RECENZIA: Katarína Holetzová - Správa od mŕtveho chlapca (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:  **                    KNIHA MESIACA AUGUST

"Niekedy som taký nešťastný, až sa bojím byť sám, ale potom som s ľuďmi a zisťujem, že som ešte nešťastnejší." (s.101). 

Hoci Katarína Holetzová patrí k mladej generácii slovenských autorov, má za sebou už pomerne bohatú publikačnú činnosť. Vydala, na slovenské pomery, úspešné kriminálne romány Svorka a Smrť prekliatych. Z oboch mám, pravdupovediac, dosť zmiešané pocity. Tentoraz sa spisovateľka pokúsila o klasický thriller s prvkami krimi. 
Hlavnou hrdinkou románu je dvadsaťosemročná Nina Kramerová žijúca so svojim manželom, ktorého poznáme len pod prezývkou Bebe. Bebe pochádza z bohatej a úspešnej rodiny, chýba už len pokračovateľ rodu. Nina nedávno potratila a teraz sa snaží s traumou vyrovnať. Manžel jej dohodí miesto na prestížnej súkromnej škole, na ktorej učí detičky bohatých rodičov anglický jazyk a literatúru. Škola sa nachádza v malebnom horskom prostredí v mestečku Cannosa. Vzťah Niny a Bebeho už dávnejšie upadol do stereotypu, čo nezostane bez následkov. Nina sa zamiluje do svojho sedemnásťročného študentka, rebela Damiana Ostrowitza. Niekoľkokrát sa spolu vyspia a Nina ostane v druhom stave. Medzitým sa Damian niekam stratí a polícia po čase identifikuje jeho mŕtve telo. Lenže Nine chodia správy od mŕtveho aj naďalej. Je to len zlý vtip alebo Damian v skutočnosti ešte žije? Kto však uverí žene, ktorá má nábeh na schizofréniu, berie lieky a len nedávno potratila? A možno je všetko úplne inak...

Osobne som očakával od románu viacej. Je to len také kráčanie po povrchu, postavy sú nesympatické, ku žiadnej z nich som si nedokázal vytvoriť kladný alebo aspoň záporný vzťah. Možno trošku prekvapí záver, no mne to prišlo, zo strany autorky, až príliš umelé a vykalkulované. Rebelantstvo sedemnásťročného študenta pripomínalo len drsnejšiu formu oveľa lepšieho Holdena Caulfielda, sexuálny vzťah učiteľky a študenta  akoby bol voľne inšpirovaný gýčovou "srágorou" Päťdesiat odtieňov sivej a atmosféra v príbehu sa tak trochu podobala oveľa kvalitnejším Karikovým románom. Podľa mňa má Holetzová naviac ako len kopírovať známe témy a jemne do nich primiešať niečo zo seba. Ako jednorázové čítanie na pláži, keď je vonku tridsať päť stupňov a nechce sa vám rozmýšľať, to možno prejde, ale inak je to strata peňazí a času. Ešte že bola kniha v päťdesiat percentnej zľave. :)

RECENZIA: Anna Nessy Perlbergová - Dom v Prahe (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:   **            NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ 

"Náš život vyzeral úplne normálne. Odrazu sa však všetko zmenilo. Všímala som si, že pri našich spoločných obedoch a večeriach vládne úplne iná atmosféra . Rodičia sa s nami už toľko nezabávali a stále spomínali miesta ako Rakúsko, Nemecko či pohraničné územie. Začula som rôzne, mne vtedy neznáme mená: Hitler alebo Chamberlain. Vo vzduchu bolo cítiť strach." (s.54). 

Autobiografický román je spomienkou autorky na roky prežité v Prahe, na obdobie v Amerike, až po návrat späť do Čiech. Anna mala v podstate bezstarostné detstvo. Jej otec bol renomovaný právnik a mama vychýrená operná speváčka. Lukratívna vila v centre Prahy ponúkala mnoho možností. Krstnou mamou Anny bola Alica Masaryková, dcéra slávneho československého prezidenta. Ich vzťahy s Masarykovcami boli teda úzko prepojené. Všetko sa zmenilo po Mníchovskej dohode, kedy začala byť situácia v krajine pre Židov veľmi nebezpečná. Annin otec na poslednú chvíľu vybavil doklady potrebné k vycestovaniu. Po strastiplnej ceste sa napokon vylodili v New Yorku. Lenže zatiaľ čo Anniny bratia Karol a Pavol si na Ameriku zvykali pomerne rýchlo, Anna prežívala ťažké obdobie. Angličtina jej veľmi nešla a mala problém nájsť si nejaké kamarátky. Našťastie jej veľmi pomohla otcova sestra, ktorá pricestovala za veľkú mláku v poslednej chvíli, čím sa vyhla nebezpečenstvu deportácii. Občas sa zjavila aj Alica Masaryková. Annin otec poskytoval právnické rady prisťahovalcom z východnej Európy, zatiaľ čo mama zastávala funkciu ženy v domácnosti. Ako roky postupne plynuli, Anna dospela a po čase sa vydala za amerického vojaka, s ktorým isté obdobie prežila v Japonsku. Po roku 1989 sa rozhodla vrátiť späť do Prahy a v rámci reštitúcií si nárokovať na vilu po svojich rodičoch. To ešte netušila, akú cestu bude musieť podniknúť, aby sa dovolala spravodlivosti...

Autobiografický román je rozdelený na dve časti. Tá prvá sa odohráva v rokoch 1934 - 1945 a druhá v rokoch 1945 - 2012. Po čitateľskej stránke to nie je žiadny strhujúci príbeh ako o ňom informuje zadná obálka knihy. Dej skôr plynie pomaly, nešetrí digresiami, jemnou samochválou a menšími nepresnosťami. Napríklad písať o konci osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v Československu ako o tvrdom stalinistickom režime, je z historického hľadiska prinajmenšom zavádzajúce. Čítal som desiatky lepších a zaujímavejších kníh na podobnú tematiku, Dom v Prahe patrí k tým najslabším.  Snáď len nostalgické opisy hlavného mesta Českej republiky sú aspoň trochu zaujímavé, aj to len preto, že mám na Prahu, ako mesto, tak trochu slabosť. Čitateľsky príťažlivé sú aj dobové fotografie z rodinného albumu. Ak si dielo neprečítate, o nič také neprídete. Rozhodnutie je v každom prípade samozrejme na vás. 

RECENZIA: Thomas H. Block - May day (Smena, 1985)

HODNOTENIE:   ***                    EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"LET 52. SME V NÚDZI. MAYDAY. LIETADLO POŠKODENÉ. VYSIELAČKY NEFUNGUJÚ. POTREBUJEME POMOC. ROZUMIETE? (s.52).

Spočiatku vyzerá všetko v najlepšom poriadku. Piloti sa pripravujú na svoj bežný let, ktorý smeruje zo Spojených štátov do Japonska. Chlapci v uniformách medzi sebou vtipkujú a nenápadne flirtujú s letuškami. Na palube je viac ako 300 pasažierov. Lenže po niekoľkých hodinách nastávajú vážne problémy. Následkom nedostatku kyslíka väčšina cestujúcich upadá do bezvedomia a ich mozgy utrpia doživotné následky. Bez ujmy prežije len päť ľudí. Amatérsky pilot John Berry, stewardky Barbara Yoshirová a Sharon Crandallová, malé dievčatko Linda Farleyová a cestujúci Harold Stein. To ešte netušia, že ich najväčším problémom nebudete bezpečne pristáť s veľkým dopravným lietadlom, ale proti nim budú stáť zástupcovia poisťovacej spoločnosti Trans United, ktorej šéfovia urobia všetko preto, aby cestujúci skončili niekde uprostred oceánu. Veď kto by chcel vyplácať všetky tie poistné škody, ktoré by spoločnosť pripravili o niekoľko miliárd dolárov? Nerovný súboj hŕstky cestujúcich proti obrovskej poisťovacej spoločnosti práve začína...

Obľúbený thriller, ktorý bol v čase socializmu vnímaný ako skvelá letecká dráma, ktorá udajne poukazuje na mamonársku americkú spoločnosť, ktorej sú doláre prednejšie ako ľudské životy. Nie je náhoda, že román mohol vyjsť vo východnej Európe už v čase socializmu. Aj keď to bolo už viac - menej v jeho závere. 
Najväčšou prednosťou románu, ktorý mimochodom v mnohom pripomína Merleho dielo Madrapur, je dramatická atmosféra a dynamika deja. Postavy nie sú po psychologickej stránke zvlášť zaujímavé, autor sa zameriava v prvom rade na príbeh. Verím, že čitateľov mohol román v čase Železnej opony ohromiť, no dnes je to len mierny nadpriemer s viacerými nedostatkami, ktoré do veľkej miery zachraňujú dramatické scény. 

