štvrtok 2. augusta 2018

RECENZIA: Fredrik Backman - A každé ráno je cesta domov dlhšia a dlhšia (Host, 2018)

HODNOTENIE:    *****                 KNIHA MESIACA AUGUST

"Vím, že cesta domu je teď každé ráno delší a delší. Ale já jsem té milovala, protože tvuj mozek, tvuj svět, byl mnohem větší než svět všech ostatních. A pořád ještě z něj hodně zbývá." (s.48). 



O Exupéryho knihe Malý princ sa traduje, že ju môžete čítať v každom veku a zakaždým ju vnímate inak. V detstve ako klasickú rozprávku, v dospelosti ako filozofické dielo a na staré kolená ako knihu, ktorá v sebe zachytáva všeobecnú múdrosť. Myslím si, že niečo podobné platí aj o Backmanovej knižke A každé ráno je cesta domov dlhšia a dlhšia. Útla novela (má necelých 80 strán) zaujme už na prvý pohľad nádherným grafickým spracovaním a krásnymi ilustráciami. Ide o trojgeneračný príbeh, ktorý rozoberá vzťah starého otca s vnukom a otca so synom. Dej je minimalistický. Starý otec s vnukom Noahom si s obľubou chodia sadnúť na neďalekú lavičku, k rieke, kde starý pán s nostalgiou spomína na svoju manželku a súčasne chlapcovu babičku, ktorá ich pred rokmi navždy opustila. Starý otec si spomína na časy, keď sa spolu zoznámili, keď spolu začali chodiť, ale aj na chvíle, keď spoločne s babičkou vychovávali chlapcovho otca Teda. Starý pán si s bolesťou v hrudi uvedomuje, že odvtedy  sa svet neskutočne zmenil a aj jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil. Bojí sa, že na babičku postupne úplne zabudne. Chlapec mu sľúbi, že keď k tomu dôjde, on mu bude o všetkom rozprávať, aby mu ju pripomenul. Obaja si uvedomujú, že čo nevidieť nastane chvíľa lúčenia, no oni si chcú naposledy vychutnať tých niekoľko zostávajúcich okamihov, ktoré im život snáď ešte dopraje...

" - Skoro každý dospělý chodí po světě plný lítosti z nějakého loučení a přál by si, aby se mohl vrátit v čase a rozloučit se líp. Naše loučení takové nebude, budeš ho moct opakovat zas a znova, dokud nebude perfektní. A až perfetní bude, to už dosáhneš nohama na zem a já budu ve vesmíru, takže se není čeho bát. - 
Noah drží starce za ruku, muže, který ho naučil chytat ryby a chápat, že není duvod bát se velkých myšlenek, díval se s ním na noční oblohu a vysvětloval mu, že se vlastně skládá ze samých čísel. Matematika je v tomhle ohledu pro chlapce požehnáním, protože už se nebojí toho, čeho se bojí většina ostatních: nekonečna." (s.40). 

Nie je veľa kníh, ku ktorým sa zvyknem opakovane vracať, aj vzhľadom na to, že ich túžim prečítať vo svojom živote čo najviac, pokiaľ mi to čas a okolnosti dovolia. Som si však viac ako istý, že k tejto Backmanovej knižke sa určite ešte neraz pristavím. Je ako príjemný chladivý závan počas horúceho letného dňa, ako jemné mávnutie motýlích krídel, je ako drevená loďka, ktorá pohojdáva vašimi emóciami. Jediné maličké vytknutie smeruje k tomu, že autor občas vloží chlapcovi do úst myšlienky, ktoré vyslovil už dávno pred ním niekto iný a slávnejší (napr. John Lennon a jeho odpoveď na otázku, čím by chcel byť, keď bude veľký). Inak je novela krásnym pôžitkom a jej kúpou navyše finančne podporíte nadáciu, ktorej autor venuje svoj honorár. Takže máte istotu, že okrem skvelého čitateľského zážitku spravíte aj dobrý skutok.  

" - Jak ses do ní zamiloval? - zeptá se chlapec.
Děda položí jednu ruku na koleno sobě a druhou vnukovi.
- Asi mi zabloudila do srdce. A nenašla cestu ven. Tvoje babička nikdy neměla orientační smysl. Ta by se ztratila i na jezdících schodech. - " (s.58).  
   

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára