utorok 31. októbra 2017

RECENZIA: William Saroyan - Chlapci a dievčatá, keď sú spolu (Argo,1998)

HODNOTENIE:  ****

"- Proto já věřím jedině v peníze a že jde klukum o holky. Díky penězum je lhaní mezi klukama a holkama o moc příjemnější, daleko snadnější. -
- Lež je na začátku  veškeré špíny, všeho špatnýho a vyšinutýho. -
- A stejně všichni lžou. Víš moc dobře, že lže každej. Když to tak je, tak to přece musí bejt nevyhnutný, a když to je vlastně nutnost, tak je snad lepší se s tím smířit a netrápit se tím, nebo ne? - " (s.109).



Dick bol kedysi nádejným spisovateľom. Potom si vzal Daisy a narodili sa im deti Johnny a Rosey. Dick si odkrútil tri roky v armáde a teraz sedí už tretí rok doma za písacím strojom a snaží sa napísať niečo zmysluplné. Jeho snahu však narúšajú neustále hádky s manželkou, ktorá na Dicka žiarli a potrebuje byť neustále ubezpečovaná o tom, že ju miluje. Túži chodiť do luxusnej spoločnosti a stretávať sa s bohatými ľuďmi, hoci oni sami peniaze nemajú. Dick chodí tajne vsádzať na kone, čo mu občas hodí nejakú sumu, no je to skôr vreckové. Intelektuálne sa udržiava vo forme tým, že číta klasikov - Dostojevského, Turgeneva, Tolstého. Občas premýšľa nad tým, aké by to bolo, keby začal odznova, keby mal peniaze, keby... Nenájde však v sebe dostatok odvahy na to, aby urobil dôležité rozhodnutie. A tak sa necháva unášať vzťahom, ktorý nikam nesmeruje, no zotrváva v ňom aj naďalej. 

"- Máš mě, Dicku, rád? -
Tohle se chystalo.
Pustil se do čili. 
- V ložnici spí dvě  děti. Jsme spolu šest let. A navíc jsem spolu byli už rok před svadbou. -
- To jo. Ale máš mě rád? -
Jo. Mám tě rád. -
- Kecáš. -
- Jo. -
- A proč mě teda nemáš rád? - " (s.26). 

Mrazivý príbeh o jednom vzťahu, ktorý pravdepodobne zasiahne väčšinu z nás. Na jednej strane túžba po spoločnosti, ktorú svojho času predstavil Fitzgerald vo svojom kultovom diele Veľký Gatsby ,na na strane druhej drsná a chladná medziľudská atmosféra, ktorú poznáme napríklad z viacerých Bukowskeho poviedok a románov: "- Mizero jeden, - vzlykala a honem ho popadla, dokonce ho pevně objala nohama. - Já jsem tak hrozně sama a ty taky. A kousek od nás spěj naše děti a všichni jsme příšerně opuštěný. Určitě tím úplně  smrdíme. -
- Proč nedokážeš bejt aspoň chvíli zticha? -" (s.34).

Stručná, 130 stranová výpoveď je poskladaná z kratučkých kapitol, v ktorých dominuje dialóg medzi Dickom a Daisy. Záver tohto kratučkého dielka je len potvrdením niečoho, čo pripomína smutný kolotoč, z ktorého sa nedá vystúpiť.       

pondelok 30. októbra 2017

ZNÁMI AUTORI, KTORÍ SI DOBROVOĽNE SIAHLI NA ŽIVOT

Sú autori, ktorí si z rôznych dôvodov siahli život. Väčšinou za tým boli psychické problémy alebo tragédia ich osobného života. Nie je na mne, aby som hodnotil ich rozhodnutie, radšej si pripomeňme mená a diela, ktoré v nás prežívajú  naďalej.    




Sergej Jesenin (30) - vynikajúci ruský básnik, predstaviteľ imažinizmu - (písal najmä voľným veršom), známa je jeho básnická zbierka Neodovzdaná lýra. Lekár označil za príčinu smrti obesenie. Viaceré Jeseninove fanúšičky spáchali samovraždu, keď sa dopočuli, že mladý poet si siahol na život. Najmä po revolúcii, keď sa sklamal v ideáloch strany, začal žiť bohémskym životom a trpel silnými depresiami. 

Vladimir Majakovskij (36) - ďalší slávny ruský básnik, kubofuturista. diela - Oblak v nohaviciach, Človek... Bol aj výtvarne mimoriadne nadaný, niekoľko mesiacov strávil vo väzení, mal dušu rebela, so šťastím sa vyhol vyhnanstvu na Sibíri. Jeho život ukončila strelná zbraň. Napriek špekuláciám o príčine smrti, oficiálnou verziou ostáva samovražda. U nás ho preslávil najmä Robo Grigorov piesňou Pocta Majakovskému.     

Jack London (40) - vlastným menom John Griffith Chaney, svojho času najlepšie zarábajúci spisovateľ na svete. Autor románov Volanie divočiny, Biely tesák, Tulák po hviezdach. Celý život zápasil so závislosťou od alkoholu (napísal o tom nezabudnuteľné dielo Majster alkohol), jeho smrť akoby predznamenal skvelý autobiografický román Martin Eden. Dodnes sa vedú spory či si namiešal dokonale presnú dávku jedu, alebo bola jeho smrť len nešťastná náhoda... 

Virginia Woolfová (59) - jedna z najslávnejších a najdiskutovanejších spisovateliek literárnej histórie, autorka kníh Pani Dallowayová, Orlando. Psychickými problémami trpela už v mladosti a s pribúdajúcimi rokmi sa to iba zhoršovalo. Schádzala sa s mnohými intelektuálmi svojej doby. V roku 1941, následkom leteckého bombardovania, bol zničený jej dom v Rodmelle. Samovraždu spáchala utopením sa v rieke v tom istom roku.  

Klaus Mann (42) - syn nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Thomasa Manna, ktorý ho v tvorbe významne ovplyvnil. Mal viaceré občianstva, medzi inými aj československé. Najznámejšie diela - autobiografický Bod obratu a Mefisto. K samovražde ho dohnala povojnová dezilúzia a neúspechy jeho literárnych diel, ktoré boli docenené až po jeho smrti. 

Ernest Hemingway (61)  - známy burlivák, nositeľ Nobelovej ceny za novelu Starec a more. K ďalším jeho slávnym dielam patrili Komu zvonia do hrobu, Zbohom zbraniam, zbierka poviedok Snehy Kilimandžára. Trpel depresiou a paranojou. Svoj život ukončil strelou z brokovnice do hlavy.   

Primo Levi (67) - prežil peklo koncentračného tábora, z ktorého čerpal námety aj pre svoju literárnu tvorbu. Na tragédiu židov sa pozerá inými očami ako sme zvyknutí u väčšiny autorov. Najznámejšie diela - Je to človek?, Prímerie.

Bohumil Hrabal (82) - v pokročilom veku si siahol na život aj slávny český autor, ktorého viaceré diela boli úspešne sfilmované (Nežný barbar, Postřižiny, Skřivánci na niti, Anglický kráľ....). Život pravdepodobne ukončil skokom z balkóna, aj keď jeho smrť je stále opradená tajomstvom. Iní zase tvrdia, že kŕmil holuby a nešťastne sa pri tom pošmykol. 

Rudolf Sloboda (57) - vynikajúci, no nedocenený slovenský autor. Slobodove diela boli väčšinou silno autobiografické. Medzi jeho najznámejšie romány patrili Narcis, Rozum, Krv, Láska a novela Britva. Dlhšie obdobie žil na voľnej nohe, čo sa vtedajšiemu politickému zriadeniu veľmi nepozdávalo. Zápasil nielen so spoločnosťou, ale aj so svojim vnútrom. Jeho nepriateľom bol aj alkohol, v roku 1995 sa obesil na reťazi od bicykla.        

Peter Pišťánek (54) - príčina smrti: predávkovanie liekmi. Najznámejšie dielo Rivers of Babylon, jeden z najväčších knižných slovenských bestsellerov, ktorý mapuje spoločenskú a čiastočne aj politickú situáciu v Bratislave v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Autor trpel psychickými problémami, pred smrťou úplne prestal komunikovať s okolím. 


RECENZIA: Mark Vonnegut - Expres do raja (Argo, 1999)

HODNOTENIE:    ****

"Ahoj. Jsem tady. Jsem Mark Vonnegut se vším, co k tomu patří. Támhle je Simon, a támhle Sy, a támhle André, a támhle Sankara. Všichni jsme studovali ve Swarthmoru. Jsme ve Vancouveru, v Britské Kolumbii, v Kanadě. Pamatuji si spoustu věcí. Dokážu o věcech přemýšlet. Rozumím tomu, co lidé říkají, a oni rozumějí tomu, co říkám já. 
Nikdy to netrvá moc dlouho. Trvá to čím dál kratší dobu. Pořád odcházím. Čím dál huř se mi vrací. Přestávám být Markem Vonnegutem. Simon přestává být Simonem, a tak dál. Přestávám být schopen pamatovat si věci, přemýšlet o věcech nebo rozumět tomu, co lidi říkají. Už to není Vancouver, Britská Kolumbie, Kanada. Smetlo mě to. Pořád se ještě vracím, ale je to čím dál obtížnější." (s.143).  



Mark Vonnegut je synom slávneho spisovateľa Kurta Vonneguta. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď vrcholila slávna éra hippies, sa Mark, znudený akademickým spôsobom života, vybral spoločne s ďalšími kamošmi a priateľkou Virginiou do lesov kanadskej Britskej Kolumbie, aby si na malom pozemku založili vlastnú komunitu. Podarí sa im vybudovať malú, no sebestačnú farmu a úspešne prežijú prvú zimu. Čo sa spočiatku javí ako život v rajskej záhrade, sa časom začína rúcať. Môže za to Markovo čudné správanie. Pletú sa mu slová, ľuďom potriasa ruku o niečo dlhšie ako sa patrí, prestáva artikulovať, nedokáže vykonávať ani tie najjednoduchšie manuálne úkony. Sprevádzajú ho záchvaty plaču, nedokáže ukojiť svoje sexuálne pudy, nevie sa vyrovnať so slávou svojho otca, má pocit, že za vyhrotenú politickú a spoločenskú situáciu v krajine môže on. V ruku 1971 prevezú Marka do hollywoodskej psychiatrickej liečebne, kde mu diagnostikujú ťažkú schizofréniu. Mark je nútený vzdať sa života v komunite a podrobiť sa dlhému a náročnému liečebnému procesu.  Odchodom Marka Vonneguta sa komunita postupne rozpadá a z veľkého sna ostávajú len matné spomienky.    

Spomínate si ešte na to, aké to mali vlasáči v úzkych tuzexových džínsoch v našej krajine v časoch totality s policajtmi ťažké? Nerobme si ilúzie o Spojených štátoch, tí sa s hipíkmi rovnako nepárali: "Moje dlouhé vlasy, vousy, starý otlučený volgswagen a neklidný duch téhle doby, to všechno k nám přtahovalo poldy jako magnet. Ať jsem jel kamkoliv, v jednom kuse mě zastavovali, vyslýchali a obvykle došlo i na osobní prohlídku. Většinou jsem byl čistej. Pomalu mě tahle hra začínala bavit." (s.21). 

Na druhej strane úrad práce ponúkol Markovi prácu v bostonskej polícii: "Měl jsem fakt zaujímavou práci. Kolik vousatých bakalářu náboženství s vlasy do puli zad a zároveň pacifistických náčelníku policie znáte? Velel jsem dvacetičlennému oddílu státní policie, který zaišťoval bezpečnost Bostonské státní nemocnice." (s.27). Toto by v časoch hlbokého socializmu v Československu asi neprešlo. Jedine ak donášanie na kamarátov tajným. 

Vonnegutov Expres do raja nie je jednoduchým čítaním a musíte mať naň tú správnu náladu. Spočiatku sa dá hovoriť o akom - takom príbehu, postupne sa však autor zameral predovšetkým na svoj vnútorný neľahký boj s duševnou chorobou. Postupná premena intelektuála na zlomeného človeka je zobrazená majstrovsky. Niet sa čomu čudovať, keďže Mark si celý príbeh odžil na vlastnej koži. Výsledkom je silný čitateľský zážitok.         

nedeľa 29. októbra 2017

RECENZIA: Ken Kesey, Ken Babbs - Posledné kolo (Argo, 2005)

HODNOTENIE:   **

"Rozhodně jsem si ale nemyslel, že za pár minut se ve své vlastní sanitce s houkačkou povezu za ní. Že přece jenom pojedu do té zatracené pendletonské nemocnice, na pozorování, zrovna jako ty...a taky do jiných času, za jiným houkáním, houkáním parního vlaku, co si to svištěl po rezavých kolejích mé paměti." (s.20). 



Ak máte náladu pripomenúť si atmosféru divokého západu, prípadne si chcete s nostalgiou zaspomínať na časy indiánov, kovbojov a pravého ródea, potom máte šancu. V opačnom prípade vás rude román, ktorý je napísaný dokumentárnym štýlom, s veľkou pravdepodobnosťou nudiť.

Máme tu niekoľko postáv, ktoré však nie sú ničím zaujímavé. - Johnathan Spaine, sedemnásťročný mladík, ktorého ostatní prezývajú Nashville (odtiaľ pochádza). Johnathan je typický výbušný rebel, ktorý túži po veľkej kariére vo svete ródea. Ďalej tu máme skúseného nízkeho černocha Georgea Fletchea, ktorý je veľkou hviezdou každého ródea, podobne ako indián Jackson Zapadajúce Slnko. Nechýba tiež cholerik Gotch Frank a vychádzajúca hviezda divokého západu medzi jazdkyňami ródea - Sarah Mayerhoffová, ktorej ženskosť sa stane výzvou aj pre mladého Johnathana Spaineho . A nesmieme samozrejme zabudnúť na najväčšiu hviezdu nielen ródea, ale celého divokého západu - Buffala Billa, ktorý je súčasťou tejto zaujímavej partie. 

Ťažko dokážem zhodnotiť Keseyho knihu, keďže nie som nadšencom ródea, ani mu popravde veľmi nerozumiem. Ťažko hovoriť o nejakom príbehu, je to skôr dokument, nostalgická spomienka na staré časy, akési vzdanie úcty zo strany autorov kovbojskému spôsobu života. Zaujímavosťou sú dobové čiernobiele fotografie jednotlivých hrdinov príbehu, ktoré sú súčasťou prílohy. A aj keď sa z Johnathana Spainea, dôsledkom vážneho zranenia, ktoré utrpel počas súťažného dňa, nikdy nestala prvotriedna hviezda ródea, bol za tie roky, ktoré mal to šťastie v aréne zažiť, veľmi vďačný.    

sobota 28. októbra 2017

PÁR POHĽADOV NA ANGLO - AMERICKÚ LITERATÚRU

KEĎŽE SOM SI NEDÁVNO TRIEDIL SVOJU KNIŽNICU A NARAZIL SOM PRI TOM NA EDÍCIU ANGLO - AMERICKÝCH AUTOROV, ROZHODOL SOM SA, ŽE SI NA ICH TVORBU V NAJBLIŽŠOM ČASE TROCHU POSVIETIM. TAKŽE TU JE ZOZNAM: 




1. Jay McInerney - To už je život 


2. Ken Kesey, Ken Babbs - Posledné kolo


3. Mark Vonnegut - Expres do raja


4. Adam Rapp - Rok nekonečného utrpenia


5. William Saroyan - Chlapci a dievčatá, keď sú spolu 

RECENZIA: Jay McInerney - To už je život (Argo,1998)

HODNOTENIE:   ****

" - A jaká je ta třetí největší lež? - opakuju. - Prví je, že prachy jsou poslaný. Druhá, slibuju, že se ti neudělám do pusy. A ta třetí? -
Jenže ona to taky neví." (s.125).




New York, 80 roky minulého storočia. Alison Pooleová odišla z domu, aby sa z nej stala slávna herečka. Začne navštevovať kurzy, no čoskoro jej dôjdu peniaze. Jej život to sú samé párty, sex a drogy. Býva v podnájme s priateľkou Jeannie a pravidelne sa stretáva s najlepšou kamoškou Franceskou a krásnou Didi, ktorá čoraz viacej ulieta na kokse. Franceska sníva o tom, že pôjde na spoločnú večeru s Mikeom Jagerrom a Jerry Hallovou. Alison potrebuje čo najskôr zohnať prachy na kurz herectva. Vzhľadom na to, že jej podarený fotrík len nedávno dostal kopačky od mladučkej pipky a je z toho psychicky odpálený, skúsi pumpnúť svojho nabijaka Skipa, ktorý sa len pred malou chvíľou pozbieral po vášnivej noci. Po telefóne mu nahovorí kecy o tom, že je tehotná a chce si to dať preč. Skip bez váhania vytasí tisícku. Keďže herecký kurz stojí päť stoviek, ďalších päť stoviek môže Alison minúť na párty. A tak to pokračuje ďalej. Drogy, sex, alkohol...
Občas stretko so sestrami Carol a Rebekou. Hra na herečku. Našťastie život prihrá Alison do cesty chalana menom Dean. Úspešný finančný maklér jej dokáže rozbúchať srdce. Po vystriedaní tridsiatich šiestich sexuálnych partnerov sa Alison rozlietajú v bruchu motýliky. Normálne sa do Deana zabuchne. Ako trápna pubertiačka. Má devätnásť a správa sa ako trinásťročná trapka. Aspoň ona si to myslí. Aj keď by to nikto nebol čakal, s Deanom to vyzerá na seriózny vzťah. Alison po dlhom čase spomaľuje svoje divoké životné tempo a zisťuje, že to vôbec nie je také zlé. Lenže ako to už v živote býva, stačí jedna jediná obyčajná party a všetko sa zase dodrbe.  Alison otehotnie a jej vzťah s Deanom ide do péčka.     

"A pak se Everetta zeptám, jestli zná ty tři největší lži. Řeknu mu ty první dvě, on tam sedí a pokyvuje hlavou jako nejakěj guru, dokonale klidnej, jak to dovedou předstírat jen ty největší šílenci. Tak se ho ptám, - jak je ta třetí? -
- Tá třetí lež je, miluji tě. -
- A já říkám, no jo, jasně! To je vono! -" (s.140). 

Skvelo napísaný príbeh, ktorý je situovaný do osemdesiatych rokov 20. storočia. Výborne vykreslené postavy, ktoré žijú pre prítomnosť, budúcnosť je pre na príliš vzdialená. Nečakajte nejaký dramatický príbeh, dej je v podstate priamočiary a jednoduchý, autor si skôr všíma vnútorné prežívanie jednotlivých postáv. Perfektný slang a parádne dialógy. Klobúk dolu pred McInerneym, ktorý sa dokázal neskutočne vcítiť do ženských hrdiniek. Myslím, že keby ste dopredu nevedeli, že autorom románu je muž, určite by ste na to neprišli. Palec hore. Takisto chválim český preklad, len som si musel zvyknúť na to, že dialógy nie sú označené úvodzovkami, ale to je skôr o zvyku. Inak všetko funguje ako má a čitateľ si tak môže v pokoji svojho bytu užiť divokú párty plnú alkoholu, drog a sexu.     

piatok 27. októbra 2017

ČÍTAŤ? ÁNO/ NIE

PREČO ( NE)ČÍTAŤ? 





VÝHODY:  

1. -  predpoklad lepšieho ovládania gramatiky

2. . - rozvíjanie slovnej zásoby

3. - dopĺňanie vedomostí nenásilnou formou

4. - možnosť zažiť úžasné dobrodružstvá

5. - stretnúť sa s ľuďmi, ktorí nás nejakým spôsobom duševne obohatia

6. - príležitosť navštíviť miesta, krajiny a územia, do ktorých sa v reálnom svete                  nedostaneme

7. - stať sa aspoň na pár okamihov niekým, kým by sme chceli byť aj v skutočnom svete

8. - užitočné trávenie voľného času

9. - obohacovanie vlastnej knižnice 

10. - pre ten ťažko popísateľný pocit, že jednoducho môžeme

11. vaši priatelia, rodina a známi nebudú mať problém s tým, že čo vám kúpia na Vianoce, narodeniny, meniny... 

12. ste vzorom pre vaše deti. Keď budú vidieť že čítate, budú sa vás snažiť napodobňovať a časom sa dožadovať aj vlastných kníh. Spoločným čítaním zažijete veľa príjemných a hodnotných okamihov.  



  
NEVÝHODY:  

1. - čítanie zaberá relatívne veľa voľného času, pokiaľ vás pohltí naplno

2. - pre okolie, ktoré nečíta, ste tak trochu čudákom a občas musíte rátať s poznámkami typu: "To nemáš nič lepšie na práci?" ( odporúčaná odpoveď: "Momentálne čítam, možno neskôr" ). Pozor, takýto typ odpovede sa neodporúča lenivým tínedžerom, ktorí mali vyniesť smeti už pred dvomi dňami. 
"Ty máš nejako podozrivo veľa voľného času." (odporúčaná odpoveď: "Ušetril som si ho, lebo nevysedávam celé dni za počítačom"). Táto málo pravdepodobná odpoveď sa odporúča aj tínedžerom, rodičov by nemala vydráždiť do nepríčetnosti (pravda len v prípade, ak rodičia nie sú zarytí IT -čkári).  

3. - vášnivé čítanie ide do peňazí. Vzhľadom na fakt, že vydavateľstvá každý mesiac vypustia na knižný pult desiatky nových, atraktívnych titulov a knižnice nemajú taký finančný rozpočet, aby mohli uspokojovať nároky svojich čitateľov, neraz sme nútení knihu si kúpiť v kníhkupectve alebo cez internet, pokiaľ nechceme na vysnený titul čakať niekoľko týždňov, či dokonca mesiacov (za predpokladu, že sa dotyčný titul do knižnice vôbec dostane). Tým si samozrejme odopierame iné radosti. Ja našťastie nefajčím, občas si otvorím k futbalu nejaké to pivko, ale pri mojom plate musím aj tak premýšľať, ktorú knižku áno a ktorú už nie.   

4. Dosť často sa pri čítaní stáva, že sa natoľko ponoríte do príbehu, že prestanete vnímať okolie. Pripravte na to radšej vašich známych dopredu, nech na nich nepôsobíte ako ignorant, flegmatik alebo namyslený somár. 

5. Keď si začnete kupovať knihy vo veľkom, počítajte s tým, že ich budete musieť aj niekde odkladať (v prípade, že neuprednostníte elektronickú čítačku alebo po prečítaní s nimi nepobežíte priamo do zberných surovín). Treba tomu jednoducho prispôsobiť bytové. priestory.  


U mňa, ako vidíte, prevládajú klady nad zápormi, takže ja hovorím jednoznačne, čítajte. Čítajte pokiaľ máte čas, a v prípade, že ho nemáte, tak si ho jednoducho vytvorte. Neverte fáme, že v dôchodku to všetko dobehnete. Somarina. Navyše načo čakať tak dlho? Kto vie, či sa ho vôbec dožijeme. Ukrojte si niečo od počítača, niečo od televízie a iných lákadiel. Ešte stále nemáte  čas na čítanie?     

      

RECENZIA: Jurij Poľakov - Nebo padlých (Marenčin PT, 2014)

HODNOTENIE:   ****

" - Môžem sa ťa spýtať? Ak si Smrť, musíš to vedieť! -
- Pýtaj sa. -
- Kam sa dostanú ľudia po smrti? -
- Pravdaže do neba, - odvetila presvedčene.
- Do neba sa dostanú spravodliví. A hriešnici? -
- Aj hriešnici prídu do neba. Jednoducho sú dve nebá, celkom rovnaké... No v jednom žijú spravodliví, preto je toto nebo rajom. A v tom druhom žijú hriešnici, preto je to peklo alebo nebo padajúcich. Až také je to jednoduché. - 
- A kam sa po smrti dostaneme my dvaja? -
- To je jasné, do neba padajúcich. Budeme sa držať za ruky a padať večným voľným pádom. Budeme vedieť, že sa určite roztrieštime, no nikdy nedopadneme až na  zem... -
- Zvolil si si svoju smrť? -
- Počkaj..." (s.235).




Jedného dňa sa vyberie spisovateľ, a zároveň rozprávač príbehu, na vlak, keď v tom si k nemu prisadne chlapík menom Pavel Nikolajevič Šarmanov aj s nejakým mladším mužom, ktorého oslovuje Tolik. Časom vyjde najavo, že Šarmanov je miliardárom a Tolik jeho osobným strážcom a z bližšie nešpecifikovaných dôvodov sú nútení cestovať vlakom. Šarmanov vytiahne fľašu drahého koňaku a dá spisovateľovi ponuku. Zaplatí mu veľkú sumu peňazí, ak jeho rozprávanie prenesie do písomnej podoby, no pod podmienkou, že tento príbeh nikdy nezverejní. Je jasné (keďže máme možnosť držať v rukách túto knihu), že spisovateľ poslednú podmienku porušil.
Šarmanovov príbeh je príbehom obyčajného človeka, ktorý sa súhrou viacerých priaznivých okolností vypracoval na bohatého ruského oligarchu. Jeho otec pracoval ako konštruktér rakiet a mama bola zahrabaná v nejakom vedeckom ústave. Šarmanova odmalička priťahovalo lietanie, lenže zo zdravotných dôvodov bola jeho prihláška k letectvu zamietnutá. Neskôr to skúšal ako študent vysokej školy, až napokon skončil ako obchodník leteckých spoločností. Začínal skromne. Počas vysokoškolských štúdií si zohnal brigádu na skrachovanom letisku, kde mal za úlohu strážiť staré vojenské lietadlá a vrtuľníky. Priestory v strojoch za poplatok prenajímal mladým zamilovaným párom, ktoré sa nemali kam uchýliť so svojou láskou. Časom v kokpitoch skladoval pašovaný alkohol a nefunkčnú leteckú vežu využíval na prevádzkovanie adrenalínových športov, ktoré boli začiatkom deväťdesiatych rokoch ešte len v plienkach. Potom sa oženil a narodila sa mu dcéra. Po čase sa mu však manželka zunovala a tak jej kúpil honosné sídlo na Mallorke, kde sa presťahovala aj s ich spoločnou dcérou a žili tam svoj bohatý bezstarostný život. Založil si vlastnú súkromnú spoločnosť, v ktorej potreboval zamestnať mladú atraktívnu asistentku, ktorá by bola dokonalá po všetkých stránkach... Napokon sa rozhodol pre Katerinu Valerjevnu, ktorá podľa jeho názoru spĺňala všetky dôležité predpoklady. Problém bol v tom, že kým ona ich vzťah brala ako pracovno  - sexuálnu záležitosť, navyše Katerina je prototypom typickej ambicióznej vypočítavej nymfomanky, ktorá nikdy nevydrží pri jednom mužovi, Šarmanov potreboval mať pocit aspoň ilúzie partnerského vzťahu. Katerina je presne ten typ žien ktoré dokážu vyniesť mužov k oblakom, no zároveň ich citovo zruinovať. Šarmanov to vedel, no napriek tomu sa rozhodol dohrať túto tragickú hru až do úplného konca.

"Je to tak, od škôlky sa stýkaš s obrovským, množstvom ľudí - spolužiaci, vojaci z jednej roty, kolegovia z vysokej, spolupracovníci, priateľky, kamaráti, známi, vzdialení príbuzní, príležitostní spolupijani, spolucestujúci...  Prosto masová scéna života. No v súvislosti s tým, ako bohatneš, alebo stúpaš po kariérnom rebríku, čoraz viac účastníkov tejto scény sa začína pokladať za hlavné postavy tvojho života. Slovom, za priateľov. A na koho by sa mal človek v ťažkej chvíli obrátiť, ak nie na priateľa?" (s.154). 

Poľakov sa vo svojej novele zameral na život mladých ruských oligarchov, ktorých deväťdesiate roky vystrelili veľmi vysoko, aby rovnako rýchlo zhasli (Orgievič, Goša, Tengizik). Povrchné vzťahy, takmer neobmedzené finančné možnosti, strach o život, ilúzia dokonalého života. V popredí príbehu je vzťah Šarmanova a Kateriny, ktorý sa nenaplnenosťou lásky  tak trochu podobá Dumasovej novele Dáma s kaméliami, rafinovanosťou Dahlovým poviedkam, cynickou hravosťou Kunderovým Smiešnym láskam a komickosťou českému filmu Dedičství aneb... Výborne vykreslené postavy (najmä Katerina), typický humor Jurijho Poľakova z čias perestrojkového Ruska, realisticky vykreslené prostredie deväťdesiatych rokov, výborný jazyk  a už tradične veľmi kvalitný Štrasserov preklad. 

" - Burgundské je na na cestu vhodnejšie. Nemyslíte? -
- A koľko stojí? - spýtal som sa opatrne.
- Ech, vy! To ženy sa najprv spýtajú, koľko stojí, až potom ochutnajú. S vínom je to naopak, najprv ho ochutnáte, až potom sa spýtate, koľko stojí. -" (s.19).  

Na záver jedna veľká kritika, za ktorú autor samozrejme nenesie zodpovednosť. Katastroficky zvolená obálka novely. To čo je?! 
      

štvrtok 26. októbra 2017

RECENZIA: Muhammad Walad Saláhí - Denník z Guantánama (TATRAN, 2015)

HODNOTENIE:   ***

"Jedna ľudová rozprávka v Mauretánii hovorí o mužovi, ktorý mal obrovský strach z kohútov a vždy keď nejakého stretol, takmer zošalel.
- Prečo sa tak strašne bojíte kohútov? - spýtal sa ho psychiater.
- Každý kohút si myslí, že som zrno. -
- Veď vy nie ste zrno. Ste obrovský muž. Nikto si vás nemôže pomýliť s maličkým zrnkom, - upokojoval ho lekár.
- Pán doktor, ja to viem, ale ten kohút nie. Vašou povinnosťou je ísť za ním a presvedčiť ho, že nie som zrno. -
Mužovi nikdy nepomohli, keďže hovoriť s kohútmi sa nedá. Koniec príbehu.
Roky som sa snažil presvedčiť americkú vládu, že nie som zrno." (s.91).



Muhammad Walas Saláhí, rodák z Mauretánie, si vyskúšal Kafkov Proces a Orwellov 1984 na vlastne koži. Bezprostredne po útokoch na obchodné svetové centrum v roku 2001 začala americká vláda vo veľkom poľovať na všetkých, čo boli len trochu podozriví, či už priamo z útoku alebo minimálne z prípravy teroristického činu, ktorý otriasol v tom čase celým svetom. Popri skutočných zločincoch však skončili v obrovskej sieti aj ľudia, ktorých jediným prehreškom bolo, že vyznávali vieru Alaha a študovali alebo pracovali v Európe, prípadne v Spojených štátoch. A práve niekde tu sa ocitol aj Muhammad, ktorý si prešiel nielen peklom guantánmskej väznice, ale aj iných zariadení, ktoré boli špeciálne zriadené pre najhorších teroristických zločinov.
Muhammad vyštudoval vďaka štipendiu na univerzite v Nemecku a niekoľko rokov pracoval ako elektrotechnik.  Potom pôsobil nejaké obdobie aj v Kanade. Do Mauretánie sa vrátil v roku 2000. Spojené štáty v spolupráci s vládou Mauretánie zabezpečili prevoz (alebo skôr únos) podozrivého do Jordánska, kde bol podrobený tvrdým výsluchom. Ďalej nasledoval prevoz na leteckú základňu Bagram v Afganistane a v roku 2002 Guantánamo Bay na Kube. Tam nasledovali najťažšie vypočúvania, ktorých súčasťou bolo fyzické, psychické a sexuálne týranie a ponižovanie. V niektoré dni sa na Mohammadovi vystriedali počas dvadsaťštyri hodinových výsluchoch aj štyria vyšetrovatelia, ktorí mu kládli tie isté otázky, na ktoré už odpovedal aspoň tisíc krát. Mohammed nepopiera, že bol v minulosti dva roky členom organizácie Al Káida, no bolo to ešte v čase, keď túto skupinu podporovali aj Spojené štáty. Takisto sa v minulosti poznal s niektorými ľuďmi, ktorí boli podozriví z teroristickej činnosti, no samotný Mohammad bol radový občan, ktorý chodil každé ráno do práce, v ktorej si odkrútil tých svojich pár hodín a potom nasledoval odchod domov. Bohužiaľ pre neho sa ocitol v nesprávnej dobe, v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste. A to spustilo celý ten bláznivý kolotoč. 

Je pochopiteľné, že útok na obchodné svetové centrum americkú vládu vydesil a potrebovali dať nielen svojim občanom, ale celému svetu najavo, že nič podobné už nikdy nedopustia a začali preto veľký lov na moslimov, ktorí si vyžiadal aj mnoho nevinných obetí. Tento boj pokračuje naďalej a nikto nevie či a kedy skončí. Muhammad nepíše svoj denník v zlosti, vnútorne už dávno všetkým odpustil, chce sa len vrátiť späť k pokojnému životu a na všetko ostatné čo najskôr zabudnúť. 

"Tí, čo sa vedia vzdať základnej slobody, aby získali trochu dočasnej bezpečnosti, nezaslúžia si ani slobodu, ani bezpečnosť." (s.69). Benjamin Franklin.         

Denník z Guantánama sa v mnohom podobá Kafkovsko - Orwellovskému ťažko uveriteľnému svetu. Keby nebol Mohammad hlboko veriaci človek, pravdepodobne by celý ten proces neprežil. Je len dobré, že takého svedectvá vychádzajú (aj keď s odstupom rokov) na povrch. Je potrebné vedieť, že sa dialo (dúfajme, že v minulom čase) aj niečo takéto, aby ľudia nežili v ilúzii, že Američania, ktorí sa hrdo hlásia k najväčším demokratom sveta, sú tí dobrí, čo spasia svet, a moslimovia sú bubáci, ktorých sa treba báť a keď je to len trochu možné, radšej sa im vyhnúť veľkým oblúkom.
Z pohľadu čitateľa sa denník číta trochu zložito, keďže takmer na každej strane je nejaká pasáž z dôvodu cenzúry potiahnutá čiernou páskou, čo narúša plynulosť čítania. Výsluchy z pohľadu väzňa sú naozaj drsným zážitkom, na druhej strane, časom sa už opakujú a strácajú na dramatickosti. Tým samozrejme nechcem zľahčovať, čo dotyčný muž prežil. Vysvetlivky pod čiarou si vyžadujú pomerne veľkú dávku trpezlivosti a predpokladám, že väčšina z vás ich bude pravdepodobne preskakovať.
Takže aby som to zhrnul, denník má predovšetkým význam dôležitého svedectva, ktoré je dobré poznať a šíriť ho, nech o ňom vie čo najviac ľudí. Knihu však môžete čítať aj ako klasický príbeh väzňa, ktorý túži dostať sa na slobodu. Je to na vás. 

