štvrtok 30. augusta 2018

RECENZIA: Jozef Puškáš - Štvrtý rozmer (Smena, 1980)

HODNOTENIE:   *

"Rotarides si prehadzoval kriedu z dlane do dlane a radšej blúdil očami po stehnách, aby sa náhodou nestretol s nejakým pohľadom. 
- Sľúbil som, - slabo som si odkašľal, - že na našom dnešnom stretnutí budem demonštrovať model štvorrozmerného rovnobežnostena. Odložíme to a budeme pokračovať v prednáške..." (s.97). 




Hlavným hrdinom tohto tendenčného románu je vysokoškolský učiteľ fyziky s netradičným menom Rotarides. Tento ničím nezaujímavý chlap sa tlačí v malom bratislavskom byte so svojou manželkou Tonkou (tvári sa, že je spisovateľka) a ich malým spoločným synom Vladom. V tomto románe sa takmer nič nedeje. Riešia sa tu nejaké tie susedské vzťahy, vedú sa jalové krčmové reči, niektoré postavy sa tvária, že hľadajú hlbší zmysel života, no nikto nedokáže povedať nič, čo by stálo aspoň trochu za pozornosť. A tak sa príbeh ťahá ako sopeľ a vy už sa neviete dočkať záveru, ktorý je vykúpením jedine v tom, že už je po všetkom tom trápení. Od tejto knihy ruky preč, lebo vám absolútne nič nedá. Iba vás pripraví o vzácny čas a energiu. Hawk. Dohovoril som. Aj tak som tomuto otrasnému dielu venoval viacej priestoru, ako by si zaslúžilo.  

streda 29. augusta 2018

RECENZIA: John Steinbeck - O Amerike a Američanoch (Brána, 2003)

HODNOTENIE:   ***

"Přednedávnem po své poslední cestě do Ruska, jsem si povídal s jistým význačným představitelem nešeho politického života. Zeptal jsem se ho, čo četl, a on mi odpověděl, že studoval dějiny, sociologii, ekonomii a právo. - A co krásnou literaturu, romány, divadelní hry, poezii? - zeptal jsem se. 
- Ne, na to jsem nikdy neměl čas. Četl jsem spoustu jiných věcí, - odtušil.
Tak jsem mu pověděl: - Vážený pane, nedávno jsem se vrátil ze své třetí cesty do Ruska. Nevím jak dobře Rusum rozumím, zato jsem si ale naprosto jistý, že kdybych četl pouze knihy, o ruských dějinách, nikdy bych nezískal takový vhled do ruského zpusobu uvažování, jaký jsem získal četbou Dostojevského, Tolstého, Čechova, Puškina, Turgeněva, Šolochova a Ehrenburga. Dějiny nám s jistou nepřesností říkají, pouze co lidé dělali. Krásná literatura nám však sděluje, nebo se alespoň snaží sdělit, proč to dělali a co prožívají a jací byli, když to dělali.- 
Muj známý zasmušile přikývl: - To mě nikdy nenapadlo. Ano, nejspíš máte pravdu. A já považoval beletrii za protiklad faktické skutečnosti." (s.80).  



John Steinbeck bol veľkou osobnosťou nielen spisovateľskej scény, ale zároveň bol aj výborným novinárom a rešpektovaným komentátorom rôznych udalostí. Stačí spomenúť jeho najznámejšie diela: O myšiach a ľuďoch, Na plechárni, Ovocie hnevu, Na východ od Raja. Nositeľ NobelovejPulitzerovej ceny.  Viaceré jeho názory sa dodnes potvrdzujú a vyznievajú ako naplnené predpovede. Až je to niekedy ťažko uveriteľné: "Černoši se své rovnoprávnosti - podle zákona - nepochybně dočkají, možná ne tak brzy, jak by měli, ale dříve, než si myslí všichni pesimisté. Jenomže rovnoprávnost podle zákona je jen malým dílkem skutečné rovnoprávnosti. Jedním z nepříliš pěkných rysu lidské povahy je, že každý člověk chce na někoho koukat spatra, být lepší, tento rys je příznačný pro pocit nejistoty, a tak se zdá, že lidé si jako celek nejsou sami sebou příliš jisti. Cernoši se cítí být bílými ukřivděni, bílí v sobě zase mají hluboce zakořeněnou neduvěru, a nad tím vším se vznáší strach a neduvěra bílých vuči čenochum, dokud ve společnosti přetrvají byť jen stopy těchto pocitu, nemuže být skutečně rovnoprávnosti dosaženo." (s.46). 
Prekladateľ knihy vychádzal z veľkého množstva autorových rukopisov, z ktorých sa snažil zostaviť nejaké súvislé dielo. Podstatná časť je venovaná Spojeným štátom a to dosť podrobne, aj preto bolo potrebné priblížiť predovšetkým tie témy, ktoré by pochopil aj európsky a konkrétne český čitateľ, ktorému je kniha určená. Titul O Amerike a Američanoch je rozdelený na niekoľko častí: 1. O Amerike a Američanoch, 2. Vojnový korešpondent, 3. Angažovaný umelec, 4. O písaní, 5. Miesta môjho srdca a 6. Priatelia. Osobne ma najviac zaujala hneď tá prvá (O Amerike a Američanoch). Tak ako Steinbeck úžasne vystihol povahu a zmýšľanie svojich krajanov, to sa len tak nevidí. A treba povedať, že ich nijako nešetrí. Rasový problém, hospodárska kríza, kriminalita, krvavá minulosť, nejasná budúcnosť, chamtivosť, atď. Pre čitateľa je určite pútavá aj kapitola O písaní, v ktorej sa Steinbeck podrobnejšie venuje svojej tvorbe, ale aj tvorbe svojich slávnych kolegov. V poslednej kapitole, pod názvom Priatelia, dominuje slávne meno výrobcu automobilov Henryho Forda. Naopak, kapitoly, ktoré som preskakoval, sa týkali správ z druhej svetovej vojny. Keďže, že sa dosť opakovali, strácali na dramatickosti. Ostatné témy sa utápajú niekde v priemere, čo je zároveň aj najväčším problémom tejto, inak zaujímavej knihy. Pokiaľ sa chcete dozvedieť o Johnovi Steinbeckovi niečo viac, spoznať bližšie jeho názory na mnohé témy a udalosti, táto kniha vám poskytne bohaté informácie. Treba len pozorne čítať. A občas aj medzi riadkami.   

pondelok 27. augusta 2018

Jerzy Kosinski - Schôdzka naslepo (Argo, 2005)

HODNOTENIE:   ****

"George Levanter si už jako školák osvojil jistý návyk, kterého se pak držel napořád: každé odpoledne čtyři hodiny spal, aby zustal mentálně i fyzicky čilý až do časných ranních hodin, kdy se šel opět na čtyři hodiny prospat, aby se odpočatý probudil do nového dne." (s.11). 



George Levanter je taký James Bond na ruský spôsob. Tvrdý chlapík, ktorý sa jednoducho objaví, splní nejakú misiu, rozdá si to s nejakou slečnou, sem - tam niekoho odstráni a ide si svojou cestou, na ktorej stretáva množstvo ľudí, ktorí nejakým spôsobom menia a formujú jeho osobnosť. A vy ako čitateľ po celý čas uvažujete či to všetko je len jedna veľká paródia alebo je proste Kosinski fakt úplne vyšinutý, ale mne sa to čítalo úplne že parádne. V niektorých pasážach máte pocit, že ste uprostred paródie Horúce strely, potom sa príbeh mení na thriller, porno, drámu, komédiu. Asi chýba len horor a bolo by to kompletné. Hlavnú postavu si buď obľúbite alebo vám bude liezť na nervy. Nič medzi tým neexistuje. Mne napríklad George Levanter vôbec neprekážal, ale sú ľudia, ktorí by tento typ hrdinu sotva prekusli. George Levanter je raz študentom, inokedy vojakom, potom tajným agentom, básnikom, inštruktorom lyžovania, šoférom kamiónu, profesionálnym zabijakom, na čo si len spomeniete. Má jediného skutočného priateľa a tým je svojský chlapík menom Romarkin.   Slovník aj scény v románe sú miestami dosť šťavnaté, ale to je proste Kosinski. Buď jeho tvorbu beriete tak ako je, so všetkým čo k tomu patrí, alebo potom radšej treba siahnuť po inom type kníh.    

nedeľa 26. augusta 2018

Jerzy Kosinski - Kroky (Argo, 1996)

HODNOTENIE:   ****

"Vzpomínám si, že jsem krátce po válce měl ve zvyku chytat motýly. Jedna část města byla zcela vybombardovaná a nikdo tu už nebydlel. Uprostřed trosek , v páchnoucích jamách zpola zaplněných beztvarými předměty, které kdysi sloužili jako kuchynské náčiní, válčily s hordami hladovějících krys smečky koček. Tu i tam se mezi hromadami trouchnivějícího dřeva, suti a popele z vyhořelých a vyrabovaných domu snažily z vlhkých rozpadávajících se hald hlíny a cihel prodrat trsy plevele a kytek, které z ničeho nic vyrážely na povrch a vytvářely celé koberce  do očí bodající zeleně. Na pozadí zčernalých zdí se jako uvolněné útržky duhy vznášely vysoko ve vzduchu roje motýlu. Chytal jsem jich se svými kamarády celé desítky do podomácku  vyrobených sítěk. Dali se chytit snáze než zdivočelé kočky, ptáci neho dravé vyhladovělé krysy." (.s.74).



Román Pomaľované vtáča, ktorý najväčšmi preslávil autora, je pre mňa dodnes jedna z najšokujúcejších a najbrutálnejších kníh, aké som kedy čítal. A to mi už prešlo rukou nejakých tých pár stoviek titulov.
Kosinskemu vyvraždili v detstve prakticky celú rodinu, následkom čoho po celý život zápasil s vlastnými démonmi, až napokon v roku 1991 spáchal samovraždu. Viaceré poviedky zo zbierky Kroky vychádzajú z autorových skúseností a sú poriadne drsné, sexuálne násilné, miestami až brutálne. Osobne mi atmosférou pripomínali Kunderove Smiešne lásky, no v oveľa násilnejšom prevedení. Celkovo tu máme päť príbehov, ten posledný je skôr akousi vsuvkou a vypovedá o zániku sveta. Kosinsi sa vracia do minulosti, do Sovietskeho zväzu, v ktorom prežil časť svojho života, kým emigroval do Spojených štátov. V prvom príbehu inštruktor lyžovania spáva s nevyliečiteľne chorou ženou, ktorú každým sexuálnym stykom ešte viacej zabíja, no nemôže s tým prestať. Druhý príbeh je akýmsi testom partnerskej vernosti. Muž, ktorý pracuje v tajných službách si z vlastnej manželky spraví objekt záujmu a za každú cenu jej chce dokázať neveru. Tretí príbeh je o mužovi, ktorému znásilnia priateľku a on k nej po tomto zážitku už nedokáže pristupovať ako k žene, ale len ako k prostitútke. Žena napokon pod tlakom všetkých okolností skončí na ulici.V štvrtom príbehu sa muž podelí o svoju ženu s inými, doslova im ju daruje ako na podnose, čo má tragické následky. Piaty príbeh je o obyčajnom zlodejíčkovi, nesympatickom chlapovi, ktorý pláva životom, až kým nedostane životnú ponuku. Väčšina príbehov je o vzťahu muž - žena, pričom v popredí sú najmä negatívne city. 

Na túto Kosinskeho útlu zbierku poviedok musíte mať tú správnu náladu, inak hrozí, že upadnete po jej prečítaní do depresie. Taktiež nič vhodné pre citlivejšie povahy, no ja som si knihu po čitateľskej stránke prekvapujúco vychutnal. Keďže som dvakrát prečítal Pomaľované vtáča, vedel som do čoho idem.     

utorok 21. augusta 2018

RECENZIA: Irwin Shaw - Chlieb vo vodách (Smena, 1989)

HODNOTENIE:   ****             EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

" - Vytvoril si si o nás i o mame neskutočnú predstavu. Považuješ nás za anjelíčkov len preto, že sme svoji. Lenže my vôbec nie sme takí a len pre teba sme to už od mala predstierali. Ak chceš vedieť pravdu, sme rodina hercov, aj mama. A naše publikum predstavuje jediný divák - ty. Pokiaľ ide o Eleanor a Jimmyho, radšej pomlčím. Nikto nemôže byť taký dokonalý, ako by si chcel, a povedala som mame, aby sme sa o to radšej nepokúšali, lebo raz na to prídeš a bude to pre teba ešte horšie. Ale poznáš mamu, má železnú vôľu, a keď si niečo zaumieni, nepozná prekážky. Teraz vieš všetko. Nevravím, že sme zlí. Sme jednoducho ľudskí. - " (s.376). 



Autor sa vo svojom románe zameral na bežnú americkú rodinu žijúcu na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Allen Strand je stredoškolský učiteľ, už dlhé roky pôsobiaci na jednej zo štátnych stredných škôl v New Yorku, kde vyučuje dejiny. Je to muž zo starej školy, ktorý verí na čestnosť, slušnosť a spravodlivosť. Jeho manželka Leslie je od neho o desať rokov mladšia a v podstate drží celú rodinu pohromade. Pracuje ako analytička vo výpočtovom stredisku a popritom poskytuje aj súkromné hodiny klavíra. Spoločne s manželom Allenom vychovávajú tri deti, ktoré sú už viac - menej dospelé. Najstaršia Eleanor chodí s horkokrvným Talianom, ktorý si túži založiť vlastné noviny. Mladší Jimmy je fanatik do hudby a hráva na elektrickej gitare. Hlavne sa však fláka po nociach a hľadá inšpiráciu. Najmladšia Caroline má komplex zo svojho príliš veľkého nosu a celé dni behá po kurtoch, na ktorých naháňa tenisovú loptičku. 
Je večer ako každý iný. Rodina sa chystá zasadnúť k stolu, aby sa spoločne najedli. Chýba len Caroline, čo v jej prípade nebýva zvykom. Je už po zotmení a ostatní začínajú mať o ňu obavy. Konečne začujú zvonček. Caroline stojí vo dverách a podopiera zakrvaveného muža. Tým mužom je veľmi bohatý a vplyvný advokát Russel Hazen, ktorý už onedlho každému členovi rodiny Strandovcov výrazným spôsobom zmení život. Oni však zatiaľ o ničom netušia a tak ho opatrne zavedú do kuchyne, kde mu ošetria zranenie a ponúknu mu večeru...

