RECENZIA: Boris Polevoj - Príbeh ozajstného človeka ( Sloboda, 1949)

HODNOTENIE:  ***        NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"A Meresjev si vtiskl do paměti ta dvě slova: opravdového člověka. Nebylo možno ho nazvat výstižněji. V té chvíli celou svou vulí zatoužil stát se také opravdovým člověkem, jako byl ten, kterého právě odvezli na poslední cestu." (s.190). 

Nadporučík Alexej Meresjev je mladý letec sovietskej armády. Počas jednej z bojových akcií ho zostrelí nemecký pilot a on sa ocitá sám v mraze uprostred hôr. Trvá mu skoro dva týždne, kým sa mu podarí doplaziť do najbližšej dediny. Silné mrazy si vyžiadajú krutú daň. Meresjev musí súhlasiť s amputáciou nôh, lebo inak...:

" - Mám opravdu gangrénu? - tázal se místo odpovědi vyhaslím hlasem Alexej. 
Profesor zavadil zlostným pohledem o svuj pruvod, stojící ve dveřích, podíval se letci přímo do jeho velkých černých očí, v nichž se chvěl smutek a strach, a náhle pravil:
- Takové, jako jsi ty, je hřích klamat. Ano, je to gangréna. - " (s.115). 

"Rozhodující den nadešel. Při obchuzce Vasilij Vasiljevič dlouho ohmatával zčernalá, už úplně necitlivá chodidla, pak se zprudka vztyčil, pohlédl Meserjevovi přímo do očí a řekl: Řezat! - Zbledlý letec neměl kdy něco odpovědět, neboť profesor prudce dodal: - Řezat a žádné řeči, slyšíš? Jinak zdechneš! Rozumíš? -" (s.132). 

Napriek  tomu, že Meresjev príde o nohy, jeho odhodlanie opäť sadnúť do lietadla a bojovať proti nacistom, ešte narastie. Po amputácii je prevezený do Moskvy, kde sa o neho stará zdravotná sestra Zina, ktorá mu dáva súkromné hodiny tanca. Alexej si týmto spôsobom zvyká na protézy, ktoré mu nahrádzajú nohy. Hoci si to Zina nepripúšťa, do odvážneho a ctižiadostivého letca sa postupne zamiluje. Meresjev sa počas vojny stretáva s viacerými dôstojníkmi. Tankistom Gvozdevom, komisárom Vorebjevom, cynickým Burnazjanom, temperamentným Stručkovom... Často si spomína na svoju milovanú Oľgu, s ktorou začali spolu chodiť ešte pred vojnou.
Napriek výsmechu a odporu nadriadených sa Meresjevovi sen o návrate k lietaniu predsa len splní. Vytvorí tandem s mladým seržantom Petrovom a ich kúsky udivujú celú leteckú jednotku. Po nadporučíkovi Alexejovi Meresjevovi ostávajú po vojne dva nahusto popísané zošity, ktoré sa dostanú do rúk autora tohto príbehu. 

Keď si odmyslíme propagandistické vety, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou povojnovej sovietskej tvorby, potom môžeme román vnímať ako príbeh jedného  nezlomného pilota bojujúceho proti fašizmu:

Alexej viděl v mysli komisaře Vorobjeva, jeho mohutné oteklé tělo, žlutě se odrážející od bílých povlaku, a drobnou ženu nad ním v odvěké póze ženského hoře a vzpomněl na jeho neočakávané vyprávění o tom, jak rudoarmejci pochodovali pouští. 
- To byl opravdový člověk, bolševik. Dej Buh, abychom my oba mu byli podobni! - " (s.258). 

"Ale posloucheje, jak si to představujete, že budete létat bez nohou? To je směšná věc... To jakživ nikdo neviděl. A kdo vám to dovolí? - major si myslil, že před ním stojí nějaký fanatik, snad blázen.
Díval se úkosem na vzrušenou Alexejovu tvář, na jeho planoucí, trošinku šilhavé oči a snažil se mluvit co možná mírně. 
- Ano, to jakživ nikdo neviděl, ale uvidí - umíněně tvrdil Meresjev, vytáhl ze zápisníku výstřižek z novin zabalený do celofánu a položil jej na stul před majora." (s.281). 

Je treba počítať s tým, že román bol napísaný už pred viac ako sedemdesiatimi rokmi, preto spád príbehu na viacerých miestach pribrzďujú dlhšie opisy prírody a statické dialógy, ktoré sú miestami dosť patetické. Ak budete tieto skutočnosti akceptovať a zameriate sa v prvom rade na odvahu mladého letca, potom to určite bez problémov zvládnete.  

  

RECENZIA: Aureliu Busuioc - Vyjednávanie s diablom (Hejkal, 2003)

 HODNOTENIE:   ****

" - Copak si soudruh přeje? . "
   Jo, milá slečinko, soudruh by si toho přál! Když už nic, tak alespoň vědět, v jakém       to žijeme v  světě..." (120).

Študent Mihai sa vracia po skončení druhej svetovej vojny z Rumunska späť do Moldavska, ktoré bolo v tom čase známe pod názvom Besarábia. Moldavsko sa však medzičasom stihlo stať súčasťou Sovietskeho zväzu. Michai sa dozvie, že jeho otca odsúdili ako nepriateľa štátu a spoločne s manželkou (Mihaiovou matkou) a tromi deťmi  (Mihaiovými sestrami) Lenutou, Anisoarou a Tincutou bol nútení odísť ďaleko na východ do pracovného tábora. Od toho dňa je Mihai odkázaní komunikovať s rodinou len prostredníctvom listov. Sám Mihai sa zamestná ako výrobca truhiel. Vo fabrike si nájde svojskú dvojicu priateľov Feďu a Timofeja. Práca, ktorú všetci traja vykonávajú, je mechanická, preto sú nútení počas zmeny vypnúť mozog. Napriek nepriaznivej situácii Mihai stále dúfa, že sa mu podarí pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Jeho život výrazne ovplyvní stretnutie so záhadným chlapom, ktorého meno je Krasnovskij, a ktorý ho čoraz naliehavejšie láka do radov KGB. Mihai by sa im veľmi hodil, lebo udržuje intenzívne vzťahy s intelektuálmi, pričom sám je veľmi inteligentný. Napriek tomu, že Mihai veľmi prahne po štúdiu, svoje rozhodnutie o spolupráci stále odkladá. Potom však dostane vyrozumenie o neprijatí na štúdium, hoci skúšky zložil na plný počet bodov. Dôvodom je otcovo odsúdenie. Vtedy sa ocitá pred dôležitým rozhodnutím, ktoré ovplyvní ďalšie roky jeho života. Má podpísať spoluprácu s tajnými alebo bude konať v súlade so svojim svedomím a pôjde proti prúdu?
V kritickej situácii sa mu podarí získať miesto redaktora, keď mu podá pomocnú ruku samotný šéfredaktor novín Nikolaj Tomovič. Navyše sa v tom čase zoznámi s krásnou Elvírou, ktorá aspoň načas rozjasní jeho pochmúrnu tvár. Všade vládne atmosféra strachu. Do Stalinovej smrti ostáva už len pár mesiacov. Lenže to nemôže v tej chvíli nikto vedieť. A tak každý podozrieva každého a bojí sa o holý život.

Autor románu bravúrne vystihol atmosféru strachu, ktorá vládla v päťdesiatych rokoch 20. storočia vo väčšine krajín socialistického bloku. Celým príbehom sa tiahne mrazivé napätie a pocit, akoby stál niekto za vašim chrbtom a všetko si pozorne zapisoval . V tomto Busuiocov román pripomína kultové Orwellovo dielo 1984 alebo Kadarovho Spiritusa. V knihe dominuje postava študenta Mihaiho, ktorý sa stáva obeťou krutej mašinérie. Príbeh je zaujímavý od začiatku až do konca. Vrátane veľmi presvedčivého a skvelo zvládnutého záveru. Román veľmi oceňovaného moldavského autora (štýl jeho písania a takisto tvorba pripomína osobnosť Ladislava Mňačka) rozhodne stojí za prečítanie. A my len dúfajme, že sa už nič podobné v histórii nezopakuje.    

RECENZIA: Julio Cortázar - Výherci (Garamond, 2007)

HODNOTENIE:  ***

Víťazi podivuhodnej lotérie za odmenu poplávajú zaoceánskou loďou Malcolm okolo brehov Južnej Ameriky. Skupinka ľudí je spoločensky aj charakterovo veľmi rôznorodá. Máme tu Carlosa Lópeza a doktora Restelliho, ktorí prednášajú na univerzite, mladý pár Lucia a Noru, zubára a veľkého záletníka v jednej osobe Gabriela Medrana, rozvedenú matku Claudiu Ofreierovú so synom Jorgem, študenta menom Felipe Trejo, ktorý cestuje spoločne so svojou rozmaznanou sestrou Bebe a s rodičmi, starého boháča na vozíku dona Gala Porriniho, Taliana Atilia Presuttiho, prezývaného Hoblina, s krásnou priateľku Nelly. Obaja sa plavia so svojimi matkami doňou Pepou a doňou Rositou. A potom je tu ešte jeden extravagantný mladý párik: koketná Paula Lavalleová a jej priateľ Raul Costa.