"Vy, milí čitatelia, nemôžete tú fyzickú, a už vôbec nie psychickú bolesť ľudí v takomto postavení nikdy pochopiť, nech sa už do našej situácie snažíte akokoľvek vcítiť. Keby som spravil, z čoho ma obviňovali, ešte v prvý deň by som sa priznal. No nemôžete sa len tak priznať k niečomu, čo ste neurobili. Musíte im uviesť  aj detaily, a to nedokážete, ak ste nič nespáchali. Slovami - Áno, urobil som to - sa nič nekončí. Naozaj to tak nefunguje. Musíte si vymyslieť príbeh, ktorý bude dávať zmysel aj tým najväčším hlupákom. Je strašne ťažké rozpovedať nepravdivý príbeh a držať sa ho. Presne na tom som sa zasekol aj ja." (s.198). 

streda 25. októbra 2017

9 NAJZAUJÍMAVEJŠÍCH OUTSIDEROV SÚČASNEJ SVETOVEJ LITERATÚRY

Slovo outsider je viacvýznamové. Môže to byť človek, s ktorým sa v nejakej súťaži, alebo na pretekoch, veľmi nepočíta, účastník s minimálnou šancou na víťazstvo. Jednoducho nejaký nevýznamný subjekt. Pre náš literárny význam to bude človek, ktorý stojí na okraji spoločnosti a medzi ostatných nezapadne.



Toto je niekoľko outsiderov zo známych alebo menej známych literárnych diel, ktorí sú niečím zaujímaví:

1. J. D. Salinger - Kto chytá v žite - nemôžeme vynechať jedného z najobľúbenejších outsiderov v dejinách literatúry - Holdena Caulfielda, ktorý sa búri proti svetu dospelých a túži chrániť svoju sestru a ostatné deti proti nástrahám nespravodlivého sveta.

2. Charles Bukowski - Šunkový nárez - Hlavná postava autobiografického príbehu Hank Chinaski si spomína na ťažké detstvo, na tvrdé výprasky od otca, šikanu v škole, na roky dospievania, problémy so silným akné, prvé skúsenosti s alkoholom, na prechod od utiahnutého chlapca k drsnému bitkárovi a na počiatočné problémy s dievčatami. Štýlom román Šunkový nárez v mnohom pripomína Salingerovo najslávnejšie dielo Kto chytá v žite, akurát v drsnejšom prevedení.

3. J. T. Hynes - Z blata do kaluže - Hlavná postava románu Keith Kanvanagh je dvadsaťročným bezdomovcom. O panictvo prišiel v trinástich so staršou ženou, svoju partnerku spoznal tak, že sa opitý vymočil na kapotu auta jej otca. Berie drogy, pije prvú ligu, klame, utápa sa v poézii a postupne klesá až na samotné dno. 

4. Rober Swindell - Ako kameň - Link má len sedemnásť rokov, keď uteká z domu pred svojim nevlastným otcom priamo do nebezpečných nočných štvrtí Londýna. Prežiť ďalší deň na ulici. To je to hlavné. Nič viac. Drsný pohľad, na život mladého bezdomovca, ktorý vám vyvolá zimomriavky po celom tele.

5. Matthew  Quick - Odpusť mi, Leonard Peacock - Leonard oslavuje sedemnáste narodeniny. Je rozhodnutý vziať do rúk pištoľ nacistického dôstojníka, zabiť svojho bývalého najlepšieho priateľa a potom zbraň otočiť proti sebe. Ešte predtým sa však musí rozlúčiť s pár ľuďmi...

6. Jay Asher - Mŕtve dievča neklame - Clay Jensen nájde pred dverami svojho domu škatuľu s magnetofónovými páskami. Nahrala ich Hannah Bakerová , spolužiačka, do ktorej bol tajme zamilovaný. Pred dvomi týždňami však spáchala samovraždu. Mala na to trinásť dôvodov. A on bol jedným z nich. Pravda je ukrytá v škatuli s páskami. 

7. Patrick Ness - Niečo viac - Seit, hlavný hrdina tohto pochmúrneho románu, zomiera uprostred zúrivých morských vĺn. Potom sa však prebudí. Nahý, smädný, hladný a unavený. Ale živý. Ako je to možné? Veď si jasne spomína na svoju smrť. Ulice okolo neho sú opustené a zničené. Kde končí realita a kde začína niečo nové? 

8. Stephen Chbosky - Charlieho malé tajomstvá - Charlie vkladá svoje túžby a sny do listov, ktoré však nikomu neposiela. Snaží sa žiť ako najlepšie vie, ale akosi sa mu to nedarí. Alkohol, drogy, partia, smútok, sklamanie a občas pár svetlých chvíľ. Jednoducho kniha o dospievaní.

9. Haruki Murakami  - Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania - Tridsať šesťročný  Cukuru Tazaki, hlavný hrdina románu, pracuje ako architekt staničných komplexov. Zoznámi sa so Sarou Kimotovou, zamestnankyňou cestovnej kancelárie, ktorej sa pri jednom z rozhovorom prizná, že pred šestnástimi rokmi stratil dôveru svojich najlepších priateľov z gymnázia, čo spôsobilo jeho nechuť komunikovať s ľuďmi a postupnú izoláciu od spoločnosti. Na Sarin podnet sa Cukuru rozhodne pátrať po príčinách niekdajšieho čudného správania sa jeho bývalých najlepších priateľov voči jeho osobe.     

        

    

RECENZIA: Kate Breslinová - V pravej chvíli (i 527.net, 2015)

HODNOTENIE:    *

"- Mal som podozrenie, keď ste vtedy pricestovali s ostrihanými vlasmi a bosými nohami. - Naklonil sa bližšie a jeho stisk ju zabolel. - Ale ja viem, že nemá zmysel hádať sa so žiarivou hviezdou Herr Reichsfuhrera Himmlera. - A teraz mi povedzte pravdu, Fraulein. - Prebodával ju svojimi orieškovo - hnedými očami. - Povedzte, že ste Židovka. -" (s.85). 



Táto kniha je jasným dôkazom toho, že keď dvaja robia to isté, výsledok môže byť diametrálne odlišný. Nedávno som si po rokoch opäť prečítal Vrbov román Utiekol som z Osvienčimu a pre zaujímavosť som si prečítal dielo s podobnou tematikou od americkej autorky. Výsledok?

Zatiaľ čo u Kate Breslinovej slúži prostredie koncentračného tábora len ako atraktívna kulisa pre čitateľa, vo Vrbovom románe zohráva kľúčovú úlohu. 
Takže máme tu dvoch hlavných hrdinov. Židovku Hadass Benjaminovú a člena SS, plukovníka Arica von Schmidta. Árijský výzor vytvorí priestor pre Hadass, aby sa skryla za za falošnú identitu Stelly Mullerovej. Napriek tomu je deportovaná do Dachau a život jej zachráni už vyššie spomínaný plukovník von Schmidt, ktorý je veliteľom tranzitného tábora v Terezíne. Hadass začne pracovať pre plukovníka ako sekretárka. Vykonáva pre neho najmä administratívnu činnosť. Keďže je nielen vzdelaná, ale aj krásna (aspoň podľa autorkiných slov), zahľadí sa do nej nemecký kapitán Hermann, ktorý jej dáva nemravné návrhy. Našťastie pre Hadass, teraz je pod plukovníkovou ochranou. Oporu nájde v desaťročnom chlapcovi Josephovi, ktorý robí von Schmidtovi niečo ako malého sluhu. Kapitán Hermann ho nedávno pripravil o ucho. Bol to trest za to, že Joseph ukradol zo skladu dva zemiaky. Hadass zistí, že v tábore sa nachádza jej strýko Morty, ktorý je posledným žijúcim členom jej rodiny. Situácia sa začína komplikovať vo chvíli, keď medzi plukovníkom a jeho židovskou sekretárkou prepukne láska. Lenže v tom čase prídu z vyšších miest kartičky so zoznamom židov, ktorí majú byť deportovaní do Osvienčimu. Nachádzajú sa na ňom aj mená malého Josepha a Haddasinho strýka Mortyho. Boj medzi žiarlivým kapitánom Hermannom a plukovníkovou sekretárkou začína...