RECENZIA: Sándor Márai - Bejbi alebo prvá láska (Kaligram, 2011)

HODNOTENIE:   ****

"Timár povedal, že jestvujú dva druhy liekov. Jedným je láska. Druhým je Boh. Pokúsil som sa vydať po tejto stope. No pre mňa v týchto dvoch slovách niet náboja. Nerozžiaria sa. Môžem ich vysloviť hoci sto ráz, necítim, nepočujem nič. Dve slová: lás - ka. B - o - h. Pojmy." (s.70). 

Bejbi alebo prvá láska je autorov prvý román, ktorý zaznamenal výraznejší úspech. Hlavným hrdinom je Gáspár, starnúci profesor latinčiny, ktorý sa zamiluje do svojej študentky Margity Csereyovej a táto zaľúbenosť sa postupne mení až v posadnutosť. Profesorovi stojí v ceste nadaný študent Mádar, ktorý s Margitou v tom čase chodí. Príbeh smeruje k dramatickému záveru, ktorý môže mať viacero vyvrcholení...
Časť svojich spomienok Gáspár rozpráva záhadnému tajomníkovi Ágostonovi Timárovi, s ktorým sa zoznámi počas pobytu v kúpeľoch neďaleko Teplic. Viaceré reálie, ktoré sa v príbehu spomínajú, súvisia s Českom alebo so Slovenskom. Pobyt vo Vysokých Tatrách, kvalitná látka zo Žiliny...
Román je písaný formou osobného denníka, ktorý sa začína 4. augusta, uprostred letných prázdnin, a končí sa 16 júna, teda takmer na konci školského roka. Príbeh sa odohráva niekedy na začiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Jednoznačne nad všetkými vyčnieva postava citovo vyprahnutého náladového staršieho profesora, ktorého stereotypný život narušia vášnivé city k mladému dievčaťu, ktoré úplne zatienia jeho, dovtedy, racionálne myslenie. Postava starnúceho profesora v sebe skrýva tak trochu kafkovský nádych.
Až nečakane výborné čítanie, ktoré miestami doslova ohromí. Napríklad záverečný dialóg profesora so študentom Madárom je priam dychberúci. Márai napísal tento román keď mal necelých tridsať rokov, no je vidieť, že už vtedy to bol veľmi talentovaný a vyzretý autor, ktorý neskôr len potvrdil svoje vysoké literárne kvality.       

RECENZIA: Jorge Luis Borges - Fikcie (Artforum, 2018)

HODNOTENIE:    ***

"Stalo sa to zhruba pred piatimi rokmi. Bioy Casares tej noci u mňa večeral a pohrúžili sme sa do siahodlhej debaty, ako napísať román v prvej osobe, kde by rozprávač vynechával a skresľoval udalosti a dopustil by sa rozličných protirečení, ktoré by umožnili len pár čitateľom  - skutočne iba hŕstke čitateľov - odhaliť nejakú hrôzostrašnú alebo banálnu skutočnosť. Zo vzdialeného konca chodby nás pozorovalo zrkadlo. Zistili sme (za hlbokej noci bolo toto poznanie nevyhnutné), že zrkadlá v sebe majú čosi monštruózne. Vtedy si Bioy Casares spomenul na výrok jedného z uqbarských bludárov, že zrkadlá a kopulácie sú ohavné, lebo rozmnožujú počet ľudí." (s.11).

Zbierka šestnástich pomerne zložito koncipovaných poviedok svetoznámeho autora si vyžaduje od čitateľa trpezlivosť. Súčasťou knihy sú citácie z klasických latinských a gréckych diel, mytológia, náboženské motívy, filozofické úvahy, ale aj recenzie autorových obľúbených diel. 
Vyberiem preto len tie prvky, ktoré má v zbierke zaujali a ktoré som dokázal intelektuálne ako - tak v sebe spracovať. Kruhové zrúcaniny je názov príbehu, ktorý opisuje vzťah otca so synom a prináša prekvapujúcu pointu v podobe prízrakov. Lotéria v Babylone opisuje starovekú spoločnosť, ktorej základy tvorí náhodné žrebovanie a jeho podoba v podstate pretrváva dodnes, pričom princíp hry nie je vždy len o šťastí. Babylonská knižnica je venovaná neobvyklým tvarom a usporiadaniu starobylých knižníc, ktoré sú vystavané podľa zložitých vzorcov a teórii. Tajný zázrak je príbeh o mladom nádejnom českom autorovi židovského pôvodu Jaromírovi Hladíkovi, ktorý žil v tragickom roku 1939.
Viaceré príbehy a úvahy vychádzajú z podobných motívov a pri ich čítaní musíte byť skutočne trpezlivý, pozorný a dostatočne intelektuálne zdatný, aby ste si to dokázali čitateľsky vychutnať. Priznám sa, že mne sa to podarilo iba čiastočne a aj to len pri niektorých pasážach. 
Nepochybne zaujme aj formálna stránka knihy, kde zhruba polovica poviedok je písaná z jednej strany a druhá polovica sa začína na opačnej strane. Akoby všetko okolo nás bola len ilúzia, fikcia a zradné zrkadlo.        

RECENZIA: Anna Franková Denník Anny Frankovej (Slovart. 2015)

HODNOTENIE:    ****                           NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Ušetrím ťa ďalších rozhovorov. Som veľmi pokojná a nič z tej hystérie sa ma netýka. Dokonca som sa už dopracovala k tomu, že ma prestalo zaujímať, či umriem alebo prežijem. Svet sa bude krútiť ďalej aj bezo mňa a ja sa predsa nemôžem vzoprieť dejinám. Nechávam to na ne a nerobím nič iné len sa učím a dúfam, že sa všetko dobre skončí." (s.204).   

Anna Franková sa skrývala v jednom z amsterdamských bytov viac ak dva roky spoločne so svojimi rodičmi a staršou sestrou Margot, až kým ich úkryt neprezradil dodnes neznámy udavač. Počas pobytu Frankovcom výrazným spôsobom pomáhali bývalý spolupracovníci, kolegovia, priatelia a známi Otta Franka, ktorý bol majiteľom firmy vyrábajúcej koreniny (Miep Giesová, pán Kleiman, pán Kugler, Bep Voskuijlová a Ján Gies). Okrem Frankovcov sa v dome skrývali aj pani a pán Daanovci so svojim synom Petrom. Neskôr sa k nim nasťahoval svojský zubár, pán Dussel. Spoločnosť im robil kocúr Miep.

Anna si počas tohto obdobia píše denník, ktorý láskavo, sama pre seba, nazýva Kitty. Pre Annu je to často krát jediný spoločník, ktorý má pre ňu pochopenie. Aj preto mu zveruje svoje najintímnejšie tajomstvá, vrátane tých sexuálnych, Anna hovorí o svojich trápeniach, túžbach, smútku, radosti, láske, názoroch na život aj na smrť. Spomína si na svojich spolužiakov, na relatívne bezstarostný život pred vstupom do úkrytu. Tým, že je v rodine najmladšia, väčšinou si ostatní vybíjajú svoju frustráciu a zlosť práve na nej. Z denníku sa dozvedáme aj o tom, ako Frankovci zvládali život v úkryte, o politickej situácii, o prenasledovaní Židov v Holandsku aj vo svete, o chvíľkovej nádeji aj neustálej beznádeji. Posledný zápis v denníku pochádza z 1. augusta 1944. O deväť dní neskôr vtrhlo do úkrytu gestapo a rodinu Frankovcov odviedlo. Meno zradcu úkrytu sa dodnes nepodarilo vypátrať. Frankovci boli deportovaní do koncentračného tábora a s výnimkou Otta Franka nikto z rodiny neprežil. 

V prvých vydaniach denníka Annin otec nezverejnil kompletnú verziu zápiskov, stránky, ktoré sa mu zdali príliš otvorené a intímne, jednoducho vyradil. Kompletné vydanie máme k dispozícii až po rokoch. Či boli do denníka spravené aj iné zásahy, ťažko povedať. V každom prípade je pozoruhodné, akým vyspelým človekom bola na svoj vek Anna Franková. Z mierne naivného a pojašeného trinásť ročného dievčaťa sa behom dvoch rokov zmenila na vyspelú, inteligentnú osobnosť s vyzretými názormi na život: "Prečo sa na vojnu vydávajú denne milióny, a na medicínu, pre umelcov, pre chudobných ľudí niet ani haliera? Prečo musia niekde ľudia trpieť hladom, kým v iných častiach sveta hnijú prebytočné potraviny? Ach, prečo sú ľudia takí hlúpi? Neverím, že túto vojnu zapríčinili len veľkí muži, vládcovia a kapitalisti. Ó nie, malý človek sa na nej tiež veľmi rád zúčastňuje, inak by predsa proti nej už dávno povstali národy! Ak raz ľudia zatúžia pustošiť, zabíjať, vraždiť a ničiť a kým celé ľudstvo, bez výnimky neprejde veľkou premenou, bude vojna trvať aj naďalej a všetko, čo sa vybudovalo, vypestovalo a vyrástlo, sa znovu zničí, aby sa potom začalo odznova!" (s.308). Prekvapujúco pokrokový je aj Annin názor na postavenie žien v spoločnosti (s.348 -349). 