Už od začiatku vyzerá plavba veľmi podozrivo. Tesne po vyplávaní sa menia kapitáni lode, posádka je neprístupná, viaceré priestory v podpalubí sú z nevysvetliteľných príčin uzavreté. Loď bezdôvodne naberá kurz Japonsko a nikto z posádky nie je ochotný komunikovať. Medzi cestujúcimi narastá napätie. Až teraz totiž vyplávajú na povrch skutočné charaktery jednotlivých ľudí. Odvšadiaľ čoraz častejšie počuť jednoslovné príkazy a nikto z cestujúcich nevie, kam loď smeruje, kto ju ovláda a aký je zámer celej tejto čudnej plavby.

Veľmi zaujímavá psychologická dráma, ktorá pripomína život v totalitnom režime. Autor výborne vykreslil jednotlivé postavy a skvelým spôsobom zvládol atmosféru strachu. Škoda, že záver nemá lepšie premyslenú pointu, hodnotenie by bolo ešte o niečo vyššie. Napriek tomu kniha stojí za prečítanie. Navodzuje hneď niekoľko znepokojivých otázok. 

Román Výherci atmosférou pripomína Merleho klasické dielo Madrapur. Akoby sme boli svedkami reality show, v ktorej zavrú vybratú skupinku ľudí do malého priestoru, v ktorom sa musia sa naučiť spolu nejako vychádzať. A riadiť sa pri tom pokynmi niekoho neznámeho, ktorý stojí vysoko nad nimi...          

RECENZIA: J.G. Ballard - Hello Amerika (Plus, 2010)

HODNOTENIE:   **

"Když si doktor Ricci o zábradlí uprostřed lodi otíral ze svých elegantních rukou saze, napadlo ho: Tak tohle je tedy New York - nebo spíš byl. Největší město dvacátého století, tady byl slyšet tep mezinárodních financí, prumyslu a zábavy. Teď je ale reálnému světu stejně vzdálený jako Pompeje nebo Persepolis. Panebože, je to fosilie, konzervovaná na samém okraji pouště, jako jedno z těch měst duchu na Divokém Západě. To mí předkové skutečně žili v těchle nesmírných, nekonečných kaňonech? V devadesátých letech devatenáctého století připluli z Neapole na dobytčí lodi a o století později se na dobytčí lodi zase vrátili do Neapole. A já se o to teď pokouším znovu." (s.27). 

Kapitán Steiner, jadrový fyzik doktor Paul Ricci, komisár výpravy Gregor Orlowski, profesorka Anne Summersová, strojník McNair a svojský samotár Wayne tvoria posádku lode Apolla, ktorá sa vydá na prieskumnú výpravu do Spojených štátov. Ocitáme sa v relatívne vzdialenej budúcnosti, kedy je Amerika už len spustošených územím pripomínajúcim saharskú púšť. Z miest ako Las Vegas, New York a San Francisco ostali iba ruiny. Občas sa územím preženú zvyšky novodobých indiánskych kmeňov a z času na čas vybuchne nejaká atómová bomba.Veľkú moc má v rukách samozvaný prezident Spojených štátov Charles Manson. Stretneme sa aj s viacerými hviezdami showbiznisu ako Frank Sinatra, Elvis Presley, John Wayne, James Dean, atď. Proti Mansonovi bojuje významný vedec doktor Fleming, ktorý je s veľkou pravdepodobnosťou biologickým otcom jedného z členov posádky. Prežiť na takomto nehostinnom mieste nebude vôbec jednoduché.

Postapokalyptický román J.G. Ballarda vyzerá spočiatku nádejne, no postupne sa mení na nudnú výpravu, ktorá nikam nevedie. V románe absentuje viacej dramatických scén, ale aj emotívnejšie momenty. Väčšina postáv zmizne rýchlejšie ako si stihnete zapamätať ich mená. Spočiatku máte pocit, že sledujete pristátie posádky v slávnom filme Planéta opíc. Potom však akoby autorovi došli zaujímavé nápady. 

       

RECENZIA: Frauke Scheunemannová - Winston: Kocúrova tajná misia (Albatros, 2015)

HODNOTENIE:   **

"V tej chvíli sa priamo nad nami rozžiari jasné svetlo. A vzápätí nasleduje úder. Náhly a silný. Vôbec nechápem, odkiaľ prišiel. Mňa aj Kiru vyhodí do vzduchu, po celej dĺžke tela nás strasie a vzápätí hodí o zem. Vonku to buráca, hrmí a zem sa otriasa. Potom nastane tma. Tá najtmúcejšia. A úplné ticho.
To som teraz mŕtvy?" (s.72). 

Kira Kovalenková je obyčajné jedenásťročné dievča pochádzajúce z Ruska, ktoré sa spolu so svojou mamou, bývalou učiteľkou, presťahuje do bytu profesora Wernera Hagedorna. Anna sa u profesora zamestná ako jeho gazdiná. Obe sa snažia nájsť pokoj po tom, čo ich dlhšiu dobu prenasledoval Annin bývalý priateľ Vadim. Vadim je známy distribútor drog. Profesor Hagedorn chová britského krátkosrstého kocúra, ktorého pomenuje po svojom obľúbenom politikovi Winstonovi Churchillovi.
Kira to nemá v škole jednoduché. Väčšina spolužiačok sa jej posmieva pre jej ruský pôvod. Najmä Ledna Weichertová a jej kamoška Emília. Našťastie sa v triede nájde aj zopár normálnych ľudí. Napríklad vedátor Tom alebo zakríknuté dievča menom Pauli. To však nemení nič na tom, že Kira má plné zuby byť outsaiderkou triedy. Jedného večera, keď sa ide prejsť počas búrky s Winstonom k opustenému domu, tak si želá, aby bola kýmkoľvek, len nie tým utrápeným jedenásťročným dievčaťom, ktorým je teraz. Jej želanie sa vyplní a s kocúrom si vymenia svoje podoby. Kira sa stane kocúrom a kocúr zase dievčaťom. Lenže čo s tým? 

"Nuž si to teda zhrňme. Viem rozprávať. Viem čítať. A viem aj písať  - práve sme si to overili. A viem aj po anglicky. Okrem toho viem aj počítať, dokonca aj riešiť príklady. No, a toto je bomba: viem aj po rusky. Teda aspoň rozumiem. Skrátka: som Superwinston. Som ten najšikovnejší kocúr na svete. Som svetová trieda!" (s.99). 

Taká milá nenáročná oddychovka na voľné popoludnie, pri ktorej sa občas aj zasmejete, ale inak je to klasická jednohubka. Autorka napísala niekoľko ďalších pokračovaní s kocúrom Winstonom v hlavnej úlohe, ktoré vyšli nedávno aj v slovenčine. Takže pokiaľ ste milovníkom prítulných britských mačiek, môžete siahnuť aj po ďalších dobrodružstvách.  

RECENZIA: Rainbow Rowellová - Láska na prvý klik (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:  *

"Nie, počká, kým dotelefonuje. A potom sa jej prihovorí. Nie, a potom ju pobozká.

Nie, len ju pobozká. Nebude čakať. Určite mu bozk opätuje. Bol si tým stopercentne istý. 

A potom jej povie, že ju ľúbi.

A potom sa predstaví.

A potom, a potom, a potom...čo?" (s.231). 

Po takýchto knihách siahate len v prípade, keď si potrebujete prefiltrovať preťažené hlavy. 

Jennifer Scribnerová - Snyderová a Beth Fremontová sú najlepšie kamošky. Jenny pracuje ako novinárka a Beth píše filmové recenzie. Jennifer už dlhšiu dobu žije so svojim partnerom Mitchom a bojí sa otehotnieť. Naopak, Mitch by dieťa privítal všetkými desiatimi.. Beth býva už deväť rokov s hudobníkom a povaľačom Chrisom. Počas dňa si Jennifer a Beth vymieňajú súkromné maily, hoci vedia, že firma najala ľudí, ktorí kontrolujú súkromnú elektronickú poštu svojich zamestnancov. Jedným z týchto ľudí je aj dvadsaťdeväť ročný pracovník bezpečnostných systémov, Lincoln ONeill, ktorý by mal nevhodnú komunikáciu medzi Jenn a Beth nahlásiť, ale namiesto toho sa stane súčasťou ich súkromných životov a časom sa do jednej z nich zamiluje. Lincoln býva u svojej mami, je single, občas si zájde na pivo s najlepším kamošom Justinom a vedie bežné rozhovory so svojou staršou vydatou sestrou Eve. A má pocit, že jeho práca je totálne zbytočná  a to ho ubíja.