V prvom rade si treba uvedomiť, že Kate Breslinová, autorka románu, peklo koncentračných táborov našťastie nezažila. Našťastie pre ňu, nanešťastie pre čitateľa. Slúži jej ku cti, že si nejaké historické fakty naštudovala, že geografiu v rámci Česka a Rakúska zvládla. Lenže s príbehom a postavami je to o dosť horšie. Niektoré opisy sú také patetické, že keby nešlo o  tragickú udalosť, bolo by to dokonca na smiech: "Annina sladká tvárička... najšikovnejšia, najkrajšia hviezdička v provizórnej škole v Dachau... Anna... odkedy Bella Horowitzová zomrela, bola akoby jej vlastným dieťaťom... Anna ... malé roztrasené rúčky... držali kúsok látky, blúzku na zakrytie Stellinej nahoty, keď ju strážnici vliekli na popravu... Anna tie malé rúčky, ktoré vliekli za Stellou... streľba..." (s.34). 
"Aric nemal v úmysle nechať ju samu, ale Eichmannov ranný telefonát všetko zmenil. SS - Obersturmbannfuhrer bol v Prahe na týždňovej schôdzi a potom mal pokračovať do Berlína. Keď navrhol, že by sa mohli stretnúť v Terezíne, Aric ho presvedčil, že lepšie to bude v meste. Bol si dobre vedomý, prečo to urobil, chcel ju chrániť. Svoju zranenú holubičku..." (s.50). 
Fyzický a duševný opis plukovníka je ako vystrihnutý z červenej knižnice: "Jednako však mal všetky ostatné znaky bojovníka: pod opálenou pokožkou svaly ako vytesané do kameňa, dlhú jazvu, ktorá sa tiahla po pravej strane od hrudnej kosti až k chrbtici a inú reznú ranu naprieč ľavou stranou hrudníka v oblasti žalúdka. 
Telo mal dobité a strápené rovnako ako dušu. Stella mu položila dlaň na srdce a pocítila jeho burácajúci pulz. Naľavo od jej ruky bolo oválne znamienko, takmer schované pod červenohnedými chĺpkami, ktoré mu pokrývali hruď. Končekom prsta prešla po jeho zhubnom okraji." (s.187). Áno, aj keď ste možno zmetení, tento príbeh sa skutočne odohráva v pekle koncentračného tábora.
Nemá zmysel rozpisovať sa o plochých postavách, aké - také kritéria znesie len malý Joseph. O nejakých prekvapujúcich okamihoch v príbehu môže čitateľ len snívať. 

Autorka pomiešala Schindlerov zoznam (súpis židovských mien, ktoré musela Hadass prepísať na stroji a dodať kapitánovi Hermannovi, pričom sa niektoré z mien kamsi záhadne stratili...), Tarantinových Nehanebných bastardov (vzbura židov v preplnenom vlaku v závere románu) a do toho ešte vložila sci -fi zápletku v zmysle romantickej lásky charizmatického plukovníka SS  a mladého židovského dievčaťa. Ako drsná paródia by to čiastočne obstálo. Ale vážny príbeh?  Keď sa pomiešajú jedlá, ktoré sú sami osebe ťažko stráviteľné, potom má z toho človek zažívacie ťažkosti. Našťastie z tejto knihy vás bude bolieť akurát tak hlava.      
            

utorok 24. októbra 2017

ROMÁNY, KTORÉ OTVORENE UKAZUJÚ ODVÁŽNE EROTICKÉ A SEXUÁLNE SCÉNY

                                                                           
Dávno sú preč časy, keď čitateľov poburovala Nabokovova Lolita či Lawrenceho román Milenec lady Chatterleyovej. Zmizli tie roky, keď dospelí híkali pri filme Modrá lagúna na dievčenskými prsiami Brooke Shieldsovej, ktoré boli navyše prekryté jej dlhými hnedými vlasmi.
Pokúsil som sa zostaviť zoznam autorov a diel, ktoré opisujú sexuálne alebo erotické scény veľmi otvorene, no zároveň neprekročili hranicu pornografie (aj keď pri niektorých to zaručiť nemôžem), v každom prípade scény v týchto knihách nie sú použité samoúčelne (aspoň v to dúfam) a snažia sa  dodržať hranicu umeleckej literatúry, to znamená, že sa nejedná o čistú samoúčelnú pornografiu.



1. Michel Houellbecq 

 Možnosť ostrova - Príbeh sa odohráva tesne pred zánikom západného sveta.  Hlavná postava románu Daniel 1 si užíva s Esther, ktorá je o štvrť storočie od neho mladšia. Klonovaním ľudí vzniknú tzv. neoľudia, čím sa v podstate len zrealizuje proroctvo členov sekty, ktorá si hovorí Elohimitovia. Po skončení globálnych katastrof sa ľudia opäť uchyľujú k animálnemu správaniu.

Elementárne častice - príbeh o dvoch nevlastných bratoch. Zatiaľ čo jeden je klasický vedátor, druhý je sexuálny štvanec. Román je kritikou upadajúceho západného sveta, sexuálneho degenerácie a silného individualizmu.

2. Chuck Palahniuck 

Snuff - termín označujúci ilegálne pornofilmy, v ktorých je zachytená vražda alebo brutálne násilie. Cassie Wrightová je odhodlaná prekonať rekord v súložení. Trúfa zvládnuť až 600 sexuálnych partnerov po sebe, hoci vie, že to pravdepodobne neprežije.

Tvoje prekrásne ja - Penny Harriganová je obyčajná mladá žena, ktorá však jedného dňa stretne boháča Linusa Maxwella, ktorý sa snaží vyrobiť najdokonalejšiu sexuálnu hračku na svete a ona sa stane v jeho rukách niečo ako laboratórnou myškou. To ešte netuší, že príval priam vesmírnych orgazmov ju bude stáť takmer život. Lenže Maywellove plány siahajú oveľa ďalej...

3. Irvine Welsh 

Pohlavné životy siamských dvojčiat - Lucy Brennanová je trénerkou vo fitku, zatiaľ čo Lena Sorensenová trpí obezitou. Dve ženy spojí náhodná tragická udalosť, ktorá spustí kolotoč nečakaných dramatických a erotických okamihov. 

4. Roald Dah

Môj strýko Osvald - Osvald Hendryks Cornelius, jedna z najobľúbenejších Dalhových literárnych postáv, si vedie denník o svojich erotických dobrodružstvách, v čase, keď bol ešte mladým mužom. Vďaka krásnej asistentke a afrodiziaku získaného z prášku exotického chrobáka, dopraje bohatým paničkám semeno od najväčších géniov ľudstva.

5. Charles Bukowski 

Ženy - Hank Chinaski a jeho otvorené spomienky na predstaviteľky opačného pohlavia. Autor, ktorý v tomto rebríčku rozhodne nesmie chýbať.

6. Haruki Murakami 

Nórske drevo - melancholické rozprávanie študenta Tóru Watanabeho a jeho spomienky na priateľku Reiko, ktorú doženú depresie až k samovražde. Erotické opisy sú akoby ponorené v mliečnom opare, čím prenechávajú priestor čitateľovej fantázii.

Kafka na pobreží - moderná verzia Oidupusa. Pätnásťročný Kafka Tamura sa snaží predísť proroctvu raz zabiješ svojho otca a raz budeš spať so svojou matkou. Druhú časť proroctva Kafka rozhodne nenaplní...

7. Jan Wolkers

Turecký med - príbeh, ktorý ukazuje postupný vývoj vzťahu medzi umelcom a jeho partnerkou, neskôr manželkou. Podobne ako román, aj vzťah má väčšinou svoj začiatok, vzplanutie, naplnenie, krízu, rozchod a smrť. Autor je pri písaní milostných scén veľmi otvorený.     
     
8. Miro Procházka 

Hoďte na nich sieť - tento román som čítal ešte niekedy na začiatku strednej školy a pamätám si, že ma odvážne sexuálne opisy poriadne zaskočili. Je to veľmi otvorená spoveď dospievajúcej mládeže. 

9. Peter Holka 

Výhľad zo zvonice - Vášnivý erotický príbeh naruší až zmiznutie mladej Poľky, za ktorým sa skrýva jedno veľké tajomstvo.

10. Peter Pišťánek

Rivers of Babylon 2: Drevená dedina - autor v románe zobrazuje spoločenskú spodinu, postavy z prvého dielu sa stávajú len epizódnymi postavičkami. Podľa môjho názoru oveľa slabšie dielo ako jednotka, knihu som de rebríčka zaradil viac - menej len z dôvodu pomerne odvážnych sexuálnych scén.      
     

   
  

      

RECENZIA: Jurij Poľakov - Práca s chybami (Akropolis. 2017)

HODNOTENIE:   ****                      KNIHA MESIACA OKTÓBER 

"Občas, když jsem pokládal žákovi otázku, jsem  měl pocit, jako bych se ptal sám sebe, a mimoděk jsem si horečnatě začínal připravovat odpověď. Na vojně platí, že kdo má vyšší hodnost, ten je chytřejší, ale ve škole je to přece jenom trochu inak.
Jednou se mě v hodině zeptali, co je to zimostráz. Plácnul jsem nějakou blbost o jarním potučku a doma jsem ve slovníku zjistil, že je to keř, ale stejně jsem se neodvážil dětem říct, jakou pitomou chybu jsem udělal. Kdo ví, možná že někteří z mých bývalých žáku pořád žijí v pevném přesvědčení, že zimostráz je označení pro tající jarní závěje, zatímco ti, kteří někdy zjistili skutečný význam, se kysele ušklíbnou, když si vzpomenou,´na mladičkého, hloupého, ale sebejistého učitele." (s.49).  