Denník je po umeleckej stránke skutočne veľmi dobrý. Nechýbajú v ňom neošúchané prirovnania, zaujímavé názory na život, výborné opisy a to všetko očami mladého, dospievajúceho dievčaťa. Anna sa túžila stať novinárkou. Keď sa skončí vojna a keď sa jej podarí prežiť. Ako vieme, toto želanie sa jej nikdy nesplnilo. Je ťažké povedať, ako by sa uberal život Anny Frankovej, keby dostala šancu ďalej žiť. Meno Anna Franková sa napriek mladému odchodu autorky zapísalo do dejín nezmazateľným písmom. Bohužiaľ, ona sa to už nikdy nedozvie.

         

RECENZIA: Franck Thilliez - Syndróm E (XYZ, 2016)

HODNOTENIE:   ***

" - Pokaždé když se zmínil o síle obrazu, mluvil o nějaké zvláštní věci... - 
- O jaké? - 
- O syndromu E. Ano, přesně tak to říkal, syndrom E. - 
- Sharko cítil, jak se mu sevřela hruď. Tenhle termín slyšel už podruhé a vždycky za podivných okolností.
- Co to znamenalo? - " (s.234).  

V noci nečakane zazvoní telefón. Volá bývalý milenec poručíčky Lucii Hanebelleovej, že počas pozerania starého klasického filmu z päťdesiatych rokov prišiel o zrak. Stlačil náhodné číslo na rýchlej voľbe a zhodou okolností vytočil práve ju.
V inej časti Francúzska vyšetruje komisár Franck Sharko päťnásobnú brutálnu vraždu. Neznámy páchateľ obetiam odrezal ruky, vylúpil oči a vybral mozog. Zdanlivo nesúvisiace udalosti spája neznámy syndróm E, ktorý je pravdepodobne súčasťou utajovaných psychologických experimentov... 
Príbeh sa odohráva vo viacerých častiach sveta. Z Francúzska sa počas vyšetrovania prípadu presunieme postupne do Egypta a nakoniec do Kanady. Najviac som si užil pasáže, ktoré boli venované dejinám kinematografie a rôznym filmovým trikom. Mrazivou postavou románu je nevypočitateľný mladý režisér Jacquese Lacomb, ktorého filmy vzbudzovali v minulosti, odpor, zhnusenie a opovrhnutie. Poručíčka Lucia Hanebelleová je dvojnásobnou rozvedenou matkou, ktorá neustále rieši dilemu práca - súkromie. Komisár Sharko je zase zádumčivý samotár, ktorý svojim správaním vzbudzuje v ženách zvedavosť. Príbeh má spád, postavy sú po psychologickej stránke vykreslené skutočne presvedčivo a rýchlo si vás získajú. Možno by som ešte pridal niekoľko vedľajších hrdinov, ktorí by trošku odľahčili tento dosť brutálny thriller. Celkovo však môže byť, na dovolenkové čítanie ako stvorené.    

" - Co víš o syndromu E? -
Komisař zvedl hlavu, napul v bezvědomí. Bolelo ho celé tělo.
- Víc, než... víc než si dokážeš představit. - " (s.178).  

RECENZIA: Hišám Matar - Návrat (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Bárs by som bol však synom dákeho šťastného chlapa, ktorý by pri svojom bohatstve bol sa staroby dočkal, teraz však ten, čo z ľudí má najhorší osud, je mojím otcom, tak aspoň  to hovoria ľudia." (s.232).  

Autorov otec bol jeden z hlavných lídrov opozície stojacej voči Muamarrovi al - Kaddáfimu, za čo zaplatil príliš vysokú cenu. Otcov postoj ovplyvnil aj situáciu v rodine. Arabská jar skončila neúspechom a mnohým ľuďom neostávalo nič iné ako opustiť krajinu. Hišám Matar pôsobil vo viacerých európskych a svetových metropolách (Paríž, Londýn, New York, Rím...). Napriek nepriaznivej politickej situácii ho nikdy neopustila túžba vrátiť sa späť do vlasti. Názorovo a postojom ostal po celý život verný svojmu otcovi, hoci mu to, ako úspešnému novinárovi a spisovateľovi, spôsobilo nemalé problémy. 
Návrat je tragickým príbehom jednej rodiny, ktorú výrazne poznačili politické udalosti na Blízkom východe.  Autor získal v roku 2017 za svoje dielo Pulitzerovu cenu. 
Nespochybňujem prínos tejto knihy, ktorá odhaľuje zákulisie udalostí týkajúcich sa Arabskej jari na príklade jednej obyčajnej rodiny. Osobne mi prekážal príliš žurnalistický štýl, ktorý prebil umeleckú stránku diela. Nemôžem povedať, že by ma Návrat strhol, v každom prípade však je potrebné takéto knihy čítať a uvažovať nad nimi, bez ohľadu na to, aký mate na udalosti názor. 

RECENZIA: JP Delaney - Tá predo mnou (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Úlohou výhybkára je obsluhovať výhybky na vzdialenej železničnej križovatke. V rozpore s predpismi si vezme do práce syna, ale prísne mu zakáže približovať sa k železničnej trati. Neskôr si všimne prichádzajúci vlak a chystá sa prehodiť výhybku, ale chlapec hrajúci sa na koľajniciach je príliš ďaleko, aby ho mohol počuť. Ak ju neprehodí, vlak sa takmer určite vykoľají a zomrie veľa ľudí, no ak ju prehodí, vlak takmer určite zabije jeho syna. Čo by ste urobili  na jeho mieste?

Prehodila by som výhybku.
Neprehodila by som výhybku." (s.365).

Psychologický thriller o jednom luxusnom dome, v ktorom za záhadných okolností umierajú nájomníci. 
VTEDY: Simon a Emma Matthewsovci sú manželský pár, ktorý sa prisťahuje do luxusnej londýnskej štvrte Folgate Street. Emma sa snaží vyrovnať s nedávnou traumou, keď bola surovo znásilnená neznámym mužom a táto udalosť silno poznačí aj jej vzťah so Simonom. Ten sa čoraz viac uchyľuje k nadmernému pitiu, ktoré v ňom prebúdza rokmi potláčanú agresivitu. Vzťah Emmy a Simona je v troskách. Do Emminho života vstupuje muž menom Edward Monkfor, ktorý spoločne s kolegom Davidom Thielom luxusný dom navrhovali. Emma za záhadných okolností po čase zomiera.
TERAZ: Jane Cavendishová, po smrti svojho dieťaťa, chodí na terapie k psychologičke Carol Younsonovej, ktorá sa jej zmieni o tom, že jednou z jej predošlých klientiek bola práve Emma Matthewsová. Jane sa presťahuje do rovnakého domu, v ktorom kedysi bývala aj mŕtva Emma a zhodou okolností sa začne stretávať s manipulatívnym architektom Edwardom Monkforom. Zdá sa, že všetko sa opakuje. Bude rovnaký aj záver? 

Román, pri ktorom ma viacej zaujal nápad ako jeho samotné prevedenie. Kniha je rozdelená na kratšie kapitoly, nemám však pocit, že by tým nabrala na dynamike. Príbeh plynie relatívne pokojným tempom, autor sa viacej sústreďuje sa vnútro jednotlivých postáv. Myslím si, že niektoré pasáže by sa dali pokojne zoškrtať. Chválim autora za to, že zvolil zaujímavý záver. Čitateľa pravdepodobne zaujmú aj netradičné otázky, ktorými musí prejsť každý záujemca, ktorý túži po bývaní v luxusnom dome. Ako by ste reagovali v podobných situáciách? Ja som sa viackrát nevedel rozhodnúť. Inak nič nezabudnuteľné, taký klasický priemer medzi ostatnými románmi tohto druhu.  

RECENZIA: Peter Fedorčík - TUKA, Tuka proti Republike, proces z roku 1929 (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:    **                            NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Samotný súdny proces potvrdil a zvýraznil význam V. Tuku pre ľudovú stranu a tiež poverenie pre jeho zahraničnú aj domácu agendu." (s.2013). 

Knihu budem hodnotiť z čitateľského pohľadu, nie z odborného. Celkom nerozumiem, prečo sa vydavateľ rozhodol ponúknuť dielo širokej verejnosti. Ide totiž o klasickú odbornú štúdiu, ktorej, pokiaľ chce čitateľ porozumieť, musí mať problematiku dostatočne naštudovanú. V opačnom prípade sa len bude utápať v menách, číslach, citátoch a súdnych sporoch. 

Vojtech Tuka je jednou z najvýznamnejších a súčasne najkontroverznejších osobností slovenských dejín. Bol dvakrát súdne trestaný. Po vynesení prvého rozsudku, ktorý sa konal v  roku 1929, si Tuka  odsedel časť z pätnásťročného trestu za zradu Republiky, hoci dôkazy boli prinajmenšom málo preukázateľné. Rozsudok po rozpade Slovenského štátu už taký zhovievavý nebol. Ochrnutý starec bol za svoje činy nemilosrdne popravený.