Ťažko niečo dodávať k tejto knihe, keďže je to vážne len taká veľmi ľahká oddychovka, ktorá vráti potrebný optimizmus matkám a ženám, ktoré sú rady, že si môžu po náročnom dni na pár minút  oddýchnuť. Povedzme, že je tu nejaký ten pokus o humor: "Mám ramená ako sicílska stará mama. Vhodné na zber olív a miešanie výdatnej paradajkovej omáčky. A nosenie vedier s vodou z prameňa do domu." (s.241).

" - Prepáč, že ti volám do práce, ale domov som ti volal toľkokrát, že tvoja mama si už musí myslieť, že si s ňou chcem niečo začať. - " (s.281). 
V románe nájdeme odkazy na viaceré známe aj menej známe filmy a televízne seriály. 

Keď som si čítal obsah knihy, čakal som od nej väčšiu ľahkosť, cynický humor, nadhľad, takú pohodu a sviežosť. Je to však len presladený koláč, ktorý od začiatku smeruje tam, kam si to želá čitateľ(ka).   

RECENZIA: Jo Nesbo - Macbeth (Práh, 2018)

HODNOTENIE:  *****                      NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA APRÍL 

"Duff prižmúril oči. Za oslňujúcim svetlom sa ozval hromový smiech, nad prístavom sa zjavil tieň obrovského chlapa. 
 Ten smiech mu stačil. 
 Macbeth. Samozrejme, že to bol Macbeth." (s.27). 

Nesbo preniesol klasický divadelný príbeh zo sedemnásteho storočia, do sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, konkrétne do anglického priemyselného mesta Capitole. Zápletka a viaceré postavy zostali verné originálu, no Nesbo si príbeh upravil po svojom.
Nesbov Macbeth pracuje ako šéf policajnej gardy. Je to muž s temnou minulosťou, ktorý vyrastal v detskom domove a niekoľko rokov bol závislý na drogách. Našťastie sa ho ujal policajt a jeho súčasný parťák - Banquo, ktorý po smrti svojej ženy vychová dospelého syna Fleancea. Fleance, rovnako ako jeho otec, túži po kariére policajta. Padne hlava policajného šéfa Kennetha a na jeho miesto je dosadený skúsený Duncan. Okrem toho sa uvoľní miesto šéfa v Orgkrime, v organizácii, v ktorej pracujú elitní policajti. O šéfovi Orgkrimu sa má rozhodnúť medzi Duffom, ktorý vyrastal spoločne s Macbethom v detskom domove a dlhé roky boli najlepší priatelia, a samotným Macbethom, ktorý len nedávno rozprášil obávaný motorkársky gang Norse Riders, na čele so Swenom. Macbeth je pod silným vplyvom svojej milenky Lady, staršej dámy, bývalej prostitútky, ktorá je v súčasnosti majiteľkou kasína Invernésse. Na čele mesta stojí starosta Tourtell, čestný človek, ktorý je však pod veľkým tlakom organizovaného zločinu. Najobávanejším človekom v Capitole je chlap menom Hekate, ktorého sa obávajú úplne všetci. Veštica (transvestita Strega) predpovie Macbethovi, že sa onedlho stane policajným prezidentom. Keď sa to dozvie Lady, je odhodlaná svojho milenca za každú cenu dostať na vrchol.  Po brutálnej vražde, len nedávno dosadeného policajta Duncana, to začína v policajnom zbore  poriadne vrieť. Vyšetrovatelia sa rozdelia na tých, ktorí sa rozhodnú ísť s Macbethom (Banquo, Seyton, Olafson a Lennox) a na tých, ktorí sa pokúsia jeho vzrastajúcu moc zastaviť (Caithnessová, Duff, Angus, Malcolm). Dôležitú úlohu zohrá investigatívny novinár Walt Kite. Podarí sa Macbethovi definitívne odstaviť svojich protivníkov alebo bude musieť skloniť hlavu a uznať prehru?

Nesbovho Macbetha si dokážete predstaviť ako divadelnú hru, ktorá sa odohráva priamo pred vašimi očami. Pokiaľ ide o skorumpovanosť, román pripomína výborný francúzsky film Prehnití, v hlavnej úlohe s Philippeom Noiretom. V drsnosti sa blíži k McCarthyho dielu Táto krajina nie je pre starých, ktoré v roku 2007 veľmi úspešne sfilmovali bratia Coenovci. Krutosťou sa dá čiastočne prirovnať k Tarantinovým Gaunermom či Karikovým postavám z jeho mafiánkych románov. Kariérny nárast Macbetha zase pripomína vzostup Rácza, hlavnej postavy z dnes už kultového Pišťánkovho románu Rivers of Babylon. Macbeth je ako bývalý  revolucionár z Mňačkovho románu Ako chutí moc, ktorý absolútne stratil pojem o realite. 

" - Drahá moja Strega, od narkomana a moralistu je predvídateľnejší už len zaľúbený narkoman a moralista. - " (s.94).

Nesbo dokázal, že jeho tvorba nie je len o skvelom vyšetrovateľovi Harrym Holem, ale že je schopný aj z klasickej divadelnej hry spraviť úžasný príbeh. Výborné postavy (najmä Macbeth, Lady a Duff), dramatické scény, zaujímavá zápletka a nečakané zvraty. Je pochopiteľné, že na humor veľa priestoru neostalo, ale vôbec to neprekáža. Vzhľadom na žáner je to úplne v poriadku. Som veľmi príjemne prekvapený výsledkom knihy, priznám sa, mal som trochu obavy, ako sa Nesbo popasuje s klasickým Shakespearovským motívom, ale zvládol to majstrovky.         

RECENZIA: John Green - Všade samé korytnačky (Yoli, 2018)

HODNOTENIE:   **                KNIHA MESIACA APRÍL 

"Do očí vám môže pozrieť každý, ale len zriedka nájdete niekoho, kto vidí rovnaký svet ako vy." (s.13). 

Hlavnou hrdinkou románu je šestnásťročná Aza Holmesová, ktorá trpí obsedantno - kompluzívnou poruchou. Neustále sa niečoho obáva, každú chvíľu si zarýva nechtom do prsta, ktorý má obviazaný leukoplastom. Bojí sa špinavých vecí a desia ju kadejaké predstavy. Žije len s mamou, otec jej zomrel, keď bola ešte malá. Ostal jej po ňom iba starý mobil. Jazdí na ojazdenom aute, ktoré pomenovala Harold. Pravidelne navštevuje psychologičku Karen Singhovú, ktorej sa zdôveruje so svojimi problémami. Jej najlepšou kamoškou je spolužiačka Daisy Ramirezová, ktorá píše nekonečný fantasy román na pokračovanie z prostredia Hviezdnych vojen. Príbeh má na internete veľkú čítanosť. Obe dievčatá chodia po škole pravidelne do podniku s názvom Apple bees na burger a kolu. Daisy začne chodiť s umelecky založeným Mychalom Turnerom, keď sa v meste odohrá jedna zvláštna udalosť. Zmizne miliardár Russel Picket. Polícia vypíše odmenu sto tisíc dolárov pre toho, kto ich privedie na stopu. Aza sa v detstve poznala s Picketových synom Davisom. Vtedy si veľmi dobre rozumeli, no od ich posledného stretnutia uplynulo už takmer päť rokov. Davis má ešte mladšieho brata Noaha, ktorý má trinásť a celé dni vysedáva v izbe, kde hrá počítačové hry a čaká na otcov príchod. Russel Picket stihol ešte pred zmiznutím prepísať takmer celý majetok na Hatériu, čudného tvora, pripomínajúceho pravekého jaštera. Aza a Daisy sa pustia do pátrania. Sú odhodlané za každú cenu strateného miliardára vypátrať a o štedrú odmenu sa spravodlivo pomeniť. To ešte netušia, čo všetko popri tom zažijú. 

