utorok 28. februára 2017
RECENZIA: C.D. Payne - Zázrak v plechovke (Jota, 2017)
HODNOTENIE: *****
"Nabrala ždibec Zázračného krému a přetřela mi s ním nádobíčko. Aby prej nebylo tak citlivé. Pak mi navlíkla kondom a shodila župan" (s.95).
Spojené štáty americké, 50. roky. "Wilder, kterí neměl školu nikdy rád, zastával názor, že většina lidí jde na vysokou jenom proto, aby vypadli z domu, nemuseli narukovat a zašukali si" (s.11).
Wilder S. Flint je osemnásť ročný chlapík, ktorému ušla snúbenica Dolores Batemanová, s ktorou sa poznajú od štyroch rokoch, s úspešným majiteľom firmy - Zázrak v plechovke, Boydom Wagstaphom. Wilder je rozhodnutý obehať všetky jarmoky v Štátoch, kým svoju priateľku nenájde. Cestou stretne viacero stopárov, ktorí mu robia spoločnosť. Študenta čiernej pleti privyrábajúceho si tým, že hľadá predplatiteľov rôznych časopisov, muža v stredných rokoch, ktorému ušla manželka s iným a on ju chodí každý rok na helloween sledovať k jej domu, no najväčšmi ho ovplyvní Verity Warrenová, mladá slečna, ktorá odišla z domu, aby zažila nejaké veľké dobrodružstvo. Čím viacej času Wilder s Verity na cestách spoločne trávia, tým sú si bližší. Príde však deň, keď Wilder konečne nájde svoju snúbenicu a musí spraviť dôležité životné rozhodnutie, ktoré sa týka dvoch krásnych mladých žien...
Veľmi príjemná letná road movie, počas ktorej si skvelo oddýchnete. Obe postavy Wilder aj Verity sú charizmatické, od začiatku si získajú vaše sympatie. Veľmi sa mi páči najmä humor a sarkastický slovník mladého dievčaťa: "Nechápu, proč ta kniha sklidila tolik odsudku- meditovala, když si bez ptaní vzala další burger. -Je v ní jenom sedmdesát zmínek o pohlavním styku, děvětatřidcet o nemanželském těhotenství a sedm o potratech" (s.90).
"-Kolik to má stránek?-
Verity nalistovala na konec. -Jenom devět set sedmdesát dva. Puvodní rukopis románu byl údajně pětkrát delší, ale nakladatel měl pocit, že by pár stromu na téhle planetě pěci jen mělo zustat" (s.78).
"-Tak Wildere, čím chceš být, až vyrosteš? A neříkej, že mariňák.-
Kéž bych to tak věděl, Verity. Myslím, že nechci být ničím.-
-Nezahlídla jsem v novinách zrovna moc pracovních nabídek na tuhle pozici. A pochybuju, že by byla buhvíjak placená. Nechtěl bys to trochu pěhodnotit?-" (s.51).
Typický Payneho humor, vyvážená romantická hra a veľmi lákavo podané erotické scény. Škoda, že román má len 160 strán.
Bonusová poviedka v štýle R. Dahla- Recyklátor Henry, je príbehom jedenásť ročného chlapca, ktorý získa brigádu snov... Výrobná vec.
Denník tajného spolku (študent)
Celý nasledujúci týždeň od pondelka až do piatku som strávil premýšľaním nad jedinou otázkou- Kto som? Nekompromisný kritik všetkého a všetkých? Mizantrop? Knihomoľ? Priemerný študent? Kto som? S rukami zastrčenými vo vreckách som kráčal po upršanom parku, okolo obchodných centier, popri železničnej stanici, míňal som desiatky výkladov, v ktorých som matne vnímal svoj odraz. Kto som? Hľadal som odpovede v Dostojevskom, v Gogoľovi, Kafkovi aj Londonovi. Niekoľko hodín som strávil nazeraním do steny, pýtal som sa iných: "Kto som?" Väčšina oslovených sa mi vyhla ešte skôr, ako som im vôbec stihol položiť otázku. Do piatku som nedokázal nájsť uspokojivú odpoveď. Napriek tomu som tesne po deviatej večer zišiel dolu schodmi a otvoril som dvere, ktoré oddeľovali kaviareň od zvyšku sveta. Pohľady členov spolku klaunov sa na mňa nalepili ako osy na kofolu. Alebo chlapi na tangáče, či pneumatiky na rozpálený asfalt. Zahanbene som sklonil hlavu a ledva som sa zmohol na slovo. "Ja..."
Nastalo nekonečné ticho.
"Keďže si sa vrátil, predpokladáme, že poznáš odpoveď..."neušiel som básnikovmu pohľadu.
"Totiž...kto som?" mykol som plecami.
"Kto si?" spýtal sa rázne sukničkár.
"Som študent" zašepkal som.
"Kto si?" tresol päsťou do stola tajný.
"Neviem kto som... som knihomoľ, mizantrop...večne nespokojný samotár...neviem kto som" nervózne som si o seba šúchal skrehnuté dlane.
"Kto si?" opäť sa ujal slova básnik.
"Ja neviem kto som" rozzúrene som vstal a zamával som vztýčeným ukazovákom pred ich zachmúrenými ksichtami.. "Celý týždeň som si tým lámal hlavu. Som...ja len jednoducho som..." unavene som klesol do kresla a hlavu som si schoval do dlaní.
"Kto si?" zašepkal opäť básnik a ostatní trpezlivo mlčali. Bez slova som vstal, odsunul som kreslo od seba, peniaze za nedopité kapučíno som hodil na stôl, obliekol som si bundu a odkráčal som naspäť do noci.
Nastalo nekonečné ticho.
"Keďže si sa vrátil, predpokladáme, že poznáš odpoveď..."neušiel som básnikovmu pohľadu.
"Totiž...kto som?" mykol som plecami.
"Kto si?" spýtal sa rázne sukničkár.
"Som študent" zašepkal som.
"Kto si?" tresol päsťou do stola tajný.
"Neviem kto som... som knihomoľ, mizantrop...večne nespokojný samotár...neviem kto som" nervózne som si o seba šúchal skrehnuté dlane.
"Kto si?" opäť sa ujal slova básnik.
"Ja neviem kto som" rozzúrene som vstal a zamával som vztýčeným ukazovákom pred ich zachmúrenými ksichtami.. "Celý týždeň som si tým lámal hlavu. Som...ja len jednoducho som..." unavene som klesol do kresla a hlavu som si schoval do dlaní.
"Kto si?" zašepkal opäť básnik a ostatní trpezlivo mlčali. Bez slova som vstal, odsunul som kreslo od seba, peniaze za nedopité kapučíno som hodil na stôl, obliekol som si bundu a odkráčal som naspäť do noci.
SÚŤAŽ o knižnú poukážku do Panta Rhei (otázka na utorok)
Toto nie je reklama na známy nealkoholický nápoj, ale indícia, ktorá by Vás mala naviesť k správnej odpovedi. Meno tohto nealkoholického nápoja sa podobá menu jedného amerického spisovateľa, ktorého hlavná postava sa vo viacerých jeho dielach volala John Bandini.
Tento autor zomrel ako 74 ročný a bol veľkou inšpiráciou napríklad aj pre Charlesa Bukowskeho.
Poznáte meno a priezvisko tohto spisovateľa?
Tento autor zomrel ako 74 ročný a bol veľkou inšpiráciou napríklad aj pre Charlesa Bukowskeho.
Poznáte meno a priezvisko tohto spisovateľa?
pondelok 27. februára 2017
SÚŤAŽ o poukážku do Panta Rhei!
Je pondelok a Žilinskému kraju odštartovali jarné prázdniny. Rozhodol som sa, že Vám ich trochu spestrím a spríjemním.
Každý deň zverejním jednu fotku s krátkou indíciou. Vašou úlohou bude na základe fotky zistiť celé meno spisovateľa. Svoje odpovede vždy napíšte do komentárov a uveďte aj svoj e-mail v prípade výhry. Súťažíme do 3. 3. 2017 do 23:59. Podmienkou je uhádnuť mená všetkých autorov. V sobotu. 4. 3. 2017 vyžrebujem jedného výhercu a jeho meno zverejním tu na blogu.
Prajem Vám veľa šťastia :)
Dnes to bude meno amerického spisovateľa, ktorý písal predovšetkým životopisy slávnych osobností. Poznáte jeho meno a priezvisko?
Od dnes až do piatku bude tu na blogu prebiehať súťaž o poukážku do Panta Rhei v hodnote 20€.
Každý deň zverejním jednu fotku s krátkou indíciou. Vašou úlohou bude na základe fotky zistiť celé meno spisovateľa. Svoje odpovede vždy napíšte do komentárov a uveďte aj svoj e-mail v prípade výhry. Súťažíme do 3. 3. 2017 do 23:59. Podmienkou je uhádnuť mená všetkých autorov. V sobotu. 4. 3. 2017 vyžrebujem jedného výhercu a jeho meno zverejním tu na blogu.
Prajem Vám veľa šťastia :)
Dnes to bude meno amerického spisovateľa, ktorý písal predovšetkým životopisy slávnych osobností. Poznáte jeho meno a priezvisko?
John Green - Papierové mestá (Ikar, 2014)
HODNOTENIE: **
"Papierové mesto. Veď sa naň pozri, Kvéčko, na všetky tie slepé uličky, cesty vracajúce sa na začiatok, na domy postavené, len aby raz mohli spadnúť. V papierových domoch bývajú papieroví ľudia a kúria si budúcnosťou, aby im bolo teplo. Papierové deti popíjajú pivo, ktoré im kúpil bezdomovec v papierovej večierke. Každý sa ide zblázniť, len aby vlastnil čo najviac vecí. A všetky sú tenké a slabé ako papier. Tak ako ľudia" (s.58).
Quentin Jacobsen, prezývaný Kvéčko, má tesne pred maturitou. Len pár dní pred koncom strednej školy k nemu príde kamarátka z detstva Margo Rothová - Spiegelmanová, ktorú miluje už od dvoch rokov. Kým Margo zmizne, zažijú dlhú noc plnú dobrodružstiev. Nikto to neberie ako tragédiu. Margo totiž neušla z domu po prvý raz. Kvéčko však cíti, že tentoraz je to predsa len iné. Aj preto zapojí do pátrania po nezvestnej priateľke svojich najlepších kamošov Bena a Radara.
Maturita sa blíži a Kvéčko má len niekoľko chabých indícií, ktoré po sebe zanechala Margo, kým nadobro zmizla...
Papierové mestá je podľa môjho názoru vykalkulovaný román, ktorý sa snaží, niekedy až umelo, masírovať čitateľove city.
Kvéčko mi bol od začiatku nesympatický, málo charizmatický, Margot som po celý čas vnímal ako hlúpu pózerku. Nie, toto rozhodne nie je Nick Twisp ani Holden Caulfield. Som sklamaný, čakal som od tohto Greenovho románu oveľa viac. Aspoň ten koniec to trošku napravil. Inak by som hodil knihu asi do koša (keby nebola požičaná z knižnice). A to mám Greena ako autora inak celkom rád.
"Papierové mesto. Veď sa naň pozri, Kvéčko, na všetky tie slepé uličky, cesty vracajúce sa na začiatok, na domy postavené, len aby raz mohli spadnúť. V papierových domoch bývajú papieroví ľudia a kúria si budúcnosťou, aby im bolo teplo. Papierové deti popíjajú pivo, ktoré im kúpil bezdomovec v papierovej večierke. Každý sa ide zblázniť, len aby vlastnil čo najviac vecí. A všetky sú tenké a slabé ako papier. Tak ako ľudia" (s.58).
Quentin Jacobsen, prezývaný Kvéčko, má tesne pred maturitou. Len pár dní pred koncom strednej školy k nemu príde kamarátka z detstva Margo Rothová - Spiegelmanová, ktorú miluje už od dvoch rokov. Kým Margo zmizne, zažijú dlhú noc plnú dobrodružstiev. Nikto to neberie ako tragédiu. Margo totiž neušla z domu po prvý raz. Kvéčko však cíti, že tentoraz je to predsa len iné. Aj preto zapojí do pátrania po nezvestnej priateľke svojich najlepších kamošov Bena a Radara.
Maturita sa blíži a Kvéčko má len niekoľko chabých indícií, ktoré po sebe zanechala Margo, kým nadobro zmizla...
Papierové mestá je podľa môjho názoru vykalkulovaný román, ktorý sa snaží, niekedy až umelo, masírovať čitateľove city.
Kvéčko mi bol od začiatku nesympatický, málo charizmatický, Margot som po celý čas vnímal ako hlúpu pózerku. Nie, toto rozhodne nie je Nick Twisp ani Holden Caulfield. Som sklamaný, čakal som od tohto Greenovho románu oveľa viac. Aspoň ten koniec to trošku napravil. Inak by som hodil knihu asi do koša (keby nebola požičaná z knižnice). A to mám Greena ako autora inak celkom rád.