Osobne mám o období medzi Prvou Československou republikou až po rok 1968 toho relatívne dosť veľa načítaného, keďže ma novodobé dejiny zaujímajú, ale napriek tomu pre mňa nebola kniha po čitateľskej stránke nijakým mimoriadnym zážitkom. Vystupuje v nej viacero mien významných politických a novinárskych osobností vtedajšieho obdobia (A. Mach, T.. G. Masaryk, A. Hlinka, K. Belanský, J.K. Matejov...). 

Myslím si, že by úplne postačilo, keby kniha vyšla ako odborná štúdia v nejakom menšom vydavateľstve, pre úzky okruh ľudí. Obávam sa, že priveľa laických čitateľov si toto dielo nezíska.   

RECENZIA: Viktor Nekrasov - V rodnom meste (Slovenský spisovateľ, 1960)

HODNOTENIE:   ***                  NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Človek má dvadsaťpäť rokov, a čo má pred sebou? Prešľapuj na jednom mieste a teš sa, že ti z minulosti ostalo aspoň niečo. A tak to bude po celý život? Ako nejaký starý spevák - odspieval si si svoje a teraz sa staraj o mládež. No a ten aspoň predtým pekne spieval, a čo ty?
   Nie, to všetko nie je tak...Nie." (s.127).

Vojak Nikolaj Miťasov, ktorý bol ťažko zranený v boji, sa vracia z frontu späť do vlasti. Doma nájde svoju milovanú Šuru, ktorá si medzičasom stihla nájsť za neho náhradu. Volá sa Feďa. Nikolaj odchádza z domu, aby zabudol. Túla sa po okolí, premýšľa, čo bude robiť ďalej. V nemocničnom zariadení sa zoznámi s bývalou vojačkou Vaľou, ktorá si však drží vo vzťahu odstup. Nikolaj sa občas stretne so svojim priateľom Sergejom, ktorého však vojna zmení. Sám sa však cíti stratený, akoby nič na svete nemalo význam. Tri roky na fronte z neho spravili duševného starca. Napokon sa po dlhej úvahe rozhodne prihlásiť na vysokú školu, kde spoznáva nových ľudí. Chvíľu pracuje ako učiteľ, no jeho život sa napriek tomu nedokáže odpútať od nedávnej minulosti.
Keby nebolo záveru, v ktorom sa z Nikolaja stáva oddaný člen komunistickej strany, ktorí bojuje za každého a za všetko, bol by to výborný román. Škoda. 

RECENZIA: Laurie Lee - Jabĺčne víno s Rozárkou (Odeon, 1983)

HODNOTENIE:   ***                   EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Né že bychom nevěděli, co se s námi děje, jenom jsme si s tím nedovedli poradit. A možná bych dodnes lezl na stromy, nebýt Rozárky Burdockové..." (s.161). 

Jeden z najzvláštnejších autobiografických románov, aký som kedy čítal. Autor nás zavedie do dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, do malebného údolia v Costvolde, ktoré sa nachádza v juhozápadnom Anglicku. Ľudia tu aj naďalej žijú podla stáročných tradícii, hoci pokrok sa ani v tejto časti sveta nedá zastaviť. Postupne spoznáme spisovateľovu rodinu, jeho známych, susedov, spolužiakov a príbuzných. Súčasťou Laurieho detského sveta sú výlety, škola, hrôzostrašné legendy, ktoré kolujú po mestečku, spoznávanie pôvabu dievčat...
Potom vchádzame do autorovho dospievania, sprevádzame ho na potulkách po Londýne, kde sa načas zamestná ako stavebný robotník. Dva roky strávi v Španielsku, ktoré je na pokraji občianskej vojny. Pre mňa osobne je táto pasáž románu jednoznačne najzaujímavejšia. 

Zatiaľ čo prvá časť knihy, ktorá sa odohráva v detstve, je písaná v štýle seriálu Domček v prérii alebo Doktorka Quinnová, španielska časť je oveľa temnejšia, filozofickejšia a pochmúrnejšia. Pestrý román, ktorý hodnotím ako lepší priemer, pretože má, na môj vkus až príliš veľa hluchých miest. Napriek tomu stojí za prečítanie. Chce sa to len ozbrojiť väčšou dávkou trpezlivosti.  

ZÁVER PRÍBEHU (videoreportáž)

RECENZIA: Vsevolod Ivanov - Fakírove dobrodružstvá II (Slovenský spisovateľ, 1964)

HODNOTENIE:  ***                             ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Mača, ktoré badateľne narástlo a stučnelo, nerušene mi spalo na kolenách. Jemu je dobre. Jeho netrápi fakírstvo." (s.31). 

A máme tu pokračovanie autobiografického príbehu mladého Vsevoloda, ktorý sa počas svojich potuliek zapletie do viacerých problémov. Je obvinený z vraždy, pohnevá si kňazov kvôli svojmu ateizmu, istý čas strávi vo väzení, podľahne hazardným hrám, dostane sa do sporu s riaditeľom cirkusu Jestafievom. Aj naďalej pracuje na svojom sne stať sa komediantom, no ten sa mu čoraz viacej vzďaľuje. Opäť sa stretáva so svojimi starými priateľmi - Aľoškom, Peťkom Kovaľovom a Fiodorom Fiodorovičom Filippinskijim. Do cesty mu vojde viacero žien, ktoré však tvrdohlavo odmieta (Sofia, Marína). A tak zhodou viacerých zvláštnych okolností sa napokon dostáva k novinárskemu a spisovateľskému povolaniu. zdá sa, že po rokoch hľadania by sa konečne mohol trvalejšie usadiť...

" - Prečo tak veľa piješ? -"
-Vôbec nepijem veľa, - odporuje muž. Veď vieš, že mi doktor kázal vypiť ráno i večer po kalíšku ostrého. -
- Ale prečo piješ dvadsať kalíškov? - 
Muž si pošúchal plešinu, oprel sa o lakeť, poobhrýzal si necht, zlostne si odkašľal a povedal:
- Lebo som bol u desiatich doktorov. - " (s.68). 

Román ostal z dôvodu zlého zdravotného stavu autora nedokončený. Niektoré pasáže sú celkom zaujímavé, iné zase príliš rozvláčne a "ukecané." Keď to porovnám s prvým dielom, je to o niečo slabšie a musel by som mať vážny dôvod, aby som po tejto knihe ešte niekedy siahol.  

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 12

------------------------

Dobrý deň, v prvom rade som veľmi rada, že ste mi napísali viacej ako len pár slov. V druhom rade dúfam, že váš stav sa postupne zlepšuje. V treťom rade ďakujem za ohodnotenie autfitu, úprimne ma to potešilo :) Pýtali ste sa, čo mám nové. Takže, čo sa týka môjho milovaného Kristiána, v poslednom čase sa buď nerozprávame alebo po sebe len štekáme.Snažím sa, no mám pocit, že to už nezvládam. Neustále mi vyčíta, že každú voľnú chvíľu vysedávam práci, no keď on lieta kade tade so svojimi právnickými kamošmi, to je akože v poriadku. Vlastne ani netuším, kam furt chodia. A myslím, že radšej to ani vedieť nechcem, lebo už si namýšľam kadečo... Takže v posledných dňoch sedím nad knihami alebo premýšľaním o tom, čo bude ďalej. Mám na mysli Kristána a mňa.
O to viac ma potešil Váš mail. Dúfam, že dostanem nejakú ďalšiu úlohu od Vás, prípadne zaujímavú otázku na telo :) Ospravedlňujem sa, ale celé dni trávim osamote a už to ako mladá aktívna žena začínam dosť pociťovať... 
Ako sa máte? Cítite sa už lepšie? O čom premýšľate? Píšte, čakám na vaše slová...

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková

.............................

