
dostáva aj šestnásťročný Werner. Jeho osud sa tak pomaly pretína
s osudom slepej dievčiny s medovým hlasom, ktorý vysielajú rozhlasové
vlny a Werner sa rozhodne, že Marie Lauru za každú cenu zachráni...
Román, ktorý sa stal víťazom Pulitzerovej ceny sa uzatvára
v roku 2014, kedy už pomaličky odchádzajú aj poslední pamätníci druhej svetovej
vojny. Napriek tomu, že kniha má takmer 580 strán, prečítate ju pomerne rýchlo.
Je rozdelená do trinástich častí a kapitoly sú dosť krátke. Spočiatku sa
budú roky a udalosti striedať v rýchlejšom slede, ale nebudete mať
vôbec problém zorientovať sa v nich. Väčšina príbehu zameriava svoju
pozornosť na Marie Lauru a Wernera, ale aj vedľajšie postavy sú veľmi
zaujímavé a rozhodne nie do počtu. Aj keď na niektorých miestach sa dej
spomaľuje a trošku sa utápa
v dlhších opisoch, ktoré sú podľa môjho názoru zbytočné, rozhodne sa nudiť
nebudete.
Svetlo, ktoré nevidíme je predovšetkým o ľuďoch
a ľudskosti. A o tom, aké by to asi bolo, keby ľudia neboli
vinou mocných nepriateľmi a stretli by sa v inej dobe, za iných
okolností, v inom čase a na inom mieste.
HODNOTENIE: ****