Tajomstvo z antikvariátu
O Samuelovi Lobenovi sa toho zase až tak veľa nevie. Narodil sa niekedy medzi rokmi 1980 až 1983. Chodil na osemročnú základnú školu. Keď mal desať rokov, jeho rodičia sa rozviedli. Potom chodil na hotelovú akadémiu. V tom období hľadal sám seba. Inklinoval skôr k pravici, často ho bolo vidieť na štadiónoch medzi radikálnymi fanúšikmi. Istý čas bol nezamestnaný. Absolvoval základnú vojenskú službu (jeden rok), potom sa zapísal na vysokú školu. Celkovo chodil na tri fakulty (študoval slovenský jazyk a literatúru ako vedecký odbor, neskôr prešiel na muzeológiu, aby mu napokon udelili titul na podceňovanej a neperspektívnej sociálnej práci). Bolo to obdobie, keď úplne prepadol čítaniu (najmä beletrie), ale čítal aj literatúru faktu, filozofiu, zaujímal sa o filmové umenie. Jeho názory sa postupne menili z pravicových na liberálne. Mal za sebou bezdetné manželstvo, ktoré sa po roku rozpadlo. Potom si zbalil pár nevyhnutných vecí a odišiel do hôr. S jedným batohom, ktorý bol odhora až dole naložený jeho najobľúbenejšími knihami. Zanechal po sebe len krátky román. Ide o linajkový zošit s tvrdou väzbou, popísaný jeho vlastnou rukou. Na niektorých miestach ho Loben obohatil o perokresby. Z popísaných riadkov cítiť silné autobiografické slová.
Keď som minulý týždeň po dlhšom čase navštívil jeden zo svojich obľúbených antikvariátov, zošit Samuela Lobena bol pohodený úplne vzadu, na jednej z vrchných políc. Zo zvedavosti som ho vzal do rúk, sfúkol som z neho chumáče prachu a začal som v ňom listovať.
Mám slabosť na rôzne kuriózne veci a tak som sa predavača spýtal, koľko za ten zošit chce. Bol prekvapený, že ho tam vôbec má. Vôbec netušil, ako sa do antikvariátu dostal. Napokon som si kúpil tri iné knihy a tým sme si boli kvit. Vzal som si zošit domov a večer, po náročnom dni, som začal v pohodlí svojej postele postupne odhaľovať všetky jeho tajomstvá.
Nemôžem sem celý zošit len tak od slova do slova prepísať, môže sa totiž stať, že sa Samuel Loben jedného dňa nejakým zázrakom predsa len vráti a rozhodne sa vydať svoj zošit v niektorom z knižných vydavateľstiev. Nerád by som sa s ním ocitol na súde z dôvodu porušovania autorských práv. No nedá mi, aby som sa s Vami nepodelil aspoň o niektoré myšlienky alebo pasáže, ktoré ma v zošite zaujali. Časom snáď pribudnú ďalšie. Uvidíme...
Zošit som sa rozhodol odfotografovať v koženom obale, aby som neodhalil jeho skutočnú identitu.
"Hovorí sa, že Boh naloží každému z nás na chrbát toľko, koľko unesie. Len neviem, prečo práve zo mňa sa rozhodol spraviť vysokohorského nosiča" (s.6).
"Keď som bol pred rokmi na vojne, mal som tam jedného dobrého kamaráta. Jedného letného dňa sme sedeli len tak pri ohni a rozprávali sa. Ani neviem ako sa debata otočila na Hitlera, na Landu, na Kinga. Proste tak to bolo. A on mi hovorí: -Viem, že keby Hitler zlikvidoval všetkých židov, prišli by sme na rad my - Slovania, v Hitlerových očiach podrasa. Aj preto mám voči vodcovi isté výhrady a nie som bezhraničný nacista.-
Ako to rozprával, súčasne s tým vyrezával hákové kríže do špekačky. Nad ohňom sa začali naplno rozpínať" (s.8).
"Už ma neser s tou krátkodobou pamäťou. Ti hovorím, že marihuana nemá nijaký vplyv na krátkodobú pamäť. Radšej mi pripomeň, o čom sme pred chvíľou hovorili" (s.11).
-Kniha je najlepší priateľ človeka. Keď nemá psa - výrok, ktorý niekto načmáral na stenu vysokoškolskej izby" (s.12).
"-Minule, pred tromi rokmi, keď som bol v kostole...- relatívne vnímanie času môjho kamaráta z vysokej školy - " (s.12).
Keď som minulý týždeň po dlhšom čase navštívil jeden zo svojich obľúbených antikvariátov, zošit Samuela Lobena bol pohodený úplne vzadu, na jednej z vrchných políc. Zo zvedavosti som ho vzal do rúk, sfúkol som z neho chumáče prachu a začal som v ňom listovať.
Mám slabosť na rôzne kuriózne veci a tak som sa predavača spýtal, koľko za ten zošit chce. Bol prekvapený, že ho tam vôbec má. Vôbec netušil, ako sa do antikvariátu dostal. Napokon som si kúpil tri iné knihy a tým sme si boli kvit. Vzal som si zošit domov a večer, po náročnom dni, som začal v pohodlí svojej postele postupne odhaľovať všetky jeho tajomstvá.
Nemôžem sem celý zošit len tak od slova do slova prepísať, môže sa totiž stať, že sa Samuel Loben jedného dňa nejakým zázrakom predsa len vráti a rozhodne sa vydať svoj zošit v niektorom z knižných vydavateľstiev. Nerád by som sa s ním ocitol na súde z dôvodu porušovania autorských práv. No nedá mi, aby som sa s Vami nepodelil aspoň o niektoré myšlienky alebo pasáže, ktoré ma v zošite zaujali. Časom snáď pribudnú ďalšie. Uvidíme...
Zošit som sa rozhodol odfotografovať v koženom obale, aby som neodhalil jeho skutočnú identitu.
"Hovorí sa, že Boh naloží každému z nás na chrbát toľko, koľko unesie. Len neviem, prečo práve zo mňa sa rozhodol spraviť vysokohorského nosiča" (s.6).
"Keď som bol pred rokmi na vojne, mal som tam jedného dobrého kamaráta. Jedného letného dňa sme sedeli len tak pri ohni a rozprávali sa. Ani neviem ako sa debata otočila na Hitlera, na Landu, na Kinga. Proste tak to bolo. A on mi hovorí: -Viem, že keby Hitler zlikvidoval všetkých židov, prišli by sme na rad my - Slovania, v Hitlerových očiach podrasa. Aj preto mám voči vodcovi isté výhrady a nie som bezhraničný nacista.-
Ako to rozprával, súčasne s tým vyrezával hákové kríže do špekačky. Nad ohňom sa začali naplno rozpínať" (s.8).
"Už ma neser s tou krátkodobou pamäťou. Ti hovorím, že marihuana nemá nijaký vplyv na krátkodobú pamäť. Radšej mi pripomeň, o čom sme pred chvíľou hovorili" (s.11).
-Kniha je najlepší priateľ človeka. Keď nemá psa - výrok, ktorý niekto načmáral na stenu vysokoškolskej izby" (s.12).
"-Minule, pred tromi rokmi, keď som bol v kostole...- relatívne vnímanie času môjho kamaráta z vysokej školy - " (s.12).
nedeľa 26. februára 2017
RECENZIA - C.D. Payne: Holubie mambo (Jota, 2015)
HODNOTENIE: ****
"-Vypadá to úplně jako holubí mambo, Ede. Řekl bych, že si za to zaslouží odměnu.- Zatímco jsme se jim snažili prostřednictvím složité pantomimy sdělit, že kroužky z nohou nám odstranili ti kriminálnici, muži zapálili tři cigarety a každého z nás obdarovali" (s.30).
Doktor Eli Milbrene spoločne so svojou atraktívnou asistentkou Maryanne vykonávajú laboratórne pokusy na holuboch. Testujú na nich účinky alkoholu, cigariet a nezdravých jedál.
Vzhľadom na to, že holuby nepoznajú iný svet okrem klietky, majú skreslený obraz o živote. Navyše, tým, že doktor Milbrene ich oslovuje " moji chlapci" a "milé dámy", myslia si o sebe, že sú ľudia. Domnievajú sa, že keď celé dni popijajú sherry a fajčia cigarety, tak žijú spokojný život. Vedca a jeho asistentku pokladajú za milých ľudí, ktorí sa o nich s láskou starajú. Preto ich šokuje, keď jedného dňa vtrhnú do laboratória ochrancovia zvierat, pootvárajú im klietky a okná a vypustia ich na slobodu. Desí ich predstava, že odteraz majú žiť na ulici, navyše vo veľkomeste akým je San Francisco. Hlavne, keď ani nevedia lietať (veď sú predsa ľuďmi), a tak im neostáva nič iné ako kráčať po nebezpečných uličkách, pracne si zháňať kontajnerovú stravu a lacný alkohol. Čo môže byť horšie?
Príbeh rozpráva Robin, ktorého vzorom je detektív Sam Spade. Je bláznivo zamilovaný do krásnej Maryanne a je nepísaným vodcom partie holubov. Jeho priateľom je Petrík, trošku nerozhodný, no dobromyseľný holub. Tretím operencom je Gadžo, intelektuál, ktorý veľa číta a premýšľa o živote: "Každý z nás má nějaké zvláštní nadání. Já jsem třeba schopen kráčet tak, že se mi hlava příliš nepohupuje. Petřik zase umí vypít celou dávku sherry z nápojky a zustat přtom vzpřímeně sedět na bydílku. A Gadžo přelouská písmena na nálepkách cigaretových kartonu. Dříve dokonce četl nprosto nepochopitelné nápisy na tričkách pomocných laborantu, ale nechal toho, aby nerozčiloval Petříka, který - přestože je anafabet - se považuje v naší skupině za intelektuála" (s.11). Po nedobrovoľnom odchode z laboratória sa holuby zoznámia s istým pánom Dulkom. Pán Dulka je papagáj, ktorý nejaký čas pracoval v rôznych zariadeniach určených najmä pre starších občanov, v rámci poskytovania terapie. Aj preto je jeho slovná zásoba pomerne bohatá a plná odborných lekárskych termínov. Neďaleko parku, vedľa sochy slávneho básnika, stretnú holubí kamaráti ďalšieho papagája menom "Štístko." Štistko trpí krízou identity, nevie totiž prísť na to, či je samčekom alebo samičkou. V centre mesta sa Robin, Petrík a Gadžo stretnú so svojimi operenými priateľkami z laboratória (Darlou, Juliou, a Blankou), ktoré boli rovnako ako oni vypustené počas akcie ochrancov zvierat z klietok. Ich radosť je ešte väčšia, keď nájdu aj holuba Valda, o ktorom si mysleli, že je mŕtvy. Dokonca sa skamarátia aj s obávaným nepriateľom všetkých holubov - sokolom Norrisom a mladou čajkou - Kennym, ktorému nedávno mačka skántrila otca.
A tak sa pobyt v meste mení na jednu veľkú párty, na ktorej holuby zháňajú po meste cigarety, z obchodov kradnú fľaše alkoholu, dobiedzajú do ľudí, ktorí si častokrát bránia len svoje záujmy, čím si znepriatelia väčšinu obyvateľov mesta. Je načase, aby sa holuby spamätali a naklonili si verejnú mienku na svoju stranu. Robin, Petrík a Gadžo však niekde hlboko vo svojom srdci stále túžia po návrate do svojho laboratórneho domova, kam ich tiahnu krásne spomienky na dni plné alkoholu, cigariet a pohodových vysedávaní v klietke.
Holubie mambo je originálnym príbehom, plným humoru, ale aj vážnejších zamyslení. Viem si ho predstaviť ako celovečerný "animák" pre dospelých, nakrútený v štýle jednej veľkej vtáčej párty, ktorá však prinesie aj niekoľko hlbších myšlienok. Páči sa mi, ako autor slovnou hračkou zamaskoval reklamu na cigarety: "kramelka" (camelka), palormintka (Paramounth), lakyštrajtka (lucky strike)...
Musím pochváliť výborný český preklad, o hovorovom jazyku C.D. Paynea nemusím hovoriť. Tí, ktorí máte radi jeho štýl písania si určite prídete na svoje. "Láska je jako zapálená cigareta. Doutnající vášeň muže dlouho hořet, aniž se o ni kdo stará. Někdy ji uhasí náš nezájem, jindy na ni někdo šlápne nebo dohoří až k filtru a začne smrdět. Jindy ji muže jediný šluk ve správnou dobu znovu rozhořet" (s.76).
Takže teraz sa v pokoji usaďte, "holubia mambo párty" práve začína.
"-Vypadá to úplně jako holubí mambo, Ede. Řekl bych, že si za to zaslouží odměnu.- Zatímco jsme se jim snažili prostřednictvím složité pantomimy sdělit, že kroužky z nohou nám odstranili ti kriminálnici, muži zapálili tři cigarety a každého z nás obdarovali" (s.30).
Doktor Eli Milbrene spoločne so svojou atraktívnou asistentkou Maryanne vykonávajú laboratórne pokusy na holuboch. Testujú na nich účinky alkoholu, cigariet a nezdravých jedál.