Srdečne Vás zdravím, milá slečna doktorka. Mám sa už o niečo lepšie. Povedal som si, že budem brať život tak ako príde a nebudem sa trápiť tým, čo aj tak nezmením. Znovu som sa pustil do rozpísanej poviedky. Mladá šľachtičná úspešne zložila skúšku, ktorú jej zadali vášnivé amazonky, čim sa stala jednou z nich. Ako bude pokračovať príbeh ďalej, zatiaľ netuším. Objednal som si dve knižky, tak sa neviem dočkať, kedy mi pípne správa o tom, že si ich môžem prísť vyzdvihnúť do kníhkupectva. Mama s otcom si berú od budúceho týždňa dovolenku. Asi im zahoreli po dlhom čase lýtka a my s Kikou to teraz musíme nejako pretrpieť. Obaja dúfame, že ich to čoskoro prejde. Už som fakt nadržaný. Keď ide okolo mňa ségra v kraťasoch alebo v tielku, na ktorom jej voľne padajú ramienka, tak väčšinou neodolám a otočím sa za ňou. Mám pocit, že tá mrcha si užíva, keď ma môže týrať. Tatko je na tom podobne. Našťastie prišla tá fotka od vás. Aspoň na pár minút mi pomohla zabudnúť na všetko ostatné... Premýšľam nad úlohou pre Vás. Mohli by ste si obliecť do práce pod oblečenie nejaké fakt rajcovné prádelko a počas obednej prestávky sa v ňom odfotiť. Som zvedavý, či to zvládnete :) A ešte otázka (na telo) na záver: Na akom najodvážnejšom mieste ste si to robili rukou? Dúfam, že mi nebudete klamať, slečna doktorka. :) Aby som nezabudol, ešte ste mi nezodpovedali poslednú otázku: Bol som súčasťou niektorej z vašich sexuálnych predstáv?
Zatiaľ sa majte pekne, pracujte na svojej úlohe, netrápte sa vzťahom a užívajte si život. Nemali by ste náhodou toto hovoriť vy mne? Život je plný paradoxov. 

s pozdravom Dominik 

RECENZIA: Chester Himes - Vráť sa smutný Charleston (Smena, 1983)

HODNOTENIE:  ***

" - Zmiznite od toho okna negri, lebo zavolám políciu, - skríkla nepríjemným monotónnym hlasom. 
Hrobár vylovil z vrecka saka kožené puzdro s plsteným  vnútrom a ukázal odznak.
Žena sa ešte väčšmi nahnevala.  - Negri, a navyše policajti, povedala opovržlivo. - Čo tu chcete, hajzli?" (s.21). 

Celkom drsný román černošského autora z čias, kedy rasizmus v Amerike prekvital, drogy sa dílovali vo veľkom a gangy na uliciach po sebe strieľali. 
Príbeh začína veľkým požiarom a divokou naháňačkou. Jake a Pinky sú kamoši. Obaja sú namočení v rôznych problémoch. Pripomínajú legendárnu dvojicu zo Steinbeckovho románu O myšiach a ľuďoch Lennyho a Georga. Jake príde počas vypočúvania o život a z jeho smrti obvinia dvojicu čiernych detektívov Eda Jonsona (prezývaného Rakvár) a jeho kolegu Johnsona (prezývaného Hrobár). Prípadu sa zhostia dvaja bieli policajti - poručík Anderson a kapitán Brice. V príbehu vystupuje viacero bizarných postavičiek - díler Gus a jeho papuľnatá žena Ginny, strýko Svätý, Červený Johnny, Červená Mary, Sestra Nebeská a šéf všetkých šéfov Benny Mason. Keď drogoví díleri postrelia Hrobára, Ed Rakvár je nútený vyšetrovať prípad na vlastnú päsť. Odrazu sa ocitne sám proti silnému harlemskému getu, ktorého hlavný zdroj príjmu tvorí pašovanie heroínu.

" - Ak si biely, máš svet celý, - zarecitoval ako školáčik. Ed pokračoval: - Ak si hnedý, trocha biedy..-
- Ak si čierny, tak si trhni, - zavŕšil Hrobár." (s.30).


Chester Himes po mnohých negatívnych rasových skúsenostiach napokon opúšťa Spojené štáty, no jeho tvorba aj naďalej vychádza z osobných nepríjemných skúseností. Silnou stránkou románu je vykreslenie atmosféry Harlemu, drsný opis dílerstva, popravy ľudí, chlapský humor, ale aj pocit bezmocnosti a osamelosti. Vcelku zaujímavá sonda do ukrytého sveta, do ktorého je priam nemožné vstúpiť. A ešte ťažšie z neho vystúpiť.     

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 11

....................

Dobrý deň, rozhodla som sa, že Vám pošlem pondelňajšiu fotku môjho autfitu, možno Vám to spríjemní náladu a nepriamo Vás to donúti zdôveriť sa mi so svojimi problémami. Ospravedlňujem sa za zlú kvalitu záberu, snáď mi to odpustíte. Po dlhej úvahe som sa rozhodla dať vám ešte jednu, POSLEDNÚ šancu, hoci to bežne nerobím.Na druhej strane, nenapíšem o sebe jedinú vetu navyše, pokiaľ mi nepošlete aspoň trochu rozvitejší mail. Myslím, že je to férový kompromis. Dúfam, že sa máte už lepšie a urobíte mi radosť.

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková                                                           

..................

Vážená slečna doktorka, z Vášho mailu jasne cítiť odmeranosť a sklamanie. Veľmi sa tomu nečudujem, keďže si uvedomujem, že som porušil našu dohodu a verte, úprimne ma to celé mrzí. Mám trochu problémy sám so sebou a možno sa až príliš nad všetkým zamýšľam. Ide o to, že mám pocit, akoby nič nešlo podľa mojich predstáv. Premýšľam nad budúcnosťou, nad tým, čo bude ďalej. Veľa času mi momentálne zaberajú knihy, ktoré čítam ako na bežiacom páse. Písanie mi veľmi nejde, cítim sa v tomto smere totálne vyhorený. Otec s mamou sa po tom nedávnom výlete do hôr správajú ako tínedžeri, občas mi to ide poriadne na nervy. Ségra má stále zaracha, ale už sa s tým čiastočne zmierila. Celý deň si píše alebo telefonuje s tým dilinom, ktorý jej tlačí do hlavy samé kraviny. Aj by som jej povedal svoj názor, ale v tomto rozpoložení sa radšej vyhýbam akýmkoľvek hádkam. Obávam sa, že by som mohol povedať niečo, čo by som neskôr ľutoval. Dokonca ani to počasie sa nepodobá letu, ide mi to všetko na nervy. Ale nebojte sa, zatiaľ to zvládam a nemusíte sa obávať najhoršieho. O pár dní sa nadýchnem a bude to oveľa lepšie.
Skúste sa podeliť o svoje zážitky, úprimne ma zaujíma, čo máte nové. Ďakujem za fotku, váš skvelý outfit hodnotím známkou 1- , aby ste neboli príliš namyslená. :) Ďakujem, že ste to so mnou nezabalili a dali ste mi šancu. Naozaj si to cením. 

Prajem vám pekný deň a teším sa na váš mail. 
                                                                          
Dominik

RECENZIA: Heinrich Boll - A nepovedal jediné slovo (Klub čitateľov Odeon, 1988)

HODNOTENIE:   ****                 EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Někdy tam dole taky pláču, když si vzpomenu na Kate a na děti, pláču, i když vím, že slzy ochlasty neplatí, nemají cenu - a cítim cosi, co nejsou  výčitky svědomí, ale co bych prostě nazval bolest. Pil jsem už před válkou, ale na to se zřejmě  zapomělo, a na muj hluboký  mravní úpadek se pohlíží s jakousi shovívavostí, protože sa o mně dá říct: Byl ve válce." (s.23). 

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Heinrich Boll napísal psychologickú sondu do života jedného alkoholika, muža, ktorému vojna zničila život. Opustil rodinu, prespáva po rôznych podnikoch a snaží sa zmieriť nielen so životom, ale predovšetkým sám so sebou. Jeho žena Kate ho stále miluje a snaží sa mu zo všetkých síl pomôcť. Kedysi mali spolu dvojičky Reginu a Roberta , no tie zahynuli počas bombardovania. Ostali im ešte dve deti. Clemens a Carla. Z Freda sa stal stratený muž, u ktorého sa často striedajú nálady.  Uvedomuje si, že z tejto situácie existuje len jediné východisko. Ibaže nevie, či má dostatok odvahy na to, aby...

Novela, ktorá sa číta naozaj ťažko. Príbehom sa nesie pochmúrna atmosféra, ktorú navyše dopĺňa prítomnosť ďalších dvoch postáv. Nenápadnej mladej dievčiny a jej mentálne postihnutého brata Bernharda. Mrazivé dielo, na ktorom sa čas absolútne nepodpísal a je rovnako úchvatné, ako pred desiatkami rokov, keď vyšlo po prvý raz.  

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 10

...............

Ak máte nejaké problémy, som tu na to, aby som Vám pomohla. To, že to dusíte v sebe a neriešite to, všetko len zhoršuje. Uvažujte nad tým, prosím.

PS: V pondelok som sa kvôli Vám do práce neskutočne nahodila. Mám aj dôkazový materiál. To len aby ste vedeli. Možno Vám to zlepší náladu :) Netrpezlivo očakávam Váš najbližší mail. 

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková

.............. 

Vážená slečna doktorka. Ani netušíte, ako ste mi zlepšili náladu. Pošlete mi prosím zmieňovaný dôkaz? :) Vopred Vám ďakujem.