Román, ktorý je rozdelený do štyroch častí, pripomína divadelnú hru odohrávajúcu na relatívne malom priestore. Príbeh nemá extra veľký spád, no stále sa v ňom niečo deje. Je veľkým pozitívom, keď si v príbehu nájdete nejakú silnú postavu, ktorá sa vám vryje do pamäte. V tomto prípade je to predovšetkým Jesus Romero, nadaný študent z Portorika, s problémovou povahou, ktorého si vezme pod ochranné krídla jeho profesor Allen Strand

Je problém si v dnešnej dobe prečítať knihu, ktorá ponúka klasický príbeh. Bez kadejakých magických prvkov, absurdít, komplikovaných digresií a kadejakých šialeností, ktoré sú v mnohých prípadoch len odrazom dnešného sveta. Irwin Shaw napísal pred rokmi takýto klasický príbeh, ktorý prináša mnoho emocionálnych zážitkov a záver, z ktorého vám ostane ešte dlhé minúty po prečítaní poslednej strany horkastá pachuť na špičke jazyka.

      

nedeľa 19. augusta 2018

RECENZIA: Irwin Shaw - Tulák, zlodej (Smena, 1980)

HODNOTENIE:   ****                        EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Píšem do zápisníka na rok 1972. Od tých čias, čo som bol v Španielsku, som si z rôznych príčin nezapisoval nič. Žijem sám, anonymný, v Chicagu sa bojím, a nazdávam sa, že človek mojej generácie a mojej životne dráhy by mal zaznamenať, čo by si možno dakedy v budúcnosti so záujmom prečítali mladí ľudia. - Sme v prednej línii civilizácie, - vravieval plukovník v Bruseli, a ak to bolo pravdou v Bruseli, určite je pravdou aj v Chicagu. Odkazy z takých významných postov treba uložiť na miesta, kde by ich mohli nájsť tí, čo prežijú, ak takí vôbec budú." (s.424).



Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom mladého muža Billyho Abbotta a jeho zápiskov. Spomína si v nich nielen na svoju priateľku  Moniku Wolnerovú (radikálnu ľavičiarku) s ktorou sa pred časom rozišiel, ale aj na svojho strýka Thomasa Jordacha, ktorý bol kedysi nádejným boxerom, no zomlela ho láska ku krásnej žene, k alkoholu a k chudobe. Thomas zomrel za záhadných okolností, no najpravdepodobnejšou príčinou jeho smrti bola násilná vražda. Zanechal po sebe Wesleyho, syna, ktorý po ňom zdedil  divokú povahu (rozhodne najzaujímavejšia postava v knihe). Thomas mal ešte dvoch súrodencov. Sestru Gretchen, nádejnú herečku (okrem iného je aj mamu Billyho Abbotta) a brata Rudolpha, úspešného obchodníka, ktorý v podstate držal celú rodinu pokope. Rudolph vychovával mentálne postihnutú dcéru Enid sám, manželka Jean, dlhoročná alkoholička, ho pred rokmi opustila a našla si nového partnera. Príbeh sa točí najmä okolo Rudolpha, ktorý sa snaží nezištne pomáhať celej rodine a okolo Wesleyho, ktorý túži nájsť otcovho vraha a pomstiť jeho smrť. Zápasí pri tom nielen so životom, ale predovšetkým sám so sebou. Fyzická príťažlivosť a talent ho zhodou okolností privedú pred filmové kamery. Jeho divokú povahu dokáže skrotiť len Alice Larkinová, žena, ktorá k nemu prechováva materinsko milenecké city. Billy Abbott je niekoľko rokov vojakom NATO a s Wesleym sa spriatelí v Španielsku, kde po skončení vojenskej kariéry pracuje ako učiteľ tenisu pre bohaté dámičky a ich rozmaznané dcérky. Billy Wesleymu sľúbi, že mu pomôže nájsť vraha jeho otca a zaobstará mu vražednú zbraň, ktorou vykoná pomstu.
Príbeh sa v závere presúva do francúzskeho mestečka Cannes, v ktorom práve prebieha významný filmový festival a Wesley je jedným z hlavných kandidátov na cenu pre najlepšieho herca v hlavnej mužskej úlohe...

Tým, že Irwin Shaw bol veľký kritik vtedajšej americkej spoločnosti, ako jednému z mála amerických autorov, mu vychádzali romány aj v socialistickom Československu. Predovšetkým jeho negatívny pohľad na bohatú americkú spoločnosť nahrával súdruhom vo východných krajinách do karát. Treba však povedať, že Shawove kritické názory určite nie sú natoľko tvrdé, aby pôsobili na dnešného čitateľa rušivo. Práve naopak, viaceré myšlienky sa postupom času dokonca potvrdzujú. Samozrejme sú pasáže, ktoré sú poznačené časom, no ako celok román bez problémov funguje aj dnes. A to najmä vďaka výborným postavám (zvlášť Wesley si zaslúži osobitú pozornosť), ale aj zápletke a konečnému rozuzleniu. Kniha je rozdelená do štyroch častí, ktoré chronologicky rozprávajú celý príbeh. Pre mňa osobne príjemné prekvapenie. Spočiatku som myslel, že román po prvej tretine zavriem, no potom ma natoľko chytil, že už som ho nedokázal odložiť, kým som nedočítal poslednú stranu.        

nedeľa 12. augusta 2018

RECENZIA: V.G. Jan - Džingischánov záver (Mladé letá, 1959)

HODNOTENIE:           EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Jazdecký oddiel Mongolov rýchle postupoval na sever popri kamenistom brehu azúrového Jadranského mora. Jazdci sa rozťahovali na úzkych chodníčkoch do reťazí, vystupujúc na výbežky skalistých vrchov, čnejúcich do mora ako ohromné laby driemajúcej obludy. Diví vojaci zostupovali do dolín, kde bola starostlivo obrobená každá škvarka zeme, a ak zbadali niekde bokom potôčik, prechádzali krížom cez obilie. Napájali kone a znova vystupovali po strminách alebo schádzali dole brehmi, ponáhľajúc sa vždy vpred a vpred, aby splnili rozkaz svojho hrozného panovníka." (s.271). 



Príbeh opisuje udalosti, ktoré sa odohrali počas vpádu Mongolov do Európy medzi rokmi 1240 - 1241. Nemáme vyslovene hlavnú postavu, román sa skladá z viacerých hrdinov, pričom každý z nich niekoho zastupuje. Rezbár Duda, zvaný Spravodlivý, sprevádza na ceste k panovníkovi Bátú chánovi mladého muža z významnej rodiny Abd ar - Rachmana. Mongoli najskôr dobyjú Kyjev, hoci im statočne vzdoruje Gavrila Olexič so svojimi mužmi a potom smerujú do Rakúsko - Uhorska, ktorého obyvatelia s hrôzou očakávajú príchod mužíkov na malých škaredých poníkoch.