Vzhľadom na to, že holuby nepoznajú iný svet okrem klietky, majú skreslený obraz o živote. Navyše, tým, že doktor Milbrene ich oslovuje " moji chlapci" a "milé dámy", myslia si o sebe, že sú ľudia. Domnievajú sa, že keď celé dni popijajú sherry a fajčia cigarety, tak žijú spokojný život. Vedca a jeho asistentku pokladajú za milých ľudí, ktorí sa o nich s láskou starajú. Preto ich šokuje, keď jedného dňa vtrhnú do laboratória ochrancovia zvierat, pootvárajú im klietky a okná a vypustia ich na slobodu. Desí ich predstava, že odteraz majú žiť na ulici, navyše vo veľkomeste akým je San Francisco. Hlavne, keď ani nevedia lietať (veď sú predsa ľuďmi), a tak im neostáva nič iné ako kráčať po nebezpečných uličkách, pracne si zháňať kontajnerovú stravu a lacný alkohol. Čo môže byť horšie?
Príbeh rozpráva Robin, ktorého vzorom je detektív Sam Spade. Je bláznivo zamilovaný do krásnej Maryanne a je nepísaným vodcom partie holubov. Jeho priateľom je Petrík, trošku nerozhodný, no dobromyseľný holub. Tretím operencom je Gadžo, intelektuál, ktorý veľa číta a premýšľa o živote: "Každý z nás má nějaké zvláštní nadání. Já jsem třeba schopen kráčet tak, že se mi hlava příliš nepohupuje. Petřik zase umí vypít celou dávku sherry z nápojky a zustat přtom vzpřímeně sedět na bydílku. A Gadžo přelouská písmena na nálepkách cigaretových kartonu. Dříve dokonce četl nprosto nepochopitelné nápisy na tričkách pomocných laborantu, ale nechal toho, aby nerozčiloval Petříka, který - přestože je anafabet - se považuje v naší skupině za intelektuála" (s.11). Po nedobrovoľnom odchode z laboratória sa holuby zoznámia s istým pánom Dulkom. Pán Dulka je papagáj, ktorý nejaký čas pracoval v rôznych zariadeniach určených najmä pre starších občanov, v rámci poskytovania terapie. Aj preto je jeho slovná zásoba pomerne bohatá a plná odborných lekárskych termínov. Neďaleko parku, vedľa sochy slávneho básnika, stretnú holubí kamaráti ďalšieho papagája menom "Štístko." Štistko trpí krízou identity, nevie totiž prísť na to, či je samčekom alebo samičkou. V centre mesta sa Robin, Petrík a Gadžo stretnú so svojimi operenými priateľkami z laboratória (Darlou, Juliou, a Blankou), ktoré boli rovnako ako oni vypustené počas akcie ochrancov zvierat z klietok. Ich radosť je ešte väčšia, keď nájdu aj holuba Valda, o ktorom si mysleli, že je mŕtvy. Dokonca sa skamarátia aj s obávaným nepriateľom všetkých holubov - sokolom Norrisom a mladou čajkou - Kennym, ktorému nedávno mačka skántrila otca.
A tak sa pobyt v meste mení na jednu veľkú párty, na ktorej holuby zháňajú po meste cigarety, z obchodov kradnú fľaše alkoholu, dobiedzajú do ľudí, ktorí si častokrát bránia len svoje záujmy, čím si znepriatelia väčšinu obyvateľov mesta. Je načase, aby sa holuby spamätali a naklonili si verejnú mienku na svoju stranu. Robin, Petrík a Gadžo však niekde hlboko vo svojom srdci stále túžia po návrate do svojho laboratórneho domova, kam ich tiahnu krásne spomienky na dni plné alkoholu, cigariet a pohodových vysedávaní v klietke.
Holubie mambo je originálnym príbehom, plným humoru, ale aj vážnejších zamyslení. Viem si ho predstaviť ako celovečerný "animák" pre dospelých, nakrútený v štýle jednej veľkej vtáčej párty, ktorá však prinesie aj niekoľko hlbších myšlienok. Páči sa mi, ako autor slovnou hračkou zamaskoval reklamu na cigarety: "kramelka" (camelka), palormintka (Paramounth), lakyštrajtka (lucky strike)...
Musím pochváliť výborný český preklad, o hovorovom jazyku C.D. Paynea nemusím hovoriť. Tí, ktorí máte radi jeho štýl písania si určite prídete na svoje. "Láska je jako zapálená cigareta. Doutnající vášeň muže dlouho hořet, aniž se o ni kdo stará. Někdy ji uhasí náš nezájem, jindy na ni někdo šlápne nebo dohoří až k filtru a začne smrdět. Jindy ji muže jediný šluk ve správnou dobu znovu rozhořet" (s.76).
Takže teraz sa v pokoji usaďte, "holubia mambo párty" práve začína.
sobota 25. februára 2017
Literárne stretnutie po rokoch (fotoreportáž)
Bol to zvláštny pocit vydať sa dnes po rokoch na literárny klub. Počas vysokej školy som navštevoval literárne stretnutia pravidelne, absolvoval som desiatky literárnych podujatí. Desiatky prebdených nocí pri dlhých rozhovoroch (nielen o literatúre), s mnohými zaujímavými a inšpirujúcimi ľuďmi.
Dnes to bolo iné. Netradičný čas, sobota, desať hodín ráno. Moje prvé prekvapenie bolo, keď som zistil, že s výnimkou vedúceho literárneho klubu - Mareka, nikoho viac nepoznám. Troch členov viac - menej len z videnia. Až neskôr sa ukázali moji dvaja rovesníci - Marek s Milošom (mojim menovcom), takže to už bolo trošku lepšie. Najmladší účastník dnešnej akcie mal dvanásť rokov a najstarší bol v dôchodkovom veku.
Dnes som si uvedomil, ako ten čas rýchlo letí. Týždne, mesiace roky. Počas vysokej školy som patril k mladším, vraj nádejným autorom. Je rok 2017 a ja sa nachádzam v rozpätí medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Keď som prišiel niekedy okolo roku 2003 prvý krát do klubu, bol som ten, ktorý čelil kritike starších a skúsenejších členov klubu (za tú kritiku som dnes veľmi vďačný, lebo ma posúvala v písaní ďalej). Teraz som to ja, kto sa snaží pomáhať svojimi radami mladším, začínajúcim autorom. Musím kriticky priznať, že keď som sa nachádzal vo veku mladších členov klubu, ktorí sa dnešného literárneho stretnutia zúčastnili, zďaleka som nepísal také vyzreté veci. To je dobrá správa. Otázkou ostáva, ako dokážu s touto šancou naložiť. V ich životoch môže nastať veľa zlomov, ktoré ich časom nasmerujú inam, alebo v ich tvorivej činnosti úplne pribrzdia. Samozrejme, že si prajem, aby sa tak nestalo a dúfam, že budú mať dostatok síl a trpezlivosti, aby na sebe aj naďalej usilovne pracovali a ja budem môcť jedného dňa s hrdosťou povedať niečo v tom zmysle, že: "Jáj ty myslíš toho... tak s tým som sa kedysi stretol na literárnom klube a..."
Dnes už nenavštevujem literárne podujatia, vypadol som z literárnych kruhov, ktoré pre mňa pred pár rokmi znamenali veľa. Je to prirodzené. Väčšina mojich rovesníkov má dnes vlastné rodiny, venujú sa deťom, zmenili sa ich priority a záujmy a je úspech, ak sa s niektorými z nich stretnem aspoň párkrát do roka.
V každom prípade bolo príjemné sa aspoň na nejaké tri hodinky opäť ponoriť do literárnych kruhov, hoci som sa tam dnes cítil viac nestranným pozorovateľom, ako členom.
PS: Literatúra má v mojom živote stále významné postavenie a aj z tohto dôvodu plánujem v mojom blogu pokračovať naďalej :)
Makovického dom- miesto literárnych stretnutí |
Dnes to bolo iné. Netradičný čas, sobota, desať hodín ráno. Moje prvé prekvapenie bolo, keď som zistil, že s výnimkou vedúceho literárneho klubu - Mareka, nikoho viac nepoznám. Troch členov viac - menej len z videnia. Až neskôr sa ukázali moji dvaja rovesníci - Marek s Milošom (mojim menovcom), takže to už bolo trošku lepšie. Najmladší účastník dnešnej akcie mal dvanásť rokov a najstarší bol v dôchodkovom veku.
Dnes som si uvedomil, ako ten čas rýchlo letí. Týždne, mesiace roky. Počas vysokej školy som patril k mladším, vraj nádejným autorom. Je rok 2017 a ja sa nachádzam v rozpätí medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Keď som prišiel niekedy okolo roku 2003 prvý krát do klubu, bol som ten, ktorý čelil kritike starších a skúsenejších členov klubu (za tú kritiku som dnes veľmi vďačný, lebo ma posúvala v písaní ďalej). Teraz som to ja, kto sa snaží pomáhať svojimi radami mladším, začínajúcim autorom. Musím kriticky priznať, že keď som sa nachádzal vo veku mladších členov klubu, ktorí sa dnešného literárneho stretnutia zúčastnili, zďaleka som nepísal také vyzreté veci. To je dobrá správa. Otázkou ostáva, ako dokážu s touto šancou naložiť. V ich životoch môže nastať veľa zlomov, ktoré ich časom nasmerujú inam, alebo v ich tvorivej činnosti úplne pribrzdia. Samozrejme, že si prajem, aby sa tak nestalo a dúfam, že budú mať dostatok síl a trpezlivosti, aby na sebe aj naďalej usilovne pracovali a ja budem môcť jedného dňa s hrdosťou povedať niečo v tom zmysle, že: "Jáj ty myslíš toho... tak s tým som sa kedysi stretol na literárnom klube a..."
Literárny klub v plnom nasadení |
Dnes už nenavštevujem literárne podujatia, vypadol som z literárnych kruhov, ktoré pre mňa pred pár rokmi znamenali veľa. Je to prirodzené. Väčšina mojich rovesníkov má dnes vlastné rodiny, venujú sa deťom, zmenili sa ich priority a záujmy a je úspech, ak sa s niektorými z nich stretnem aspoň párkrát do roka.
V každom prípade bolo príjemné sa aspoň na nejaké tri hodinky opäť ponoriť do literárnych kruhov, hoci som sa tam dnes cítil viac nestranným pozorovateľom, ako členom.
PS: Literatúra má v mojom živote stále významné postavenie a aj z tohto dôvodu plánujem v mojom blogu pokračovať naďalej :)
Podkrovie Makovického domu, v ktorom dnes prebiehala literárna tvorba |
piatok 24. februára 2017
RECENZIA: Philip Roth - Nemezis (Slovart, 2012)
HODNOTENIE: ****
"Pocit viny u niekoho ako Bucky sa môže zdať absurdný, ale fakticky je nevyhnutný. Taký človek je prekliaty. Nech robí, čo chce, nič sa nevyrovná ideálu, ktorý nosí v sebe. Nikdy nevie, kde sa končí jeho zodpovednosť Vždy pochybuje o svojich hraniciach, pretože je zaťažený prísnou prirodzenou dobrotou, ktorá mu nedovolí, aby sa zmieril s utrpením iných, a tak nikdy bez pocitu viny neuzná, že má nejaké hranice. Najväčším triumfom takého človeka je ušetriť svoju milovanú od manželstva s mrzákom a jeho hrdinstvo spočíva v tom, že zaprie svoju túžbu a vzdá sa jej" (s.248).
Sú spisovatelia, ktorí píšu napínavé knihy plné dejových línií a obrazov. Philip Roth je autor, ktorého zaujíma najmä psychika človeka, sila okamihu, otázka - Čo by bolo keby? a jednoduché konštatovanie - Život je raz taký.
Ale začnime pekne poporiadku. Píše sa rok 1944. Bucky Cantor, prezývaný Eugen, je dvadsaťtri ročný telocvikár a zároveň správca ihriska na strednej škole v mestečku Newark, do ktorej chodia väčšinou židovskí chlapci. Jedného dňa vtrhnú na ihrisko talianski prisťahovalci s úmyslom vyprovokovať bitku. Bucky Cantor ich odvážne zaženie a v očiach chlapcov tým stúpne ešte vyššie. Preč sú tie časy, keď bol vychudnutý a krátkozraký úbožiačik. Teraz má telo atléta a krásnu priateľku, dcéru lekára - Marciu Steinbergovú.
V mestečku Newark vypukne epidémia detskej obrny. Zomierajú deti a ich rodičia podľahnú panike. Bucky Cantor zo strachu opustí Newark a odchádza za snúbenicou do Indiana Hill. Tam vo voľnom čase vedie skupinu skautov k rôznym športovým aktivitám. Obľúbi si najmä sedemnásťročného Donalda Kapkowa, ktorý podľahne obrne a Buckymu Cantorovi sa v hlave rozložia myšlienky, ktoré mu prevrátia život hore nohami...
Rozprávačom príbehu je Arnie Mesnikoff, bývalý Buckyho študent, ktorý svojho učiteľa stretáva v roku 1971 a vypočuje si jeho tragický príbeh. Bucky Cantor je silná literárna postava, ktorá dokáže s čitateľom, v tom dobrom slova zmysle, zamávať.
Dej plynie bez nejakej výraznejšej gradácie, no posledná časť románu, ktorá nesie názov - Opäť spolu, vás priklincuje k stoličke. Bucky Cantor mi veľmi pripomína Irvingovho Owena Meanyho. Viac asi netreba dodávať.
RECENZIA: David Benioff - Mesto zlodejov (Ikar, 2009)
HODNOTENIE: *****
"Blízkosť smrti ma nedesila tak veľmi, ako by mala. Pridlho som sa bál až priveľmi: bol som príliš vyčerpaný a hladný n to, aby som čokoľvek prežíval s patričnou intenzitou. Ak sa môj strach zmenšil, nebolo to tým, že by mi vzrástla odvaha. Moje telo bolo slabé a opotrebované, že sa mi nohy triasli od úsilia, aby som stál vzpriamene. Nedokázal som si robiť veľké starosti o nič vrátane osudu Leva Beniova" (s.225).
Priznám sa, že o tejto knihe som predtým nepočul, ale napokon som si ju prečítal na doporučenie mojej kolegyne z práce. Aký je výsledok?
Lev Abramovič Beniov je starý pán, ktorý sa rozhodne vyrozprávať svojmu dospelému vnukovi jednu epizódu svojho života.
Keď mal Lev sedemnásť rokov, rozhodol sa bojovať proti nacistom. Levov otec bol známy básnik, no jedného dňa ho odviedla ruská NKVD Odvtedy ho nikto viac nevidel.
"Ak by Leningrad padol, padlo by Rusko, ak by padlo Rusko, fašizmus by si podrobil svet. Všetci sme v to verili. Ja v to verím ešte stále" (s.16). Obliehanie Leningradu. Lev Beniov si vezme od mŕtveho nemeckého vojaka niekoľko vecí, no prichytí ho pri tom červená armáda a zatknú ho za rabovanie. Vo väzení sa stretne s mladým ruským intelektuálom - Nikolajom Alexandrovičom Vlasovom, zvaným Koľa, ktorý študuje literatúru moskovskej univerzite. Koľa je veľký sukničkár a vo voľnom čase píše román pod názvom Dvorný pes. Má veľkú charizmu, dokáže si ľudí okamžite získať a dievčatá sú z neho hotové. Nedávno oslávil dvadsiate narodeniny. Červená armáda ho odsúdi za dezerciu a spoločne s Levom čakajú, kedy na nich vykonajú trest smrti.
Plukovník a zároveň veliteľ NKVD daruje obom mladým mužom život. Pod jednou podmienkou. Jeho dcéra oslavuje narodeniny a on jej chce dať upiecť tortu. Má k dispozícii už všetky suroviny. Chýbajú mu len vajcia. A tak dá chlapcom úlohu. Ak prinesú do šiestich dní tucet vajec, daruje im život a zároveň dostanú prídelové stravné lístky. Lenže ako zohnať za necelý týždeň vajca, ktoré stoja tisíce rubľov, keď okolo Leningradu prekvitá následkom nedostatku základných potravín kanibalizmus, všade naokolo pobehujú podozrievaví partizáni a zúriví nacisti?
Z Leva a Koľu sa stanú za tých šesť dramatických dní skutoční priatelia. Ten krátky čas, čo trvá ich napínavá misia, stretnú umierajúceho chlapca s vychudnutou sliepočkou (veľmi silná pasáž románu), stretnú vyhladované dievčatá, ktoré drsným spôsobom znásilňovali a mučili nacisti, Lev si zahrá šachovú partiu nielen o o svoj život, ale aj o život o svojich priateľov s jedným vysoko postaveným nemeckým veliteľom (časť knihy, pri ktorej ani nedýchate) a zamiluje sa do drobnej ruskej ostreľovačky - Very.
Misia dvoch mladých mužov končí tragikomicky. Cynická časť s vajciami nemá chybu.
Dramatický príbeh, ktorý prečítate na jeden nádych. Aj keď sa neodohráva priamo na vojnovej línii, pach smrti cítite všade naokolo. Nechýba humor, zaujímavé filozofické zamyslenia, akčné scény, sarkazmus, emócie: "Snívalo sa mi, že z oblohy padajú tučné dievčatá" (s.181). V knihe je všetko, čo očakávate od vynikajúceho románu.
štvrtok 23. februára 2017
NAJOBĽÚBENEJŠIE POLOHY
RECENZIA: Jojo Moyesová - Dievča, ktoré si tu zanechal (Ikar, 2015)
HODNOTENIE: ****
Jeden obraz, ktorý po takmer sto rokoch spojí osudy dvoch žien. Malé mestečko St. Peronne. Mladá žena Sophie Leferre vedie spoločne so sestrou Héléne rodinný hotel. Stará sa o malého synčeka Jeana a pätnásťročného brata Aureliéna. Obyvatelia mestečka žijú ako sa dá. Prvá svetová vojna je zhruba v polovici. Niektorí obyvatelia mestečka kolaborujú s Nemcami, iní hrdinsky bojujú na fronte, no väčšinou len pasívne čakajú, ktorým smerom sa bude situácia uberať. Sophin manžel Edouard Lefevre bol pred vojnou talentovaným maliarom v Paríži, zatiaľ čo Sophie pracovala ako predavačka v obchode s oblečením. Práve vďaka Edouardovi Sophie spoznáva bohatý bohémsky život a stretáva slávnych ľudí. Potom prišla vojna. Skôr než Edouard odišiel na front, daroval Sophie portrét s jej podobizňou. Sophie je ochotná robiť všetko preto, aby sa opäť stretla so svojim milovaným manželom. Stráviť noc s Friedrichom Henckenom. - nemeckým kommandantom, alebo mu darovať portrét s jej podobizňou, ktorý ju držal počas manželovej neprítomnosti pri živote, aby znovu pohladila Edouardovu zarastenú tvár.
Presúvame sa do súčasnosti, do roku 2006, do Londýna. Sú to štyri roky, čo Liv Halstonová ovdovela. Jej manžel, známy architekt David Halston jej pred rokmi kúpil ako darček portrét neznámej ženy. Po dlhom čase Liv opäť strávila noc s nejakým mužom. Ten muž sa volá Paul McCafferty a zastupuje spoločnosť, ktorá hľadá slávne stratené obrazy a snaží sa vrátiť ich pôvodným majiteľom. Paul si na nočnom stolíku všimne Sophiein portrét neznámej ženy, ktorý je súčasťou zoznamu ukradnutých umeleckých diel a jeho trhová cena sa odhaduje na 2 -3 milióny euro. Z Liv a Paula sa stávajú súperi. Ona si chráni vzácny dar po mŕtvom manželovi, zároveň stráži Sophinu pamiatku a bojuje o svoj majetok. On zastupuje úspešnú firmu, ktorá nemá vo zvyku prehrávať...
Mám rád príbehy, v ktorých sa prelína minulosť so súčasnosťou. Navyše, keď zostáva viacero nezodpovedaných otázok a na povrch postupne vyplávajú ďalšie a ďalšie tajomstvá.
Moyesovej román pripomína Zafónov Tieň vetra. Je napínavý, číta sa jedným dychom a prináša veľa veľa nečakaného.
Výborná kniha, pri ktorej zabudnete, koľko je práve hodín. A tak to má byť.
Jeden obraz, ktorý po takmer sto rokoch spojí osudy dvoch žien. Malé mestečko St. Peronne. Mladá žena Sophie Leferre vedie spoločne so sestrou Héléne rodinný hotel. Stará sa o malého synčeka Jeana a pätnásťročného brata Aureliéna. Obyvatelia mestečka žijú ako sa dá. Prvá svetová vojna je zhruba v polovici. Niektorí obyvatelia mestečka kolaborujú s Nemcami, iní hrdinsky bojujú na fronte, no väčšinou len pasívne čakajú, ktorým smerom sa bude situácia uberať. Sophin manžel Edouard Lefevre bol pred vojnou talentovaným maliarom v Paríži, zatiaľ čo Sophie pracovala ako predavačka v obchode s oblečením. Práve vďaka Edouardovi Sophie spoznáva bohatý bohémsky život a stretáva slávnych ľudí. Potom prišla vojna. Skôr než Edouard odišiel na front, daroval Sophie portrét s jej podobizňou. Sophie je ochotná robiť všetko preto, aby sa opäť stretla so svojim milovaným manželom. Stráviť noc s Friedrichom Henckenom. - nemeckým kommandantom, alebo mu darovať portrét s jej podobizňou, ktorý ju držal počas manželovej neprítomnosti pri živote, aby znovu pohladila Edouardovu zarastenú tvár.
Presúvame sa do súčasnosti, do roku 2006, do Londýna. Sú to štyri roky, čo Liv Halstonová ovdovela. Jej manžel, známy architekt David Halston jej pred rokmi kúpil ako darček portrét neznámej ženy. Po dlhom čase Liv opäť strávila noc s nejakým mužom. Ten muž sa volá Paul McCafferty a zastupuje spoločnosť, ktorá hľadá slávne stratené obrazy a snaží sa vrátiť ich pôvodným majiteľom. Paul si na nočnom stolíku všimne Sophiein portrét neznámej ženy, ktorý je súčasťou zoznamu ukradnutých umeleckých diel a jeho trhová cena sa odhaduje na 2 -3 milióny euro. Z Liv a Paula sa stávajú súperi. Ona si chráni vzácny dar po mŕtvom manželovi, zároveň stráži Sophinu pamiatku a bojuje o svoj majetok. On zastupuje úspešnú firmu, ktorá nemá vo zvyku prehrávať...
Mám rád príbehy, v ktorých sa prelína minulosť so súčasnosťou. Navyše, keď zostáva viacero nezodpovedaných otázok a na povrch postupne vyplávajú ďalšie a ďalšie tajomstvá.
Moyesovej román pripomína Zafónov Tieň vetra. Je napínavý, číta sa jedným dychom a prináša veľa veľa nečakaného.
Výborná kniha, pri ktorej zabudnete, koľko je práve hodín. A tak to má byť.
streda 22. februára 2017
RECENCIA: Stephen King - Revival (Ikar, 2016)
HODNOTENIE: ****
" - Niečo sa ti stalo! Niečo sa ti stalo! Niečo sa ti stalo, Jamie! Niečo sa ti stalo!- Vtedy som sa rozkričal" (s.208).
Stehpen King je jedným z najvplyvnejších, najbohatších, najjčítanejších a najrešpektovanejších súčasných autorov. Myslím si, že aj tí, ktorí knihy bežne nečítajú, sa už s jeho menom niekedy stretli. Viaceré jeho romány boli úspešne sfilmované.
Román Revival je príbehom chlapca menom James Morton, ktorý žije spoločne so svojimi rodičmi a súrodencami na jednom z menších amerických predmestí. Jedného dňa, keď má James šesť rokov, sa do ich mesta prisťahuje mladý reverend Charles Jacobs. Je to muž, ktorý bude od svojho príchodu výrazným spôsobom ovplyvňovať Jamesov ďalší život. Reverend Jacobs má krásnu manželku a malého synčeka. Vo voľnom čase veľmi rád experimentuje s elektrinou. Život plynie ako má, viaceré dni sa akoby zlievali do jedného. Až kým sa nestane hrozná tragédia. Pri autonehode zahynie Charlesova manželka aj so synčekom. Mladý reverend zanevrie na boha a poslednú kázňou umlčí všetkých návštevníkov kostola. Odchádza z mesta a na živobytie si zarába rôznymi atrakciami po jarmokoch, na ktorých predvádza triky s elektrinou.
James sa na strednej škole zamiluje do Astrid Soderbergovej, krásneho dievčaťa a stane sa členom rockovej kapely. Spočiatku hráva po rôznych kluboch, keď sa mu začne dariť, koncerty pribúdajú a Jamesova sláva rastie. Rozíde sa s Astrid, pije alkohol a pichá si heroín.
Keď sa jedného dňa prebudí z bezvedomia, uvedomí si, že odkedy opustil rodičovský dom, uplynulo dlhých štrnásť rokov. Je z neho obyčajný feťák, opustená bývalá hviezda hudobnej scény, o ktorú nikto nestojí. Vie, že ak nezačne okamžitú odvykačku, jeho dni sú zrátané. Jediný, kto mu môže v tejto situácii pomôcť, je bývalý kazateľ - Charles Jacobs. Ich životy sa po rokoch opäť pretnú a nebude to naposledy...
Zaujímavý príbeh, ktorý varuje všetkých, ktorí sa chcú hrať na boha. Záverečná kázeň Charlesa Jacobsa stojí rozhodne za pozornosť. Pri viacerých pasážach som mal doslova zimomriavky.
Do pozornosti dávam aj začiatok príbehu, ktorý je vskutku originálny.
Charles Jacobs aj James Morton sú charizmatické postavy, románu rozhodne nechýba napätie aj humor: "Kto bude kázať na pohrebe? Táto otázka (podobná ako - Kto strihá holičovi vlasy)-" (s.73).
"Yankeeovia okrem toho, že sú od prírody aj výchovou uzavretí, majú sklony k miernym predsudkom v otázkach náboženstva a rasy. O tri roky začul, ako jeden z mojich učiteľov na strednej škole v Gates Falls hovorí druhému užasnutým a pobúreným tónom: -Preboha, prečo by mal ktokoľvek dôvod strieľať n toho reveranda Kinga? Nebesia, veď to bol predsa dobrý neger!" (s. 77).
"Hector spustil aj druhú slohu, kde kárový dolník vyzval pikovú dámu, aby to naňho skúsila tak, ako to len ona vie, ale vtedy praskla struna: PAM! -Jaj, ty piča jedna, - rozčúlil sa holič Hector a to bol koniec jeho improvizovaného koncertu" (s.108).
O spisovateľských kvalitách Stephena Kinga sa baviť nemusíme. Stačí otvoriť knihu a naplno sa do nej ponoriť. Nič viac. Zážitok zaručený.
" - Niečo sa ti stalo! Niečo sa ti stalo! Niečo sa ti stalo, Jamie! Niečo sa ti stalo!- Vtedy som sa rozkričal" (s.208).
Stehpen King je jedným z najvplyvnejších, najbohatších, najjčítanejších a najrešpektovanejších súčasných autorov. Myslím si, že aj tí, ktorí knihy bežne nečítajú, sa už s jeho menom niekedy stretli. Viaceré jeho romány boli úspešne sfilmované.
Román Revival je príbehom chlapca menom James Morton, ktorý žije spoločne so svojimi rodičmi a súrodencami na jednom z menších amerických predmestí. Jedného dňa, keď má James šesť rokov, sa do ich mesta prisťahuje mladý reverend Charles Jacobs. Je to muž, ktorý bude od svojho príchodu výrazným spôsobom ovplyvňovať Jamesov ďalší život. Reverend Jacobs má krásnu manželku a malého synčeka. Vo voľnom čase veľmi rád experimentuje s elektrinou. Život plynie ako má, viaceré dni sa akoby zlievali do jedného. Až kým sa nestane hrozná tragédia. Pri autonehode zahynie Charlesova manželka aj so synčekom. Mladý reverend zanevrie na boha a poslednú kázňou umlčí všetkých návštevníkov kostola. Odchádza z mesta a na živobytie si zarába rôznymi atrakciami po jarmokoch, na ktorých predvádza triky s elektrinou.
James sa na strednej škole zamiluje do Astrid Soderbergovej, krásneho dievčaťa a stane sa členom rockovej kapely. Spočiatku hráva po rôznych kluboch, keď sa mu začne dariť, koncerty pribúdajú a Jamesova sláva rastie. Rozíde sa s Astrid, pije alkohol a pichá si heroín.
Keď sa jedného dňa prebudí z bezvedomia, uvedomí si, že odkedy opustil rodičovský dom, uplynulo dlhých štrnásť rokov. Je z neho obyčajný feťák, opustená bývalá hviezda hudobnej scény, o ktorú nikto nestojí. Vie, že ak nezačne okamžitú odvykačku, jeho dni sú zrátané. Jediný, kto mu môže v tejto situácii pomôcť, je bývalý kazateľ - Charles Jacobs. Ich životy sa po rokoch opäť pretnú a nebude to naposledy...
Zaujímavý príbeh, ktorý varuje všetkých, ktorí sa chcú hrať na boha. Záverečná kázeň Charlesa Jacobsa stojí rozhodne za pozornosť. Pri viacerých pasážach som mal doslova zimomriavky.
Do pozornosti dávam aj začiatok príbehu, ktorý je vskutku originálny.
Charles Jacobs aj James Morton sú charizmatické postavy, románu rozhodne nechýba napätie aj humor: "Kto bude kázať na pohrebe? Táto otázka (podobná ako - Kto strihá holičovi vlasy)-" (s.73).
"Yankeeovia okrem toho, že sú od prírody aj výchovou uzavretí, majú sklony k miernym predsudkom v otázkach náboženstva a rasy. O tri roky začul, ako jeden z mojich učiteľov na strednej škole v Gates Falls hovorí druhému užasnutým a pobúreným tónom: -Preboha, prečo by mal ktokoľvek dôvod strieľať n toho reveranda Kinga? Nebesia, veď to bol predsa dobrý neger!" (s. 77).
"Hector spustil aj druhú slohu, kde kárový dolník vyzval pikovú dámu, aby to naňho skúsila tak, ako to len ona vie, ale vtedy praskla struna: PAM! -Jaj, ty piča jedna, - rozčúlil sa holič Hector a to bol koniec jeho improvizovaného koncertu" (s.108).
O spisovateľských kvalitách Stephena Kinga sa baviť nemusíme. Stačí otvoriť knihu a naplno sa do nej ponoriť. Nič viac. Zážitok zaručený.
KAK (Kníhkupectvo, antikvariát, knižnica)
Ktorá kniha vám urobí najväčšiu radosť? Mne istým spôsobom urobia radosť knihy zo všetkých zdrojov. Novučičké dielo priamo z tlače (tá vôňa mi vždy zdvihne náladu), je jednoducho top. Či už si kúpite knihu priamo v predajni alebo si ju objednáte cez internet. Keď príde díler a prinesie mi zásielku, zakaždým si objednané dielo niekoľko minút len tak prehadzujem v rukách a vdychujem vôňu tlače. Aj keď sa prechádzam po kníhkupectve a už som vopred rozhodnutý, že si konkrétny titul kúpim, vždy sa s ním ešte chvíľu pohrám. Prečítam si stručný obsah na obálke knihy, základné informácie o autorovi, prezriem si väzbu. Nadýchnem sa a privriem oči. Potom vyberiem kartu alebo hotovosť a romantický sen sa mení na skutočnosť.
Knižnica je trošku väčšie dobrodružstvo. Väčšinou zamierim priamo medzi novinky a s búšiacim srdcom sa prehrabávam pomedzi tituly, či niečo zaujímavé neobjavím. Niekedy je to len jedno dielo, inokedy aj päť. Je to aj o šťastí, či sa kniha vráti v deň, keď sa rozhodnem knižnicu navštíviť. alebo ju tesne miniem. Pre mňa je to niečo ako malá dobrodružná výprava, na ktorú sa vždy veľmi teším.
Podobné je to aj s návštevou antikvariátu. Je to niečo podobné ako aukcia drahých obrazov. Len oveľa dostupnejšie pre bežného človeka. Poznáte to. Vojdete dnu a snažíte sa objaviť medzi množstvom tých stoviek titulov niečo výnimočné, vzácne, hodnotné. Občas je to ako návšteva bazáru v nejakej exotickej krajine. Je tam kopec vecí, o ktoré by ste nezakopli, ale zakaždým objavíte aj niečo zaujímavé. Limitované vydanie nejakého staršieho románu, knihu, ktorú z nejakých dôvodov v minulosti stiahli z predaja alebo z tlače, prípadne staršie vydanie nejakého diela, ku ktorému sa už nespravila dotlač.
Prehodím si cez plece ruksak a idem objavovať ďalšie a ďalšie príbehy, ktoré čakajú ukryté v stovkách rôznych kníh. Vlny narážajú o pobrežie, slnko sa leskne na hladine jazera a knihy čakajú na svojich čitateľov. A to sa nikdy nezmení.
Knižnica je trošku väčšie dobrodružstvo. Väčšinou zamierim priamo medzi novinky a s búšiacim srdcom sa prehrabávam pomedzi tituly, či niečo zaujímavé neobjavím. Niekedy je to len jedno dielo, inokedy aj päť. Je to aj o šťastí, či sa kniha vráti v deň, keď sa rozhodnem knižnicu navštíviť. alebo ju tesne miniem. Pre mňa je to niečo ako malá dobrodružná výprava, na ktorú sa vždy veľmi teším.
Podobné je to aj s návštevou antikvariátu. Je to niečo podobné ako aukcia drahých obrazov. Len oveľa dostupnejšie pre bežného človeka. Poznáte to. Vojdete dnu a snažíte sa objaviť medzi množstvom tých stoviek titulov niečo výnimočné, vzácne, hodnotné. Občas je to ako návšteva bazáru v nejakej exotickej krajine. Je tam kopec vecí, o ktoré by ste nezakopli, ale zakaždým objavíte aj niečo zaujímavé. Limitované vydanie nejakého staršieho románu, knihu, ktorú z nejakých dôvodov v minulosti stiahli z predaja alebo z tlače, prípadne staršie vydanie nejakého diela, ku ktorému sa už nespravila dotlač.
Prehodím si cez plece ruksak a idem objavovať ďalšie a ďalšie príbehy, ktoré čakajú ukryté v stovkách rôznych kníh. Vlny narážajú o pobrežie, slnko sa leskne na hladine jazera a knihy čakajú na svojich čitateľov. A to sa nikdy nezmení.
utorok 21. februára 2017
RECENZIA: Zuzana Kuglerová: Legenda o Selenovi (Trio Publishing, 2015)
HODNOTENIE: ***
Priznám sa, že táto recenzia sa mi nepíše ľahko. V prvom rade mám problém knihu niekam zradiť. Najbližšie má asi k legende, je totiž plná tajomna, fantazy a magických čarov.
Veľmi sa mi páčil úvod o Svätoplukovom meči, na základe ktorého autorka rozohrala svoju historickú hru o Slovanoch.
Žila bola raz jedna krásna ryšavá Slovanka menom Žalma, ktorá bola dcérou vladyku kmeňa Madubcov, známeho aj pod menom Straha koniar, ktorý si ešte pamätal časy slávneho Svätopluka. Veľká Morava je už len legendou a postupne zanikajú aj ostatné slávne slovanské kmene, ktoré navyše ohrozujú Ugrovia a prichádzajúce kresťanstvo. Jeden z posledných kmeňov, ktorý ešte vzdoruje novým časom a dodržiava slovanské zvyky sú Selencovia, na čele s Veľkým Selenom, sídliacom v blízkosti dnešnej Žiliny, na hrade Divinka.
Jedného dňa sa v blízkosti hradu zjaví Mojmír, jeden zo Svätoplukových synov, ktorému sa za opaskom leskne slávny meč. Prišiel aj so svojou manželkou Čarnou, s ktorou žijú v súlade s kresťanskými tradíciami a pri nohách sa im motá ich spoločná dcérka- Dabrava. Žalma sa do neho okamžite zamiluje, hoci má len necelých štrnásť rokov. Imponuje jej Mojmírova mužnosť a divokosť. Keďže u Slovanov je mnohoženstvo povolené, Žalma sa stane jeho ženou. Keď sa však stretne s Veľkým Selénom, jej city sa presunú iným smerom. Žalma cíti, že našla osudového muža, s ktorých chce zdieľať spoločný osud. Po narodení dcéry Miruny sa všetko skomplikuje. Mojmír si želal syna a navyše je každému jasné, že otcom dieťaťa je Veľký Selén. Nad osudom jedného z posledných slovanských kmeňov sa začnú sťahovať mraky...
Príbeh o Selenovi nie je ničím výnimočný, no dozviete sa v ňom o niektorých slovanských zvykoch, predstaví vám Triglova, mocnú Mokoš, chvíľu nás dejom knihou sprevádzať arabský veľvyslanec.
Román je obohatený o citáty zo starých kroník, ktoré písali doboví historici a kráľovskí pisári.
Legenda o Selenovi má niekoľko svetlých okamihov, ale ako celok je to priemerná historická story.
Denník tajného spolku (Ten, o ktorom nič nevieme)
Nečakali sme, že ten mladý rozhnevaný chalan naberie odvahu, aby za nami prišiel v ten večer do kaviarne. O to viac nás prekvapilo, keď sa pred pol desiatou objavil pri našom stole. Na prvý pohľad bolo vidieť, že má už dosť nakúpené. Prevrátil do seba dva dvojité rumy a neistým krokom sa dotackal k nášmu stolu. Chvíľu tam len tak stál, bolo vidieť, že hľadá tie správne slová, no všetko to komplikovalo množstvo vypitého alkoholu a aspoň štipka pokory z jeho strany. "Chcem byť jeden z vás" vypustil napokon zo seba a pohľadom skúmal výrazy v našich tvárach. Mlčky sme hľadeli do svojich šálok a pohárov.
"Tak čo mám spraviť, aby ste ma vzali?" vložil do hlasu dávku arogancie a podráždenia. Opäť nastalo ticho. Napokon ten, ktorému patril dnešný večer, namieril ukazovákom na vchodové dvere.
"Keď zistíš, kto naozaj si, vráť sa cez ne naspäť. Potom budeš jedným z nás" povedal za nás všetkých a my ostatní sme sledovali vzďaľujúci sa zhrbený chrbát mladého rozhnevaného chalana, ktorý z podniku odkráčal ako zbitý ožratý pes.
Ten večer sa nikto z nás nebavil.
"Tak čo mám spraviť, aby ste ma vzali?" vložil do hlasu dávku arogancie a podráždenia. Opäť nastalo ticho. Napokon ten, ktorému patril dnešný večer, namieril ukazovákom na vchodové dvere.
"Keď zistíš, kto naozaj si, vráť sa cez ne naspäť. Potom budeš jedným z nás" povedal za nás všetkých a my ostatní sme sledovali vzďaľujúci sa zhrbený chrbát mladého rozhnevaného chalana, ktorý z podniku odkráčal ako zbitý ožratý pes.