Napíšem Vám viac. Sľubujem. Dajte mi ešte trochu času. Je to komplikované. Skúste mi dôverovať. ďakujem

s pozdravom Dominik

RECENZIA: Patrick Modiano - Vila Triste (Tatran, 1980)

HODNOTENIE:  ***      EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY 

"Vily miestnej buržoázie boli z rôzneho materiálu a rôznych slohov, podľa stupňa bohatstva. Meinthova bola na rohu triedy Jeana Charcota a Marliozovej ulice, a dosť skromná v porovnaní s ostatnými. Bledosivej farby s malou drevenou verandou smerom na triedu Jeana Charcota a do druhej ulice bol zasklený balkón. Mala dve poschodia, na druhom poschodí boli manzardy. Záhrada vysypaná štrkom. Živý plot zo zanedbaného krovia. A na hlavnú bránu z mäkkého lakovaného dreva napísal Meinthe neumelou čiernou farbou (sám sa mi s tým zdôveril): VILLA TRISTE - smutná víla." (s.111). 

Viktor Chmara je mladý muž židovského pôvodu prichádzajúci do kúpeľného mestečka ležiaceho v Dolnom Savojsku, aby začal písať svoj debutový román. V tomto luxusnom prostredí žije špičkový lekár René Meinthe spoločne so svojou snúbenicou Yvonne Jacquetovou, začínajúcou herečkou. O Viktorovi toho veľa nevieme. Je to stratený prípad, ktorý sa túla po Európe a hľadá samého seba. S doktorom Meinthem sa spriatelí a k Yvonne zahorí naivnou romantickou láskou. Ich zvláštny trojuholník má len krátke trvanie. Život v luxusnom prostredí, v blízkosti filmových ateliérov a krásnej prírody, ich napĺňa len  krátkodobo. Keď doktor Meinthe spácha samovraždu, Yvonne si nájde nového bohatého partnera a Viktor odchádza preč, aby vo svojom vnútri zabil bolestivé spomienky. 

" - Niektoré popoludnie by sme si mohli požičať loďku, - povedala mi Yvonne.  - Bolo by to zábavné, nemyslíš? - 
Po prvý raz mi tykala a vyslovila tú vetu s akýmsi nevysvetliteľným nadšením. Kto vlastne bola? Neodvážil som sa na to spýtať. - " (s.24). 

Román je čiastočne autobiografický. Dej je pomerne statický, autor sa skôr zameral na vnútorné prežívanie postáv. Na Vilu Triste musíte mať tú správnu náladu, aby ste si ho dokázali  čitateľsky vychutnať. Po jeho prečítaní vo mne zostal mierne rozpačitý dojem, aj preto knihu hodnotím ako lepší priemer.     

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 8, 9

.........................

Vzhľadom na to, že ste porušili pravidlá, našu terapiu oficiálne uzatváram. Na poslednom stretnutí sme sa dohodli, že keď čo len jediný deň nenapíšete a neudáte dôvod, okamžite terapiu prerušujeme. Keďže som od vás neobdržala do dnešného dňa nijaký mail, uzatváram ďalšiu časť liečby.

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková

...........................

Všetko vám vysvetlím, dajte mi prosím čas. A ospravedlňujem sa, slečna doktorka. Fakt ma to mrzí.

s pozdravom Dominik

RECENZIA: Dan Vyleta - Dym (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   **

" - Dym je to, čo nás spája, tisíce jemných vlákien túžob a potrieb. Už niekoľko storočí však žijeme v klamstve. Žije v ňom celý svet, no predovšetkým my tu, na našom malom ostrove, kde sme si z dymu urobili diabla. To klamstvo nás formuje - naše vzťahy, ženy k žene, muža k mužovi, určuje naše politické usporiadanie, oberá nás o možnosť zmeny." (s.456).

" - Tak veľmi by ste chceli púšťať dym? Aj keď je to zlo? -
Zamyslene prikývol. - Nie je to zlo. Je to ľudské. Dal by som za to všetko. Za hodinu dymu. - " (s.312).

Thomas Argyle a Charlie Cooper sú spolužiaci na prestížnej strednej škole, do ktorej chodievajú deti zo zámožných rodín.  Nachádzame sa vo viktoriánskom Anglicku, v ktorom dym rozhoduje o moci. Z koho vychádza, ten je považovaný za nečistého. Naopak, ten kto je bez hriechu, ten nedymí. Riaditeľom strednej školy je pán Renfrew, ktorý ukrýva tajomstvo. Moc si medzi sebou delí cirkev, šľachta a vedecká obec. Lenže je tu ešte opozičné hnutie, ktoré sa stretáva pod povrchom Londýna. Toto hnutie, zložené najmä z obyčajných ľudí, sa snaží nastoliť nový poriadok. Thomas a Charlie odchádzajú na prázdniny k Thomasovej sesternici Livii Naylorovej, na krásne vidiecke sídlo. Študenti čoskoro zistia, že do opozičného hnutia je zapojená aj Líviina matka, ktorá pozná tajomstvo zakázanej knihy. Jej nevlastný syn, Julius Spencer, je súčasne aj Thomasov a Charlieho spolužiak. No najmä silný nepriateľ. Ďalšou zaujímavou osobou, ktorá sa pohybuje po dome, je slúžka Lizzy. Coopera šokuje, keď sa dozvie, že jeho rodina je jedným z najväčších zásobovateľov tabaku v krajine. Tabak spolu s cukríkmi sú zakázaným liekom v boji proti dymu, no zároveň majú obe komodity veľmi nepriaznivé vedľajšie účinky, o ktorých je lepšie nevedieť. Ľudom, ktorí bojujú proti moci, obetavo pomáha sedliak Grendel a nepísaný vodca opozície Sebastian Aschenstedt. V tomto boji ide o všetko a víťaz môže byť len jeden.

" - Zostaneš však mojím priateľom, keď niekoho zabijem? Keď sa zmením na tú ženu pod šibenicou a budeš cítiť ako ti od mojej špiny černie srdce? - Nahnevane si odpľul, zo slín stúpal biely dym. - Hnijem. Zvnútra. Akoby mi tu rástla rakovina. - " (s.77).

Román je písaný v štýle klasického realizmu s prvkami fantasy a hororu. Najmä úvod knihy, ktorý sa odohráva na strednej škole, vyznieva zaujímavo. Časom, akoby príbeh strácal potrebné čaro a už ho nedokázal nájsť. Priznávam, chyba je čiastočne aj vo mne, keďže nie som veľkým priaznivcom tohto druhu literatúry. Takže ak máte radi atmosféru Harryho Pottera, pokojne si pridajte k záverečnému hodnoteniu jednu hviezdičku navyše. Slušný nápad nevyťažil maximum z počiatočného potenciálu a aj preto je moje hodnotenie tejto knihy také, aké je. 

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 7

.

..................................

Musím sa priznať, že dnes nemám najlepšiu náladu :( S Kristiánom sme sa pohádali, lebo má pocit, že neustále pracujem a údajne je to na úkor nášho vzťahu. Nemám ten pocit. Potom mi začal vyčítať, že sa obliekam príliš vyzývavo. Ako uznávam, vzala som si na prechádzku kratučké minišaty a vyššie sandáliky, ale to len preto, aby som trošku okorenila náš sexuálny život. Stavím sa, že vy by ste neprotestovali. Mám pravdu? :) Takže po prechádzke, na ktorej sme sa do krvi pohádali, sme celý deň sedeli doma. Rada by som zodpovedala vašu otázku, že ktorú polohu mám najradšej, ale momentálne, keď sa pozriem na svojho snúbenca, tak by som ho zabila v akejkoľvek polohe. Prečítala som si jednu odbornú knihu o dejinách psychológie a potom som už premýšľala len nad tým, čo si oblečiem do práce, aby som Vás potešila :) Našťastie, pán urazený, ide z domu o niečo skôr ako ja, tak sa budem môcť nahodiť podľa seba. A keby aj nie, kašlem naňho. Zdá sa, že aj u vás v rodine to poriadne žije, Kika sa skutočne činí a poriadne dvíha mame adrenalín. Ešte šťastie, že váš otec to všetko berie s nadhľadom a funguje ako taký mantinel. Som v každom prípade zvedavá, aké to bude mať pokračovanie. Už sa teším na pondelok, čo sa mi už roky nestalo. Takže dnes len toľko, vážne nemám náladu na dlhšie správy. V každom prípade, teším sa na Váš mail. 

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková  

..............................


Srdečne Váš pozdravujem, vážená slečna doktorka. U nás to bolo tiež dosť dramatické. Tatko naplánoval celodenný výlet do hôr, čo nenašlo príliš nadšenú odozvu najmä u Kiki. Napokon si povedala, že keď to musí byť, tak to mamine aspoň poriadne osladí. Vzala si neskutočne obtiahnuté kratučké džínsové kraťásky a biele tielko, z ktorého jej vybiehali obe prsia. Na nohy si obula ľahké conversey. Mama ju skoro zabila, ale ségra sa zaťala, že pokiaľ jej nedovolí ísť v tomto, potom nepôjde na výlet vôbec. Mama sa napokon podvolila. Autom sme šli asi hodinu a potom sme šliapali pešo rozľahlou dolinou, až kým sme neprišli k jednému veľkému kaňonu, kde bola priezračne čistá voda. Široko ďaleko nikoho nebolo. Kika neváhala ani minútu. Okamžite odhodila tielko, kraťasy, nohavičky aj tenisky a nahá sa hodila do vody. Mamu skoro trafil šľak. S otcom sme sa na seba nenápadne usmiali. 
"Ty jej na to nič nepovieš?" dorážala mama do otca. Ten sa s pokojom Angličana postavil, vzal svoju manželku do náručia a oblečenú ju hodil do vody. 
"Ty starý somár!" kričala mama, keď sa vynorila. Napokon jej neostávalo nič iné, ako sa povyzliekať a usušiť si veci. 
"No musím uznať, že nemáš najhoršiu postavu, matka" podpichla ju s úsmevom Kika a my s otcom sme museli len súhlasiť. Keď mama aspoň trochu vyschla, šli sme na halušky do neďalekej reštiky. Takže nakoniec to bol celkom fajn výlet. Dokonca aj ségra s maminou mali dobrú náladu. Večer sme, po dlhom čase, opäť fungovali ako rodina. Spoločne sme si pozreli jeden dramatický film a mama s otcom si v noci zaspomínali na mladé časy. Zvuky, ktoré sa ozývali z ich spálne, boli veľmi intenzívne. Dokonca aj Kika mala potrebu sa večer pohrať. Aspoň sama so sebou. Počul som ju cez múr svojej izby. To už som potom nevydržal ani ja a...
Mrzí ma, že ste dnes nemali najlepšiu náladu, slečna doktorka, ale verím, že sa to zlepší. Na záver prichádza tradičná otázka na telo. Bol som niekedy súčasťou vašich erotických predstáv? Úprimne :)

teším sa na vašu odpoveď.

Dominik 

RECENZIA: Hendrik Groen - Nový tajný denník Hendrika Groena 85 rokov (XYZ, 2018)

HODNOTENIE:  ****                        JÚLOVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA 

"Antidepresíva som si okamžite vyzdvihol v lekárni a doma som vzal prvú pilulku. Podľa doktorky účinkujú až v týždni, ale ak im budem silno veriť, tak zlepšenie ucítim už o jeden deň.
Začal som si čítať príbalový leták, ale z toho nesmierne dlhého zoznamu vedľajších účinkov som bol ešte viac depresívny, takže som ho vyhodil. Určite nie je cieľom, aby príbalový leták neutralizoval účinky liekov" (s.422).

Máme tu pokračovanie príbehu o jednom starom mužovi menom Hendrik, ktorý prostredníctvom písania osobného denníka podstupuje akúsi osobnú terapiu.Jeho priateľka Eefje je mŕtva a jej kamoška Grietje má pokročilé štádium alzheimera. Klub Starí, ale nie mŕtvi, tak prišiel o dvoch významných členov, no život ide ďalej. Aby si dôchodcovia spestrili život, na striedačku chodia do rôznych reštaurácii, svojimi návrhmi sa snažia zlepšiť situáciu v domove pre seniorov, usporiadajú výlet do Bruselu, komentujú súčasnú politickú situáciu v Holandsku aj vo svete, sledujú športové prenosy (Tour de France, Majstrovstvá sveta vo futbale), riešia otázky týkajúce sa globalizmu, multikultúrnosti, terorizmu a podobne.Všetko sa mení vo chvíli, keď sa Hendrikov najlepší kamoš Evert dozvie, že má rakovinu žalúdka v pokročilom štádiu a už sa to nedá zmeniť. Jeho stav je nezvratný. Hendrik upadá do ťažkých depresií. 

Napriek tomu, že v románe stále dominuje čierny humor a jednotlivé postavy majú skvelé hlášky, predsa len sa nesie v akejsi pochmúrnejšej nálade. Neviem či je to spôsobené slovenským prekladom (predošlý román som čítal v češtine), ale celkovo pôsobilo na mňa toto pokračovanie o niečo depresívnejšie. Inak je všetko ako má byť. Výborné rozprávanie, sympatické postavy, nenáročný dej. Navyše román tvoria krátke kapitoly, písané formou denníka, ktoré môžete kedykoľvek prerušiť bez toho, aby by ste stratili dejové súvislosti. Neviem či je to nedostatok, ale v podstate pokračovanie predošlého dielu neprináša nič nové. Len akoby priamo nadväzuje tam, kde predošlá kniha skončila. Aj preto to tentoraz nie je za plný počet bodov, napriek tomu skvelé čítanie. 

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 6

......................................................................

Musím sa hneď na začiatku priznať, že dnes som si nevzala dovolenku iba preto, aby som mohla ísť ráno do práce a prekvapiť vás splnením úlohy. Dala som si pri výbere autfitu skutočne záležať, tak dúfam, že to oceníte. Kristán si vzal na dnes dovolenku, takže som ráno vstávala do práce sama. Mimochodom, mali ste pravdu. Pracuje v jednej veľkej súkromnej firme ako právnik.Len nechápem, čo tým chcete naznačiť. Asi sa budete čudovať, no prekvapujúco som sa dnes do práce tešila a dlho do noci som premýšľala nad tým, čím vás pozitívne navnadím. Som preto veľmi zvedavá na vaše hodnotenie a pokojne môžete byť aj kritický. Dnes som nemala veľa klientov. Jednak je leto a jednak si veľa ľudí vzalo dovolenku, aby si predĺžilo víkend. Ani som netušila, ako ma to bude baviť flirtovať s klientmi v zvodnom oblečení. A myslím si, že viacerým z nich sa to páčilo tiež. Možno ešte viacej ako mne. Vďaka vám začínam v sebe objavovať ukrytého diablika, ktorý túži z času načas nazrieť do tajných dverí. Som zvedavá, ako to bude pokračovať ďalej. 
Pýtali ste sa na moju najtajnejšiu sexuálnu túžbu. Občas v noci, keď nemôžem zaspať, tak si predstavujem, ako ma zviaže skupina neznámych mužov, ktorí ma potom odvlečú niekam na tajné miesto. Najčastejšie je to zle osvetlená špinavá miestnosť. Tam ma položia na starý gauč, na ktorom sa na mne postupne vystriedajú. Niekedy aj viacerí naraz. Táto predstava ma veľmi vzrušuje, ale pochybujem, že by som mala odvahu ju niekedy zrealizovať. Teraz, keď vám to píšem, mám už po pracovnej dobe a prstami mierim do vlhkých nohavičiek. Alebo žeby som sa ich už medzičasom zbavila?
Teším sa na vaše hodnotenie, na ďalšie zvedavé otázky a šteklivé slová. A samozrejme ma rovnako zaujíma aj to, ako sa cítite, o čom premýšľate a ako ste strávili včerajší prázdninový deň.

PS: Tu je autfit, ktorý som  na dnes zvolila :)      
                           

                                                                                                                                          

         s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková                                                    

............................... ......................................  