Takmer v každej recenzii, týkajúcej sa tohto románu, nájdete odkaz, že je to autorova najosobnejšia kniha, prostredníctvom ktorej sa snažil, rovnako ako hlavná hrdinka Aza Holmesová, vyrovnať s obsedantno - kompluzívnou poruchou. Inak však príbeh neprináša nič nové. Mám pocit, že John Green si už našiel nejakú tú líniu po ktorej ide, a vie, že si svojich čitateľov touto svojou tvorbou udrží. V poslednom období však, podľa môjho názoru, Green autorsky stagnuje, ba až upadá. Akoby sám nevedel, ktorým smerom sa má pohnúť. Jeho hrdinovia začínajú byť ako cez kopirák a sú už pre čitateľa trošku únavní a nudní. Aj dialógy pôsobia na viacerých miestach gýčovo, ako z nejakej paródie. Aj keď verím, že citlivejších tínedžerov dokážu chytiť za srdce:

" Ja: Je mi to ľúto. Nič neprezradím. Neboj sa.
  On: Dnes by mala mama narodeniny, ale Noah sa na ňu skoro vôbec nepamätá. Všetko vníma inak ako ja.
  Ja: Mrzí ma to.
  On: Keď niekoho stratíš, postupne si uvedomíš, že napokon stratíš všetkých.
  Ja: Presne tak. A keď to pochopíš, už nikdy na to nezabudneš. 
  On: Obloha sa zaťahuje. Mal by som si ísť ľahnúť. Dobrú noc, Aza.
  Ja: Dobrú noc." (s.72).

Patetické vyjadrenia častým používaním strácajú na sile: 

"- Mám rád krátke básne bez rýmov, lebo taký je život.
  - Aký je život? - Snažila som sa ho pochopiť.
  - Občas sa rýmuje, ale nikdy nie tak, ako by si čakal.- " (s.131)

Celkom nerozumiem ani desiatkam výrokov, ktoré píše Davis na svoj blog, mne sa zdá, že to len John Green sa snaží natiahnuť svoju knihu o niekoľko zbytočných strán. 
Na tej mojej však prevláda rozčarovanie z veľmi priemerného príbehu, na ktorý veľmi rýchlo zabudnem. Od spisovateľa Greenovho rangu som čakal niečo zmysluplnejšie.. Aspoň čiastočne si zachránil svoju autorskú česť záverom románu, ktorý vám však z pochopiteľných dôvodov neprezradím.         

RECENZIA: Eka Kurniawan - Krása bolí (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:  *****

"Lenže Kráska mu nedala pokoja, zakaždým, keď sa stretli a milovali, opakovala  - Prečo - a Krisan mlčal. Odpoveď už síce poznal, ale nechcel ju vysloviť. Až v tú noc, keď zomrel, jej konečne odpovedal.

Jeho štvrté priznanie: - Lebo krása bolí.
Lebo krása bolí. - "(s.430).  

Kde bolo, tam bolo, v indonézskom meste Halimunda, žili ľudia, ktorí verili na povery a nažívali v súlade s dávnymi duchmi. Bývalá luxusná prostitútka, dcéra holandských kolonistov, Dewi Aju, umrie ako päťdesiatdva ročná, aby po dvadsaťjeden rokoch opäť vstala z hrobu a napravila dávne krivdy týkajúce sa jej rodiny. Dewi Aju porodila štyri dcéry. Tri krásne: Alamandu, Adindu, Maju Dewi a jednu škaredú, ktorú paradoxne pomenovala Kráska. Krásku porodila len dvanásť dní pred smrťou. Mesto Halimunda je silno opradené legendou o tragickej láske, ktorá sa odohrala medzi Ma Gedigom a Ma Iang. Túto lásku zničí až jeden bohatý holandský obchodník, ktorý sa do krásnej Ma Iang zamiluje. 
Halimunda najskôr trpí pod nadvládou holandských kolonistov, aby ju počas druhej svetovej vojny okupovala japonská armáda. Dewi Aju sa podobne ako mnohí iní obyvatelia mesta, dostane zo zajatia a v penzióne, ktorý vlastní Mama Kalong vykonáva povolanie prostitútky. Povesť o jej kráse je známa ďaleko za bránami mesta. Po čase otehotnie s jedným japonským dôstojníkom a narodí sa jej najstaršia dcéra Alamanda. Po nej prídu na svet aj Adinda a Maja Dewi. Dewi Aju aj naďalej pracuje ako prostitútka, ale svojich zákazníkov si už vyberá. Jedného dňa vtrhne do mesta obávaný gangster Maman Gendeng, ktorý sa do krásnej kurtizány na prvý pohľad zamiluje. Od toho dňa už nikto iný nesmie siahnuť na krásnu Dewi Aju. Maman Gendeng vládne v Halimunde pevnou rukou. Až kým sa v meste neobjaví ďalší gangster Šodančo. Šodančo si robí spočiatku zálusk na Dewi Aju, no potom spozná jej najstaršiu dcéru, krásnu Alamandu, a od tej chvíle stráca nad sebou kontrolu. Má pocit, že pokiaľ ju nedostane, zošalie. Lenže Alamanda sa už stihla dávnejšie sľúbiť Kliwonovi, mladému mužovi, oddanému komunistovi, po ktorom túžili všetky dievčatá v meste. Kliwon odišiel na päť rokov študovať do iného mesta a s Alamandou si sľúbili, že keď sa vráti, okamžite sa vezmú. Alamanda však rada flirtuje s inými mužmi, dráždi ich predstavivosť a hoci je svojmu nastávajúcemu verná, Šodančo si jej signály vysvetlí po svojom...
Mladšia dcéra Dewi Aju, Adinda, ktorá takisto zdedila krásu po matke, sa správaním čoraz viacej začína podobať na svoju staršiu dcéru a celé mesto si začína šepkať o jej frívoľnom správaní: "Muži si idú ruky - nohy polámať, aby sa mi dostali medzi nohy, vravela si, a ja rodím dcéry, ktoré si idú ruky - nohy polámať, aby sa dostali medzi nohy mužom." (s.237).  Aby uchránila najmladšiu Maju Dewi pred dotieravými mužmi, poverí Dewi Aju svojho milenca Mamana Gendenga, aby si vzal jej dcéru za ženu. A to napriek tomu, že Maman Gendeng má takmer tridsať, zatiaľ čo Maju Dewi len osem rokov a chodí ešte do základnej školy. Na naliehanie Dewi Aju, Maman Gendeng, napokon súhlasí. 
V Halimande to medzičasom začína poriadne vrieť. Vypuknú otvorené boje medzi komunistami a nacionalistami, ktoré neobídu ani rodinu Dewi Aju. Ožívajú starí duchovia a legendy, vzťahy sa poriadne zamotávajú, nenávisť strieda láska a túžba po pomste.

"- Mnohých kráľov obesili, - odvrkol Kliwon, - ale to neznamená, že ľudia nechcú byť   kráľmi-" (s.172). 

Nádherná rozprávka pre dospelých plná vášne, romantiky, dramatických momentov, násilia, milovania, bojov, legiend, starých povier, mýtov a duchov mŕtvych.  
Román Krása bolí pripomína  Marquézove najslávnejšie diela, magické postavy majú zase gogoľovský nádych: stará úžerníčka Makodžah, Idiot Edi, tuláčka Usah Betina, hrobár Kamin a jeho syn Kinkin... Román po celý čas obklopuje akási nepokojná atmosféra, ktorá neutícha ani po skončení príbehu.
Výnimočná kniha, ktorá nám prostredníctvom mesta Halimunda vyrozpráva moderné dejiny Indonézie. Pre mňa jeden z najsilnejších zážitkov za posledné roky. Rozhodne sa nenechajte odradiť množstvom postáv, príbeh sa na konci krásne zleje do jedného obrazu. Napriek dramatickým momentom nechýbajú ani humorné scény: " - Určite vás trochu prekvapilo, že som vstala z hrobu po dvadsaťjeden rokoch, lebo ešte aj ten vlasáč, čo zomrel na kríži, bol mŕtvy len tri dni a potom vstal.- " (s.28). Autor zosmiešňuje rovnako bojovníkov za nezávislosť, ako aj komunistov: " - Komunisti sú už raz takí, - vzdychol si Sodančo. - Úbožiaci, ktorí si neuvedomujú, že tomuto svetu je jednoducho súdené, aby bol najhorší, ako sa dá. To je jediný dôvod, pre ktorý Boh sľúbil utláčaným masám ako útechu nebo. - " (s.251). Použité vulgarizmy v románe sú určite na mieste, keďže vyjadrujú silné emócie. Jednoznačne plný počet hviezdičiek, nemám nič, čo by som tejto knihe vytkol. Je jednoducho dokonalá.      
         

RECENZIA: Petri Sarjanen - Biela smrť (Mladá fronta, 2015)

HODNOTENIE:  ***                            NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Svobodník v záloze Simo Hayha odcházel na mimořádné vojenské cvičení. Sovětský svaz vyslovil požadavky na finská území pro zaištění Leningradu. Hayha si s sebou nesl svou opakovací pušku se sériovým číslem 60974.
Léto bylo pryč. Brzy bude mít žně smrt." (s.17). 