Ten večer sa nikto z nás nebavil.
pondelok 20. februára 2017
RECENZIA: Kate Bolick - Jej vlastný život, Inaque, 2016)
HODNOTENIE: ****
"Za koho sa vydať a kedy - tieto dve otázky definujú život každej ženy bez ohľadu na to, kde vyrástla alebo aké náboženstvo vyznáva či nevyznáva. Môže zistiť, že namiesto mužov miluje ženy alebo sa rozhodnúť, že jednoducho v manželstvo neverí. Na tom nezáleží. Tieto otázky riadia jej život, až kým nie sú zodpovedané, aj keby odpoveďami mali byť - za nikoho - alebo -nikdy-. Muži majú vlastné problémy, tento k nim nepatrí" (s.13).
Kate Bolick napísala veľmi otvorenú spoveď, prostredníctvom ktorej sa snaží vysvetliť svoj životný štýl, filozofiu a vnútorné presvedčenie. Aj keď propaguje feministické myšlienky, robí to inteligentným, zaujímavým a pútavým spôsobom. Nikoho pri tom neuráža, násilne nepresvedčuje, píše sama za seba. Nemá problém poodhaliť aj svoje slabosti. Neustále rieši dilemu či sa má vydať, založiť si rodinu a naplniť tým očakávania spoločnosti alebo ostať "starou dievkou" a čeliť tým nepríjemným otázkam zo strany rodiny, priateľov a známych, no naďalej si zachovať vnútornú slobodu. Kate nie je zarytou nepriateľkou mužov, naopak, veľmi rada si užíva voľný, nezáväzný sex, aby si zachovala umeleckú slobodu, obetuje pohodlné bývanie, ktoré by jej zaručoval klasický manželský zväzok a radšej prebýva v mizerných podnájmoch. Pracuje ako novinárka na voľnej nohe a jej príjem je veľmi kolísavý a nestály. Blíži sa k štyridsiatke a po celý život ju sprevádza týchto päť žien, (ktoré nazýva "prebúdzačkami"), pričom každá z nich mala na ňu iný vplyv: "Moja prvá prebúdzačka Maeve mi poskytla obraz a pohľad na svet, vďaka ktorým som začala dospievať. Neith mi dala slová na to, aby sa kriticky zamyslela nad manželstvom a dokázala žiť sama. Edna ma previedla tými prvými zmätočnými rokmi sexuálnych vzťahov, ktoré som zažívala. Edith ma naučila, že žiť osamote si vyžaduje dosť veľa úsilia a plánovania. Nie je to také jednoduché ako podpísať nájomnú zmluvu a zostať pri tom. Musíte prísť na to, ako sa cítiť dobre doma aj vonku bez ohľadu na to, koľko máte prostriedkov (samozrejme je dôležité, aby ste si to mohli dovoliť) a zariadiť si život podľa toho -naučiť sa metaforickej archtektúre" (s.202). "Charlotte mi ukázala, ako dospievame, keď sa učíme zodpovednosti voči sebe, či už sme zadaní, alebo nie a máme či nemáme deti. Znovu som si spomenula na klasické princípy architektúry - na rovnováhu a mieru" (s.223). Všetkých päť žien presadzovalo na dobu v ktorej žili revolučné feministické myšlienky, písali odvážne básne a romány, prispievali do viacerých známych časopisov. Chceli žiť inak.
Kate Bolick vyrastala v štandartnej americkej rodine, kde jej otec zarábal a mama bola prevažne ženou v domácnosti, až neskôr sa začala realizovať v rôznych zamestnaniach. Všetko zmenila rakovina a následná smrť matky. Keďže Kate si s ňou rozumela a dokázali spoločne diskutovať celé hodiny, poriadne to s ňou zamávalo. Potom objavila meno Maeve Brennanová, ktorá písala pre časopis New Yorker a odvtedy jej život nabral nové rozmery...
Keďže "Jej vlastný život" nie je klasický román, rozhodol som sa podeliť o myšlienky, ktoré sú nejakým spôsobom zaujímavé:
"Prvé spoločné leto sme svoj voľný čas trávili v prerobenej stodole za domom jeho rodičov v Bostone. On maľoval a písal, ja som čítala a písala, milovali sme sa, prechádzali sa v sade, zbierali čučoriedky, ktoré sme si ráno pridávali do vločiek. Jeho matka mala malé stádo špinavých oviec a páva menom Dick, ktorý pišťal, akoby ho z kože drali -čo pávy zvyknú"(s.35).
"Ak máte šťastie, domov nie je len miesto, ktoré opustíte, ale aj miesto, kam jedného dňa prídete" (s.45).
"Prvý večer čo som tam bývala, som zostala na párty do štvrtej ráno a keď som vystúpila z metra linky 6 na 28. ulici, pôsobil bizarne prázdny, a predsa stále otvorený McDonald ako mestská fatamorgána. Na chodníku som odhalila vrecko, odhalila teplý papier a zahryzla sa do toho najlepšieho hamburgera, aký som v živote jedla. Kráčala som čo najpomalšie, aby som si predĺžila príjemné vedomie toho, že doma ma nečaká nič iné len prázdna posteľ, do ktorej si ľahnem nahá, opitá, páchnuca od Mc Donaldu, a že sa nebudem hnusiť nikomu len sebe" (s.110).
"Čo som čakala? Je ťažké neobľúbiť si muža, ktorý ženskú krásu vidí v duši a nie v dokonalej kráse" (s.130).
"Ach, myslíte si, že som homosexuálna! Samozrejme, že som, a tiež heterosexuálna, ale čo to má spoločné s mojou bolesťou hlavy?..." (136).
"Priateľstvá len zriedka vydržia dlhšie ako okolnosti, za ktorých vznikli..." (s.174).
"Nikdy zo mňa nebude stará dievka, pretože som sa rozhodla byť Staromládenecké dievča" (s.77).
Román vám navyše prezradí pôvod slovného spojenia "starý mládenec" a "stará dievka" a 84. strana vám odhalí, ktorá známa poviedka Charlesa Dickensa sa inšpirovala jedným feministickým časopisom.
"Za koho sa vydať a kedy - tieto dve otázky definujú život každej ženy bez ohľadu na to, kde vyrástla alebo aké náboženstvo vyznáva či nevyznáva. Môže zistiť, že namiesto mužov miluje ženy alebo sa rozhodnúť, že jednoducho v manželstvo neverí. Na tom nezáleží. Tieto otázky riadia jej život, až kým nie sú zodpovedané, aj keby odpoveďami mali byť - za nikoho - alebo -nikdy-. Muži majú vlastné problémy, tento k nim nepatrí" (s.13).
Kate Bolick napísala veľmi otvorenú spoveď, prostredníctvom ktorej sa snaží vysvetliť svoj životný štýl, filozofiu a vnútorné presvedčenie. Aj keď propaguje feministické myšlienky, robí to inteligentným, zaujímavým a pútavým spôsobom. Nikoho pri tom neuráža, násilne nepresvedčuje, píše sama za seba. Nemá problém poodhaliť aj svoje slabosti. Neustále rieši dilemu či sa má vydať, založiť si rodinu a naplniť tým očakávania spoločnosti alebo ostať "starou dievkou" a čeliť tým nepríjemným otázkam zo strany rodiny, priateľov a známych, no naďalej si zachovať vnútornú slobodu. Kate nie je zarytou nepriateľkou mužov, naopak, veľmi rada si užíva voľný, nezáväzný sex, aby si zachovala umeleckú slobodu, obetuje pohodlné bývanie, ktoré by jej zaručoval klasický manželský zväzok a radšej prebýva v mizerných podnájmoch. Pracuje ako novinárka na voľnej nohe a jej príjem je veľmi kolísavý a nestály. Blíži sa k štyridsiatke a po celý život ju sprevádza týchto päť žien, (ktoré nazýva "prebúdzačkami"), pričom každá z nich mala na ňu iný vplyv: "Moja prvá prebúdzačka Maeve mi poskytla obraz a pohľad na svet, vďaka ktorým som začala dospievať. Neith mi dala slová na to, aby sa kriticky zamyslela nad manželstvom a dokázala žiť sama. Edna ma previedla tými prvými zmätočnými rokmi sexuálnych vzťahov, ktoré som zažívala. Edith ma naučila, že žiť osamote si vyžaduje dosť veľa úsilia a plánovania. Nie je to také jednoduché ako podpísať nájomnú zmluvu a zostať pri tom. Musíte prísť na to, ako sa cítiť dobre doma aj vonku bez ohľadu na to, koľko máte prostriedkov (samozrejme je dôležité, aby ste si to mohli dovoliť) a zariadiť si život podľa toho -naučiť sa metaforickej archtektúre" (s.202). "Charlotte mi ukázala, ako dospievame, keď sa učíme zodpovednosti voči sebe, či už sme zadaní, alebo nie a máme či nemáme deti. Znovu som si spomenula na klasické princípy architektúry - na rovnováhu a mieru" (s.223). Všetkých päť žien presadzovalo na dobu v ktorej žili revolučné feministické myšlienky, písali odvážne básne a romány, prispievali do viacerých známych časopisov. Chceli žiť inak.
Kate Bolick vyrastala v štandartnej americkej rodine, kde jej otec zarábal a mama bola prevažne ženou v domácnosti, až neskôr sa začala realizovať v rôznych zamestnaniach. Všetko zmenila rakovina a následná smrť matky. Keďže Kate si s ňou rozumela a dokázali spoločne diskutovať celé hodiny, poriadne to s ňou zamávalo. Potom objavila meno Maeve Brennanová, ktorá písala pre časopis New Yorker a odvtedy jej život nabral nové rozmery...
Keďže "Jej vlastný život" nie je klasický román, rozhodol som sa podeliť o myšlienky, ktoré sú nejakým spôsobom zaujímavé:
"Prvé spoločné leto sme svoj voľný čas trávili v prerobenej stodole za domom jeho rodičov v Bostone. On maľoval a písal, ja som čítala a písala, milovali sme sa, prechádzali sa v sade, zbierali čučoriedky, ktoré sme si ráno pridávali do vločiek. Jeho matka mala malé stádo špinavých oviec a páva menom Dick, ktorý pišťal, akoby ho z kože drali -čo pávy zvyknú"(s.35).
"Ak máte šťastie, domov nie je len miesto, ktoré opustíte, ale aj miesto, kam jedného dňa prídete" (s.45).
"Prvý večer čo som tam bývala, som zostala na párty do štvrtej ráno a keď som vystúpila z metra linky 6 na 28. ulici, pôsobil bizarne prázdny, a predsa stále otvorený McDonald ako mestská fatamorgána. Na chodníku som odhalila vrecko, odhalila teplý papier a zahryzla sa do toho najlepšieho hamburgera, aký som v živote jedla. Kráčala som čo najpomalšie, aby som si predĺžila príjemné vedomie toho, že doma ma nečaká nič iné len prázdna posteľ, do ktorej si ľahnem nahá, opitá, páchnuca od Mc Donaldu, a že sa nebudem hnusiť nikomu len sebe" (s.110).
"Čo som čakala? Je ťažké neobľúbiť si muža, ktorý ženskú krásu vidí v duši a nie v dokonalej kráse" (s.130).
"Ach, myslíte si, že som homosexuálna! Samozrejme, že som, a tiež heterosexuálna, ale čo to má spoločné s mojou bolesťou hlavy?..." (136).
"Priateľstvá len zriedka vydržia dlhšie ako okolnosti, za ktorých vznikli..." (s.174).
"Nikdy zo mňa nebude stará dievka, pretože som sa rozhodla byť Staromládenecké dievča" (s.77).
Román vám navyše prezradí pôvod slovného spojenia "starý mládenec" a "stará dievka" a 84. strana vám odhalí, ktorá známa poviedka Charlesa Dickensa sa inšpirovala jedným feministickým časopisom.
Je nedostatok času objektívnym dôvodom alebo len lacnou výhovorkou, prečo nečítame? (Niečo ako úvaha)
Koľkokrát počujem tú istú odpoveď: "No vieš...akosi som nemal čas. Mám toho teraz veľa. Akosi som sa k tomu ešte nedostal...Ale idú Vianoce tak potom konečne... Ide leto tak bude viacej času..."
A po sviatkoch väčšinou počúvam rovnakú odpoveď. "No vieš...akosi som nemal čas."
Čas, čas, čas.
Je nedostatok času objektívnym dôvodom nečítania alebo len lacnou výhovorkou? Dovolím si tvrdiť, že vo väčšine prípadov ide len o lacnú výhovorku. Samozrejme sú aj objektívne dôvody, ktoré nám nedovoľujú siahnuť po knihe. Napríklad, keď sme nútení splácať hypotéku a robíme aj dve -tri roboty súčasne. Vtedy sme radi, keď prídeme domov, ľahneme do postele a len tak hľadíme do bedne alebo do steny. Keď sa nám narodia deti a sú v útlom veku, vtedy sme radi, že popri práci si prečítame aspoň športovú stránku novín.
