utorok 2. apríla 2019

RECENZIA: Veronika Homolova Tothova - Mama milovala Gabcika (IKAR, 2018)

HODNOTENIE:   ***                                               "Si pre mna najdrahsi clovek na svete. Necakal som, ze pocas priprav na ulohu stretnem zenu, s ktorou by som chcel zit. Venovala si mi tolko nehy, vrucnosti a porozumenia. Kazdym svojim skutkom, kazdou myslienkou si mi dala pocitit, ze rozumies mojmu poslaniu. A ze ma podporujes. Pomohla si mi ten tazky balvan povinnosti niest velky kus cesty. Teraz uz musim ist sam. Mysli na mna, mila moja. Aj ja budem na teba." (s.244).                                                                                                               
                                                                                Gabcik a Kubis, operacia Anthropoid, ktorej cielom bolo odstranenie  risskeho  protektora Heydricha. Odveta bola viac ako kruta. Vypalenie obci Lezaky a Lidice, snaha o uplnu likvidaciu ceskeho odboja, vynesenie okamzitych rozsudkov smrti alebo deportaciie do koncentracnych taborov, co v podstate znamenalo vo vacsine pripadov len oddialenie smrti. Statocny boj vysadkarov proti velkej presile nemeckych vojakov v kostole svateho Cyrila a Metoda. Toto vsetko su viac - menej zname fakty, ktore pozname z viacerych romanov, historickych studii alebo filmov. Autorka  obohatila svoju knihu o opis Gabcikovho detstva, jeho mladosti a viacej sa zamerala na rozporuplny vztah otca so synom, ktory chcel mat z mladeho Jozefa gazdu. Autorka takisto podrobne sleduje aj dalsie osudy clenov rodiny Kubisa a Gabcika, ich priatelov, znamych a vsima si prenasledovanych clenov odboja. Zaver knihy konci jednym dojemnym stretnutim. Viac vsak prezradzat nebudem. Na pozadi tazkych vojnovych rokov sa odohra milostny pribeh Anicky Malinovej a Jozefa Gabcika, ktory vsak, vzhladom na okolnosti, nema dlhe trvanie...                                       Roman je na moj vkus na viacerych miestach vyrozpravany prilis pateticky a neprinasa v podstate ziadne nove informacie. Ale to je trosku aj moj osobny problem, lebo len nedavno som docital famoznu historicku studiu od ceskeho autora pod nazvom Dvaja proti risi a v nej bolo povedane na tuto temu v podstate vsetko. Len to bolo podane dramatickejsie, faktografickejsie a podrobnejsie. Takze po skvelom Mengeleho dievcati prevlada u mna mierne sklamanie. Nie ze by to bola zla kniha, ale cakal som viacej.                                                                  

pondelok 1. apríla 2019

RECENZIA: Ilija Trojanow - Moc a vzdor (Akropolis, 2018)

HODNOTENIE:  ****                                  "Stalin nezbavil sovetskeho obcana nove doby lidskosti, naopak, on ho rehumanizoval, to je to zasadni slovo, ktere tehdy profesor pouzil, " rehumanizoval." Lidi nenicil, jenom je osekal na esenci, na dren a prevychoval, kdyz delas omeletu, musis rozbit vejce, a kdyz se kaci les, letaji trisky." (s.202).                                                                                                                                     
                                                                                  Pribeh dvoch znepriatelenych muzov, ktorych cesty sa stretli este v detstve. Zatial co Konstantina pohana odpor voci manipulaciam na vsetkych urovniach, Metod reprezentuje moc a karierizmus vzrastajucej sily STB. Vzajomne nepriatelstvo oboch muzov deformuje rovnakym sposobom. Nic nie je ciernobiele, jednotlive postavy v romane su len figurkami na sachovnici, ktore sa snazia prezit do nasledujuceho tahu...                        Fascinujuca kniha, ktora volne nadvazuje  na dielo Eliasa Cannetiho, nositela Nobelovej ceny za literaturu. Moc a vzdor je obrazom povojnovej Europy, mapuje situaciu jednej socialistickej krajiny od porazky Hitlera az po sucasnost. Trojanow si pri pisani svojho diela pomahal studiom dobovych materialov bulharskej tajnej sluzby, aj preto je konecna podoba knihy taka autenticka. Podobne praktiky ako pouzivala bulharska statna sluzba, by sa dali zovseobecnit aj na vacsinu vtedajsich socialistickych krajin, vratane Ceskoslovenska. Nie je to vobec jednoduche citanie. Popri fascinujucich postavach sa treba popasovat s poetickym jazykom a nechronologickym usporiadanim rokov dvadsiateho storocia. Na druhej strane treba vyzdvihnut formalnu podobu, ktora je priam genialna. Ked vezmete dielo do ruk, budete mat pocit, ze listujete v zapisniku prislusnika STB so vsetkym, co k tomu patri. Aj ked ma tento narocny roman vela nastrah, vysledny produkt je velkym citatelskym zazitkom, ktory rozhodne stoji za pozornost.