Toto je príbeh najväčšej legendy medzi ostreľovačmi, ktorý má preukázateľných 505 zásahov, podľa fínskych štatistík dokonca 542. Sima Hayha. Počas druhej svetovej bojoval v Zimnej vojne, v ktorej malé Fínsko statočne vzdorovalo omnoho početnejšiemu Rusku. V záverečnej bitke pri rieke Kollaa utrpel Sima vážne zranenie: "Dostal jsem to! Do tváře. 
Z břicha do krku mu stoupal pocit na zvracení. Pak začal ztrácet vědomí. Jícen se mu zalil krví. Hayha se rozkašlal. Obloha byla šedomodrá, po nebeské klenbě se valily proudem černé cáry mračen. Bíle sálající bolest teď bušila kdesi daleko. 
Hayha se otočil a lehl si na předloktí. Kdosi k němu přistoupil, vzal ho za ruku a začal volat zdravotníka.
Další vzpomínka se pojí se saněmi. Ležel v nich na břiše, rukama nepatrně vzpíral horní část těla. Lépe se mu tak dýchalo. Saně klouzaly po sněhu. Válka byla někde daleko, její zvuky slábly a slábly. Snažil se něco říct, ale ústa ho neposlouchala. Byla necitlivá, plná krve a úlomku kostí. Z brady se mu řinula stružka krve na prsa. Na obvazišti mu na tvář  přitiskli bílý fáč. Měl pocit, že má roztrženou celou levou tvář. Čelistní kost byla rozbitá." (s.97). 

Sima pochádzal z roľníckej rodiny. V období dospievania bol aktívny športovec a medzi jeho záľuby patrila aj poľovačka. Prechod k "snajperstvu" bol len logickým vyústením historických udalostí, tesne po tom, ako Rusko napadlo Fínsko. Treba pripomenúť, že Sima nikdy nezastrelil žiadneho civilistu, jeho terčom boli len nepriateľskí vojaci. Vo svojej jednotke bol veľmi obľúbený a rešpektovaný. Za svoju činnosť dostal viacero vysokých vojenských ocenení. Najčastejšie strieľal z pušky M28. Bez problémov triafal zo vzdialenosti 400 metrov, no počas dobrej viditeľnosti trafil cieľ, ktorý bol vzdialený ešte o dvesto metrov ďalej. Medzi Rusmi si vyslúžil prezývku Biela smrť. Po skončení druhej svetovej vojny sa už žiadneho vojenského konfliktu nezúčastnil. Jedným z dôvodov bolo aj vážne zranenie tváre. Nikdy sa neoženil a nemal deti. Krátko po skončení Zimnej vojny ho maršal Mannerheim povýšil z desiatnika priamo až na nadporučíka. Doteraz je to najvyšší kariérny skok v histórii fínskej armády. 

Odstřelovač často přemítal o velkém podílu náhody ve válce. Proč někdo šlápne na minu a jiný si stoupne těsně vedle? Proč si někdo zraní prst a odejte do zálohy, zatímco druhého zasáhne střepina do obličeje, takže ztratí tvář i zrak a prožije ve tmě celý život, pokud ho neukončí vlastní rukou? Copak má každý svuj vlastní osud, jemuž se nemuže vyhnout ať udělá cokoliv? Existuje nějaká vyšší moc, která rozhoduje, kdo má zemřít a kdo ne?" (s.34). 

Súčasťou tejto útlej knihy je aj historický pohľad na ostreľovačov, sú v nej vymenované najdôležitejšie vlastnosti ostreľovača (niektoré vás určite prekvapia) a môžete si pozrieť aj prehľadnú tabuľku najúspešnejších snajperov v histórii (nechýbajú v nej ani ženské mená). 
Zaujímavý pohľad na muža, ktorý sa zhodou okolností stal už počas života legendou. Zomrel v požehnanom veku 97 rokov, vo fínskom meste Hamine.      

RECENZIE: Angela Marsonsová (Tichý výkrik, Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Do očí mu udrela fľaša Johnnie Walker Blue s odkazom. Aj letmý pohľad na hnedú tekutinu stačil, aby mu vyschlo v ústach. Fľaša tohto štyridsaťpercentného nápoja stála viac ako sto libier. Bol to jeden z najlahodnejších vyzretých sladových a zrnových nápojov. Cristal v pestrom svete whiskey. Tomovo telo zareagovalo. Bolo to ako pohľad počas vianočného rána. Odvrátil zrak a siahol po odkaze.

Môžeme to urobiť po tvojom alebo po mojom. Stane sa to tak či onak. Na zdravie." (s.61).

Kim Stonová rieši svoj prvý prípad a rozhodne sa bude musieť obracať. Všetko to odštartuje vražda riaditeľky školy Teresy Wyattovej, ktorá nebola, ako osoba, medzi zamestnancami príliš obľúbená. 

Profesor Milton počas archeologických prác náhodne objaví nejaké mŕtve telo, ktorého identifikácia je, vzhľadom na viaceré nepriaznivé okolnosti, veľmi náročná. Napokon vyjde na povrch, že telo patrí pätnásť ročnému dievčaťu Tracy Morganovej. Po čase sú nájdené aj ďalšie dve mŕtve telá rovnako starých dievčat. Melanie Harrisovej a Louise Dunstanovej. Polícii sa podarí zistiť, že pred desiatimi rokmi sa na mieste nálezu nachádzal nápravno výchovný ústav pre problémové deti, ktorý však za záhadných okolností vyhorel. 

Vraždou Teresy Wyattovej nič nekončí. Práve naopak. Nasleduje bývalý opatrovateľ zariadenia Tom Curtis, bývalý vrátnik Arthur Connop a v ohrození sú aj ďalší. Bývalý riaditeľ ústavu Richard Croft, bývalý zamestnanec William Payne, ktorý sa stará o svoju ťažko postihnutú dcéru Lucy a taktiež kňaz, Victor Wilks ktorý poznal klientky asi najlepšie zo všetkých. Jedine obľúbená opatrovateľka Mary Andrewsová zomrela prirodzenou smrťou. Potom tu ešte máme dvojičky Nicolu a Beth Adamsonové, ktoré sa nachádzali v ústave v čase, keď za záhadných okolností zmizla trojica dievčat. Je viac ako isté, že obete spájalo nejaké veľké tajomstvo a vrahom bude niektoré z vyššie spomínaných mien. Lenže ktoré?

Kim Stonová sa bude môcť spoľahnúť na svoj vyšetrovací tím: seržanta Bryanta, Kevina Dawsona, mladú kolegyňu Stacey, patológa Knighta a ako posila pribudne aj forenzný psychológ Daniel Bate. Medzi Kim a Danielom to od začiatku iskrí. Počas vyšetrovania vraždy riaditeľky školy Teresy Wyattovej, s detektívkou Kim Stonovou, otvorene flirtuje učiteľka angličtiny, Joanna Wadová. Dozvieme sa aj dôležité správy týkajúce sa minulosti Kim Stonovej, ktoré ju poznamenali pravdepodobne na celý život.

Detektívka Kim Stonová nepôsobí príliš sympaticky. Býva sama, jazdí na motorke, po svojich kolegoch neustále kričí, je cynická, nepozná diplomatické správanie a svojho šéfa, inšpektora Woodyho, neustále dostáva do problémov, ktoré potom musí za ňu žehliť u nadriadených. Za jej správaním treba hľadať predovšetkým traumatické detstvo. Ako vyšetrovateľka je však Kim úplná profesionálka, ktorá, pokiaľ je to nevyhnutné, ide až na hranu. A neraz aj za ňu. Presne ako v tomto prípade.  

Priznám sa, že jeden moment v románe bol pre mňa nečakaný a celkom zaujímavo zamotaný. Tichý výkrik má celkom slušnú dynamiku, drží si tempo, občas vie čitateľa zavádzať, akurát ten humor vyšetrovateľov mi nesedí. Možno nejaké dve - tri vtipné narážky, ostatné slovné hry za veľa nestoja. Nie je to úplne špičkové krimi, ale ako jednorázová záležitosť, môže byť.      

RECENZIA: Christopher R. Browning - Obyčajní muži (Argo, 2002)

HODNOTENIE:  ****                            NAŠA OSMIČKOVÁ


"Videli své oběti v tváří v tvář. Jejich kamarádi už zastrelili všechny Židy, kteří byli považováni za příliš slabé, aby mohli být deportováni, a oni sami se pak celé hodiny pomoci brutálních prostředku snažili zabránit svým obětem v útěku z vlaku, a tudiž i před plynovými komorami, které na ně čekaly v Belzecu. Nikdo z mužu, kteří se zučastnili vyše popsaných událostí, nemohl mít sebemenší pochyby o tom, na čem se podílí, totiž na programu masového vraždění, majícího za cíl vyhlazení haličských Židu.
   Ale jak se z těchto mužu stali masoví vrazi? Co se dělo v jejich jednotce, když poprvé zabíjeli? Měli vubec nějakou možnost volby a jak reagovali? Co prožívali, když zabíjení trvalo celé týdny a měsíce?" (s.42). 