Všetci sme zažili, aké to je sedieť pred katedrou a niektorí z nás dokonca aj za ňou.
Andrej Petrušov, hlavný hrdina novely, ktorý pracuje ako novinár, príde o miesto a dostane ponuku pracovať ako učiteľ ruského jazyka a literatúry na jednej základnej škole. A tak sa postupne zoznamuje so svojimi novými kolegyňami a kolegami z učiteľského zboru. Učiteľkou nemeckého jazyka Jelenou Pavlovnou, Borisom Jevsevičom Kotikom - učiteľom matematiky, učiteľkou biológie Polinou Viktorovnou Manevičovou, chemikárkou Jevdokijou Matvetejevnou Rakitinovou (žiakmi aj učiteľmi familiárne prezývanou Raketa), učiteľkou literatúry Allou Konstantinovnou, dejepisárkou Klárou Ivanovnou Oprjatinovou, fyzikárom Lebedevom a riaditeľom školy Stanislavom Jurijevičom Fomenkom
Atmosféra v školských triedach aj v zborovni je vykreslená tak, akoby ste namontovali do nejakej terajšej základnej školy kamery a sledovali situáciu naživo. Chýbajú len mobilné telefóny (príbeh sa totiž odohráva v roku 1986). Poľakov síce nič neprikrášľuje, no zároveň píše o školskom prostredí veľmi pútavo a s láskou. Perestrojková atmosféra, taká typická pre Poľakovu tvorbu (famózne Kozľa v mlieku) sa odráža aj v tejto jeho krátkej novele. 
Nechýba ani autorov typický nenápadný humor pri ktorom sa síce nebudete váľať od smiechu, ale úsmevu sa určite nevyhnete: "Odvedla mě tam mladičká moderní sekretářka, jedna z těch, které jezdí do práce vlastním autem, zatímco jejich přímí nadřízení se mačkají v prostředcích veřejné dopravy." (s.83).     
Alebo bežný obraz v triede, keď si učiteľ na pár minút niekam odbehne: "Během mé nepřítomnosti se v šesté třídě nic tak strašného nestalo, jenom se dva blbci mlátili košťaty, ostatní hlasitě skandovali v očakávaní výsledku souboje a podlaha byla poseta žlutými úlomky..." (s.94). 

Táto veta, ktorú Poľakov použil vo svojej novele ešte v roku 1986, je stále aktuálnejšia:

"My si pěstujeme pedagogickou autoritu, ale doma děti slyší, že učitelé jsou zlé, hloupé a zákeřné bytosti..." (s.127). 

Poľakov si posvietil na najdôležitejšie zložky základnej školy. Žiakov, pedagógov aj rodičov. Práca s chybami mi pripomína dnes už kultové české komédie Cesta do hloubin študákovi duše, Škola základ života alebo Marečku, podejte mi pero. Poľakov rieši humorné aj vážne situácie, občas je kritický, občas sa snaží byť k svojim postavám milosrdnejší. Osobne mám pri ruských autoroch radšej slovenský preklad (najmä ten Štrasserov), ale v tomto prípade odviedla česká prekladateľka podľa môjho názoru kvalitnú prácu. Za normálnych okolností by som dal knihe tri hviezdičky (románom Kozľa v mlieku Poľakov jednoducho posunul vlastnú latku príliš vysoko), ale keďže školské prostredie je pre mňa srdcová záležitosť a na viaceré zážitky, či už ako žiak alebo pedagóg, si veľmi rád spomínam, musím pridať jednu hviezdičku navyše.      

pondelok 23. októbra 2017

RECENZIA: Jozef Karika - Čierny rok: Vojna mafie (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:    ****                      NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA  OKTÓBER                                                  

"Čierna hra sa skončila, veď hrať sa nedá donekonečna, keď hudba stíchne, zostane len buď- alebo.

Znova si odkašľal, prešmátral sa cez izbu, zobral mobil a zapol ho." (s.586). 



Čierny rok: Vojna mafie je pokračovaním predchádzajúcich Karikových románov, ktoré mapujú situáciu v slovenskom podsvetí v deväťdesiatych rokov 20. storočia. Knihu však môžeme čítať aj samostatne.
Na čele krajiny stojí premiér Kardiš, ktorý je v podstate neobmedzeným vládcom. Jeho hnutie vo veľkom rozkráda strategicky dôležité podniky a miliónové zisky si delia Kardišovi ľudia ako detské hračky. 
Veľkých hráčov na šachovnici predstavuje aj trojica mužov, ktorých poznáme už z predošlých autorových románov. Peter Štarch, jeho najlepší priateľ Ľuboš Ostrý, s ktorým prežili divoké obdobie v Bosne a vplyvný človek v regionálnej politike - Alexander Vokoš
Premiér Kardiš prišiel do Ružomberka, lebo má záujem o tunajší textilný závod, ktorý bol svojho času najväčšou textilkou v Rakúsko -Uhorsku. Blížia sa nové parlamentné voľby a hnutie potrebuje na kampaň veľkú sumu peňazí. O textilku má záujem aj Ľuboš Ostrý, ktorý má k nej srdcový vzťah, navyše v prípade, že ju Kardiš zverí do nesprávnych rúk, jeho kamarátom, ktorí v podniku pracujú desiatky rokov, hrozí prepustenie. Lenže premiér má s textilkou úplne iné plány ako jej rozkvet. 
Na východnom Slovensku  sa začína dariť trojici rómskych bratov - Deziderovi, Gejzovi a Zolovi Čonkovcom. Úspešne rozširujú drogové impérium a svoje záujmy prenášajú aj na hudobnú scénu. Hľadajú mladých talentovaných raperov, ktorí sú v deväťdesiatych rokoch na Slovensku nedostatkovým tovarom. V prvom rade však plánujú v blízkej dobe natiahnuť drogové siete do východnej a strednej Európy, čo im otvorí priam bezhraničné možnosti v podnikaní. 
Peter Štarch žije so svojou manželkou Evou oddelene, no pomáha jej s výchovou dospievajúcich  dcér. Veď Barbora a Daniela sú koniec koncov aj jeho deti. 
Ľuboš Ostrý síce býva s manželkou Beátou v jednej domácnosti, no ich manželstvo prechádza veľkou krízou. Ľuboš núti svojho syna Milana, aby za každú cenu vyštudoval právo, hoci Milana právo vôbec nezaujíma. 
Pre Alexandra Vokoša predstavuje jeho syn Dominik veľké sklamanie. Všetko robil tak, aby mu jedného dňa mohol odovzdať svoje obchodné impérium. Lenže keď zistí, že Dominik je homosexuál a navyše ho láka umenie, úplne na svojho potomka zanevrie. Keď už Dominik nezvláda otcov teror, vezme si jednu tašku a uteká z domu.

"Nech si červy vysvetľujú veci, ako chcú. Veď aj jeho najskrytejšie myšlienky by považovali za výplody blázna, halucinácie, blúznenie pomätenca. Preto sa ich nikdy nedozvedia. On však pozná pravdu.
Ja som mesto." (s.651). 

Situácia v spoločnosti aj v podsvetí je veľmi napätá. Všetci čakajú ako dopadnú parlamentné voľby, ktoré napovedia, ktorým smerom sa bude krajina najbližšie obdobie uberať. Či bude pokračovať v načatých mafiánskych praktikách a čoraz väčšej medzinárodnej izolácii alebo sa prikloní k demokracii. A to ešte Štarch a spol netušia, že im čo nevidieť skríži cestu jeden z najvyššie postavených poľských mafiánov - Pjontek.  

"Vokoš zahral svoju partiu dobre, ale to nemuselo nič znamenať. Pešiaci a dokonca aj strelci alebo jazdci na šachovnici o tom vedia svoje. Nech svoju časť odohrajú akokoľvek bezchybne, ak je hra zbabraná z vyššej úrovne, sú aj tak na ceste do záhuby." (s.363). 