Historický príbeh nie je v podstate ničím výnimočný. Musím však vyzdvihnúť grafické spracovanie knihy, ktoré vyniká krásnymi ilustráciami. Vzhľadom na to, že ide o dobrodružný príbeh pre mládež, postavy máme jasne rozdelené na kladné a záporné. Nájdeme aj zopár dramatických momentov, najmä počas útoku Mongolov na Kyjev. V.G. Jan sa takisto vyhral s opismi prostredia, vďaka čomu má čitateľ pocit, akoby sa preháňal uprostred nehostinnej savany. Aj keď cítiť z príbehu autorovu náklonnosť smerom k rusky hovoriacim národom, nie je to až natoľko výrazné, aby to narúšalo dej. Takže na chvíľu som sa opäť po rokoch ponoril do detských čias a bolo to vcelku príjemné, keďže historické témy mám stále veľmi rád. 
Kniha Džingischánov závet je záverečnou časťou historickej trilógie "Vpád Mongolov." Prvá vyšla pod názvom Džingischán a druhá pod názvom Bátú - chán.  

RECENZIA: Gusta Fučíková - JF Spomienky na Júliusa Fučíka (Pravda, 1976)

HODNOTENIE:   ***                NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ 

"Raz mi Julek povedal: - Gustina, ja viem, že idem na smrť. Musel by sa stať zázrak, že by som sa z toho dostal. Lenže zázraky sa nestávajú. Ale ver mi, že na smrť vôbec nemyslím. - Nerozmýšľal o smrti, a preto nebol zlomený, zničený alebo zúfalý. Nemohla som mu nič vyvracať, pretože každé slovo, ktoré mi povedal, bolo, žiaľ, pravdivé. Raz som sa ho spýtala:  - Julek, nemohol by si utiecť? - A on, inokedy plný zmyslu pre dobrodružstvo, zavrtel hlavou a povedal: - Gustina, aj keby to bolo možné, neurobil by som to. Koľko ľudských životov by to za mňa zaplatilo? Veď vieš, aké máme s nimi skúsenosti!" - (s.320). 




Autorka knihy sa po celý život snažila držať v pamäti verejnosti ikonické meno svojho manžela. Július Fučík, ktorého mučilo gestapo, sa stal nástrojom propagandy komunistickej strany v Československu. Jeho dielo Reportáž spod šibenice bolo dlhé roky kultovou literatúrou krajín východného bloku. Len pred niekoľkými rokmi historici zistili, že Fučík pod nátlakom mučenia predsa len prehovoril a prezradil gestapu mená a tajné informácie. V každom prípade, Július Fučík si toho vytrpel viac ako dosť. Počas Protektorátu sa snažil zo všetkých síl bojovať v ilegálnej skupine proti nacistom a to sa mu stalo osudným. Jedného dňa zaklopalo na dvere gestapo a Fučík v tej chvíli vedel, že je len otázkou času, kedy nad ním vynesú rozsudok smrti. 
Gusta Fučíková stála po celý čas verne po manželovom boku. Aj ona bola väznená gestapom, istý čas strávila v koncentračnom tábore Ravensbruck. Na rozdiel od manžela sa jej podarilo druhú svetovú vojnu prežiť a ako manželku priam mýtickej postavy si ju režim až do jej smrti starostlivo pestoval. 

Začneme kladmi tohto historického spomienkového románu. Pozitívom je predovšetkým vykreslenie atmosféry v období Protektorátu. Masové zatýkanie ľudí, vypočúvanie, popravy, deportácie do koncentračných táborov, tvrdé výsluchy. Priblíženie umeleckého okruhu autorov počas vojny a ich ilegálna činnosť. Fučíková sa podrobne venuje aj literárnej činnosti svojho manžela, jeho prekladom a recenziám. Takisto sa zaoberá jeho rodinou, vďaka čomu dokážeme hlbšie preniknúť do Fučíka ako do človeka, publicistu a spisovateľa. Pokiaľ ide o negatívne stránky románu, tých je celkom dosť. V prvom rade je to nekritický pohľad na muža, ktorý je pre autorku polobohom. Rozplýva sa nad jeho ideologickým zmýšľaním, názormi a odhodlanosťou bojovať po boku Sovietskeho zväzu s celým svetom. Na druhej strane práve komunistická filozofia drží Fučíka pri živote: "Môžete zrovnať so zemou trebárs celý protektorát. možnože toľko moci ešte máte. Červená armáda vraj ustupuje. Nemám možnosť čítať noviny, počúvať rozhlas. Ak ustupuje, uvedomte si, že to nie je ústup definitívny, že môže ustúpiť ďaleko, má k dispozícii ďaleké priestory. zapamätajte si však, že ešte ani jeden vojvodca, ktorý útočil na Rusko, nezvíťazil. Spomeňte si na Napoleona. Dostal sa až do Moskvy a je známe, ako sa to skončilo. Hoci vtedy ešte neexistovala Červená armáda, ktorá má okrem vojenskej výzbroje ďalšiu výzbroj, oveľa silnejšiu, a to je komunistická ideológia, ktorá je nepremožiteľná!" (s.312). Keby si Fučíková držala väčší odstup, mohlo mať dielo aj nejakú historickú hodnotu. Takto je to len pohľad ženy, ktorá nekriticky obdivovala svojho manžela, ktorý v mene vyššieho cieľa obetoval vlastný život.

Je ťažké súdiť, akým smerom by sa uberal Fučíkov život po vojne. Obetí, akou bol on, bolo v Protektoráte tisíce, lenže on napísal počas väzby reportáž a veril komunistickým myšlienkam. Pravdepodobne by mu bolo pridelené nejaké teplé stranícke miestečko alebo by ho zomlela mašinéria krutých päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. A možno by časom vytriezvel a stal by sa, podobne ako Dominik Tatarka, bojovníkom proti režimu, ktorému tak veril. Kto vie? Najskôr by však pôsobil ako novinár v nejakých straníckych novinách a šíril ružové myšlienky o budovaní svetlých zajtrajškov do celého sveta. Stačilo jedno dielo, aby jeho meno žilo v pamäti ľudí desiatky rokov. No mám pocit, že postupne sa aj tak z ich myslí nadobro vytráca.   

štvrtok 9. augusta 2018

RECENZIA: Karl Georg Egel - Dr. Schluter (Epocha, 1970)

HODNOTENIE:   **                  EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"- To nie je pravda. Aspoň pokiaľ som sa ja voľakedy poučil z dialektického materializmu. Čo s láskou, keď nie je čo jesť, keď je v chalupe zima, keď si človek nemá čo dať na seba? Kde potom  zostane láska? -
Ľuba sa usmeje.  - Prepadli ste! Láska hreje, sýti, dáva človeku krídla. Láska je najsilnejší motor. Kto nemiluje, nie je človekom. - " (s.141). 



Martin Schluter je špičkový vedecký pracovník z oblasti chémie. Bohužiaľ sa narodil do nesprávnej doby a preto, ak chce vo svojej výskumnej činnosti pokračovať aj naďalej, musí pracovať pre predstaviteľov tretej ríše. Hoci sa mu nacistická ideológia protiví, napokon pod nátlakom prikývne. To ešte netuší ako svojim rozhodnutím skomplikuje život ľuďom vo svojom okolí. Keď sa rozhodne spolupracovať s opačnou stranou, poštve si proti sebe vysokého nemeckého dôstojníka, ktorý urobí všetko preto, aby doktora zničil. 

Kým sa Martin Schluter nepridá na opačnú stranu a nezačne sympatizovať s komunistickou ideológiou, román je vcelku čitateľný a miestami aj dramatický. Po tom, čo sa z vedca stáva uvedomelý zástanca marxistickej ideológie, je to už len zmes propagandistických bludov, ktoré potápajú nielen príbeh, ale aj hlavnú postavu. Z muža, ktorý má svoje chyby a nedostatky, sa razom stáva príkladný drsný partizánsky chlap s vysokoškolským titulom. Pôsobí to nielen nedôveryhodne, ale dokonca až hlúpo. Od toho momentu som bol rád, že som knihu vôbec dočítal. 

Román je rozdelený do piatich častí, ktoré chronologicky sledujú kariéru nemeckého vedeckého pracovníka. Za prvú polovicu knihy dávam v konečnom hodnotení tri hviezdičky z piatich, za druhú  by som dal s ťažkosťami jednu. Je až neuveriteľné, čo všetko dokázali spraviť spisovatelia v mene propagandy. Pochovať relatívne kvalitný umelecký román, len aby sa zavďačili vrchnosti a splnili si tak akúsi nepísanú povinnosť. 

pondelok 6. augusta 2018

RECENZIA: Martin Kasarda - Budúcnosť na predaj (Marenčin PT, 2016)

HODNOTENIE:   ***

" - Ľudia platia za sny o svojej lepšej budúcnosti. Ľudia chcú, čo nemajú. A platia aj za to, že o budúcnosti snívajú a niekto im to sľúbi. A my im dáme nahliadnuť za oponu, Kvetka - " hovorím a nevzdávam sa projektu. - My im tu vysnívanú budúcnosť predáme. Bez záruky, ale s nádejou. A keď už nebude nádej, stále ešte bude šanca. -
A takto sa zrodila lepšia budúcnosť." (s.35). 



Budúcnosť na predaj je takou jemnou smutno veselou paródiou na súčasnú slovenskú spoločnosť. Máme tu trojicu priateľov, ktorí sa poznajú ešte od vysokej školy. Šéfredaktorku ezoterického magazínu Donna Kvetu Tajabošovú, plaveckého trénera Benjamína Matlára, ktorý sa už dlhšie obdobie snaží napísať pornografický román pod ženským nickom a Adama Siateja, výtvarníka, ktorý svoj talent utápa v reklamnej agentúre. Jedného dňa dostane trojica nápad, ako by mohli relatívne bezpracne zarobiť peniaze. Založia si obchod, v ktorom budú predávať odpovede na všetky otázky týkajúce sa budúcnosti. Nejde priamo o klasické veštenie, ale skôr o akúsi hru ako ľuďom predať nádej. Obchod pomaly naberá na popularite. Jeho služby využívajú čoraz mocnejší a vplyvnejší ľudia a organizácie. Jednou z nich je polovojenský extrémistický spolok, ktorý sa snaží vytvoriť rasovo čistý národný štát (je jasné, na koho autor knihy naráža). Trojica úspešných podnikateľov si uvedomuje, že toto je už celé za čiarou a preto sa rozhodnú prosperujúci biznis ukončiť. Lenže na to už zašli priďaleko a teraz im hrozí reálne nebezpečenstvo, že sa im niektorí ľudia budú chcieť pomstiť, pokiaľ odmietnu spoluprácu. 

Prvé strany románu vyzerajú nádejne. Neraz som sa nahlas zasmial, tešil som sa, aké to bude mať rozuzlenie. No keď sa na scéne začali čoraz viacej prezentovať extrémisti, začalo to na mňa pôsobiť rušivo. Ako spestrenie príbehu by to nevadilo, no aby začali ťahať hlavnú dejovú líniu, na to nemajú, podľa môjho názoru, dostatočnú silu a energiu. Hlavné postavy vyzerajú nádejne, no časom sa vytrácajú z deja. Jednoznačne nevyužitý potenciál, s ktorým sa dalo naložiť oveľa lepšie. Takto ostáva výsledok len niekde na pol ceste, čo je určite škoda.     

nedeľa 5. augusta 2018

RECENZIA: Laetitia Colombaniová - Vrkoč (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:    ***

"Je amazonka. Hľa, čím sa stáva. Ženou vedúcou vojnu, bojovníčkou. Amazonka sa neopúšťa. Bije sa. Bije sa do posledného dychu. Nikdy neuteká.
Treba sa vrátiť do boja, prejsť do útoku. V mene matky, v mene dcéry, v mene synov, ktorí ju potrebujú. V mene všetkých bojov, ktoré doteraz viedla. Musí pokračovať. Neľahne si do tejto postele, neoddá sa smrtke. čo už po nej načahuje ruky. Nedá sa zahrabať do zeme. Dnes teda určite nie." (s.186). 




Tri príbehy odohrávajúce sa každý v inej časti sveta, no v konečnom dôsledku sú oveľa viac prepojené, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ten prvý sa odohráva v Indii a jeho hrdinkou je Smitá, matka dievčaťa, ktorá sa vzbúri kastovej nespravodlivosti, zakazujúcej chodiť jej šesťročnej dcérke do školy. Hrdinkou druhého príbehu, ktorý sa odohráva v Taliansku, je mladé dievča Giulia, ktoré sa vzoprie patriarchálnemu spôsobu života, aby si uchránila lásku k mužovi, ktorého miluje a zároveň zachránila rodinný podnik. Tretí príbeh sa odohráva v Kanade a jeho hrdinkou je úspešná emancipovaná štyridsaťročná právnička, matka detí, ktorá po tom, čo jej diagnostikujú závažné ochorenie, zisťuje, aké je to byť diskriminovaná a odstrkovaná zo strany mocných, pre ktorých sa stáva od istého momentu len nepotrebnou záťažou. 
Zaujímavo vyrozprávané príbehy, ktoré spája jedna jediná vec, o ktorej sa dozvieme až v závere románu. Napriek pochmúrnej atmosfére, ktorá nás sprevádza celou knihou, autorka necháva román doznieť v mierne optimistickom tóne. Vrkoč sa stal vo Francúzku v roku 2017 knižnou udalosťou, predalo sa viac ako 300 000 výtlačkov a bol preložený do 29 jazykov. Pravdepodobne patrí k tomu typu literatúry, ktorý dnes ľudia potrebujú čítať. Tým, že román obsahuje krátke kapitoly a je v ňom viacero básní, prečítate ho pomerne rýchlo. Nie je to kniha, ktorá by sa mi vryla hlboko do pamäte, ale nepopieram, že má svoje kvality.  

RECENZIA: Jean Michel Guenassia - Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat ((Tichá voda, 2018)

HODNOTENIE:   ***      NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA AUGUST

"Narodil som sa v znamení problémov, a to žene, ktorá mi poriadne zavarila. Teda, nie úplne. Nerobí to naschvál, tiež je radikálne odlišná, povedzme, že to nemá ľahké. Aspoňže s tým osobitným darom všetko zamotať nie som sám. Možnože aj ja sa niekedy strácam a len s výnimkou Alexa mi všetci hovoria, že majú problém udržať so mnou krok. S Alexom je to iné. Tiež je trošku zvláštny, to vám ale poviem neskôr. 
Alebo možno nie. 
Tiež vám porozprávam, za akých groteskných okolností som sa dostal k písaniu tohto príbehu, s ktorým mám toľké problémy. Uvidíte, že to nie je smutné. Alebo vám to nepoviem, pretože neviem, či sa mi to podarí, ide o príbeh, ktorý nie som pripravený odhaliť. Ešte nie" (s.13).  



Paul Martineau je sedemnásťročný tínedžer, ktorého vychovávajú dve matky. Héléne, ktorú všetci prezývajú Léna, je majiteľkou prestížneho tetovacieho štúdia. Jazdí na harleyke, počúva tvrdú hudbu a nalieva sa alkoholom. Jej družka Estelle, prezývaná Stella, je bývalá letuška a súčasná majiteľka reštaurácie, v ktorej po večeroch hráva na klavíri aj Paul. Paulov najlepší priateľ sa volá Alex. Alex je homosexuál, ktorý je do Paula už dlhšie tajne zamilovaný. Paul vyzerá tak, že občas neviete či je chalan alebo dievča. Má jemné črty tváre, útlu postavu a ladné pohyby. Asi aj preto sa do neho zamiluje exotické dievča menom Hilda. Tá však po čase odchádza do zahraničia. Paul sa pohybuje častejšie v dámskej ako v pánskej spoločnosti. Je sám zo seba zmätený. Nemá žiadne veľké sny, túži len nejako preplávať životom. Ďalším dievčaťom v Paulovom živote je bisexuálka Caroline a neskôr samozvaná psychologička Mélanie. Po čase úplne podľahne krásnej Sýrčanke menom Yamina, ktorá ho natoľko poblázni, že ju privedie domov. To ešte netuší, aké to bude mať bláznivé následky. Paul má problémy s mamou, našťastie jej partnerka Stella to vždy nejako uhrá. Lenže aj medzi nimi vypukne hlbšia kríza a to už naozaj nevyzerá dobre. Paul čoraz častejšie premýšľa o svojom otcovi, o ktorom dokopy nič nevie. Keď mu Léna prezradí jedného dňa pravdu, rozhodne sa, že sa so svojim biologickým otcom porozpráva...

"Som Paul so všetkým, čo k tomu patrí, mám sedemnásť a niečo a žiadne priezvisko, toho sa desím. Mám dve matky a nikomu nedovolím, aby to označoval za šťastie či radosť. Možnože siroty by povedali, že mám fakt šťastie, ale na siroty kašlem, nevedia, aké majú šťastie, že žijú osamote." (s.15).  

Zabudnite na všetko, čo ste doteraz čítali od Guenassiu, pretože tento román sa totálne vymyká autorovej doterajšej tvorbe. Najväčším problémom knihy je, že sa mu nedá uveriť. Proste od prvej strany máte problém tomu celému uveriť. Ja viem, že aj fantasy alebo sci -fi príbehy sú často vymyslené, ale keď sú napísané tak, že máte pocit, že ste súčasťou príbehu, je to v poriadku. Lenže Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat je neuchopiteľný. A ďalší, nemenej výrazný problém je ten, že Paul Martineau nie je natoľko charizmatická postava, aby si dokázala čitateľa podmaniť. A ani samotný príbeh nie je žiadne terno. Na niektorých stranách som mal pocit, akoby ani samotný autor netušil, čo si so svojimi postavami počať. Kam ich má posunúť. Zo začiatku ešte funguje aká taká zomknutosť, no postupne sa román rozpadá a napokon ste radi, že je už koniec. U mňa prevláda pocit sklamania, od autora tohto formátu som čakal o dosť vyšší level. Ale každý má nárok na slabšiu chvíľku. Dúfajme, že Guenassia si ju práve vyčerpal. 

sobota 4. augusta 2018

RECENZIA: Charles Bukowski - O písaní (Argo, 2017)

HODNOTENIE:   ****            AUGUSTOVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

"... není větší kouzlo a nádhera, než když se na papíru skládají řádky. Nic jinýho není. Nic jinýho nikdy nebylo. Není větší odměny než to samotný dění. Co přijde po tom, je víc než podružný. Nechápu, proč by nějakej spisovatel přestával psát. Je to jako vzít vlastní srdce a spláchnout ho s hovnama. Budu psát do poslednýho dechu, bez ohledu na to, jestli to někomu přijde dobrý nebo ne. Konec je začátek. Takhle to má a mělo bejt. Takhle prostý a hluboký to je. Teď o tom s dovolením přestanu psát, abych mohl psát o něčem jiným." (s.181). 



Táto kniha je skutočne len pre fajnšmekrov, ktorí sú do Bukowskeho rovnakí fanatici, ako ja. Kniha O písaní je zostavená s listov, ktoré autor posielal svojim literárnym kritikom, knižným vydavateľom, vyjadroval sa k vlastnej tvorbe, písal listy aj viacerým slávnym spisovateľom (Henrymu Millerovi, Ferlinghettimu alebo svojmu spisovateľskému idolu a dnes takmer zabudnutému autorovi Johnovi Fantemu).
Z knihy jasne vyplýva, aké bolo pre Bukowskeho písanie dôležité. Popri chľaste, ženách, dostihoch a počúvaní vážnej hudby. Bukowski mi z duše hovorí, keď vyjadruje svoj názor na slobodu tvorby (s.122). Nemusíte súhlasiť s jeho životom, názormi na svet, no nikto nemôže vziať Charlesovi to, že písať jednoducho vedel. Surovo, tvrdo a väčšinou mrazivo. Jeho tvorba je kvalitatívne nevyvážená, ale tie najlepšie veci patria k literárnej špičke. Právom sa dnes zaraďuje ku kultovým autorom svetovej literatúry. Tí, čo sa mu snažili vyrovnať, alebo napodobniť ho, sú len atrapy skutočného Charlesa Bukowskeho a nikdy sa to nezmení. Pár ľudí je jednoducho nenahraditeľných. Mr. Henry Chinaski je jedným z nich.   

"Podle Mé šlo všechno do kopru s druhou světovou. A nejen umění. Ani cigarety už nechutnají stejně. Tamales. Chilli. Kafe. Všechno se dělá z umělý hmoty. Ředkvičky už nemají tu štiplavou chuť. Člověk si loupe vajíčko a ať dělá co dělá, se skořápkou jde pryč i bílek. Vepřový kotlety jsou samý sádlo a ružová barva. Lidi si kupujou nová auta a nic jinýho.  Čtyřy kola to je jejich život. Ve městech se rozsvěcí jen tretina lamp, aby se šetřila elektrika. Policajti rozdávají pokuty hlava nehlava. Opilci musí na pokutách platit nehorázný sumy, a opilec je skoro každej, kdo si dá drink. Psi musí bejt na vodítku, musí bejt očkovaný. Když chcete chytat čudly do ruky, musíte si pořídit rybářskej lístek, a komiksy prej ohrožujou děti. Chlapi se dívaj na box z křesla, chlapi co nemají ponětí, co to pořádnej zápas je, a když nesouhlasí s rozhodnutím sudího, píšou do novin hnusný a ukřičený dopisy a rozhořčeně protestují." (s.20). 

"Dělával jsem na jatkách, myl nádobí, makal ve fabrice na fluorescenční svítidla, vylepoval plakáty v newyorský podzemce, drbal dobytčáky a vytíral osobní vagóny v železničním depu, byl jsem skladník, expedient, pošťák, somrák, pumpař, kokosák v továrně na koláče, řídil jsem náklaďák, dělal jsem vedoucích směny ve skladu knižný distribuce, nosil lahve s krví a mačkal kulový hadičky u Červenýho kříže, hrál jsem kostky, sázel na koníčky, byl jsem pošuk, blázen, bože už si na ně na všechny navzpomínám, ale když jsem četl vaši knížku, hodně mi toho připoměla." (s.71). 

Táto kniha sa jednoducho len musí otvoriť a čítať. A treba ju vnímať, lebo sa dozviete viacero zaujímavých názorov a myšlienok, ktoré súvisia s literárnou tvorbou a so samotným písaním. 

štvrtok 2. augusta 2018

RECENZIA: Michael Wolff - Oheň a síra za dverami Trumpovej pracovne (Ikar, 2018)

HODNOTENIE: 

" - Keď sa toto skončí, budem najznámejší chlap na svete, - povedal Trump Samovi Nunbergovi, ktorý mu raz robil  a raz nerobil asistenta, ešte na začiatku kampane.
 - Pán Trump, ale chcete byť prezidentom, nie? - odvetil mu Nunberg. Z kvalitatívneho hľadiska to bola iná otázka, než sa zvyčajne kladie kandidátom: Prečo chcete byť prezidentom? Odpoveď nedostal.
Trump nemusel odpovedať, pretože sa prezidentom nestane - a o to išlo." (s.21).  




Nijako netajím averziu voči súčasnému americkému prezidentovi, ktorý sa, podľa môjho názoru, dostal do kresla zhodou okolností, chaosom, nezodpovednosťou a hlúposťou časti amerických voličov, o ktorých si už roky nerobím žiadne ilúzie. Na ich obhajobu len toľko, že nebolo zase z čoho veľmi vyberať. Na druhej strane pokladám za úbohé dostať sa do blízkosti amerického prezidenta a štýlom "jedna pani povedala" poskladať sériu svedeckých výpovedí z Trumpovho kruhu, zostaviť z toho knihu a mädliť si ruky, ako sa mi doláriky teraz pohrnú. Pretože presne toto spravil autor tejto kontroverznej knihy, novinár a publicista, Michael Wolff. Doprial Trumpovi sto dní vo funkcií prezidenta a potom sa do neho pustil naplno. Trump vychádza z tohto diela ako arogantný nesvojprávny, nevyspytateľný  sexistický (polo)debil, ktorého osud riadia traja muži: "Bannon, krajný alternatívny pravičiar. Kushner, newyorský demokrat. Priebus, klasický republikán." (s.141). 
Treba povedať, že kniha poskytuje veľmi široký tematický obraz. Na paškál si berie Trumpovu rodinu (najmä jeho dcéru Ivanku a jej manžela Jareda), všíma si prezidentov súboj s konzervatívnymi a liberálnymi médiami (dominuje najmä šéf televízie FOX Rupert Murdoch), poukazuje na Trumpove sympatie k nacistickým skupinám a zvlášť k hnutiu Ku - Klux - Klan, pripomína prezidentovo rozhodnutie odstúpiť od parížskej dohody o zmene klímy, kritizuje jeho zahraničnú politiku voči Rusku a Severnej Kórey. Všíma si jeho nezmyselný súboj s tajnými zložkami štátu, najmä s FBI, ale aj jeho trucovité hádky s vlastnými poradcami a členmi svojej rodiny.
Napriek tomu, že viacero vyjadrení, ktoré odznejú v knihe beriem s rezervou, je dosť znepokojivé, ba priam desivé, že na čele jednej z najsilnejších krajín sveta stojí človek, ktorý sa v kresle ocitol v podstate omylom a mám pocit, že doteraz je z toho vydesený rovnako ako zvyšok sveta. Ako to celé skončí, nikto z nás netuší. Lenže čoraz intenzívnejšie sa v kruhoch šepká o tom, že zálusk kandidovať v nasledujúcich prezidentských voľbách si robí Steve BunnonTrumpova dlhoročná pravá ruka a to len bude sranda...

Čo hodnotiť na knihe z pohľadu čitateľa? Neviem. Je to séria výpovedí viacerých ľudí, ktorým leží Trump v žalúdku. Samozrejme pohľad do zákulisia Bieleho domu je pre každého istým spôsobom lákavý, ide skôr o to, ako to spracovať aspoň trochu objektívne a dať priestor obom stranám. Pre Trumpa musela byť Wolffova kniha silným úderom, myslím si, že sa z neho však dávno otriasol a možno naň medzičasom aj úplne zabudol. Momentálne je v ringu a musí čeliť oveľa silnejším a zaujímavejším protivníkom.   

" - Kiežby bol len blázon,  - sťažoval sa Tom Barrack priateľovi, - on je ešte aj dement. - " (s.264).      

RECENZIA: Fredrik Backman - A každé ráno je cesta domov dlhšia a dlhšia (Host, 2018)

HODNOTENIE:    *****                 KNIHA MESIACA AUGUST

"Vím, že cesta domu je teď každé ráno delší a delší. Ale já jsem té milovala, protože tvuj mozek, tvuj svět, byl mnohem větší než svět všech ostatních. A pořád ještě z něj hodně zbývá." (s.48). 



O Exupéryho knihe Malý princ sa traduje, že ju môžete čítať v každom veku a zakaždým ju vnímate inak. V detstve ako klasickú rozprávku, v dospelosti ako filozofické dielo a na staré kolená ako knihu, ktorá v sebe zachytáva všeobecnú múdrosť. Myslím si, že niečo podobné platí aj o Backmanovej knižke A každé ráno je cesta domov dlhšia a dlhšia. Útla novela (má necelých 80 strán) zaujme už na prvý pohľad nádherným grafickým spracovaním a krásnymi ilustráciami. Ide o trojgeneračný príbeh, ktorý rozoberá vzťah starého otca s vnukom a otca so synom. Dej je minimalistický. Starý otec s vnukom Noahom si s obľubou chodia sadnúť na neďalekú lavičku, k rieke, kde starý pán s nostalgiou spomína na svoju manželku a súčasne chlapcovu babičku, ktorá ich pred rokmi navždy opustila. Starý otec si spomína na časy, keď sa spolu zoznámili, keď spolu začali chodiť, ale aj na chvíle, keď spoločne s babičkou vychovávali chlapcovho otca Teda. Starý pán si s bolesťou v hrudi uvedomuje, že odvtedy  sa svet neskutočne zmenil a aj jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil. Bojí sa, že na babičku postupne úplne zabudne. Chlapec mu sľúbi, že keď k tomu dôjde, on mu bude o všetkom rozprávať, aby mu ju pripomenul. Obaja si uvedomujú, že čo nevidieť nastane chvíľa lúčenia, no oni si chcú naposledy vychutnať tých niekoľko zostávajúcich okamihov, ktoré im život snáď ešte dopraje...

" - Skoro každý dospělý chodí po světě plný lítosti z nějakého loučení a přál by si, aby se mohl vrátit v čase a rozloučit se líp. Naše loučení takové nebude, budeš ho moct opakovat zas a znova, dokud nebude perfektní. A až perfetní bude, to už dosáhneš nohama na zem a já budu ve vesmíru, takže se není čeho bát. - 
Noah drží starce za ruku, muže, který ho naučil chytat ryby a chápat, že není duvod bát se velkých myšlenek, díval se s ním na noční oblohu a vysvětloval mu, že se vlastně skládá ze samých čísel. Matematika je v tomhle ohledu pro chlapce požehnáním, protože už se nebojí toho, čeho se bojí většina ostatních: nekonečna." (s.40). 

Nie je veľa kníh, ku ktorým sa zvyknem opakovane vracať, aj vzhľadom na to, že ich túžim prečítať vo svojom živote čo najviac, pokiaľ mi to čas a okolnosti dovolia. Som si však viac ako istý, že k tejto Backmanovej knižke sa určite ešte neraz pristavím. Je ako príjemný chladivý závan počas horúceho letného dňa, ako jemné mávnutie motýlích krídel, je ako drevená loďka, ktorá pohojdáva vašimi emóciami. Jediné maličké vytknutie smeruje k tomu, že autor občas vloží chlapcovi do úst myšlienky, ktoré vyslovil už dávno pred ním niekto iný a slávnejší (napr. John Lennon a jeho odpoveď na otázku, čím by chcel byť, keď bude veľký). Inak je novela krásnym pôžitkom a jej kúpou navyše finančne podporíte nadáciu, ktorej autor venuje svoj honorár. Takže máte istotu, že okrem skvelého čitateľského zážitku spravíte aj dobrý skutok.  

" - Jak ses do ní zamiloval? - zeptá se chlapec.
Děda položí jednu ruku na koleno sobě a druhou vnukovi.
- Asi mi zabloudila do srdce. A nenašla cestu ven. Tvoje babička nikdy neměla orientační smysl. Ta by se ztratila i na jezdících schodech. - " (s.58).  
   

streda 1. augusta 2018

RECENZIA: Boris Filan - Hodina človečiny (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   ***              KNIHA MESIACA AUGUST

"Ľudovít bol môj dedo, môj otec a bol by som ním aj ja, ale príbuzným v Chorvátsku padol vo vojne syn partizán, ktorý sa volal Boris. Tak jemu na počesť. Celkom rád by som bol Ľudovít Filan jr." (s.23). 



Boris Filan je väčšine z nás známy ako textár legendárnej skupiny Elán, vášnivý cestovateľ a pôžitkár dobrých jedál a vína. Zatiaľ čo mnohí z nás naše životy len prežívame, Boris Filan, ten svoj, žije naplno. Občas to vyzerá tak, že po celý čas sa len necháva unášať na vlnách a všetko okolo neho plynie podľa jeho predstáv. No keby to bolo také jednoduché, mohli by sme tak žiť všetci.
Boris Filan je majster slova. Skúste si rozobrať niektoré jeho texty a určite budete so mnou súhlasiť. Aj vďaka tomuto daru dokáže aj z priemernej príhody poskladať výborný príbeh. Filan potvrdzuje svoj jazykový a pozorovací talent aj v Hodine človečiny: "Slovenčina je miestami veľmi bohatá reč. Ani si neuvedomujeme, koľko výrazov máme na človeka, ktorý má opicu. Sudca pije, ako zákon káže. Klampiar býva na šrot. Akademický maliar pod obraz, letec ako bomba, pyrotechnik ako puma a kanonier ako delo. Stolár je ako doska. Kňaz ako slovo božie. Meteorológovia sú občas na mraky. Veterinár ako zviera. Zootechnik v JRD bol ako dobytok. Kuchár na kašu a poľovník picnutý. Sklenár má okno. Upratovačka môže byť na prach. Dopravák má špičku a pumpár je total natankovaný. Zvonár nacenganý, drevorubač zrúbaný, anesteziológ v bezvedomí. Pedagóg riadne vyškolený. Hudobník aj entomológ sú na mol. Vodič električky býva trošku vykoľajený a výhybkár namazaný. Zoológ má opicu. Kynológ je ako doga. Zákazník má nakúpené, krajčír strihnuté. Ostatní môžu byť napití, spití, opojení, naliati, nacicaní, nacecaní, nachmelení, ochmelení, potrundžení, otrtúlení, chytení, podpití, napití, podgurážení, frcnutí, zdratí, nadratí, scápaní, scapkaní, zmontovaní, zrichtovaní, doriadení, doťatí, docenganí, ožratí, ochľastaní, nachľastaní, naslopaní, naťahaní alebo podnapití ako prasce. Na zdravie!" (s.176).

Hodina človenčiny je plná rôznorodých príbehov. Obsahuje nostalgické spomienky na detstvo, je tiež návratom do čias, kedy Filan intenzívne spolupracoval s Elánom, nahliada na známe aj menej známe osobnosti dejín (Štefánik, Sládkovič), ale aj na tie súčasné (Merkelová). Ponúka trochu netradičný pohľad na dabing, na film Pretty woman, na legendárneho vojaka Švejka, na krasokorčuliara Ondreja Nepelu, na hru zvanú ping pong a na to ,ako dnes vyzerá cestovanie vlakom. To je len stručný výber najnovších "filanoviek". 

Pri knihách Borisa Filana si najlepšie odpočiniem v letných mesiach: "Je senzačné  nocovať v trópoch vonku, vnímať neznáme vône a počúvať zabudnuté zvuky noci. Stúpať niekam, kde si človek siahne až na dno, myslí si, že už nevládze spraviť ani krok, a predsa ešte ide dve hodiny. Prehrávať zápas, nakoniec ho vyhrať, dať si po ňom s kamarátmi pivo a rozprávať sa o tom, ako to vyzeralo na prehru a predsa sme vyhrali. Dostať zaľúbený list, v ktorom ten, na kom vám záleží, píše, že aj jemu záleží na vás. Čítať knihu, ktorej autor je múdrejší ako ja, takže po jej prečítaní mám pocit, že ma tá kniha niečím ovplyvnila a niečo mi pridala. Je skvelé poučovať, zobrať niekoho mladého vnímavého a ukázať mu zázračné veci, ako sú obrazy Gustava Klimta, Hieronyma Boscha alebo Arcimbolda. Hrať sa s deťmi na koberci, veľa sa pri tom smiať, buchotať a vykrikovať a potom od tých detí dostávať cmukavé bozky na ucho. Plaviť sa na starej lodi po neznámom mori. Prístavy, nástupné mostíky a nábrežia. Opojenie z nových vôní a neznámych tvárí. Na moju otázku, ako dlho, kapitánova odpoveď:  - Zabudni na čas. - " (s.168). 

Tých, ktorí Filanovu tvorbu trochu poznajú, nemá Hodina človečiny čím prekvapiť. Autor ponúka svojim čitateľom presne to, čo od neho očakávajú. A k tomu pridáva ešte pár zaujímavostí, ktoré obohatia vaše doterajšie vedomosti. Príjemné letné čítanie, ktoré vám nepochybne spríjemní tieto horúce letné dni.