No v prípade mladého pracujúceho slobodného človeka, prípadne študenta strednej alebo vysokej školy je nedostatok času na knihu len lacnou výhovorkou. Deň má dvadsaťštyri hodín. Povedzme, že osem hodín spíme. Pokiaľ ide o vysokú školu, väčšina študentov si teoreticky dokáže vyčleniť minimálne hodinu denne len na čítanie. Výnimkou je skúškové obdobie, kedy je ten nápor o niečo väčší. Všetko je však v prvom rade o prístupe. Študoval som slovenský jazyk a literatúru spolu s dejepisom a boli obdobia, kedy som prečítal aj jeden román za deň. A dalo sa to. Nehovorím, že som nechodil aj na študentské akcie, nepozeral som filmy, neflákal som sa len tak po meste. Ale na knihy som si dokázal nájsť čas. Niekedy som nevzal do ruky knihu aj dva -tri týždne, ale bolo obdobie, keď som sa len tak zavrel v izbe a pol dňa alebo aj celý deň som len čítal a čítal. Myslím si, že práve toto mi dalo v živote oveľa viacej ako celé štúdium a veci s tým spojené. Mal som kamarátov, s ktorými sme pri pive alebo pri víne (či inom alkohole) presedeli aj celú noc a viedli vášnivé diskusie o románoch, ktoré sme prečítali. Skvelé obdobie. Moje kolegyne z ročníka si ťukali po čele, že kedy to čítanie popri štúdiu stíham. Priznávam, robil som to na úkor mnohých iných aktivít. Knihu som mal neustále pri sebe. Čítal som počas voľných okien, ktoré som mal medzi prednáškami, čítal som v parku, v autobuse, vo vlaku, čítal som aj počas nocí a ráno som sa neraz zobudil rozbitý ako po opici. Nič z toho dnes neľutujem.
Mám to šťastie, že mám prácu, v ktorej končím o pol druhej poobede, takže ak si rozumne rozložím deň, vždy si vyčlením aspoň hodinu -dve denne na čítanie. Viem, že väčšina z vás končí o štvrtej, o piatej podvečer, alebo aj neskôr. Ale skúste si premietnuť, koľko času trávite denne čítaním nezmyselných správ na internete, vediete nudné rozhovory cez mobil, klebetíte pri káve, pozeráte nezmyselné nekonečné seriály, lietate po obchodných domoch, listujete v letákoch. O študentoch stredných škôl ani nehovoriac. Česť výnimkám. Spojte si tieto aktivity dohromady a neverím, že väčšine z vás neostane aspoň hodina času denne, ktorú by ste venovali výhradne len čítaniu.
Mnohí ľudia snívajú o tom, že keď pôjdu do dôchodku, okamžite sa vrhnú na všetky tie knihy, čo majú teraz ukážkovo uložené v poličkách a na ktoré už roky sadá prach. A viete ako to dopadne? Zase tá istá odpoveď: "No vieš...akosi nemám čas." Česť výnimkám. A teraz už končím, lebo..."no viete, akosi nemám čas :)
A po sviatkoch väčšinou počúvam rovnakú odpoveď. "No vieš...akosi som nemal čas."
Čas, čas, čas.
Je nedostatok času objektívnym dôvodom nečítania alebo len lacnou výhovorkou? Dovolím si tvrdiť, že vo väčšine prípadov ide len o lacnú výhovorku. Samozrejme sú aj objektívne dôvody, ktoré nám nedovoľujú siahnuť po knihe. Napríklad, keď sme nútení splácať hypotéku a robíme aj dve -tri roboty súčasne. Vtedy sme radi, keď prídeme domov, ľahneme do postele a len tak hľadíme do bedne alebo do steny. Keď sa nám narodia deti a sú v útlom veku, vtedy sme radi, že popri práci si prečítame aspoň športovú stránku novín.
No v prípade mladého pracujúceho slobodného človeka, prípadne študenta strednej alebo vysokej školy je nedostatok času na knihu len lacnou výhovorkou. Deň má dvadsaťštyri hodín. Povedzme, že osem hodín spíme. Pokiaľ ide o vysokú školu, väčšina študentov si teoreticky dokáže vyčleniť minimálne hodinu denne len na čítanie. Výnimkou je skúškové obdobie, kedy je ten nápor o niečo väčší. Všetko je však v prvom rade o prístupe. Študoval som slovenský jazyk a literatúru spolu s dejepisom a boli obdobia, kedy som prečítal aj jeden román za deň. A dalo sa to. Nehovorím, že som nechodil aj na študentské akcie, nepozeral som filmy, neflákal som sa len tak po meste. Ale na knihy som si dokázal nájsť čas. Niekedy som nevzal do ruky knihu aj dva -tri týždne, ale bolo obdobie, keď som sa len tak zavrel v izbe a pol dňa alebo aj celý deň som len čítal a čítal. Myslím si, že práve toto mi dalo v živote oveľa viacej ako celé štúdium a veci s tým spojené. Mal som kamarátov, s ktorými sme pri pive alebo pri víne (či inom alkohole) presedeli aj celú noc a viedli vášnivé diskusie o románoch, ktoré sme prečítali. Skvelé obdobie. Moje kolegyne z ročníka si ťukali po čele, že kedy to čítanie popri štúdiu stíham. Priznávam, robil som to na úkor mnohých iných aktivít. Knihu som mal neustále pri sebe. Čítal som počas voľných okien, ktoré som mal medzi prednáškami, čítal som v parku, v autobuse, vo vlaku, čítal som aj počas nocí a ráno som sa neraz zobudil rozbitý ako po opici. Nič z toho dnes neľutujem.
Mám to šťastie, že mám prácu, v ktorej končím o pol druhej poobede, takže ak si rozumne rozložím deň, vždy si vyčlením aspoň hodinu -dve denne na čítanie. Viem, že väčšina z vás končí o štvrtej, o piatej podvečer, alebo aj neskôr. Ale skúste si premietnuť, koľko času trávite denne čítaním nezmyselných správ na internete, vediete nudné rozhovory cez mobil, klebetíte pri káve, pozeráte nezmyselné nekonečné seriály, lietate po obchodných domoch, listujete v letákoch. O študentoch stredných škôl ani nehovoriac. Česť výnimkám. Spojte si tieto aktivity dohromady a neverím, že väčšine z vás neostane aspoň hodina času denne, ktorú by ste venovali výhradne len čítaniu.
Mnohí ľudia snívajú o tom, že keď pôjdu do dôchodku, okamžite sa vrhnú na všetky tie knihy, čo majú teraz ukážkovo uložené v poličkách a na ktoré už roky sadá prach. A viete ako to dopadne? Zase tá istá odpoveď: "No vieš...akosi nemám čas." Česť výnimkám. A teraz už končím, lebo..."no viete, akosi nemám čas :)
nedeľa 19. februára 2017
IDEÁLNA VÝVOJOVÁ ETAPA ČLOVEKA (Návrh novej reformy ministerstva školstva)
RECENZIA: Anton Heretik - Zlo (Ikar, 2015)
HODNOTENIE: ***
Ako priznal aj sám autor, názov knihy bol zvolený z dôvodu marketingu. Zlo je veľmi všeobecné slovo, ktoré môže označovať takmer čokoľvek negatívne. Heretik je známy slovenský psychiater, ktorý dlhé roky vypracovával psychologické profily najväčších zločincov a vrahov. Práca súdneho znalca je veľmi zodpovedná a náročná. Heretik je autorom viacerých odborných štúdií a v roku 2015 sa rozhodol podeliť so svojimi skúsenosťami aj s laickou verejnosťou. Heretik zvolil pri písaní svojej knihy postup, v ktorom rozdelil vrahov do jednotlivých kategórií podľa ich charakteru a vlastností. Určite najväčšiu pozornosť u čitateľa vzbudí kapitola Boss slovenského podsvetia, ktorá je venovaná niekdajšiemu šéfovi mafie Ľ. Černákovi, ďalej kapitola pod názvom "Pomáhať a chrániť", ktorá opisuje vraždy policajtov a kapitola Kanibal v 21. storočí, ktorá je venovaná prípadu psychicky narušeného informatika Mateja Č.
Je pozitívne, že autor knihy na jej začiatku vysvetlí jednotlivé odborné psychologické termíny, čo čitateľovi uľahčuje situáciu. Text je písaný populárno -náučným štýlom a v mnohom pripomína knižný dokument.
Ak čakáte príjem nejakých nových, dosiaľ neznámych informácií, budete asi sklamaní. Ak sa chcete na chvíľu ponoriť do sveta zla a nečakáte od toho nič viac ako nenáročný relax, potom budú vaše očakávania naplnené.
Ako priznal aj sám autor, názov knihy bol zvolený z dôvodu marketingu. Zlo je veľmi všeobecné slovo, ktoré môže označovať takmer čokoľvek negatívne. Heretik je známy slovenský psychiater, ktorý dlhé roky vypracovával psychologické profily najväčších zločincov a vrahov. Práca súdneho znalca je veľmi zodpovedná a náročná. Heretik je autorom viacerých odborných štúdií a v roku 2015 sa rozhodol podeliť so svojimi skúsenosťami aj s laickou verejnosťou. Heretik zvolil pri písaní svojej knihy postup, v ktorom rozdelil vrahov do jednotlivých kategórií podľa ich charakteru a vlastností. Určite najväčšiu pozornosť u čitateľa vzbudí kapitola Boss slovenského podsvetia, ktorá je venovaná niekdajšiemu šéfovi mafie Ľ. Černákovi, ďalej kapitola pod názvom "Pomáhať a chrániť", ktorá opisuje vraždy policajtov a kapitola Kanibal v 21. storočí, ktorá je venovaná prípadu psychicky narušeného informatika Mateja Č.
Je pozitívne, že autor knihy na jej začiatku vysvetlí jednotlivé odborné psychologické termíny, čo čitateľovi uľahčuje situáciu. Text je písaný populárno -náučným štýlom a v mnohom pripomína knižný dokument.
Ak čakáte príjem nejakých nových, dosiaľ neznámych informácií, budete asi sklamaní. Ak sa chcete na chvíľu ponoriť do sveta zla a nečakáte od toho nič viac ako nenáročný relax, potom budú vaše očakávania naplnené.
TOP 8 (ČESKÍ SPISOVATELIA)
Tentoraz som sa rozhodol trošku bližšie pozrieť na českých autorov a ich diela, ktoré najväčšmi zasiahli moje čitateľské srdce. Je to čisto subjektívny pohľad, preto to neberte ako nejaký oficiálny rebríček. Navyše poradie v tomto prípade nehrá žiadnu úlohu, preto si ho môžete poprehadzovať podľa seba. Zameral som sa predovšetkým na novších autorov, keďže tých mám načítaných oveľa viacej ako tých, ktorí písali v predošlom období dejín.
1. Jaroslav Forglar - český autor, ktorý výrazne zasiahol do môjho detstva. Kedže som chodil na skaut, jeho knihy ma ovplyvňovali ešte silnejšie ako väčšinu mojich rovesníkov. Samozrejme najväčší zážitok pre mňa predstavovali knihy Záhada hlavolamu a Stínadla se bouří, pri ktorých som ani nedýchal. Veľmi sa mi páčila aj seriálová verzia zo šesťdesiatych rokov, ktorá mala miestami hororovú atmosféru.
ďalšie známe knihy - Chlapci od Bobrej rieky, Chata v Jazernej kotline, História Svornej sedmy
2. Bohumil Hrabal -. mal som to šťastie, že keď som čítal jeho knihy, bol som v tom čase v Prahe, kde som brigádoval počas vysokej školy. Jeho knihy vtedy vychádzali ako príloha nejakého časopisu a o to silnejšie ma zasiahli. Čítať ich v pražských uličkách alebo na nábreží Vltavy bolo skutočným zážitkom. Najradšej mám tieto Hrabalove diela: Nežný barbar, Obsluhoval som anglického kráľa, Príliš hlučná samota, Postřižiny, Perličky na dně
ďalšie známe knihy - Slavnosti sněženek, Inzerát na dum, ve kterém už nechci bydlet, Ostře sledované vlaky, Skřivánci na niti
3. Milan Kundera - počas vysokej školy mal na mňa silný vplyv aj tento skvelý český autor, žijúci už dlhé roky vo Francúzsku. Jeho Směšné lásky pokladám za to najlepšie, čo v poviedkovej tvorbe vôbec vyšlo. Nezabudnuteľné sú Kunderove romány - Žert, Valčík na rozloučenou, Nesnesitelná lehkost bytí
ďalšie známe knihy - Život je jinde, Majitele klíču, Druhý sešit směšných lásek, Třetí sešit směšných lásek
4. Franc Kafka - hoci tvorba tohto svojského autora je skromná, svojou silou pôsobí dodnes. Jeho romány Proces a Zámok som prečítal počas štúdií na vysokej škole v Nitre a na pár dní som upadol do pesimistickej nálady. Sú to skvelé diela, ale musíte sa pripraviť na prílev negatívnej energie. Horor, a sci fi prvky nájdeme v Kafkovom bizarnom diele Premena. Známa je aj autorova korešpondencia s otcom, s ktorým si príliš nerozumel a listy s intelektuálkou Milenou Jesenskou.
ďalšie známe knihy - Amerika
5. Miloslav Švandrlík - jeho meno je medzi čitateľmi menej známe, ale keď spomenieme román Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky, určite budete mať jasno. Podľa románovej predlohy vznikol skvelý český seriál, v ktorom stvárnil svoju životnú úlohu Pavel Landovský, predstaviteľ majora Halušku. Málokto vie, že Švandrlík písal aj tvorbu pre deti. Osobne som prečítal štyri knihy dobrodružstiev - Žáci Kopyto a Mňouk, ktoré mali dovedna dvanásť dielov a v detstve som sa na nich veľa nasmial. Na motívy ďalšej z jeho kníh vznikla česká filmová komédia Doktor od jezera Hrochu.