Čo sa musí stať, aby sa obyčajní muži, ako vy alebo ja, zmenili na poslušnú skupinu zabijakov? Na túto otázku hľadá odpoveď profesor pôsobiaci na washingtonskej univerzite, ktorý vo svojej historicko psychologickej štúdii podrobne analyzoval 101. záložní policajní zbor asistujúci pri konečnom riešení židovskej otázky na poľskom území. 
"Stručně řečeno, zásadním problémem není vysvětlit, proč obyčejní Němci jako příslušníci národa od nás zcela odlišného formování kulturou, která jejich myšlení a chování zužovala pouze na to, aby si přáli stát se vykonavateli genocidy, horlivě zabíjeli Židy, jakmile se jim k tomu naskytla příležitost. Zásadním problémem je vysvětlit, proč obyčejní muži - formování kulturou, která měla své zvláštnosti, ale přesto byla součástí hlavního proudu západních, křešťanských a osvícenských tradic - za určitých okolností prováděli nejextremnejší genocidu v dějinách lidstva." (s.188).

101.záložní policajní zbor dostával príkaz k likvidácii Židov priamo od Goringa. Za priebeh celej akcie bol zodpovedný major Trapp, psychicky labilná osobnosť. Nie všetci prijali rozkaz s nadšením. Boli takí, ktorí likvidáciu odmietali (Bauchmann), ale našli sa naopak aj takí, ktorí si situáciu doslova užívali (nadporučík Gnade.). Veliteľ Wohlauf simuloval podlomené zdravie, aby sa vyhol zabíjaniu, zostával celé mesiace ležať na lôžku. Gustav Michaelson spoločne s Hoffmannom spočiatku vzdorovali, no postupne sa stali poslušnými ovečkami, ktoré plnia príkazy dané zhora. 
Józefów, Lomazy, Serokomla, Talcyn, Parczew, Kock, Lublin, Majdanek... všade tam prebiehali masové popravy Židov (celý zoznam území, na ktorých sa popravovalo, nájdete v prílohách knihy). 

Paradoxne, pre mňa, bol najzaujímavejší doslov knihy, v ktorom autor polemizuje s historikom Danielom Jonahom Godhagenom. Browning vo svojej argumentácii poskytuje množstvo zaujímavých faktov, odhaľuje výsledky vedeckých experimentov a prepája ich s psychologickými teóriami.

Veľmi užitočná kniha, ktorá vás skôr či neskôr donúti položiť si dve otázky: Ako mohli niečo také urobiť?  Ako by som sa zachoval na ich mieste ja?   

"Seděla jsem jednou s manželem u snídaně na zahradě u našeho bytu, když k nám přišel jeden obyčejný příslušník jeho čety, strnul v pozoru a prohlásil: - Pane poručíku, ještě jsem nesnídal. - Když se na něho muj manžel tázavě podíval, policista pokračoval:  - Ještě jsem nezabil žádné Židy." (s.111). svedkom dialógu bola manželka poručíka Branda 

RECENZIA: Viet Thanh Nguyen - Sympatizant (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   ****

"Som špión, spáč, špiceľ, človek dvoch tvárí. Azda teda nie je prekvapivé, že som zároveň človek dvoch myslí. Nie, nie som žiaden čudesný mutant z komiksu či hororu, aj keď viacerí sa tak ku mne správali. Jednoducho som schopný vnímať akúkoľvek vec z dvoch uhlov pohľadu. Občas sa utešujem myšlienkou, že je to môj dar, a hoci nie je dominantný, je to možno jediný dar, ktorým disponujem." (s.9). 

James Bond, Hellerova Hlava XXII., Murakamiho Nórske drevo, televízny seriál M*A*S*H. Z každého niečo nájdete v románe vietnamského autora, ktorý zaň získal prestížnu Pulitzerovu cenu.  

"Čo si ľudia bojujúci s mocou počnú, keď ju získajú? Čo si počne revolucionár, keď revolúcia zvíťazí? Prečo tí, čo sa dovolávajú nezávislosti a slobody, odopierajú nezávislosť a slobodu iným? A je normálne alebo nenormálne veriť, ako očividne mnohí okolo nás, ničomu?" (s.431).  

Hlavný hrdina románu (jeho meno nepoznáme) pracuje ako dvojitý agent Vietnamskej vojny. Na jednej strane sympatizuje s myšlienkami komunizmu, na strane druhej sa tvári, že bojuje po boku Američanov. Vďaka tomu, že študuje na univerzite v Spojených štátoch, angličtinu ovláda lepšie ako hociktorý priemerný Američan. Jeho služby využívajú súdruhovia nielen počas vojny, ale aj po jej skončení. 
Román sa začína vo väzení, kam súdruhovia zavreli hlavného hrdinu, ktorého podozrievajú zo špionáže. Tam spisuje svoje pamäte, ktoré sa vracajú až do jeho detstva, k štúdiu na univerzite v Spojených štátoch, k vojenskej kariére a k práci osobného asistenta, ktorú vykonával pre generála. Za ten čas sa stihol osudovo zamilovať do dvoch žien (tá prvá bola staršia sekretárka pracujúca na univerzite, tou druhou bola dcéra generála.). Bol priamo zodpovedný za smrť dvoch nevinných ľudí (krivo obvinil majora zo špionáže, čím sa postaral o jeho likvidáciu a sám zabil soka svojej milenky). Ako tínedžer niekoľkokrát onanoval s mŕtvou sépiou, ako asistent režiséra sa podieľal na nakrúcaní propagačného filmu Osada, viedol niekoľko významných mierových povojnových rokovaní, na ktorých sprevádzal generála. Priamych vojenských akcií sa nezúčastnil, napriek tomu bol svedkom brutálneho mučenia amerických vojakov, ktoré vykonávali na mladej tajnej agentke (drsná pasáž v záverečnej časti románu.) Dosiahol hodnosť kapitána, no zradil ho jeden z dvojice dvoch najlepších priateľov Man alebo Bon.      

"Naše cely boli hotové stroje času, väzni v nich starli oveľa rýchlejšie ako okolitý svet." (s.19). 

Tragikomický príbeh vietnamského Forresta Gumpa, ktorý stretol za svoju kariéru viacero významných osobností, navštívil mnoho miest, okúsil svetlé, ale aj temné stránky života, aby napokon dospel k jedinému poznaniu: "...hoci nič nie je cennejšie ako ako nezávislosť a sloboda, zároveň nič je cennejšie ako nezávislosť a sloboda!" (.425). 

Zaujímavo napísaný špionážny román, ktorý kritici označujú za jedno z najlepších diel pojednávajúcich o vojne vo Vietname. Je paradoxné, že samotná vojna sa v príbehu vyskytuje len veľmi okrajovo. Dôležitejšia je kulisa okolo celého konfliktu a tá je podaná skutočne prvotriedne. Táto kniha má v sebe niečo originálne a práve to ju robí takou silnou a príťažlivou. Hlavný hrdina nie je žiadny westernový frajer, naopak, je to podrazák a špekulant, no práve tieto vlastnosti ho robia čitateľsky atraktívnejším a uveriteľnejším. 

RECENZIA: Maroš Hečko - Ďalej na Západ sa dá ísť len na Východ (Tatran, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Lebo tento svet, či je to Východ alebo Západ, si za každé vzdelanie niečo vypýta. S diplomom či bez neho, na ulici alebo v aulách, vždy treba platiť. A ak Východ tvrdí, že uňho je to zadarmo, je to riadna metla." (s.68).

 

Vraciame sa do obdobia hlbokého socializmu. Vlado práve skončil vysokú školu ekonomickú a preto je čas na rekapituláciu doterajšieho života a zároveň priestor zamyslieť sa nad tým, ako naložiť s budúcnosťou. Vlado bol dlhoročným úspešným juniorským reprezentantom v basketbale, vďaka čomu sa mu podarilo z času na čas pričuchnúť k Západu. Jeho najlepší kamarát z detstva Oliver emigroval do Nemecka, čím Vladovi poriadne zavaril, keďže boli na zájazde spoločne. Je to práve emigrácia, ktorá sa zdá Vladovi ako najvhodnejšie riešenie súčasnej situácie v Československu. Spoločne s kolegom, a zároveň priateľom z vysokej školy, Edim, sa dohodnú, že prekročia hranice a začnú odznova. Majú dvadsať dva, skončili školu a svet im otvára svoju náruč.