Jozef Karika jednoducho písať vie, takže jeho romány sa čítajú samé. Jeho postavy sú uveriteľné, atmosféra deväťdesiatych rokov pôsobí realisticky. Nechýbajú dramatické, ale aj násilné scény, ale u Kariku sme na ne zvyknutí. K prostrediu, v ktorom sa príbeh odohráva, neodmysliteľne patrí aj drsný jazykový prejav.  Musím priznať, že Karika sa v rebríčku mojich obľúbených slovenských autorov posúva čoraz vyššie a začínam sa tešiť na jeho ďalšiu knihu.   

nedeľa 22. októbra 2017

RECENZIA: Philipp Winkler - Chuligán (Host, 2017)

HODNOTENIE:   ***                                                       KNIHA MESIACA OKTÓBER

" - Je. Mi. To. Jedno, - vyšteknu a zase o kousek ustoupím. -Ty máš svoji rodinu, svuj dum, svuj zasranej bílej zahradní plot. Vy všichni máte něco, na co se na konci dne mužete těšit, - nedokážu se zastavit, i když by to tak bylo lepší. Místo toho ze sebe sypu dál: " - Jojo tréninky, a až bude Kai zase v cajku, tak dostuduje a dostane nějakou dobře placenou práci, - nechci o nich mluvit, jako by tam nebyli, ale už se nedokážu ovládnout, - já nemám nic, - udělám z prstu kolečko, - nic. Tohle tady, - namaluju mezi  náma do vzduchu kolo, - je to, co mám. Víc nic. Nestěžuju si na to. A víš proč? Protože tady pro to žiju. Protože to hájím  a protože se k tomu hlásím. Jestli ti to nedochází, tak ti s tím nepomužu. Tak to pro tebe všecky ty roky byla jenom nějaká debilní hra. - " (s.238).



Heiko Kolbe je fanúšik futbalového klubu Hannover 96 a práve sa schyľuje k bitke s priaznivcami Kolínu. Futbal a bitky nahrádzajú Heikovi mizerný život. Odmalička vyrastá s kamošmi Kaiom, Ulfom a Jojom. Jojov brat Joel bol kedysi veľkým talentom, hrával za dorast Hannoveru, lenže potom prišlo osudové zranenie, koniec sľubne naštartovanej kariéry a tragická smrť. Aj keď už od nešťastnej udalosti uplynul nejaký ten rok, Heiko s kamarátmi chodia na Joelov hrob pravidelne, aby si na neho zaspomínali a pri tej príležitosti mu tam zakaždým nechajú smútočný veniec s logom klubu. Heikov otec Hans je alkoholik, ktorý zápasí so zdravotnými problémami. Ťažké chvíle mu spríjemňuje milenka Mia. Heikova sestra Manuela sa snaží otcovi zo všetkých síl pomáhať a sama pri tom zápasí so psychickými problémami. Heiko, ktorý nemá ani maturitu, pracuje u strýka Alexa v súkromnej posilňovni, kde utiera z činiek pot, podáva klientom iontové nápoje a perie prepotené uteráky. Príležitostne si užije so svojou priateľkou Yvonn. Strýko Alex, Poliak Tomek a Nemec Toller sú najväčšie chuligánske zvieratá deväťdesiat šestky (taká je familiárna prezývka fanúšikov Hannoveru). Keďže Heiko nechce bývať v rodičovskom dome (mama už dávno odišla od otca), nasťahuje sa k čudáckemu chlapíkovi menom Arim, ktorý má paranoidné predstavy, že ho niekto prenasleduje. Arim sa živí psími zápasmi. Sám chová dve bojové plemená psov. Jeden sa volá Poborský a druhý Bigfoot. Okrem toho chová vo veľkej klietke supa menom Siefried a o pár týždňov mu majú priviesť sibírski obchodníci bengálskeho tigra. Heiko sa za poskytnuté bývanie revanšuje Arimovi tým, že kŕmi jeho zvieratá a čistí im prístrešky.
Heikov kamoš Kai, ktorý sa onedlho chystá na univerzitu študovať právo, dostane od fanúšikov súpera poriadny výprask. Vyzerá to, že v lepšom prípade príde o oko. UlfJojo po tomto nepríjemnom zážitku zvažujú, že nadobro seknú s futbalovými bitkami. Kultový podnik Timpen, v ktorom sa schádzajú najväčšie hannoverské chuligánske esá, sa snažia ovládnuť neonacisti. 
Vyžrebujú dvojice, ktoré proti sebe nastúpia v Nemeckom pohári. Hannoveru osud pridelí úhlavného nepriateľa - Braunsweig. Práve fanúšikovia tohto tímu takmer pripravili Kaia o život. Heiko cíti skvelú príležitosť na pomstu a nič ho nemôže zastaviť...  Strýko Alex spoločne Tomekom a Tollerom organizujú najväčšiu chuligánsku akciu za posledné roky. Ulice sa budú čo nevidieť otriasať pod náporom ťažkých topánok a všade naokolo bude striekať krv...

"Kdyby aspoň mezi opravdovejma srdcařema v kotli nebylo tolik přizdisráču a rádobyfanoušku. Tenhleten pocit z dětství ze mě nechce vyprchat. Tahleta úcta před staďákem a na tribuně, kde rozhodujou a vládnou chlapi strejdovýho řazení. Určitě je to i kvuli vší tý zkurvený komercionalizaci. Sice se tomu pořád říka Dolnosaskej stadion, ale každejch pár let si právo na jméno koupí nějakej novej koncer, a tím jde další kousek tradice do hajzlu. Ještě uděsnější musí  bejt to, když člověk najednou patří k nejstarším v kotli a stojí v chumlu nařvanej spratku z lepších rodin, který si troufaj dělat machra jenom na tribuně, kde jsou obklopený plotama a pořádkovejma silama." (s.74). 

Philipp Winkler, ktorý je autorom románu, je v súkromí futbalovým fanúšikom Hannoveru 96 a najmä Werderu Brémy. On sám k chuligánom nikdy nepatril, len ho táto subkultúra vždy zaujímala. A bohužiaľ z knihy je to cítiť. Futbalové bitky, ale aj samotné prostredie a atmosféra nie sú písané rukou niekoho, kto to zažil na vlastnej koži. Pri čítaní necítite ten správny adrenalín, Heiko nie je ten drsný charizmatický bitkár, ktorého istým spôsobom obdivujete, ale zároveň k nemu cítite odpor. Jediná scéna, ktorá vás ako - tak vtiahne do sveta chuligánov, je hneď na začiatku knihy, kde sa schyľuje k bitke s Kolínčanmi, alebo potom v závere, kedy do Hannoveru prichádza tvrdé jadro fanúšikov Brauschweigu. A to je na román, ktorého nosnou témou má byť futbalové chuligánstvo, veľmi málo: "Zustanu stát na místě, na který jsem slezl ze žebříku. Nenamáhám se najít si jinej flek. Znám svuj cíl. Volnejma řadama chlapu se nese - ahúúú! - Braunsweig se musí každou chvilku vynořit za rohem. Všecky svaly v mým těle se napnou, uvolněj a zase zatnou. Za rohem se objeví první rameno. Pak další. Plešatý hlavy. Sbalený pěsti. Tepláky, který ve zpomaleným záběru vlajou na nohách. Řvou: - BTSV! BTSV! - Vyšlem náš pokrik. Hluboký hřmění, kterým se nese jméno našeho města po asfaltu, přejde v řev. Ozvěna se odráží od stovek betonovej zdí, takže se jména měst ve vzduchu otloukaj o sebe." (s.305).

Páči sa mi odvolávanie sa postáv v románe na nejaké slávne futbalové mená alebo udalosti: "U kadeřníka byl naposledy buhví kdy, a tak se svým kudrnatým hárem vypadal jako německá verze Carlose Valderamy." (s. 138). Pokiaľ nie ste futbalovými odborníkmi, vygúglite si Valderamov obrázok a pochopíte. 
Winklerov humor občas naozaj dokáže trafiť pekne do čierneho a to vôbec nemusí byť ani nejak zvlášť drsný: "- Tak pojedeš, nebo ne? Jen taková menší bitka. Aspoň si trošku zaházet sedačkama a tak něco. Záleží na tom, kolik tam bude fizlu. -" (s.176). 
Asi je potrebné spomenúť autorov drsnejší slovník, ktorý sa nevyhýba vulgarizmom. Český preklad je výborný, treba priznať, že český slang je oveľa pestrejší ako ten náš a Winklerov román to len potvrdzuje. 

Je ťažké tento román hodnotiť. Keď to vezmem z pohľadu spracovania témy chuligánstva, pre mňa je to určite sklamanie. Na Bannonovu Futbalovú misiu alebo Kingovu Futbalovú fabriku sa to nechytá ani náhodou. Na druhej strane, pokiaľ máte radi romány v štýle Irvinea Welsha a jeho Trainspottingu, potom budete určite nadšení. Vlastne je podľa mňa škoda, že autor sa rozhodol nazvať svoj román - Chuligán a zaradiť ho práve do tohto prostredia, lebo v skutočnosti s ním súvisí naozaj len okrajovo. Keby to bol príbeh o klasickom outsiderovi, ktorý si nevie nájsť svoje miesto vo svete, občas sa s niekým pobije, opije sa, dá si pár práskov trávy a pretiahne príležitostne nejakú štetku, mohlo byť hodnotenie určite vyššie. Ale knihu vnímam v kontexte chuligánsta a práve z tohto dôvodu jej udeľujem "iba"  tri hviezdičky. Napriek tomu verím, že Chuligán nebude Winklerov jediný preklad, ktorý vyjde v češtine (možno časom aj v slovenčine), lebo chlapec písať naozaj vie.