6. Karel Čapek - český autor svetových parametrov. Jeho tvorba bola veľmi všestranná, Čapek bol skutočnou osobnosťou. Za iných okolností by s veľkou pravdepodobnosťou získal Nobelovu cenu za literatúru.
najlepšie diela - Krakatit, Vojna s mlokmi, R.U.R, Bílá nemoc, Matka
7. Jaroslav Hašek -. stačí spomenúť jediný jeho román a nie je treba nič dodávať - Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války. Švejk sa stal na dlhé desaťročia akýmsi prototypom českého človeka. Výraz "svejkovina" sa v podstate používa dodnes.
8. Michal Viewegh - meno si spravil hneď prvým autobiografickým románom Báječná léta pod psa, ktorý bol veľmi úspešne sfilmovaný. Aj na základe jeho ďalšieho románu vznikla úspešná česká filmová komédia - Účestníci zájezdu. Ja som sa veľmi zabavil pri jeho knihe Vybíjená, ktorá bola taktiež nedávno sfilmovaná. Myslím si, že v minulosti písal Viewegh kvalitnejšie veci, posledné roky už viacej kalkuluje s čiateľským vkusom. Nie je to úplne zlé, ale Vieweghov potenciál je niekde úplne inde. Samozrejme, veľký vplyv na autorovu tvorbu má aj jeho nepriaznivý zdravotný stav, s ktorým zápasí už niekoľko rokov.
ďalšie známe knihy - Román pro muže, Román pro ženy, Výchova dívek v Čechách
Česi majú aj skvelú poéziu, preto musím na tomto mieste spomenúť aspoň dve veľké mená:
- Jaroslav Seifert
- Jiří Wolker
1. Jaroslav Forglar - český autor, ktorý výrazne zasiahol do môjho detstva. Kedže som chodil na skaut, jeho knihy ma ovplyvňovali ešte silnejšie ako väčšinu mojich rovesníkov. Samozrejme najväčší zážitok pre mňa predstavovali knihy Záhada hlavolamu a Stínadla se bouří, pri ktorých som ani nedýchal. Veľmi sa mi páčila aj seriálová verzia zo šesťdesiatych rokov, ktorá mala miestami hororovú atmosféru.
ďalšie známe knihy - Chlapci od Bobrej rieky, Chata v Jazernej kotline, História Svornej sedmy
2. Bohumil Hrabal -. mal som to šťastie, že keď som čítal jeho knihy, bol som v tom čase v Prahe, kde som brigádoval počas vysokej školy. Jeho knihy vtedy vychádzali ako príloha nejakého časopisu a o to silnejšie ma zasiahli. Čítať ich v pražských uličkách alebo na nábreží Vltavy bolo skutočným zážitkom. Najradšej mám tieto Hrabalove diela: Nežný barbar, Obsluhoval som anglického kráľa, Príliš hlučná samota, Postřižiny, Perličky na dně
ďalšie známe knihy - Slavnosti sněženek, Inzerát na dum, ve kterém už nechci bydlet, Ostře sledované vlaky, Skřivánci na niti
3. Milan Kundera - počas vysokej školy mal na mňa silný vplyv aj tento skvelý český autor, žijúci už dlhé roky vo Francúzsku. Jeho Směšné lásky pokladám za to najlepšie, čo v poviedkovej tvorbe vôbec vyšlo. Nezabudnuteľné sú Kunderove romány - Žert, Valčík na rozloučenou, Nesnesitelná lehkost bytí
ďalšie známe knihy - Život je jinde, Majitele klíču, Druhý sešit směšných lásek, Třetí sešit směšných lásek
4. Franc Kafka - hoci tvorba tohto svojského autora je skromná, svojou silou pôsobí dodnes. Jeho romány Proces a Zámok som prečítal počas štúdií na vysokej škole v Nitre a na pár dní som upadol do pesimistickej nálady. Sú to skvelé diela, ale musíte sa pripraviť na prílev negatívnej energie. Horor, a sci fi prvky nájdeme v Kafkovom bizarnom diele Premena. Známa je aj autorova korešpondencia s otcom, s ktorým si príliš nerozumel a listy s intelektuálkou Milenou Jesenskou.
ďalšie známe knihy - Amerika
5. Miloslav Švandrlík - jeho meno je medzi čitateľmi menej známe, ale keď spomenieme román Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky, určite budete mať jasno. Podľa románovej predlohy vznikol skvelý český seriál, v ktorom stvárnil svoju životnú úlohu Pavel Landovský, predstaviteľ majora Halušku. Málokto vie, že Švandrlík písal aj tvorbu pre deti. Osobne som prečítal štyri knihy dobrodružstiev - Žáci Kopyto a Mňouk, ktoré mali dovedna dvanásť dielov a v detstve som sa na nich veľa nasmial. Na motívy ďalšej z jeho kníh vznikla česká filmová komédia Doktor od jezera Hrochu.
6. Karel Čapek - český autor svetových parametrov. Jeho tvorba bola veľmi všestranná, Čapek bol skutočnou osobnosťou. Za iných okolností by s veľkou pravdepodobnosťou získal Nobelovu cenu za literatúru.
najlepšie diela - Krakatit, Vojna s mlokmi, R.U.R, Bílá nemoc, Matka
7. Jaroslav Hašek -. stačí spomenúť jediný jeho román a nie je treba nič dodávať - Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války. Švejk sa stal na dlhé desaťročia akýmsi prototypom českého človeka. Výraz "svejkovina" sa v podstate používa dodnes.
8. Michal Viewegh - meno si spravil hneď prvým autobiografickým románom Báječná léta pod psa, ktorý bol veľmi úspešne sfilmovaný. Aj na základe jeho ďalšieho románu vznikla úspešná česká filmová komédia - Účestníci zájezdu. Ja som sa veľmi zabavil pri jeho knihe Vybíjená, ktorá bola taktiež nedávno sfilmovaná. Myslím si, že v minulosti písal Viewegh kvalitnejšie veci, posledné roky už viacej kalkuluje s čiateľským vkusom. Nie je to úplne zlé, ale Vieweghov potenciál je niekde úplne inde. Samozrejme, veľký vplyv na autorovu tvorbu má aj jeho nepriaznivý zdravotný stav, s ktorým zápasí už niekoľko rokov.
ďalšie známe knihy - Román pro muže, Román pro ženy, Výchova dívek v Čechách
Česi majú aj skvelú poéziu, preto musím na tomto mieste spomenúť aspoň dve veľké mená:
- Jaroslav Seifert
- Jiří Wolker
sobota 18. februára 2017
Sú rôzne miesta, na ktorých sa dá hľadať tvorivosť (foto dokument)
RECENZIA: Lucia Berlin - Manuál pre upratovačky (Inaque, 2016)
HODNOTENIE: *****
V Mildred Pierceovej mala Joan Crawfordová dcéru menom Sherry, a kým si zloduch dolieval sódu z fľaše, opýtal sa Joan, čo si dá na pitie.
-Asi sherry, vezmem si ju domov-, povedala.
-Aká nádherná replika!- rozplývala si sa, keď sme vyšli z kina.
-Možno ti zmením meno na Sherry, aby som ju mohla používať.-
-A čo tak chladný ležiak? -opýtala som sa. Bol to môj prvý bonmot. V každom prípade som ťa prvýkrát v živote rozosmiala" (s.144).
Narodila sa na Aljaške, neskôr vyrastala v banských usadlostiach na západe Spojených štátov. Časť detstva prežila u rodiny v El Paso, následne sa sťahovala na juh Čile, kde viedla život bohatých a privilegovaných ľudí, chodila do katolíckej školy. Ako dospelá žila v Mexiku, v Arizone, v Novom Mexiku, New Yorku, v staršom veku učila v Colorade, aby sa na sklonku života presťahovala do Los Angeles. Vystriedala viaceré povolania, aby uživila svojich štyroch synov - prešla od upratovačky, sestričky na pohotovosti, administratívnej pracovníčky na nemocničnom oddelení, operátorky na ústredni na pohotovosti až po učiteľku. Bola trikrát rozvedená, dlhé roky zápasila s alkoholom. Jej sestra zomrela na rakovinu (s ktorou Berlin sama zápasila) a jej matka spáchala pravdepodobne samovraždu.
Podobne ako Jack London alebo Charles Bukowski, aj Lucia Berlin prežila toho tak veľa, že by to vystačilo na niekoľko životov. A toto všetko vkladala do svojich poviedok.
V zbierke poviedok, ktorá vyšla v slovenčine pod názvom Manuál pre upratovačky, spracováva viacero príbehov, ktoré čerpajú námet z jej skutočného života. Poviedka Tigrie zahryznutie vypovedá o žene, ktorá sa rozhodne ísť na potrat, hoci zápasí s mnohými pochybnosťami. Najsilnejší dojem vo mne zanechala poviedka Nezvládnuteľné, vypovedajúca príbeh o matke štyroch synov -alkoholičke, ktorá potrebuje svoju každodennú dávku alkoholu, aby dokázala ako -tak fungovať. Podobne silné pocity ako pri čítaní tejto poviedky som prežíval počas sledovania filmu s excelentným Vladimírom Menšíkom v dráme Ikarov pád.
Veľmi zaujímavá poviedka, ktorá vyšla pod názvom Románik, rozpráva príbeh o žene túžiacej po milostnom pomere s iným mužom, no realita napokon nenaplnila jej očakávané predstavy.
Silná je aj poviedka Mlčanie, v ktorej sa autorka priznáva k sexuálnemu obťažovaniu svojho starého otca, ktorý bol renomovaným zubárom. V rovnakej poviedke trochu prekvapujúco vychádza ako pozitívna postava jej strýko, trpiaci podobne ako autorka - alkoholizmom.
Túlavé psy je surovým príbehom o žene žijúcej po boku manžela, ktorý je závislý na drogách a ona mu robí dílerku. Táto poviedka mi pripomenula Cormac McCarthyho tvorbu alebo filmovú "Tarantinovku".
Prostredie nemocnice, smrť matky, sestrina rakovina, prostredie cirkevnej školy, Mexičania, černosi, indiáni, drogoví díleri, alkoholici... Je cítiť, že autorka má toho veľa nažité a vie o čom píše. Jej poviedky sú drsné a nežné súčasne. Nájdeme v nich sarkazmus, smútok, skvelé opisy, občas sú stručné a trefné, občas opisné, ale v žiadnom prípade nenudia. Teraz niekoľko ukážok z knihy, aby ste si vytvorili predstavu o autorke, ktorá miestami vyráža dych:
"Lou, boli sme šťastní ako blchy. Prisahám, že nikto nikdy väčšiu lásku nezažil. Prečo by mali byť, preboha blchy šťastné?" (s.62).
"Uvarila som kávu a na malý tanierik som uložila Oreo sušienky. A veľkohubo som mlela o sexe. Myslím, že som sa už cítila dosť veľká na to, aby som sa s ňou bavila o sexe. No, Bože, nie, nevedela som to, tak som sa jej opýtala, či môžem otehotnieť ak prehltnem Cletisovo semeno. Vyletela z karavanu a bežala domov za otcom. Vypuklo peklo. Ešte v ten deň prišli otec a Rex a z Cletisa vymlátili dušu. Do nemocnice prišiel so zlomenou kľúčnou kosťou a s dvomi prasknutými rebrami. Povedali, že je úchylák, a dali ho zavrieť za sodomiu a anulovali náš sobáš. Chápeš, že fajčiť svojmu zákonnému manželovi je protiprávne?" (s.63).
"Videl všetko napriek tomu, že jeho oči vyzerali zatvorené ako drevené eskimácke slnečné okuliare" (s.88).
"Povedal jej, že ju miluje. Chcem ťa, hovoril. Zoberiem kľúč od záchodov. Poď. Zaberie to len päť minút. Melina sa naňho pozrela prikývla: Budem tam.
Vtedy som bola dosť mladá. Bol to najromantickejší príbeh, aký som kedy počula." (s.97).
"Hovorila som si makadam nahlas, sama pre seba, pretože to znelo ako meno pre priateľa" (s.121).
"Rozhodla som sa, že budem používať slovo elegantná namiesto drahá. Aha, prišiel môj elegantný účet za telefón" (s.121).
"B. F. sa opieral o stenu a zábradlie, bol zadychčaný a kašľal, už keď vyšiel po troch schodoch. Bol to obrovský chlap, vysoký, veľmi starý. Dokonca už keď vonku lapal po dychu, som ho cítila. Tabak a špinavú vlnu, ostrý alkoholický pot. Mal krvou podliate svetlomodré oči, ktoré sa usmievali. Hneď som si ho obľúbila" (s.194).
"Naša matka premýšľala nad tým, ako by vyzerali stoličky, keby sa nám kolená ohýbali opačne. A čo keby Krista popravili na elektrickom kresle? Namiesto krížikov by tu všetci pobehovali s kreslami na retiazkach" (s.160).
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)