"Srať na socializmus! A to nás rozpálilo. Bľabotali sme pri ďalšom litri vína takmer do rána a snažili sa to vystihnúť tromi slovami, ako sa patrí na heslo pre nový život. Tri slová! Magické három. Žiť svoj život! Vivre sa vie! Áno, to opakoval Edi, citoval Godarda a smial sa s takou chuťou... A mňa to zasiahlo!" (s.113). 

Úspešne sa im podarí docestovať do Štuttgartu, kde už na nich čaká Vladov kamarát z detstva, Oliver, aby im vysvetlil, ako to na Západe chodí. V Nemecku stretávajú  ďalšieho kolegu z vysokej školy, ktorý sa taktiež rozhodol opustiť Československo a skúsiť šťastie inde. Dajú si spoločné pivo a podelia sa o doterajšie dojmy a zážitky. Potom si naposledy zamávajú. S Oliverom si spravia výlet do Štrasburgu. Tam sa s ním rozlúčia a potom už opäť vo dvojici odchádzajú stopom do Paríža. Stopnú kamión so svojským Angličanom, ktorý prostredníctvom vysielačky neustále kontroluje na diaľku svoju ženu, či mu nie je v jeho neprítomnosti neverná. Hlavné mesto Francúzska ich očarí, no nie všetko je len ružové. Vzhľadom na ich finančnú situáciu sa ubytujú v lacnom podnájme neďaleko bordelu. Stretávajú muzikanta Jozefa, ďalšieho svojho kolegu z vysokej školy, ktorý sa rozhodne v Paríži definitívne ostať. Vlado stihne prežiť románik s krásnou černoškou Bimi, ktorý však ostane nenaplnený. Pár týždňov si ešte vychutnávajú krásy (aj odvrátenú stranu Francúzska) a potom sa opäť poberú ďalej. Ich nasledujúcou zastávkou je Barcelona. Neďaleko jedinečnej stavby, Sagrada familia, stretávajú dvojicu spolužiakov, ktorí študovali na rovnakej univerzite ako oni dvaja, odbor herectvo. Obrátia do seba nejaké tie pivečká a potom sa lúčia. Cesty Ediho a Vlada sa v Španielsku rozdelia. Ich sen, dostať sa spoločne do Juhoafrickej republiky, sa rozpadáva na kusy. Edi má stopovania plné zuby a vracia sa späť do Československa. Vlado pokračuje v ceste už iba sám. Starší taxikár ho vysadí neďaleko Milána. Práve tento úsek sa stane pre Vlada zlomový. Prebudí sa v ňom túžba po domove. Má pocit, že našiel, čo potreboval. Akúsi vnútornú slobodu. Počas návratu späť sa zastaví v neďalekej krčme na československých hraniciach. Českí dôchodcovia hrajú mariáš a debatujú o živote. Nie to vytúžená slobodná krajina, o akej Vlado sníval, no je to jeho krajina. V tej chvíli už vedel, ktorým smerom sa bude jeho život uberať. Musel prejsť viac ako štyritisíc kilometrov, no napokon na to prišiel.

Román je písaný zrozumiteľným jazykom, ktorému nie je čo vytknúť. Sála z neho túžba po slobode, po dobrodružstve, po spoznávaní nových krajín, po napĺňaní si veľkých snov. Trochu pripomína Kerouacov kultový cestovný manifest Na ceste. Aj Vlado spoznáva viacero zaujímavých ľudí, vystrieda niekoľko miest a krajín, aby napokon zistil, čo naozaj od života chce. Poctivá autorská práca Maroša Hečka prináša veľmi slušný výsledok. Z mojej strany prevažuje spokojnosť. Aj preto, že autor je síce k Východnej Európe dosť kritický, no na druhej strane Západ nijako zvlášť neglorifikuje a tiež v ňom nachádza dosť veľa chýb a nedostatkov.   

       

RECENZIA: Alexandra Salmela - Antihrdina (Artforum, 2017)

HODNOTENIE:   **

"V komúne (do ktorej komúny ho) na Anttiho spomínajú ako na zvedavé? i keď tiché chlapča. - Anti bol absolútnou hviezdou nášho separačného ministrediska. - Dnes sa Antti domnieva, že už ako malé dieťa bol absolútnou hviezdou nášho separačného strediska chápal význam, ktorý táto za podradnú považovaná činnosť má pre ľudstvo, a to ho napĺňalo dobrým pocitom.

Po dovŕšení plnoletosti však Antti cítil potrebu rebelovať voči normám aj najzákladnejšie sociálne a pracovné návyky, ale jeden koníček mu predsa ostal: vášeň. Po dovŕšení plnoletosti však Antti cítil potrebu rebelovať voči normám stanoveným spoločnosťou a takmer z nej vypadol. Prišiel takmer o všetkých starých priateľov z komúny aj o najzákladnejšie sociálne a pracovné návyky, ale jeden koníček mu predsa ostal: vášeň k fotografovaniu camerou takmer z nej vypadol. Prišiel takmer o všetkých cítil potrebu rebelovať aj najzákladnejšie sociálne a pracovné návyky." (s.23).  

Priznám sa, že po predchádzajúcom, nepochybne veľmi zaujímavom autorkinom románe 27 čiže smrť robí umelca, som bol na Antihrdinu úprimne zvedavý. 

Už na prvý pohľad zaujme obálka knihy, ktorá pripomína náhrobný kameň. Alebo mám len priveľkú predstavivosť? Antihrdinu môžeme nazvať aj eko románom, keďže životné prostredie v ňom zohráva dosť významnú úlohu.

Salmela nás zavedie do krajiny, ktorá sa volá Utópia. Založila ju istá Smerodajka, ktorá v nej vládla pevnou rukou diktátora ( taký Kim Čong - un v sukni). Pred dvadsiatimi rokmi však zahynula spolu s ďalšími dvesto ľuďmi pri banskom nešťastí. Zostal po nej mladý chalan, ktorý dostal meno Antihrdina. Aj prostredníctvom neho žije Smerodajkin odkaz naďalej. 

Michele Pol, prezývaný Tzal, ešte donedávna pracoval ako novinár pre časopis Naša cnosť, no v súčasnosti už robí v časopise Fakt, ktorého šéfredaktorom je Aslak Kravec. Spoločne s kolegyňou Lily Iuliou Airianic, prezývanou Lia (jej štrnásťročná rebelujúca dcéra sa volá poeticky Meteora), dostanú za úlohu zasvätiť Antihrdinu do práce žurnalistu. Nie je to jednoduchá úloha, vzhľadom na fakt, že Antihrdina je v krajine považovaný za veľkého človeka (vplyv Smerodajky je v Utópii silný aj dlho po jej smrti). Do platnosti nedávno vstúpil pracovný zákon pod názvom Flux, ktorý vzbudzuje v obyvateľoch Utópie protichodné reakcie.   

Už o pár dní sa v nenávidenej KoroNove uskutoční medzinárodný kongres pod názvom Ekorast, na ktorom má vystúpiť, ako jedna z hlavných hviezd, Antihrdina. Tzal a Lia dostanú za úlohu sprevádzať mladého muža počas celej akcie. Zatiaľ čo Utópia na životné prostredie zvysoka kašle, obyvatelia KoraNovy sú ekológiou priam posadnutí. Aj to vyvoláva medzi krajinami značné rozpory, ktoré čoraz viac smerujú k otvorenému konfliktu. Kongres je pre obe strany veľmi dôležitý, lebo určí ich ďalší osud. 

Román využíva viacero postmoderných postupov (jeho súčasťou je napríklad kuchársky recept, poznámky v zošite, staré legendy, reklamné plagáty, prelínanie rôznych miest a časov...). Nepochybujem o kvalitách autorky, no mne osobne Antihrdina jednoducho nesadol. Nedokázal som si vybudovať vzťah ani k jednej z postáv, nedokázal som uchopiť príbeh, ani zámer, s akým bol román napísaný. Čo ním chcela autorka povedať, ostáva pre mňa záhadou. Ak mala potrebu varovať pred ekokatastrofou alebo naopak prehnanou snahou žiť v súlade s prírodou, dalo sa to podľa mňa napísať aj jednoduchším spôsobom. Salmela sa pri názve svojho diela pravdepodobne inšpirovala Angličanom Thomasom Moreom. Utópia v jej ponímaní predstavuje krajinu s komunistickými ideami, ktorá pôsobí miestami až tragikomicky. KoroNova je naopak kapitalistické zoskupenie, ktorému paradoxne záleží na životnom prostredí. Súboj, ktorý jedného dňa čaká možno aj nás. Je  len otázkou, či budeme mať svojho skutočného hrdinu alebo len množstvo antihrdinov.

V každom prípade som zvedavý, ako si bude román Antihrdina počínať na tohtoročnom Anasoft litera. Pre mňa však favoritom na celkové prvenstvo určite nie je. Nechajme  však rozhodnutie na porotcov.    

RECENZIA: Gemma Livierová - Zlomení anjeli (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:  ***                                       KNIHA MESIACA APRÍL 2018

"Predstavujem si Elsi a Matildu, ako čakajú na môj príchod. Myslím na všetko, čo som stratil a čo som znova nadobudol: manželku a dieťa, z ktorých zakrátko zase budú zlomení anjeli." (s.382). 

Desaťročná Matilda Steubenová žije v Rumunsku s mamou a bratmi Dragosom a Theom v starej chalupe ďaleko od ľudí. Jej otec narukoval do vojny a o jeho osude sa nič nevie. Jedného dňa k nim zavíta návšteva, ktorá odvedie Matildu na prevýchovu, aby mohla slúžiť nemeckému národu. Pokiaľ by nesúhlasila s odchodom, odviedli by jej bratov na front. Matilda sa pod nátlakom napokon podvolí.

Willem Gerhartd pochádza z bohatej a vplyvnej lekárskej rodiny, napriek tomu sa ožení s obyčajným dievčaťom menom Lena. Jeho otec má významné postavenie v nacistickej strane a osobne sa pozná s najvyššími predstaviteľmi tretej ríše. Svojmu synovi vybaví prácu v koncentračnom tábore Osvienčim, v ktorom sa vykonávajú drastické lekárske experimenty bez narkózy. Willem nastúpi ako odborník na pôrod a ženské choroby. To, čoho je v tábore svedkom, ním poriadne otrasie. Rozhodne sa, že nebude súčasťou tejto šialenej mašinérie, čo však znamená vzoprieť sa vôli direktívneho otca.
"Potkýnam sa na tvrdej pôde, hlboko zbrázdenej stovkami opätkov čižiem, ktoré po nej dupali predo mnou. Nad bránami je zvláštne posolstvo nádeje, vyjadrené zakrivenými písmenami z liatiny. Práca oslobodzuje. V duchu si tieto slová opakujem, keď si obzerám ostnatý drôt a veže s ozbrojenými strážami, obklopujúce areál." (s.151). 

Elsi Skovsgaardová je židovka, ktorá žije spoločne s mamou a mladšou sestrou Leou vo Varšavskom gete. Všade naokolo zúri hlad a choroby. Navyše každý obyvateľ geta je neustále jednou nohou v koncentračnom tábore. Prežiť nasledujúci deň. To je jediné, čo drží väzňov pri živote.

Osud zvedie Matildu, Willema a Elsi dohromady a významne tým ovplyvní nielen ich povojnovú budúcnosť, ale aj budúcnosť ich potomkov.   
Príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách. V minulosti aj súčasnosti. Kniha je pútavo napísaná, románové postavy si vás dokážu bez problémov získať. Najzaujímavejšie pasáže sa odohrávajú v Osvienčime a vo výchovnom ústave, v ktorom trávi svoje dni malá Matilda. Najväčšou charakterovou premenou prechádza Willem, ktorý sa z poslušného synčeka mení na odvážneho bojovníka za spravodlivosť. Trošku mi vadil veľký časový skok po skončení vojny, ktorý akoby uťal rozbehnutý dej. Väčším problémom je však nevhodne zvolený názov knihy, ktorý môže v čitateľovi vyvolať rôzne asociácie a úplne ho odradiť od toho, aby si tento nepochybne zaujímavý príbeh prečítal. Nebojte sa, nejde o typický ženský román. Od toho to má naozaj dosť ďaleko.  
Určite sa nedajte odradiť názvom knihy, Zlomené anjeli rozhodne stoja za prečítanie.     

RECENZIA: Wojciech Jagielski - Noční pútnici (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:  ***

"Objavili sa náhle, nepostrehnuteľne. Vychádzali z temnoty spod zeme ako prízraky. Prichádzali pešo, v desiatkach, zo všetkých strán. Vchádzali do takmer mŕtveho mesta, zahĺbeného do ticha pred búrkou.
  Išli sebavedome, bez náhlenia, ako niekto, kto robí svoju prácu po tisíci raz, dobre ju pozná, má skúsenosť, už v sebe neukrýva žiadne tajomstvá." (s.9).

"...deti, noční pútnici si zaslúžia súcit a rovnakú podporu, aká sa preukazuje rodinám, v ktorých niekto zomrel.
   - Tieto deti, akokoľvek sa budete na ne pozerať, sú už pre svet mŕtve...- " (s.57). 

Mnohé africké krajiny majú veľké problémy s diktatúrou a vojenským režimom. Poľský autor sa zameral na Ugandu, konkrétne na krajinu Ačoliov. O čo ide? Obyvatelia žijúci neďaleko mesta Gulu sú ohrozovaní dvadsať štyri hodín denne. Vo dne na nich poľuje armáda a v noci zase partizánske jednotky Armády božieho odporu, na čele ktorých stojí mýtický Joseph Kony. Jeho muži unášajú malé deti a nútia ich vraždiť, znásilňovať a mučiť v ich mene: "V súlade s rozkazmi svojich veliteľov vraždili dedinčanov s výnimočnou krutosťou. Pálili a štvrtili ich zaživa, nútili zajatcov ku kanibalizmu, zabíjaniu vlastných detí, znásilňovali, mučili všemožnými spôsobmi. Odrezávali im pery, vylupovali oči, usekávali nohy a ruky. Zanechávali za sebou skrvavené torzá a zhoreniská." (s.131).  

"Tam, kde bojujú dva slony, utrpí najväčšmi tráva." (s.216). 

Jagielski cez novinára Jacksona, bývalého detského vojaka Samuela a pracovníčku humanitárnej organizácie, Nory, rozpráva príbeh o krajine, ktorú  ovláda násilie, strach primitívne povery, duchovia mŕtvych, pričom najväčšími obeťami sú v tomto konflikte deti. Amin, Alica svätého ducha, Museveni, Joseph Kony. Mená, ktoré sa v Ugande nevyslovujú.

Mrazivá reportáž z Ugandy, po prečítaní ktorej budete radi, že žijete na Slovensku. Treba dodávať niečo viacej?

S KNIHOU NA TURE (fotodokument)

SOBOTA PRI VODOPADE

Dokonalá sobota

Kde bolo, tam bolo

Keď sa nevieš rozhodnúť medzi čítaním a turistikou. Tak prečo to nespojit? :-)                             

Sutovsky vodopád 

RECENZIA: Elisabeth Asbrink - 1947 (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:  ***    KNIHA MESIACA APRÍL 2018 

"Podľa najnovšieho Gallupovho prieskumu pozná lietajúci tanier deväť z desiatich Američanov. O Marschallovom pláne počula len polovica obyvateľstva." (s.182). 

Verili by ste, že rok 1947 bol taký bohatý na udalosti a osobnosti? Veď napokon posúďte sami:

- Veľká Británia sa vzdáva vplyvu v Indii a Pakistane a zaručuje im samostatnosť 

- chystá sa séria Norimberských procesov s nacistickými zločincami, čo však preživším nacistom nebráni v tom, aby sa zgrupovali po celej Európe do rôznych frakcií a snažili sa oživiť zašlú slávu

- rozhoduje sa o osude Izraela a prebiehajú zložité rokovania s arabskými krajinami

 - Sajjid Kutb po prvý raz vysloví spojenie islamský štát

 - zomiera slávny výrobca automobilov Henry Ford

- Eric Blair, pod pseudonymom George Orwell, vydáva svoje slávne dielo 1984 

- presadzuje sa slávna filozofka Simone Beauvoirová, ktorá sa stretáva s mnohými              slávnymi osobnosťami svojej doby (hercami Charlie Chaplinom a Ritou Hayworthovou,    architektom Le Corbusierom, filozofom Albertom Camusom...)

- Erling Persson zakladá slávnu značku oblečenia H/M. 

- Christian Dior sa dostáva na módne výslnie

- Michael Timofejevič vynašiel legendárnu zbraň kalašnikov AK - 47

- Primo Levi píše slávne dielo Je to človek?

- a mnoho, mnoho ďalšieho... 


Okrem toho nám autorka prezradí čo - to z histórie svojej rodiny. Väčšinou kratučké kapitoly podávajú najdôležitejšie udalosti roku 1947 z rôznych kútov sveta. Je to rýchle, dynamické, jasné, stručné a trefné. Výhodou Asbrinkovej je, že v čase písania svojej reportážnej knihy už vedela, akým smerom sa bude svet uberať. Kronika plná udalostí, osobností a dní, ktoré sú dôkazom toho, že rok 1947 rozhodne nepatril k tým nudným.