Milá slečna doktorka. Včera to bol celkom pohodový deň. Mama s otcom si vzali voľno a vybrali sa niekam na nákupy. Mama bola, pri prehováraní otca, že potrebuje nové letné šaty, veľmi presvedčivá. Počul som ju do neskorej noci. Buď to tak skvelo hrala alebo sa môj tatko po dlhej dobe poriadne činil. V každom prípade ráno ani slovkom nenamietal, keď musel ísť do obchoďáku spoločne s mamou. Hoci vedel, že mu to ukrojí minimálne polovicu dňa. Ségra sa snažila využiť maminu dobrú náladu a jemne jej naznačila, že by sa potrebovala aspoň na pár minút stretnúť s tým svojim dilinom. Mamina však bola v tomto prípade neoblomná. Odniesli si to vchodové dvere, ktoré takmer vyleteli z pántov. Pousmial som sa. Kika potrebovala svoju maličkú po čase opäť vyplniť niečim iným ako len umelou hračkou alebo dlhými prstami. Úplne som jej rozumel. Čo som mal však povedať ja? Môj sexuálny život momentálne pozostáva zo šteklivých mailov, ktoré si vymieňam so svojou psychologičkou. Teda nič v zlom, je to super, ale realita je realita. Večer sme po dlhom čase jedli ako rodina. Pri spoločnom stole v jednej miestnosti. Vlastne až na ségru, ktorá ešte stále nerozdýchala, že mama jej nezrušila a dokonca ani neskrátila dvojtýždňového zaracha. Dnes som s poviedkou veľmi nepohol. Múza ma zradila. Aj preto som siahol po jednom historickom románe, ktorý sa odohráva v medzivojnovom Slovenskom štáte. História ma neskutočne baví. Najmä novodobé dejiny. Premýšľam o tom, že by som ju šiel študovať aj ďalej. To však predbieham. Mňa totiž baví hrozne veľa vecí. Väčšinou sa pre niečo nadchnem, no veľmi rýchlo vyhorím. Teraz sa opäť vrátim k rodine.
Aby Kika mamu pred spaním aspoň trochu vytočila, tesne po večeri zišla dolu schodmi v ružovom župane. Postavila sa tesne vedľa otca, ktorý zamyslene listoval v nejakej švédskej kriminálke, ktorú si len nedávno kúpil. Pohladila ho po riedkych vlasoch a pobozkala ho na líce. Potom zhodila zo seba župan a nechala ho voľne dopadnúť na plávajúcu podlahu. Mala na sebe len čipkované čierne nohavičky. Ocko, myslíš si, že som dostatočne atraktívna?" vyzývavo zatočila vypuklým zadkom, pričom si nezabudla provokačne oblízať ukazovák. "No jasné, veď si po mame" odpovedal tatko s pokojom Angličana a opäť sa ponoril do nedávno otvorenej knihy. To Kiku poriadne naštvalo, lebo nedokázala mamu  vytočiť podľa svojich predstáv.. A tak pokračovala ďalej. "Keby som nebola tvoja dcéra, dal by si si povedať, oci?" zašepkala mu do ucha, ale tak, aby sme to všetci počuli a nenápadne sa pri tom obtrela  o jeho čelo oboma prsníkmi."Spýtaj sa svojho brata, ten sa v tom lepšie vyzná " alibisticky to otec hodil na mňa. Takmer mi zabehla nedojedená paradajková polievka. "Tak a dosť, mladá dáma. Ak nechceš pridať k svojmu trestu ešte týždeň navyše, obleč si ten župan a pakuj do svojej izby" rázne zakročila mama a ukončila tak krátku erotickú vsuvku, ktorá sa stala súčasťou nášho rodinného mikro príbehu. Musím uznať, že obdivujem otca za to, ako bravúrne dokázal vykľučkovať zo zaujímavo sa vyvíjajúcej situácie. Večer sme si spoločne pozreli štvrťfinálový zápas medzi Brazíliou a Belgickom. Keďže sme obaja držali palce Európanom, boli sme nadmieru spokojní. Po skončení prenosu som sa nahol k otcovi a šepol som mu do ucha. "Dnes si to dal ako pán, myslím, keď zišla Kika dolu schodmi v tom župane" žmurkol som na neho. "Čo by si jej odpovedal, keby tam nebola mama?" zaujímalo ma. Tatko mi prstom naznačil, aby som sa k nemu naklonil o niečo bližšie. "Keď si užívam s tvojou matkou, neraz si predstavujem, že je tam namiesto nej... však vieš..." usmial sa otec a lačne si odpil z poloprázdnej plechovky, v ktorej sa nachádzal ešte zvyšok piva. Mlčky som prikývol a celkom som mu rozumel. Hoci mama vyzerala na svoj vek stále super, Kika bola jej mladučká kópia. A tatko, proste chlap, ktorý už pravdepodobne načal druhú polovicu svojho života... Vedel som, že ďalej ako po predstavu by v tomto prípade nezašiel. Nikomu tým neubližoval a takto boli vlastne všetci spokojní. Takže tak.
Ďakujem za fotku vášho autfitu, drahá slečna doktorka, ale priznám sa, čakal som niečo odvážnejšie. No keďže máte takého nemožného snúbenca bez fantázie, dávam vám druhú šancu. Tentoraz je to bohužiaľ len za tri. Vidíte, ešte aj zamestnanie som mu trafil. Nudný konzervatívny právnik, ktorý rád vystavuje svoju partnerku na obdiv. Aby som nezabudol, vaša najtajnejšia sexuálna túžba je fakt niečo a som prekvapený, ako ste sa pri jej opise odviazali. Ste dobrá, hoci sa ešte máte v oblasti sexu čo učiť. Je vtipné, že vám to píše sedemnásťročný panic. Nemyslíte? Takže na dnes asi toľko. Záverečná otázka na telo. Ktorú polohu máte najradšej? Prajem vám pekný víkend a teším sa na váš zajtrajší mail. Dúfam, že ma svojim oblečením a odpoveďami príjemne prekvapíte.

s pozdravom Dominik 

  
             

ÚVOD V ROMÁNE (videoreportáž)

RECENZIA: Becky Albertalli - Ja Simon (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   ***                                  NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA JÚL

"A moja patria je divná, ale funguje. Nick, Leah a ja. Leahine dve kamošky, Morgan a Anna, ktoré čítajú mangu, maľujú si čierne očné linky a v podstate sú jedna s druhou zameniteľné. S Annou som, popravde, ako prvák chodil a aj tak si stále myslím, že s Morgan zameniteľné sú. A potom nasleduje totálne náhodná zmeska Nickových kamošov z futbalu: trápne ticho menom Bram a polokretén Garret. A Abby. Presťahovala sa sem z Washingtonu D.C. tesne pred začiatkom školského roka a povedal by som, že nás to jedného k druhému ťahalo. Mohla za to kombinácia osudu a abecedného zasadacieho poriadku na triednickej. Každopádne, to je naša osmička. A nikoho ďalšieho k sebe neberieme. Už teraz sme k šesťmiestnemu stolu natlačili dve stoličky navyše." (s.30). 

Simon Spier má šestnásť a je gej. Problém je, že okrem neho to nikto netuší. Píše si maily s niekým, kto používa prezývku Blue a je tiež homosexuál. Aspoň podľa obsahu správ. Simon chodí na Creekwoodskú strednú školu a býva v Georgii. Má pohodových rodičov a dve sestry. Staršiu Alice a mladšiu Eleonor. A ešte psa. Zlatého retrívera menom Bieber. Jeho najlepšou kamoškou je mierne zakomplexovaná Leah, ktorá je tajne zamilovaná do Nicka, Simonovho kamoša z detstva, ktorý je zase tajne zamilovaný do Abby, krásnej roztlieskávačky. Simon teraz intenzívne premýšľa nad tým, ako sa vyrovnať so svojou sexuálnou orientáciou, ako to všetko vysvetliť svojmu najbližšiemu okoliu a ako sa stretnúť s človekom, ktorý používa prezývku Blue: "Takže Blue mi nič nepovie, čo znamená, že na to musím prísť sám. Už niekoľko hodín v duchu prechádzam po tom istom zozname indícii. Rovnaké krstné meno ako prezident a neznáma komiksová postava. Polovičný Žid. Vynikajúca gramatika. Rýchlo mu príde zle. Panic. Nechodí na párty. Má rád superhrdinov. Má rád arašídové košíčky a oreá (t.j. nie je blázon). Rozvedení rodičia. Starší brat pre plod. Otec žije v Savanah. Otec učí angličtinu. Mama je epidemiologička" (s.205). Okrem toho sa Simon musí vyrovnať aj s nepriateľom Martinom Addisonom, ktorý ako jediný pozná jeho tajomstvo a škaredo ho vydiera. 
Po remeselnej stránke nie je románu čo vytknúť. Má len jednu chybu. Je plný klišé. Už len to, že hlavný hrdina je gej a snaží sa vyrovnať so svojou orientáciou. Zrecyklovaná téma, ktorá neprináša nič nové. A potom všetko to ostatné, čo je súčasťou príbehu. Simon ma kúlových rodičov, ktorí nemajú s ničím problém, spolu s ostatnými spolužiakmi nacvičuje divadelné predstavenie, naplno si, spoločne s ním, užijeme halloween, spoločnosť nám budú robiť krásne roztieskávačky, svalnatí americkí futbalisti, prečítame si správy z mailovej pošty, prežijeme rozprávkové Vianoce, ale aj skvelú narodeninovú oslavu. A samozrejme, že si aj trošku poplačeme. Práve tieto neoriginálne capiny zrážajú, inak vydarený tínedžerský román do klasického priemeru. Občas vyjde nejaká vtipná hláška, prekvapujúce prirovnanie alebo slovný zvrat: "Skrknem si z piva a je to - proste je to ohromujúco nechutné. Nemyslím, že som čakal, že bude chutiť ako zmrzlina, ale prekristapána. Ľudia klamú, zháňajú si falošné občianske a tajne chodia do barov pre toto? Úprimne, radšej by som sa bozkával s Bieberom. So psom. Alebo aj s Justinomm." (s.29). 
Nevyhneme sa filozofovaniu o prázdnych veciach, s výnimkou Simona, povrchne zobrazeným postavám, pričom všetky tieto nedostatky sú ukryté pod maskou pekných vetičiek. Problém je, že zatiaľ čo Nicka Twispa a Holdena Caulfielda som si obľúbil takmer od prvej strany, Simon si ma, ako literárna postava, získať nedokázal. Viem si predstaviť, že ako pubertiaka by ma kniha chytila za srdce, mám v sebe stále maličkú dušu romantického chlapca, ale Ja Simon je pre mňa sklamaním. Na záver chválim slovenský preklad, ktorý románu neublížil. Práve naopak.
PS: Chystám sa pozrieť si film, ktorý bol podľa románu nedávno nakrútený. Tak budem porovnávať :)