HODNOTENIE: ** NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
"Náš život vyzeral úplne normálne. Odrazu sa však všetko zmenilo. Všímala som si, že pri našich spoločných obedoch a večeriach vládne úplne iná atmosféra . Rodičia sa s nami už toľko nezabávali a stále spomínali miesta ako Rakúsko, Nemecko či pohraničné územie. Začula som rôzne, mne vtedy neznáme mená: Hitler alebo Chamberlain. Vo vzduchu bolo cítiť strach." (s.54).
Autobiografický román je spomienkou autorky na roky prežité v Prahe, na obdobie v Amerike, až po návrat späť do Čiech. Anna mala v podstate bezstarostné detstvo. Jej otec bol renomovaný právnik a mama vychýrená operná speváčka. Lukratívna vila v centre Prahy ponúkala mnoho možností. Krstnou mamou Anny bola Alica Masaryková, dcéra slávneho československého prezidenta. Ich vzťahy s Masarykovcami boli teda úzko prepojené. Všetko sa zmenilo po Mníchovskej dohode, kedy začala byť situácia v krajine pre Židov veľmi nebezpečná. Annin otec na poslednú chvíľu vybavil doklady potrebné k vycestovaniu. Po strastiplnej ceste sa napokon vylodili v New Yorku. Lenže zatiaľ čo Anniny bratia Karol a Pavol si na Ameriku zvykali pomerne rýchlo, Anna prežívala ťažké obdobie. Angličtina jej veľmi nešla a mala problém nájsť si nejaké kamarátky. Našťastie jej veľmi pomohla otcova sestra, ktorá pricestovala za veľkú mláku v poslednej chvíli, čím sa vyhla nebezpečenstvu deportácii. Občas sa zjavila aj Alica Masaryková. Annin otec poskytoval právnické rady prisťahovalcom z východnej Európy, zatiaľ čo mama zastávala funkciu ženy v domácnosti. Ako roky postupne plynuli, Anna dospela a po čase sa vydala za amerického vojaka, s ktorým isté obdobie prežila v Japonsku. Po roku 1989 sa rozhodla vrátiť späť do Prahy a v rámci reštitúcií si nárokovať na vilu po svojich rodičoch. To ešte netušila, akú cestu bude musieť podniknúť, aby sa dovolala spravodlivosti...
Autobiografický román je rozdelený na dve časti. Tá prvá sa odohráva v rokoch 1934 - 1945 a druhá v rokoch 1945 - 2012. Po čitateľskej stránke to nie je žiadny strhujúci príbeh ako o ňom informuje zadná obálka knihy. Dej skôr plynie pomaly, nešetrí digresiami, jemnou samochválou a menšími nepresnosťami. Napríklad písať o konci osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v Československu ako o tvrdom stalinistickom režime, je z historického hľadiska prinajmenšom zavádzajúce. Čítal som desiatky lepších a zaujímavejších kníh na podobnú tematiku, Dom v Prahe patrí k tým najslabším. Snáď len nostalgické opisy hlavného mesta Českej republiky sú aspoň trochu zaujímavé, aj to len preto, že mám na Prahu, ako mesto, tak trochu slabosť. Čitateľsky príťažlivé sú aj dobové fotografie z rodinného albumu. Ak si dielo neprečítate, o nič také neprídete. Rozhodnutie je v každom prípade samozrejme na vás.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára